Len málo vecí je v živote istých – smrť, dane a zmena letu s Wizz Air. Za poslednú dobu si Borek maďarskými čachrami nahromadil príliš veľa kreditu, ktorý mal onedlho exspirovať. Po krátkej konzultácii sme vymysleli „zájazd“ v počte šiestich osôb do Egypta. Maďari prednedávnom začali lietať do egyptskej Gízy a cena spiatočnej letenky hlboko pod 100 eur nás presvedčila navštíviť (nielen) jeden zo 7 divov sveta. Našu pozornosť upútali okrem pyramíd najmä tie menej historické miesta šiestej najľudnatejšej metropoly sveta, hlavného mesta krajiny Káhiry, v ktorej každých 8 mesiacov pribudne jeden milión obyvateľov. Naozaj.
PIATOK
BUD -> SPX
V januári sme do Budapešti vyrazili vlakom, no tentokrát sme z logistických dôvodov zvolili individuálnu automobilovú dopravu. V šestici sme sa stretli na prvom maďarskom mekáči na M1-ke, kde sa vospolok pozoznamoval pri povinnom porkburgri a po šiestej sme pokračovali smerom na Budapešť.
Maďari mali začiatkom roku nejakú akciu a premiérovo sme zaparkovali pred terminálom na rovnomennom parkovisku, za cenu o pár forintov vyššiu oproti klasickému Holiday Parkingu. V živote sme neboli na tomto letisku rýchlejšie za kontrolou – auto sme zamkli o 20:03 a o 12 minút neskôr sme zasadli na necelé dve hodiny do jedného z dvoch salónikov za pasovkou.
O desiatej sa salónik zatvoril a my sme sa presunuli na bránu B20, kde už stepovala vyše dvojstovka pasažierov smerujúcich do Egypta. Slováci, Česi, Maďari, Rumuni, Srbi ale aj Poliaci využili veľmi príjemne nacenené letenky do Káhiry (áno letisko je v Gíze, no hlavné letisko CAI je z centra hlavného mesta vzdialené takmer rovnako), kam sa inak lacno po vlastnej osi dostať nedá. Let bol beznádejne plný, no vzlietli sme bez meškania.
SOBOTA
SPX -> Gíza
Po necelých troch hodinách sa zjavili svetlá obrovskej metropoly Káhira, urobili sme si kolečko a pristáli na kraji Gízy, na novom letisku Sphinx. Toto letisko bolo otvorené len pred 4 rokmi, ale doteraz sa veľmi nerozlietalo. Okrem pár destinácií Wizz Air sem ešte lieta zopár nízkonákladoviek z okolitých arabských krajín. Náš let z Budapešti s príletom pred treťou hodinou rannou bol jediný v tomto nekresťanskom čase a jedinou výhodou teda bolo, že všetky byrokratické úkony ako vypísanie imigračnej kartičky, kúpa víz za 25 dolárov a absolvovanie pasovky nezabralo veľa času. Dokonca sme sa s Romanom nachvíľu cítili ako celebrity, keďže skupinka Slovákov nás spoznala podľa hlasu z podcastu. Fakt aby sme si dávali pozor, čo trepeme 🙂
Pred terminálom nás nedočkavo čakali vodiči z nášho útočiska na nasledujúce 4 noci. Odvoz bol v cene, tak prečo nevyužiť, no v prípade potreby by sa dalo zviezť Uberom za cca 8-9 eur do centra diania. Letisko naozaj nie je blízko a trvalo vyše polhodiny, kým sme sa prázdnou platenou diaľnicou a zaprášenými uličkami dostali na hotel v tesnej blízkosti pyramíd. Z prvých dojmov pri príjazde nám bolo jasné, že toto nie je žiadna pekná „arabáreň“ akú poznáme z krajín v Perzskom zálive, ale riadny ošťaný severoafrický bordel, ktorý prekypoval životom aj o štvrtej hodine rannej.
Na recepcii sme chvíľu šaškovali s kombinovanou platbou v eurách a dolároch, kartou sa zrazu platiť nedalo. Z nejakého dôvodu sme museli meniť na druhý deň izby, no uvítací mango džús na terase nám „vyrazil poistky“. Pohľad na trojicu majestátnych pyramíd vo svetle mesačného splnu nás premiestnil nielen tisícky rokov dozadu, ale doslovne na inú planétu. Fakt chýbala len tá Hviezdna brána.
Zamalek & Tahrir
Po 4 hodinách nekvalitného spánku (mešita, somáre, vyhukovačky, trúbenie) sme sa stretli na terase, kde sme absolvovali raňajky „v tieni“ týchto obrov. Ak sa ubytovať v Gíze, tak presne pre tieto pohľady, ktoré vám žiadny hotel v centre Káhiry neponúkne. Samozrejme lacné ubytko s odvozom zdarma a takouto panorámou má svoje temné stránky – hneď sa nás ujal úslužný heloumajfriend a ponúkol nám nielen exkurzie, ale aj podpultové pivo a víno na večer. Rovnako nám odporučil si zarezervovať stôl na svetelnú show, ktorá sa koná každý večer od stredy do soboty. Takže v našom prípade sme mali šancu ju vidieť iba v tento deň. Súhlasili sme s pár pivami a fľašou vína a zavolali si ubery.
V šestici sa necestuje najpohodlnejšie, no Uber v meste relatívne funguje a všade sme sa dokázali prepraviť na dvoch autách bez toho, aby sme na seba výraznejšie čakali. Hustou doobednou premávkou sme prefrčali cez Gízu po jednom z kontroverzných obchvatov, ktorý preťal toto druhé najväčšie mesto v Egypte s počtom obyvateľov cca ako Slovensko. Za denného svetla je krásne vidieť, kde tie kvantá ľudí žijú – v nepekných panelákoch rôznej výšky, často nedokončených alebo v dezolátnom stave.
Na druhú stranu je ostrov Gezira, náš prvý cieľ, viac-menej oázou pokoja. Zamalek, ako sa oficiálne táto štvrť nazýva, je sídlom mnohých ambasád, parkov, riečnych reštaurácií, monumentálnej Cairo Tower, ale aj skrachovaných developerských projektov ako napr. Forte Tower, svojho času najvyššej budovy v Afrike. Prítomnosť veľvyslanectiev znamená aj zvýšenú ostrahu a množstvo policajtov, ktorí so svojím potmavším supermario vzhľadom vyzerajú ako naklonovaní. Fotenie vidia neradi a každú chvíľu niekto na nás vypiskuje. K vode sa veľmi dostať nedá, pravdepodobne sa buduje niečo ako promenáda a po chvíli chodenia medzi staveniskami sme zasadli do kávu na jednej z viacerých reštaurácií na vode.
Tu sme sa rozhodli pokračovať peši na Tahrir, hlavné káhirské námestie, ktoré sa stalo svedkom viacerých revolúcií. Najprv sme museli prekročiť Níl cez rušný most, pomenovaný ako mnoho iných miest jednoducho „6. októbra“, teda deň, kedy začala v roku 1973 tzv. Štvrtá arabsko-izraelská vojna, známa aj ako Yom Kippurská. Egypt so Sýriou síce dostali na držku, no po dlhých rokovaniach sa neskôr vrátil Sinaj pod správu Egypta a vzťahy medzi krajinami sa ako-tak znormalizovali.
Byť chodcom v Káhire je utrpenie a dostať sa od brehu Nílu na Tahrir znamenalo prekonanie niekoľkých rušných ciest a chôdzu na kraji vozovky. Chodníky buď neexistujú, sú zapratané alebo dokonca zamknuté za plotom. Tahrir samotný tiež nie je žiadny zázrak, jednoducho to je veľký kruhový objazd s novoinštalovaným obeliskom Ramsesa II. v strede. Nachádza sa tu aj svetoznáme Egyptské múzeum, no to je tiež obohnané plotmi, tak asi ako všetko čo má nejakú (historickú) hodnotu.
Tahrir sme obehli dookola a ponorili sa do uličiek, kde nás začal prenasledovať malý, asi sfetovaný chlapec, ktorý dookola ako pokazená NPC postavička opakoval „I am sooory, don’t touch meee“. Asi by sme sa tu ani neobjavili, ale počas letu som vo Wizz magazíne čítal o „vibrant and colorfoul Cairo“ a našiel zmienku o kafíčku Zahret Al Bostan, tak keď som zbadal, že to je kúsok od Tahriru, zavelil som smer. Kafičko so zamastenými stolíkmi sme našli, NPC neboráka obsluha odohnala a zadelili sme skvelý mätový čaj. Večer to tu musí vyzerať skvelo, no za denného svetla vidíte aj to čo nechcete…
Obed sme vybavili opodiaľ v libanonskom fastfoode skvelou ryžou so štipkou kardamonu a nejakým tým kebab mäsom. Pomaly nastal čas návštevy hlavnej atrakcie celého regiónu a to slávnych pyramíd v Gíze. Ubery nás zviezli ponad Níl a cez miestami dystopické scenérie nadjazdov a podjazdov k severnému vchodu pri hoteli Marriott. Ten sa nachádza už priamo na „kopci“, teda plošine a k pyramídam sa netreba „štverať“ ako od južného vchodu pri našom ubytku.
Pyramídy v Gíze
Samozrejme Egypt je krajina scammerov a ešte pred vchodom naše auto zastavil týpek s oficiálne tváriacou sa visačkou a zlou angličtinou niečo splietal o ťavách a somároch potrebných na presun po areáli. Odvetili sme, že nohy máme zdravé a po pár metroch sme zastavili pri kase na lístky. Tie sa dajú kúpiť priamo tu alebo aj cez web, na ktorý nás nasmeroval QR kód nalepený nad kasou. Toto bolo našťastie legitímne a ušetrili sme zopár minút. Za bránou sa na nás vrhli ďalší vyrábači, jeden ponúkal odvoz, druhý sa tváril ako oficiálny sprievodca, tretí núkal veteš … no zážitok na jednotku.
Rýchlo zabudli na časy COVIDu, kedy musela byť návšteva Egypta bez turistov tou najlepšou voľbou. Žiaľ, v sobotu večer sme to tu obehli veľmi expresne, po pár minútach vás tieto otravné existencie začnú neskutočne srať a popri tom sa vyhýbate tlstým Rusom na ťavách a Indom na kočiaroch. Do toho Vlado ešte spoznal scammera s ťavou Rambo z jedného z mnohých youtube videí o scamoch a bolo rozhodnuté.
Nedalo sa nič robiť, nemohli sme zostať na oficiálnej asfaltovej ceste plnej všetkých možných dopravných prostriedkov a sekli sme to krížom cez púšť na vyhliadku s najlepším výhľadom. Síce nás po ceste na ťave naháňal policajt, že už je záverečná a mimo trás je zakázané sa pohybovať, no statočne sme ho ignorovali. Po pár hodinách interakcie s miestnymi už neveríte ani uniformovanému orgánu. Pušku ako väčšina kolegov nemal a onedlho sme boli na mieste.
Veľká pyramída faraóna Chufua, Rachefova pyramída a stredne veľká Menkaureho sa spolu s menšími pyramídami kráľovien pekne za sebou zoradili, hluk premávky a zvierat utíchol a my sme si aspoň nachvíľu oddýchli, psychicky aj fyzicky.
Žiaľ, policajt mal naozaj pravdu a v zimnom období sa areál uzatvára už o štvrtej a vydali sme sa spolu s karavánami došťaných tiav vracajúcich sa do „garáží“ v Gíze smerom k južnému vchodu. Hneď som sa cítil ako Kleopatra. Inak ak by ste sa za každú cenu chceli previezť na tomto párnokopytníkovi, tak by som šiel takto pred záverečnou, kedy sú majitelia ochotní spustiť na cene a výhľady sú najkrajšie.
Sfingu sme obzreli z rýchlika a po chvíli sme boli vonku z Nekropolisu. Za bránou odrby neustali, otravní predavači suvenírov sa snažili za drobné zbaviť svojich nepekných suvenírov a niektorí odvážlivci sa pokúsili dokonca predať lístky do samozrejme zatvoreného areálu. Do toho sa všade niesla vôňa výkalov a výlučkov zo zvieracích otrokov, plieskanie biča a náhodné arabské vyhukovačky.
Na izbách sme zo seba zmyli prach ciest a onedlho sa znovu stretli na streche hotela na západ slnka. Pri takejto panoráme človek rýchlo zabudne na to turistické peklo odohrávajúce sa pár metrov pod ním.
Žiaľ, predražená večera pri zúfalo zastaralej svetelnej a zvukovej šou zo 60. rokov nás rýchlo vrátila do reality. Show bola zadarmo, no to by bola aj z terasy KFCčka pár budov opodiaľ. Posledný klinec do rakvy zasadil náš heloumajfriend, ktorý vybavil zopár egyptských pív a jednu fľašu priemerného miestneho vína. Tie sme ako stredoškoláci museli piť pomaly pod stolom a nakoniec si vypýtal 55 eur. Nemali sme síl oponovať, najlepšie sa učí na vlastných chybách.
Naštartovaní sme sa vo štvorici a pol promile vydali hľadať „liquor store“. Stačilo prejsť len zopár metrov pomimo hlavnej ulice s obchodíkmi a suvenírmi a hneď sme sa ocitli v tej pravej krajine tretieho sveta. Polorozpadnuté baráky, zaparkované ťavy pred garážami, otravné decká, zaprášené indivíduá … a zatvorený obchod s alkoholom. Na mape sme našli o kilometer ďalej iný, no Google Maps opäť zavádzali a privítala nás zamknutá roleta. Absolvovať znovu 2 kilometre pešibusom cez rovnaké miesta sa nám nechelo, no nechcelo sa ani Uberu prísť pre nás. Nakoniec sme sa natlačili do tuktuku, ktorý síce dobre poblúdil, no dohodnutého padíka dodržal a divokú jazdu sme prežili bez trvalých následkov.
NEDEĽA
Skorý ranný ruch ma prebudil okolo piatej a o pol siedmej sme s Vladom vybehli na strechu, kde sme znovu zažili „stargate“ moment so zapadajúcim mesiacom a vychádzajúcim slnkom.
Dahšúr a Sakkara
Dnes sme začali raňajkami o ôsmej a o pol deviatej nasadali do uberu smerom na menej navštevované pyramídy v Dahšúr, asi 30 kilometrov južne od tých v Gíze. Jednosmerne nás tam vodiči Uberu nechceli zobrať a ponúkali nám odvoz tam aj naspäť za 1000 egyptských libier alebo 50 dolárov. Najprv som si myslel, že sa opäť jedná o nejaký scam, ale v tom som si spomenul na cestopis od Tomáša Kubuša, kde spomínal, že na tieto miesta dokopy nikto nechodí a tam žiadny odvoz naspäť len tak ľahko nezoženieme.
Trvalo hodnú chvíľu, kým sme sa vymotali zo zaprášenej Gízy plnej odpadkov na cestu „vidiekom“, paralelnú s umelým kanálom Nílu, samozrejme ozdobeným odpadkami. Cestu spríjemnili nekonečné „lesy“ paliem a konečne na nás vykukla nejaká tá zeleň. Jednoducho, voda je život a jediná voda tu je z Nílu, tak to treba využiť.
Po takmer hodine jazdy sme zastavili pri bráne do nekropolisu Dahšúr, kde sa týči viacero pyramíd – najznámejšie sú Červená, Lomená a Čierna. Lístok sem stál len tretinu toho čo v Gíze a návštevníkov tu naozaj bolo len minimum.
Prvou zastávkou sa stala Červená pyramída, do ktorej útrob sa dalo zdarma vojsť (v Gíze platíte separátne). Pri vstupe nás hneď vystrašil upachtený maďarský dedko, ktorý práve vyliezol na denné svetlo. Úzka chodbička pre oba smery nie je nič pre klaustrofobikov, k pocitu BOZP naozaj nepridáva organizácia vstupu/výstupu a neskutočne vydýchaný vzduch. My sme mali „šťastie“ na starého Joe Bidena z Janova, ktorý vstúpil do chodby pred nami a veľmi dlho mu trvalo, kým zliezol po rebríko/schodoch 60 metrov do útrob pyramídy. Miestami sme mali zajačie úmysly, no nakoniec sme sa dostali až dolu, kde nás čakali tri vysoké miestnosti. Na rozdiel od paničiek nalepených na stenách, nasávajúcich astrálne energie a staroveké spóry, sme si interiér neužili a po pár fotkách sa rýchle vydali na spiatočnú cestu, predtým než nás znovu zablokuje Joe Biden. Návrat na denné svetlo bez dopravnej zápchy trval zopár minút a úprimne som bol rád, že som mal tento zážitok za sebou. Fakt si neviem predstaviť, čo by miestni experti robili, keby tam niekomu prišlo zle alebo taký maďarský dedko umrel. Asi by ho tam pochovali ako prvého ugrofínskeho faraóna. Keď mohol byť Horthy admirál bez flotily…
Keď som sa pripravoval na tento výlet, najviac ma zaujala tzv. Lomená pyramída. Jednoducho vtedajší architekti z miestneho Nílostavu začali stavať pod príliš odvážnym uhlom a v polovici stavby sa museli skrotiť a zmierniť sklon. Aj do tejto pyramídy sa dá zdarma vojsť, no keď som videl ako sa tam trepú Rusi a tetka s malinkým bábätkom v nosiči, radšej som túto skúsenosť oželel. Borek so Sebastiánom neodolali a potvrdili, že to bola lepšia voľba ako Červená pyramída. Zostup je mierne náročnejší, no dá sa tam dýchať.
Kým sa českí dobrodruhovia motali v útrobách, my sme si dali kolečko okolo tejto zaujímavej stavby. Miestni policajti neváhali a za mierny poplatok nás samozrejme odfotili. Keď sa nikto nepozeral, dali poťažkať aj kalašnikov z roku pána 1983. Takto sa robí biznis.
Ešte nás chceli zobrať do tzv. satelitnej pyramídy, malého objektu pár metrov od južnej strany Lomenej pyramídy, no vchod bol zamknutý. Nič sa nedalo robiť, rozlúčili sme sa s policajtami, na parkovisku sa stretli so zvyškom výpravy a vydali sa naspäť na sever. Slnko vonku riadne pálilo a po príchode na ďalší checkpoint – nekropolis Sakkara nás nemilo prekvapil cenník rôznych kombinácií vstupov. Naším cieľom bolo len na „sedlákov“ obzrieť najstaršiu pyramídu. Džóserova pyramída sa podobá svojim vzhľadom na tie americké a bola postavená v 27. storočí pred naším letopočtom. Vraj je aj najstaršou kamennou stavbou na svete, ale 14 eur je 14 eur a boli sme už hladní, smädní… Jednoducho, kto má rád históriu, tak nech si na každý z týchto areálov vyhradí aspoň pol dňa, keď nie celý. Určite sa tu dá pomotať.
Maadi
S vodičmi sme sa rozlúčili vo štvrti Maadi na južnom kraji Káhiry. Podľa internetu patrí táto časť medzi tie lepšie časti mesta spolu s ostrovom Zamalek a „downtownom“. My sme si ju nevybrali náhodou, jednoducho toto brutalistické predpeklie nás nenechalo chladnými. S Romanom sme otestovali miestny streetfood, no vospolok sa asi bál okolia plného múch a oželel skvelý falafel za pár drobných, ktorý našťastie nemal vedľajšie účinky. Kým Borek so Sebastianom jedli v reštike nad prázdnym indoorovým zábavným parkom, my sme zadelili veľmi solídnu kávičku v slušnom podniku opodiaľ.
Posilnení kalóriami a kofeínom sme sa vydali na bližší prieskum tejto „lepšej“ štvrti. Hneď za rohom sme narazili na šrotovisko obkolesené obrovskými panelákmi. Po chvíli fotenia nás vyhnal strážnik, že vraj sa jedná o odstavné parkovisko s odtiahnutými autami. No mať toto vedľa paneláku…
Do centra
Áno, aj okolité ulice vyzerali o triedu lepšie ako v Gíze, no žiadny Beverly Hills nečakajte. Stále to je zaprášená diera len s menej odpadkami. Čo nás ale prekvapilo bolo miestne metro. Stanica Maadi na prvý pohľad nevyzerala najprívetivejšie, no vo vnútri to bolo fajn a aj súprava metra bola na úrovni. Káhira bola prvým mestom v Afrike, ktoré sa zmohlo na metro a prvá linka bola otvorená v roku 1987. My sme sa práve touto linkou zviezli naspäť do centra, na hlavnú vlakovú stanicu Ramses. Tiež som s miernou obavou čakal niečo typu Bratislava – Hlavná šťanica, no interiér a aj osadenstvo veľmi príjemne prekvapilo.
Kým hladoši jedli v sympatickom foodcourte, s Romanom sme si počkali polhodinu na dobitie kreditu na našich Vodafone simkartách. Nechápavo sme sledovali ako traja zamestnanci vybavujú jednu zákazníčku, ktorá si prišla kúpiť novú simkartu. Ak nevytlačili a neopečiatkovali aspoň desať dokumentov, tak ani jeden. Nakoniec sa ale misia podarila, za cca 3 eurá sme dobili kredit na neznámy počet gigabytov, ktoré nám vydržali do konca výletu.
Metrom sme sa premiestnili o dve zastávky bližšie k Tahriru, na stanicu metra Nasser. Tu sme znovu našli len zatvorený liquor store, ale aspoň sme ochutnali skvelé pečivo a zasadli s chlapmi na čaj. Čašníka sme sa spýtali, že kde by sa dalo kúpiť pivo a on nám s kamenným výrazom v tvári odvetil, že všetko je dnes zatvorené. Aj by sme mu uverili, keby sme pri odchode nezbadali susedný výklad – otvorený alkoshop… To fakt musí každý odrbávať? Zaraz sme aj zistili, ako dobre nás natiahol náš kamoš z hotela – 5 dolárové pivo stálo zrazu dolár a 30 eurová fľaša vína 5 eur..
S plnými igelitkami sme sa vo večernej špičke vrátili na ľavý breh Nílu. Na ubytko sme sa neponáhľali, čakala nás ešte posledná zástavka nedeľného prieskumu.
Betónové peklo
Začiatkom roka 2020 bola hlavnou témou pandémia, no obyvatelia časti Gízy riešili pre nich pálčivejší problém. V tomto čase bola dokončená diaľnica na moste Teraet Al-Zomor. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby krajnica tejto rýchlostnej cesty nebola vzdialená miestami len pol metra od okien a balkónov okolitých budov. Samozrejme, že spodné podlažia odvtedy slnko nevideli a všade sa víri kopec prachu zmiešaného s výfukovými plynmi. Miestni rovnako neboli nadšení z našej prítomnosti a všimli sme si zopár zdvihnutých prostredníkov. Na nálade nám nepridal ani okoloidúci pánko, ktorý len sucho skonštatoval, že sme prišli na „wrong place“. Niet sa čomu čudovať, takéto scenérie človek čaká skôr z kulís dystopických filmov a nie z reálnych miest, kde žijú alebo v tomto prípade skôr prežívajú obyčajní ľudia.
Ako naschvál sa ani Uberu nechcelo do týchto končín a na odvoz sme si museli počkať dlhé minúty na kraji tejto nepríjemnej ulice. Nakoniec všetko dobre dopadlo a večer sme zavŕšili s vlastným vínom, pivom a KFC na streche nášho ubytka. Dokonca sme znovu zažili aj svetelnú šou, v nedeľu, kedy ani nebola v pláne. Kto by to bol povedal. Náš heloumajfriend sa k nám radšej ani nepriblížil.
PONDELOK
Znovu som nemohol v posledné ráno spať a vybehol som si natočiť západ Mesiaca nad pyramídami.
Mesto odpadkov
Po raňajkách sme sa vydali do tzv. Garbage city, slumu na kraji Káhiry, kde desiatky tisíc miestnych, najmä koptských kresťanov, preberajú odpadky z celého mesta s cieľom niečo zrecyklovať a tak si privyrobiť. Najprv sme ale museli presvedčiť uberistov, aby nás tam vôbec zobrali. Jeden nám hneď na rovinu povedal že tam nejde, no ďalší nás zaviezli aspoň na kraj dištriktu Manshiyat Naser.
Prvá posádka zakotvila v kaviarni na čaj, no kým Lukáš prešiel 100 metrov od auta, tak stúpil na klinec. Na mieste, kde naozaj nechce nikto stúpiť na klinec. Našťastie to bolo len škrabnutie, rýchlo vydezinfikované, no na úvod toto nikto nečakal. Nikto ani nečakal účet 13 eur za 5 čajov zo zapľuvaného kafíčka (v centre stojí tak 50 centov max.), no oponuj tlstému Arabovi medzi miestnymi. Pomaly sme sa začali predierať smradľavými uličkami, kde nechýbali mŕtve potkany a nie najprívetivejšie tváre miestneho obyvateľstva.
Na rušnej križovatke sme radšej zobrali tuktuky a zviezli sa o kus vyššie do raja – kláštora Šimona Garbiara, ktorý sa nachádza na kopci nad týmto očistcom. Za brány areálu tuktuky nesmeli a vodičom sme dali po 100 EGP, nech nás tu počkajú.
Z parkoviska sa nám ukáže celé Garbage city v plnej „kráse“. V tehlových panelákoch žijú svorne ľudia aj prasatá, nad kozami lietajú holuby, ktoré žijú vo zvláštnych drevených vežičkách-holubníkoch. Vlajkami ich chovatelia rozháňajú, aby príliš nelenošili, radšej si polietali po okolí a potom ich pískaním volajú nazad. Nájdeme tu aj trochu umenia v podobe grafitov, no výsledný dojem je stále žalostný.
Jaskynný kláštorný komplex na kopci Mokattam, pôsobí ako z úplne inej planéty. Žiadni ľudia, žiadne odpadky, žiadny smrad a ani hluk. V dvoch jaskyniach sa nachádzajú veľké svätostánky a je až neuveriteľné, že jednu z týchto jaskýň objavili len pred 50 rokmi.
Pri bráne nás samozrejme už žiadny tuktuk nečakal, nedalo sa nič robiť, len poriadne sa nadýchnuť a vydať sa na polhodinový zostup priamo krížom cez Garbage city. Kým ráno sme mali z tohto miesta nepríjemný pocit, na obed nám tento slum ukázal svoju prívetivú tvár. Decká v rovnošatách sa vracali zo školy, na ulici vládol čulý ruch a vo dvoroch sa triedil odpad. Nikto na nás ani len krivo nepozrel, zopár obyvateľov, prezývaných Zabbaleen alebo jednoducho ľudia odpadkov, si vyžiadalo dokonca aj fotku. Rozpučené potkany na zemi zostali, muchy neodleteli, ale zlý pocit z tohto miesta sa vytratil.
Heliopolis a plavba po Níle
Dolu sme relatívne expresne odchytili odvoz a prefrčali sme okolo Mesta mŕtvych. Jednoducho na jednom z najväčších cintorínov na svete žije okolo pol milióna ľudí medzi hrobkami, mauzóleami a náhrobnými kameňmi. Na toto špeciálne miesto už nezostala energia a ani čas, namierili sme si to do historického Heliopolisu.
Nechali sme sa vysadiť pri jednom z kostolov, no po obede vo fast food sieti Bazooka sme zistili, že to pravé centrum je o dve zastávky metra ďalej. Po čerstvo spálenej kávičke sme zo stanice Heliopolis zobrali klimatizované metro na El Ahram, ktoré susedí s pulzujúcim námestím El Korba. Vidieť, že okolité budovy navrhli západní architekti a i keď okolie je ošumelé, má to tu po prvýkrát za celý prieskum Káhiry ako také čaro.
Bude to znieť ako keby sme boli partia starých alkoholikov, no za rohom sme našli otvorený liquor store a doplnili zásoby. Čakala nás posledná misia a to plavba loďou po Níle. V podvečernej špičke nám trvalo dobrú polhodinu kým sme sa dopravili pod Cairo Tower na starom známom ostrove Gezira. Tu sa nás po chvíli tápania pri hľadaní móla (celý breh je jedno veľké stavenisko) ujal starý dedo s metlou, ktorý vytiahol telefón s fotkami lode. Ani nevieme ako, zrazu sme už sedeli vo dvoch taxíkoch smerujúcich na severný kraj ostrova.
Z kapitána s metlou sa vykľul prostredník, odovzdali sme dohodnutých 1000 EGP a nastúpili na palubu výletnej lode pre cca 60 pasažierov. Chvíľu sme si mysleli, že nás dobre obabral a ešte budeme čakať na ostatných pasažierov, no asi tu majú fakt lacné palivo a o pár minút sme v šestici+nový kapitán vyplávali na hodinovú plavbu. Pôvodne sme čakali okruh okolo celého ostrova ako nám Kapitán Metla sľúbil, no v súčasnosti to pre opravu jedného z mostov nie je možné. Tak sme sa s pivami v ruke pri západe slnka povozili hore-dolu po „mŕtvom ramene“ a na konci nakukli na hlavný tok s kvázi moderným downtownom. Samozrejme, že na konci si všetci ešte vypýtali bakšiš, od kapitána, cez jeho pomocníka až po náhodného okoloidúceho čo chytal lano. Neznášam kultúru sprepitného.
Na brehu sme ešte chceli absolvovať večeru vo výborne hodnotenom burger jointe, ale z nejakého dôvodu tam nemali na predaj ani len vodu a len sme všetci svorne otestovali WC. Vybrali sme sa teda po dlhom čakaní na (veľmi divoký) odvoz naspäť do Gizy, kde sme našli pobočku Bazooky. Tam nebrali karty, cash sme už nemali a skončili sme oproti v podobnom koncepte s názvom Wizzo. Egypťania milujú kuracinu a keď poviete spicy, tak to bude naozaj spicy.
Posledný večer v Gíze a hajde domov
S Borekom sme ešte vybavili zopár pív na rozlúčku a pri hoteli sme sa vydali na posledný lov suvenírov. Človek by si myslel, že tu nájdeme nejaké pekné magnetky a zaujímavé podarúnky ako korenie, no žiaľbohu sme sa hlboko mýlili a museli sa uspokojiť s veľmi podpriemerne pôsobiacim tovarom. Samozrejme, že do toho sa vám medzi nohami motali nafičané decká a otravní „pomáhači“.
S odletom o pol štvrtej hodine rannej sa veľa toho nedalo vymyslieť a po troch intenzívnych dňoch sme radšej zasadli v „pokoji“ . O pol jednej sme s miernym meškaním (niekto si nastavil budík na 1:10 a nie 0:10 :)) vyrazili na spiatočnú cestu na letisko. Mali sme šťastie na vodiča, z ktorého sa vykľul (pre neho nanešťastie) bývalý manažér továrne. Žiaľ, COVID naozaj tvrdo dopadol na túto krajinu a o devalvácii miestnej meny a vysokej inflácii nehovoriac. Takto má aspoň nejaký istý zárobok na svojom čínskom aute (BYD F3 je tu veľmi populárny, veľa komponentov a dokonca aj celý motor sa dá zameniť za niektoré japonské vzory) a pokecá so zahraničnými návštevníkmi.
Cesta a aj samotné letisko takto hlboko v noci zívali prázdnotou, let do Budapešti bol široko-ďaleko jediným na tabuli odletov. Prekvapila nás veľmi dôkladná kontrola pri vstupe do haly, ktorá sa mi zdala ešte prísnejšia ako tá pred odletom. Na checkine sme obdržali papierové letenky a znovu vypísali kartičku, tentokrát odletovú. Pasovák nás bez slova odštemploval a zaradili sme sa do dlhého hadu na kontrolu, ktorý sa hýbal len veľmi ležérne. Pri bránach samotných toho veľa nebolo, duty free pravdepodobne od otvorenia letiska nikdy nefungovalo a otvorený bol len jeden bar. Našťastie salónik bol aj o tomto čase otvorený a zložili sme sa v jeho priestoroch. Minimálne mňa na palube instantne zlomilo, prebral som sa na pár minút niekde za Bukurešťou a potom až pri pristátí. Tak zlomený som dávno nebol a pohodliu neprispela ani skutočnosť, že náš Airbus A321neo mal ledva mesiac. Po expresnej pasovke sme ešte dokúpili proviant na cestu v Spari a na parkovisku sme sa rozlúčili s českou posádkou. Faraónova pomsta nás nedobehla, len Lukáš hneď radšej šiel na tetanovku.
Človek by si myslel, že ho pri cestovaní prekvapí máločo, najmä nejaký Egypt, kam lietajú dovolenkovať v rezortoch na brehu Červeného mora húfy koupákov z našich končín. Lenže rozdiel je pekný uzatvorený rezort a špinavá ulica najväčšieho metropolisu v Afrike a celom Arabskom svete. Na kvantá ľudí ma dobre vyškolili čínske megamestá, no takýto tretí svet som až nečakal. Naivne som si myslel, že v hlavnom meste cudzinec až tak vytŕčať nebude, no hlboko som sa mýlil.
Centrom pozornosti ste nonstop, od scamerov v Gíze, cez okoloidúcich v Káhire po decká v Garbage city. Zvedavým pohľadom uniknete len v bezpečí hotelovej izby. Čakali sme rôzne podvody a scamy, no na niektorých miestach to bolo tak prehnané, že sme radšej neverili nikomu a ničomu.
Komentovať bakšiš nemá zmysel. Rozmeňte si cash na čo najmenšie bankovky. Našťastie (ak vás radikálne nepodvedú) je Egypt veľmi lacný a keby sme našli „čierny trh“, tak by bol miestami až smiešne lacný. Na „paralelnom trhu“ dokážete zameniť tvrdú menu s oveľa lepším kurzom (vraj aj o 50-60 percent lepším). My sme sa nakoniec uspokojili s bankomatmi a oficiálnym kurzom, keďže väčšinu dolárov a eur sme aj tak minuli neplánovane na ubytovanie.
Dlho sa mi nestalo, že by som navštívil veľkomesto, kde by som nenašiel naozaj pekné miesta. Či už park, nejakú historickú štvrť alebo moderný downtown. Možno sme len zle hľadali, no ani tie vychytené miesta ako Zamalek, Maadi alebo „downtown“ na nás veľmi sympaticky nepôsobili. Prachu neutečiete a odpadky sú všade. Výnimkou sú možno nové moderné štvrte vybudované ďaleko od centra ako New Administrative Capital s najvyšším mrakodrapom v Afrike, no na tie žiaľ čas nevyšiel. Ale jedna vec je niečo nové postaviť a druhá sa o to aj starať… a to im veľmi nejde.
Zvyčajne svoje cestopisy končím želaním skorého návratu, ale po 3 dňoch v Káhire a okolí mi je jasné, že do Egypta sa vrátim maximálne do last minute rezortu alebo niekam ďaleko od ľudí, najlepšie do púšte. Ale na tie výhľady zo strechy hotela na pyramídy len tak ľahko nezabudnem a ak sa náhodou venujete street fotografii, tak Káhira je voľbou číslo jeden.
Update: Pár dní po našom návrate to egyptská vláda vzdala a nechala libru voľne plávať…
0 komentárov k “Zaprášení pod pyramídami”Pridajte vlastný →