Dvojitý zásah – na noc do Nišu a otočka do Varšavy

Prvý kvartál z hľadiska cestovania býva taký nemastný-neslaný, no tento rok sa začalo zhurta. Január Bahrajn, február Káhira, marec roadtrip do Rumunska a o týždeň na to dvojitá retardácia – rozlúčka so zimou padla na dve destinácie v priebehu jedného víkendu. Po vyše 4 rokoch sme aspoň na jednu piatkovú noc vycestovali s pani manželkou za hranice, do srbského Nišu, tradičnej lowcost mekky. A keďže kalendáre nepustili, hneď po návrate som v nedeľu vyrazil s podcastermi na „teambuilding“ do Varšavy na retardovanú otočku.

PIATOK

Návrat do Nišu

Po dlhom čase som sa nemusel trepať do Budapešti alebo vstávať na nekresťansky skorý odlet z Viedne. Airbus A321 Wizz Air odlietal až o jednej, bez problémov sme odprevadili slečnu Agátu do škôlky, vyzdvihli Veroniku a Galisa s ktorými sme naposledy boli pred dvoma deťmi na Srí Lanke a pred troma na konci sveta v Ushuai. Okolo desiatej som zaparkoval na preplnenom tigrom parkovisku a v salóniku sme na úvod patrične oslávili krátky výlet za hranice (všedných dní). A áno, negroni sa má miešať so sladkým vermutom, budem vedieť do budúcna.

Na palube nás rýchlo vyplo a ja som sa zobudil po krátkom powernape na zákrute počas vstupu do srbského vzdušného priestoru. Po hodine letu sme pristáli na slnečnom letisku v Niši. Od posledných pár návštev sa nič nezmenilo, ľudia vyskakovali zo sedačiek pomaly ešte pred touchdownom, pasovka bola pomalá a nový terminál stále nedokončený. Kým sa čakalo na „opozdilcov“, v stánku som za ľudových 400 RSD (3,5 eur) zakúpil miestnu A1 simkartu s 20GB dát a premiérovo otestoval lacný hotspot z Aliexpressu. Fungoval a mohli sme sa vydať na objavovanie tejto metropoly južného Srbska. Niekto po prvýkrát, my s Moni sme si dali repete.

Z letiska sa dá do centra dostať jednoducho – okružná linka 34 premáva každú chvíľu, peši to je na hodinu alebo taxík (napr. Prvi Taksi) za necelé 4 eurá. Zvolili sme poslednú možnosť a príjemný pán nás na Priuse hodil do centra. Človek by čakal nejaké balkánske ťahy, no taxameter fungoval a platba kartou bola samozrejmosťou.

Vystúpili sme priamo v srdci mesta, pod pamätníkom Osloboditeľov Nišu a prešli pár metrov po rušnej pešej zóne. Nasledovali sme inštrukcie a po chvíli sme otvorili dvere do našich strategicky umiestnených apartmánov. V Srbsku je fajčenie vo verejných priestoroch nie že tolerované, no niekedy mám pocit že aj vyžadované. Izby tak klasicky smrdeli od cigariet, ale inak sa za 30 eur na noc nedalo sťažovať. Rýchlo sme zložili veci a znovu sa vydali do ulíc.

V supermarkete sme nakúpili stredoškolský proviant a cez Viber som zavolal odvoz (z mne neznámeho dôvodu taxi appka neponúkala pri registrácii slovenskú predvoľbu, bolo tam cca 10 krajín na výber) a zaraz sme frčali na legendárny spomenik Bubanj týčiaci sa na kopci z kraja mesta. Inak to objednávanie cez Viber je ešte lepšie ako appka, len som po anglicky napísal, že potrebujem odviezť, pre istotu som odfotil miesto kde som a operátor mi obratom potvrdil rezerváciu. Za mňa určite lepšia voľba ako rôzne nepodarené domáce appky, alebo nedajbože volať v drahom roamingu 🙂

V tieni brutalistických pästí sme sa ako za starých čias rozložili s vínom na lavičke a hodnú chvíľu podebatovali. Nemali sme sa kam ponáhľať a až so západom slnka sme sa vydali na prechádzku do centra. Škoda, že areál pomaly chátra, lavičky hnijú, prístrešky sa rozpadávajú a náletové dreviny bránia pekným výhľadom na príjemne hornatú krajinu.

Pomaly sme teda cez vidiecke štvrte zliezli do mesta, kde sme nemohli vynechať prechádzku zanedbaným cintorínom. Žalostný stav ma mierne šokoval už pred pár rokmi, no odvtedy sa nič nezmenilo. Mnoho rozbitých alebo zhodených náhrobných kameňov (na vietor sa nedá vyhovárať, skôr silná jugo kopačka), prázdne rodinné hrobky a to všetko pod dohľadom dystopického komína miestnej teplárne. Dokonca tu svojho času prebýval aj bezdomovec, priamo v jednom z hrobov. V Niši majú celkovo nejak „šťastie“ na cintoríny a pozornosť svetových médií – 20 rokov dozadu písali NY Times o inom zanedbanom židovskom cintoríne v cigánskej osade.

V duchovnej púti sme pokračovali návštevou vysvietenej katedrály sv. Trojice. Najprv som myslel, že sa jedná o nový chrám, ale v skutočnosti má takmer 150 rokov. Ale ako to býva zvykom, počas II. svetovej vojny bol zbombardovaný a po požiari v roku 2001 zostali z chrámu len múry. To vysvetľuje relatívne novo pôsobiaci, bohato zdobený interiér tohto tretieho najväčšieho svätostánku v krajine.

Do Nišu sme prišli sa hlavne dobre najesť a zasadli sme do tradične pôsobiacej reštaurácie Biser. Tá takto „skoro“ večer zívala prázdnotou, vo vzduchu sa vznášal zápach cigaretového dymu a obsluha nepatrila medzi najsvižnejšie. No keď nám na stole pristáli šopské šaláty, domáci chlieb, fľaša Smederevky a misa plná „mešano masa“, tak všetky pochybnosti opadli. Balkán jednoducho vie konzumovať. Tu sa človek nedokáže najesť, tu sa dá iba nažrať.

Ani štyria sme nedokázali poraziť mäsovú nádielku, s hanbou sme museli dať zabaliť zvyšky a takto porazení opustiť medzitým naplnený podnik. Odkotúľali sme sa na izbu, zhodili igelitky a skotúľali sa naspať na pešiu zónu. Tu sa nahodené šťandy premávali v skupinkách, no chalanov vo veku 18-30 rokov až toľko nebolo. Asi ešte boli na stavbe v Nemecku.

Cez hlavné námestie a most nad riekou Nišavou sme prešli k pevnosti. Z hradieb sme obkukli nočné panorámy, progres prác na rekonštrukcii Univerzitetskeho parku a znovu sa ocitli na „našej“ pešej ulici Obrenoviceva. V tom sme si s Moni spomenuli, že pred pár rokmi som v podchode kúpil teplákovú súpravu Made in Srbija. Zišli sme do podzemia a nebol to len krátky podchod. Pod celou, asi 400 metrov dlhou promenádou, sa tiahne podzemná nákupná ulica plná malých obchodíkov. Trošku mi to pripomenulo stanice metra v Soule, no tam predpokladám nepredávajú nášivky Wagnerovcov.

Na povrchu sme vyliezli pri „párty“ uličke Kazandžijsko Sokače (alebo aj Kopitareva) plnej barov, inak poslednej zachovanej časti historického bazáru. No v tomto veku je to v prípade nočného života jednoducho tak … kde my končíme, iní začínajú a s takmer 20 tisíc krokmi sme sa potupne vrátili okolo deviatej na ubytko, kde sme radšej v pokoji dorazili proviant zo supermarketu.

SOBOTA

Slnečný Niš

O deviatej ráno sme plní energie vyrazili na raňajky do centra. Dlho nehľadali, na prvý pohľad nás všetkých zaujal podnik Tramvaj s takmer 40 ročnou tradíciou. Ako názov a hlavne krásny drevený interiér napovedá, Tramvaj pripomína staré časy, keď v meste premávala električka. Tá musela v roku 1958 (rovnako ako v Novom Sade a neskôr v Subotici) uvoľniť životný priestor nastupujúcemu trendu automobilizmu a namiesto nej začal premávať nudný autobus.

Slušne natlačení sme znovu zavítali k pevnosti a odtiaľ to strihli cez čulý sobotný trh. Nikdy som nebol fanúšikom tržníc v našich končinách (maximálne v polovici 90. rokov keď tam predávali čínske klony Nintenda a tamagoči), no keby som býval v Niši, tak na Zelenu alebo susednú Tvrđavsku Pijacu chodím pravidelne pre čerstvé produkty. Naozaj sa mi páči, keď sa na nič nehraje a obchoduje sa s tovarom pre bežných ľudí od bežných predajcov. Nie je to len precízne naplánovaná hipsterčina. Tieto miesta sa mimochodom v máji 1999 stali svedkom veľkej tragédie, keď holandské stíhačky v rámci operácie NATO kazetovou muníciou „netrafili“ letisko, no zasiahli okolie tržnice, pevnosti a autobusovej stanice.

Medzičas sme mali dobrý, prešli sme okolo autobusovej stanice a zastali pred bránou smutného miesta. Niežeby Bubanj, kde popravili až desaťtisíc miestnych obyvateľov počas II sv. vojny nebol dostatočne temný, no len pri slovách „koncentračný tábor“ nabehnú zimomriavky. Gestapo cynicky pomenovalo tento tábor ako Crveni Krst, podľa pobočky Červeného kríža, ktorý tu opodiaľ sídlil. Bránami tohto pekla na zemi prešlo od októbra 1941 až po oslobodenie partizánmi v 44-om okolo 35 tisíc ľudí a tretina z nich neprežila. Láger sme s Moni navštívili predtým, no medzitým všetky tie nepríjemné pocity vytesnil. Nie je na škodu si túto temnú časť histórie pripomínať, duplom v kontexte dnešnej pohnutej prítomnosti.

Hodinu pred odletom nás taxi doviezlo na letisko, na lavičke sme dopili všetky možné minerálky a vody a konečne som sa zbavil extra mäsa z reštaurácie. Verím, že sa miestne psíky potešili. Letisko s honosným názvom Constantine the Great až tak great nie je. S odstupom necelej hodiny odlietali dva lety – naša Lauda do Viedne a Air Serbia do Istanbulu. Na kontrole to pomaly kolabovalo, zmätené tety usmerňovali pasažierov najprv do dvoch separátnych radov, potom do jedného, potom ich rozdeľovali… no v skratke ku gejtu sme sa dostavili 5 minút pred final call. Tých 5 minút som chcel ešte využiť kúpou reprezentatívnej rakije v duty free. Fľašu som držal v ruke, keď iniciatívny blbec aka pracovníčka duty free mi stroho oznámila, že nestíham, musím ísť na bránu vzdialenú tri metre a odmietla mi pálenku predať. Nasratý som odišiel na palubu a samozrejme, že poslední pasažieri nastúpili 15 minút po mne. S duty free taškami.

Po hodine letu sme pristáli rovnako v slnkom zaliatej Viedni. Zapol som telefón a našiel zmeškaný hovor zo srbského čísla a správy na whatsappe – zabudol som nechať peniaze za ubytovanie na izbe. Až tak ďaleko som sa pri čítaní inštrukcií nedostal… Stále som bol v tom, že si majiteľ strhne cez booking.com z karty. Našťastie som zistil, že cez Revolut sa dá poslať za malý poplatok aj na srbský účet a moja cestovateľská česť bola zachránená.

Pasovka vďaka EU radu trvala zopár sekúnd a kým vospolok nakupoval v Bille, ja som s luxusnou leberkäse vybehol pre auto. Služby Parktiger využívam roky, no dnes som o ich kvalite po prvýkrát zapochybivak. Drahý maďarský medveď pár miest opodiaľ smutne „sedel“ na tehlách. Pokúšal som sa dovolať na infolinku, no márne, automat ma nikam neprepojil a podľa všetkého toto vozidlo bolo imobilné minimálne od štvrtka. Nič sa nedalo robiť, jedinou útechou by bolo, keby bol majiteľ od Orbánovej mafie alebo niečo také. Ale tak východná Európa je špecifický región, nielen vkusom na autá.

Balkán je Balkán, tam sa vždy rád vraciam Niš je taký môj obľúbený „niche“. Na jednu, dve noci akurát a potom buď domov alebo spoznávať krásy a zaujímavosti južného Srbska, región, ktorý je tak relatívne blízko, no v našich končinách je takmer úplne ignorovaný. Škoda len, že z Bratislavy sa sem už nelieta, alebo len dobre, inak by sme tu boli každý mesiac 😀

NEDEĽA

Uzimená Varšava

Ani som poriadne nestihol spracovať návrat zo Srbska domov a na druhý deň v nedeľu som už kmital o šiestej ráno na parkovisko, kde ma čakal Dano. O polhodinu neskôr sme vyzdvihli Romana a nakoniec preskočili Martinovi do auta, ktorý nás odviezol na Parking C. To na jeden deň vychádza rovnako ako Mazur, šaškovanie s Tigríkom som si nechal niekedy do budúcna.

Po necelých 48 hodinách som zažil dejavu a znovu zasadol vo štvorici vo Vienna Lounge. Praženicu sme zaliali jedným negroni a vydali sa na boarding. S krátkym meškaním sme vzlietli smerom na sever, Slovensku sme sa tentokrát s úctivým odstupom vyhli, ponad Moravu a Sliezko sme preleteli do poľského vzdušného priestoru. Po pravej strane sa v plnej kráse ukázali „najmenšie veľhory“ zaliate slnkom. S tým sme sa rozlúčili pred pristátím vo Varšave, kde zima ešte nepovedala posledné slovo.

Žiadny extra plán sme nemali pripravený, predpoveď počasia bola nekompromisná a bolo nám jasné, že nejaké ochkanie nad krásami temer jarnej metropoly sa konať nebude. Smrdutá Fábia nás odviezla pod legendárny stalinistický mrakodrap a kým nepršalo, vyviezli sme sa na 30. poschodie Pałacu Kultury i Nauki. Výhľady tradične nesklamali, Varšava utešene rastie do výšky a naozaj pôsobí ako mesto, kde sa robí biznis.

Mesto nie sú len výškovky a v súčasnosti prebieha aj výstavba nového parku priamo pred vstupom do PKiN. Doteraz to bolo len také nepríjemné parkovisko a nová zelená plocha posunie túto časť centra na vyššiu úroveň. V najbližšej Žabke sa mi na moju a Romanovu radosť podarilo vybaviť povinný hotdog s kávičkou a na radosť predavača tú kávu hneď aj rozliať. Po tichej ulici Wojciecha Górskeho sme prešli na rušný Nowy Świat, hlavnú nákupnú a gastronomickú ulicu, kde sa vraj nachádza najviac reštaurácií v meste.

Vydali sme sa touto rušnou triedou na sever, kde sme sa plynule napojili na ešte prestížnejšiu ulicu Krakowskie Przedmieście, obklopenú dôležitými budovami ako Prezidentský palác, sídlo Varšavskej univerzity alebo Akadémie vied. My sme sa tiež napojili tak ako zákon káže a oslávili nečakané víťazstvo v ruských prezidentských voľbách, kde inde ako v Pijanej Višni.

Plynule sme vošli do historického centra na Plac Zamkowy s Kráľovským zámkom. Odtiaľ sme ako správni turisti prešli okolo kráľovskej katedrály na hlavný „rynek“. Pod Barbakanom sme nakukli do rovnomenného baru mleczneho, no ten od poslednej návštevy nejak zturističnel a zfastfoodovel. Nakoniec sme zaparkovali v reštaurácii Barbakan, no tiež sme si museli počkať kým sa uvoľní miesto na sedenie, tak ako okolité reštaurácie, aj táto v nedeľu poobede praskala vo švíkoch.

Žurek nemohol chýbať a zubrowka zahriala v tomto studenom počasí. Vonku sa medzitým rozpršalo a posedeli sme dlhšie ako sa plánovalo. Keď sme konečne vyšli von, prechádzku k Visle spríjemnilo dokonca ležérne krupobitie. Na nábreží sme to nakoniec vzdali, na pochybnom „pumpe“ ešte viac pochybnejšej kryptomeny RICE som nezarobil a uzimení sme si ako naschvál museli počkať v daždi desať minút na odvoz na letisko.

Na WAW sme preleteli priamo cez kontrolu do salónika a pokračovali v družnej debate. Odlet bol plánovaný na 19:20, no pri teplote dva stupne nad nulou a náznakom sneženia sme museli počkať na de-icing. Tento úkon šokoval vystresovanú matku s troma chlapcami (tí celý čas boli v klídku, len mater vystrájala) a tá keď videla akt aplikácie nemrznúcej tekutiny na krídla, tak vyskočila a po poľsky začala kričať na celé lietadlo niečo v zmysle „O mój Boże, nasz samolot się pali!“. Letuška ju cez intercom upokojila a so 40 minútovým meškaním sprevádzaným tuberáckym kašľom jedného z chlapcov sme konečne vzlietli.

Takéto meškania pri krátkych letoch hlavne smerom domov nikdy nepotešia. V letiskovej Bille som ešte kúpil chlieb a víno (symbolická nedeľa) a v opačnom poradí Parking C – Vrakuňa a Trnava som sa vrátil domov. Dana ešte čakala cesta do Žiliny a vtedy som ocenil, že nebývam až tak ďaleko od Schwechatu.

Osobne si mysím, že „teambuilding“ naplnil očakávania, dobre sme pokecali a ani to nepríjemné počasie až tak nevadilo. Predsa, pre nikoho z nás to nebola premiérová návšteva hlavného mesta Poľska, no krúpy padať nemuseli 😀