Do Anglicka na štyroch kolesách /FOTOBLOG/

Začiatkom mája ma oslovila kamoška Zuzka ohľadom kúpy jednosmerných leteniek pre ňu a syna JJ-a do Manchestru. Zvedavosť mi nedala a vyzistil som, že sa chystajú na leto ku kamošom do Anglicka. Hlava rodiny Paľo mal prísť za nimi autom, aby sa koncom augusta mohli vrátiť svorne v trojici (pravdepodobne) s novým obytným prívesom. Akonáhle som zistil, že Paľo ide sám, neváhal som, skonzultoval som túto obetu vo svojom rodinnom kruhu a ponúkol som svoje služby ako spolujazdec aspoň po Londýna, čo (dúfam) s radosťou prijal.

Na jazdu do Anglicka sme si vyhradili dva celé dni s tým, že sa musíme dostaviť na trajekt z francúzskeho Dunkirku s odchodom v stredu o ôsmej večer. Ja som medzitým našiel 9 librovú letenku z Lutonu priamo do Bratislavy na štvrtok ráno a bolo rozhodnuté. London calling.

UTOROK

Z Trnavy na nemecké hranice

Človek mieni, no úrad práce mení a namiesto plánovaného odchodu o siedmej hodine rannej som na križovatke naskakoval do natrieskanej bledomodrej Fiatky o dve hodiny neskôr. Konečne sme sa vymotali z upchatej Trnavy a na pumpe sa skonsolidovali, zapojili potrebné gadgety, nastavili navigáciu a vydali smer Nemecko. V prvý deň sme sa nemuseli nikam ponáhľať, a tak som naplánoval zopár zastávok.

Na diaľnici do Bratislavy som zakúpil premiérovo jednodňovú rakúsku diaľničnú známku. Cenovo to nie je žiadne terno, ale každé ušetrené eurko sa ráta. Cesta po starý známy Schwechat nepriniesla nič nové, po S1 a A21-ke sme obišli Viedeň a okolitá krajina začala byť konečne trošku zaujímavejšou. Prvou zastávkou sa stal obed v Romanom odporučenej reštaurácii/motoreste Schnitzelwirt pri Inningu. Šnicle vyzerali luxusne, no tie porcie by nás rýchlo zlomili a dali sme prednosť dennému menu, kde mäsom v „gordon blú“ taktiež nešetrili. Keď som porovnal toto menu za ľudovú desinu s tým, čo ponúkajú stravovacie ustanovizne v našich končinách za ceny podobné, až mi slza vyhrkla.

Posilnení sme sa vrátili na A1-ku a zišli z nej o necelých 200km na západ pri jazere Mondsee, jednej z posledných súkromne vlastnených vodných plôch v Rakúsku. Prvotným plánom bolo len kafíčko v motoreste Landzeit s výhľadom, no odbočku sme prestrelili a zišli sme až priamo do dediny, kde sme zaparkovali pár metrov od brehu. Čo dodať, majú to tu veľmi pekné.

Nemecko

Neplánovanú zachádzku sme využili doplnením nádrže relatívne lacným benzínom a za Salzburgom sme vstúpili na nemeckú pôdu.

8 rokov nazad sme cestou do Milána (a ďalej do Ohňovej zeme) rozcvičili strnulé údy na odpočívadle pri jazere Chiemsee a keďže sa vraví, opakovanie matkou múdrosti, na pár minút sme sa pokochali tzv. „bavorským morom“.

Žiaľ tradičná sivastá nemecká obloha nesklamala a pomaly začalo mrholiť. Môj plán obzrieť rozprávkový hrad Neuschwanstein som musel skrečovať. Akoby povedal jeden heker z východu – slabá príprava. Jednoducho som si neuvedomil, že vyhliadka na hrad nie je niekde hneď vedľa cesty, ale treba šľapať z parkoviska dobrú polhodinu. Cez deň premáva aj kyvadlovka, no busy večer už nejazdia. Nič sa nedalo robiť, operatívne som zavelil „návrat“ do Rakúska a trochu si oddýchnuť od diaľnic na krásnych cestách Tirolska, ktoré sme prvýkrát preskúmali pri tripe do Lichtenštajnska 4 roky nazad.

Opäť v Rakúsku

Počasie bolo naozaj pod psa, teplomer ukazoval 8 stupňov, no nemohli sme odolať zastávke pod 400 metrov dlhým turistickým vysutým mostom Highline179. V areáli parkovalo len zopár áut a rozhodli sme sa vyšľapať k západnému koncu mosta, pod ruiny hradu Ehrenberg. Zdolanie mosta sme si nechali niekedy do budúcna, 10 eur v tomto počasí a s touto viditeľnosťou by bolo doslovne vyhodených do luftu.

Pri Bodamskom jazere

O pár kilometrov ďalej sme znovu vkročili na nemeckú pôdu a po okreskách obkolesených krásnou idylickou krajinou sme dorazili k brehom Bodamského jazera, do dediny Nonnenhorn. Tu nás hneď privítali požiarnici, ktorí prišli pravdepodobne ratovať prihoretý apfelstrudel, naozaj to tam pekne voňalo 😀

U našich hostiteľov Mišky a Fabiho sme zložili veci, vyžrali ich a s fľašami piva a pohármi vína rýchle odbehli na brehy tretieho najväčšieho jazera v strednej a západnej Európe. Jednoducho som zostal očarený, moje posledné návštevy Nemecka boli zamerané skôr na rýchle letecké výlety do veľkých miest ako Kolín, Hannover alebo Stuttgart. Ku koncu dňa mi prišli všetky na jedno kopyto a veľmi ma neoslovili. No tu v tomto malebnom regióne na juhu Bavorska, kde sa medzi úhľadnými dedinkami pestujú jablká a vinič, som sa cítil ako v zemi zasľúbenej, kde sa všetci poznajú a domy sa nezamykajú. Možno len pivnice 🙂

Na byte sme ešte okoštovali miestnu produkciu vinárstva Lanz a teda fakt lepšie víno som dlho nepil. Na(ne)šťastie sme museli ísť spať a budíky nastaviť na piatu hodinu rannú.

STREDA

Krížom cez juh Nemecka

Dôchodca sa vo mne prebudil ešte pred budíkom a o pol šiestej sme vyštartovali. Rýchlo sme obzreli priam čarovné námestie so sekvojou a okreskami sa vydali k najbližšej diaľnici číslo 96.

Tá o tomto čase zívala prázdnotou a nemať len 100 koní pod kapotou, dalo by sa tu otestovať aj vyššia rýchlosť, no radšej sme sa kochali východom slnka smerujúc do mesta Ulm.

Po raňajkách na diaľničnom mekáči, kde sa o pol siedmej ráno obsluha veľmi neponáhľala, sme na drzáka bez zelenej plakety vstúpili do mesta Ulm. Tu sme rýchlo zaparkovali v podzemnej garáži, len pár metrov od renesančnej radnice a najvyššieho kostola na svete. Veža gotického Dómu sa týči do výšky viac ako 160 metrov a vlastne sa ani nečudujem, že chrám bol dokončený v súčasnej podobe až koncom 19. storočia, po vyše 500 rokoch od poklepkania základného kameňa (samozrejme, že medzitým stavba bola prerušená na tri storočia, niečo ako Rázsochy). Stavba to je naozaj impresívna, no úprimne ma o trochu viac „šokovala“ konkurenčná katedrála v Kolíne. Tá je o pár metrov nižšia, no dve veže dojem mohutnosti znásobia.

Po siedmej ráno sa aj námestie plné stánkov začalo prebúdzať, ale my sme museli pokračovať, pred nami sme mali ešte dlhú cestu.

Autíčkari snívajú o nemeckých autobahn bez rýchlostného limitu, no realita je o dosť smutnejšia. Tých neobmedzených úsekov nie je až tak veľa a zvyčajne sa jazdí medzi 80 až 120 km/h. Každú chvíľu sa objavia nejaké obmedzenia a čo sme tak rátali, bez prerušenia sme možno šli tak maximálne 20-30 minút. Takto ráno sa premávka okolo väčších miest ako Stuttgart alebo Karslruhe riadne zhustí a človek je rád, že sa vôbec hýbe, nie to ešte snívať o rýchlostiach blížiacich sa prúdovým lietadlám pri vzlete.

Niekde za Landau sme opustili autobahn a znovu sa vrátili pomedzi starosvetské sídla okolo cesty číslo 10. Volanie prírody bolo silnejšie a zastavili sme pred pekárňou v mestečku Annweiler. Lámanou nemčinou som si pri pokladni objednal „desiatu“, no trochu mi prišlo zvláštne ako sa na mňa predavačka a aj obsluha kávovaru usmievajú. Akonáhle sme si zasadli za stôl, rozhliadol som sa naokolo a okamžite mi doplo, prečo bol personál taký nadšený z mojej objednávky. Dva tucty klientov miestneho stacionáru pre dospelých s mentálnym znevýhodnením sem taktiež prišlo na kávu a občerstvenie. Zapadol som.

Luxemburské výhľady

V Nemecku sme sa dlhšie nezdržiavali a pred obedom sme prekročili rieku Moselle a vstúpili na pôdu Luxemburského veľkovojvodstva.

Bola by škoda sa tu nezastaviť a Paľa som teda odnavigoval na malé parkovisko v centre hlavného mesta. Luxembursko nie je najlacnejšia krajina, no videl som aj u nás horšie ako parking za 50 centov na polhodinu. Po pár výškových metroch sme sa ocitli na otestovanej vyhliadke zo zimy minulého roka, kedy sme túto malú krajinu navštívili letecky. Dnes sme tu narozdiel od februára nemrzli a panorámu od južného konca železničného viaduktu Pulvermühle sme mali fantastickú.

Naspäť na parkovisku som zasadol za volant a pomaly sa vymotal z ulíc hlavného mesta. Luxemburg je ako vystrihnutý z autoškoly – viacero križovatiek bez semaforov, príp. dokonca s pravidlom pravej ruky, úzke uličky, ostré zákruty a svižné rozbehy do kopca sú povinnou zdatnosťou. Na diaľnici sme ešte dotankovali lacnejší luxemburský benzín a do seba natlačili supermarketový šalát.

Tranzit cez celé Belgicko

O pár minút nás diaľnica A6 voviedla do Belgicka. Tu nás za Arlonom mala podľa navigácie čakať veľká zápcha zapríčinená rekonštrukciou cesty. No zrazu sa tá zápcha objavila nejak skoro. Auto som zastavil pri krajnici, keď som si všimol, že z áut pred nami začali vyskakovať ľudia. Naivne som si myslel, že to je ako na balkánskych hraniciach, kde automaticky po zastavení v rade ľudia vyjdú von z áut a začnú svorne fajčiť. Žiaľ, hneď pred nami narazilo čierne bavorské SUV v plnej rýchlosti odzadu do návesu kamiónu. Asi tucet ľudí sa pokúšalo vyslobodiť pasažierov, no tí ostali zakliesnení. Medzitým sa za nami vytvorila nová obrovská kolóna, keď prišiel veľký černoch, ktorý začal riadiť premávku. Mojou biednou francúzštinou som pochopil frankofónneho Johna Coffeyho a pomaly sme opustili miesto nehody. Pasažieri vraj prežili, no keď sme s Paľom zazreli vystrelené airbagy a medzi nimi pokrčené telo vodiča, nebolo nám všetko jedno.

Belgicko nás teda uvítalo veľmi nešťastne a dá sa povedať, že sme z neho nevideli dokopy nič. Ono najzaujímavejšia mi prišla hranica medzi Valónskom a Flámskom, kde sa netýčia len obligátne tabule s názvom a znakom regiónu, ale dokonca aj veľká tabuľa s maximálnymi povolenými rýchlosťami, tak ako poznáme pri prechodoch z jedného štátu do druhého. 120ka na diaľniciach prišla akurát vhod pre talianskeho žrebca a hlavne bola bez prerušenia takmer cez celú krajinu. „Zážitok“ z jazdy kazil len neuveriteľný počet kamiónov, predsa sme šli na hlavných ťahoch spájajúcich Benelux s Francúzskom a taká E19-ka je najvyťaženejšou cestou v Európe. Ale teda uzbecký nákladiak som fakt nečakal. Diaľnice sme opustili len dvakrát – raz na kafíčko na odpočívadle za Charleroi a druhý krát keď sme zliezli na panelku za neslávne známym mestom Ypres/Ieper. Tá nás dohrkala bližšie k pobrežiu, kde sme dotankovali posledný kontinentálny benzín a kúsok od brehov Severného mora vošli do krajiny galského kohúta.

Na dve hodiny vo Francúzsku

Pôvodne sme plánovali príchod do Dunkirku (alebo Dunquerqe) okolo piatej poobede, no na hodinkách svietlia číslica 18. Nič sa nedalo robiť, museli sme sa rozhodnúť, či pôjdeme do mesta obzrieť plážové bunkre a miesta spojené s Operáciou Dynamo alebo hneď pri hranici „dobyjeme“ najsevernejší bod Francúzska a zároveň najzápadnejší bod Belgicka. Rozhodli sme sa teda pre druhú možnosť, no po pár metroch nás zastavila rampa kempingu du Perroquet. Našťastie milá pani na recepcii pochopila náš zámer a mohli sme vojsť do útrob tohto dovolenkového mesta so stovkami mobilných domčekov, okupujúcom 30 hektárov piesočných dún.

V cieli sme sa dlho nezdržali, len sme urobili zopár fotiek a kmitali sme naspäť k autu. Trajekt do Anglicka mal odchod o ôsmej, no „check in“ sa vraj zatváral už o siedmej. A my sme mali necelých 30 minút a 40km pred nami.

Trajektom do Anglicka

Ako sa vraví, slabá príprava a miestami nám nebolo všetko jedno, keďže navigácia ukazovala príchod 10 minút po checkine. Nakoniec to všetko dobre dopadlo, a k prvému checkpointu a teda aj checkinu sme dorazili 5 minút pred siedmou. Jednoducho navigácia ukazovala celkový čas až priamo k trajektom. Pri checkine sme dostali visačku za okno a pri druhej zastávke absolvovali francúzsku pasovku a colnicu. Hneď na to nás privítala britská hraničná kontrola, niečo ako americký preclearance v Írsku, a po pár otázkach sme boli vybavení.

Poslušne sme sa zaradili do rady číslo 31, no v stredu podvečer sa nás tu zišlo možno tak tucet osobákov a možno dvojnásobný počet kamiónov. Čas zostávajúci do nalodenia sme zabili návštevou hlavnej budovy s veľkým duty free a všeobecným motaním sa v okolí. Nejak extra to tu nežilo.

Niečo pred ôsmou prišla tá slávnostná chvíľa a nalodili sme sa na trajekt Delft Seaways prevádzkovateľa DFDS Seaways. Tento pôvodom juhokórejský trajekt spolu s dvoma sesterskými Dover Seaways a Dunquerqe Seaways operujú na linke Dover-Dunkirk až 24x denne. Bravo sme zaparkovali na 4 podlaží a schodiskom sme vybehli do priestorov pre pasažierov. Loď má kapacitu až 780 duší, no neviem či nás tu bolo dokopy 30. Vodiči nákladiakov majú k dispozícii dokonca separátne priestory, takže naozaj sme sa tu netlačili.

Večeru sme v Dunkirku nestihli a na palube sme sa museli uspokojiť balenými sendvičmi. Príprava na život v Anglicku. Cena fľaškového piva sa nám v bare nepozdávala a radšej sme v dutyfree kúpili 24 plechoviek za 14 libier, čo bolo len o 6 viac ako za dve tretinkové:) Travelhack ako sa patrí. Šoférsky Foster’s s 3,7 % alkoholu prišiel tak akurát vhod a dve hodiny na palube ubehlo celkom rýchlo.

Na palube fungovala svižná wifi, no neradno dátovať a vykecávať na lodnej mobilnej sieti. To by výlet predražilo.

Na horizonte sa konečne objavili siluety slávnych kriedových útesov v Doveri. Ich biela farba bola známa už v staroveku a vraj podľa nej bolo pomenované vtedajšie Anglicko – Albion.

Bravo v Británii

Okolo pol desiatej miestneho času Bravo slávnostne vošlo na britské cesty. Prvých pár kilometrov tabule upozorňovali o povinnosti jazdy vľavo a Paľo sa pomaly, ale iste zžíval s anglickou premávkou a imperiálnymi míľami. Našťastie diaľnica M2 bola relatívne prázdna, čo sa začalo meniť s blížiacim sa Londýnom.

Keď som zbadal mrakodrapy Canary Wharf, hneď som vedel, že navigácia nás potiahla až príliš blízko. Nič sa nedalo robiť, Paľo si zažil krst ohňom, miestni vodiči na nebrexitové EČV ohľad nebrali. Cez zaujímavý Blackwall tunel, ktorého pôvod a aj parametre siahajú do konca 19. storočia, sme prekonali Temžu a vydali sa na sever Londýna. Tu sa nám podarilo minúť jeden exit a hneď sme nabrali nepríjemnú sekeru 20 minút, lebo vďaka rekonštrukciám sme si museli nadísť na severe mesta takmer 20 kilometrov.

Finiš a rýchla rozlúčka

Toto zdržanie mi mierne narušilo môj plán a s Paľom som sa musel rozlúčiť necelé dva kilometre pred cieľom vo štvrti Pitshanger, kde býva Paľova krstná a tu strávil noc pred posledným úsekom do srdca Impéria. Rýchle som naskočil do Boltu a ten ma odviezol na zastávku National Express oproti stanici metra Golders Green.

Do odchodu autobusu na Luton mi zostalo len zopár minút, skontroloval som produkty v blízkej nonstopke, stanicu samotnú a o trištvrte na jednu som vyrazil na letisko.

ŠTVRTOK

Noc na letisku

Celú cestu som prespal a o pol druhej sme dorazili na toto žiaľ nepríjemné letisko. S odletom pred šiestou hodinou rannou sa mi neoplatilo riešiť žiadne ubytovanie a rovnako drvivá väčšina prevádzok sa v Londýne zatvára s úderom polnoci, takže stokovanie na LTN prišla ako najlepšia voľba.

O tomto čase to tu pôsobilo ako niekde v utečeneckom tábore, všetky lavičky boli obsadené a mnoho pasažierov bolo len tak „porozhadzovaných“ po podlahe a všetkých možných kútoch. Profesionáli spali v spacákoch, amatéri len tak ako sa podarilo. V mojom prípade spánok neprichádzal do úvahy a nasledujúce necelé dve hodiny som strávil motaním sa po termináli, obdivovaním krásnych ostrovných tvárí a prieskumu okolia letiska. Vďakabohu za nonstop M&S, ktorý sprostredkoval nielen občerstvenie, ale aj podarúnky, na ktoré nezostal vôbec čas.

Po tretej hodine sa konečne otvorila bezpečnostná kontrola, no na nej som sa zdržal dlhšie ako treba. Niežeby nestíhali ľudia, no pokazil sa dopravníkový pás a zamestnanci museli ručne vkladať aj vyberať debničky s vecami do a z röntgenu.

Do cca štvrtej som sa ešte pomotal medzi zväčša zatvorenými prevádzkami a na otváračku som nabehol do salóniku. Vstup sa „odporúča“ kvôli kapacite za ľudových 32 libier zarezervovať, no našťastie tu o tomto čase čakalo len zopár ľudí a pri predložení Priority Pass nebolo nič treba doplácať . Tu som na hodinu dobil telefón a seba tradičnými britskými raňajkami. Toto keby som mal jesť každý deň, tak by som onedlho pýtal v lietadle „predlžovačku“ na bezpečnostný pás.

O piatej som sa vymotal z loungu, no vonku to vyzeralo ako keby sa rozhodol cestovať celý Londýn. Tak plný terminál som ešte asi nevidel. Ja som mal vždy Luton zafixovaný ako menšie lowcost letisko, ale premelie sa tu viac ľudí ako v takej Budapešti. Našťastie som sa tu dlhšie zdržiavať nemusel, ešte som v Boots nakúpil povinné pirule a mastičky a mohol som sa vydať na bránu číslo 31.

Návrat strateného syna

Pri checkine som vyfasoval nepríjemné sedenie 3B, no po 24 hodinách na nohách/v aute mi to už bolo jedno. Jedno to nebolo preplastikovanej 40+ pucmole, čo sedela vedľa mňa a nonstop sa jej niečo nepáčilo, možno to, že v polospánku moja hlava krúžila hore-dole zasahujúc do jej životného priestoru. Čo už, keď sa panička tvári ako superstar, tak nech lieta s British v businesse a nie so sockami za 8.99 GBP 🙂

Prebral som sa niekde nad Rakúskom a na slovenskú pôdu som sa vrátil takmer presne po 48 hodinách. Síce keď stewardi chodili po lietadle a oznamovali „waste and rubbish“, tak som si myslel, že myslia mňa, no finálny letecký presun som prežil ako-tak v pohode. Bolo už aj horšie. Bratislavské letisko má svoje muchy, no vo štvrtok ráno to šlo ako po masle. Od touchdownu, cez pasovku až po nástup do 61-ky ubehlo presne 15 minút. Stihol som sa aj policajtky spýtať, že kedy otvoria tie slávne e-gates, no to vraj nevie nikto. Ach tie istoty 🙂

Cestu do Anglicka ako za starých čias sme s Paľom zvládli. 16 ročný Fiat nezaváhal a pokoril diaľnice a okresky 7 krajín za necelé dva dni. Až na nepríjemnú nehodu v Belgicku cesta prebehla bez komplikácií a plavba trajektom do Doveru bola takým malým splneným snom z čias základnej školy, kedy som v druhej triede ZŠ so zatajeným dychom prezeral fotky syna majiteľa lekárne z výletu do Anglicka. V tom čase sa dalo prekonať La Manche ešte štýlovejšie – vznášadlom, no táto služba nemohla konkurovať Eurotunelu a lacnejším trajektom a prevádzku ukončila v roku 2000. Zcelej cesty ma najviac očaril región okolo Bodamského jazera a Tyrolsko, kde ako by Karol Duchoň (nie Kuly) zaspieval „v dolinách ľudia nemajú zamknuté brány majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek“. Tam sa mi ten „skazený Západ“ veľmi páčil.