Ragazzi v Apúlii

Zimná sezóna každoročne prináša nádielku lacných leteniek do letných dovolenkových destinácií v Európe a blízkom okolí. Od novembra do mája letoviská síce zívajú prázdnotou, ale absencia turistov je práve to, čo ma priťahuje. S trochou šťastia na počasie je recept na pekný predĺžený víkend zaručený. Síce som najprv plánoval španielsku Andalúziu, no nakoniec sme po čachroch-machroch na posledú chvíľu s Wizzair a dovolenkovými dňami skončili v posledný januárový víkend v talianskej Apúlii.

DEŇ 1.

Viedenské letisko je vzdialené len 100 kilometrov, ale v zimnom období som nechcel nechať nič na náhodu. Štyri a pol hodiny pred odletom som ukončil korporátnu povinnosť, nakúpil tekutiny na cestu a naštartoval mašinu. Moničku som vyzdvihol priamo z práce a o štvrtej poobede sme sa vymotali z trnavskej semaforovej červenej vlny. Na Waze ma najprv šokovala hrubá červená čiara na D1-ke symbolizujúca dopravnú zápchu, “našťastie” to bola len obyčajná piatková realita, kedy sa polovica Bratislavy presúva na východ. My sme tentokrát s krásnym západom slnka odfrčali opačným smerom a okrem kratšieho zdržania na Prístavnom moste sme nezaznamenali žiadnu obštrukciu na ceste na Schwechat.

Moničku som nechal na letisku a ja som pokračoval pár kilometrov ku železničnej stanici vo Schwechate. Hneď za ňou som premiérovo otestoval najlacnejší parking v okolí letiska – Tiger. Trošku ma zarazila neprítomnosť závor, avšak každé miesto bolo očíslované a áut tu stálo požehnane. Vonku už riadne primŕzalo a ja som v ľahkej jarnej bunde a svetri hodnú chvíľu stepoval na stanici v závetrí. Cityjet S7-čka prišla načas a o pár minút som sa už opäť zvítal s Moni pri SPARe v termináli, kde ma už čakala so snackom.

Po kontrole som odskočil na koňak do lounge, ten bol večer celkom rušný a dlho som sa tu nezdržal. Na boarding sme čakali skoro hodinu a čas sme si krátili pozorovaním živelných talianskych pasažierov. Na vedľajšej bráne v tomto čase vybavovali aj zaujímavý let z Viedne na švajčiarske letisko St. Gallen-Altenrhein pri rakúskych hraniciach. Neviem ako to je s profitabilitou tejto linky, no do 76-miestneho Embrearu spoločnosti People’s nastúpil ledva tucet pasažierov. Nástup nášho letu začal v čase plánovaného odletu a odleteli sme s 30 minútovým meškaním. Jubilejné sté lietadlo Wizzairu bolo obsadené do posledného miesta a pri checkine nás rozsadilo. Po dlhom čase som mal chuť na konverzáciu, ale mladému Slovákovi do reči veľmi nebolo a zvyšok cesty ma lámalo pri počúvaní INXS.

Jubilejná stovka

Po pol desiatej sme za riadneho lejaku a búrlivého potlesku talianskej omladiny pristáli v Bari. Rýchlo sme sa busom presunuli do terminálu a ďalej na zastávku MHDčky. Na letisko Karola Wojtylu premáva aj vlak priamo z centra, no 40 minút sa mi nechcelo čakať a naskočili sme na expresnú bus linku. Lístky predával priamo vodič, no nie pri nástupe, ale až keď všetci už sedeli. Každú chvíľu si odbiehal vytlačiť nové lístky, prípadne si rozmeniť peniaze. Zaujímavý pracovný postup, ktorý spôsobil len ďalšie zbytočné zdržanie. Nakoniec sme o trištvrte na jedenásť konečne vystúpili na námestí pred hlavnou stanicou Bari Centrale. Tomu dominuje parádna fontána, ale vonku stále pršalo a svižne sme prebehli cez ulicu k ubytku. Z dverí už vykúkal nedočkavý rentiér a zaraz sme sa ocitli v peknej izbe malého B&B.

Fountain Bari GIF - Find & Share on GIPHY
Staničná fontána
Blízke stretnutie tretieho druhu

Počasie sa medzitým umúdrilo sa vybrali sme sa na krátku prechádzku nočným Bari. Privítali nás prvé zlomené dáždniky, ktorých sme do konca pobytu v meste videli ešte desiatky. Asi tu naozaj riadne fúkalo. V blízkom parku sme sa kochali veselou veveričkou, aj keď jej chvost sa mi nepozdával. Pred dažďom sa na strom vyštveral potkan. Na pešej zóne bola väčšina obchodov zatvorená a len trošku to žilo na “korze” Vittorio Emanuele. Tu sme zasadli do pekného baru a pripili si na úspešný začiatok víkendu.

Majster Splinter

DEŇ 2.

V sobotu ráno nás nemilo prekvapilo mrholenie, tak sme vybavili kupónmi raňajky v blízkej kaviarni Gaudi a v staničnom DESPARe nakúpili základné potraviny ako napr. lambrusco. Ako starý fanúšik vláčikov som si ešte obzrel sympatickú železničnú stanicu, z ktorej práve odchádzal “starší” rýchlovlak do Milána. Dažďové prehánky sme prečkali na izbe s lambruscom, slnko nakoniec vykuklo a o desiatej sme už kráčali smerom k prístavu. Tu už pomaly končil rybí trh a rybári sa zišli v malom bare na móle, kde pivo stojí ľudové euro. Vonku stále riadne fúkalo, pobrežie “bičovali” solídne vlny a nad morom sa preháňali dramatické oblaky.

Dobre ofúknutí sme sa prešli okolo Teatra Margherita. Pekná budova zo začiatku 20. storočia dnes slúži ako múzeum a v rade čakali desiatky deciek na multimediálnu výstavu o Van Goghovi. Tu už začína starobylé centrum Bari. Na námestí Piazza Mercantile sme vošli do kostola sv. Anny, kde sme sa prvý (a nie posledný) krát stretli s oblečenými sochami, Pannou Máriou v čiernom a poodieraným Ježišom v hrobe.

Bari, podobne ako všetky mestá a mestečká v regióne, má historické centrum skladajúce sa z nespočetného množstva malých uličiek, kostolov, námestí a dvorov. Mesto samé o sebe nemá žiadnu svetovú atrakciu alebo “must see”, za ktorými sa treba naháňať. To mi veľmi vyhovovalo a uličkami sme sa pomaly “pomotali” hore-dolu, ponakúkali do dvorov a kostolov, až sme sa objavili pri veľkom hrade z čias Normanov. Tu vraj v 13. storočí miestny panovník pokúšal Františka z Assisi, ktorému na izbu poslal devu ľahkých mravov. František miestnej Alene Zs. odolal a poslal ju kade ľahšie.

Oproti sme zasadli v malej reštaurácii po tom, ako Moni neuvážene nakukla do okna. Záujem hneď šikovne využil čašník a zrazu nám už prestieral stôl. Po kontrole cenníku a najmä coperta som schválil ustanovizeň a vybavili sme tu rovno aj obed. Červené víno nás príjemne unavilo a vonku stále fučalo. Nechcel som to siliť, vrátili sme sa na izbu a ako domáci zadelili siestu.

Von sme sa vymotali pred piatou hodinou, kedy sa už zvečerievalo. Ulice sa zaplnili ľuďmi a my sme sa znovu prešli k prístavu, kde sme neodolali zmrzline v gelaterii. Síce sme najprv chceli len “jednoritú” na chuť, predavačka nám hneď naložila dvojité, ale neprotestovali sme. Gelato poteší aj v januári. Prístavný bar funguje pravdepodobne len doobeda, večer už mólo zívalo prázdnotou, len v diaľke sa točilo veľké nasvietené ruské koleso.

Študentov treba strážiť

Znovu sme sa odobrali do starého centra, kde nás zaujala výstava moderného umenia v jednom z kostolov. Najzaujímavejšou sakrálnou stavbou v Bari je miestna katedrála (Cattedrale di San Sabino), kde sa práve rozkladali muzikanti na koncert. Hlavnou “atrakciou” kostola je krypta, kde sa nachádza veľmi zachovalá, vyše 1700 rokov stará múmia svätej Colomby. Na jednej strane morbídne, no na druhej aj fascinujúce sa pozerať na bytosť z 3. storočia nášho letopočtu. Som zvedavý, koľko ešte vydrží taký Lenin.

V Bari si netreba nechať ujsť pani Máriu a jej pouličný ambulantný predaj smažených výrobkov. Za euro dostanete pár kúskov dobre slanej smaženej kukuričnej kaše, po ktorej vás hneď prepadne chuť na niečo tekuté. Kalórie sme znovu spálili bezcieľnym sa túlaním príjemnými večernými zákutiami, kde len sem-tam nám skrížili cestu skupinky mládežníkov a divoké skútre, napr. s donáškou ľadu. Po ceste sme ešte strelili kafíčko v zašitom bare s milými majiteľmi – starším manželským párom. Zadelili sme aj zvláštnu “lemon volgu” zo zaprášenej fľaše z minulého storočia. Doteraz sa mi nepodarilo vygoogliť čo sme to s príchuťou citróna a vodky vypili. Posilnení sme sa zatúlali až na magické námestie Largo Albicocca, pekne ožiarené desiatkami žiaroviek visiacimi nad hlavami. Zasadli sme na terasu mini pizzerky s výbornou pizzou priamo z krabice. Moničkina jemne prihorela, no nič čo by vino rosso nefixlo 🙂

Po korze Vittorio Emanuelle sme sa najprv vydali do odskúšaného kafíčka, ale rozhodli sme sa promenádovať ďalej. Onedlho sme narazili na sympatickú reštauráciu Grotta Azurra, kde nás víno za 6 euro liter ihneď presvedčilo. To dobre sadlo v kombinácii s antipasti z morských príšeriek. Zabavil aj starý majiteľ Domenico, ktorý stále niečo prežúval. Až neskôr nám doplo, že mu asi nesedí protéza 🙂

DEŇ 3.

Ráno som sa už zobudil o pol siedmej a keď som na telefóne zistil, že vonku je jasno (okno na izbe do vysokého dvora nedovolilo skontrolovať empiricky aktuálne počasie), neváhal som a vybral som sa na východ slnka. Najbližšie miesto, z ktorého oskar vychádzal (ako-tak) nad morom bolo známe mólo. Na prázdnych uliciach som stretol iba náhodných bežcov a smetiarske autá. V prístave sa schádzali prví rybári s úlovkami a nad nimi striehli čajky. Pekný východ slnka nesklamal a cez promenádu som prešiel k veľkému ruskému kolesu, ktoré v to ráno servisovali.

Hrátky s timelapse
Ráno v prístave za Teatrom Margherita
Ruota Panoramica

Na stanici som kúpil lístky na bus a na izbe sme pobalili veci. Po raňajkách sme v DESPARe znovu doplnili zásoby tekutín. Mestský autobus č. 16 stojí len euro, no v nedeľné ráno väčšina zastávok na znamenie zostala neobslúžená a na letisku sme boli za menej ako polhodinu. Skoro tak rýchlo ako štvornásobne drahším expresným busom. V ňom vás určite nezabaví mierne zaostalý chlapec, ktorý balil spolucestujúce (nie, ja som to tentokrát nebol). V termináli som za pár minút dostal kľúče od auta a na parkovisku som vyzdvihol biely trojdverový blesk – malú Škodu Citigo. K nej pribalili aj snehové reťaze, pre niektoré cesty v regióne sú povinné v tomto období.

Topolino v akcii

Premiérovo som vyrazil na talianske cesty. Premávka našťastie bola taká ako všade v nedeľu ráno – skoro žiadna. Nepríjemne prekvapili provinčné cesty vo veľmi smutnom stave. Zákerné jamy, hrboľaté kruháče, no žiadna sláva. K tomu sa pridali okolité autá so záhadne nefungujúcimi tachometrami a smerovkami. Zastaviť na STOP-ku je prečin, ktorý sa ihneď trestá trúbením. Dvojité čiary sú len orientačné a značky s červeným kruhom predstavujú minimálnu rýchlosť. Na druhú stranu po tréningu na Kaukaze, Libanone a Balkáne mi to šoférovanie na talianskych cestách až tak strašidelné neprišlo.

Zlé cesty s označením SP onedlho vystriedali pekné hlavné ťahy SS, ktoré nás pohodlne doviezli až k Matere. Toto impozantné starobylé mesto sa nachádza tesne za hranicami Apúlie a historická časť Sassi je zapísaná v UNESCO. V okolí posiatom jaskyňami sa nachádzajú najvýznamnejšie miesta pobytu jaskynného človeka v oblasti Stredomoria. My sme sa najprv vybrali na vyhliadku kúsok od centra. Auto sme zaparkovali pri návštevníckom centre a pri príjemných 15 stupňoch sme sa prešli asi kilometer a pol k okraju riadnej priepasti, za ktorou sa rozprestieralo nádherné Sassi. Doobednajšie slnko krásne nasvietilo starodávne centrum, ktoré poslúžilo aj ako filmová lokácia mnohých historických filmov, ako napr. Gibsonove Umučenie Krista alebo Passoliniho Evanjelium podľa Matúša.

Panoráma Matery
Po viacerých prekvapivých gratuláciách na Facebooku … nie ešte prírastok nečakáme 😀

Všade naokolo je mnoho chodníčkov a mať viac času, tak nie je problém zísť dolu do údolia a cez závesný most prejsť do Sassi. My sme si aspoň vychutnali výhľad na okolie kaňonu, ktoré s malými vodopádmi a hrou trúbkara pôsobilo sureálne. Naspäť v návštevníckom centre sme sa občerstvili výbornou kávou a vlažným čajom, mikrovlnka pípla priskoro, pekné posedenie vonku to vynahradilo.

S dobrým medzičasom som naťukal do navigáce parkovisko v blízkosti Sassi. Žiaľ po niekoľkých neúspešných pokusoch a predieraním v jednosmerkách som to vzdal. K parkovisku sa dalo dostať len cez rezidenčné zóny so zákazom vjazdu pre iné vozidlá a ostatné miesta boli beznádejne obsadené. Tak možno nabudúce. Rozhodol som sa navštíviť ešte jednu vyhliadku, pár stoviek metrov od prvej, no oddelenou ďalším kaňonom. Sem už vedie viac off-road cesta, no nič čo by Citigo nezvládlo. Zaparkoval som priamo nad kostolíkom z 18. storočia, zasadenom priamo do skaly. Okrem jedného postaršieho páru a mačky bez polovice tváre tu nebolo ani živej duše. Výhľady znovu excelentné a voľne prístupné malé jaskyne sa pýtali na prieskum.

Fulmine bianco
Výhľad z jaskyne

Pomaly sa v čase obeda začal ozývať aj hlad a vyštartovali sme rozbitými cestami do Putignana. Cestou som dúfal v nejakú otvorenú reštauráciu, alebo aspoň pumpu, no najesť sa na talianskom vidieku v nedeľu poobede je nemožné. V Taliansku som bol naposledy pred tromi rokmi a úplne som zabudol na fakt, že prevádzky sú otvorené zvyčajne len doobeda, alebo potom až po siedmej večer. Plus väčšina púmp je samoobslužná. V Putignane tiež žiadna sláva a radšej sme išli omrknúť jaskyňu. V okolí sa nachádzajú dve – známa veľká Grotte di Castellana, no mimo sezóny s prehliadkami o 10-tej a 12-tej hodine, ktoré sme nemali šancu stihnúť. Zamierili sme do druhej menej známej – Grotta del Trullo.

Táto jaskyňa sa nachádza kúsok od centra mestečka a hlavná budova s vchodom je vo tvare trullo. Trullá, alebo trulli sú to, čo charakterizuje tento región asi najviac. Trošku si pomôžem wikipédiou, no jednoducho povedané, roztomilejšie domčeky ťažko nájdete:

Trullo je tradičný apúlsky kamenný dom s kužeľovou strechou. Tento stavebný štýl je typický pre údolie Valle d’Itria v oblasti Murgia, ležiacej v talianskej Apúlii. Trulli možno nájsť v mestách Alberobello, Locorotondo, Fasano, Cisternino, Martina Franca a Ceglie Messapica. Najstaršie zo zachovaných trullov boli postavené v 16. storočí neďaleko krasovej plošiny Murgia. Trulli boli všeobecne budované ako obydlia alebo sýpky. Tradične sa stavali bez cementu či malty, a tým pádom nepodliehali zdaneniu. Tento štýl je rozšírený aj na okolitom vidieku, kde je väčšina polí oddelená kamennými múrmi stavanými nasucho.

K návštevníckemu centru sme prišli pár minút po pol tretej. Na plagáte som si všimol, že prehliadky začínajú od 14:30, čo som vôbec nevedel. Super načasovanie, keby neboli dvere zamknuté. Nikde nikto, už som sa v duchu lúčil s jaskyňou. Zrazu na Pande prifrčal mladý speleológ/sprievodca Rico a o pár minút sme už boli pár metrov pod zemou, na VIP prehliadke len pre nás dvoch. Jaskyňu objavili náhodou v roku 1931 a jej najvyšší bod sa nachádza menej ako meter pod povrchom. Priestory nie sú najväčšie a stalaktity/stalagmity/stalagnáty najohromujúcejšie, no skvelý Ricov výklad nám pomohol lepšie pochopiť javy a efekty dlhodobého kvapkania vody s kalcitom:)

Po krátkej návšteve podzemia nás už definitívne prepadol hlad a promptne sme odfrčali smerom do Alberobella. Na kraji mesta sme sa zastavili v prvej otvorenej prevádzke a zasýtili sa biednymi sendvičmi. To nám dodalo chuť do života a kúsok od centra som zaparkoval na platenom parkovisku. Síce 4 eurá za dve hodiny nie je žiadne terno, no aspoň sa dalo platiť kartou.

Alberobello (v preklade “krásny strom”) je jednoznačne najsilnejší turistický magnet vnútrozemia Apúlie. Nachádza sa tu okolo 1500 trullo domčekov a je zapísané aj v UNESCO. Jedna celá časť mesta Rione Monti je venovaná len turistom – to znamená že v každom druhom trulle nájdete obchod so suvenírmi a v každom treťom nejakú vináreň, alebo reštauráciu. Suvenír shopy medzi sebou súperia, nie je problém kúpiť magnetky za euro. U niektorých je možné zdarma vybehnúť na strechu s výhľadom, alebo si obzrieť miniatúrny model mestečka na zadnom dvore. Vďakabohu a mimo-sezóne sme sa vyhli návalom turistov a mohli sa v pokoji poprechádzať peknými uličkami. Najkrajšie časti ležia pár krokov od hlavných trás, kde už bývajú aj domáci a na skoro žiadnych turistov sme nenarazili. Nachádza sa tu aj niekoľko zaujímavých kostolov – či už sv. Lucie s tučným Ježiškom, očami na tácke a pekným výhľadom na mestečko, sv. Antona v tvare viacerých trulli, alebo veľká bazilika s dvomi vežami, týčiacimi sa nad mestom.

So západom slnka sme sa rozlúčili s Alberobellom a snažili sa nájsť nejaký otvorený obchod s potravinami. Google Maps slušne zlyhali, z jedného supermarketu sa vykľula len samoobslužná pumpa, ďalší bol napriek otváracím hodinám zatvorený a jediná otvorená prevádzka predávala ochranné oblečenie a žrádlo pre psov. Hľadanie sme vzdali a v neďalekom Locorotonde som zišiel z hlavnej cesty nájsť rezervované ubytovanie na apulskom vidieku. Pri jednom väčšom trulle nás už navigoval Angelo a Citigo sme zaparkovali v peknej záhrade pod viničom. Apartmán v parádnom trullo predčil všetky očakávania a veselý Angelo nám po rýchlej exkurzii daroval fľašu apulského vína a zaželal príjemný večer. Neverili sme vlastným očiam, ako sa dá v Taliansku za 40 euro na noc ubytovať. Jednoznačne najlepšie ubytovanie v tejto cenovej kategórii za dlhú dobu.

Večeru sme vybavili pizzou v najbližšom, jeden a pol kilometra vzdialenom podniku. Ešte som autom zatiahol do centra Locorotonda, kde sme objavili príjemnú rosticceriu Poldo a tu sme na “domov” nakúpili morské príšerky. Už ma celkom slušne lámalo a zvyšok večera sme strávili v trulle pri víno primitivo od Angela a lambruscom z DESPARu.

DEŇ 4.

Ráno som už o pol siedmej kontroloval telefón v dobre zabednenej spálni. Vonku sa pomaly začalo brieždiť a znovu som si išiel vychutnať východ slnka, tentokrát nad vidiekom. Región sa za denného svetla ukázal v plnej kráse – políčka obohnané nízkymi kamennými plotmi, olivovníky, pasúce sa kone a tucty malých hobitích domčekov roztrúsených v okolí. Po prieskume neďalekého opusteného trulla, raňajkách a káve sme sa nevôľou rozlúčili s naším domčekom a za mrholenia sme vyštartovali na cesty.

Obkľukou sme sa vrátili do Locorotonda, ktoré sa nám po roztrhaní oblačnosti ukázalo v plnej kráse. Musel som zastaviť na krajnici, aby som si odfotil toto mestečko na kopci. Vyšiel som z auta a v tom ku mne prišla z domu stará babička s ešte starším telefónom pre seniorov. Spustila na mňa po taliansky a keďže nosím okuliare a takí ľudia sa vraj rozumejú modernej technike, tak som jej samozrejme naladil stanice na rozladenom FM rádiu v telefóne. Mission critical service až do domu.

Locorotondo na kopci

Locorotondo narozdiel od Alberobella je turistami prehliadané a dokonca sa aj v centre dá parkovať zadarmo. V pondelok doobeda sme v malebných uličkách stretli len pár domácich. Kruhové historické centrum má priemer len niečo cez 200 metrov a všetky pamätihodnosti sme zvládli za necelú hodinu. Táto časť mesta sa rozprestiera na kopci a je tu viacero pekných výhľadov na agrárne okolie posiate charakteristickými bielo-šedými domčekmi. U Polda sme na záver strelili 80 centové kávy a rozlúčili sa s týmto príjemným mestom, ktoré (našťastie) autobusy čínskych turistov neobjavili.

Po necelých 10 minútach na Strade Statale č. 172 sa nám otvoril krásny výhľad na pobrežie Jadranského mora. Prvou zastávkou pri mori bol náhodne objavený, veľmi fotogenický dom na brehu v dedinke Torre San Leonardo. Zákazy vjazdu tu nikto nerieši, my sme urobili pár fotiek a pokračovali ďalej na sever. Niekoľko kilometrov pobrežia chránia veľké pieskové duny, no všetky prístupové cesty boli zatvorené. Až pri Lido Morelli som si všimol otvorený vstup pre chodcov a na pár minút som zaparkoval v zákaze tak, aby nikomu nezavadzala. Nemala ani komu, nikde nebolo ani nohy. Chodníkom sme prešli k príjemným rybníkom plných rýb a vodného vtáctva. Voda sa z nich prelieva do malej zátoky s rybárskymi loďkami a ďalej tečie do mora. Zarastené duny tu vytvárajú prirodzenú bariéru oddeľujúcu sladkovodný svet od morského. Len škoda, že pláži dominoval svet odpadkový.

S dvanástou hodinou nastal rovnaký problém ako v predchádzajúci deň – kde sa najesť. Vodou sme už boli zásobení dobre, ale iný proviant sme nemali. Po chvíli googlenia sme objavili blízke Torre Canne a skúsili sme šťastie tam. Vyhľadávanie ponúklo ako výsledok (jedno z mála otvorených miest) Villu Imperiale. Z tej sa vykľula naozajstná vidiecka vila ako vystrihnutá z motivačných citátov sveta úspešných a bohatých. Svadbu sme už mali za sebou a druhú sme neplánovali, nemohli sme teda využiť primárnu funkciu vily.

Na pobreží sa pošťastilo a pánko nás nalákal do plážovej reštaurácie, kde sme sa nakŕmili výbornými cestovinami s morskými plodmi. Ešte keby tie ceny boli rovnako mimo-sezónne, ale veď dovolenka je od slova “dovoliť si” … či ako to hovoria tí čo chodia raz za rok na dva týždne sa opekať do predražených rezortov 🙂 Kým sme jedli, tak sa vonku prehnal riadny lejak, ktorý sa o pár minút neskôr postaral o pestrofarebnú dúhu nad morom.

Priamo v Torre Canne sme si ešte omrkli hrdý biely maják, ktorý je žiaľ pre verejnosť na príkaz talianskeho námorníctva neprístupný. Po SS16 sme sa expresne presunuli do prímorského mesta – Monopoli. Rovnako ako v Locorotonde, ani tu nebol problém s parkovaním. Dokonca jedno veľké parkovisko je priamo pri starom centre a prístave. Znovu sme sa len tak bezcieľne túlali prístavom s malým majákom, úzkymi uličkami a slnili sa pri loďkách na lavičke. Rovnako ako centrum Bari, aj okolie prístavu v Monopoli je celé “must see” a netreba sa naháňať za atrakciami. Podobne aj tu poobede bolo všetko zatvorené a len kostoly ponúkli útočisko. Panoráme prístavného Monopoli dominuje vysoká veža zvonice katedrály, do ktorej sme nakukli. Zaujímavá je tým, že s dá po schodoch dostať na “mezonet” za oltárom, odkiaľ je netradičný výhľad na celý chrám.

Naše kroky a kolesá ďalej smerovali na železničnú stanicu, kde sme občerstvenie nenašli, ale aspoň slušné toalety vyriešili jednu základnú potrebu. Počkal som si na vlak do Fasana, urobil pár fotiek regionálneho spoju a vybrali sme sa ďalej. O pár stoviek metrov sa objavil supermarket a aj ďalšia primárna potreba bola vybavená.

Signora Trenitalia

So zapadajúcim slnkom sme dorazili do poslednej zastávky nášho krátkeho roadtripu – Polignano a Mare. Veľkopansky sme zaparkovali zdarma priamo pri najlepšej vyhliadke v centre. Radosť cestovať v januári. Na múriku sme si rozložili malý snack a na repráčiku pustili na tínedžerov Spotify s talianskymi hitmi. Šikovne a lacno.

Michelin 3***

Nasýtení sme zišli medzi bralá na ľudoprázdnu pláž
pod impozantným kamenným mostom
, ktorá v lete praská vo švíkoch. Cestou hore sme sa už tradične pomotali večernými zákutiami a obzreli ďalšie výhľady na temné more. Milo ma prekvapila zaujímavo nasvietená galéria moderného umenia v maličkom kostolíku. Taliani to vždy
vedeli s dizajnom a architektúrou.

Po západe slnka som sa ešte pohral s dlhou uzávierkou a vyrazili sme na letisko. Na pumpe pri Bari som chvíľu bojoval so samoobslužným automatom, ktorý je jeden pre dva stojany a nejak som zabudol potvrdiť, že z ktorého chcem tankovať a zablokoval som iných klientov. Tieto zákerné moderné technológie.

Večerné Polignano

Pred odletom sme sa chceli znovu najesť, no Google Maps vo finále luxusne zlyhali. Cez rôzne tmavé ulice sme sa doviezli až do priemyselnej štvrti, kde sa mala nachádzať samoobslužná reštika . Možno tam aj bola, no delila nás od nej vrátnica veľkého priemyselného parku. Druhý pokus bol rovnako neúspešný, vysvietená pizzerka pri letisku otvárala o 30 minút a na tretíkrát sa nám v obytnej štvrti San Paolo podarilo nájsť iba zatvorené dvere a žalúzie (podľa Google otvoreného podniku). Už sme to chceli vzdať, keď sme zrazu v strede ničoho zbadali vysvietený food truck. Monči nebola najprv nadšená predstavou fastfoodu na záver talianskeho výletu, no otec so synom pripravili také panini s bombette, že sme sa zalizovali až za ušami. Streetfood ako sa patrí.

Pár minút pred ôsmou som na parkovisku odovzdal Citigo po skoro 300km do opatery pracovníka AVISu a vydali sa na letisko. Po rýchlej kontrole sme obehli duty free obchody a počkali na odlet naspäť do Viedne. V pondelok večer na palubu nastúpilo len 65 duší a tak si každý (ak chcel) mohol rezervovať pre seba vlastnú trojsedačku v A321-ke pre 230 pasažierov. Na tomto lete asi veľmi nezarobili.

Arrivederci

Na Schwechat sme prileteli o 15 minút skôr. Moni som nechal na letisku v mekáči a ja som znovu naskočil na S7-čku smerujúcu do Viedne. Na tigriom parkovisku som ibizku našiel v celku, oškriabal okno a onedlho sme sa už s Moni viezli naspäť na Slovensko. Ako by to bolo, keby som ako správny patriot nenatankoval benzín v Rakúsku. 1.13 eura za liter vo Fischamende potešilo a aj automat som zvládol na prvý pokus. Do Trnavy sme dorazili okolo jednej ráno. Žiaľ ten Schwechat je ďaleko aj pri prázdnych cestách, duplom keď sa tešíte do postele.

Po troch rokoch ma Taliansko opäť príjemne prekvapilo. Nie som fanúšik metropol ako Miláno alebo Rím, no tieto malé mestečká majú niečo do seba. Veľmi potešilo príjemné počasie ostatné dva dni, kedy som sa motal len vo svetri, ale najviac som bol rád z absencie davov turistov a organizovaných zájazdov. Región Apúlie nie je v našich končinách taký populárny ako prevarené Toskánsko, ale po malebných mestečkách, vidieku a pobreží sa tu dá motať donekonečna. Bez toho aby ste platili “toskánsku” prirážku . A víno majú aj tu skvelé.




Komentáre

2 komentáre k “Ragazzi v ApúliiPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.