Veľkonočný piatok v Skopje

Po minuloročnej veľkonočnej návšteve Záhrebu sa aj tento rok patrilo stráviť aspoň kúsok z predĺženého sviatočného víkendu niekde v zahraničí. Kým pred rokom nás na Balkán odviezol z Bratislavy Ryanair, teraz sme sa vydali na krídlach konkurenta Wizz Air. Ale ako to je pri tejto aerolinke zvykom, plánovaný Niš z Viedne na tri dni sa nekonal. Linku pred pár týždňami jednoducho od letného cestovného poriadku zrušili a po druhýkrát v jeden mesiac sme toto juhosrbské mesto nemohli poctiť našou prítomnosťou. Po zhodnotení všetkých ponúknutých alternatív sme sa s Moni rozhodli pre relatívne rýchlu rodinnú návštevu severomacedónskej metropoly. Cenou útechy bol odlet a prílet priamo z Bratislavy.

ŠTVRTOK

Po tme do Skopje

Štvrtok večer sme aj s Agátkinou „kočkatou“ mačkou naskočili na vlak smerujúci do Bratislavy. Problém si sadnúť nebol, v tieto dni sa národ presúval opačným smerom. Na konečnej nám 61-ka zdrhla pred nosom a čakať v „príjemnom“ prostredí hlavnej stanice sa nám veľmi nechcelo. Prešli sme sa pár stoviek metrov na zastávku Karpatská, kde sme sa v poslednej chvíli skryli pred nečakanou prehánkou.

Pri plánovaní cesty na letisko som si neuvedomil, že náš let do Skopje bol v ten večer jediný a ešte sme si pekne počkali, kým nás vpustili na kontrolu. Medzitým som skontroloval kvalitu izolácie strechy a naplnenie zberných nádob na dažďovú vodu.

Po röntgene sme sa usadili v prázdnom salóniku, kam prišla obsluha po polhodine, no inak sa nebolo na čo sťažovať. Panini bolo teplé, káva horká, kola bublinková. Len ma mierne prekvapila informácia, že do tohto loungu majú zdarma vstup deti len do 2 rokov (a ako pozerám vo Viedni len do troch), no Priority Pass a kreditky túto dilemu vyriešili. Plus ako dobrý skutok sme aj Petarovi z Brna ušetrili 18 eur na ceste do domoviny.

Polhodinu pred odletom sme sa dostavili do chlieviku v non-schengen termináli, kde už vystrájala skupinka podnapitých českých paničiek. Tým sa nepozdávala platba za naozaj nadlimitnú príručnú batožinu. Naozaj nech sa „pitomá Janička“ nehnevá (taká malá obstaróžna pornoherečka, ktorá by naozaj nemusela nosiť legíny), ale metrová športová taška Slazenger, ako od generála Pavla, naozaj nezapadá do konceptu 40x30x20cm.

Slovnaft sa s nami rozlúčil vo veľkom štýle a rozsadení sme opustili rodnú hrudu. Let som v prežil v polomrákotách, no najlepšie ho absolvovala Agátka, ktorá zaspala tesne pred odletom a zobudila sa až v Skopje. Jej prvá otázka bola, že kedy konečne odletíme. Cestovateľka na jednotku.

Po rýchlej pasovke (deti veď majú prednosť:)) nás pred terminálom vyzdvihol na golfíku Mišo, kamarát majiteľa nášho apartmánu a prázdnou diaľnicou sme vyrazili do centra Skopje. Krajinu čakajú onedlho prezidentské i parlamentné voľby a volebné billboardy vyrástli ako huby po daždi. Zaujímavé, že podobne ako u nás, aj tu sa niektorí politici len oháňajú výberom medzi chaosom a poriadkom, vojnou alebo mierom. Ako keby dostávali tie isté inštrukcie :))

Po polnoci sme konečne dorazili na apartmán v samom srdci mesta, len pár krokov od hlavného námestia. Pri čakaní na výťah som zavtipkoval, že v Rumunsku sme nedávno mali šťastie na tri rôzne apartmány na štvrtom poschodí bez výťahu. To som nemal robiť, výťah sa niekde po ceste dolu zasekol a na piate poschodie sme si poctivo vyšľapali. Na ubytku nás ešte navštívil sám majiteľ Viktor, vyrovnali sme účet a o jednej konečne zaspali.

PIATOK

Potulky centrom

Kým dámičky v krásne slnečné ráno podriemkavali a oddychovali, vybehol som ako hlava rodiny/lovec zohnať niečo pod zub.

Pred nákupom som rýchle obkukol legendárne predraženú fontánu so sochou s nudným názvom Bojovník na koni. To asi preto aby sa Gréci neurazili, keďže každý vie, že sa jedná o Alexandra III. Macedónskeho. Z námestia Makedonija som sa prešiel do retro nákupného centra GTC. Gradski trgovski centar bol postavený začiatkom 70. rokov a svojím polootvoreným štýlom má stále niečo do seba. Viem si predstaviť, že keď ho pred 50 rokmi otvorili, tak aj Belehradčania padali na zadok. Dnes, obkolesený nevkusnými gýčmi z projektu Skopje 2014 nevynikne, no stále je veľmi populárnym miestom na nákupy. Hlavne tu nemáte pocit, že z vás shopping pomaly vysáva životnú energiu. To sa mne, dýchajúc recyklovaný vzduch, často stáva v novodobých svätostánkoch konzumu.

Po raňajkách sme sa v trojici vybrali na prechádzku po centre hlavného mesta, ktoré si svojím nezameniteľným štýlom raz zamilujete, potom krútite hlavou, no väčšinu času je to ozajstné urbanistické „guilty pleasure“. Skopje bolo takmer celé zrovnané so zemou pri veľkom zemetrasení v lete 1963 a pri obnove sa aplikovala vo veľkom škola brutalizmu. O polstoročie neskôr si páni zmysleli, že by sa patrilo pripomenúť slávne časy antického Macedónska. Z centra sa v priebehu pár rokov stal taký antický Disneyland s fejkovými fasádami, stĺpmi (maturitná otázka s odpoveďou dórský, iónský a korintský) a doslovne stovkami rôznych sôch pochybnej estetickej a umeleckej kvality.

Naše kroky najprv viedli po pešej zóne k poškodenej budove bývalej železničnej stanice, ktorá je dnes múzeom mesta Skopje. Rovnakou cestou sme sa vrátili na námestie a cez relatívne krátky Most civilizácií s takmer 30 sochami sme prekročili rieku Vardar. Omámení „krásou“ sôch a nefunkčných fontán sme museli zastaviť na kafíčko s makiatom, aby sme nabrali energiu na zdolanie miestnej pevnosti.

Pevnosť, alebo aj ako domáci vravia „kale“, sa od mojej prvej návštevy v roku 2013 veľmi nezmenila. Archeologické práce dávno skončili, zopár lešení zostalo, drevené vyhliadkové veže sa rozpadajú a jediná údržba spočíva pravdepodobne len v kosení vysokej trávy. To ale nijak nebráni vychutnať si fakt pekné výhľady na celé mesto a údolie. Dokonca po prvýkrát som si lepšie všimol snehom zasypané hory na hraniciach s Kosovom. Trochu to tu pripomínalo (s prižmúrením oboch očí) stredoázijské metropoly ako Almaty.

Teplota sa pomaly ale isto šplhala k 25 stupňom a cez starý bazár sme sa vydali dolu k rieke. Najprv sme ale museli nájsť voľnú cestu, o tomto čase sa tu konali modlitby a uličky zaplnili chlapi s koberčekmi. Keď sme sa vymotali z labyrintu plného obchodov so svadobnými šatami a zlatom, zasadli sme na rýchly obed do reštaurácie Pčela. Čorba, tavče gravče a pollitrák piva Skopsko príp. džúsik splnili svoju úlohu a mohli sme sa vydať siestovať na apartmán.

Na horu Vodno

Na ubytku sme sa nachvíľu schladili, zhodili zbytočné vrstvy oblečenia a popri rieke plnej obchodíkov s platňami a starými knihami sme sa vybrali na legendárnu vlakovú stanicu. Toto transportné centrum bolo dokončené v roku 1981 podľa návrhu slávneho japonského architekta Kenza Tange a škoda len, že tých vlakov tu premáva len zopár denne. Dobre, že sme prišli 20 minút pred plánovaným odchodom autobusu č. 25 na horu Vodno. V Skopje som bol minimálne 6-7 krát, no nikdy som nevyužil ich slávne čínske double-deckre (v 50. rokoch tu premávali v hojnom počte aj tie originálne londýnske). Centrum je fakt pešiteľné a mimo neho bol taxík v trojici alebo štvorici prvou voľbou. Dnes som chcel aj s rodinou dohnať tento MHD rest, no verejná doprava v meste je tvrdým orieškom.

Webstránka MHDčky je dobrá maximálne tak na grafikon z prvej zastávky a mapy liniek tam veľmi nenájdete. Google Maps trošku pomôžu, odchody aj trasy ukazujú, no tajomnú 25ku ani tam nenájdete. Po chvíli tápania sme nakoniec našli stanicu mestských autobusov (pár desiatok metrov od hlavnej budovy odkiaľ premávajú diaľkové), dokonca sme hneď zazreli aj správne nástupište. Ale kde kúpiť lístok? Miestni ma odnavigovali k nenápadnej búdke, kde som za 200 dinárov vybavil (pravdepodobne) 2 denné lístky v podobe papierovej kartičky. Tie sme na palube vyžíhaného autobusu úspešne pípli a vydali sa na polhodinovú jazdu do výšin. Autobus v centre zastavuje na mnohých zastávkach, dokonca aj pri našom ubytku, no na elektronických tabuliach som číslo 25 zazrel možno len raz. Druhú polovicu trasy sa vozidlo pomaly štverá do kopca, v serpentínach sa vyhýba rôznorodej premávke, aby nakoniec zastavilo na konečnej, kúsok od spodnej stanice lanovky.

Pri výstupe z autobusu sme sa museli najprv pretlačiť cez stádo dôchodcov, ktorí nevedeli vydržať, kým pasažieri vystúpia a hrnú sa do busu ako keby to bola ich posledná jazda v živote. My sme museli kopnúť do vrtule, moderná lanovka premáva tiež tak všelijako. Počas dňa sú naplánované technické prestávky, takže radšej byť o polhodinu dlhšie na kopci ako čakať pod ním. Rovnako za 200 denárov pre dve osoby (teda cca 1,6 eura za osobu spiatočne) sme sa vyviezli na vrchol Krstovar, ktorému dominuje nielen 66 metrov vysoký Miléniový kríž, ale aj stavba futuristickej telekomunikačnej veže s plánovanou výškou až 155 metrov.

Na vrchole nás čakali nielen krásne výhľady na všetky strany, no aj ukážka premárnených príležitostí. Asi sa zase opustím, no Macedónci mali veľké oči a jednoducho si naložili viac ako boli schopní uniesť pri týchto megalomanských projektoch. Podobne ako zvyšok mesta, aj tu všetko nové príliš rýchlo starne. Namiesto zaujímavej, no zatvorenej reštaurácie v kruhovom podstavci tu je len malý bufet s kávou z automatu a plechovkami, smrduté toitoiky ako náhrada normálnych toaliet a výťah na vrchol Kríža som osobne nikdy nevidel v prevádzke. Po pár minútach tu vlastne ani nie je čo robiť, detské ihriská ako tak zabavia, ale ak nepokračujete napr. po hrebeni ku kaňonu Matka alebo ste si nedoniesli vlastný proviant na piknik, tak sa fakt po polhodine môžete vrátiť naspäť.

To sme urobili aj my, posledný autobus odchádzal o piatej a rovnako aj prevádzka lanovky končila v tomto období už o 16:45. Čakanie na odjazd sme si skrátili návštevou, žiaľ už bývalého, hotela Vodno, kde za starých dobrých čias varili na jednotku a z terasy bol parádny výhľad na celé mesto.

No keď už bol ten Veľký piatok, navštívili sme susedný ortodoxný kostolík narodenia Presvätej Bohorodičky. Vždy sa mi rátal tento „biznis“ koncept, keď aj v najmenších kostolíkoch sa dajú kúpiť rôzne sväté obrázky, ružence, knižky alebo sviečky a takto podporiť miestnu komunitu.

Cestou dolu sme operatívne vystúpili priamo v centre, kúsok od ďalšej architektonickej hlúposti -macedónskeho Víťazného oblúku – Porta Macedonia. Víťazstva nad zdravým rozumom. Pri konzultácii s Google Maps ma zaujala recenzia blízkej reštaurácie Destan, kde sa objavilo slovné spojenie „kebab enthusiasts“… no ako keby o nás hovorili a hneď sme tam aj zasadli. Chvíľu trvalo, kým nám priniesli pljeskavicu a najmä extrémne dobrý kurací stejk. Chvalabohu, že zabudli na čevapi, tie by sme nezvládli a prejedení sme ešte zbehli na nákup podarúnkov do supermarketu v GTC-čku.

Na ubytku sme zhodili nákup, okoštovali Tikveš rosé a ešte zbehli vyvenčiť Agátku na nočné námestie. Človek by čakal divokejšie nasvietenie „histórie“, no až na obrovskú reklamnú obrazovku to tu bolo na miestne pomery dôstojné. Na druhý breh rieky Vardar sme sa ani nedostali a po celom dni sme o deviatej zalomili.

SOBOTA

Hajde domov

Ráno nás majiteľ Viktor odviezol naspäť na letisko. Vlastní niekoľko apartmánov nielen v Skopje ale aj v Solúne, takže má čo to pochodené a dobre sme si podebatovali o aktuálnej situácii v krajine. Osobne sa určite rád vrátim do rovnakého bytu ak bude znovu možnosť, predsa pri cene 33 eur na noc a exkluzívnej lokalite nie je o čom. Na letisku konečne nebolo treba ísť po papierovú letenku a šli sme hneď na kontrolu, kde Moni úspešne stratila starý dobrý Xiaomi náramok. Doteraz nevieme ako sa to podarilo, boli sme tam úplne sami a nikam sme sa neponáhľali.

Smútok sme zahnali v rovnako prázdnom salóniku, ktorý príjemne prekvapil nielen svojím interiérom a výhľadom na plochu, ale aj ponukou občerstvenia. Nepríjemne zaskočila chyba na FlightRadare, ktorá takmer pri všetkých letoch v ten deň zo Skopje ukázala hodinové meškanie, no našťastie sa žiadne nekonalo.

Po dlhom čase sa na palube objavili voľné trojsedačky a Agi sa mohla potešiť výhľadmi z okna. Tie ju po chvíli unavili a zobudila sa až pri pristátí v Bratislave. Tu nás okrem saharského piesku čakalo veľmi príjemné prekvapenie. Pred lietadlom konečne nevyčkávali žiadne spotené cobusy a do terminálu sme sa presunuli po svojich. Kto ma pozná, tak vie, že som si vždy robil z non-schengen autobusov na BTS srandu a dopadlo to tak, že som od admina oficiálnej FB stránky letiska dostal ban:(

Po príchode na pasovku mi takmer po druhýkrát vystrelilo dekel, keď som zazrel e-gates, teda automatické brány, ktoré urýchľujú proces vstupu do krajiny. Nanešťastie boli vypnuté a záložné biometrické pasy som mal aj tak zahrabané hlboko v ruksaku.

Tak ako cestou na letisko, aj cestou z neho nám zdrhla pred nosom 61-ka. Vytiahol som telefón, že pozriem ako je na tom Bolt a Uber. Bolt ma potešil zľavou, no v prípade Uberu to bola radosť iná. Chápem, že bolo v hre dynamické nastavenie ceny, ale pri tejto sume 22 eur na necelých 5 kilometrov sa dostávame do kategórie „drevák z hlavnej stanice“.

Staré dobré Skopje znovu nesklamalo. Kompaktné centrum, všade blízko, skvelé jedlo, hory za rohom a do toho naozaj krásne takmer letné počasie. Pre mnoho turistov to bude stále destinácia „jedenkrát a dosť“, no ja si sem rád prídem znovu spáliť čelo pod žlto-červeným macedónskym slnkom. Keď porovnám túto metropolu s bulharskou konkurenciou v podobe Sofie, tak za mňa stále vyhráva ten provinčný, mierne gýčový štýl Skopje, hlavného mesta krajiny, ktorá je stále tak nejak mimo dosahu radaru drvivej väčšiny cestovateľov.