Po veľmi intenzívnej návšteve Egypta v pánskej zostave nadišiel čas „zmierniť“ tempo, nasadnúť do francúzskeho tátoša a prevetrať rodinu. Plánované voľno v škôlke počas jarných prázdnin, ktoré vlastne ani nie sú jarné, prišlo vhod. Môj plán bol jednoduchý, deň-dva pred odchodom skontrolovať predpoveď počasia v regióne a vybrať sa tam, kde nebude pršať. Na výber boli tri lokality – jadranské pobrežie na Istrii, západ Rumunska alebo juhovýchod Poľska. V pondelok bolo z appiek jasné, že dážď pri mori nie je zlý, no maximálne v lete keď je 30 stupňov, trvá 10 minút a nie tri dni. Poľské Bieszczady sa taktiež netvárili ešte jarne a v utorok na obed som bookol prvé ubytovanie v Maďarsku s príchodom v ten istý večer – Să mergem în România!
UTOROK
Do Maďarska a spať
Z Trnavy sme sa vymotali niečo okolo siedmej večer a po klasickej trase cez Šaľu a Komárno sa napojili na preplnenú M1-ku. Cesta chvalabohu prebehla bez zádrheľov, budapeštiansky okruh nás nespomalil, zišli sme na diaľnicu M5 a onedlho sme zaparkovali na parkovisku pod vysokým napätím, pred „muškátovým“ motelom. Podľa otváracích hodín mala priľahlá reštaurácia fungovať až do polnoci, no o o pol desiatej večer tu okrem nás a recepčnej nikto nebol. Rýchlo sme vybavili byrokratické záležitosti a ubytovali sa na mierne ojazdenej, no čistej izbe. Na prespanie akurát.
STREDA
Bájny Szolnok
Pred ôsmou sme vyrazili do diaľav, slnko pekne svietilo no teplomer ledva ukazoval plusové teploty. Kým sme prišli na prvú zastávku, mesta Szolnok, tak vonku to konečne vyzeralo ako na jar. Zaparkoval som na sídlisku kúsok od riadnej železničnej stanice. Tá bola slávnostne otvorená v roku 1975 a je zrejmé, že so šiestimi nástupišťami je dôležitým dopravným uzlom. 70. roky žijú naďalej vo veľkej hale, kde sa nachádza sympatická výstava venovaná životu na koľajniciach z minulých dekád.
Pred stanicou to je taká tá sociálna klasika, vypnutá fontána a veľký pamätník 900. výročia od založenia mesta. Okolitej panoráme dominuje najvyšší panelák v Maďarsku, ktorý bol postavený v rovnakom čase ako železničná stanica a jej okolie. Po tých takmer 50 rokoch by si to tu zaslúžilo mierne omladiť.
Szolnok som nevybral náhodou, dva roky dozadu sa tu zjavil kontroverzný cestovateľ Ben známy pod „umeleckým“ menom Bald and Bankrupt. Ten zablúdil, tak ako to len on vie, do malého pajzlu priamo v tieni tohto mrakodrapu. V stredu doobeda sme sem zavítali na kávičku aj my a nebyť intenzívneho závanu moču (buď to boli WC alebo obsluha), tak by sme si tento skanzen začiatku rokov 90-tych vychutnali lepšie. A aj tú „umytú“ jednorazovú lyžičku z čias, keď Orbán ešte študoval za Sorošove peniaze, prepáčili.
Na brehu rieky Tisa
V supermarkete sme nakúpili proviant a presunuli sa po cestách s pochybnou kvalitou o pár kilometrov južnejšie, do obce Tiszakécke. Tá ako názov napovedá leží na brehu rieky Tisa a je populárnou kúpeľnou destináciou. Mňa skôr zaujala prítomnosť funkčnej úzkokoľajky, ktorá v zime síce nepremáva, no popri nej sme narazili na peknú rozhľadňu. Tie Maďari vedia, pravdepodobne tým kompenzujú nedostatok kopcov a ten zlý Brusel trošku podoja. Win-win.
Hlavnou zastávkou nebola tohto času nefunkčná železnica, ale mestečko duchov. V 80. rokoch sa stali obecné termály veľmi populárne a začiatkom 90. rokov sa miestny investor pokúsil chytiť šance a vybudovať chýbajúce ubytovacie kapacity. Na kraji obce sa začala výstavba 23 identických hríbikových viliek a veľkej hlavnej budovy s bazénmi. Stavebné práce sa na prelome milénií zastavili, investor sa presťahoval do zahraničia a majiteľ stavebnej firmy zomrel. Medzitým platnosť stavebného povolenia vypršala a obci zostali rozpadajúce sa skelety budov. Odvtedy sa objavilo viacero smelých plánov na dokončenie, no ako vidieť, všetky stroskotali. Areál je voľne prístupný a obľúbený medzi hráčmi airsoftu, čo stavu budov určite neprospieva.
Príjemným prekvapením bola prechádzka na mŕtvom ramene pri južnom kraji obce, kde sa medzi rákosím vlní dlhý drevený chodník. Samozrejme, že ani tu nechýba rozhľadňa. Po dobrom obede (aj keď Moni by protestovala, studená sladká polievka z lesných plodov na ňu dojem nespravila) sme opustili túto príjemnú obec s inak temnou, relatívne nedávnou, históriou. Počas revolúcie v roku 1956 tu počas mierumilovného protestu zahynulo 17 obyvateľov a vyše 100 ich bolo zranených. Znie to neuveriteľne, ale túto tragédiu nemajú na rováši sovietske vojská, no kolaborant generálmajor Lajos Gyurkó, ktorý nariadil maďarským stíhačkám rozohnať dav za každú cenu.
Počas obeda som prepočítal kilometre, stav ciest a aktuálny čas a vyšlo mi, že takýmto tempom sa do Klužu dnes nedostaneme. Našťastie v Hunedoare, známej Korvínovým hradom, bolo voľných ubytovacích kapacít dosť a z nich jeden voľný apartmán za 30 eur. No neber to.
Po slovenských stopách
Po ceste na rumunské hranice sme prešli zopár slovenskými obcami v békešskej župe ako Kardos, Kondroš alebo Irminčok (Örménykút), no okrem dvojjazyčných názvov obcí sme veľa toho slovenského nepostrehli. Rovnako aj Slovenská reštaurácia v centre Békešskej Čabi, dôležitom stredisku slovenskej menšiny, bola zatvorená. Nakukli sme aspoň do veľmi peknej katedrály a pomotali sa po krátkej pešej zóne. Slovenský dom sme videli len z ulice, práve sa tam konala nejaká akcia a zaparkovať sa na úzkej ceste nedalo.
Cestou z mesta, pri umelom kanáli, sme zazreli veľkú historickú budovu v žalostnom stave – vykľul sa z nej mlyn István, svojho času druhý najväčší v Uhorsku. Žiaľ, dopadol neslávne, po roku 2005 sa výroba zastavila, z krásnej budovy sa stal sklad a len pred piatimi rokmi z „neznámych“ dôvodov vyhorel. Teraz čaká na svoj osud. S výhľadom na túto fascinujúcu priemyselnú budovu sme zadelili v sympatickom železničnom kafíčku posledný maďarský kofeín a vydali sa smerom na hranicu.
Mestečko Gyula je známe svojimi kúpeľmi a historickým hradom, no v stredu podvečer sme sa zastavili len na obhliadku jednej z najkrajších vodární v krajine, ktorej základy boli poklepané takto pred 60 rokmi. Na „streche“ tejto 37 metrovej štruktúry sa dokonca nachádza observatórium špecializujúce sa na pozorovanie Slnka.
Komplikácie na ceste
Rumunsko, spolu s Bulharskom, vstupuje do Schengenu 31. marca 2024, zatiaľ to platí len pre leteckú a lodnú dopravu. V našom prípade bol prechod maďarsko-rumunskej hranice na Gyula-Vărșand otázkou pár minút, no kamionisti si počkali. Kolóna nákladiakov sa tiahla od hranice vyše 10 kilometrov do vnútrozemia. Tí na pozemný Schengen doslovne čakajú ako na spasenie.
So západom slnka to na prázdnych cestách pôsobilo takmer ako niekde na americkom Midweste, no tesne pred Aradom som začul zvláštny buchot od pravého kolesa. Zastavil som pri najbližšej príležitosti, ale žiadny defekt sa nekonal.
Jeden máme doma…
Buchotanie pri nižšej rýchlosti neprestávalo a radšej som navštívil prvý otvorený autoservis alebo skôr rumunské STK. Našťastie ani o siedmej večer nemal sympatický mechanik problém zdvihnúť auto a skontrolovať podvozok a kolesá. Žiadny problém na pravom zadnom kolese nenašiel, ale na ľavom si všimol trčiacu hlavičku zapichnutého šróbiku. Hneď ma poslal do (na prvý pohľad pochybného) nonstop pneuservisu na periférii mesta, kde mi koleso instatne fixli. Buchot ustal a my sme mohli v bezpečí pokračovať v jazde.
Opravou sme stratili hodinu a dobehla nás riadna jarná búrka. V daždi sme súperili s kamiónmi na hlavnej rumunskej A1-ke a už aby bol dokončený úsek medzi dedinami Margina a Coșevița. Mimo diaľnice sa ide len cca 15 kilometrov, no cez priesmyk a takto v noci a daždi to nebola s desiatkami kamiónov v protismere žiadna sláva. Nakoniec sme na ubytko v Hunedoare dorazili až nejak po desiatej, trochu zabojovali s retro otváraním vchodových dverí a na príjemnom apartmáne zaľahli.
ŠTVRTOK
Korvínov hrad
Na otváračku o ôsmej som nabehol do Carrefour Expres strategicky umiestnenom na začiatku pešej zóny pred pekným miestnym kulturákom, znovuotvoreným len minulý rok po rozsiahlej rekonštrukcii. Škoda len okolitých obytných budov a obchodov ozdobených nevkusným vizuálnym smogom, ktoré lemujú inak veľmi solídny verejný priestor.
Po raňajkách sme sa zbalili a znovu vydali na cesty. Na tento deň som mal naplánované len dva POI – slávny Korvínov hrad pár minút jazdy od ubytka a soľnú baňu v Turde, neďaleko Klužu.
Hrad v Hunedoare som navštívil ešte dva roky dozadu pri ceste za medveďmi na priesmykoch Transfăgărășan a Transalpina, no vtedy sme si ho obzreli len z vonku. Tentokrát sme zakúpili lístky a toto panské sídlo si obzreli aj zvnútra. Rumuni sú vo všeobecnosti až príliš hrdí na temné stránky svojej histórie a v tomto prípade sa radi pochválili výstavou venovanej mučeniu a trýzneniu. Keď sa jedná o bolesť a utrpenie, ľudská fantázia nepozná hranice. To sa samozrejme štvorročnej návštevníčke veľmi nepozdávalo, ale zvyšok rozprávkového hradu mal veľký úspech.
Na prehliadku mnohých zákutí si treba vyhradiť aspoň hodinu, keď nie dve. My sme mali šťastie na off-season, dokopy nás tu doobeda cez pracovný týždeň bolo do desať návštevníkov a 2 triedy školákov na exkurzii. Pri veľkosti goticko-renesančného hradu sme sa fakt netlačili. Z hradných veží je pekný výhľad na mesto, ktoré ale svojím industriálnym charakterom veľmi nepasuje do romantického obrazu života bohatej aristokracie.
Aby sa deťom nesnívali len pekné sníčky, na záver sme prešli okolo mierne hororovej výstavky.
Po dvoch hodinách prieskumu hradu sme sa vrátili k autu zdarma zaparkovanom v bočnej uličke kúsok od hlavného vchodu. Aj tu prebiehajú rekonštrukčné práce, podhradie sa môže tešiť na novú zámkovú dlažbu. O 106 sa pracuje aj v meste Turda, kam sme dorazili po peknej diaľnici po hodinke a pol jazdy. Po ceste som mal zaznačených pár zaujímavostí ako nový funikulár v Deve, skalné útvary Râpa Roșie pri Sebesi alebo historickú pevnosť v Alba Iulia. Nič sa nedalo robiť, všetko sa stihnúť nedá a po chvíľke hľadania parkovacieho miesta v rozkopanej Turde sme zasadli v reštaurácii Rusalca priamo na námestí. Tu sme za ľudových 6 eur na osobu zadelili denné menu, tentokrát našťastie s klasickou zeleninovou polievkou 🙂
Soľná baňa
Salina Turda je jednoznačne najväčším ťahákom regiónu. Soľ sa tu ťažila od nepamäti a svoj zlatý vek tu ťažba zažila za čias Rakúsko-Uhorska a svoje brány zatvorila v roku 1932. Počas II. svetovej vojny slúžila ako bombový kryt a verejnosti bola sprístupnená v roku 1992. Od roku 2010 je k dispozícii za mestom nový hlavný vchod, na ktorý nás nasmerovala navigácia aj značenie v meste. Do útrob nás voviedla dlhá nová chodba, ktorá bola vybudovaná priamo pre potreby tohto vstupu. Hneď v nej bolo zrejmé, že soľ sa nachádza všade okolo nás. Prístupová chodba sa napojila na historickú „galériu“ Franza Josefa z druhej polovice 19. storočia. Tá nás previedla popri (o tomto čase) zamknutej bani Ghizela, ktorá slúži na liečebné účely.
Po pár desiatkach metrov soľou pokrytou chodbou sme sa zjavili v hlavnej hale, impozantnej Rudolfovej bani. S výškou alebo skôr hĺbkou 42 metrov, šírkou 50 a dĺžkou 80 metrov dokáže vyraziť dych. Dolu sa dá zísť buď 172 schodmi na 13 poschodiach (pri každom je vytesaný rok kedy bolo pri ťažbe vyhĺbené), alebo efektným preskleným výťahom. Rudolf je spojený s ešte hlbšou baňou Tereza, ktorá je z časti zatopená. Dolu vás teda čaká zábavný park s detským ihriskom, minigolfom, biliardovými stolmi a samozrejme lodičkami. Nechýba ani bizarné ruské koleso, ktoré sme za tri eurká na hlavu aj otestovali. Len výherné automaty a pivo chýbalo 🙂 Strávili sme tu takmer dve hodiny až do záverečnej, ktorá je už o piatej. Posledný vstup je o štvrtej. Žiaľ, nevyšiel nám čas okuknúť priestory nachádzajúce sa bližšie k pôvodnému vstupu od mesta ako Jozefovu baňu s riadnou ozvenou alebo miestnosť Crivac s pôvodným strojom slúžiacim na ťažbu. Nič sa nedá robiť, sem sa bude treba vrátiť, najlepšie v lete, keď sa dá vonku kúpať v bazénoch so slanou vodou.
Cestou z bane sme sa vrátili obzrieť pôvodný vstup skrytý medzi rodinnými domami. Na parkovisku som znovu zarezervoval ubytovanie na nasledujúce dve noci. Kluž som musel vynechať, predpoveď počasia nepriala a taktiež ma to viac lákalo na sever – voľba padla na metropolu regiónu Maramureš – Baia Mare.
Smer Maramureš
Diaľnica týmto smerom nepokračuje, no hlavný ťah v podobe cesty 1C je fakt na úrovni. Škoda len, že sa rýchlo zotmelo a veľmi sme si neužili výhľady na hornatú krajinu. Rumunskí vodiči sa tu ukázali v plnej kráse, 50-ku v obci nikto nedodržuje a aj keď frčíte 70-kou, tak vás ešte dokáže predbehnúť kamión. Nič sa nedalo robiť, kto chce s vlkmi žiť… Verím, že žiadna pokuta nepríde. O ôsmej sme dorazili do cieľa v blízkosti obchodného centra Vivo kde nás čakal syn majiteľa s kľúčmi. Znovu sme „vyhrali“ byt na 4. poschodí bez výťahu a identickým Total Recall otváraním vchodu, s ktorým aj domáci sprvu bojoval.
PIATOK
Rumunský home office
V piatok ma čakal pracovný deň v podobe home office na byte v Baia Mare. Časový posun oproti domovskému pásmu sa v tejto chvíli hodil, na desiatu som dievčatá odviezol na kúpačku do rekreačného strediska DruRelax na kraji mesta. Hneď som si pri tejto príležitosti odskočil obzrieť terminál blízkeho letiska. Na tento mini aeroportul lieta 4x do týždňa TAROM z Bukurešti a raz do týždňa HiSky na parížske Beavuais. Nič moc, no nový terminál (zatiaľ pôsobí ako generická presklená búda) rýchlo rastie a okolie je jedno veľké stavenisko. Miestnemu SBS-károvi sa nepozdávalo, že si fotím terminál, no po krátkom rozhovore pochopil moju diagnózu a žiadny zásah obuškom nebol potrebný.
Kým sa dievčatá čvachtali, niečo som porobil, dokonca som sa stihol aj v nákupáku ostrihať a po pár hodinách sme sa znovu stretli. Vraj to nebola žiadna sláva, spa a bazény si pamätajú aj lepšie časy, no Agátke to nevadilo. Po naozaj skvelom obede v reštaurácii Centro (plačinta a papanași boli skvelé a vývar lepší ako na svadbe) to Agi v aute zalomila a kým na parkovisku pred malým kláštorom dobre vykúpaná driemala a Moni strážila, ja som vybehol na krátku „túru“. Baia Mare leží na úpätí Gutínskych hôr, ktoré sú na turistiku ako stvorené. Po dvadsiatich minútach šliapania som sa ocitol na peknej vyhliadke, na tzv. Kameni zlodejov a Baia Mare sa ukázalo v plnej kráse. Samozrejme, žiadny zázrak to nie je, podobne ako iné rumunské mestá to je mix priemyselných objektov v rôznom stave (rozpadu), socialistických sídlisk, brutalistických budov a nejakých tých nových ortodoxných chrámov. Lepšie situovaní obyvatelia žijú práve na úpätí týchto kopcov, ďaleko od hluku ulice a drahšie obydlia pripomínajú nitriansky Zobor alebo bratislavskú Kolibu.
Nočná prechádzka v Baia Mare
Večer som čo to ešte porobil na apartmáne a po zotmení som navrhol nočnú prechádzku za krásami Baia Mare. Dievčatá zdvorilo odmietli a vydal som sa na sólo prechádzku popri Săsar do historického centra. Žiadna sláva to nebola, klasické nízke paneláky striedali krabice supermarketov, sem-tam vykukol nový ortodoxný chrám. Zaujala najmä zaujímavá hvezdáreň/planetárium hneď vedľa riadne osvetleného parkoviska pri Carrefoure.
Ako na zavolanie sa na druhej strane rieky zjavil klasický socialistický hotel Carpati a nedalo mi neskočiť na jeden clivý koňačik. Prišiel som v hodine dvanástej (o deviatej), denný bar sa práve zatváral, no milý čašník ešte jeden bez paragónu nalial. Tomu vravím servis.
Po prehliadke ďalších brutalistických skvostov, ako budov prefektúry alebo kulturáku, som vkročil do ulíc starého mesta.
Žiaľ, hlavné námestie a aj priľahlé uličky okolo Svätoštefanskej veže pripomínali viac parkovisko než príjemné miesto na nočnú prechádzku. Tak či tak som nechcel ponocovať, strelil som ešte jedno pivo na dobrú noc v odporučenej pivárni mojím americkým kamošom z Kansasu. S tým som sa spoznal ešte dávno v Číne a kedže svet je malý, tak v Baia Mare pracoval pár mesiacov u dodávateľa zliatinových výliskov pre letecký priemysel.
SOBOTA
Tour de UNESCO kostolíky
Na raňajky sme dorazili plačinty, zbalili sa a rozlúčili sa s ubytkom. V pláne som mal návštevu neďalekého jazera Albastru, no slnko skryté za ranným smogom by nedalo vyniknúť farbám tejto vodnej plochy. Po krátkej konzultácii s internetom som si uvedomil, že podobne ako severovýchod Slovenska, aj región Maramureš je známy drevenými kostolmi, z ktorých 8 je pod patronátom UNESCO. Štyri z nich sme mali priamo pod nosom, zišli sme teda z hlavnej cesty a vydali sa za týmito sakrálnymi skvostami.
Veľmi peknou, takmer jarnou krajinkou sme sa previezli do dedinky Plopiș, kde nás z diaľky vítala vysoká veža dreveného ortodoxného kostola sv. Archanjelov Michala a Gabriela. Tak tradične sme sa tu objavili úplne sami, no o chvíľu sa zjavila milá pani, ktorá nám kostol odomkla a sprístupnila bohato zdobený interiér. Inak Plopiș je rovnomenná dedina v župe Salaš, kde žijú aj Slováci, no takýto kostol tu nenájdete. Aj keď wiki vraví inak.
Z blízkeho kopca sme zazreli nasledujúcu zastávku a to podobný chrám v susednej obci Șurdești. Ten je dokonca najvyšším dreveným chrámom svojej doby na svete a ako inak, v sobotu doobeda sme boli jediní návštevníci. Tu sa dokonca platí aj symbolické vstupné, no tieto pamiatky si zaslúžia ochranu.
Malebné vidiecke scenérie nás sprevádzali údolím rieky Cavnic a krajina mi mierne pripomínala okolie Banskej Štiavnice. Nečudo, aj tento kraj má banícku históriu, no dnes sa orientuje skôr na turizmus a boli tu vybudované aj lyžiarske strediská.
Tretím dreveným kostolom zapísaným v Zozname svetového dedičstva bol sv. Mikuláša v Budești. Agátku predchádzajúce dve zastávky v aute zlomili a sám som si vybehol k zamknutému kostolu v strede obce, kde mi spoločnosť robili iba pasúce sa kozy. Vidieť, že peniaze sem tečú, cesty sú v obci pekne porobené, fasády verejných budov spravené a našlo sa niečo aj na detské ihrisko.
Dovnútra kostola som sa nedostal, ale vrátili sme sa o pár kilometrov naspäť, kde sa vraj nachádza „antigravitačný“ bod. Jednoducho na úseku cesty máte pocit, že idete do kopca, no v realite klesáte a naopak. Najprv som tomu veľmi neveril, no bolo veľmi zaujímavé sledovať ako sa auto „nelogicky“ rozbieha na neutráli opačným smerom ako by človek predpokladal. Vysvetlenie by malo byť „jednoduché“, miestna krajina je tak zvlnená a cesta tak kľukatá, že po chvíli jazdy mozog zblbne a zrazu „nevie kde je sever“. Cestou ďalej na sever mi prišlo aj trochu ľúto, že jarné prázdniny nie sú naozaj na jar, koncom marca to tu musí byť veľmi pekne rozkvitnuté. No na počasie sme si nemohli sťažovať a v diaľke na nás dohliadali zasnežené končiare ukrajinských Karpát.
Štvrtým a posledným kostolíkom na sobotnej ceste sa stal strategicky na kopci postavený chrám v Bârsane. Našťastie aj nanešťastie sme tu boli sami, takže interiér zostal zamknutý.
Čas nás neúprosne tlačil a do cieľa dnešnej cesty, Satu Mare, zostávalo ešte kopec kilometrov. Maramurešské dediny nás vítali drevenými bránami, ktoré nechýbali pri vstupe do mnohých dvorov. Od jednoduchších po naozaj prezdobené, brány boli a sú pýchou domácich.
V rumunsko-ukrajinskom pohraničí
V Sighetu Marmației (po našom vraj Marmarošská Sihoť), malom no rušnom pohraničnom meste, sme vybavili neskorý obed a ponaťahovali kosti na prechádzke malým centrom. Tu sa pred budovou kina/múzea konalo niečo ako jarné trhy, kde sa okrem čerstvých kvetov a plánt predávali najmä rôzne gýče, ktoré sú tu zrejme vo veľkej obľube.
Ani tu nesmie chýbať divoká novodobá ortodoxná katedrála z polovice 80. rokov, do ktorej sme zavítali. Dlho sme sa zdržať nemohli, o pár minút neskôr sa začali zbierať svadobčania a z diaľky sme obkukli najnovšie módne trendy rumunsko-ukrajinského pohraničia.
Marmarošskú Sihoť som navštívil len symbolicky pred pár rokmi pri ceste zo Zakarpatia, kedy som peši prešiel z opačného brehu rieky Tisa a na rumunskej strane zobral vlak do Klužu. V tento podvečer som oprášil spomienky rýchlou kontrolou budovy nenápadnej stanice (vraj jedinej v krajine s troma rozchodmi) a previezli sme sa okolo hraničného prechodu, ktorý sa veľmi živo netváril. Nečudo, starý most cez rieku toho veľa neznesie a okrem peších a osobných áut tu nič iné neprejde. Nový most a prechod majú vyrásť do konca roku 2024 o pár kilometrov východnejšie.
Veľmi peknou cestou popri hranici nám hrali ukrajinské rádiá a po 20 kilometroch sme zaparkovali pred „najturistickejšou“ destináciou tohto dňa.
Dedinka Săpânța je známa tzv. Veselým cintorínom. Ten sa vyznačuje viac ako tisíckou vyrezávaných pravoslávnych krížov s farbistými epitafmi a naivnými kresbami. Viac ako pietne miesto to tu skôr vyzerá na oslavu života. Insitné spracovanie je často naozaj veselé a škoda len nápisov v miestnom nárečí, Google Translate tak zbytočne bojuje s prekladom.
Tvorcom tohto zaujímavého miesta bol miestny rezbár Stan Ioan Pătraș, ktorý za 40 rokov vytvoril okolo 700 veselých krížov.
Neďaleko sa nachádza aj kláštor Peri-Săpânţa, no na ten nám čas žiaľ tentokrát nevyšiel. Ten sa hrdí najvyšším dreveným kostolom na svete s výškou veže až 78 metrov. Je teda o pár metrov vyšší ako ten v Șurdești, ktorý držal rekord takmer tri storočia.
Slnko medzitým zapadlo a po prekonaní prekvapivo hornatého úseku a priesmyku Pasul Huta sme sa znovu zjavili na rovine. Tu sme chvíľu pátrali po slovenských stopách v dedinke Huta-Certeze, no okrem dvojjazyčnej tabule sme nič nenašli. Skôr nás zaujali desiatky obrovských, samozrejme gýčových, domov a veľká koncentrácia drahých áut. Podľa všetkého patrí celá obec Certeze medzi najbohatšie v krajine. Dôvod je jednoduchý, keď sa po revolúcii dalo odísť na západ, tak mnoho miestnych odišlo a či legálnou alebo nelegálnou cestou zbohatli. Samozrejme na dedine sa patrí bohatstvo ukázať, takže domy rástli ako huby po daždi a na nemeckých prémiových automobiloch sa nešetrilo. Na druhú stranu, mnoho z týchto barákov sa zdalo neobývaných a možno slúžia len ako „letné sídla“.
Evrybáde in Satu Mare
Za tmy sme dorazili pred posledné ubytovanie rodinného rumunsko-maďarského výletu. Zaparkovali sme takmer v centre Satu Mare (v preklade Veľká Dedina), kde sme s Moni boli naposledy 5 rokov nazad. Na izbe sme vybavili takú nijakú fastfoodovú večeru a kým sa baby pripravovali na nočný kľud, zbehol som do neďalekého supermarketu. V miestnom Central Park (Parcul Central) prebieha rozsiahla rekonštrukcia a bol obkolesený plotom. Obkolesený je aj viacerými zaujímavými budovami ako katedrálou Nanebovzatia Panny Márie, krásnym, no stále nefunkčným secesným hotelom Dacia (bývalá Pannónia, vlastnený vyššie spomínanou maďarskou firmou) alebo socialistickým valcom v podobe Domu módy. No najväčšie lákadlo sa týči o promenádu opodiaľ – 97 metrov vysoký administratívny palác dokončený v roku 1984, jedna z najvyšších budov v krajine. Budova sa skladá z troch menších veží a jednej veľkej hlavnej. Tri malé veže predstavujú tri etnické skupiny žijúce v okrese Satu Mare: Rumunov, Nemcov a Maďarov, zatiaľ čo hlavná veža predstavuje puto medzi týmito tromi národnosťami.
NEDEĽA
La Revedere, Romania!
Dnes nás čakal návrat domov a v apartmáne sme sa dlho ráno nezdržali. Po nákupe podarúnkov v supermarkete na kraji Central Parku sme sa nadýchali sviežeho vzduchu na promenáde a poobdivovali brutalistické veľdielo aj za denného svetla.
Podobne ako v Baia Mare, ani v Satu Mare som si nemohol ujsť príležitosť obzrieť prťavé letisko so štyrmi letmi za týždeň – 2x Luton a 2x Bukurešť. Ani tu nezaháľajú a nový generický terminál sa buduje jedna radosť. V nedeľu ráno nič neletelo, tak ma hneď zastavil strážnik, že kam mám namierené. Našťastie 10 rokov pracoval v Česku, tak som mu „rodnou“ rečou vysvetlil, že chcem len ako fanúšik omrknúť progres stavby a dovolil mi cvaknúť zopár fotiek.
Finálnou zastávkou v Rumunsku sa stalo mestečko Carei. Tu sa na jeseň v roku 1944 odohrala jedna z posledných bitiek na rumunskom území, kedy nemeckých a maďarských okupantov vykopla z Carei a Satu Mare rumunská armáda. 25. október je odvtedy Dňom rumunských vojsk a ako spomienka tu vyrástol na 20. výročie monumentálny pamätník. Medzi stromami v parku cez ulicu sa skrýva aj veľmi pekný zámok Károlyovcov s vraj zaujímavou zbierkou vypchatej zveriny a arborétom, takže sem sa ešte musíme vrátiť.
Okienko do maďarskej korupcie a hybaj domov
Cez malý hraničný prechod Nyírábrány – Valea lui Mihai sme sa vrátili do Schengenu, kde nás privítali prehánky. Po pár kilometroch sme zaparkovali na kraji dediny Nyírmártonfalva. Obec s krkolomným názvom sa pred pár mesiacmi dostala na titulky vďaka kreatívnemu využitiu eurofondov. Miestny richtár (samozrejme člen Orbánovho Fideszu) využil 60 miliónov forintov na výstavbu turistického areálu. Na tom by nebolo nič zlé, keby nepostavil niečo ako 80 metrov dlhý chodník v korunách stromov. Bez stromov. Tie síce boli nasadené, no v súčasnosti a pravdepodobne nasledujúce roky to tu bude skôr chodníkom korupcie. Na druhú stranu aj zlá reklama je reklama a okrem nás tu pred nedávnom bol aj sám americký veľvyslanec 🙂
Po tomto zlatom klinci nás čakala len 5 hodinová jazda domov. Google Maps sa postarali o spestrenie v podobe návratu nie klasicky cez Komárno, no tentokrát cez Šahy a Nitru a po 1870 kilometroch sme podvečer šťastne zaparkovali v Trnave.
(Takmer) jarné prázdniny v kútoch bývalého Uhorska vyšli na jednotku. Rovinaté Maďarsko nemusí byť len čisto tranzitnou krajinou a miestami sa oplatí zísť z diaľnice za nejakou tou bizarnosťou. Rumunsko sa mi čím ďalej, tým viac dostáva pod kožu a pri každej ceste zisťujem na čo vlastne nemám čas. Veď len za tieto štyri dni som našiel po ceste toľko destinácií, aby som potreboval ďalšie 4 dni k dobru. Či je to nový funikulár v Deve, úzkokoľajka Câmpeni – Abrud, historická Alba Iulia, roklina v Turde, príroda okolo Baia Mare, vláčik a národný park vo Vișeu de Sus, Memoriál venovaný obetiam komunizmu v Sighete, požiarnicku vežu v Satu Mare alebo zámok v Cerei. Do toho kopec akvaparkov, kláštorov, múzeí, turistických chodníčkov, výhľadov… a aj to je len zlomok čo tento kúsok krajiny ponúka. Hlavne vidieť, že Rumuni sa snažia, všade sa buduje a rekonštruuje o 106, no ceny sú tu stále veľmi prijateľné a návštevníkov mimo sezóny poskromne. Do skorého videnia.
Jsi velkým dobytkem.
dakujem? 😀