Horúco pri Baltiku

Letenkové akcie lotyšskej aerolínie airBaltic patria za posledné roky medzi tie najzaujímavejšie v našom regióne. Za veľmi prijateľné ceny som mohol minulý rok premiérovo navštíviť Estónsko alebo sa okúpať vo sviežich vodách Kuršskej kosy na litovskej strane. Koncom minulého roka sme teda neváhali, využili lacné letenky a na posledný júnový víkend si bookli spiatočný let do Helsínk. Prezieravo sme usúdili, že dva dni by na metropolu Fínska bolo možno až-až a návrat sme zarezervovali tak, aby sme pri „prestupe“ strávili celú nedeľu v Rige. Upršané a uzimené hlavné mesto Lotyšska sme navštívili vo februári 2022, čo teda nebol najlepší nápad a bol som zvedavý, či si letná Riga napraví renomé.

PIATOK

Cez Rigu do Helsínk

Posledný pracovný deň som si mierne skrátil, o pol štvrtej sa rozlúčil s famíliou a vyrazil do Bratislavy. Tu som tradične zaparkoval pri Lidli vo Vrakuni, s Vladom sme omrkli miestne sociálne prípady a zanedlho nás vyzdvihol Lukáš na svojom tátošovi. Po dlhšom čase sme zaparkovali na preplnenom parkovisku Mazur, ktoré medzitým posunulo autobusovú zastávku z cca stredu parkoviska hneď na začiatok. Nielen parkovisko, no aj terminál praskal vo švíkoch. Predsa, ráno sa rozdali vysvedčenia a poobede sa odlietalo do tepla. No to, čo nás čakalo vo Vienna lounge, sme fakt ešte nezažili. Prvú polhodinu sme museli do seba tlačiť na stojáka, meter od nás si americký dedo po dlhom transatlantickom lete vymieňal kompresné ponožky, ale nakoniec sa uvoľnilo miesto a zasadli sme ako vážení hostia.

Naivne sme si mysleli, že si pri stole posedíme ešte tak polhodinku, ale v ten deň tu všetko meškalo a hodinu pred odletom pípla prvá SMS od airBaltic oznamujúca hodinovú sekeru. S vyše hodinovým prestupom v Rige to nebolo bohviečo, ale toto letisko dôverne poznáme a nejak nás to nevyrušilo. Čo čert nechcel, o trištvrte hodinu neskôr prišla nová správa o dvojhodinovom meškaní, hneď bolo jasné, že prestup pravdepodobne nestíhame. Našťastie nám Flightradar24 prezradil, že naša mašina do Rigy pokračuje ďalej do Helsínk a v pokoji sme sa teda mohli venovať signature mini fašírkam zalievanými negroni.

Nakoniec sme vzlietli s meškaním 2 hodiny a 12 minút, ale na palube sympatického, nového Airbusu A220 (pred rokom sme na krídlach presne tejto mašiny absolvovali jej štvrtý let po dodaní z továrne) to ubehlo relatívne rýchlo.

Pár kilometrov od pristávacej dráhy v Rige som z okienka spozoroval zvláštne zelené svetlo a až po chvíli som si uvedomil, že nejaký dobrák mieri na lietadlo laserom. Sám takýto aliexpress gadget za pár eur vlastním a teda toto mi ešte nenapadlo. Naozaj nebezpečné. Pri výstupe z lietadla nás prefackal horúci vzduch, kto by bol povedal, že po polnoci bude na severe stále 27 stupňov.

Na príjemnom letisku RIX sme sa zdržali cca polhodinu, len čo sme vyšli z gejtu C5, kúpili v automate vodu a vrátili sa k rovnakej bráne na nástup na let do Helsínk. Tento let trval len cca 40 minút a najzaujímavejšie bolo pre nás Stredoeurópanov to, že aj o druhej ráno sa neletelo v úplnej tme. Nech mi toto národní plochozemci vysvetlia.

V Helsinkách sme o druhej ráno veľmi nevymýšľali, vlaky o tejto dobe nepremávali a za férových 13 eur nás odviezol Bolt asi 7km na naše mierne utilitárne ubytko 20Rooms, kúsok od stanice Hiekkaharju. Po selfcheckine sme vybavili hygienu a o tretej zaspali spánkom spravodlivých. Síce o 2 hodiny neskôr ako bolo v pláne, no spať môžem predsa doma. Teda pri Agáte nemôžem, ale niekedy budem.

SOBOTA

Helsinki na desať hodín

Dôchodcovský biorytmus sa postaral o prirodzený budík po cca 4 hodinách spánku a nejak po ôsmej sme vyrazili do prázdnych, usmoklených ulíc mesta Vantaa, po ktorom je pomenované letisko a je neoddeliteľnou súčasťou aglomerácie Helsínk. Wikipedia vraví, že tu žije až štvrť milióna obyvateľov, no v sobotu ráno to tu pôsobilo malomestsky ospalo. Obchody boli ešte o tomto čase zatvorené a na stanici sme z automatu kúpili tri celodenné lístky na MHD (rovnako férových 11 eur na osobu, vrátane vlakov smerujúcich na letisko vzdialené 20km od centra hlavného mesta). Vlaky premávajú každú chvíľu a zaraz sme sedeli v širokorozchodných Flirtoch operovaných na prímestských linkách v okolí Helsínk.

20 minútová cesta dokonale nudnou krajinou (rovinka, ihličnany, pekné cesty, cyklochodníky, jazierka, rieky) rýchle ubehla a zaraz sme sa ocitli na hlavnej stanici HEC. Táto 105 ročná fešanda v štýle art nouveau patrí medzi najkrajšie železničné uzly na svete a je najnavštevovanejšou budovou v krajine. Reprezentatívnym priestorom nie je čo vytknúť, minister Jožo Ráž ml. sa môže prísť inšpirovať. Ale tatko nech radšej nešoféruje. Rýchle sme lokalizovali úschovňu, odložili bágle a vyrazili do ulíc Helsínk, mesta, ktoré nikto z nás predtým nenavštívil.

Prioritou bolo vybaviť raňajky, čo na rozdiel od takého Balkánu nie je až také jednoduché. Najmä ak človek ešte nie je navyknutý na miestne cenovky. Google nás naviedol do krásnej kaviarne Aalto v priestoroch rovnako pekného kníhkupectva, no ponuka a ceny nás veľmi nezaujali. Čo nás zaujalo, bolo kopec dúh a pride tematiky v uliciach a kníhkupectve samotnom. Vtedy nám to doplo, veď je predsa koniec júna, dúhového mesiaca a my sme predsa v Gejrope, ako by ruská propaganda posmešne z komunálnej latríny napísala.

Raňajky sme nakoniec vybavili pred sochou Eina Leina, na teraske príjemnej pekárne/kaviarne pri parku Esplanadi. Kaviarní tu je naozaj požehnane – Fíni pijú kávu ako vodu. Doslovne. Tento severský národ dlhodobo kraľuje rebríčkom v spotrebe kávy na hlavu a 8-9 káv denne je štandardom. Samozrejme, že pri takomto objeme ide o slabý mok.

Ešte sme sa trochu pomotali v mierne sterilných uliciach centrálnych štvrtí Kaartinkaupunki, Kluuvi a Kruununhaka a objavili sa pred asi najznámejším „landmarkom“ Helsínk – mohutnej neoklasicistickej katedrále s ikonickými zelenými kupolami.

Pod ňou nás ako starých konzervatívnych obyvateľov východnej Európy mierne prekvapili prípravy na grand finále Pride Weeku, ktoré sa miešali s pro-palestínskym happeningom. Píše sa rok 2024 a snažím sa byť trošku osvietený, no ako to slušne povedať – miestami som bol z tejto kombinácie zmätený a nečudujem sa, že u nás by sa babky prežehnávali (a čo by robili na Blízkom Východe ani nechcem vedieť). Ako sa vraví, ži a nechaj žiť, láska má rôzne podoby a tu dokonca potrhala oblačnosť.

Od jedného z mnohých koordinátorov v reflexnej veste sme zistili, že pochod oficiálne začína až pred obedom a vydali sme sa na prieskum pobrežia. Presunuli sme sa kúsok k prístavu, kde to na hlavnom trhu celkom žilo a odkiaľ to bolo kúsok k druhej významnej sakrálnej pamiatke.

Chrám večného spánku Panny Márie, známejší ako Uspenská katedrála, je najväčším ortodoxným svätostánkom v severnej a západnej Európe. Bol postavený v druhej polovici 19. storočia, kedy Fínsko patrilo pod ruské impérium. Takto v sobotu doobeda sa tu zišli turisti z celého BRICS a organizácia vstupu/výstupu z katedrály tak pôsobila. Kostol pekný, výhľady z kopca na ktorom stojí tiež, no pri tom počte návštevníkov sa o nejakom duchovne nedalo hovoriť.

Pomotali sme sa v okolitých uličkách a v supermarkete zakúpili nejaké tie predražené alkoholické nápoje v plechovke. Keby tu mal tradičný biely heterosexuál z východnej Európy popíjať v baroch ako doma, môže vyhlásiť osobný krach. A to nemusí ani zrámovať semafor. Po hodine sme sa znovu vrátili na námestie pred katedrálou, kde to začalo žiť na maximum.

Plní vizuálnych dojmov sme sa zhodli opustiť pevninu a znovu sme sa vrátili do blízkeho prístavu.

Trajekt k pevnosti Suomenlinna ležiacej na rovnomennom súostroví vzdialenom len cca 4km od centra premáva v sezóne každých 15 minút a platí naň aj celodenný MHD lístok.

Po krátkej plavbe sme zakotvili na veľmi príjemnom ostrove a po pár desiatkach metrov sme obsadili voľnú lavičku. Na nejaké prehliadky pevnosti nemal nikto z nás to správne rozpoloženie a radšej sme pochillovali s pivíčkami a cidermi s výhľadom na ostrovy a upokojujúcu hladinu Fínskeho zálivu. Pôvodom švédska pevnosť, kde svojho času kotvila aj ruská baltická flotila, je určite veľmi zaujímavá, no podobne ako väčšina domácich, sme využili niekdajšiu vojenskú oblasť na piknik.

Piknik ako piknik, nič sme nemali, no zachránil nás ostrovný supermarket, kde sme zakúpili skvelý ražný chlieb a nejaké tie baltické slede. Od vody sme sa presunuli do „vnútrozemia“, kde sme na lavičkách zistili, že malé kúsky rýb v horčicovom náleve nijak z pohára nevylovíme a tak nezostalo nič iné, ako si slede na somráka nalievať priamo na chlebík. To upútalo pozornosť nielen okoloidúcich, ale najmä kŕdľa drzých čajok a o zábavu sme mali postarané. Nezabudli voly, že teľatami boli.

Spiatočná plavba na pevninu bola rovnako príjemná a zhodli sme sa, že tieto malé ostrovčeky sú pravdepodobne to najlepšie čo hlavné mesto Fínska ponúka a bolo by hriechom sem nezavítať v tomto krásnom počasí.

Okolo štvrtej sa námestie vrátilo „do normálu“, no účastníci, ktorých tento rok bolo vraj až 150 tisíc, sa pripravovali na sprievodný program a večernú párty.

Toľko času sme my nemali a pomaly sme sa prešli smerom k rušnému shoppingu Kamppi, pod ktorým sa nachádza stanica metra a odkiaľ premávajú aj diaľkové autobusy do celej krajiny a ďalej. V tradičnom fínskom Hesburgeri sme vybavili neskorý obed. S odletom o 21:20 nám zostávali necelé 3 hodiny na objavovanie Helsínk.

Naskočili sme na električku č. 7 (Made in Czech Republic) a zviezli sa zopár zastávok k shoppingu Verkkokauppa, pár krokov od prístavu kde kotvia trajekty z/do Tallinnu. Pred obchodným domom sa týči smiešna socha cikajúceho Bad Bad Boya, ktorému sa v sobotu podvečer močiť nechcelo. Slabá hydratácia. Pôvodne bola táto socha umiestnená v centre mesta, no neskôr bola presunutá na toto miesto.

Aspoň pre nás zaujímavejšie „umenie“ sa nachádza na streche shoppingu, kde nájdete nielen pekné výhľady, ale aj veľmi zachovanú Mig-21ku. Po zimnej a II. svetovej vojne si Fínsko uhájilo svoju nezávislosť, ale muselo súhlasiť s radou ústupkov. Fínsko „získalo“ neutrálny status, no keď ste mali so Sovietskym zväzom spoločnú hranicu v dĺžke 1340 kilometrov, nezostávalo vám nič iné, len udržiavať dobré vzťahy. Preto napríklad fínski vojenskí letci lietali nielen na švédskych strojoch, ale aj na Migoch. Po konci studenej vojny pomaly presedlali na americké F-18ky a teraz netrpezlivo čakajú na 64 objednaných F-35iek. Keď máte za suseda Rusa, nič iné vám nezostáva. Freedom is not for free, najmä pre krajinu s rovnakým počtom obyvateľov ako má Slovensko.

Električkou číslo 7 sme sa znovu vrátili k transportnému hubu Kamppi, kde sme preskočili na bus číslo 20. Veľa času nám nezostávalo a obkukli sme ďalšie „must see“. Tou bola skulptúra poskladaná zo 600 rúr, venovaná pamiatke fínskeho skladateľa Sibelia, nachádzajúca sa v rovnomennom parku. Čakali sme niečo viac, možno že budú vo vetre „spievať“, ale aj kačky potešili. Kačky nikdy nesklamú.

Nič sa nedalo robiť, autobus číslo 20 nás znovu vyhodil pred Kamppi, kde sme chceli otestovať metro na spiatočnej ceste na železničnú stanicu, vzdialenú len jednu zastávku. Žiaľ, výluka zmarila naše šotoušské plány a na stanicu sme sa vydali pešibusom. Na priľahlom námestí sa pravdepodobne udial nejaký konflikt medzi pro a anti-pride skupinami a len sa to tu hemžilo policajtmi. Žiadnej akcie sme sa nedočkali.

Oproti ránu sa to na centrálnej stanici hemžilo nielen pasažiermi, ale aj rôznymi sociálnymi prípadmi a vlastne som bol aj celkom rád, keď sme vyzdvihli zo skriniek batohy a na poslednú chvíľu stihli vlak na letisko. Neviem koho nápad bol pristavovať tento spoj k najvzdialenejšiemu nástupišťu, ktoré je od vestibulu vzdialené dobrých 300 metrov. Na druhú stranu majú vlak na letisko, ktorý premáva reálne každých 5-10 minút. A to se vyplatí.

Helsinské letisko nás šokovalo parádnou vlakovou stanicou, vyhĺbenou 45 metrov pod zemským povrchom, najsevernejšou podzemnou stanicou na svete. Rovnako aj letisko samotné je naozaj rozsiahle, najmä keď to porovnáme s tou našou vzdušnou bránou, kde nenájdeme ani len úschovňu alebo lekáreň. Na druhú stranu sa nachádza od centra Bratislavy len pár kilometrov, a tak ani ten vlak netreba 🙂

V termináli sme sa nachodili, kým sme našli jeden z troch dostupných loungov, ktoré boli otvorené aj po ôsmej hodine. Nepovedal by som, že tu budú zatvárať tak skoro, no letné slnko na severe je klamlivé a pravda, že takto večer nebolo naplánovaných veľa odletov.

Áno, možno je odvážne hodnotiť mesto po pár hodinách, no úprimne, veľmi nás za srdcia nechytilo. Keby nebol pride a výlet trajektom na ostrovy, tak ani neviem, na čo by som takto spätne spomínal. Predsa, spomienky netvoria perfektne fungujúca MHD, rozsiahla cyklosieť, sterilné ulice alebo 5 eurové kávy v dizajnových kaviarňach. Stále sme mali pocit, že sme vynechali nejaké historické centrum, hrad alebo modernú finančnú štvrť, niečo, čo definuje mesto ako turistický cieľ. Helsinki podobne ako Kodaň vyzerajú na skvelé miesto pre život ak človek dobre zarába a na zimu sa pravidelne sťahuje do apartmánu v Stredomorí. Fínsko nie je o mestách, ale o prírode. Tak ako sa vraví na tomto štýlovom plagáte z hostelovej izby.

Na naše prekvapenie nás na gejte nečakal tradičný Airbus A220 so svetlozelenými motormi, ale rumunský A319 v tmavozelenom prevedení. airBaltic s radosťou „požičalo“ na výpomoc svoje stroje aerolinkám ako Swiss, no potom prišli problémy s dostupnosťou náhradných dielov pre vlastné stroje. airBaltic si teda musí pomáhať požičanými mašinami – či už je to tento rumunský Carpatair, A320ka u nás neznámeho litovského chartru Heston alebo nedávno aj ukrajinská 737čka.

Aj v sobotu večer sme odleteli s meškaním, našťastie len 25 minútovým, ktoré sa aj na krátkom 40 minútovom lete podarilo stiahnuť na slabú štvrťhodinku. Dovidenia Fínsko, vitaj Lotyšsko.

Rýchle sme sa vymotali a pred terminálom naskočili k Olegovi „Prigožinovi“ do staršieho meďáku. Hodinky ukazovali niečo po jedenástej, no aj tu bolo svetla stále dosť. Príjemne ma prekvapil fakt, že sa okolie veľmi od toho fínskeho neodlišovalo. Okolie relatívne upravené, cesty dobré a hlavne minimum vizuálneho smogu. Od krvou vydobytej nezávislosti ubehlo vyše 30 rokov a naozaj nemá človek pocit, že sa ocitol v krajine bývalého ZSSR, tak ako keď doletí napr. do Bratislavy Kišiňova.

Po dvadsiatich minútach jazdy prázdnymi cestami nás Oleg vyhodil na malom sympatickom námestí pred luteránskym kostolom, ktorý je (ako som spätne zistil) najväčšou klasicistickou stavbou z dreva v krajine. Oproti nemu sídli sympatický hotel Hanza, ktorý nás potešil dvoma izbami a upgrejdom zdarma, ktorého som sa zhostil. Kým chlapci si šli oddýchnuť na piate poschodie, ja som obsadil doubleroom o poschodie vyššie, s krásnym výhľadom na kostol samotný a na najvyššiu vežu v Pobaltí.

NEDEĽA

Riga repete

Neprerušovaný spánok v trvaní 6 hodín som dávno nezažil a pohľad na takmer bezoblačnú oblohu a slnkom zaliatu Rigu ma uistil, že dnes to bude úplne iné ako vo februári 2022. S posádkou sme sa stretli na prekvapivo bohatých raňajkách, kde nechýbali ani slede, tak ako sa na Pobaltie patrí. Po checkoute nám recepčný odložil ruksaky a smelo sme sa vydali do ulíc tejto metropoly.

Prvý cieľ sme našli hneď za rohom a to impozantnú stalinistickú budovu lotyšskej Akadémie vied. Na 17. poschodí sa nachádza 360 stupňová vyhliadka, no z technických príčin bola v tento deň zatvorená. Nič sa nedalo robiť, pokochali sme sa týmto krásnym exemplárom vostočnej architektúry a pokračovali smerom do starého centra.

V okolí hlavnej stanice sme spozorovali rozsiahle stavebné práce. Kým u nás sníva každý minister dopravy a primátor Bratislavy o novej železničnej stanici minimálne 30 rokov, tak Lotyši konajú. Nové nádražie, pripomínajúce tie v Ázii, by malo byť otvorené koncom budúceho roka. Stanica je súčasťou oveľa väčšieho projektu Rail Baltica, ktorý spája hlavné mestá pobaltských štátov s Helsinkami na jednej strane a s Varšavou na strane druhej. A to pomocou štandardného európskeho rozchodu 1435mm. Okrem stanice bude v Rige postavený aj nový most cez rieku Daugava. Možno sa raz dočkáme aj priamych vlakov zo strednej Európy do týchto krajín.

Už-už sme sa chceli presunúť do starého centra, keď som si všimol zaparkovanú audinku s nápisom Bolt Drive. Long story short, po pár minútach registrácie (overenie OP a vodičáku) som cez appku Bolt A3-ku otvoril a zrazu nastala nečakaná zmena plánu. Namiesto motkania sa v rozpálenom meste sme sa vydali obzrieť dovolenkové mestečko Jurmala. Cesta netrvala ani polhodinu, len sme trochu maturovali nad tým, či je trojeurové mýto na moste do Jurmaly v cene (áno je) a nakoniec som úspešne zaparkoval kúsok od legendárneho hotela Baltic Beach.

O desiatej s nami mierili k moru desiatky kúpania chtivých a podobne ako mestečko, aj pláž bola veľmi pekne upravená. Človek by čakal nejakú čiernomorskú kolotočarinu, alebo aspoň Zemplínsku šíravu, no vidieť, že tento región je trochu inde. Čistý piesok, pozvoľný prístup do mora, jedine odliv, ktorý odhalil zopár rias, trochu kazil dojem.

Po plážovom kafíčku sme sa vrátili do „vnútrozemia“ a prešli sa rušnou pešou zónou na ulici Jomas. Tá je na východnom konci zakončená naozaj pestrofarebným ortodoxným kostolom. Za ním sa nachádza ešte relatívne veľký lesopark Dzintari s rozhľadňou. Tú sme tentokrát nezdolali, ešte zo zimnej návštevy som si pamätal, že je nešťastne umiestnená a z jej vrcholu vidieť len stromy, maximálne nejaké náznaky mora.

Okolo jedenástej sme ukončili neplánovanú návštevu tejto letnej destinácie, audinku vymenili za Corollu (nejaký veľký rozdiel sme nepostrehli) a vydali sa naspäť do Rigy. No ešte pred návratom do centra som musel napraviť letecké resty a zastavil som pred pekným stalinistickým terminálom letiska Spilve. Prvé lety z tohto bývalého hlavného aerodromu začali operovať pred vyše 100 rokmi a jeho činnosť bola postupne ukončená s otvorením súčasného letiska RIX v 80. rokoch.

Dnes letisko slúži na výcvik súkromných pilotov a v blízkych hangároch parkuje zopár menších mašín. V termináli sme zazreli aj pohyb turistov a podľa internetov by tu malo sídliť múzeum lotyšského letectva (iné ako to pri RIX). Žiaľ podľa posledných informácií 11 rokov zatvorené. Od náhodného pána sme dostali aj ponuku na prehliadku interiéru za 10 eur na osobu, ale na našej „pauznutej“ Corolle každou minútou cinkali peniažky. Museli sme túto ponuku oželieť. Takto spätne to asi nebola rozumná voľba, ktovie kedy sa mi takáto možnosť naskytne, ale ako vraví Miroslav, ktorý toto letisko navštívil ešte pred rokom – „slabá príprava“.

Hlad a smäd, nielen po pamiatkach historickej Rigy, bol ale silnejší a s autom sme sa rozlúčili na voľnom parkovacom mieste neďaleko nášho ubytka. Vonku riadne pripekalo a vstúpili sme do areálu (pravdepodobne) najväčšej atrakcie mesta. Pôvodne päť obrích hangárov pre zeppeliny dnes tvorí základ najväčšej tržnice v Európe.

My sme šli na istotu a zamierili do hangáru najbližšieho k rieke, kde sídli rybia sekcia. Hneď sme zaparkovali v mierne hip podniku Siļķītes un Dillītes, zadelili excelenté rybičkové buterbrody a zaliali vymrazenou Stoli (ktorú inak aj destilujú v Lotyšsku). Keď chceš s vlkmi žiť, musíš s vlkmi vyť. Ceny v tomto podniku nie sú najnižšie a aby sme neokrádali naše potomstvo, presunuli sme sa za roh do ľudovejšej alternatívy s polovičnými až tretinovými nákladmi. Chlebíčky tu tak fancy nepôsobia, no s čerstvými rybami a ražným chlebom sa toho veľa pokaziť nedá.

Na tržnici by sa dalo posedávať celý deň, no s odletom niečo po piatej sme nemali veľmi na výber a popri Daugave sme sa presunuli do Vecrīgy, v preklade starého mesta.

Vecrīga definitívne napravila biedny zimný prvý dojem a takto príjemné, zachovalé historické centrum som fakt nečakal. Tallinn bol na úrovni, ale Riga je určite v tesnom závese. Toto je presne to, čo sme v Helsinkách nenašli – úzke uličky, malebné zákutia v tieni vysokých veží. Našťastie je staré mesto relatívne kompaktné, len o trochu väčšie ako napr. to moje trnavské medzi hradbami alebo cca také ako to košické. Urobili sme si „povinné kolečko“ a vrátili sme sa pred bránu impozantného kostola Sv. Petra.

Kostolu dominuje 123 metrová veža, v ktorej sa vo výške slušných 72 metrov nachádza aj panoramatická vyhliadka, skvelá alternatíva zatvorenej platforme na budove Akadémii vied. Počasie nám vyšlo na jednotku a hlavné mesto Lotyšska sa ukázalo v plnej kráse.

Poslednou zastávkou vo Vecrīge sa stalo Námestie lotyšských strelcov, kde monumenty ako Múzeum okupácie alebo susedný Pamätník obetiam sovietskej okupácie, pripomínajú temné obdobie nadvlád Kremľa.

Fun fact: Väčšina krajín západného bloku odmietla de jure uznať začlenenie pobaltských štátov a maximálne len uznávala miestne „vlády“ Sovietskeho zväzu v Estónskej SSR, Lotyšskej SSR a Litovskej SSR. Takéto krajiny uznávali pobaltských diplomatov a konzulov, ktorí stále pôsobili v mene svojich bývalých vlád. Títo starnúci diplomati pretrvali v tejto anomálnej situácii až do konečného obnovenia nezávislosti Pobaltia.

Rovnako tu nájdeme aj reprezentatívnu radnicu a hlavne krásne zrekonštruovaný Dom Čiernohlavcov alebo aj Dom čiernych hláv. Ten bol zničený, podobne ako mnoho iných historických budov, pri bombardovaní Rigy nemeckými vojskami počas operácie Barbarossa koncom júna 1941. Rekonštrukcia prebehla doslovne od nuly, financovaná mestom a darmi obyvateľov mesta, napríklad v podobe „kúpy“ tehly za 5 latov (cca 9 eur).

Fun fact: Bratstvo čiernych hláv v polovici 15. storočia tvorili najmä neženatí obchodníci, vlastníci lodí a cudzinci. Vlastne komunita travelhekerov predtým ako to bolo cool.

Cestou pre bagáž som neodolal tradičnému letnému nápoju, kvasu priamo z cisterny a pod horúcim slnkom som sa pred tržnicou, pred ktorou hrkotali klasické električky T3, trochu cítil ako na Privoze v Odese. Staré dobré časy.

Pani Violeta nás expresne dopravila naspäť na rižské letisko. Až teraz som si po prvýkrát lepšie všimol exteriér terminálu, ten klame telom a zvonku nepôsobí ako moderné letisko. Od otvorenia v 70. rokoch pretieklo v Daugave veľa vody a rekonštrukcie spojené s expanziou vytvorili veľmi použiteľné prestupné letisko, najmä keď si uvedomíme, že v Lotyšsku žije 3x menej obyvateľov ako na Slovensku.

Svet je malý a v salóniku som mal tú česť sa stretnúť aj offline s Pepou a Evou, členov jedného zo základných cestovateľských fór na cestujlevne.com. V takejto spoločnosti ani to 40 minútové meškanie nevadilo.

Štvrtý let v tento víkend na krídlach airBaltic prebehol relatívne bez problémov, aj keď tu boli isté obavy z približujúceho sa búrkového frontu. Našťastie sme boli rýchlejší ako Matka príroda a dážď nám neskomplikoval prílet a ani následný presun na Mazur a domov.

Čo dodať nakoniec? Helsinki som stihol zhodnotiť o pár odsekov vyššie, jednoducho je to taká príjemná severská nuda, kde sa môže dobre žiť, ale na dovolenky sa tam nechodí. Presný opak Balkánu 😀

Riga si napravila renomé a v internom rebríčku najlepších európskych miest vyskočila poriadne vysoko. Nájdete tu všetko, čo na taký eurovíkend treba – pešiteľné historické centrum, dobré jedlo, autentické lokácie, mierny náznak Vostoku a krásne pláže dobre dostupné verejnou dopravou. Koncom júla sa tam chystám znova, tentokrát rodinne a na pár dní, tak som zvedavý, či je to destinácia vhodná aj na letnú dovolenku pre Stredoeurópana 🙂