Slnečný Santander a preplnený Madrid

Veľa vody pretieklo Trnávkou od posledného poriadneho longhaulu do diaľav. Posledné roky sa motám v Európe, maximálne v zaprášených regiónoch Kaukazu a arabsky hovoriacich krajín. No veľké lietadielká stále lákajú a začiatkom tohto roku som si všimol smiešne nízke ceny letov Air Europa z Madridu do Barcelony. Tie sú operované nielen nudným bielym Boeingom 737, ale aj ťažkou váhou v podobe Dreamlineru – Boeingu 787-9. Miro neváhal a súhlasil s týmto poloretardovaným nápadom – preletieť sa v posledný novembrový pondelok, na vraj najkratšej trase tohto modelu v Európe. Onedlho sme napasovali lacný Wizz z Viedne do Bilbaa v sobotu, prelet zo Santanderu na prúdovej ceruzke CRJ-1000 v nedeľu a návrat domov na krídlách Vuelingu z Barcelony v pondelok. Všetko za 48 hodín. Pif paf.

Človek mieni, lowcost mení – po desiatich mesiacoch od nákupu boli tri zo štyroch letov expresného výletu zmenené a ja som medzitým absolvoval let 787-čkou na palube Ethiopian Airlines do Kodane. Presunutý let s Wizz do Bilbaa som zrušil a radšej dokúpil priamy let do Santanderu s Ryanair v pôvodný deň štartu výletu. Miro s vidinou ďalšieho zárezu si piatkové Bilbao ponechal a stretnutie sme naplánovali na sobotný večer.

SOBOTA

Trnava>Bratislava>VIE>Santander

Po dlhom čase som si užil odchod na viedenské letisko „v kresťanskom čase“ a nie o tretej hodine rannej ako zvyčajne. Talianskeho žrebca som odstavil pri Vinohradoch, odkiaľ som mal v pláne zobrať vlak na hlavnú stanicu a ďalej autobus Slovak Lines na Schwechat. Teória dobrá, no keby vlaky nemeškali a nebola obmedzená rýchlosť na 10km/h v okolí najdôležitejšej stanice na Slovensku. Nič sa nedalo robiť, električkou som sa presunul na Blumentál a urobil si malú prechádzku v studenom vetre. Na stanici som omrkol zaparkované mašiny nového prepravcu na trase Bratislava – Komárno a po chvíli sa vydal k autobusu. Už z diaľky som počul nasratú americkú angličtinu – jednoducho vodičák z Texasu nie je ID vhodný na cestovanie v schengene. Nič sa nedalo robiť, kovboj zostal v Bratislave a pohodlná Setra sa vydala s miernym meškaním smerom na západ.

Na vstupe do Rakúska som si uvedomil, prečo vodič nemohol prižmúriť aspoň jedno oko a Američana na palubu pustiť. Na hraniciach rakúski vojaci kontrolovali doklady každého pasažiera v každom autobuse. Na viedenskom letisku som sa vybral hneď na expresnú kontrolu. Odtiaľ moje kroky smerovali už do salónika, kde som vybavil obed a potom pokračoval na bránu C33.

Zázrakom sa mi po vzlete podarilo ukoristiť voľnú trojsedačku na prekvapivo dlhom lete na sever Španielska. Väčšinu času som strávil pozeraním filmu a ku koncu sledoval zaujímavé scenérie pri pristávaní. Takto pred rokom sme navštívili vysušenú Andalúziu, no severne položená Kantábria sa o tomto čase stále zelenala a miestami so západom slnka pripomínala juhovýchodnú Áziu.

Letisko v Santanderi je také aké mám najradšej – kompaktné a vzdialené MHDčkou desať minút od centra. Len tie busy by mohli premávať častejšie. Našťastie som dlho nečakal a zanedlho vystúpil na autobusovej stanici v centre metropoly Kantábrie, jednej z provincií a 17 autonómnych spoločenstiev.

Večer v Santanderi

Miroslav, ktorý dorazil busom z Bilbaa o hodinu skôr, ma už vysmiaty čakal pri pivečku v Café Español. Po zaslúženej odmene som zhodil na blízkom ubytku ruksak a vydali sme sa do nočného mesta.

Naše kroky najprv smerovali k relatívne nenápadnej gotickej katedrále, kde sme sa za dve eurká dostali nielen do interiéru svätostánku, no hlavne pekného „nádvoria“. Sagrada Familia to nie je, ale v lete to musí byť príjemný úkryt pred neľútostnou páľavou.

Po tejto „náročnej“ prehliadke sme zaparkovali na večeru v skvelom bare La Tuta, kde sme okrem piva zadelili jedno z viacerých skvelých pinchos, teda takých tých „dzobov“ k pitivu. No nečakajte žiadne čipsy alebo arašídky Aro, ale napr. lososom riadne naložené pečivo s vajíčkovým šalátom.

Postupom času sa najprv prázdny podnik zaplnil do posledného miesta. Španieli vedia ponocovať a okolité historické uličky a terasy praskali vo švíkoch. A to teplota klesla hlboko pod 10 stupňov, kedy je pobyt vonku v našich končinách mimo nechutných terasiek s igelitom namiesto okien niečo neslýchané. A komu by sa nepáčilo vonku, tak si mohol posedieť v zrekonštruovanej historickej tržnici Mercado del Este rovnako plnej rôznych barov a reštaurácií.

Pretlaku ľudí sme sa zbavili na ulici Rio de la Pila, kde nás cestou k sympatickému cyberpunk funikuláru prekvapila prítomnosť pouličných eskalátorov. Nemal som pocit, žeby ulica bola až tak strmá, no ušetrili zopár pivných kalórií. Na hornej stanici sa nám ukázal nočný Santander a kus Santanderského zálivu.

V jednej z malých krčmičiek sme s miestnymi chlapmi zadelili posledného čapáka a vydali sa rovnakou cestou dolu.

Dolu pri vode sme ešte obzreli vraj pekné námestie Plaza Porticada, no koncom novembra sa tu stavalo kryté klizsko, ktoré zabralo veľkú časť priestoru. Nesklamalo ale moderné Centro Botín, priestor pre umenie, vzdelanie a kultúru otvorené na brehu zálivu pred šiestimi rokmi.

NEDEĽA

Na pobreží

V nedeľu sme si na východ slnka privstať nemuseli. To sa koncom novembra zobúdza v týchto končinách až takmer pred pol deviatou. Znovu sme sa vrátili k Botínovi a trochu si v toto studené ráno postepovali na nábreží, kým naša najbližšia hviezda vykukla spoza kopcov na druhej strane zálivu. Ale stálo to za to.

via GIPHY

Iberia nám nanešťastie pred pár mesiacmi zmenila odlet do Madridu z večerných hodín na poobedné a na prieskum Santanderu nám zostali reálne tak 3 hodiny. Taxíkom sme sa teda expresne zviezli k majáku na Cabo Mayor, teda Veľkom myse, strážiacom vstup do vôd Santanderu od roku 1839. Čo som ale nečakal bola naozaj dychberúca scenéria dramatického pobrežia Biskajského zálivu. Predsa, človek si skôr pri Španielsku predstaví pieskové pláže a nie strmé útesy a zelené kopčeky. Ak by mi niekto povedal, že som niekde v Anglicku alebo na pobreží Írska, pokojne by som uveril.

Od majáku sme sa po zelenom pobreží vydali po chodníčkoch a chodníkoch naspäť do centra. Po ceste sme minuli viacero krásnych pláží, ktorým dominuje široká El Sardinero. V toto nedeľné ráno sa po odlive zmenila na jedno veľké futbalové ihrisko plné športuchtivých hráčov. Celkovo sa tu pohybovalo kopec bežcov všetkých vekových kategórií, no nám stačila aj táto päťkilometrová prechádzka.

Žiaľ, viac času nám nezostalo a návštevu elegantného poloostrova Magdalena s rovnomenným palácom sme museli oželieť. Z najbližšej zastávky sme zobrali bus smerom do centra, vodič si dal v strede cesty ešte 10 minút fajčiarsku a na ubytku sme sa tak zjavili tesne pred checkoutom.

S batohmi na pleciach sme sa presunuli za roh na železničnú stanicu. Tu končia nielen vlaky so „štandarným rozchodom“ 1668 mm (iberský rozchod v Španielsku a Portugalsku), ale aj 1000mm úzkokoľajka FEVE, smerujúca buď do Ovieda alebo Bilbaa. Najmä táto trať je veľmi zaujímavá, kedže v celej dĺžke kopíruje severné pobrežie Španielska od Bilbaa na východe až po Ferrol na západe. Dokonca tu zastavuje aj luxusný turistický vlak Transcantábrico, ktorý vás za pár tisíc eur prevezie počas 8 dní po celom pobreží.

No bez lístku sa ani len na perón nedostanete a radšej sme zasadli v susednom bare El Hostel, kde sme zadelili rozlúčkové čapáky a skvelé pinchos v podobe zemiakovej tortilly s tuniakom. Španieli vedia ako zajedať promile. Žiadne gazdovské lupienky.

Smer Madrid

Hodinu pred odletom sme dorazili busom na santanderské letisko. Na blízkom kruháči sme ešte cvakli pamätník venovaný vzdušným silám v podobe North American T-6 Texan a Lockheed T-33 Shooting Star. Po rýchlej kontrole sme sa objavili pred zopár bránami, kde sa čakalo na náš odlet do Madridu a na Ryanair do Valencie. Do nej sa vracalo aj B-čko Villareal, ktoré deň predtým podľahlo domácemu tímu Racing Santander 2:0.

Niečo po jednej sme začali boardovať najdlhší Bombardier – CRJ-1000. Do tohto jazvečíka sa zmestí 100 pasažierov a aj keď pri nastupovaní pôsobí mierne stiesnene (podobne ako Embraer 170/190 alebo Airbus A220), tak Air Nostrum prekvapil veľmi príjemným miestom na sedenie. Malé motorčeky sa na minútu presne zúrivo roztočili a vzlietli sme do výšin.

Opäť sa mi podarilo v letovej výške premiestniť na voľnú dvojsedačku a z okienka som pozoroval meniace sa scenérie severnej časti Španielska. Najdlhšiu časť 40 minútového letu samozrejme zabralo pristávanie, kedy sme si urobili vyhliadkový let nad hlavným mestom Madrid a pristáli na obrovskom letisku Barajas.

Autobus nás priviezol k terminálu 4, ktorý patrí medzi najväčšie na svete, veď len na dĺžku má 1,2 kilometra. Niečo úplne iné ako sympatické mini letisko v Santanderi. Chvíľu sme bojovali s nákupom lístkov na metro, keďže fungovali dokopy tak 4 mašiny a z toho len dve brali aj karty, no nakoniec sme sa na dva prestupy dostali tam kam sme chceli. Sranda, že celá procedúra od výstupu z lietadla po výstup z metra trvala o polovicu dlhšie ako celý let zo Santanderu do Madridu.

Potulky hlavným mestom

Vďakabohu ani jeden zo spojov metra, ktoré sme využili nebol preplnený a v zdraví sme vystúpili na stanici Quintana v rovnomennej štvrti populárnej medzi imigrantmi z Južnej Ameriky a kde sa náhodou nachádza jeden, v súčasnosti veľmi populárny fastfood. Jednoducho som po tom ošiali v Prahe nemohol odolať a otestovali sme miestny Popeys. Bez čakania.

Po tomto priemernom fastfoodovom zážitku sme zhodili veci na ubytku v podobe siete Travelodge a vrátili sa naspäť na metro. Po desiatich zastávkach sme vystúpili na preplnenej stanici Gran Vía, na najznámejšej, rovnomennej, nákupnej ulici. Tento nápad malo necelý mesiac pred Vianocami taktiež asi milión ľudí a hneď som dostal instantné PTSD z Číny. Prvým cieľom bola vyhliadka na terase Círculo de Bellas Artes, no keď sme videli ako sa pred vchodom ťahá had ľudí s totožným cieľom, otočili sme sa na päte a vydali sa cez davy ľudí smerom k námestiu Plaza del Callao.

Tu nás čakal 9 poschodový obchodný dom Corte Inglés-Callao, kam sa takisto chodí na najvyššie gastro poschodie s vyhliadkou. Aj tu sa tiesnilo kopec selfíčkárov a influenceriek, no aspoň na 30 sekúnd som zahliadol súmrak nad kráľovským mestom. Znechutení ako správni turisti, že je všade veľa turistov, sme radšej zasadli k prvému voľnému stolu a ponadávali si pri pive.

Po pivách aj vyhladlo a Miroslav ma premiérovo zobral do ospevovaného fastfoodu siete Five Guys, ktorý sídlil hneď oproti shoppingu. Čízik môže byť, najmä už ani tá cena po slovenskej inflácii nie je taká hrozná, burger za desinu vám ponúkne každý druhý remeselný lolo aj u nás.

Španieli sú asi upíri, lebo po zotmení sa ulice ešte viac zaplnili a fakt sme už nemali chuť a energiu na nejaké bližšie spoznávanie hlavného mesta. Zablúdili sme ešte na Plaza Mayor, kde bronzovú sochu Filipa III. zatienil umelohmotný červený stromček a kopec stánkov. Nič sa nedalo robiť, po 30 tisíc krokoch sme to vzdali a vydali sa naspäť 12 zastávok zelenej linky číslo 5 na ubytko.

PONDELOK

Cez Barcelonu domov

V prvý pracovný deň posledného novembrového týždňa nás budík zobudil o piatej hodine rannej. O dvadsať minút neskôr sme odovzdali kartičky od izby, naskočili do Uberu a prázdnymi cestami sa vydali na madridské letisko. Pred ním sa zrazu objavila riadna ranná zápcha, trvalo dobrých 10 minút kým sme prešli posledných 300 metrov k terminálu 2. Znovu sme to priamo nasmerovali na kontrolu a do salónika, kde sme vybavili raňajky.

O siedmej nastal „zlatý klinec“ výletu – nástup do Boeingu 787-9 Air Europa. Teda mal byť, no nebola to žiadna sláva. Let bol plný takmer do posledného miesta, IFE ukazovalo 99 percent času len reklamy, servis na palube a miesto na nohy absentovalo. Aspoň tie juhoamerické tváre spolupasažierov dodávali letu nádych exotiky. Tak ako desať minút trvala cesta zo salóniku na bránu, rovnako trval aj presun lietadla z brány na odletovú dráhu. Jednoducho letisko v Madride je obrovské a všetko dlho trvá. S 15 minútovým meškaním sme vzlietli a vydali sa smerom na východ, aby sme s novým dňom pristáli po necelej hodine na termináli 1 barcelonského letiska.

Hodnú chvíľu trvalo, kým sme opustili palubu a vstúpili do vzdušného terminálu, ktorý taktiež patrí medzi tie najväčšie na svete. Tu som sa necítil ani ako v Európe, kedže všade naokolo boli odparkované veľké mašiny severo a aj juhoamerických aeroliniek. Takmer ako v Sao Paolo na ceste za tučniakmi v roku pána 2016.

Posledný let bol naplánovaný Vuelingom z Barcelony do Viedne s odletom presne na obed. No online checkin v predchádzajúci večer nám nevydal žiadne boarding passy s miestami zdarma a vyslal nás k checkinu priamo na letisku. Dokonca ešte v noci prišiel email, či nechceme letieť o dva dni neskôr, za čo by sme každý dostali 250 eur. Možnosť overbookingu nás mierne vyľakala, predsa ja som mal na druhý deň skúšky v autoškole a Miro musel letieť služobne do Anglicka. Našťastie checkin mašina medzi gejtami nám expresne vydala boarding passy s exit rowmi.

Hi Anton, Would you consider changing your flight and getting a discount of 250.00 EUR per person? Your flight is quite full, so we would like to offer you the chance to change it free of charge.

Takto odpadla aj starosť nutnosti absolvovania bezpečnostnej kontroly a po chvíľke hľadania sme zasadli na dve hodiny do príjemného salóniku. Nech žije Priority Pass.

Nech žijú aj exit rowy, bez nich by bol finálny let do Viedne veľmi smutný. Znovu do posledného miesta natrieskaný Airbus A320 a rovnako nulový servis na palube. Takto v miernom pohodlí nebolo za 20 eur čo vytknúť, dokonca sme pristáli o polhodinu skôr ako bolo v pláne. Keby sa nešuchtali pasažieri v predných radoch, možno by sme stihli aj bus s odchodom o hodinu skôr. Nič sa nedalo robiť, zrazu sme mali tú hodinu k dobru a opäť nás prichýlil Vienna Lounge. Po neskorom obede som v letiskovej Bille nakúpil ako zvyčajne srbské víno a posledný letecký výlet roku 2023 bol na konci.

O Španieloch sa zvyčajne vraví, že ako správny južanský národ má na všetko čas. Jednoducho mañana. No po necelých dvoch dňoch, 3 jázd autobusom a štyroch letoch nemôžem povedať krivé slovo. Všetko na minútu presne, bez meškania a len s jednou fajčiarskou pauzou. Santander a okolie ma veľmi príjemne prekvapilo a keď linka z Viedne vydrží, rád sa sem vrátim aj s famíliou. Okrem mora a hôr je neďaleko aj preslávená jaskyňa Altamira s maľbami praľudí. Alebo aspoň ich replikami.

Žiaľ rovnaké nadšenie z Madridu nemôžem zdieľať, láska na prvý pohľad to nebola, ale asi sme sa trafili do zlého obdobia, keď mesto doslova praskalo vo švíkoch. Z letov najviac potešilo milé CRJ-čko s dostatkom miesta na sedenie a tichom na palube. No ak by som si mal predstaviť letieť 13 hodín v economy s 787-čkou Air Europa do takého Buenos Aires, to by musela byť cena letenky veľmi nízka… No takto z Madridu do Barcelony v mašine pre 333 pasažierov to je taká dobrá srandička, prečo nie. A ako som si všimol, Iberia posiela z Madridu do Londýna aj konkurenciu v podobe Airbusu A350 .. tak možno hlavné mesto Španielska ešte dostane druhú šancu 😀