Potulky Kremnicou a okolím /FOTOBLOG/

Po úspešnom teste bábätka na víkendovom výlete vo Sv. Antone a po uvoľnení korona reštrikcií som sa opäť dal do hľadania novej slovenskej destinácie. Netrvalo to dlho, chatu pri Kremnici som mal v hľadáčiku dlhší čas. Cez starého dobrého Kisku, ktorý podporuje Dankove poukazy, som rezervoval 4 noci na kraji malej obce Lúčky, vzdialenej len pár kilometrov od známeho banského mesta.

Vo štvrtok po práci sme naložili mašinu a s ohnivým západom slnka sme dorazili do magického kraja Kremnických vrchov. Kľúčik sme našli na dohodnutom mieste, zakúrili v piecke a udomácnili sa.

• 

• 

Predpoveď na piatok neklamal a celý deň lialo ako z krhly. Dreva, jedla a pitia sme mali požehnane a po dlhom čase oddychovali ničnerobením. Keď na pár minút dážď ustal, zbehli sme do miestnej Jednoty doplniť zásoby, kde nám pani predavačka odporučila lepšie víno za 3,90, mešťanom. Obkukli sme pamätník SNP, miestne štvornohé obyvateľstvo a rýchlo naspäť do tepla chalúpky.

• 

• 

• 

• 

Podvečer sa počasie umúdrio, dokonca vykuklo aj slnko a vybral som sa do okolia na krátky prieskum. Na kopci som stretol nečakane aj ví-ťa-za prezidentských volieb.

• 

• 

• 

• 

V sobotu o siedmej ráno najbližšia hviezda žiarila na jasnej oblohe na plný výkon. Dievčatá pekne spali a ja som potichu vykĺzol na malý výlet na Krahule.

Zaparkoval som priamo v centre Kremnice a najprv zablúdil na Štefánikove námestie. Tomu dominuje Morový stĺp a za ním sa hrdo týči mestský hrad s monumentálnou Západnou vežou kostola sv. Kataríny Alexandrijskej a menšou Hodinovou vežou. Tú kostolnú vidieť odvšadiaľ v okolí.

Dlho som sa nezdržal, o 7:50 som nastúpil s pár dôchodcami na autobus a odviezol sa na Krahule. Lyžiarska sezóna tu dávno skončila a zelenými lúkami som sa prešiel po nenáročnej trase na neďaleký vrch Kremnický štít.

• 

• 

• 

Tomuto kopcu kraľuje rozhľadňa, ktorá ponúka parádny výhľad do širokého okolia a samozrejme na Kremnicu. Otestoval som objektívy a strmým svahom som sa vydal smerom naspäť do centra.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Rozmočená zem dala zabrať a neraz som sa videl rozplesknutý v blate. Pri jednom z tunelov „slovenského Semmeringu“ som prekročil železničnú trať a vstúpil znovu do Kremnice.

• 

• 

Prešiel som okolo zatvoreného hradného komplexu cez námestie, na promenáde vybavil nákup čerstvého pečiva a odfrčal smerom na Lúčky.

• 

• 

Poobede som vospolok zobral rovnakým smerom vraj k najstaršiemu geografickému stredu Európy. Takýchto stredov kontinentu je viacero, no len ten slovenský sa náhodou nachádza v strede veže gotického kostolíka sv. Jána Krstiteľa. Veľmi príjemné miesto.

• 

• 

• 

• 

• 

Za Hornou Štubňou, malou dedinou s tromi vlakovými zastávkami, kde sa komplikovane stretávajú štyri železničné trate, sme zastavili pod mocným viaduktom „Na vode“. V tú chvíľu nám nad hlavami prehrmel nákladný vlak zo smeru Banská Bystrica.

• 

• 

Cestou naspäť sme pred Turčekom objavili popri hlavnom ťahu schovaný ďalší pamätník SNP. Asi niet v regióne obce, ktorá by nebola priamo ovplyvnená týmto povstaním z konca augusta 1944. Škoda, že sa štát viac nestará o tieto pietne miesta. Mal by si brať príklad z pražskej sochy Koneva a Kremľa, ktorý jej odstránenie podľa všetkého považuje za dôležitejšie ako koronu v Rusku 🙂

• 

Poobede sme sa v Lúčkach zvítali s kamošmi, založili pahrebu, pripravili špekačky a otvorili víno. Zlé jazyky tvrdia, že sme si ešte o deviatej večer volali taxík z Kremnice a dokupovali víno na najbližšej pumpe. Pochybujem.

V nedeľu ráno sme sa prevetrali v intraviláne obce, kde sa okrem vlčiakov a Pežotov (toľko áut tejto značky som nevidel na jednom mieste ani vo Francúzsku) nachádzajú rôzne iné tvory.

• 

• 

• 

Podvečer sme znovu zostali len v trojici a na tretí deň sa konečne patrilo ísť do stredovekého baníckeho mesta. Najprv sme samozrejme začali pri železničnej stanici, ktorá je kvôli terénu umiestnená na kopci, v značnej vzdialenosti od historického centra. Terasa miestneho výčapu praskala vo švíkoch a nečudoval by som sa, keby si viacero zákazníkov radšej počkalo na nasledujúci spoj.

Samotné centrum Kremnice je veľmi kompaktné, no narozdiel od podobnej Banskej Štiavnice cítiť, že tu skapal pes. Štefánikovo námestie a okolie hradu sú na úrovni, ale ostatné uličky a aj pešia zóna zívali prázdnotou. Priamo v centre je nezvykle veľký počet opustených budov a mám pocit, že aj po porazení korony zostane mnoho obchodov definitívne zatvorených. Ale zase na druhú stranu, je len málo miest na Slovensku, kde si dáte v centre pivo za euro. Na návštevu super, no dlhodobo by som tu v produktívnom veku nežil. Ako na Balkáne.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V posledné ráno som znovu opustil rodinu a zviezol sa na malé parkovisko na konci ulice Rumunskej armády. Tu začína cesta kremnickou Kalváriou ku kostolíku sv. Kríža. História tejto sakrálnej pamiatky siaha do prvej polovice 18. storočia, no v 50. rokoch minulého storočia prestala Kalvária v Kremnici v podstate existovať. Kaplnky chátrali, kostol na vrchole vyhorel a už ho neobnovili.

Našťastie dnes sú všetky kaplnky a kostolík zrekonštruované a pribudol aj vysielač, ktorý som radšej ani neodfotil. Neviem koho napadlo ho postaviť hneď vedľa kostola s trojkrížom. Prechádzka na vrchol nie je žiadne utrpenie a po 20 minútach som obdivoval okolitú krajinu z kamenného vrcholu kopca prevŕtaného banskými šachtami. Fun fact: vrchol kalvárie je pravdepodobne jediné miesto (kde by ste to čakali) odkiaľ nevidno mestský hrad.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

A ako sa rozlúčiť s týmto krásnym krajom? Jedine s národným jedlom.

Môžem sa len hanbiť, že som Kremnicu a okolie objavil až po 34 rokoch. Musíme sa sem vrátiť, keď sa bude dať „voľnejšie dýchať“, keďže banskú a numizmatickú históriu sme z objektívnych dôvodov vynechali Čím viac cestujem po Slovensku, tým viac zisťujem, že som dokopy nikde nebol. V objavovaní rodnej krajiny mám naozaj veľké medzery a pravdepodobne prehodnotím svoj plán si „nechať Slovenko na neskôr“. Nakoniec aj to je jedno z mála pozitív zatvorených hraníc – objavíš to čo je v ich vnútri.