Tour de Liechtenstein

V dnešnej dobe koronovej je ťažko plánovať zahraničné výlety. Ceny leteniek síce klesli na dno, no obštrukcie rôzneho druhu (testy, meniace sa podmienky vstupu, rušenie letov) ma odradili od kúpy akejkoľvek letenky na najbližšiu dobu. Áno, do niektorých destinácií sa už dá letieť bez problémov, no netreba to siliť za každú cenu. Na druhú stranu všetko zlé je na niečo dobré a konečne sme sa rozhýbali na naplánovanie roadtripu. Balkán alebo postsovietske krajiny nepripadali do úvahy a rozhodnutie padlo na krajinu, ktorú zo spolucestujúcich ešte nikto nenavštívil – malé kniežatstvo učupené medzi Rakúskom a Švajčiarskom – Lichtenštajnsko.

PIATOK

V piatok o štvrtej „padla“ a pred korporáciou nás s Romanom vyzdvihol Miro na svojom bumerovi. Zoznámili sme sa s jeho kamošom Tomášom, rovnako (cestovateľsky) postihnutým týpkom a vyrazili sme po dlhom čase smerom na západ. Po 5 mesiacoch som na diaľničnom prechode Kittsee opustil slávnostne Slovensko a pod kolesami (ne)zacítil rakúsky asfalt. Pred sebou sme mali ešte minimálne 6 hodín cesty a s dažďom o preteky sme vyrazili s proseccom krížom cez celé Rakúsko.

Z diaľnice sme zišli až tesne pred Nemeckom a na poslednej Jet-ke v Braunau am Inn sme dotankovali plnú nádrž. V Rakúsku sa oplatí zbehnúť z diaľnice, rozdiel v cene je pokojne aj 40-50 percent v prospech mestských púmp. (Pumpy Jet sme si inak zamilovali pre super ceny potravín a vína z pridružených mini Billa predajní).

V Bavorsku Miro na autobahn popohnal 184 domácich koní, pri Mníchove sme zazreli vysvietenú Allianz Arénu a pred jedenástou sme zaparkovali v Ravensburgu v tichej štvrti na okraji mesta. Podľa inštrukcií sme našli kľúčik a privítal nás pekný apartmán so zaujímavým susedom.

• 

SOBOTA

Ubytko s peknou terasou sme si veľmi neužili a po raňajkách sme opustili Ravensburg. Mesto z auta vyzeralo obstojne, no čakal nás dlhý deň objavovaním novej krajiny. Kúsok od Bodamského jazera sme prekročili hranicu naspäť do Rakúska (ani v tomto prípade žiadne kontroly) a v hraničnom meste Feldkirch sme doplnili zásoby v miestnom Hoferi za rozumné ceny. Mimochodom do Feldkirchu premáva priamy vlak z Bratislavy (railjet smerom do Zurichu) a rovnako aj lichtenštajnská MHD.

• 

• 

Za rakúsko-švajčiarskou hranicou (Švajčiarsko tvorí s Lichtenštajnskom colnú úniu a hranice Lichtenštajnska sú vlastne aj švajčiarske) sme rýchlo strihli na zákaze spoločnú samojebku a trielili po pekných cestách ďalej do vnútrozemia. Počasie nám hralo do karát a vybrali sme sa do hôr smerom na Malbun. Navigácia nás naviedla skratkou na uzatvorenú cestu, no aspoň sme hneď naďabili na historický zámok Vaduz (podľa neho je pomenovaná hlavná dedina) – sídlo kniežaťa s rodinou, hrdo týčiace sa nad údolím rieky Rýn. Objekt je verejnosti neprístupný, no žiadne stráže sme nevideli a ani otáčanie auta pomaly na nádvorí nikoho nezaujalo. Mimochodom za celý deň sme v tejto rozprávkovej krajine nevideli jedného policajta. V krajine je veľmi nízka kriminalita a väčšina obyvateľov ani len nezamyká dvere. Na väčšie akcie si musia „požičiavať“ policajtov zo susedných krajín.

Vrchnosť má najmä s Českom veľmi zaujímavú históriu. Rod Lichtenštajnovcov tam vlastnil veľké pozemky a majetky, medzi nimi aj známe zámky ako Valtice alebo Lednice. Tie po vojne prepadli štátu (predsa ich rodná reč bola nemčina) a kvôli Benešovym dekrétom zakázalo Lichtenštajnsko vstup svojim občanom do Československa. Ani po páde železnej opony krajina neudržiavala žiadne diplomatické styky s Českom ani Slovenskom až do roku 2009.

• 

• 

• 

Rôznymi obchádzkami sme nakoniec našli správny smer a pomaly začali stúpať do nadmorskej výšky. Za najdlhším tunelom v krajine sa otvorilo údolie Malbun s rovnomenným lyžiarskym strediskom, jediným v krajine. Podobne ako pri zámku, aj tu sme zdarma zaparkovali v parkovacom dome na kraji dediny, kúsok od informačného centra. Za necelých 10 švajčiarskych frankov na osobu sme zakúpili lístky a vyviezli sa nad znudenými kamzíkmi sedačkovou lanovkou o pár stoviek metrov vyššie na Sareis, kúsok od rakúskych hraníc. Tu sa nám otvorila nádherná panoráma nielen doliny Malbun, ale aj údolie Gamperdona na rakúskej strane. Po štrkovej ceste sme sa pomaly vybrali naspäť do doliny kochajúc sa nádhernými scenériami. Lepšie počasie sme si ani nemohli priať.

Šiesta najmenšia krajina na svete ponúka až 75 kilometroch turistických chodníčkov rôznej náročnosti, už len si nájsť čas. Treba si len dávať pozor na Švajčiarov, aby vás náhodou omylom nezbombardovali 🙂

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V dedine sme obzreli menu v jednej z reštaurácií a hneď sme rýchlo zhodnotili, že asi bude lepšie vytiahnuť zásoby z Hofera. Musíme si jednoducho počkať na tie švajčiarske dôchodky alebo aspoň zlaté tehličky od Kičuru. Lichtenštajnsko je nádherné, no aj riadne drahé. Rozlúčili sme sa s oslíkmi a vydali naspäť na druhú stranu do údolia Rýna. Na mape som zbadal POI so zvieratkami a v Triesenbergu sme zaparkovali pri rodinnom dome s partiou lám a alpák. Nikoho nikde nebolo, len v susednej unimobunke bol samoobslužný obchod s produktami spojenými s chlpatým osadenstvom. Videl som už všeličo, ale nestrážený obchodík založený na absolútnej dôvere, že za tovar zaplatíte, dokonca aj kartou, tak to ešte nie. Holt skazený západ.

• 

• 

• 

• 

• 

V juhozápadnom cípe krajiny leží mestečko Balzers, naša nasledujúca zastávka. Tomu dominuje Jubiläumskirche aka kostol sv. Mikuláša v tieni hradu Gutenberg. Ten narozdiel od toho vaduzského neslúži vrchnosti, ale aj plebs sa môže prejsť areálom a chodbami múzea.

• 

• 

• 

• 

• 

Dolu na parkovisku sa k nám po slovensky prihovorila milá panička a hneď sme sa dozvedeli, že aj tu existuje komunita opatrovateliek a vydatých dám zo Slovenska. Počet členov je nestabilný, najmä kvôli úmrtnosti miestnych dôchodcov.

Cestou do Vaduzu sme zamierili k brehom rieky Rýn. Lichtenštajnsko je so Švajčiarskom spojené viacerými mostami a lávkami, no najzaujímavejší je starý drevený most (jediný tohto typu v alpskom úseku Rýna) jednoducho nazvaný Alte Rheinbrücke. O 135 metrov ďalej sme sa objavili vo Švajčiarsku. Oba brehy lemujú cyklochodníky a je tu naozaj raj pre „pumpičkárov“. Malé kniežatstvo sme omrkli aj z druhej strany rieky a naspäť sme sa vrátili cez neďaleký cestný most. Síce chodník na lichtenštajnskej strane zmizol a museli sme posledný úsek prejsť po krajnici, no v tejto časti sveta sú vodiči ohľaduplní a nehádzali po nás plechovky ako svojho času v USA.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Hlavné „mesto“ Vaduz sme si nechali na koniec. Vonku už solídne pieklo a s červenými hlavami sa nám nechcelo vychádzať z podzemnej garáže na kraji pešej zóny. Centrum Vaduzu pod hradom je samozrejme maličké a všetko je na jednej kope. Medzi historickými budovami ako Regierungsgebäude (vláda), radnice alebo Národného múzea, nájdeme aj moderné architektonické skvosty ako budovu parlamentu Landtagsgebäude, či Kunstmuseum pod patronátom Hilti. Tento svetoznámy výrobca náradia (legendárny Hilti TE 17 – sen každého majstra) je aj najväčší zamestnávateľ v krajine. Druhou globálnou spoločnosťou so sídlom v Lichtenštajnsko je Ivoclar Vivadent, ktorá pred skoro 100 rokmi začala vyrábať umelé zuby a teraz vyrába produkty a systémy pre zubárov a zubných technikov. Hlavne nech spolu nevymyslia dentálny príklep 🙂

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Nakúpili sme predražené magnetky a cestou k parkovisku sa zastavili pri katedrále sv. Florina. V navigácii sa nastavila posledná zastávka vaduzskej časti výletu – Červený dom. K Rote Hause sme neodbočili správne a ukázal sa nám iba spomedzi stromov. Cenou útechy bol pekný výhľad na Schloss Vaduz, ako inak zo súkromného parkoviska.

• 

• 

• 

• 

V Schaane sme sa ešte pomotali okolo kostola sv. Vavrinca, ktorý sme ráno obdivovali osvietený lúčmi na pozadí tmavých hôr. Viac času nám už nezostalo, Miro už bol celý nažhavený na rakúske serpentíny.

• 

Na hraniciach nás prvý a poslednýkrát niekto skontroloval (sobranecké exotické značky zaujali Lutza) a vo Feldkirchu sme dotankovali do plna. Scénické cesty 193 z Ludeschu do Au a 200 z Au do Warth otestovali motor, brzdy aj pneumatiky. Našťastie nám vodič doprial aj prestávky, a tak sme sa mohli pokochať nádhernou krajinou počas zlatej hodinky.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Do cieľa sobotnej cesty, veľmi solídnej turistickej ubytovne vo Warth, sme dorazili niečo okolo ôsmej. Najprv sme trošku tápali s hľadaním kľúčov, ale turista Fritz nám pomohol a vytelefonoval presné inštrukcie od recepčnej na home office. Na horách sa predsa musí pomáhať. Po celom dni sme sa spečení dali na túrbáze dokopy a pri jazierku sme s výhľadom na okolité štíty otvorili zaslúženú tekutú odmenu. Naspäť na izbe sme zistili, že tá lučenecká audina zaparkovaná pri nás nie je náhodná a v malej spoločenskej miestnosti sa už vo veľkom oslavovalo – po slovensky. Dlho sme sa nenechali prehovárať a so slovenskými zamestnancami ubytovne a ich návštevou sme hneď koštovali domáci jägermeister. Svet je malý.

• 

• 

NEDEĽA

Ráno sme sa zobudili do azúrovej oblohy a kým vospolok ešte polihoval, vybehol som na prieskum okolia za denného svetla. Stačilo prejsť pár desiatok metrov a zaraz ste mohli fotografovať pohľadnice alebo pozadia na desktop. Raňajky sme vybavili na stoloch pred ubytkom a po káve od Tiroláka sme vyrazili smerom na Zugspitze. Krajina opäť nesklamala a jazda údoliami na ceste 198 z Warthu do Reutte bola okúzľujúca. Prírodu máme krásnu aj na Slovensku, no pri prvom zastavanom území je do plaču. Žiaľ, v Rakúsku asi nemali komunistov, ktorí by znárodnili pozemky, postavili paneláky, a tak chudáci Tiroláci musia bývať v pekných domoch v tradičnom štýle a mať vzťah k svojej pôde a okoliu pestovaný po celé generácie. Ale kto im vybudoval diaľnice, školy a nemocnice… to neviem.

• 

• 

• 

Ani jedna z lanoviek na najvyšší vrch Nemecka nie je lacná záležitosť a až do poslednej chvíle sme vykúkali na oblohu a kontrolovali aktuálnu situáciu pomocou webkamery na vrchole. Na parkovisku v Obermoose na rakúskej strane sa rozhodlo. Ideme do oblakov.

• 

Veľká kabína pre stovku pasažierov lanovky Tiroler Zugspitzbahn sa po chvíli čakania odlepila od zeme a vzlietli sme do vzduchu. Počas desiatich minút sme prekonali prevýšenie vyše 1700 metrov a celý čas sme nevedeli kam skôr sa pozerať. Skvelý zážitok podobný vyhliadkovému letu nad krásnou panorámou Álp.

• 

• 

• 

• 

• 

Na hornej stanici nás okrem 2 stupňov Celzia čakali desiatky turistov, ktorí sa sem dostali po vlastných alebo ďalšími dvoma lanovkami. Či už kratšou Gletscherbahn, ktorá začína pri vrcholovej stanici zubačky Bayerische Zugspitzbahn z centra Garmisch-Partenkirchen, alebo technickým skvostom z brehu jazera Eibsee – Seilbahn Zugspitze. Táto lanovka za 50 miliónov euro otvorená v roku 2017 drží niekoľko rekordov – najvyššie podpery (vysoké 127 metrov), najvyššie prekonávané prevýšenie jedného úseku na trase (1945 metrov) a najdlhšia vzdialenosť medzi dvoma podperami (rozpätie činí 3213 metrov).

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na vrchole sme strávili hodnú chvíľu pozorovaním okolitej krajiny z rôznych vyhliadok a koštovaním piva v trojkilometrovej výške. Tomáš si vybehol na úplný vrchol, ktorému dominuje zlatý kríž. Výstupom a zostupom strávil takmer hodinu, dá sa k nemu dostať iba jednou cestou, kde sa oba smery striedajú. Mňa osobne najviac fascinovala stanica Seilbahn, ktorá vyzerá ako vystrihnutá z bondovky.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Kým sme zišli dolu a vymotali sme sa z areálu, hodinky ukazovali jednu hodinu poobede. Pred nami sme mali ešte 600 kilometrov nepredvídateľnou nedeľnou premávkou a zhodli sme sa, že tej krásy na tento víkend bolo dosť. Veľmi pravdepodobne sa do oblasti ešte vrátime, je tu toho naozaj čo vidieť, ako napr. 400m dlhý lanový most v neďalekom Reutte, príp. tento zdarma kúsok od Holzgau.

• 

• 

• 

Cesta údolím rieky Loisach cez Ga-Pa je rovnako veľmi scénická a aj ten nemecký vidiek má niečo do seba. V Bad Tölz sme ešte zadelili mekáč a po diaľnici A8 plnej fantómových zápch sme sa vybrali smerom na východ.

• 

• 

Poslednú dlhšiu zastávku sme zadelili v peknom mestečku Gmunden (domov najstaršej a najkratšej električkovej siete v Rakúsku) so známym zámkom Ort na jazere Traunsee. Tu sme sa medzi skupinkami česko-slovenských turistov cítili pomaly ako doma a museli sme si dávať pozor na blbé komentáre 🙂 Odtiaľto sme to potiahli až na Slovensko, ktoré nás tesne pred hranicou po skoro 1700 kilometroch privítalo riadnym lejakom. Domov som sa z Bratislavy dostal pred desiatou večer.

• 

• 

I keď som zarytý návštevník „vostoku“, musím uznať, že po týchto alpských regiónoch je radosť cestovať, najmä ak praje počasie tak ako tento víkend nám. Krásna príroda, dychberúce scenérie, funkčná infraštruktúra, pitoreskné dedinky a mestečká. Žiadne ošarpané paneláky, továrne, sklady, billboardy, rozbité cesty a odpadky. Pri cenách na Slovensku ani tie rakúske neprídu tak tragické ako v 90. rokoch a častokrát je pomer cena/výkon oveľa lepší. Lichtenštajnsko je kategória sama o sebe, tam by som vedel stráviť pokojne týždeň prieskumom všetkých 11 regiónov/obcí, aj keď pre dobro rodinného rozpočtu by som radšej spal a jedol na rakúskej strane. V stane 🙂