Luxairom za výhľadmi do Luxemburska

Existujú dva typy krajín – o niektorých počujete takmer stále a o iné ledva zavadíte prstom na mape. Do tej druhej skupiny patrí v našom širšom okolí aj také Luxembursko. Nie som geografický analfabet, no okrem hlavného mesta (nič ťažké na zapamätanie), členstva v Beneluxe a vysokej životnej úrovne som o tejto krajine veľa toho nevedel a úprimne ma to nijak extra nezaujímalo. Predsa, môj rajón je presne na opačnú svetovú stranu. No raz za čas treba vymeniť postsovietsku depresiu plnú vizuálneho smogu a strhaných tvárí za pekne upravené historické miesta západných krajín. A túto zimu aj skontrolovať, či tam ešte bez ruského plynu nepomrzli 🙂

PIATOK

Miro ešte v októbri dal avízo a s Romanom sme schválili solídne nacenené letenky s národnou aerolinkou Luxair z Viedne do hlavného mesta Luxemburgu. Tie zaujali nielen cenou ale najmä optimálnymi časmi odletu a príletu. V posledný februárový piatok som si pracovnú dobu skrátil na polovicu a vydal sa poobede do Bratislavy. Tam som mal za úlohu vyzdvihnúť Samsung SmartTag od Mira a otestovať funkcionalitu tohto kórejského konkurenta AirTagu. Na kraji Petržalky som presadol k Romanovi a premiérovo ho zobral na tradičný Parktiger do Schwechatu.

Niečo po tretej sme dorazili na letisko a po dlhom čase sa vydali na kontrolu v termináli 3, kde nás na turnikete hneď zastavilo červené výstražné svetlo. Vysvitlo, že aj keď Luxair využíva tento terminál na checkin, lietadlo je zaparkované pri C-gates a museli sme absolvovať kontrolu na T1. Amatéri. Našťastie sme tak mohli zavítať do Vienna Lounge, kde sme stretli už solídne posilnených známych na ceste do Moldavska. Samozrejme, že po prílete do Kišiňova si ich ešte zobrali bokom na dôkladnú kontrolu, či náhodou neprišli rozvracať tento malý nestabilný štátik.

Pri bráne C22 sme zistili, že tento let bude obsadený do posledného miesta a autobusom sme sa zviezli k vrtuľovému Bombardieru Dash 8-400 luxemburských aerolínií. Na palube nás privítal sympatický personál, na ktorom bolo na prvý pohľad vidieť, že nekmitajú pre upachtený lowcost. Na minútu presne sme začali rolovať po dráhe a so západom slnka sme symbolicky vzlietli na túto svetovú stranu.

Od Luxair som toho veľa nečakal, no palubný servis veľmi príjemne prekvapil. Takmer som zabudol, že aj v rámci Európy sa dá lietať civilizovane. Áno, letenky nestáli 19.99 eur s WDC, ale nečakali nás žiadne stresy s meraním batožiny, presádzaním, povinnosťou online checkinu, odlet o šiestej ráno, ale príjemný vrtuľák s miestom na batožinu a pohár luxemburského vína v cene.

Na luxemburské letisko sme prileteli niečo po vyše hodine a pol letu. Tieto vrtuľáky nie sú najrýchlejšie, no let to bol veľmi príjemný. Rovnako príjemné bolo aj ľudoprázdne letisko Findel, z ktorého sme sa po chvíli vymotali a zamierili na naše budgetové ubytovanie v Ibise Budget vzdialenom pár minút chôdze.

Na izbe sme zložili veci a pred hotelom naskočili na bus číslo 29. Už pár rokov je v celej krajine MHD zdarma a jedna starosť tak odpadla. Po slabej štvrťhodine jazdy sme sa nechali vyhodiť pred peknou neobarokovou budovou železničnej stanice. Luxemburg nie je výnimkou a ani najvyššie platy v Európe a nízka nezamestnanosť nie sú nezabránili výskytu pochybných indivíduí pred hlavným nádražím.

V Burger Kingu sme vybavili večeru (vďakabohu za akciu 2 Whopperi za 7e) a funky električkou sa vydali o kúsok ďalej do Ville Haute, historického centra metropoly. Tu sme sa chvíľu pomotali v okolí námestia Jána Palacha, symbolicky rozsvieteného v deň výročia vojny na Ukrajine do žlto-modrých farieb. Po hambáči nás aj smädiť začalo a zakotvili sme na jedno čapované v blízkom rockovom bare. Bolo to hlučné, preplnené a drahé. Skonštatovali sme, že na tento „crowd“ sme jednoducho pristarí.

Prázdnymi ulicami lemovanými výkladmi luxusných značiek sme prešli okolo noblesnej verejnej plavárne a ešte elegantnejším domovom dôchodcov k pravdepodobne najlepšej atrakcii mesta. 65 metrov vysoký panoramatický výťah, ktorý zdarma spája historické mesto s nižšie položeným údolím a štvrťou Pfaffenthal, cez ktorú preteká rieka Alzette. Cyberpunk na úrovni.

Pomaly sme sa s nočnými výhľadami vrátili cestičkami a mostami hore k železničnej stanici. Tu bolo už všetko zatvorené a 29-kou sme sa vrátili naspäť na ubytko. Na prvý deň toho bolo dosť.

SOBOTA

O šiestej ráno nás ešte za tmy zobudil čulý pracovný ruch na neďalekej stavbe veľkého letiskového bizniscentra. Pri rannom vysielaní BBC (britskej stanice, nie NSFW kategórie) sme nejak vydržali do ôsmej a za svetla sa znovu vrátili na miesto činu – železničnú stanicu. Obloha bola zatiahnutá sivými mrakmi a ísť o tomto čase fotiť panorámy mesta nemalo veľký zmysel.

V blízkej pekárni sme okrem raňajok vybavili aj miernu dávku stresu. Týždeň dozadu som si nainštaloval ukrajinskú appku na informovanie o leteckom poplachu a nastavil len na oblasť Ivano-Frankivského regiónu, kde žijú známi. Za tých pár dní sa žiadna „povitrjana tryvoha“ nekonala a na appku som úplne zabudol. No pri platení bagetiek sa na celú pekáreň a na plné pecky rozozvučal prenikavý zvuk sirény a zopár zákazníkom pravdepodobne zabehlo. Naozaj nepríjemný pocit.

Po raňajkách sme v automate zakúpili za ľudových 2,60e lístky do neďalekého belgického Arlonu, malej metropoly valónskej provincie s nečakaným názvom Luxembursko. Po 20 minútach jazdy prázdnym IC-čkom smerujúcim do Bruselu sme sa objavili v meste, ktoré bolo prvé na rane nemeckým vojakom v prvej aj druhej svetovej vojne.

O pol desiatej ráno to tu veľmi nežilo, a tak sme sa len prešli rozkopaným centrom, kúpili proviant a vyškriabali sa ku kostolu sv. Donáta, odkiaľ sa naskytol výhľad na celé mestečko a okolie.

Cestou dolu sme si užili aj mierne krupobitie a zavítali do neogotického kostola sv. Martina s prekvapivo impozantným interiérom. Nikdy by som nepovedal, že kostol bol dokončený len v roku 1914, no na druhú stranu moje architektonické znalosti začínajú pri troch základných typoch gréckych stĺpov a končia pri juhoslovanskom brutalizme. Všetko medzitým je šedá zóna.

Po dvoch hodinách sme opustili túto krajinu preslávenú ťažkým pivom, čokoládou a genocídou a pred obedom sme znovu vystúpili v Luxemburgu. Mraky sa začali pomaly ale isto trhať a rovnako ležérne sme si s portským v batohu (najpočetnejšia menšina v krajine sú Portugalci, ktorí sem začali prúdiť za lepším životom v 60. rokoch) prešli nočnú trasu a panorámy za denného svetla.

Znovu sme otestovali panoramatický výťah a po monumentálnom Červenom moste (oficiálne pomenovanom po veľkovojvodkyni Šarlote I.) sme prešli na druhú stranu údolia, kde sa rozprestiera štvrť Kirchberg, sídlo mnohých európskych inštitúcií. Na kraji mostu sme zazreli stanicu funikuláru a ten nás zviezol dolu na vlakovú zastávku Pfaffenthal-Kirchberg. Na podvečerný presun sme chceli využiť koľajovú dopravu, no dlho nič nešlo a naspäť na stanicu nás zviezol bus.

Na hlavnej stanici sme prešli na druhú stranu trate, kde sme po chvíli našli legendárne kaderníctvo, kde nožnice aj kreslo sú stále v cene.

Po tomto objave sme zapadli do sympatickej kaviarne/baru Caramba. Najprv sme chceli ísť len „na jedno“ luxemburské, no veľmi dobre sa tu sedelo. Po zotmení sme si všimli pri kostole oproti fakľový sprievod a na nás prišiel hlad. Pobrali sme sa k blízkemu Vietnamcovi na pho bo, fastfoodu na dnes stačilo. Ako sme prišli, tak sme aj odišli, 18 eur za porciu som fakt nečakal. Burger King sa nad nami znovu zmiloval alebo teda fastfoodu nestačilo.

Po celom dni sme už boli solídne unavení a busom sme sa vybrali dôchodcovsky po ôsmej naspäť na izbu. Nechápem ako niekto môže na výletoch riešiť ešte nočný život 🙂 Kúsok pred cieľom sme si všimli obrovskú vatru a hneď nám docvaklo. Ten fakľový sprievod nebol náhodný, v tento deň sa v krajine lúčili so zimou počas tzv. Buergbrennen, teda niečo ako u nás pálenie Moreny, len v tomto prípade sa slávnosť koná v prvý víkend po Popolcovej strede. Ak teda tomu dobre rozumiem.

NEDEĽA

Pho bo nám nepomohlo a nedeľné vstávanie nepatrilo medzi tie najúspešnejšie. Káva z automatu a suché croissanty dodali za mak energie, zbalili sme si veci a vybrali sa kade ľahšie. Vonku nás okrem nádherne slnečnej oblohy prefackal mrazivý vietor a pocitová teplota klesla k -10 stupňom Celzia. Prekvapivo plným autobusom sme sa zviezli do centra k Sofitelu, kde nás už konečne čakali pekné slnečné výhľady a absencia akýchkoľvek ľudí.

Zbehli sme dolu do starej časti Grund a cez ľudoprázdne uličky prešli popri rieke Alzette, ako inak k obľúbenému výťahu. Tentokrát sme si obzreli historické centrum aj za denného svetla. Centrálne námestie Guillaume II. sme si veľmi neužili, podobne ako v Arlone aj tu prebiehala masívna rekonštrukcia. Obkukli sme teda aspoň zvonku aj zvnútra miestny Notre Dame, úspešne odignorovali sídlo hlavy štátu -luxemburského veľkovojvodu a vybrali sa do poslednej destinácie luxemburského výletu.

Frekvencia nedeľnej MHD-čky nie je veľmi prívetivá, najmä v kombinácii s prestupom. Trvalo takmer polhodinu, kým sme sa dostali na kraj mestskej časti Hamm, kúsok od pristávacej dráhy.

Odtiaľto to bolo ešte dobrých dvadsať minút pešibusom k bráne Luxemburského amerického cintorína, kúsku USA na 20 hektároch. Na tomto pietnom mieste je pochovaných vyše päťtisíc amerických vojakov, ktorí položili život na západnom fronte. Medzi nimi odpočíva aj legendárny generál Patton, ktorý sa so svojou armádou dostal až do Plzne, no obsadiť Prahu mu bolo zakázané. Víťazstvo v II. svetovej vojne si dlho neužil, pri banálnej automobilovej nehode sa v decembri 1945 vážne zranil, ochrnul a o niekoľko dní zomrel v nemocnici v nemeckom Heidelbergu. Na jeho želanie bol pochovaný „medzi jeho chlapcami“ na Štedrý deň ’45 na cintoríne v Luxembursku.

Mimochodom len cca kilometer a pol na východ sa nachádza aj podobný vojenský cintorín s vyše desaťtisíc hrobmi, no keďže je nemecký, až tak propagovaný v bedekroch nie je a dočítal som sa o ňom až po návrate domov. Po polhodinovej prechádzke sme poslednýkrát naskočili na autobus číslo 29 a vydali sme sa smerom na letisko v obkolesení vyhukujúcich, podnapitých a dokonca fajčiacich inžinierov a doktorov. Lacné ubytovanie v tomto meste plánoval asi ten istý človek ako v Bratislave, kde bezdomovci rovnako nastupujú/vystupujú pár zastávok pred bránou do krajiny.

Na letisko sme dorazili presne dve hodiny pred odletom a potom nasledovala taká tá klasika. Salónik, odlet, zlomení, prílet, vláčik, parkovisko a domov. Vďaka bohu za voľnú dvojsedačku a prílet načas.

Luxembursko nie je destinácia, ktorú treba navštíviť za každú cenu. No ak ste v okolí, alebo vám v zbierke navštívených krajín toto veľkovojvodstvo chýba, tak prečo nie. Je dobré raz za čas navštíviť miesta, kde to jednoducho funguje, nie sú dogabané vizuálnym smogom, chodníky nehrajú 50 odtieňmi sivej a všetky kanále majú poklopy. Ešte keby ten luxemburský priemerný plat bol k dispozícii, mohli sme sa aj lepšie stravovať, no pánboh zaplať za Whopper.

P.S.: Luxemburčina je naozaj reálny jazyk a gramatika vyšla až v roku 1955.

P.P.S.: SmartTag funguje.