Tour de Slovakia – roadtrip po štyroch cípoch Slovenska

Pred mesiacom som na YouTube objavil test nového Fordu Raptor od chalanov z topspeed.sk. Tí vymysleli zaujímavý challenge – zdolať štyri „naj“ obce Slovenska od svitu do mrku. Pod pojmom naj rozumej najvýchodnejšiu, najsevernejšiu, najjužnejšiu a najzápadnejšiu obec – Novú Sedlicu, Oravskú Polhoru, Patince a Záhorskú Ves. Z testu som si odniesol poznatok, že Ford má dobrý podvozok a 10 stupňový automat, no myšlienka takéhoto roadtripu sa mi zapáčila. Síce nie na novom pickupe, ale na staršom Renaulte, no s rovnako ušľachtilým cieľom.

STREDA

Vladovi s Lukášom sa tento nápad rovnako pozdával a rozhodli sme si spestriť pracovný týždeň. Dovolenku nebolo v tento čudný rok kde minúť a mohli sme si teda dovoliť panské huncútstvo. V stredu pred obedom sme vyštartovali z Trnavy na sever. Naším prvým cieľom sa stala Oravská Polhora. Aj keď som najprv koketoval s myšlienkou dať všetky body od „úsvitu po súmrak“, narozdiel od júna by sme stratili v polovici augusta hodinu a pol svetla a zbytočne by sme sa naháňali. A nie, že by sme sa nenaháňali aj tak 🙂

D1-kou sme svižne prefrčali až na Kysuce, kde sa premávka tradične spomalila, no za Svrčinovcom sme mali novú D3-ku sami pre seba. Tento scénický prejazd do Poľska sa ukázal ako nie najlepší nápad, lebo navigácia nás strhla pred Żywiecom smerom na Oravu cez dediny a úzke cesty, kde som neraz musel kvôli poľským pretekárom vyjsť až mimo krajnice. Odmenou za toto slimačie tempo bol žurek a pierogy v motoreste v hraničnom Korbielówe. Prvé a posledné „normálne“ jedlo výletu.

NAJSEVERNEJŠIE

Slovenská strana Oravy pôsobila na prvý pohľad prázdnejšie a premávka rýchlejšie. Na križovatke v Oravskej Polhore sme to stočili na sever a zaparkovali pred zákazom vjazdu, kúsok od studničky s pitnou vodou. Odtiaľto to je po žltej značke ešte 10 kilometrov na najsevernejší bod Slovenska – hraničnú horu Modralová. Opodiaľ sa v potoku kúpali a jašili desiatky deciek, niečo také som v tejto eŕe tiktokovej dávno nevidel.

• 

• 

• 

• 

Nám na kúpanie čas nezostal, po dvadsiatich kilometroch sme za Bobrovom opäť vstúpili do Rzeczpospolity Polskej, kde sme mali v pláne omrknúť Tatry zo severnej strany. Hneď za hranicou sa nám zjavil pekný pohľad na západnú časť pohoria aj s kúskom Oravskej Priehrady.

• 

• 

Za legendárnou Jablonkou známou trhmi sa premávka opäť spomalila. Jednoducho celá poľská strana Tatier je jedna veľká obec plná obchodov, ubytovaní a atrakcií, ktorej kraľuje preplnené Zakopane. Tu sme sa naozaj vliekli, no miestami sa nám cesta odvďačila krásnymi panorámami, ktorým kraľovala táto pri Bukowine Tatrźanskej.

• 

So zapadajúcim slnkom sme opustili preplnené Poľsko a vošli do najkrajšej lokality roadtripu, symbolicky na ceste č. 66, do doliny Belej pod Belianskymi Tatrami. Od Tatranskej Kotliny lemoval cestu skvelý cyklochodník. Ten skončil až v Spišskej Belej, kde nás nad kostolom sv. Antona pustovníka privítali desiatky bocianov a za mestečkom sme museli zastaviť na nádherný západ slnka.

• 

• 

• 

Historický Kežmarok s dominantnou vežou baziliky sme museli len rýchlo prebehnúť, aspoň cesta viedla okolo veľmi architektonicky zaujímavého Nového evanjelického kostola. Ten „starý“ je drevený a artikulárny, dokonca zapísaný v UNESCO. No nič, sem sa musíme ešte vrátiť.

V Jánovciach sme sa konečne napojili na diaľnicu a rozbehli na východ. Pani z ubytovne som sľúbil príchod medzi deviatou-desiatou, ale navigácia ukazovala nesympatický príchod o 22:40. Po dlhom čase som znovu prešiel cez 5 kilometrov dlhý tunel Branisko, aj po skoro 20 rokoch stále najdlhší tunel v krajine.Tento rekord by mal (niekedy) prekonať so 7 a pol kilometrami tunel Višňové.

• 

V Prešove sme otestovali vnútorný obchvat, ktorý odľahčil premávku a z diaľnice zišli až pred Dargovom. O tomto čase aj hlavný ťah na Ukrajinu bol prázdny a cesta nočným Zemplínom rýchlo ubiehala až do Sobraniec. Tam sme museli odbočiť na vedľajšiu cestu cez Poloniny , kde som sa v serpentínach bál či na cestu nevyskočí zmätená srnka, opitý Vasiľ alebo iná divná zver. Nečakal som, že sa na tejto ceste zjavím po necelých dvoch týždňoch od posledného výletu.

V Ubli by sme v „štandardnej“ dobe pravdepodobne odobočili vpravo na ukrajinskú hranicu. Človek mieni, Číňan mení a zaparkovali sme pred budovou bývalej základnej školy v susednom Ladomírove, ktoré hostí turistickú ubytovňu. Pod hviezdnatou oblohou, ktorú pretínali Perzeidy, sme sa po chvíli netrpezlivého čakania a vyklopkávania dočkali rozospatého majiteľa. Po 600 kilometroch za volantom som si mohol konečne otvoriť vychladené prosecco :)) Autochladnička je zázrak.

ŠTVRTOK

Tradične sme pred spaním zabudli zatiahnuť závesy a okolo šiestej ma zobudilo denné svetlo a následne ja vospolok. O hodinu neskôr sme s vidinou raňajok stepovali do susednej predajne Jednota. Navštívil som za svoju nákupnú kariéru rôzne jednoty, no tak malý výber v kombinácii s pultovým predajom som ešte nevidel. Našťastie treska a rožky z predchádzajúceho dňa v ponuke boli a cyberpunkovo sa dalo zaplatiť aj bezkontaktne telefónom.

• 

• 

• 

• 

Na terase ubytovne sme s kamošmi z mini farmy spráskali šalát, rozlúčili sa s personálom kuchyne (rozvoz jedál do firiem a dôchodcom drží biznis nad vodou) a vydali sa v ústrety novému dňu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Ladomírov (nemýliť si s Ladomírovou) susedí s dedinkou Kolonica, ktorá má vlastné observatórium s letiskom a dokonca aj stredisko „Bejvoč“. Veľká škoda, že mi nenapadlo si zarezervovať nočné pozorovanie oblohy, najmä keď v tomto čase vrcholila aktivita Perzeidov. Podmienky v predchádzajúcu noc boli priam dokonalé, na oblohe ani mráčika a samotná lokalita patrí medzi najmenej znečistené svetelným smogom v regióne.

• 

• 

• 

V „centre“ Stakčína sme dostali chuť na kávu a zamierili sme do zaujímavého hotela Armales, vedľa jedinej pumpy v širokom okolí. Čerpaciu stanicu si dobre pamätám z návštevy obce spred pár rokov, kedy sme kľúče od ubytovania na obecnom úrade márne odovzdávali prevádzkarovi popíjajúcemu v pumpovom altánku s kumpánmi 🙂

• 

• 

Prvou zastávkou smerom na Novú Sedlicu sa stala vodná nádrž Starina. Tento najväčší rezervoár pitnej vody na Slovensku je prísne chránený a prístup k brehu je zakázaný. Nádrž je možné omrknúť z vyhliadky kúsok od hlavnej cesty.

• 

Druhou zastávkou sa stal Ulič. V dedine som si všimol dopravnú tabuľu smerujúcu na ukrajinskú hranicu. Žiadny hraničný prechod tam nie je, aj keď sa uvažuje o aspoň pešom do „susednej“ obce Zabriď. Pred vojnou mali tieto dedinky na kraji Slovenska ekonomicky, kultúrne a hlavne fyzicky bližšie k zakarpatským susedom ako povedzme teraz do Sniny. Veď svojho času sem viedla aj úzkokoľajka z Veľkého Berezného.

• 

Na konci dediny som odstavil mašinu v tieni pri malom altánku a polorozpadnutých hospodárskych budovách, neďaleko bývalého lyžiarskeho strediska. Teplota stúpala a my sme sa vydali smerom na ukrajinskú hranicu. Keďže hranica nie je korzo, dôvod sme mali dôveryhodný – vedie k nej červená turistická značka. Po ceste by sa mali nachádzať bunkre Arpádovej línie z obdobia II. svetovej vojny, kedy tento región patril Maďarsku.

• 

• 

• 

• 

Asi 50 metrov od hranice som zbadal vykosený úsek lesa s pravdepodobne stožiarom s kamerami. My sme odbočili vpravo a po chvíli hľadania sme našli dva bunkre z vraj jedinej zachovalej časti tohto fortifikačného systému na Slovensku, ktorý sa tiahne odtiaľto cez ukrajinské Karpaty až po Rumunsko.

• 

• 

• 

Naspäť sme zliezli na hlavnú cestu po žlto-modro(zelenej?) značke a pri „parkovisku“ sa zjavili dva policajné offroady. No nás si nevšímali, išli si oddýchnuť do altánku:) Za Uličským Krivým sme preťali 49-tu rovnobežku, na ktorú upozorňuje malá tabuľa pri ceste.

• 

NAJVÝCHODNEJŠIE

V Novej Sedlici som znovu zaparkoval pred značkou zakazujúcou vjazd motorových vozidiel. Tých na priľahlom parkovisku bolo požehnane, nečudo, začína tu trasa na Kremenec, horu na trojhraničí Slovenska, Poľska a Ukrajiny.

• 

Po zdolaní pravdepodobne najvýchodnejšieho bodu, kam sa dá zájsť autom nastal čas na návrat na západ. Pomaly sa blížila jedenásta hodina a pred nami ešte stovky kilometrov. Obzreli sme ešte rýchlo „chalúpku dedka Večerníčka„, ktorá sa na ňu ani nepodobá (minimálne počtom okien).

• 

• 

• 

V Topoli sme si dali ešte rýchlu pauzu pri drevenej cerkvi a hybaj na západ.

• 

• 

• 

• 

Po Snine nás po riadnej socialistickej štvorprúdovke privítalo Humenné a onedlho sme znovu prešli Michalovcami. Po ceste č. 79 sme obišli Trebišov a zastavili sa až na OMV-ke v Slovenskom Novom Meste. V susednom Maďarsku je nafta narozdiel od benzínu drahšia ako u nás a dotankovali sme plnú nádrž. Online som kúpil maďarskú diaľničnú známku a Lukáš prevzal opraty. Konečne som mohol vytiahnuť pivo z chladničky a užívať si nekvalitu maďarských ciest 1. triedy v (na miestne pomery) členitom kraji. Po ceste nechýbala povinná zastávka na sosisku z pumpy MOL v Szerencsi, neďaleko pompéznej „brány„, ktorá symbolizuje síce vstup do regiónu Tokaja, ale ja jej vravím „Brána do Veľkého Maďarska“.

• 

• 

Pred Miškovcom e-matrica konečne našla využitie a s diaľnicou M30 sme sa pripojili na M3 smerom na Budapešť. Po hodine a pol sme sa expresne dostavili do metropoly Maďarska a cez impozantný most Megyeri na obchvate M0 sme prešli do Budy. Tu sa naša spanilá jazda skončila a zasekli sme sa v podvečernej špičke.

• 

• 

• 

• 

Trvalo ďalšiu hodinu, kým sme sa vymotali z mesta a po kľukatej horskej (áno, aj také niečo majú pri Budapešti) cestičke 1111 plnej výtlkov a zápch (predpokladám, že táto „skratka“ sa stala populárna s príchodom navigácií) sa dostali do 40km vzdialeného Ostrihomu. Po moste Márie Valérie sme prešli na slovenskú stranu a od Štúrova sa naše tempo opäť zrýchlilo.

• 

• 

NAJJUŽNEJŠIE

Veľkorysá a hlavne prázdna cesta č. 63 nás expresne dopravila do dedinky Patince, najjužnejšej na Slovensku. Najprv sme nechali auto pri kostolíku sv. Vendelína, no po chvíli som zistil, že sa dá isť ešte bližšie k bodu záujmu. Prebral som velenie a mašinu zaparkoval pod dunajskou hrádzou. Cesta k Dunaju bola veľmi nepríjemná, všade lietal dotieravý hmyz a pôda bola nasiaknutá vodou. Bez čižiem by sme sa ani k brehu nedostali a hľadanie naozaj najjužnejšieho bodu sme nechali tak.

• 

• 

• 

• 

Aká by to bola návšteva Komárna bez zastávky v legendárnom 3 Tripl’s. Doteraz nechápeme ako sa niečo takéto podarilo miestnemu podnikateľovi – lepšie ako originál so zlatými oblúkmi.

• 

• 

Posilnení riadnou dávkou kalórií sme opäť opustili Slovensko a využili diaľničnú známku jazdou na M1-ke do Mošoňu, za ktorým sme sa napojili na konečne (po 20 rokoch) štvorprúdovú cestu M15 cez Rajku naspäť na Slovensko. Bratislava nás privítala hrozivými búrkami v okolí, no našťastie sa nám vyhli.

NAJZÁPADNEJŠIE

Až pri Stupave sme opustili diaľnicu a po luxusnej ceste tretej triedy 1106 cez (rakúsky pôsobiacu) Vysokú pri Morave sa dostali až do nášho cieľa cesty – Záhorskú Ves. Pri kompe do Rakúska sme sa dlho nezdržali, komáre nás skoro zožrali, a tak sme si ani túto víťazoslávnu chvíľu nemohli užiť. Po poslednej fotke sme vyrazili naspäť do Bratislavy, kde som porozvážal spolucestujúcich a ja som skoro po 1400 kilometroch zaparkoval doma v Trnave.

• 

• 

• 

Ak by sa ma niekto spýtal, či by som znovu absolvoval takýto divoký rýchlovýlet, tak by som odpovedal jednoznačne áno – okolo letného slnovratu a vrámci jedného dňa:) Drvivú väčšinu krajiny sme videli doslovne len ako z okna rýchlika, na druhú stranu už viem, kam na Slovensku budú najbližšie smerovať moje/naše kroky. Okolie Ždiaru vyzerá rozprávkovo a do Polonín sa treba vrátiť znovu, no určite na dlhšie. Tento kraj si to zaslúži.

P.S.: Ak hľadáte melóny, tak Patince sú dobrou voľbou 🙂