Kosovské hory, Pejë a rozdelená Mitrovica

Balkán spolu s kaukazskými krajinami a starou dobrou Ukrajinou sú mojimi najobľúbenejšími destináciami. Žiaľ, keďže Kaukaz je ďaleko a pokoj zbraniam na Ukrajine v nedohľadne, vychádza mi juhovýchod Európy najlepším cieľom na ľahko dostupné, intenzívne výlety, ktoré si stále vyžadujú aspoň trochu improvizácie. S Romanom sme si pôvodne vymysleli návštevu malého albánskeho letiska v Kukës, no Wizz Air nám tradične zmenil plány, zrušil linku a nakoniec sme sa museli „uspokojiť“ s víkendom v Prištine.

SOBOTA

Z Trnavy od Prištiny

Skoré ranné odlety z Viedne sú jednoducho smrť. Budíček pred pol treťou po „kvalitnom“ trojhodinovom spánku v tomto veku už začína zanechávať stopy. Po polhodine jazdy som vo Vrakuni vymenil talianskeho žrebca za japonského samuraja a s Romanom sme sa svorne vybrali do Rakúska. Popularita tigrieho parkoviska má rastúcu krivku a tradičný parkplatz pri stanici Schwechat bol obsadený týždeň vopred. Premiérovo sme museli využiť sekundárnu lokalitu pri nasledujúcej zastávke Kaiserebersdorf. Nie je to síce pohodlné ako taký Mazur, ale za polovičnú cenu sme sa nemohli sťažovať. No pršať naozaj nemuselo.

Preplneným prvým ranným vlakom linky S7 sme sa previezli naspäť na letisko a po (v mojom prípade) dôkladnej kontrole sme o piatej nastepovali do salóniku na raňajky. Po polhodine buržoázie sme sa cez prázdnu pasovku dostavili na náš gate, kde už v rade čakalo vyše 200 pasažierov na takmer plný let do Prištiny. Usilovní pracovníci merali bagáž jedna radosť a terminál nestíhal pípať karty nešťastníkov s prerastenými kufríkmi. Vo chvíli keď sme sa konečne usadili na svojich miestach, zrazu dobehol usilovný agent. S letuškou a šťastlivcom v strede lietadla začal niečo riešiť a pobehoval hore-dole. Romanovi som len tak zo srandy prehodil, že asi hľadajú Srba. Ďaleko od pravdy som nebol, o chvíľku prišli dopredu s pasom. Samozrejme, že to bol srbský cestovný doklad. Nakoniec sa všetko vysvetlilo, s 20 minútovou sekerou sme mohli konečne vzlietnuť a opustiť upršanú strednú Európu.

Prvá polovica letu sa niesla v znamení totálne zamračenej oblohy aj vo výške 11km a neúspešných pokusoch si trochu zdriemnuť. Nad Čiernou Horou sa oblačnosť roztrhala a ranné slnko krásne zalialo tých zopár mrakov, ktoré na oblohe zostali. Na dráhu prekvapivo veľkého a moderného prištinského letiska sme dosadli o ôsmej a po rýchlej pasovej kontrole sme vstúpili na kosovskú pôdu.

via GIPHY

Kým Roman vybavoval lokálnu SIM kartu (zvolili sme operátora Vala, no pravdepodobne susedný stánok IPKO by bol lepšou voľbou), ja som odbehol k stánku Europcar, kde som poriešil potrebnú byrokraciu. Na parkovisku sme vyzdvihli Fiat Tipo a zanedlho sme splynuli s kosovskou premávkou. V zapotenom hlavnom meste sa nám nechcelo tráviť slnečný víkend a pred 30-kami na teplomeri sme sa rozhodli utiecť do hôr.

Smer Prokletije

Na najbližšej Shell-ke sme dokúpili za veľmi príjemné ceny potrebné tekutiny a snacky. Nič nám už nebránilo sa vydať smerom na západ, do mesta Peja (alebo srbsky Peć) a susedného pohoria Prokletije. Prvá polovica cesty ubehla po (povedzme) rýchlostnej ceste relatívne svižne, no neskôr sa zo štyroch pruhov stali len dva a priamo v Peje sa premávka riadne zhustila. Hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa preštrikovali cez celé mesto a zjavili sa pri stráženom areáli stredovekého kláštorného komplexu, v ktorom sídli srbský patriarchát Peć. Na prvý pohľad to tu vyzerá ako pri vojenskej základni a cez vysoký plot s ostnatým drôtom sme stavby tejto UNESCO-m chránenej pamiatky takto „z ulice“ ani nezazreli.

Dali sme radšej prednosť prírodnej atrakcii, ktorá v týchto miestach začína – roklinu Rugova. Tiesňavu vyhĺbila rieka Pećka Bistrica pri ústupe ľadovca z pohoria Prokletije, ktoré Rugovu obklopuje. Jej hĺbka sa pohybuje až okolo 1000 m a dĺžka tiesňavy je 25 kilometrov a patrí medzi najdlhšie a najhlbšie v Európe. Celou dĺžkou rokliny sa vlní aj cesta M9 s prekvapivo solídnym povrchom, tak akurát vhodným na turecký podvozok Fiatu vyrobeného primárne pre východoeurópske a rozvojové trhy. Po ceste sme sa viackrát zastavili na fotopauzy a po necelej hodine zastavili pri poslednej dedine Kuqishtë.

Roman sa necítil veľmi fit, tak som sa sám vybral na krátku prechádzku roklinou k hranici s Čiernou Horou. Mapy.cz ukazovali hraničný priechod vzdialený len necelých 900 metrov, no nakoniec mali pravdu mapy od Google a na hranicu som prišiel po polhodinovej prechádzke slnkom zaliatou roklinou. Autom sa do Čiernej Hory tadiaľto nedostanete (obchádzka má príjemných 165 kilometrov), no po svojich alebo na bicykli nie je problém hranicu prekročiť. Či je to legálne neviem, no nebolo tu ani živej duše. Ževraj sa dá vybaviť povolenie na policajnej stanici, no žiadnu som si aspoň na kosovskej strane nevšimol.

Po takmer 4 kilometrovej zdravotnej prechádzke som sa vrátil k Lazarovi a s Tipom sme sa vyštverali k reštaurácii Guri i Kuq s nádherným výhľadom na celý kraj. Už na Shell-ke ma zaujali nízke ceny produktov, no cenník v tejto skvele hodnotenej „vysokohorskej“ reštaurácii ma posadil na zadok. Do Kosova inflácia asi ešte nedorazila a skvelý obed v lone prírody sme vybavili za menej ako 20 eur pre dvoch. Polievku za 1,50 eur som u nás ani v staničnom bufete dávno nevidel.

Pôvodne som plánoval po obede cca 3 hodinovú túru k jazeru Liqeni, no pri pohľade na Romana som výšľap s prevýšením 500 metrov zavrhol. Medzičas sme mali dobrý a rozhodli sme sa navštíviť neslávne známu Kosovskú Mitrovicu, mesto rozdelené riekou Ibar na srbskú a albánsku časť a miesto častých etnických konfliktov. Spiatočnou cestou roklinou som ešte chcel navštíviť vyhliadku na priesmyku Qafa e Qyqes, no strmšia štrková cesta ma odradila. Podľa fotiek na Google Maps by nemali mať ani osobné autá problém sa vyštverať, no riskovať sa mi nežiadalo. Najmä keď sme mali pred sebou ešte takmer 80 kilometrov neznámou cestou do Mitrovice. Výhľady na Pejë sme si vynahradili v peknej reštaurácii na ranči nad mestom, kde si za „makiato“ vypýtali len euro. Kosovský plat by som nechcel, no ceny by som prijal.

Znovu sme sa museli predrať cez mestskú premávku a po ceste R101 sa vydali na severovýchod. Bez diaľnic alebo aspoň obchvatov sa v Kosove o nejakej vyššej priemernej rýchlosti môže len snívať. Zákruty, zastavané oblasti a kopec nákladných áut sa pričinili o to, že tých 75 kilometrov nám zabralo takmer 2 hodiny.

(Kosovská) Mitrovica

Po chvíľke hľadania voľného fleku v centre mesta sme rezignovali a za symbolické eurko zaparkovali u deda vo dvore, len pár krokov od pešej zóny. V sobotu podvečer to tu začínalo žiť, no nás zlákal miestny konkurent KFC – fastfood Heb’s, sídliaci na prízemí centrálne umiestneného paneláku. Tu nás na zadok neposadili len priaznivé ceny (2x poriadne menu za 6,50 eur), no hlavne krásne spracovaný interiér v štýle 80’s ako vystrihnutý z Miami Vice. Viac ako štandardnému fastfoodu sme sa venovali foteniu funky priestorov a odháňaniu malých cigánčat, ktoré sa po anglicky stihli niečo naučiť – MONEY je univerzálne slovo.

Zopár fotiek z Heb’s:

Napráskaní sme sa vydali k symbolu mesta Mitrovica – nový most cez rieku Ibar, prezývaný aj Austerlitz (nie Slavkov pri Brne ale Pont d’Austerlitz vo Francúzsku, ktorý sa naň vraj podobá). Rieka tvorí de facto nárazníkovú zónu medzi južným albánskym Kosovom a severnou srbskou časťou. Do roku 2012 tu bol dokonca aj vojenský checkpoint, no dnes sa tu väčšinu času „nudia“ talianski Carabinieri pôsobiaci v misii KFOR. Na druhú stranu je takmer isté, že keď sa niečo v regióne z času načas zomelie, tak most je vždy centrom diania.

Cez most sme so svorkou psov vedenou malým smradľavým chlpáčom (stále som mal pocit, že som stúpil do hovna, no žiaľ to sa len okolo mňa motal čierny bezbúdovec) prešli na srbskú stranu. Albánčina a albánske vlajky razom zmizli (celkovo v Kosove vidíte kosovskú vlajku maximálne na nejakom úrade alebo hraničnom priechode) a nahradila ich slovanská trikolóra, srbská cyrilika a ceny v dinároch. Kým na albánskej strane muralmi a sochami spomínali na kontroverznú UCK a martýrov, tak na srbskej dominovala socha cára Lazara, ortodoxných dejateľov a miestnych hrdinov krvavej vojny z konca 90. rokov. Samozrejme v „Srbsku“ nemohol chýbať aj novodobý hákový kríž – putinovské Z-ko.

Svorka psov krúžiaca okolo mojej maličkosti sa každým metrom zväčšovala a museli sme na kruháči pod Lazarom naskočiť do taxíku. Rýchlo sme zatvorili dvere a okakaný veliteľ svorky reálne zaplakal, keď si uvedomil, že odchádzame bez neho. Fabia s prelepenými znakmi (v Kosove neradno chodiť na autách so srbskou EČV a výsostné znaky sa musia prelepiť, samozrejme rovnako aj kosovské ŠPZ-ky nie sú v Srbsku vítané) sa vyštverala na kopec nad mesto, kde sa týči úderný brutalistický spomenik. 19 metrov vysoká betónová štruktúra je venovaná pamiatke baníkom-partizánom, ktorí bojovali za svoju vlasť v II. svetovej vojne. Vrchná časť spomeniku bola pôvodne pokrytá medenými plátmi, no tie časom opadali a pravdepodobne skončili v kovošrote alebo súkromných zbierkach. Samozrejme, že sa z vrcholu naskytol parádny panoramatický výhľad na toto rozdelené mesto.

Slnko pomaly kleslo k horizontu a pred nami bola ešte dlhá cesta naspäť do Peje. Krížom po svahu sme zbehli k novému ortodoxnému chrámu sv. Demetera (trvalo mi 37 rokov kým som si uvedomil, že Dimitrij je Demeter), ktorý tu musel byť postavený z prozaického dôvodu. Pôvodný ortodoxný svätostánok sv. Sávu sa po rozdelení mesta ocitol na tej nesprávnej strane rieky. Pochybnými uličkami sme zostúpili naspäť na pešiu zónu, kde nás psy našťastie nečakali, no žiaľ sme nenašli ani žiadne zaujímavé suveníry alebo aspoň obligátne magnetky.

Ani na albánskej strane rieky, kde sa centrum solídne zaplnilo, sa na nás šťastena neusmiala. Obkukli sme aspoň hlavnú mešitu, kde sa chlapi už schádzali na večerné modlitby a po pár fotečkách sme vyzdvihli auto.

Do Peći a spať

Po tme sme opustili Mitrovicu a vydali sa na spiatočnú cestu do Peje. Zdalo sa mi, že áut dokonca na ceste pribudlo, no hlavne tých s rôznymi tuningovými svetlami, ktoré svietili všade len nie tam kde mali. Do toho pomalé nákladiaky a neosvetlené traktory, no radosť šoférovať. Pár kilometrov pred cieľom sme sa zastavili pri zaujímavom pamätníku II. svetovej vojny vo Vitomiricë a pokúsili sa ho nafotiť aj za tmy.

Večerná Peja praskala vo švíkoch a ledva sme našli v centre miesto na parkovanie. Trochu sme sa pomotali okolo hlavného námestia a pešej zóny, kde sa z tmy vynorila opustená brutalistická budova Bankkos. Tak ako pešia zóna, aj priľahlé podniky pulzovali životom, no nás po 20 hodinách na nohách a za volantom život pomaly opúšťal. V supermarkete sme ešte nakúpili proviant na izbu v príjemnom hosteli Bora a po ochutnávke slušného červeného vína z lokálnej produkcie sme zaľahli spánkom spravodlivých.

NEDEĽA

Peje/Peja/Péc

V noci sa mestom prehnala víchrica a spať sa pri hukote vetra veľmi nedalo. Majiteľka hostela pri raňajkách potvrdila, že ráno našla porozhadzované vybavenie terasy po celej záhrade. Pri tlačení omelety sme si všimli nečakane veľký počet lyží vystavených v spoločenskej miestnosti. Vysvitlo, že aj Kosovo je lyžiarskou destináciou a priamo v NP Prokletije je stredisko Bogë. St. Moritz to nie je, ale ako alternatíva to môže byť zaujímavé. Priamo hostel sa špecializuje aj na lyžovanie na divoko a okrem zapožičania výstroje vybaví aj odvoz do miest, kam vlek nevedie.

O deviatej sme opustili ubytko a presunuli sme sa znovu do centra. To sa len pomaly prebúdzalo po sobotnej noci a my sme si v pokoji mohli za svetla obzrieť klenot menom Bankkos. Budova kosovskej banky bola dokončená okolo roku 1986, no je zrejmé, že už zopár rokov chátra. Na prízemí sa nachádza len posh kaviareň, ale inak je aj blízke okolie zanedbané.

Rovnako aj starý bazár (v novom šate) zíval takto „skoro“ ráno prázdnotou a pri priľahlej mešite nám znovu robili spoločnosť veľké, no bojazlivé psy. Chlpáči tu nemajú ľahký život.

Z námestia som si všimol „kontrolnú“ vežu výškovej budovy týčiacej sa o pár ulíc obďaleč. Vysvitlo, že sa jedná o business centrum a hotel so zvláštnym názvom Semitronix a o pár minút sme sa viezli preskleným výťahom na najvyššie poschodie. Na terase naozaj peknej reštaurácie sme zadelili obligátne „makiato“ za euro a pofotili panorámu mesta a okolitých hôr. Nabudúce na večerné drinky len sem, bar sa dokonca má aj otáčať.

V supermarkete sme naposledy nakúpili nejaké tie podarúnky, vyzdvihli auto a vydali sa na peknú, no zanedbanú vlakovú stanicu. Kosovo je jednoznačne krajina áut, no premávajú tu aj vlajky. V súčasnosti len na jednej trati a to z Prištiny do Pejë a naspäť. Až dvakrát denne. Cesta trvá niečo okolo dvoch hodín a stojí ľudové tri eurá. Hlavná trať spájajúca Prištinu so Skopje na juhu a Srbskom na severe sa rekonštruuje a toto je jediná šanca vyskúšať Balkán na koľajniciach. Na nejaké veľké „šotoušenie“ času nezostalo, no aspoň som si naplánoval krátku jazdu na prvú zastávku. Súprava spoju TL 4200 s odchodom 12:10 vyčkávala na svojich pár pasažierov.

Keď sme ju pofotili s impozantnými horami v pozadí a zo všetkých strán, vybrali sme sa ešte na rozlúčkovú kávičku. V podniku hneď vedľa stanice vysedávalo na stoličkách asi 30 chlapov, ktorí sa ako na povel zdvihli vo chvíli, keď sme sa priblížili ku vchodu. Začali nepekne zazerať a zopár sa ich začalo aj približovať, keď v tej chvíli vybehol čašník a oznámil nám, že teraz nie je dobrý čas na makiato v tomto podniku. Konal sa tu pohreb. Ospravedlnili sme sa a radšej sme prebehli na opačnú stranu ulice, kde sme sa uspokojili tmavým mokom z automatu. Až neskôr som sa dozvedel, že prázdna stolička pred domom alebo v našom prípade podnikom, môže v týchto končinách symbolizovať úmrtie.

Obkľukou sme sa vrátili na stanicu, dopili kafíčko a Romanovi som odovzdal kľúče od talianskej mašiny. Nasadol som do vlaku, ktorý sa po pár minútach rozkotúľal na 70km/h. Aj keď vagóny zvonku pôsobili strašne, interiér bol na prekvapenie čistý a dobrý dojem kazili len pukliny na oknách. Hádzanie kameňov je tu pravdepodobne stále populárnou kratochvíľou. Sympatický sprievodca sa len pousmial nad mojím 30 centovým lístkom na zastávku Seperant, kde sme zastavili ani nie po desiatich minútach. Nikto okrem mňa tu nevystúpil a ani nenastúpil. Nečudo, zastávka je v žalostnom stave zabudnutá v kríkoch blízko cintorína a stavil by som sa, že väčšina miestnych ani nevie, že tam vôbec nejaký vlak stojí.

Našťastie Roman zastávku našiel a úspešne ma vyzdvihol. Cesta do Prištiny odsýpala relatívne rýchlo a zdalo sa, že ešte stihneme obzrieť aj legendárnu sochu Billa Clintona, stojacu len kúsok od autobusovej stanice na kraji mesta. Žiaľ, hustá premávka a náhle uzatvorenie jazdných pruhov zaliali cesty na Google Maps červenou farbou a na prvom kruháči v meste sme sa radšej otočili. Hneď sme aj zastavili na skvelý hamburger (v tomto prípade pljeskavicu) a za 1,50e takto vybavili nedeľný obed.

Posledná zastávka na pumpe mohla byť naozaj poslednou pre Tipo, keďže „pomocník“ namiesto benzínu už-už chcel tankovať naftu. Roman si našťastie tento amatérsky omyl všimol v poslednej chvíli a vyhli sme sa veľkej nepríjemnosti necelých 90 minút od plánovaného odletu. Po chvíli blúdenia sme trafili na to správne parkovisko rušného letiska. Nejakým zázrakom sa nám (alebo niekomu) podarilo puknúť predný nárazník, no šéfko v pobočke v termináli len mávol rukou. Na niečo to poistenie priamo od požičovne je fakt dobré.

Ďalší podraz nás čakal priamo na letisku. Pred kontrolou nás zastavila pracovníčka, že nemôžme mať boarding pass len na telefóne, inak nás policajti otočia. Nič sa nedalo robiť, len rýchle zbehnúť na checkin, kde stálo v rade aspoň 100 ľudí. Priority-nepriority, predbehli sme zopár imobilných a na druhý pokus získali papierové letenky. Po zdĺhavej kontrole sme konečne dostali pečiatku na letenku a mohli sa vydať na odlet. Ten samozrejme meškal hodinu, no aspoň sme mali čas vydýchnuť a prebaliť extra bagáž do duty free igelitky :))

Na palube sme na našich miestach našli kosovské babky so sprievodom, no za odmenu/empatiu sme dostali prvú radu a exity. Na už jesenné viedenské letisko sme doleteli o pol šiestej a po veľmi dlhom čase som ako prvý vystúpil z lietadla. Čo z toho, keď som aj ako prvý nastúpil do autobusu. Na pasovke sme si všimli, že automatické brány sa stali populárnymi a takmer tretina pasažierov sa k nim rozbehla. 20 minút, čo nám ostali do odchodu vlaku k parkovisku sme využili prieskumom novej Billa Corso, ktorá nahradila starý dobrý SPAR. Spočiatku som mal obavy, že terminál príde o tento ľudový prvok, no aj Billa je ústretová svojou cenotvorbou zákazníkom spoza bývalej železnej opony. Naspäť to už bola taká klasika typu vlak- parkovisko – Bratislava – Slovnaft hot-dog – Trnava. Tu som po 42 hodinách otvoril dvere a namieril si to rovno do postele. Otec roku.

Tento región neprestáva udivovať a na každom kroku sa dá nájsť niečo zaujímavé. Mňa osobne dostala zvláštna atmosféra Mitrovice, kde máte pocit, že každú chvíľu sa niečo zomelie (a na druhý deň sa v neďalekej obci aj zomlelo s bilanciou štyroch mŕtvych) a hlavne krásne pohorie Prokletije, ktoré som vždy videl len z diaľky. Či už z auta v Albánsku alebo z lietadla nad Čiernou Horou. Verím, že budúcu letnú sezónu do tohto národného parku znovu zavítam a podarí sa mi aj nejaká tá túrička, najmä na tej čiernohorskej strane. Najlepšie na tom všetkom je, že ceny sú tu tretinové až polovičné, takže v kombinácii s lacnými letenkami to je Kosovo spolu s takou Bosnou cenovo najdostupnejšia destinácia široko-ďaleko.