Leto pri slovenskom mori

Príchod najmenšieho člena rodiny a globálnej pandémie prevrátil náš cestovateľský život naruby. Dovolenku na Slovensku za „plnohodnotnú“ nepovažuje mnoho ľudí a patril som medzi nich aj ja. No toto leto nastal čas na zmenu a po úspešných pobytoch v Sv. Antone, Kremnici a na Liptove som vymyslel týždeň pri slovenskom mori – Zemplínskej šírave. Síce sme väčšinu času strávili v okolí penziónu a v boji s prerezávajúcimi sa zúbkami, no myslím si, že sme toho stihli veľa. Preto sa v nasledujúcich riadkoch budem venovať najmä navštíveným destináciám a nie plienkam 🙂

SOBOTA

Kým sme sa vymotali v plne naloženom aute z Trnavy, bolo už desať hodín a pred nami minimálne 450km cestou na východ. Prvú zastávku sme tradične absolvovali v Beladiciach na zatiaľ jedinom diaľničom Mekáči, kde sme doplnili hladinu kofeínu. S premenlivým počasím sme prekonali stredné Slovensko a za Čertovicou absolvovali obed na odpočívadle Východná. Všetko by bolo fajn, keby mal motorest viac zamestnancov, chúďa pani nestíhala obsluhovať a účtovať naraz.

Na Spiši sme zliezli z D1-ky a pod dohľadom majestátneho Spišského hradu sa vydali do Gelnice. Najprv sme museli prefrčať cez legendárne cigánske osady ako Richnava plné anglických ŠPZ-iek (corona expressy). V Gelnici sme strávili u kamošov príjemnú hodinu na domčeku stojacom na úpätí tohto bývalého baníckeho mestečka, ktoré sa nejakým nedopatrením stalo aj sídlom rovnomenného okresu s ŠPZ GL. Z tejto destinácie sme inak toho veľa nevideli, no vyzerá to, že aj tento zabudnutý kút má čo ponúknuť.

Cez Margecany sme to po prekvapivo pekných cestách strihli cez horský prechod Klenov. Ďalej po úzkej ceste v lesoch pomaly až do známeho Kysaku, no v Obišovciach sme sa napojili na diaľnicu a otestovali nový úsek z Budimíra do Bidoviec. Bodaj by takéto cesty boli všade.

Za Dargovom to išlo ako po masle a do cieľa nás doviedla veľkorysá socialistická štvorprúdovka z Michaloviec na Zemplínsku šíravu. Vo Vinnom sme zaparkovali pred naším penziónom a na terase vypili zaslúženú orosenú odmenu.

• 

NEDEĽA

V noci zo soboty na nedeľu nás nečakane nezobudila malá Agáta, ale sused v rokoch, ktorý pravdepodobne precenil svoje schopnosti a o druhej ráno sa zgrcal s revom ako pavián. Návrat do školských čias.

Nedeľné doobedie sme strávili prieskumom okolia. Ubytko sa nachádza v časti Hôrka, kúsok od neslávne známeho strediska Slnečný Lúč. Ten už zhasol dávno a zostali po ňom len polorozpadnuté skelety kaviarne na kopci Kotva a hotela Lodenica s vyhliadkovou vežou pri vode. Zdatne im sekunduje veľké betónové stredisko opodiaľ, kde väčšina prevádzok bola dávno zrušená a len zopár z nich prežíva. O stave parkovísk a chodníkov radšej pomlčím. Na druhú stranu v okolí veselo rastú nové projekty a mal som pocit, že každý druhý východniar sa preváža na novom BMW. Zaujímavá distribúcia financií, no aspoň to tu má taký nádych Abcházska a na raňajky všade ponúkajú párky, čo je u mňa veľké plus.

• 

• 

• 

• 

• 

Po tradičnom dovolenkovom slovenskom obede (rozumej vyprážaný syr) sa aj počasie polepšilo a s autom sme sa vybrali nakuknúť do iných zákutí severného pobrežia Šíravy. Hneď v susednej Kaluži to vyzerá zaujímavo – na výbežku Medvedia hora nájdeme termálne kúpalisko, nefunkčný hotel Granit (hrdo, odborne a slušne dobačoval pod vedením SNS v roku 2018, predtým dočasne slúžil aj ako miesto na rehabilitáciu pre účastníkov ATO z východu Ukrajiny) a na konci hotel so zvláštnym názvom – Eurobus. Síce si pýtajú za noc vyše 100 eur, ale ku vchodu vedie riadny tankodrom.

• 

Ešte rok dozadu developer predstavil odvážny plán na obrí rezort v Klokočove, no zatiaľ tu je stále len pláž bez tieňa, luxusné toitoiky a slabo jazykovo zdatný personál.

• 

• 

Naspäť v Hôrke sme chceli absolvovať poslednú okružnú plavbu obecnou loďou o štvrtej, no už z diaľky sme videli, že odplávala aj bez nás – jednoducho po naplnení kapacity vyštartuje skôr. Aspoň sme sa zabavili na posledných účastníkoch festivalu Sundance v neďalekom kempingu, ktorí sa ako zombíci motali v rytme techno hudby po areáli. Počasie sa znovu začalo kaziť, a tak som si aspoň vybehol pofotiť dystopický Lúč a večer sme zaspali za šumu dažďa.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

PONDELOK

Ráno ešte jemne popŕchalo a s Agátou sme sa vydali obzrieť kompletne opustené stredisko. Za hodinu sme možno stretli jedného človeka, oproti nedeli otočka o 180 stupňov. Ale ako pozadie do postapokalyptického filmu skvelé.

• 

• 

• 

• 

Predpoveď počasia neveštila nič dobré ani na najbližšie hodiny a vymyslel som návštevu lanového mosta nad riekou Latorica na juhu Zemplína. Po hodine jazdy cez dedinky ako Sliepkovce a Budkovce, ktorým kraľovali bocianie hniezda, sme sa ocitli v známych Veľkých Slemencoch, kde sa nachádza peší/cyklo prechod na Ukrajinu. Tentokrát sme nepokračovali do zemi zasľúbenej, ale o jednu dedinu ďalej a zaparkovali za obcou Ptrukša (s rybníkom v strede), pár stoviek metrov od hranice. Policajné auto nás nechalo na pokoji a po poľnej ceste sme sa vydali na juh. Počasie sa na „nešťastie“ polepšilo a teplota začala nepríjemne stúpať, čo malo onedlho nepríjemné následky v kombinácii s okolitými močiarmi. Pár stoviek metrov pred cieľom na nás zaútočili krvilačné komáre a rýchlo som zavelil na taktický ústup. Latorica nám tentokrát odolala a doštípaní sme sa smutne vrátili k autu. To bolo odstavené neďaleko vyťaženého ložiska horľavého plynu v blízkosti tamojšej kompresorovej stanice, odkiaľ sem-tam vyšľahol vysoký plameň. Vo Veľkých Slemencoch som sa ešte nostalgicky otočil pri prázdnom hraničnom prechode. Ten v prevádzke síce je, no o prekročenie v túto dobu veľký záujem z objektívnych dôvodov nie je.

• 

• 

• 

V domovských Lekárovciach sme dali kofolu so spolucestovateľom Mirom, ktorý nám spomenul projekt nového múzea pašeráctva, ktoré je práve vo výstavbe. Posilnení sme sa vydali popri hranici cez tradičné pašerácke dediny ako Pinkovce alebo Záhor a dokonca sa ukázal aj starý známy Užhorod, nedosiahnuteľná destinácia. V Nižnom Nemeckom som si všimol nízko letiace lietadlo a to znamenalo jediné – pristátie na užhorodskom letisku. To má jednu veľkú nevýhodu a to, že dráha končí kúsok pred slovenskou hranicou a všetky lietadlá musia preletieť aj nad Slovenskom, čo vytvára zbytočnú byrokraciu. Zvrtol som auto a našťastie sa mi podarilo pár záberov švajčiarskeho fešáka, ktorý mal namierené na Zakarpatie.

• 

• 

Nielen v Slemenciach ale aj na veľkom hraničnom prechode Vyšné Nemecké bol pohyb minimálny a veľké parkovisko pre „tiráky“ zívalo prázdnotou. Vydali sme sa naspäť na Šíravu, no cestou cez Sobrance sme si všimli veľký ruch na námestí. Kopec dôchodcov, nezamestnaných (pondelok poobede), ľudová hudba a počerní SBS-kári – to smrdelo sociálnymi demokratmi. A tak aj bolo a Pelleho jamky na lícach s Rašiho opálenou pokožkou mi na pozadí zdevastovaného hotela Morské Oko hneď rozjasnili deň. Nepoučiteľný región.

• 

• 

• 

V Kaluži sme vybavili neskorý obed a prešli sa promenádou pri známom párty moteli Kamenec, ktorá nám pripomenula dovolenky na Ukrajine. Plechové búdy, obskurné bary a v okolí predražené unimobunky, ktoré skôr pripomínali utečenecký tábor, než ubytovanie pre rekreantov. Ešte aj ten veľký bazén (naozaj veľký) bol z technických príčin zatvorený. Zakúpili sme aspoň magnetky a rozhodli sme vyskúšať šťastie s kúpačkou na susednom Vinianskom jazere.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

To sa nachádza asi kilometer za dedinou Vinné, zasadené medzi kopcami a oproti divokej Šírave pôsobí veľmi mierumilovne a príjemne. Ďaleko sme sa nevydali a zaparkovali hneď pri prvej reštaurácii s plážou, kde sme si za 3 eurá zobrali lehátka a vyvalili sa s kačicami pri vode Konečne letná idylka. Vybrali sme dobre, ako nám spomenuli susedia, tak oproti bolo až príliš veľa lákadiel pre decká a najmä pesničky Mira Jaroša. No rád by som v akcii videl toho podnikateľa, ktorý tam prišiel s nafukovacím hradom so sadzbou 2 eurá za 10 minút a po prekročení časového limitu, osobne posielal malé deti preč. Príjemný záver prvého „pracovného“ dňa.

• 

• 

• 

UTOROK

Po nečakane náročnej noci s neposednou Agátou sme doobeda len dospávali. Bábätko sa ukľudnilo a konečne sme sa na dvanástu dostavili na odjazd výletnej lode Zemplín. Najprv to vyzeralo, že sa ani nezmestíme a niektorí psychicky slabší jedinci si bránili svoje miesto v rade aj krikom, no nakoniec sme šťastne odplávali. Katamaran z ruského Čkalovska vedený kapitánom Jarom sa vydal na 50 minútovú plavbu po pobreží s peknými výhľadmi na hotely a rezorty z jednej strany, na šíru vodnú hladinu zo strany druhej.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po absolvovaní ležérnej plavby sme sa vyvalili na pár hodín na susednej pláži, ktorú sme zhodnotili asi ako najlepšiu z tých, čo sme videli – stromy poskytovali tieň a len v jednej z dvoch prezliekární bol použitý kondóm. Voda bola rovnako fajn, no kúpačka vo Vinianskom jazere sa mi pozdávala viac. Po skvelom langoši z búdy pri ceste sme sa rozhodli navštíviť Čiernu nad Tisou a jeden vytipovaný podnik. Vo Veľkých Kapušanoch k nám po natankovaní na legendárnej pumpe prisadol Miro, no dlho sa nezdržal. Agáta celá horela, výlet sme museli zrušiť a rýchlo sme sa presunuli naspäť na apartmán, kde sme strávili krušné chvíle až do rána. Prerezávajúce sa zúbky nie sú žiadna sranda, najmä štyri naraz.

STREDA

Horúčka našťastie ustúpila a ráno sa bebko smialo ako keby sa nič nestalo. Pripravení na všetky alternatívy sme sa vybrali na malý roadtrip, tak aby sme sa v prípade potreby vedeli celkom rýchlo vrátiť. Keďže bebe zaspalo, potiahli sme až do zapadnutej dedinky Ruská Bystrá. Tu sa nachádza Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša, drevená gréckokatolícka cerkev byzantského obradu zapísaná v zozname UNESCO.

• 

• 

Na parkovisku nás už popohnala miestna sprievodkyňa/vlastníčka kľúčov, aby sme šli obzrieť aj interiér, keď už musela merať v jej veku strmú cestu do kopca. Po pár minútach sa areál slušne zaplnil a dokonca sem zablúdil i turista z Lotyšska. V malom kostolíku v obci so 60 obyvateľmi sa každú nedeľu slúžia aj bohoslužby, vtedy to tam musí mať tú správnu atmosféru. Len veľká škoda, že sa nikde v okolí (aspoň podľa tety) nedá ubytovať a ako pozerám na ponuku ubytovaní, tak naozaj východná časť od Šíravy zíva prázdnotou.

• 

• 

Naopak, (už) známy lom Beňatina praskal vo švíkoch. Pár rokov dozadu sme tu boli sami, no v dobe instagramu a po spopularizovaní magického miesta filmom Čiara, sa z tohto miesta pomaly stáva lunapark. Pribudol prístrešok, kde sa váľali prázdne fľaše a okolo celého lomu sa vinie turistický chodníček so zábradlím. Aby toho nebolo málo, tak sa pripravuje dobrá „gadžovina“ – zipline ponad vodnú hladinu. Samozrejme, že sa tu aj počas pracovného týždňa motali desiatky ľudí, instabitches tasili prednosti, autá vírili prach a motorky burácali. Romantika fuč.

• 

• 

• 

Ešte štastie, že v susedných Inovciach sme sa pri jednom z najmenších drevených kostolíkov ocitli sami. Do zoznamu UNESCO sa tento chrám nedostal, vraj preto, že ikonostas, ktorý mal byť v cerkvi umiestnený, bol taký veľký, že z neho jednoducho kus odrezali. Cerkev prezývajú aj neposednou, Inovčania ju dostali darom od obyvateľov Baškoviec, ktorí si postavili väčšiu, murovanú. A ako bonus, od kostolíka vidíte aj neďalekú ukrajinskú hranicu vysekanú v lese.

• 

• 

• 

• 

Operátor 4ka sa v tomto regióne nevyznamenal a naspäť som „musel“ využiť offline navigáciu pomocou Here WeGo. Tá nás naviedla z Choňkoviec do Baškoviec po rozbitej ceste, čo malo aspoň výhodu v tom, že keď hralo v pozadí jedno z užhorodských rádií, naozaj som sa cítil ako za hranicami. Z Baškoviec som už navigácii nedôveroval a strihli sme to priamo do Sobraniec. Dobre sme urobili, keďže náhodou sme objavili nefunkčné Sobranecké kúpele, o ktorých som nikdy ani len nepočul. No bol už najvyšší čas ísť naspäť na ubytko, kde nás privítal riadny lejak. Ten našťastie dlho netrval a večer sme sa v lodenici ešte šli nadýchať čerstvého vzduchu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

ŠTVRTOK

V najhorúcejší deň výletu sme zamierili sa schladiť do vyššej nadmorskej výšky. Najprv sme dali krátku pauzu pri pútnickom mieste v Klokočove. Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky je asi jediný kostol s plážou čo poznám. V Sobranciach sme v podnikovej predajni zakúpili zopár fliaš lokálneho vína Tibava a zamierili na sever.

• 

• 

Parkovisko pri Morskom oku bolo doobeda slušne zaplnené, no ľudia sa v okolí roztratili, prípadne pokračovali na Sninský kameň. Návšteva tohto krásneho sopečného jazera sa ukázala ako dobrá voľba, teplota klesla na príjemných 23 stupňov a stromy poskytli ochranu pred ostrým letným slnkom. Bufet na druhej strane jazera praskal vo švíkoch a dlho sa mi nestalo, že by som na kofolu čakal v rade 20 minút.

• 

• 

• 

• 

Po návrate na parkovisko nás prepadol hlad a rozhodol som skúsiť šťastie v reštaurácii v Sobraneckých kúpeľoch. Cestou naspäť sme minuli viacero perspektívnych stravovacích zariadení ako Poľovnícku reštauráciu v Remetských Hámroch alebo Motorest Rybnička. Keď sme dorazili do cieľa o pol štvrtej, skoro ma porazilo – otvorené len do tretej. Trochu dosť som sa opustil a začal nadávať na tento východoslovenský biznisplán. Keď som sa „vyplakal“, tak som stlačil kľučku a hľa otvorené.
O pár minút milá obsluha priniesla na stôl drevorubačské porcie denného menu za 3,40 eur a ja som sa skoro od hanby prepadol. Ako hovorí reklama na Snickers – „Keď si hladný nie si to ty“.

Po riadnom olovrante sme sa vydali na prieskum opusteného kúpeľného areálu. Ten mal veľký potenciál, ale s príchodom špekulantov aj tieto kúpele dopadli tak ako mnohé iné slovenské. Mesto sa aspoň trochu snaží a s Lesmi tu vybudovalo náučný chodník, ktorý nás zaviedol k dvom funkčným prameňom so silne zapáchajúcou liečivou vodou. Niektoré objekty sú prístupné a síce sú vybrakované, ale ešte neboli objavené squattermi a dezolátmi. Zvnútra pôsobia ako keby boli opustené len pred nedávnom, nie 15 rokov dozadu. Dobré miesto na základný urbex.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Cestou popri Šírave potešili moju ekonomické alter ego plné pláže a otvorené kúpaliská v Klokočove aj Kaluži. Dážď nesklamal a opäť prišiel schladiť okolo šiestej, kedy sa na langoš zastavil na Lúči aj Miro. Posedeli sme v lodenici v bufete s dúhou nad nádržou a večer ukončili s vínom na terase.

• 

• 

• 

PIATOK

Tradičný detský budíček o piatej hodine rannej som využil na sólo výstup na Viniansky hrad. Mašinu som zaparkoval za dedinou, napojil som sa čerstvej vody z prameňa Lejbaňa a po modrej sa vydal lesom do kopca. Po polhodine som sa ocitol v areáli hradu z 13. storočia. Ten je síce teraz už len ruinou, no dobrovoľníci to tu dávajú dokopy a už pred siedmou tu panoval čulý ruch. Síce nezamestnaní chlapi z dediny, ktorí tu makajú pravdepodobne cez projekt obnovy hradov ministerstva kultúry, nevyzerali najšťastnejšie/najtriezvejšie, no združenie Zemplínsko-užská hradná cesta urobilo kus skvelej práce. Nechcel som veľmi rušiť pri práci, aby sa náhodou na mňa nenalepila, rýchlo som obehol pár výhľadov a vydal sa naspäť dolu do obce. Tu som omrkol za stromami ukrytý kaštieľ a zlomený odišiel na ubytko.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na izbe ešte vládla hlboká noc, no mne sa už zaspať nepodarilo. Rovnako som si slabo oddýchol na Vinianskom jazere, no aspoň sme sa stretli so známymi a pokecali o živote na vostoku. Na kúpanie to nevyzeralo, zvolil som teda plán B a presunuli sme sa do dediny Senné. Tú sme navštívili na jeseň 2019 pri hľadaní architektonického skvostu, ale tentokrát sme zamierili ku kaštieľu. Ten je v súkromných rukách, no našťastie sa pracuje na rekonštrukcii a objekt má veľký potenciál.

• 

Najväčším lákadlom obce sú rovnomenné Senné rybníky, národná prírodná rezervácia, ktorá sa rozprestiera v tzv. senianskej depresii. Je to jedna z najvýznamnejších ornitologických lokalít v strednej Európe.
Prechádzku sme začali v komunitnom Avescentre, kde práve prebiehal letný pracovný tábor a dobrovoľníci makali na zveľadení okolia. Areál rybníkov je naozaj obrovský a najlepšie je sa po ňom pohybovať poľnými cestami na bicykli. V okolí sa nachádza viacero rozhľadní a my sme navštívili dve najbližšie – jednu priamo v centre a druhú Ostrovik vzdialenú asi 15 minút ležérnej chôdze. Z nej sa ukázali rybníky v plnej kráse a foťák s teleobjektívom cvakal jedna radosť. Nečudo, že sa tu zjavil aj bludný Holanďan. Veď kto by nerád pozoroval vtáky.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Medzičas sme mali dobrý, bábätko bolo vysmiate, nastal teda čas opäť skúsiť šťastie v Čiernej nad Tisou. Toto mestečko na úplnom konci Slovenska (alebo na začiatku?) som navštívil mnohokrát, no nikdy som sa nezdržal. Jednoducho som len prestúpil na vlak do ukrajinského Čopu. ČnT pôsobí mierne dystopicky a vybývano, nečudo, že sa tu predávajú najlacnejšie byty na Slovensku. Dobre tu už bolo.

Jednou zo svetlých výnimiek je malá reštaurácia/pub v centre s názvom The Notorious. Ten sa preslávil instagramovým príspevkom, ktorý zdieľal pôvodný majiteľ prezývky – kontroverzný UFC šampión Connor McGregor. Akonáhle som videl video kde sa podáva whisky s poriadnou šnicľou, vedel som, že sem raz musím prísť. A tak sme aj prišli. Privítal nás sympatický majiteľ Miki s milou rodinkou a strávili sme tu veľmi príjemnú hodinu v družnej konverzácii a pojedaním skvelého jedla (Tajomstvo The Notorious nemalo chybu). S Connorom je Miki v kontakte a dokonca sa tam mal aj ukázať, no corona a Connor nejdú dokopy, táto služobka musela byť preložená. Osobne považujem návštevu tohto podniku za highlight výletu, keďže Miki je jasným dôkazom, že keď je dobrý nápad a snaha, dokáže sa zadariť aj (dúfam, že čitatelia z regiónu odpustia) v takej „diere“ ako ČnT.

View this post on Instagram

A post shared by Mikuláš Gerenyi (@thenotoriouspubrstrnt) on Oct 21, 2019 at 11:44pm PDT

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po rozlúčke som ešte šiel omrknúť posledné železničné priecestie na Slovensku, kde ma potešila nová zrekonštruovaná cesta. Už desaťročia sa hovorí o cestnom prechode ČnT-Solomonovo, tak pevne verím, že sa to tu pohne a otvorí sa nový hraničný prechod. Čiernej by to len prospelo.

Poslednú zastávku piatkového roadtripu sme zadelili v Michalovciach. Zaparkovali sme pri tržnici a vydali sa obzrieť Michalovský kaštieľ, prebudovaný z vodného hradu, domov Zemplínskeho múzea. Ten je pekne zrekonštruovaný, no sídli vedľa bývalej rozbitej autobusovej stanice, čo trochu uberá na príťažlivosti. Mierna post-sovietska atmosféra sa prelieva aj na pešiu zónu. Zrekonštruované historické budovy striedajú rozpadnuté objekty ako obchodné centrum Elán a všetko je „ozdobené“ vizuálnym smogom. Na druhú stranu zmrzlina tu stojí len 40 centov a na promenáde vládol čulý ruch. Jednoducho letná pohoda.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

SOBOTA

Ani v posledné ráno som nelenil a vybehol som susedný kopček, aby som si „odškrtol“ zostávajúci POI. Zrúcaninu kostolíka pod Senderovom s veľkým krížom som si zbytočne odkladal „na neskôr“. Krátky výstup trval len 15 minút a otvorila sa mi parádna panoráma celého regiónu. Zemplínska šírava ako na dlani a do diaľky sa rozprestieral celý Zemplín s komínmi tepelnej elektrárne Vojany na horizonte. Nečudo, že som po ceste nevidel ani jednu zanedbanú chatu na Vinianskej stráni.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po príchode na ubytko sme pobalili rýchlo veci a rozlúčili sme sa so susedmi s malým zlatým Tobim, ktorý keď mrnčal, tak sme nevedeli či to plače on alebo Agáta. Mohli by sa navzájom dabovať. Poslednýkrát sme zdolali veľkorysú štvorprúdovku do Michaloviec a vydali sme sa do Košíc. Tu sme ešte dali poslednú návštevu a vybrali sa na Západ.

Na jeseň sme navštívili Háj neďaleko Zádielskej tiesňavy, obec známu sústavou malých vodopádov. Neviem doteraz ako je to možné, ale vôbec sme si cestou do obce nevšimli veľkú sochu anjela na miestnom cintoríne. Tú tu zanechali filmári po skončení natáčania vojnového filmu Za nepriateľskou líniou (Behind Enemy Lines) s Gene Hackmanom a Owenom Wilsonom, ktorý si vraj v Sučanoch chodil kupovať rožky. Film som videl mnohokrát a vždy som si myslel, že sa natáčal niekde za Prešovom, kde mala byť aj tá socha. Napravili sme teda túto školácku chybu a obzreli si túto bizarnú atrakciu, ktorá na cintorín úplne pasuje.

• 

• 

• 

• 

• 

Odtiaľto sme to už potiahli s viac-menej krátkymi prestávkami až na západ a úspešne ukončili zaujímavú dovolenku na Slovensku. Monička asi nebude so mnou 100% súhlasiť, predsa ako mama mala väčšie stresy, no aj tento pobyt na východnom Slovensku bol skvelý. Zemplínska šírava (s malým š, čo som zistil až pri písaní tohto blogu) nie je žiadny zázrak, má oveľa väčší potenciál, no niektoré zákutia majú až „neslovenskú“ prímorskú atmosféru. Hlavne to je skvelé odrazové miesto pre výlety do širokého okolia a mám pocit, že sme tu nedovolenkovali poslednýkrát. Na východe je toho viac než dosť.