Load Na Dito! Filipíny vol. 2

Hovorí sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. No minulý rok sa o tomto čase znovu objavila veľmi príjemná akcia Cebu Pacific z Dubaja do Manily a o zimnom úteku do tepla bolo rozhodnuté. Prípoj sa dokúpil opäť v réžii ukrajinských aeroliniek a tak o 12 mesiacov neskôr sme tradične nasadli do busu smerujúceho do Prahy.

5 hodinová cesta z Trnavy do hlavného mesta Czechie ubehla rýchlo, najmä vďaka X-Menom. V utorok okolo jedenástej večer sme dorazili na 6-eurové ubytko v podobe hotelu Legie pri stanici I.P. Pavlova (ďakujeme pán Neckermann za kupóniky). Izba fajn, ale aj keď nefajčiarska, smrad cigariet riadny. Aspoň sme dolu u Vietnamca kúpili pivko a popíjaním na izbe pri TV Barrandov sme ukončili pražský večer.

Ráno sme nabehli na raňajky a pochopili sme, prečo sa hotel volá Legie. Sídli tu aj Československá obec legionářská a pri stole už debatovali upravení páni v uniformách, z ktorých jeden už atakoval 95 rokov. Zaslúžený dôchodok.

V buse tesne pred letiskom vychytali revízora (vidieť, že takéto ťahy nemajú len bratislavskí kolegovia), nakúpili obligátny proviant v Bille a po kratšom meškaní sme sa pred obedom vzniesli do oblakov smerujúc do Kyjeva. Exit rowy zostali voľné, ale letuška nám zakázala premiestniť sa a dokonca vyhodila dvoch Talianov, ktorí si tam sadli bez jej súhlasu. Moničke k tomu spríjemňoval cestu “Kožak”, ktorý ju svojou sedačkou skoro pripučil. Ešteže som si mohol čítať jeho SMS správy ukrajinským a českým priateľkám. Dobre vedieť že ani po 50-ke puberta nekončí.

Rozpínavý Kojak

V Kyjeve som chcel vybaviť exit rowy na nasledujúci let do Dubaja tak, že sa budem tváriť, že mi v Prahe nedali boarding passy na prípoj. Na transfer desku ma schladili – exit rowy môžem mať za 25 dolárov a aj to musím vyjsť s tranzitu na checkin a tam ich zaplatiť. Nič sa nedalo robiť.

Do odletu nám zostávali ešte 4 hodiny, vonku bolo pocitových -20 stupňov, bundy v kufroch. Nastala teda slávnostná chvíľa, vytiahol som svoju kreditku a za poctivo našetrené body sme navštívili biznis lounge. Žiadny zázrak, ale zase tie hodiny veľmi rýchlo ubehli pri vínku, soľjanke a vodke. Do toho ešte pekný výhľad na dráhu, kde každú chvíľu pristávali a odlietali vojenské lietadlá s vrtuľníkmi počas cvičenia.

Biznis tepláky

Let do Dubaja prebehol v miernom tranze a vo štvrtok o druhej ráno sme už stepovali na pomalej imigračnej kontrole, ktorá trvala skoro hodinu. Taxíky si na letisku účtujú 25 dirhamov prirážku, ale prešli sme sa pár desiatok metrov a onedlho bol u nás Uber bez prirážky. Po štvrtej ráno sme konečne dorazili na naše ubytko, kde sme s “nadšením” zistili, že našu rezerváciu zrušili a to som ju deň predtým potvrdzoval. Ponaučenie pre budúcnosť – aj keď sa na stránke hotela dá použiť AMEX, nepoužite ho, keďže ho vlastne nepodporujú.

Po dlhom argumentovaní s recepčným Mohammedom sme unavení nakoniec súhlasili, že to doriešime ráno, zaplatil som poslednú voľnú izbu a zaspali sme spánkom spravodlivých…na 5 minút, lebo ešte nám museli priniesť potvrdenie o platbe.

O 5 hodín neskôr sme okrem kupónu na raňajok nič s recepciou nevybavili a tak sme odložili bagáž do úschovne a checkoutli sa. Prvé kroky smerovali k starej známej reštike pri stanici metra Union, ktorú sme najprv nevedeli nájsť, lebo od našej poslednej návštevy zmenila meno, ale Indovia a ponuka našťastie zostali. Mango šejk opäť nesklamal, v metre sme  si dobili Nol karty a busom C28 vydali na pláž Al Mamzar.

Teplota vzduchu 28 stupňov, voda trošku chladnejšia, ale na február veľmi fajn. Spolu s indickými chlapcami sme sa dobre vyčvachtali, tých ešte aj plavčík viackrát upozornil nech nefotia ženy na pláži a vyvalili sme sa na deku. Skysli sme tu zopár hodín a so západom slnka sme sa vybrali naspäť do Deiry. Tu sme pri západe Slnka zadelili večeru v podobe kuracieho biryani, čaju a kopou kari.

Curry sausage party

Pekný koniec dňa od stanice Union

Na hoteli sme okrem bagáže dostali od manažmentu upgrade izby a late checkout pri našej ďalšej návšteve cestou domov. Pre istotu som ubytovanie zaplatil vopred, lebo za takú cenu by som v sezóne ubytovanie tohto typu určite nenašiel. Dali sme sa dokopy, večerná hygiena a prezliekačky pri pochybnom masážnom salóne na siedmom poschodí a vybrali sme sa na letisko.

Prísť na letisko 4 hodiny pred odletom sa oplatilo, checkin trval asi tak 5 minút a ešte nám aj dali exit rowy, čo na 9 hodinovom lete poteší. Už bez kufru sme sa metrom vrátili do Deiry a zostávajúci čas sme strávili plavbou MHD loďkou-abrou po Creeku a relaxom neďaleko prístavu pri Old Souk (samozrejme sme sa museli najprv predrať húfom otravných trhovníkov, ale to už k takýmto miestam “žiaľ” patrí). V jednej z reštaurácií pri vode stále obsluhuje vodné fajky rovnaký midget, ktoré som videl už rok a pol dozadu. Na tradície sa v tomto regióne drží.

Abra – najlepšia MHD v meste

*ilustračná snímka

Cestou na letisko sme ešte zakúpili proviant v podobe niekoľkých exemplárov shawarmy, prebehli kontrolou, dokúpili vodu, naobliekali sa a nasadli na nočný let do Manily. Dlhú cestu nám spríjemňoval divoký Nemec trpiaci  ADHD, ktorý celú cestu nevedel obsedieť a každú chvíľu sa prezliekal, vyzúval, obúval, prehrabával sa v batožine, otváral, zatváral priehradku, no radosť.

V Manile nás už privítalo riadne teplúčko, trošku sme zabojovali s bankomatmi (znovu sa potvrdilo, že pri cestovaní je vhodné mať aspoň 2 platobné karty, najlepšie jednu Visa a druhú Mastercard) a zakúpili lokálnu SIM kartu. V čakárni sme sme si počkali na preplnený mikrobusík, ktorý nás povozil po celom letisku, kým sme sa dostali na druhý terminál. Trošku sme mali obavy, že nadväzujúci let stihneme len tak tak, ale na tabuli odletov sme zistili že Philippine Airlines do Cebu má dve hodiny meškanie. Aspoň sme sa dotlačili so siopao v miestnom bufete.

O šiestej večer sme sa odlepili od zeme a treba uznať, že večerná Manila z výšky vyzerá naozaj super. Ešte keby to tak bolo aj počas dňa priamo v meste. O hodinu neskôr sme už dosadli na letisku v Cebu a Uberom sme sa odviezli na ubytko.  Konečne sme sa ustálili, dali sa dokopy a zadelili poriadne filipínske BBQ v neďalekej prevádzke. Ešte dokúpiť tekutiny v 7-Eleven, ktorý sa v piatok večer premenil na alkoterasu a po 2 dňoch sme konečne zaľahli do postele.

Z výšky aj Manila vyzerá fajn

V sobotu ráno sme sa už viezli v taxíku smerom do prístavu, kde nás čakal posledný segment cesty a to trajekt na Bohol. Lístky na prvý Oceanjet sa nám už neušli, ale našťastie ďalší trajekt SuperCat išiel o necelú hodinku. Tú sme strávili raňajkami v lodnom terminále za príjemnej hudbičky nevidiacich muzikantov.

Plavbu trajektom nám “spríjemnil” americký dedo, ktorý ešte asi počas 2. svetovej vojny vypaľoval dediny vo filipínskej džungli. Nepáčilo sa mu, že  nemal prístup ku svojmu kufru a dožadoval sa svojho svetríka veľmi nevyberaným spôsobom. Filipínci sú asi najmilší ľudia na svete a keď im tento geront nadával do idiotov pred všetkými pasažiermi, mal som chuť ho kopnúť do plienok a prehodiť cez palubu. Myslím, že by nikto neprotestoval.

Pred obedom sme sa už tlačili s desiatkami iných turistov na prťavom móle v metropole Boholu – Tagbilaran. Ázijská dezorganizácia ako sa patrí, tri trajekty plné ľudí, všade bagáž. Pretlačili sme sa, nikto nespadol do mora a trojkolkou sme odhrkotali do nášho mini rezortu na ostrovčeku Panglao. Privítala nás milá majiteľka Lisa aj s podozrivo bledou dcérkou Katie (anglický otec potvrdil naše podozrenie) a po troch dňoch na ceste sme sa ocitli v cieli.

Trojkolky na cestách = už sme v cieli

Poobede sme sa vybrali na najbližšiu pláž, ktorá patrila k rezortu Flushing Meadows, ale teda aj tak “flushing” vyzerala – betónové mólo, breh a nejaké tie odpadky. Trošku sklamaní sme sa presunuli trojkolkou na pláž Dumaluan, ktorá už napravila renomé, ale začalo trošku popŕchať. Aspoň sme teda zadelili mango a buko shake a pozorovali osadenstvo. Onedlho sa počasie umúdrilo a vybrali sme sa na najznámejšiu pláž Alona, ktorá mala kompletne napraviť reputáciu. To sa ale nestalo, všade desiatky malých výletných lodiek, odliv a breh plný rias a do toho kopec oreo párikov v zložení biely postarší pán a mladá Filipínka.

Aj Louis CK si našiel svoju Pinoyku

Nič sa nedalo robiť, našli sme jediný fungujúci bankomat na Panglao a zajednali si v agentúre island hopping na ráno. Samozrejme, že sme sa nechali zlákať tým, že agentúra bola vraj pod “new german management”. Nemci vždy vedeli výletovať a spoznávať nové lokality. Na križovatke neďaleko ubytka sme v potravinách/vývarovni nakúpili proviant na izbu a milým majiteľom/zamestnancom/rodinným príslušníkom sľúbili, že zajtra prídeme na večeru. Po jednom pive pri bazéne sme o ôsmej večer zatuhli.

V nedeľu ráno sme sa zobudili už o piatej, zobrali skúter a zaparkovali pred agentúrou v Alone. Tam sa už začali schádzať ostatní nešťastníci, medzi ktorými sme začuli aj češtinu a našli sme dočasné kamošky z Budějovíc.

Dezorganizovane sme sa presunuli na pláž, kde sme dobrých 10 minút pozerali/pomáhali oslobodiť zakliesnenú loďku medzi inými plavidlami. Nabudúce si už musím dávať pozor pred kým si robím srandu z bielych dôchodkýň vítajúcich vychádzajúce slnko v znamení jogy. Môj blbý vtip rozosmial len Moničku, dievčatá ako sme sa dozvedeli, si bez jogy nevedia predstaviť deň.

Ranná Alona

Tesne pred siedmou sme sa s flotilou ďalších podobne hrkotajúcich lodiek vybrali smerom k ostrovu Balicasag. Po ceste sa mali ukázať vraj aj delfíny, ale myslím, že tieto inteligentné cicavce zdrhli dávno pred nami, keď začuli kakofóniu štartujúcich plavidiel pár kilometrov opodiaľ. Maximálne sem tam vyskočili lietajúce rybky. Kapitán teda len stroho skonštatoval, že “no dolphins” a onedlho sme sa vylodili na ostrove.

Tam nám rozdali plesnivé šnorchle a okuliare, natlačili sa do malého kajaku a ujo nás odvesloval asi tak 10 metrov od brehu, kde sme vyskočili a snažili sa šnorchlovať. Lenže trošku rozbúrené more a blízkosť iných lodiek často-krát spôsobila nebezpečné situácie a netesniace okuliare tiež nepomáhali. Do toho si Monči oškrela nohu o koral a tak sme si morský svet veľmi neužili.

Naspäť opäť trápna plavba kajakom, kde siedmych veľkých Európanov viezol malý Filipínec. Na brehu sme sa občerstvili čerstvým mangom s banánmi a onedlho prišiel týpek, či nechceme vidieť korytnačky. Najprv sme si potvrdili, že to nie žiadny scam, zobrali okuliare a plesnivý šnorchel a prešli sa kúsok na inú stranu ostrova. Tam sa už na dne naozaj pásli veľké morské korytnačky. Zažili sme aj trošku drámy, veľké vlny a deravé okuliare trošku skomplikovali pobyt vo vode. Našťastie Filipínec, ktorý okolo nás plával a robil dozor, nám hodil vestičku a hneď sme boli pokojnejší. Až vtedy som si uvedomil, že ako je ľahké sa utopiť pár metrov od brehu ak by človek spanikáril.

Na obed sme sa vybrali hlučnou bárkou naspäť na Alonu. Po ceste sme si ešte urobili zastávku na Virgin Island, čo je vlastne len piesočná kosa, ktorá sa objaví len počas odlivu spolu s desiatkami turistov a predavačov rôznej veteše.

Plytký Virgin Island

Na Alone sme sa znovu občerstvili mango šejkami  v miestnej hipsterčine a vybrali sa najesť niekde mimo turistického ruchu. Skútrikom sme sa presunuli do mestečka Panglao, kde sme sa veľmi fajn naobedovali v reštaurácii na námestí. To bola asi aj posledná návšteva “štandardnej” reštaurácie západného typu. Vybrali sme sa na sever, kde sme sa pomotali v okolí pláže Doljo, ktorá na kúpanie veľmi nebola, ale všade naokolo sa nachádzali mangrovníkové lesy, ktoré som videl prvýkrát v živote. Odtiaľ sme prešli na Momo Beach, kde od nás takisto prvýkrát v živote filipínske decká pýtali peniaze – GIVE MONEY! Dostali cukríky a boli spokojné.

Nevýhodou týchto skoro rovníkových destinácií je veľmi rýchly západ slnka. O pol šiestej ešte všade svetlo a o hodinu neskôr úplná tma. Tak sme sa aj my rýchlo vybrali naspäť do našej lokality a ako sme sľúbili, zastavili sme sa na večeru v “motoreste” na križovatke. Chlapci pripravili takú rybu na kari, že koniec a ešte nám aj všadeprítomné jašteričky robili spoločnosť.

Najlepšie sa občerství v carinderii

V pondelok ráno sme pri bazéniku zjedli raňajky, pobalili švestky a na skútri vyrazili objavovať ostrov. Prvým cieľom bola malá pláž na severe ostrova, z ktorej sa ale vykľul mini rybársky prístav. Z kúpania nič nebolo a pokračovali sme do jaskyne, ktorú nám odporučili pri island hoppingu české dievčence. Hinagdanan cave bola objavená v 17. storočí a aj keď nie je veľká, má jednu veľmi veľkú výhodu – dá sa v nej za 2,5 euro okúpať v spoločnosti netopierov. A ešte vás pri tom fotí vašim foťákom miestny dobrovoľník, ktorý si medzitým aj prelustruje vaše fotky 🙂 Samozrejme, že fotiť veľmi nevedel a radšej som si jaskyňku nafotil sám. Osviežení sme sa vydali na mini pláž pár desiatok metrov od jaskyne, ale opäť sa z nej vykľul prístav.

Netradičné miesto na kúpanie

Času sme mali ešte dosť a vybrali sme sa za tarsiermi – najmenšími primátmi (nie opicami) na svete. Pred cestou sme sa ešte museli zbaviť miestneho opilca, ktorý žobral cigarety a keď zistil, že nemáme, tak chcel 5 pesos na kusovku (áno, na Filipínach sa normálne predávajú). Stretli sme aj milý španielsky pár, ktorý tiež blúdil po ostrove na skútri a práve sa vracal od “opičiek”. Odporučili nám to správne miesto, keďže existuje aj oveľa viac komerčné, kde sa hrnú autobusy turistov a zvieratká tam nie sú veľmi šťastné.

V Tagbilarane sme konečne vyriešili práčovňu a odovzdali špinavé veci do opatery. Za mestom začala tá pravá zábava, pekná cesta do vnútrozemia ako stvorená na motorečku, všade palmy, ryžové políčka a malé dedinky s húfmi deciek. V Tarsier Sanctuary sme potichučky spoznali okáľa skackavého, bizarné nočné zvieratko, ktoré na svoj život potrebuje aspoň hektár lesa a pod veľkým stresom má tendenciu sa zasamovraždiť. Nečudo, že mu hrozí vyhynutie.

Fešáčik

Pomaly nám aj vyhladlo a zastavili sme sa v dedinke Sikatuna v miestnej carenderii, kde sme sa spolu s policajtmi výborne naobedovali. S kolami nám pristál účet 2 euro. A to som si myslel, že najlacnejšie jedlo bolo v Číne.
Napráskaní sme ešte vybehli na neďaleký zanedbaný cintorín, plný zvláštnych hrobov, ktoré domáci radi okachličkujú. Skôr som sa cítil ako na parkovisku pred Merkury Marketom ako na pietnom mieste.

Štandardné miesto večného odpočinku

Opäť sme vyrazili do vnútrozemia, tentokrát na juh smerom na pobrežie do Alburquerque (Breaking Bad :)). Cesta znovu veľmi pekná, kravičky, vodné buvoly, palmičky, políčka ryžové a do toho v strede cesty kohútie zápasy. Po celom ostrove je kopec dvorov, kde na bidielkach chovajú kohútov na zápasy, ale až teraz sme sa stali svedkami tejto dedinskej zábavky. V strede džungle sa toho asi nedá veľa robiť, tak chlapci takto zabíjajú čas.

Podvyživení kohúti

Pobrežnou cestou sme sa presunuli naspäť do Tagbilaranu, kde som musel navštíviť jedno miesto – vraj najkrajšie záchody na svete. Tie sa nachádzajú na jednej pumpe Shell a sú naozaj exkluzívne. Čo ma ale najviac prekvapilo bola kniha o Slovensku od IKARu hneď vedľa pisoára 😀

Good idea, Slovakia!

Po toľkom skútrovaní by sa patrilo už aj okúpať a naspäť na ostrove Panglao sme objavili naozaj peknú malú opustenú pláž, kde sme trošku zrelaxovali spolu s krabíkmi. Neskôr sme sa presunuli na White beach, kde úradoval odliv, ale pri západe slnka spolu s podmorským životom v belasej vode to tu bolo naozaj pekné.

Poslednú večeru na Panglao, predvalentínsku, sme opäť absolvovali na križovatke, kde sme zariskovali grilované kurča, ktoré sa točilo na mini grile pri ceste. To najprv vyzeralo, že bude chutiť ako uschnuté pomelo, ale keď sme sa do neho pustili, vykľulo sa z neho asi najlepšie pečené kura v histórii. Samozrejme, že asi tak za 5 korún.

V utorok bolo Valentína, čo je po Vianociach na Filipínach asi druhý najväčší sviatok a všade sa odohrávaju nejaké akcie. My sme pred checkoutom ešte navštívili White beach, ktorá bola pri odlive nekonečná a našu skrytú plážičku, kde sme boli znovu sami. Ešte sme prebehli aj neďalekú Bohol Bee Farm, ktorá slúži nielen ako farma, ale aj ako celkom pekný rezort a manufaktúra pripravená predať všetko, na čom človeku spočinie zrak – od mydiel, cez medové produkty, po aktovky a bylinky. Must see ak ste bio/organic/gluten free.

Skrytá pláž

Na obed sme sa rozlúčili s Lisou a Katie a trojkolkou sme odhrkotali do hlučného a smrdkajúceho Tagbilaranu, ktoré sa na ďalšie dve noci stalo našim útočiskom. Rýchlo sme spravili checkin v hotelíku neďaleko letiska, požičali skúter a odfrčali smerom do vnútrozemia. V Sikatune sme sa znovu (tentokrát bez policajtov) dobre naobedovali a  pokračovali na východ do Lobocu. Tu sa okrem najznámejšieho kostola na ostrove nachádza aj mólo, odkiaľ štartujú výletné plavby po rovnomennej rieke.

Loboc v Lobocu

My sme len doplnili zásoby a frčali na sever k najväčšiemu ťaháku ostrova – Chocolate Hills. Desiatky z nich sa začali pomaly objavovať a pred mestečkom Carmen nás davy turistov naviedli na “vyhliadkový” kopček. Tu nám chcel predavač nanútiť predraženú vodu pod zámienkou, že výstup na kopec na vrchol je veľmi náročný. S Moničkinou pomocou som odolal tejto výhodnej ponuke. Na mieste sme zistili, že sa skútrom dá vyviezť pomaly až na vrchol a potom je to už len pár desiatok schodov. Po naozaj “vyčerpávajúcom” výstupe nás na vrchole okrem desiatok turistov čakali aj stovky krasových kopčekov, ktoré pôsobili až nereálne. Všetko sme poctivo obzreli a pofotili zo všetkých strán, ale už sa blížila búrka, tak sme sa rýchlo vydali naspäť smerom na juh.  Aby sme sa vyhli dažďu, zastavili sme až po 20km pri zaujímavom drevenom moste neďaleko Lobocu, kde sme prekvapili osadenstvo miestneho obchodíka. V meste sme lepšie obzreli zrúcaný kostol, ktorý tiež padol za obeť silnému zemetraseniu v októbri 2013.

Kopečky

Začalo sa rýchlo stmievať a svižne sme sa previezli k pobrežiu. Celkom náročnou nočnou jazdou (Filipínci radi používajú diaľkové svetlá) sme sa odviezli unavení a po celodennej jazde aj dosť špinaví do hotela. V okolí hotela toho na večeru veľa nebolo, ale objavili sme malú zadymenú vývarovňu, kde nám fanúšik prezidenta Duterteho ponúkol naozaj skvelú rybaciu polievku. Doteraz nechápeme, čo sme robili na Corone, kde sme nevedeli nájsť poriadne stravovacie zariadenie a neprávom sme odsúdili filipínsku kuchyňu. Cestou na izbu sme sa ešte stavili pozorovať miestne obyvateľstvo pri kole (pivo nemali) v prevádzke na ulici, ktorá sa ráno zmenila na autoservis.

V posledný celý deň sme sa po raňajkách vybrali tentokrát na sever. Naozaj peknou vnútrozemskou cestou sme sa previezli k veľmi pekným vodopádom Mag-Aso. V celom areáli nás bolo asi tak desať, nikto sa nekúpal, ale ako správni trendsetteri sme skočili do príjemnej horskej vody a ostatní nás už len nasledovali. Osviežení sme pokračovali ďalej až k moru do Catagbacanu, kde sme prepadli majiteľov malého stánku s požiadavkou na obed. Stánok vyzeral, že je len “take away”, keďže polievku balili do mikroténových sáčkov, ale milí stánkari neváhali, promptne vytiahli stoličky a o chvíľu sme už jedli pri malom stolčeku. Z vedľajšej prevádzky predali kolu a my sme za 70 centov na osobu spokojne odfukovali.

Ryža, ryža…

Parádne vodopádiky

V neďalekom Calape sme sa museli zastaviť pri zvláštne pôsobiacom “gotickom” kostole zo začiatku 19. storočia, pred ktorým kraľovala v parčíku mini vežička so sochou Ježiša. Nakukli sme aj do vnútra, kde práve prebiehala rekonštrukcia. Celkovo na Bohole cítiť čulý stavebný ruch, od rekonštrukcií ciest a budov, cez stavbu nových ťahov a budovanie rezortov.

Po najdlhšej filipínskej hrádzi (3,5 kilometra) obklopenej mangrovníkmi sme prefrčali na ostrovček Pangangan, kde sme zablúdili na pláž Esperanza. Tabuľa nás naviedla k bránke, kde na volanie susedov prišla babka, otvorila nám ju a my sme sa pod dohľadom náhodného šmíraka okúpali na súkromnej plážičke. Onedlho prišiel pani s potápačskými okuliarmi asi z II. svetovej vojny a pošnorchlovali sme sa asi lepšie ako v prvý deň na ostrove Balicasag.

Hlboký nádych a…

Malý ostrov sme rýchlo prebehli a objavili sa na východnom cípe, kde sa nachádza milý rodinný rezort Treasure Island. Tomu šéfuje pani Blessie, s ktorou sme sa dali do reči a hodnú chvíľu sme strávili v jej spoločnosti spolu s čerstvými kokosmi. Na naše veľké prekvapenie sme zistili, že  pani Blessed má 83 (!) rokov, 30 rokov vdovou, ale má ešte toľko plánov ako málokto o polovicu mladší. More bolo trošku rozbúrené, ale z fotiek čo nám ukázala, tak Treasure Island vyzerá ako stvorený na šnorchlovanie a na jar aj pozorovanie delfínov, ktoré pri brehoch rezortu lovia ryby.

Teta Blessie a veľkí bieli ľudia

Na susednom ostrovčeku Sandigan sme zakotvili na poslednej pláži výletu a to malej Rock Island Cove Beach. Tu sa okrem nás a filipínskej rodinky nikto nenachádzal a tak sme sa s partiou malých deciek dobre zabavili. Zo  všetkých pláží ma táto najviac zaujala, či už absenciou turistov, ale aj veľmi pekným prostredím, kde by sa dal stráviť aj dlhší čas.

Kamošky zo Sandiganu

Cestou do Tagbilaranu sme stretli stovky veselých deciek, ktoré sa vracali domov zo školy a každých pár sekúnd sme len trúbili a opätovali pozdravy. Moničke už nebolo dobre len v kraťasoch, tak na veľké naliehanie som musel zastaviť pri ceste. Ako sa napajedená prezliekala, tak do toho sa objavilo Google Streetview auto. Škodoradosť najväčšia radosť, ale dobrú chvíľu sa so mnou nerozprávala :).

V meste sme sa ešte zastavili v BQ Mall na nákup jedlých suvenírov v supermarkete, kde sa nachádza jeden celý regál s produktami priamo z Boholu. Divokou večernou premávkou sme prekľučkovali naspäť k hotelu, odovzdali skúter, na vo vývarovni sa navečerali, opäť stretli španielsky pár spred dvoch dní a vyvalili sa pri hotelovom bazéne.

Štvrtok ráno sme museli najprv zobudiť šoféra, aby nás odviezol na letisko, ale nebolo sa kam ponáhľať. Miestny vzdušný prístav je naozaj malý a radšej sme sa šli naraňajkovať opodiaľ do jednej z vývarovní. Na checkine nás čakalo nemilé prekvapenie, kufor ukázal na váhe 20kg a rýchlo sme teda prebalili zopár vecí do ruksakov tak, aby sa ručička ustálila na 15kg.

Onedlho sme už v Manile vyzdvihli na páse kufor, kde sa okrem neho točil aj dáždnik. Zaujímavá preprava. Kufor a ruksaky sme odovzdali do úschovne a vybrali sme sa hľadať dopravný prostriedok, ktorý by nás odviezol na americký vojenský cintorín neďaleko letiska.  Nažhavení taxikári nám ponúkli za tých pár kilometrov ceny od 10 do 25 euro, ale po rannej dávke nervov (naozaj pomalý internet, či už mobilný, alebo letiskový) sme úspešne zavolali Uber, ktorý nás po 45 minútach v riadnej zápche odviezol za 3 eurá. No a ešte sa bude niekto sťažovať, že chudáci taxikári.

Nadrozmerná bagáž

Americký cintorín Manila je najväčší vojenský cintorín USA mimo ich územia. Nachádza sa tu vyše 17 000 hrobov vojakov, ktorí padli počas II. svetovej vojny. Je to veľmi zaujímavé miesto, naozaj kúsok Ameriky v Manile, ktoré veľmi pripomína známy Arlington. Dokonca ešte aj černoch kosil dokonalé trávniky. Ako inak, opäť sme tam boli sami, ale je to dobrá voľba, ako utiecť od manilského ruchu. Cesta naspäť Uberom už bola o dosť kratšia a 3 hodinky pred odletom sme sa znovu ocitli na Termináli 3.

Manilský Arlington

O čo bolo naše prekvapenie väčšie, keď sme na checkine nášho ďalšieho letu do Dubaja zistili, že kufor zrazu váži len 12kg.  Žiadna krádež na lete z Boholu do Manily, ale asi prefíkane nastavená/rozladená váha na ostrovnom letisku. Takže naspäť prebaliť ťažšie veci z ruksakov a smer Jollibee, kde sme uspokojili naše fastfoodové chúťky a naspäť nabrali kalórie stratené počas celého výletu.

V Subwayi sme nakúpili proviant na cestu a prešli kontrolou. V lietadle smutné zistenie, slečna na checkine nám síce chcela dať exit rows, ale rada 37 je tá správna iba pri vonkajšej sekcii, sedačky v strede majú exity v rade 36. Nevadí, aspoň sme mali celú trojsedačku pre seba a po štvrtej poobede sme opustili Filipíny. 10 hodinová cesta ubehla s pomocou Kindlu a pivečiek Red Horse celkom fajn. O desiatej večer miestneho času sme opäť v Dubaji stáli v dlhom rade na pasovú kontrolu. Čakanie nám spríjemnili držitelia indických pasov, ktorí poprdkávali a grgali na celú halu. Namaste.

Metrom sme sa presunuli na hotel, kde nás už s úsmevom čakal Mohamed, izba bola pripravená a dostali sme nakoniec aj upgrade do apartmánu, ktorý bol väčší ako náš byt.

Ráno sme sa dobre natlačili na raňajkách v západnom štýle a vybrali sa na letisko. Tentokrát nie na odlet ale pre auto. Ešte deň pred odchodom som rozmýšľal nad programom v tento prestupný deň a napadlo mi, že by nebolo zlé navštíviť  Abu Dhabi. Autobusy premávajú pravidelne, ale keď som pozrel ceny, tak som hneď aj skontroloval koľko by asi stálo auto na jeden deň. S plnými poistkami vyšlo vozítko v triede mini v automate a s klímou na 22 euro. Neváhal som a zarezervoval.

Piatok je v tomto regióne už víkendovým dňom a policajti nám pred stanicou metra Al Rigga oznámili, že metro jazdí až od desiatej. Autobusy v okolí nula bodov a znovu situáciu zachraňuje Uber, ktorý prišiel asi tak 5 sekúnd po objednávke.

Na letisku kopec papierovačiek, medzinárodný vodičský sa zišiel a o deviatej som už štartoval novoučičký Chevrolet Spark, asi najmenšie auto v celých Emirátoch. Vymotali sme sa z letiska a vyrazili smerom na juh. Za mestom už skoro žiadna premávka, prázdne diaľnice a do toho začínala piesočná búrka. Našou prvou zastávkou bola oáza Al Quadra, čo je sústava plytkých jazierok tvoriaca zaujímavé bludisko. Je to raj rôzneho vtáctva a najmä plameniakov, ktorých sú tu stovky. Okrem toho sa tu dá celkom vyblázniť na offroadoach, ktoré sem tam zapadnú v piesku a potom chcú aby ich vytiahol Spark. Loco Arabi 😀

Plameniaky v oáze

Piesočná búrka pomaly zosilnela a zavelil som na odchod. Medzitým bolo treba navštíviť WC, ale kde sa učupíte v púšti a v búrke. Tak sme sa zastavili v nádhernom rezorte Bab al Shams, kde nám ešte aj autíčko pikolík odparkoval a dvere pred nami otvárali ako najváženejším hosťom. Pomotali sme sa v útrobách tejto oázy, ako vystrihnutú z hry Princ of Persia a pri bazéne si oddýchli.

Tisíc a jedna noc

Očarení sme vyzdvihli našu mašinu a vybrali sme sa do Abu Dhabi. Na diaľnici nám skrížilo cestu pár tiav, ktoré sa pásli popri ceste a policajti ich odháňali na správnu stranu. Do toho sa sem-tam objavili aj odvážni cyklisti, ktorým sa asi najlepšie pedáluje s pieskom v očiach.

Pieskové jazyky

Prvou zastávkou v emiráte Abu Dhabi bol Ferrari World, do ktorého sme aspoň nakukli. 70 euro na osobu sa nám nechcelo dávať (najmä ku koncu výletu) a odfrčali sme našim strieborným šípom do centra mesta. Tu sme zaparkovali v nákupnom centre neďaleko Etihad Towers a  prešli sa obdivovať tieto mrakodrapy známe najmä z legendárnej scény v “seriáli” Rýchlo a zbesilo.

Najviac ma ale zaujal kolosálny “retro” mrakodrap sídla národnej ropnej spoločnosti ADNAC, ktorý vyzerá že je z rokov 70-tych, ale v skutočnosti má len tri roky.

Nepustili ma žiaľ do areálu obrovského, ultra luxusného hotela Emirates Palace, lebo som príliš ukazoval svoje nemravné kolená. Prešli sme sa aspoň po pláži Corniche, kde sa opäť potvrdilo, že kto hľadá naozaj pekne čisté, upravené pláže a azúrové more, tak Emiráty sú v zime výborná voľba.

Pláž Corniche

Po toľkom chodení nám znovu vyhladlo a keďže najlepšie sa v Emirátoch dá najesť v indických reštauráciach, našli sme aj v Abu Dhabi jednu veľmi príjemnú ustanovizeň. Tu nám pripravili výborné pokrmy, ktorých inferno sme spláchli super čajíkom karak, ktorý je v regióne veľmi populárny (samozrejme vďaka robotníkom z indického subkontinentu, kde je skôr známy pod názvom čaj masala, alebo kadak).

Najväčšia religiózna stavba v krajine, grandiózna mešita šejka Zayeda sa otvára v piatok pre návštevníkov až o pol piatej poobede a v tom čase sme sa tam ocitli aj my. Dlhý had áut smerujúcich na parkovisko nás neomylne naviedol a o nedlho si už v aute dával dlhé nohavice a Monička v kabínke zakrývala sexi nárty abájou.

Táto mešita je jednoducho nádherná, vidieť, že peniazmi sa nešetrilo a všade naokolo boli použité iba kvalitné materiály v spojení s ručnou prácou. Či už najväčší koberec na svete, alebo jedny z najväčších lustrov, všetko dáva najavo, že šejk chcel postaviť niečo výnimočné. So západom slnka sa celá stavba zahalí do fialkovo žltých farieb reflektorov. My sa po úspešnom nájdení obuvi v dlhých botníkoch vyberáme “domov” do Dubaja.

Šejk nešetril ani v exteriéri…

…ani v interiéri

Celá niekoľko-prúdová diaľnica medzi mestami je po celej dĺžke osvetlená a veľká časť je úplne prázdna. Až pred Dubajom sa situácia začne meniť a premávka riadne zhustne. Do toho absencia používania smeroviek a predbiehanie zo všetkých strán prináša trošku adrenalínu do šoférovania. Unavení si ešte postojíme v zápchach okolo Mariny a po nákupe občerstvenia v shoppingu Oasis Center si pospíme v aute v garáži obchoďáku. Cestou na hotel sa potočíme na kruháči pred najvyššou budovou na svete Burj Khalifa, vyzdvihneme si bagáž a o jednej ráno v prietrži mračien úspešne odovzdáme auto po 500km.

Nikoho nikde

Zlomení sa zacheckujeme na náš let do Kyjeva, úspešne a zadarmo vypýtame exit rowy a za kontrolou zaspíme na lavičkách. Let síce nezmeškáme, ale silný dážď zapríčiní chaos na letisku a my odlietame s vyše dvojhodinovým meškaním. Celú cestu prespím v polospánku, sem-tam sa pozriem z okienka na nádherne zasnežené hory v Iráne a Turecku a zobúdzam sa až pri pristávaní v Kyjeve. Je nám jasné, že prípoj do Viedne už nestihneme a na transfer desku dostávame boarding passy na poobedný let. Z nejakého dôvodu si musíme ešte aj vyzdvihnúť batožinu a znovu ju zacheckovat. Takže opäť cez pasovú kontrolu do odletovej haly, vyzdvihnúť už naisto polámaný kufor (ktorý úspešne prežil väčšinu mojich dlhých ciest od roku 2006, keď som ho za 30 libier kúpil v Londýne v Lillywhites) a znovu na checkin.

Tu sme automaticky obdržali vouchery na občerstvenie do letiskovej reštaurácie, kde sme dostali na výber polievku/šalát a pizzu, príp. kotletku. Na pitie – voda s bublinkami, alebo bez 😀 Tentokrát som vybral dobre ja s polievkou a kotletkou, šalát bola čalamáda a pizza bola selected value by Tesco. Čašník sa prišiel spýtať, že či ešte niečo iné nechceme a ja že nejaké ukrajinské pivo. Odporučil Carlsberg. Dal som si radšej kávu.

O tretej sme úspešne dorazili poloprázdnym Embrearom na viedenské letisko, kde nás našťastie promptne čakal Vladimír+1 s odvozom a úspešne sme doma v Trnave zavŕšili pri fľaši rumu Tanduay náš výlet.

Filipíny ani na druhýkrát nesklamali, dokonca si aj napravili minimálne kulinársku reputáciu. Oproti Coronu je Bohol oveľa rozvinutejší a rôznorodejší. Za veľkú výhodu považujem veľmi dobré cesty, ktoré sú ako stvorené na prieskum na skútri. Turistov je tiež o poznanie viac, ale stačí sa presunúť pár kilometrov a už ste na plážach sami. Na druhú stranu je island hopping oproti Coronu o dosť slabší a kto hľadá pohľadnicové ostrovčeky s palmou a bielym pieskom, tak asi radšej Palawan a okolie. No ale Bohol je veľký ostrov a je veľmi veľa miest, ktoré sme nenavštívili a určite za tú cestu stoja – či už sever, alebo východ ostrova, kde na turistov málokde narazíte. Hlavne sa netreba báť nakuknúť do hrncov v malých vývarovniach/carenderiach – aj keď väčšinou vyzerajú, že vás po ich návšteve príde zobrať vládny špeciál na repatriáciu, jedlá ktoré v nich nájdete sú vynikajúce.

Rovnako aj Emiráty potvrdili svoju úroveň a komu sa nechce ísť ďaleko v zime za slnkom, tak na pár dní sú na takýto únik do tepla ako stvorené. Spolu s lacnými autopožičovňami a benzínom za 45 centov sú vhodnou krajinou aj na malý roadtrip.

Ak máte v hľadáčiku Bohol, treba sa poponáhľať. Už teraz je na exponovaných miestach pretlak turistov a v blízkej dobe by sa malo otvárať nové medzinárodné letisko pár kilometrov od Alony. Potom už nič nezabráni zahraničným návštevníkom, aby ostrov zvalcovali. Ale pozor, nie bieli turisti, ale húfy Číňanov, Tajwancov a Kórejcov na výletných autobusoch, ktorí sú už teraz v krajine vo veľkej presile a problém s peniazmi na rozdiel od lowcostových turistov z východnej Európy nemajú 🙂