Predĺžený víkend na Liptove /FOTOBLOG/

Nielen dospelí, ale aj bábätká sa musia socializovať a koncom júna sme sa s kamošmi ocitli na dome na okraji Liptovskej Sielnice. Na miesto určenia sme dorazili až neskoro poobede a v prvý večer sme len s kočíkom zistili, kde sa nachádza najbližšia Coop Jednota s krčmou. Navečerali sme sa v príjemnom prostredí Koliby Gréta, skvelej prevádzky kúsok od brehu Liptovskej Mary. Pri vode sme sa dlho nezdržali, miestne komáre využili vysoké teploty a štípali ako odtrhuté.

ŠTVRTOK

Štvrtok ráno sme sa zobudili do pekného slnečného dňa. Predpoveď na nasledujúce dni nevyzerala najlepšie, radšej sme neváhali a rozhodli sa otestovať nosič doobednou prechádzkou v Kvačianskej doline. Domáca nám odporučila jednoduchý prístup od dedinky Huty na rozhraní Liptova a Oravy. Cestou rovnomenným horským prechodom sme si užili v zákrutách krásne výhľady na Liptov a Liptovskú Maru. Za rozťahanou dedinou sme na provizórnom parkovisku započali “túru” na turistickom chodníku.

Prechádzka popri bystrom toku Kvačianky bola malebná, naozaj nenáročná a po necelej hodine plnej prestávok a fotenia sme prišli na Oblazy. Najprv sme odbočili k Ráztockému vodopádu, kde si dievčatá dali pauzu a ja som sa predral bližšie.

Oblazy sú známe svojimi horskými vodnými mlynmi. Oba vznikli v prvej polovici 19. storočia pri ceste, ktorá spájala Liptov s Oravou a Poľskom. Neskôr bol jeden z nich v roku 1936 prerobený na pílu. Horný mlyn je z dôvodu rekonštrukcie neprístupný, no ten Dolný to bohato vynahradzuje – všetko pracuje tak ako má a voda poháňa mlyn aj pílu a do toho medzi vami behajú kury, mačky a kozy. Nečudo, že toto miesto je veľmi populárnym cieľom najmä rodín s deťmi, no kľudne by sa tu mohol natáčať aj western.

Z Oblazov sme sa vydali po miernom stupáku na červenú značku, kde sme natrafili na pozoruhodnú vyhliadku Malý Roháč. Drevená plošina je postavená nad korytom toku Kvačianky a ponúka impozantné výhľady na bralá Kvačianskej doliny.

Po červenej sme sa opačným smerom vrátili k autu a úspešne ukončili jednoduchú prechádzku spojenú s testom nosiča. Nečudo, ešte v 80. rokoch bola Kvačianska dolina jednou z hlavných spojníc dvoch regiónov pre automobilovú dopravu a dnes je chodník dostatočne široký a prevýšenia nenáročné. No okrem pár bývalých telefónných stĺpov nič neprezrádza, že sa tu niekedy preháňali embéčky a tatrovky.

Obed sme vybavili vynikajúcou fazuľovou polievkou v hostinci penziónu Borovec v bukolickej obci Veľké Borové. V tesnej blízkosti dediny sa týčia dve rozhľadne, jedna na kopci Súšava a druhá v podobe murovanej veže s dreveným vrcholom na kraji obce. Čas nás trochu tlačil a vybrali sme si teda tú bližšiu, ľahko dostupnú po asfaltke. Žiaľ v tento deň bola veža uzatvorená, tak sme si ju prezreli iba zdola a zvonku.

PIATOK

Hneď po prechádzke Kvačianskou dolinou som sa rozhodol, že absolvujem sólo celý 20 kilometrový okruh spojený so susednou Prosieckou dolinou. O siedmej ráno som zaparkoval ako prvý na parkovisku v Prosieku, pár minút od vstupu do doliny. Zanedbal som prípravu a čakal som prechádzku-brnkačku v Kvačianskom štýle. Onedlho som si pri pohľade na kovové laná a “dravú” Prosiečanku uvedomil, že toto bude väčšia zábava. Náučný chodník vedie rôznorodým terénom plným skál, stromov, mostíkov a vody. Nečudo, že svojho času bola táto dolina vyhlásená za najkrajšiu na Slovensku.

Po hodine a pol som si dal pauzu s paštétovým chlebom v prístrešku na rázcestí Vidová. Oddýchnutý som sa vybral kúsok k vodopádu Červené piesky. Veľa som od neho nečakal, infotabuľa sucho konštatovala, že väčšinu roka je vyschnutý alebo voda padá len slabým cícerkom. Realita bola omnoho lepšia, vodopád bolo počuť už z diaľky a voda sa valila z 15 metrovej výšky.

Voda v akcii

Posledný úsek doliny bol najnáročnejší, no aj najkrajší. Objavili sa rebríky a so stúpaním sa dolina ukázala z lepšej perspektívy. Na konci doliny ma privítali lúky Svoradu, ktoré na pozadí Skorušinských vrchov z jednej strany a Chočských vrchov z druhej, vyzerali lepšie ako pozadie Windowsu.


Vo Veľkom Borovom som po troch hodinách stretol prvých turistov, celú Prosiecku dolinu som mal pre seba. Typická turistika na Slovensku – ak to nie sú Tatry alebo tam nevedie asfaltka, tak mimo víkendu a sviatku ste na turistických chodníkoch prakticky sami. Z diaľky som sa potešil osvieženiu v bufete Goral, no namiesto čapovaného piva ma privítal iba strohý oznam – zatvorené.

Mimo prevádzky

Počasie sa presne podľa predpovede začalo kaziť a pri vstupe do Kvačianskej doliny ma okrem stáda oviec privítali aj ťažké mraky a prvé hromobitie. Ledva som pred silným dažďom dobehol na Oblazy, kde som sa schoval s kozami pod odkvap.


Po polhodine čakania dážď trochu ustal a vydal som sa s kratšími prestávkami po červenej. Vyhliadku Malý Roháč som musel oželieť a rýchlym krokom pokračoval okolo najvyššieho bodu doliny, bralo Roháč s kamenným krížom. Výhľady za ním som rovnako vynechal, skaly boli šmykľavé a kvôli fotke som neriskoval voľný pad do doliny.

Našťastie vyhliadka Kobyliny (nemyslím susednú človekom vytvorenú) bola ľahšie dostupná a 70 metrov hlboká roklina sa ukázala v plnej upršanej kráse. Musím sa sem ešte vrátiť, úplne som na úteku pred dažďom zabudol na Jánošíkovu hlavu.

Upršaný pohľad do doliny

Po necelom kilometri prestalo pršať a ja som úspešne ukončil etapu Kvačianskou dolinou pri čapovanom pive a hotdogu na terase bufetu pri parkovisku. Čakalo ma finálnych 5 kilometrov na žltej značke smerom na začiatok mojej cesty – do Prosieku. Pivo zaúčinkovalo a dlhšia pauza urobila svoje. Posledná hodina sa vliekla a do toho sa znovu bližil búrkový front. Toto mierne trápenie vykompenzovali výhľady na Liptov z úpätia Chočských vrchov.

Po 6 hodinách som auto našiel na svojom mieste a po príjazde do Liptovskej Sielnice sa spustil riadny lejak. Onedlho sa počasie znovu umúdrilo a dokúpili sme zásoby v miestnej Jednote, ktorá aj v tejto obci predstavuje národné dedičstvo a je skanzenom sama o sebe.

Zvuk starých dobrých čias

Podvečer sa znovu rozpršalo a silný dážď pokračoval s prestávkami až do neskorých hodín, čo bolo pre neďaleké Liptovské Sliače pod Nízkymi Tatrami katastrofické.

SOBOTA

Upršanú noc sme prežili v suchu, no kombinácia skoro 30 tisíc krokov a pár deci ríbezľového vína na terase ma mierne utlmila. Až pred obedom sme sa vymotali z chaty a s udicami zamierili na blízku rybáreň Na háku. Zaujímavý koncept, kotrý zabaví deti aj rodičov. Síce trojeurové pivá čapujú, no kartou sa tu platiť nedá. Doba cashu. V 30 stupňovej horúčave som prvýkrát v živote chytil rybu, ktorú sme spolu s ďalšími úlovkami odniesli na chatu, kde ich grilmajster pripravil.

Podvečer sme sa znovu s nosičom vybrali na krátku prechádzku. Autom sme sa premiestnili okolo Počiatkova k malému parkovisku pod archeoskanzeom Havránok na brehu Liptovskej Mary. Havránok predstavuje jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Okrem fajnových výhľadov na Liptov dokumentuje prítomnosť keltského obyvateľstva na Liptove od 4. až 1. storočia pred n. l. Archeológovia tu objavili a odkryli pozostatky sídliska z mladšej doby železnej označovanej aj ako laténska doba. Ako poslední návštevníci dňa sme zakúpili lístky za symbolické dve eurá na osobu a v členitom areáli strávili necelú hodinu. Ako inak sami. Určite lepšia investícia ako tragická kontaktná ZOO pri Tatralandii, ktorá ma síce na google 4 a pol hviezdičky, no 7 euro vstupné pre deti od jedného roka, aby si pozreli divoké šelmy v zajatí v drevených búdach na roli vedľa heliportu … Tiger King po slovensky.

NEDEĽA

V posledný deň sa doobeda pobalili veci, poumýval posledný riad a zjedli posledné párky. Rozlúčkový obed/kávu sme zadelili v kolibe Bešeňovka strategicky umiestnenej v Liptovskom Michale medzi Váhom a D1-kou. Ani tu tentokrát karty nebrali (pravdepodobne výpadok kvôli krachu Wirecard), kapučíno nevedeli pripraviť a z terasy bol krásny výhľad na hučiacu diaľnicu + rozpálené detské ihrisko. Ale na bryndzových haluškách bola pažitka a to sa ráta 🙂

Z koliby sme sa vydali na neďaleký prírodný termál Kalameny. Tušil som, že to v nedeľu poobede za pekného počasia nebude najlepší nápad, no realita bola ešte horšia. Po rozbitej ceste som dorazil na preplnené parkovisko za dedinou, kde miestny malý biletár za tento servis pýtal 2 eurá. Pohľad na sausage party vo vode nebol najpríťažlivejší, tak som sa na parkovisku zvrtol a odhrkotal preč.

Našťastie pri krásnom dedinskom vodopáde v centre susedných Lúčok som odstavil auto zdarma a schladili sme sa v studenom vodnom opare.

Travertínový vodopád Lúčky

Do Trnavy vedú z Liptova dve hlavné cesty – D1 ktorá už vraj 10 rokov spája Košice s Bratislavou alebo Donovaly a R1-ka. Medzičas bol výborný a rozhodol som sa preskúmať nové cesty smerujúce do Malého Ríma. Z D1ky som zišiel dolu na Martin a cez Turiec sme to sekli až do obce Jasenovo na západnom úpätí pohoria Žiar, pod vrchom Vyšehrad. V miestnom “snackbare” nám pripravili fajn pizzu a po liptovských cenách som sa cítil ako na Ukrajine. Nech sa Liptáci nehnevajú, prírodu majú krásnu, no pomer služieb cena/výkon je úprimne otázny. Kamoši pozdravujú Villu Betulu.

Lokálne

Do susednej obce Budiš nás prilákal rovnomenný prameň, no našu snahu o koštovku zabrzdil ujo na hrdzavej dacii, ktorý tam so ženou čapoval tucet dvojlitrových fľašiek “budišky”. Pri (ne)výdatnosti prameňa to vyzeralo na dlho. Až neskôr mi bol odporučený podobný prameň pri neďalekom Dubovom, tak ten navštívime nabudúce.

Prameň Budiš

Po prechode priesmyku Vyšehrad som neodolal kofole v svetoznámom šenku Papuča v Prievidzi a po luxusnej, no krátkej baníckej štvoprúdovke sme sa vydali na juh. Pred Partizánskym som to stočil vľavo a za Veľkými Uhercami som si všimol peknú vodnú nádrž, ktorá donedávna bola vypustená (na Google Maps ani nie je naznačená). V slnečnú nedeľu bola plná kúpačov a ak sa bude dať, ešte by som sa sem v lete vrátil na bližší prieskum.

Horský prechod Skýcov je krásny príklad “spolupráce” krajov, teda pardón žúp, pri opravách ciest. Trenčianska časť pripomína lepší ukrajinský ťah – žiadne diery, no zaplátaná ako šachovnica, s ktorou mal aj mäkší francúzsku podvozok problém (na druhú stranu Agáta zaspala okamžite). Po prechode hranice krajov sa ten Nitriansky premenil na Rakúsko – radosť jazdiť. Chápem, že pointou decentralizácie je lepšia adresnosť zdrojov, no asi cesty II. triedy by v takýchto prípadoch “spoluvlastníctva” mohli byť pod jednotným dohľadom.

Na Liptove sme strávili pekné štyri dni, Chočské vrchy a okolie Liptovskej Mary sú výborné miesto na turistiku. Ako som už spomenul, veľká škoda tých vyšších cien atrakcií a gastronómie. Jasné, Coop Jednota s paštétou to istia, no odvšadiaľ počujem, že v zahraničí išli kvôli corone cenami v turistických oblastiach dolu, len naša krajina má špecifický trh. Veď aj majiteľka ubytka sa “sťažovala”, že keď prišlo na Slovensko euro, tak sa z Liptova pre vyššie ceny stiahli Poliaci a zostali po nich len poľské nápisy pred dávno zaniknutými prevádzkami. Nie som expert na regionálny turizmus, ale nemyslím si, že miestni podnikatelia pred desiatimi rokmi všetko prepočítali kurzom 30,126 a ani región toho veľa neurobil pre udržanie zahraničných návštevníkov. Len pekná príroda a vyprážaný syr s kofolou za desať euro ich nespasí.

Roadtrip hudbička

Komentáre

2 komentáre k “Predĺžený víkend na Liptove /FOTOBLOG/Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.