Jesenný roadtrip po Uhorsku

Začiatok jesene je pravdepodobne najlepšie obdobie na cestovanie. Hlavná turistická sezóna je na konci, no počasie je zvyčajne stále príjemné. Vďaka mojej dlhoročnej vernosti Korporácii a Kristovým rokom mi pribudlo oproti roku 2018 až 9 dní dovolenky a zrazu sa objavil problém, ktorý som nikdy nepoznal. Čo s toľkým voľnom? Letecký trip sme z jednoduchého dôvodu vylúčili a rozhodol som sa prevetrať Ibizu. Vždy som cestou na východ obdivoval monumentálnu roklinu pri dedinke Zádiel, no nikdy som do nej nevstúpil. Primárna destinácia bola tým pádom jasná – Slovenský Kras a okolie. Prvé dve noci som zarezervoval vďaka “Dankovým poukazom” v známom Betliari. Ďalšie tri noci som nechal napospas osudu a aktuálnej predpovedi počasia.

DEŇ 1.

Po úspešnom darovaní krvi (dovolenka sa vždy zíde:)) sme sa z Trnavy vymotali až okolo deviatej ráno. Nezvyčajný pocit nikam sa neponáhľať. Počasie vyzeralo perfektne a rovnako premávka na R1-ke smerom na Zvolen bola pohodová. Premiérovo sme otestovali príjemné odpočívadlo Voznica, kde sme vybavili raňajky z domova. Lepšie ako tlačiť polotovary na pumpe. Pár dní dozadu som v Novom Čase (zadarmo prečítam aj Sputnik) objavil zmienku o zaujímavej kaviarni vo Vígľaši. Brexit Bus je malé kafíčko v areáli záhradníctva, ktorému dominuje vyradený doubledecker z Londýna. Káva bola fajn, potešili aj erárne zajace a kačky.

Brexit Bus

Pár stoviek metrov opodiaľ sa týči Vígľašský zámok, ktorý v súčasnosti funguje ako hotel. Vo štvrtok doobeda tam obsmŕdala maďarská delegácia, tak sme sa len trochu poprechádzali po nádvorí a kúsku hradieb, aby na nás malí ostrí chlapci s krivými nohami z čiernych limuzín príliš nezazerali.

Nádvorie hotelového zámku

Odtiaľto sme odfrčali krásnou krajinou Javoria a Krupinskej Planiny na juh. Pri Vígľašškej Hute sme si dali krátku fotopauzu, okolitá krajina nás úplne očarila. Riedka premávka a prekvapivo fajn cesty rovnako potešili, minuli sme “alternatívnu” Zaježovú a Senohrad a zastavili sa až na parkovisku za obcou Sucháň. Tu začína krátky turistický chodníček k tzv. trúbiacemu kameňu. Nevedomky sme sa vybrali cez peknú lúku k cieľu, bez kontroly smeru. Neskoro som si uvedomil svoju chybu. Nasledujúcu polhodinu sme namiesto príjemnej prechádzky lesom plnom hríbov zliezali nekomfortne strmý svah a nadával som si do idiotov. Nakoniec sme sa úspešne napojili “na žltú” a po krátkom výšľape zdolali náš cieľ.

Panoráma Vígľašskej Hute

Trúbiaci kameň využívali podľa povesti v dávnych dobách Turci, ktorí ním zvolávali svojich ľudí z rabovačiek po okolí, preto sa balvan niekedy nazýva i Tureckou píšťalou. Podľa inej verzie slúžil naopak domácemu obyvateľstvu, ktoré ho rozozvučiavalo na výstrahu pred blížiacimi sa pohanmi.

Astmatik síce nie som, ale ani trúbkar a tak sa mi nepodarilo zatrúbiť na kameň, ktorý už muselo oslintať mnoho generácií. Naspäť sme už trafili bez problémov a poznať tak hríby, mali by sme o večeru postarané. Tú sme vybavili v pizzerke o niekoľko kilometrov južnejšie v dedinke Čebovce, ktorá leží na hlavnom ťahu Juhoslovenskou kotlinou.

Vo Veľkom Krtíši sme doplnili palivo a vybavili nákupy na cestu. Krátke dni sú asi najväčší problém jesenných výletov. Slnko už začalo pomaly klesať k horizontu, ale nám stále ešte zostávali skoro dve hodiny jazdy. To nás neodradilo od krátkej návštevy nádherne zrekonštruovaného Haličského zámku, ktorý rovnako ako ten Vígľašský slúži v súčasnosti ako luxusný hotel. Naozaj veľká parádička, nielen počas zlatej hodiny.

Galicia Nueva

Za Lučencom s jeho “mrakodrapmi” nás chytila poriadna prietrž mračien a dúha nás sprevádzala skoro až do Rožňavy. Do cieľa, penziónu v tesnej blízkosti kaštieľa Betliar, sme dorazili už za tmy. Dankov poukaz Kiskova firma spracovala v poriadku, po krátkom oddychu na izbe sme sa vydali na prieskum nočného parku. Pri jasnej oblohe plnej hviezd sa citeľne ochladilo a okrem nás bol v areáli iba strážnik, ktorý sem tam zasvietil baterkou do prázdna. Po krátkej prechádzke sme sa zohriali pri víne a čaji v sympatickej krčme Žabiärik pri hlavnom vchode do areálu. Nič iné sa v dedine už nedalo robiť.

DEŇ 2.

Biorytmus nesklamal a klasicky som sa zobudil pred šiestou hodinou rannou. Priľahlá reštaurácia sa otvárala až o pol ôsmej (raňajky sme aj tak nemali v cene), tak som sa teda vydal popri Krivom potoku do miestnej Jednoty. Tá nesklamala a čerstvé rožky s treskou nás na izbe naštartovali do dňa. Prvé kroky smerovali do areálu kaštieľa, ktorému kraľuje rozsiahly anglický park. Vonku bola riadna kosa, ale prvé slnečné lúče a svižný krok rýchlo zahriali pri fontánkach a umelom vodopáde. Ten kto okolie kaštieľa plánoval, vedel čo robí a panstvo dostalo k dispozícii príjemné miesto na únik pred chudobou.

Po rannej prechádzke sme naskočili do auta a vydali sa slušnými cestami severnou trasou do Štítnika. Tu sme sa zaparkovali priamo v centre pred zaujímavým evanjelickým kostolom, svedkom slávnych čias, kedy bol Gemer centrom hutníctva v Uhorsku. Oproti blízkemu katolíckemu kostolu sa samozrejme nachádzala aj nefalšovaná krčma Aragonit s dvomi notorikmi, ktorí už od rána do seba hádzali poldecáky. My sme si v tejto domáckej atmosfére vychutnali správne silných turkov za 50 centov a pobrali sa z tejto peknej, no chudobnej obce ďalej.

Niekde v okolí Petrova
Štítnik v kocke

Pred Ochtinskou aragonitovou jaskyňou, zapísanou v zozname UNESCO, nás prekvapilo úplne prázdne parkovisko. Rovnako aj okolie štýlového vstupu do jaskyne zívalo prázdnotou, čo nás mierne zneistilo. Dvere boli našťastie otvorené a zakúpili sme dve vstupenky (10 eurový poplatok za fotenie som s radosťou oželel). Onedlho sa nás ujal mladý sprievodca, ktorý nám spravil súkromnú prehliadku priestorov jaskyne (podobné šťastie sme mali začiatkom roka v Taliansku) . Ja som si poplietol aragonit s opálom a čakal som viac farieb, no aj tak bola biela “CaCO3 sklovata” a rôzne útvary zaujímavé. Po polhodinovom kolečku sme sa znovu objavili na povrchu, zakúpili magnetky a rozlúčili sa s personálom. Chápem, že prázdniny skončili a nebol ani víkend, no pri jaskyni celosvetového významu by som predsa čakal viac ľudí.

Brána do jaskyne

Cez Štítnik sme sa kľukatými cestami presunuli do Rožňavy, kde sme pri pivovare Kaltenecker našli reštauráciu Amadeo. Tu sme sa dobre natlačili denného menu, ktorému kraľoval obrovský černohor a pokračovali na východ. Prekonali sme Sorošku a zaparkovali tesne pred vstupom do monumentálnej Zádielskej tiesňavy. Za hodinu a pol sme zdolali niečo vyše 3 kilometrov miernym stúpaním k Zádielskej chate. Išlo by to aj rýchlejšie, no každých pár metrov som sa musel zastaviť a cvakať krásne prostredie rokliny, ktorú prerezal Blatný potok. Na chate sme mali šťastie, po sezóne býva otvorená len cez víkendy, ale starý skúsený nosič/chatár nám pripravil tekuté občerstvenie. Monči som nechal oddychovať s Mixom a ja som si vybehol strmším chodníkom na parádnu vyhliadku, kde sa predo mnou ukázala tiesňava v plnej kráse. Samozrejme, turistika počas pracovných dní má výhody a scenériu som mal iba pre seba, s maďarským roamingom na telefóne 🙂

S Moni sme sa stretli na križovatke chodníčkov a vybrali sa smerom do dediny. Na mape som si všimol vodopády v susednej obci Háj. Sústava vodopádov sa nachádza hneď popri ceste. Možnosti parkovania su obmedzené, takže mi autobusár dobre vynadal, že neprejde medzi autami. Kým my sme boli pri vodopáde, nejaký blbeček na starom bavoráku zaparkoval v protismere na opačnej strane. Ale kedže som bol ja na rane, zlízol som si to. Obzreli sme len prvý vodopád a radšej sme sa pobrali kade ľahšie, konfrontácia ma znechutila a na najkrajšie Veľké Hájske vodopády sme sa ani nedostali.

Prvý z Hájskych vodopádov

Ešte ráno v Štítniku sme si všimli plagát, že sa v tento piatkový podvečer uskutoční koncert pri nikdy nedokončenom Slavošovskom tuneli. Metalindu v lone prírody len tak ľahko človek nezažije a rozhodli sme sa vrátiť na druhú stranu Gemera. Cez viditeľne chudobnejšie obce ako Ochtiná a Rochovce sme sa dostali až do Slavošoviec, pred ktorými sa ešte stačil vytrepať do jarku kamión. V dedine už smerovali skupinky občanov a spolubočanov smerom k Slavošovskému tunelu. Auto sme odstavili na provizórnom parkovisku na lúke, kam nás navigovala miestna pomocná stráž. Po krátkej prechádzke sme vstúpili do zaujímavého sveta Dobšinského rozprávkarne (rodák zo Slavošoviec), plného rôznych drevených skulptúr. Na pódiu už vyhrávala ľudovka, ale bolo nám jasné, že hlavný klinec večera dorazí až neskôr. Sedem euro vstupné na osobu sa nám nechcelo platiť a len sme sa prešmykli ku vchodu do 2400 metrového tunela, ktorý má vyústenie v Magnezitovciach. S baterkou sme prešli pár desiatok metrov, ale stále sme narážali na detských osadníkov s tradične debilnými hláškami (asi zarezávanie nemysleli v škole), tak sme aj radšej išli preč. Tak či tak by sme celý tunel neprešli, ale určite to treba raz vyskúšať, najlepšie na bicykli s dobrým osvetlením.

V Slavošovciach síce papierne (hlavný zamestnávateľ) stále fungujú, no vidieť, že tu život nie je med lízať. Zo železničnej stanice bol vypravený posledný osobný vlak už dávno a mnoho ostatných prevádzok je zatvorených. Ešte sme sa zviezli do Čiernej Lehoty, poslednej dediny za Slavošovcami, kde už asfaltová cesta naozaj končí. Lehota až tak čierne na tom nebola, no s príchodom noci sme sa pobrali naspäť do Betliara.

Pred dedinou sme si všimli penzión TKM, kde sme sa zastavili a (podobne ako v predchádzajúci deň) večeru vybavili pizzou. Do toho tam behalo kopec nezbedných detí bohatých rodičov (podľa zloženia parkoviska), ktoré sa zúčastnili pompéznej oslavy 8. narodenín. Nechýbala balónová party, nafukovací hrad a ani Miro Jaroš-wannabe. Ako keby to nestačilo vybaviť u babky s pečenou kačicou. Večer som sa ešte trochu pohral s foťákom, nafotil nočný kaštieľ a hneď na to sme instatne zalomili na penzióne.

Nočný kaštieľ

DEŇ 3.

Už o siedmej ráno pri stolčeku v lahôdkach popíjali z poldecových flaštičiek miestni gurmáni. Život gombička. Po obligátnych samoobslužných raňajkách sme zbalili veci a od deviatej stepovali pred kasou, aby sme stihli prvú prehliadku kaštieľa Betliar. Nanešťastie sa sem nahrnul autobus plný dôchodcov a dostali sme s nimi lístky až na desiatu hodinu. Opäť sme si dali kolečko v peknom parku a potom sa hodinu pomaly premiestňovali rôznorodými miestnosťami v kaštieli. Z výkladu sme toho veľa nemali, skupina veľká, miestnosti malé a hlas sprievodkyne slabý. Každopádne veľmi zaujímavá sonda do života panstva a hlavne zbierka obskurných kuriozít z ciest ako samurajský oblek, slonia hlava alebo egyptská múmia. Rovnako ma prekvapila elektrifikácia kaštieľa na prelome storočí a s ňou súvisiaca historická rýchlovarná kanvica. Jediné, čo sa panstvu dalo vytknúť boli kúpeľne. Síce ich mali osem, ale kakali pri umývaní zubov.

Vystrašení veľkým počtom návštevníkov sme oželeli návštevu priľahlej rotundy, ktorá bola v septembri výnimočne otvorená aj pre verejnosť a vyrazili sme do mauzólea v Krásnohorskom Podhradí. Dobre sme urobili. Prišli sme prví, ukázali kombinovaný lístok z Betliara a absolvovali súkromnú prehliadku tohto “slovenského Taj Mahalu”, vystavaného len z tých najlepších materiálov. Ako sme odchádzali, tak sa dovalil autobus z Betliara. My sme už len zakúpili magnetku s Jankom Koleníkom, ktorý prednedávnom preslávil región v seriáli 1890. Na tohto fešáka doteraz so slzou v oku spomínajú pracovníčky mauzólea, veď ako často sa vo vedľajšej miestnosti prezlieka “slovenský Channing Tatum” (to som si rovnako ako Taj Mahal vymyslel).

Odtiaľto sme už definitívne ufujazdili na východ. Po južnom ťahu sme sa priblížili ku košickému U.S. Steel a odbočili na Hanisku. V Čani sme obišli obrovský kúdoľ dymu a ako sme neskôr zistili, pri požiari chaty zahynulo mnoho papagájov. Za Skárošom, prvej oslobodenej dedine v košickom okrese v II. svetovej vojne, sme si dali krátku pauzu v rozľahlom parku venovanému tejto udalosti. Nájdeme tu T-34ku, ktorá sa vraj zúčastnila bojov o Berlín a zopár kusov ďalšej vojenskej techniky. Rovnako nechýba aj veľký betónový monument.

O dva kilometre ďalej sme vstúpili na územie Maďarska a cesty sa radikálne zhoršili. V Holloháze sme pri múzeu porcelánu vytiahli forinty a zastavili sa až na parkovisku pod monumentálnym hradom Füzér. Ten som z diaľky obdivoval už pri koncoročnej jazde z Veľkých Slemeniec. Majestátne hradisko strategicky vybudované na vrchole kopca bolo jedným z cieľov výletu. Ale keď sme zistili, že k hradu je to ešte celkom slušný stupák, rozhodli sme sa to v “našom” stave oželieť a odložiť návštevu do budúcna.

Keď už z hradu nič nebolo, aspoň sme dotankovali plnú nádrž, skontrolovali tlak v pneumatikách a absolvovali obed v slušnej reštaurácii v Mikoháze. Tá je veľmi populárna v širokom okolí a neboli sme tu jediná slovenská ŠPZ-ka. Polievky v bochníku boli vynikajúce, škoda, že kým vychladli na prijateľnú teplotu, už sme ich mali zjedené a jazyky popálené. To je raz tak, keď obedujete úplne vyhladovaní.

Na Slovensko sme sa vrátili cez Slovenské Nové Mesto, kde doteraz spomínajú na kráľa Zemplínu. Zastavili sme nielen pri tragikomickej výzve na odškodnenie v hodnote 300 miliónov euro, ale aj pri legendárnej pumpe Agent 007 na kraji mestečka s nedostavaným impériom, kde okrem gýčových postavičiek Laurela a Hardyho nechýbal ani boxerský ring.

Legenda

Cestou k najnižšie položenému miestu na Slovensku v Kline nad Bodrogom sa strhol riadny dážď. Obelisk s hodnotou 94,3 metra nad morom a susedný ranogotický kostol sv. Joachima a sv. Anny sme radšej obkukli v zrýchlenom režime.

Cez hraničný prechod Veľký Kamenec-Pácin sme znovu vstúpili do Maďarsku. Po krátkom zhodnotení situácie a počasia na nasledujúce dni bol smer cesty spečatený – Rumunsko. V sprievode dažďa sme sa za necelé tri hodiny viac-menej fajn cestami prvej triedy dopravili na maďarsko-rumunskú hranicu. Prechod prebehol expresne, obe krajiny robia kontroly naraz a za 15 minút sme boli premiérovo autom v Rumunsku. Na pumpe sme si zakúpili za 3 eurá týždňovú vignettu (niečo ako diaľničná známka, no v Rumunsku sa platí za všetky cesty) a onedlho sme už boli aj v regionálnej metropole Oradea.

Pohraničný večer

Ešte po ceste v Maďarsku som cez appku zarezervoval noc neďaleko centra v príjemnom penzióne s csárdou v tradičnom štýle. Majiteľka/prevádzkarka nás po deviatej miestneho času (+ jedna hodina) zaregistrovala, zobrala eurá a dala nám kľúče od celého objektu. Full service. Na izbe sme sa dali dokopy a vybrali do centra doplniť kalórie. Prázdnymi ulicami sme sa prešli okolo nenápadnej pevnosti na veľký kruháč, ktorý tvorí námestie (Piața) Emanuil Gojdu. Tu sme vybrali rumunskú tvrdú menu a s neskorou nočnou hodinou sa vydali nájsť niečo pod zub. Pomaly som si začal rozpamätávať na prvú návštevu mesta z roku 2014, absolvovanú vlakom. V meste toho až tak úprimne veľa nie je, najväčší zážitok sme mali z aprílového kúpania v neďalekom termálnom komplexe Baile Felix, najväčšom v krajine.

Sám doma

Pri rieke sme našli sľubne vyzerajúcu generic hip reštaruáciu SPOON, kde nás potešili výbornými polievkami a ani rumunský Ciuc nebol najhorší. Príjemný záver tretieho dňa roadtripu.

SPOON

DEŇ 4.

Keď som plánoval tento výlet, vedel som, že chcem ísť do Rumunska. Na výber boli dve alternatívy. Buď pohorie Maramureš pri ukrajinských hraniciach, alebo Sedmohradské Rudohorie neďaleko Oradei. Včerajšia predpoveď počasia dilemu vyriešila a v nedeľu ráno sme sa po smutných raňajkách v Mekáči (fakt nemusím tie umelé vajíčka) sme sa po parádnych cestách vydali do veľmi zaujímavej oblasti.

I’m Lovin’ It

40 kilometrov od Oradei sme v mestečku Aleșd odbočili na horskú cestu 1H, plnú zákrut, ale s exkluzívnym povrchom, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani v oveľa vyspelejších krajinách. Zastavili sme sa tesne pred desiatou v dedinke Șinteu, alebo po slovensky Nová Huta. Pred vyše dvesto rokmi do tejto oblasti prišli prví Slováci a doteraz si tu zachovávajú tradície a najmä reč. V okolí Novej Huty sa nachádza niekoľko menších aj väčších sídiel, lazov, kde v prostredí nádhernej krajiny žijú najčastejšie agrárnym životom potomkovia prisťahovalcov. Ekonomická situácia znovu “vyhnala” mnoho mladých preč, neraz naspäť za prácou na Slovensko. Čakal som úpadok, ale veľký počet nových a zrekonštruovaných stavieb naznačuje pomalú renesanciu regiónu.

Kúsok Slovenska v rumunských horách

Pred kostolom sv. Cyrila a Metoda parkovalo mnoho slovenských ŠPZ-iek a vo vnútri sedeli v laviciach desiatky veriacich, čakajúcich na slovenskú omšu. My sme sa k nim pridali a zúčastnili sa tohto naozaj zaujímavého duchovného zážitku, kedy nemáte vôbec pocit, že ste stovky kilometrov od domoviny. Po omši sme prehodili pár slov s miestnym kňazom a bývalým starostom Augustínom Albertom, od predavača z Dácie nakúpili sladkosti a obzreli obecný úrad so slovenskou vlajkou. Po ceste sme ako bonus zobrali babičku so srandovným prízvukom a zaviezli ju bližšie na jej statok.

Potom sme sa už len vozili cestičkami po okolitých usadlostiach ako Stará Huta, kde sme sa zastavili na malom cintoríne plnom slovenských mien, alebo romanticky znejúca Židáreň, kde končí asfaltka (smerujúca do blízkej Gemelčičky). Krajina tu pripomína myjavskú pahorkatinu posiatu domčekmi a pasúce sa kravy a kone dotvárajú bukolickú idylku zabudnutého kraja. Najväčšie prekvapenie nás čakalo na zákrute cesty 1H, obľúbenej medzi motorkármi. Motorest Huta Slávia som si predstavoval ako zaspatú dieru v strede ničoho, ale v nedeľu poobede praskala vo švíkoch, že sme ledva našli voľné miesto. Tety kuchárky tu varia famózne a slovenské špeciality chutia nejak viac slovensky ako doma. Samozrejme, že všetci tu rozprávajú po slovensky. Naposledy som mal taký pocit v roku 2008 v New Yorku, keď sme tlačili tresku v (bývalej) reštaurácii u Milana v Brooklyne.

Spokojní s návštevou rodákov sme sa znovu vydali na cestu. Po dvoch hodinách jazdy peknou rumunskou krajinou, kedy nám sem-tam skrížili cestu konské povozy, alebo pestrofarební cigáni na prechode, sme zastavili v Satu Mare. Dali sme tu krátku pauzu a prešli sa po centre tejto metropoly severozápadného Rumunska. Toto mesto taktiež voľakedy patrilo Uhorsku a na slávne časy odkazuje jeden z najkrajších hotelov v okolí – hotel Dacia oproti centrálnemu parku s veľkou a hlavne funkčnou fontánou. Žiaľbohu, hotel je podobne ako susedný komunistický Aurora už nefunkčný, ale pevne verím, že sa opäť dostane na výslnie.

Doslovne najväčším dedičstvom komunistického režimu je komplex budov okolo veľkého betónového námestia pri brehu rieky Someș, ktorému kraľuje vysoký brutalistický administratívny palác. So svojimi 97 metrami patrí medzi najvyššie stavby v krajine a svojim výzorom určite aj medzi najzaujímavejšie. Škoda, že breh rieky nie je využitý lepšie, napr. promenádou. Na druhú stranu máte po pár metroch od centra pocit, že ste úplne mimo civilizácie.

Pri aute ma ešte stihol zastaviť zmätený bulharský vodič plného mikrobusu, ktorý hľadal správny smer na Bukurešť. Zaujímavé, že v roku 2019 nemal nikto z pasažierov Google Maps v telefóne 🙂 Prechod hraníc do Maďarska bol znovu veľmi promptný, ale kvalita asfaltu išla rapídne dolu. Po tragických cestách severovýchodnej časti krajiny sme dohrkotali za dedinu Garbolc, kde sme pri kanáli Tur odparkovali auto. Ďalej už bol zákaz vjazdu a po hrádzi sme sa prešli v tento príjemný podvečer až na miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Okrem trojhraničia s Rumunskom a Ukrajinou je to aj najvýchodnejší bod Maďarska. Na Ukrajinu by ste ľahko prebehli a do Rumunska prebrodili. Nikoho sme tu nestretli, no pravdepodobne je toto miesto poctivo monitorované.

Po hodinovej prechádzke sme našli auto v celku a popri hranici sme sa presunuli k najbližšiemu hraničnému prechodu s Ukrajinou – Tiszabecs-Vylok. Aj tento prechod bol úplne bezbolestný, o 15 minút sme pri západe slnka prekročili rieku Tisa. Základ je mať auto napísané na seba, technický kontrolovali už na maďarskej strane. Nastala najväčšia zaťažkávajúca skúška pre Ibizu a to presun do 25 kilometrov vzdialeného Berehova po ukrajinských cestách. Nakoniec to až taká tragédia nebola, autíčko síce občas nadskočilo, ale žiadne diery sa na hlavnom ťahu M23 nekonali. Dokonca sa objavilo viacero úplne nových úsekov, tak za mňa vsjo charašo.

Hranica zdolaná

Už za tmy sme zaparkovali pred (ako inak) secesným hotelom Zolota Pava, ktorý som stihol booknuť počas krátkeho čakania na hranici. Vo veľkej reštaurácii s “muchovskou” výzdobou sa s pokročilým večerom naživo spievalo a my sme sa ubytovali vo veľkej izbe na druhom poschodí hotela. Snobsky pôsobiacemu podniku sme odolali a vydali sa obzrieť okolie. Hneď vedľa parkoviska sme “pod mostom” rieky Verke objavili malé vonkajšie posedenie s grilom. Kým som šiel vytiahnuť peniaze do bankomatu blízkej Oščadbanky (25,5 hrivny za euro, kde sú tie časy, keď to bolo vyše tridsať), chlapci z Azerbajdžanu pripravili exkluzívny šašlík, jeden z najlepších aký sme kedy jedli.

Večeru sme vychodili prechádzkou nočným centrom, ktoré tvorí Námestie hrdinov a krátka promenáda s veľkou budovou Zakarpatského maďarského inštitútu. Berehovo je centrom maďarskej komunity na Zakarpatí a nebyť dvojjazyčných nápisov s cyrilikou, cítite sa skôr ako u južných susedov. Nočnými ulicami sme sa presunuli až k zašitej železničnej stanici, z ktorej sa práve privalili pasažieri z vlaku Solotvyno-Ľvov (ten istý spoj sme využili začiatkom leta na presun z hôr Zakarpatia). Okrem šikovného potkana v čakárni sme na stanici nikoho nenašli. Zaujala ma trať boržavskej úzkokoľajky, ktorá tu voľakedy začínala svoju púť a spájala významné regionálne centrum s ostatnými sídlami kraja. V súčasnosti je v pravidelnej prevádzke už len krátky úsek z Chmilnyku do Vinohradova, ktorý som mal tú česť otestovať v lete 2017. No stále je možné sa previezť aj z/do Berehova pri špeciálnych príležitostiach. V hotelovej reštaurácii sme ešte posedeli ako jediní hostia pri vystúpení speváčky a po zakarpatskom koňačiku príjemne zaspali (ja:)).

DEŇ 5.

Po raňajkách sme sa vybrali obzrieť živé centrum Berehova aj za svetla. V uliciach to žilo pracovným týždňom a hodnú chvíľu sme strávili motaním sa vo veľkej outdoorovej tržnici za kultúrnym domom na Košútovom námestí. Ak by som tu býval, na nákupy by som asi chodil iba sem, v ponuke bolo úplne všetko, od domácich vajíčok po motorové píly. Zábavné bludisko plné rôznorodých postavičiek za smutným pamätníkom “nebeskej stovky” a padlých obyvateľov mesta na východe krajiny.


Po nákupe drogistických potrieb a márnom hľadaním kaderníctva (bez čakania) sme vyzdvihli auto a vydali sa na veľký ukrajinský nákup. Na južnej strane mesta, smerom na najbližší hraničný prechod Lužanka, sme vošli do supermarketu Pakko. Ten bol naozaj ako pako, v poslednej fáze života. Zanedbané priestory, regále buď prázdne, alebo plné náhodných produktov jednej značky. Susediaci obchod s obuvou tiež neohúril, fejkové adidasy za 1000 hrivien vyzneli skôr ako nepodarený vtip. Hrivna za posledný rok posilnila oproti dlhodobo slabnúcemu forintu o tretinu a Maďarom z pohraničia sa prestalo oplácať chodiť na nákupy.

Znovu sme sa teda vydali cez celé mesto (obchvat by bodol) na druhú stranu, kde sme už uspokojivo nakúpili (potešili vína od berehovského producenta Chizay)vo veľkom supermarkete Silverland (bývalá Barva). No tie ceny už nie sú také luxusné ako minulý rok, keď sme otočili Ukrajinu dva razy na predsvadobné nákupy. Absolvovať zápchu cez mesto sa nám už nechcelo a vybrali sme sa na západ, na prechod v Kosine. Cestou sme nemohli vynechať populárne termálne kúpalisko bratov Kličkovcov, ktorí tu zainvestovali. Výsledok je naozaj pozoruhodný. Do vnútra k bazénom sme sa nedostali (vyštveral som sa na schodíky pri plote, ale hneď ma hnala odtiaľ SBS-ka a odporučila exkurziu za 50 hrivien – zase nepadol som z tých schodíkov na hlavu), ale pridružený hotel vyzerá naozaj veľmi dobre a vidieť, že sa tu nešetrilo. Ako bonus sa tu nachádza kvázi-fanzóna Klitschko Brothers a divoká taxidermia. Mimochodom termál (+ v lete pridružený akvapark s tobogánmi) nie je žiadna lacnota, celodenný vstup pre dospelého vyjde na 900 hrivien, aspoň deti majú v sprievode vstup zdarma. Pri tých cenách miestni pravdepodobne dajú prednosť kúpaniu priamo v Berehove.

Ako to už býva, Murphyho zákony sa prejavili v plnej kráse. Kým v Berehove bola benzínka na každom kroku, tesne pred hranicou sme už narazili iba na jednu, nevábneho výzoru (ktorá je na openstreet mapách označená ako populárna sieť WOG, ale na Google Maps ako NEVOH – teda nie WOG:)). Nič sa nedalo robiť, platba kartou bola možná a doplnili sme plnú nádrž. Pumpár sa čudoval, že nechcem natlačiť benzínu až po okraj, ako to robia Maďari. Silná hrivna sa prejavila aj tu, liter benzínu neznámeho pôvodu vyšiel na 1,10 eura. Čo bolo asi len o desať centov menej ako u EÚ susedov.

O kilometer ďalej sme vypli motor na hraničnom prechode Barabáš. Pred nami bolo len 5 áut, ukrajinskí pracovníci púšťali podľa situácie na maďarskej strane. Tam im to išlo o poznanie pomalšie. Po polhodine sme sa dostali na rad a po veľmi dlhom čase som navštívil pozemné duty free. Prekvapil ma medzinárodný sortiment (dokonca aj voda Aqua Nordic známa z kyjevských letísk) a naozaj veľmi dobré ceny alkoholu a cigariet. Všimol som si, že dedko si zobral so sebou 3 kartóny fajčiva Tak sa pýtam predavačky, že koľko môžem previesť na druhú stranu? Odpoveď bola jasná – 2 krabičky. A prečo má dedo toľko cigariet? Len sa pousmiala a názorne ukázala, kde všade sa dajú kontraband pod oblečením schovať. Dedo sa len zamračil, niečo odvrkol, naskočil na bicykel a hajde do Maďarska. Na maďarskej strane sme sa zaradili do radu EÚ, ktorá bola samozrejme pomalšia. Po polhodine sme vystúpili z auta, Maďar pozrel kufor, bagáž, poklepal po plechoch, spýtal sa či som bandita, zapísal typ paliva a pustil nás do Schengenu.

Smer Maďarsko

Čas obeda bol už za nami, no niečo poriadne sme našli až vo väčšom Vásárosnamény, severovýchod Maďarska inak zíva prázdnotou. Tu sme zasadli do reštaurácie, kde pondelok priniesol prvú položku denného menu. Výber uľahčený, no rezeň s kukuričnou ryžou a tatarkou bolo trošku zvláštne kombo. Asi tradície predkov z Ázie.

Lahôdka

Z reštiky sme to už potiahli na slovenskú hranicu, kde sme si vo Veľkom Kamenci dali krátky výšľap na ruiny miestneho hradu. Výhľad do okolia parádny, ale skoro nás odfúklo. Tlaková níž Mortimer sa aj tu začala ozývať.

Na križovatke pred dedinou Leles nás zaujal starý kamenný most v lesíku, cez ktorý neviedla žiadna cesta. Ako sme sa dozvedeli z tabule, most sv. Gottharda patrí medzi najstaršie na Slovensku. Prezentácia pamätihodností po slovensky – v inej krajine by sa pri takejto významnej pamiatke točili autobusy s turistami, my si vystačíme s jednou tabuľkou k miestu, ktoré slúži aj ako verejné WC.

Most sv. Gottharda

Cez celý Zemplín sme sa presunuli do dedinky Senné pri Michalovciach. Tu nás už čakal Miro, ktorý bol náhodou v ten týždeň na dovolenke “doma” na východe. V tejto dedinke je okrem kaštieľa (na ktorý som pozabudol) jedna veľmi zaujímavá stavba z obdobia socializmu. Pred pár mesiacmi sa stala “virálom” na internetoch a keď sme už boli v regióne, nemohli sme si ju nechať ujsť.

Klenot

Po tejto architektonickej vložke nám vysmädlo. V Sennom a ani susednom Palíne sme narýchlo žiadnu krčmu nenašli a pohostilo nás až pohostinstvo Maja v Zemplínskej Širokej. S Mirom sme (netradične) pri kofole podebatovali a medzi rečou som bookol ubytko na poslednú noc. Koniec dňa sa neúprosne blížil, nechcelo sa mi dlho šoférovať, tak som hľadal niečo vzdialené maximálne hodinu jazdy. Ponuka na Slovensku ma veľmi nezaujala, najmä ceny boli nevľúdne (výsledok ubytovacích poukazov). Za 6000 forintov (teda cca 18 euro) sa objavil na mape dobre hodnotený guesthouse za hranicou. Neváhal som a zarezervoval som finálny nocľah.

Kofolové stretko

S Mirom sme sa rozlúčili a vydali sa na juh. Cesty boli úplne prázdne a jediné čoho som sa obával bol prípadný stret so zverou. V dedinke Stretavka nás prekvapila veľká stometrová vodárenská veža, ktorej obrysy v súmraku dominovali okolitej krajine. Okrem nás sa tu podozrivo pohybovalo viacero drahších áut a nečudoval by som sa, keby sa v neďalekom majere Dolný les kuli nekalé pikle. S našou ľudovou károu a trnavskými značkami sme tu nezapadli. Pár rokov dozadu sa tu dokonca zrútil vrtuľník z Ukrajiny, vodojem možno slúžil ako orientačný bod pre pašerákov.

Vojna svetov

V Strede nad Bodrogom sme si v malých potravinách spojených so záložňou (čo viac treba) nakúpili proviant na večer a po peknej novej euroasfaltke vydali na maličký prechod na ceste 3686. Za hranicou už objavili prvé výmole a za prvou obcou Karos už nás čakalo takéto uvítanie do Maďarska. Holt, Budapešť a Orbánove sľuby sú ďaleko.

Onedlho sme zaparkovali v tmavom dvore pod slabo osvetleným vysielačom a oblohou plnou hviezd. Samozrejme, že na dome nikoho nebolo, ale po krátkom telefonáte dofrčal majiteľ Jószef, odomkol barák, urobil nám rýchlu prehliadku, zinkasoval forinty a poprial pekný večer. V kuchynke sme si pustili rádio a pri veselom songu sa navečerali. Ešte som sa vonku pohral s nočnou fotografiou a mohli sme ísť spať.

Moni, Toni a harmonika
Stalker

DEŇ 6.

V posledné výletné ráno sme sa dlho nezdržiavali, po raňajkách sme hodili kľúčik pod rohožku a vyštartovali v ústrety slnečnému dňu. Prvým zastavením sa stala tokajská dedina Hercegkút. Vyšľapali sme si malý kopec s kalváriou a panoramatickým výhľadom na známy vinohradnícky kraj. Ten je posiaty nekonečnými riadkami viniča a malými hobitími pivničkami, kde ak si nedáte pozor, tak vás bude medzi nimi naháňať nadržaný kuťko Bobbi.

Za Miškovcom sme si dali pauzu na káve v sympatickom karavane/büfé pri pumpe na ceste číslo 3 vedľa obce Bükkábrány. Z tohto slušného ťahu nás navigácia stiahla na skratku popri mocnej tepelnej elektrárni Mátra, ktorú “poháňa” lignit zo blízkych povrchových baní. Industriál druhej najväčšej elektrárne v Maďarsku plný pary a dopravníkových pásov ako z priemyselnej rozprávky. Kvalita asfaltu opäť rapídne klesla a po jednom dobrom náraze do nápravy som pre istotu musel skontrolovať celistvosť pneumatík. Ďalej som už radšej spomalil a opatrne prekonal túto navigačnú skratku.

Maďarsko má väčšina našincov zafixované ako nudnú rovinu (čo z veľkej časti je), ale sever krajiny je prekvapivo kopcovitý. Najvyšší vrch Kekés v pohorí Mátra má síce len 1014 metrov (niekde píšu 1015 metrov), no aj tak je to jeden zo symbolov národnej hrdosti. Priamo pod vrchol vedie asfaltka, ktorá končí pri televíznej veži. Za parking sme nechali mýtnikovi 500 forintov a prekonali pár výškových metrov ku skale v maďarskej trikolóre, ktorá označuje najvyšší bod krajiny. Televeža je prístupná za 700 forintov aj pre verejnosť. Výťah nás vyviezol na vyhliadku s luxusným panoramatickým výhľadom do širokého okolia. Za dobrých podmienok je vraj vidieť aj také Nízke Tatry. Rovnako aj kaviareň o poschodie nižšie ponúka totožné výhľady, ale už za sklom, v teple, bezvetrí a s kávou bez vysokohorskej prirážky.

V jedálni pod vežou sme sa posilnili polievkou a zviezli sa dolu kopcom. V meste Gyöngyös som si všimol trať úzkokoľajky a o čo bolo väčšie prekvapenie, keď som pri nakladaní nákupu zo SPARu zahliadol aj vláčik s pasažiermi. Mátravasút, posledná maďarská úzkokoľajka s pravidelnou prevádzkou, zapísaná do môjho bucketlistu. Posilnil som sa lacnou kávou z predajne tabakových výrobkov so vstupom od 18 rokov a vydali sme sa po 6 dňoch domov.

Znovu sa budem opakovať, ale ani tu cesty nesklamali a najpopulárnejšia dopravná značka v regióne je táto:

Po prechode hraníc v Slovenských Ďarmotách nám prišla cesta II. triedy číslo 527 smerom na Šahy ako najluxusnejšia dubajská diaľnica. V Šahách som sa chcel ostrihať, ale rovnako ako v Berehove, ani tu som nepochodil. Salón síce zíval prázdnotou, ale strihá sa iba na objednávku. Ako keby som so svojimi pár vlasmi nebol vybavený za 15 minút. Domov sme dorazili cez Vráble a Nitru o necelé dve hodiny neskôr s 1800 kilometrami naviac, o tri nádrže benzínu ľahší a po deviatich prekročeniach hraníc.

Veľmi rád lietam na výlety, no roadtripy ako tento majú svoje čaro. Prvé dva dni sme mali plán jasný, ale potom to už bolo doslovne o tom, kam nás vietor a predpoveď počasia zaveje. Za šesť dní na cestách sme sa zatúlali na rôznorodé miesta spojené s našou históriou a spoznali zaujímavé a nezriedka komplikované osudy ich obyvateľov. Aj tento výlet ma len utvrdil v tom, že v našom kúte Európy je toho na prieskum až-až.

P.S.: Ani ten stres spojený s lietaním mi nechýbal 🙂

Vakáció-ó-ó-ó




Komentáre

0 komentárov k “Jesenný roadtrip po UhorskuPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.