Fauna a flóra jarného Záhrebu /FOTOBLOG/

Na jar minulého roku spustil Ryanair nečakane linku z Bratislavy do chorvátskeho Záhrebu. Dvakrát som ju stihol využiť, no úprimne, nečakal som, že sa znovu zjaví po zimnej prestávke na letnú sezónu 2023. Či je linka dotovaná, to neviem, no veľmi priaznivé ceny na inak žiadané obdobie veľkonočných sviatkov nás presvedčili na dvojdňový a hlavne dvojitý rodinný výlet do metropoly Chorvátska.

ŠTVRTOK

Niečo pred siedmou hodinou rannou sme vyložili osadenstvo dvojice áut pred terminálom bratislavského letiska a s Lukášom sme odparkovali mašiny tradične pred Kozmosom. Hneď sme aj naskočili na 61-ku a po necelých 20 minútach sme sa za kontrolou stretli s rodinami. Prehliadka bola klasicky bratislavská, pred röntgenom je síce po novom viacero miest s prepravkami, no aj tak sme museli čakať pekne po jednom v rade okrikovaní nervóznym pracovníkom. Tomu po novom vadil aj plastový opasok, ktorý som si zaobstaral dávno pradávno pre prípad kontrol. Na desiatkach letísk prešiel bez mihnutia oka, no jedno musí byť výnimočné. Čo sa dá robiť, je to súčasťou miestneho koloritu.

Vďakabohu, že sa Chorvátsko stalo tento rok súčasťou schengenu a pasažieri sa netlačia v non-schengen chlieviku. Ten schengenský je menej upotený, dokonca by som povedal až vzdušný. Let samotný prebehol bez problémov, veď za tých necelých 40 minút sa človek ledva usadí a zaraz klesá do cieľa.

Po dvadsiatich minútach od pristátia sme nastúpili na bus číslo 290 a zviezli sa do centra mesta. Na Kvaternikovom trgu sme prestúpili na električku a tá nás vyhodila na rušnom námestí pomenovanom po bánovi Jelačičovi, s ktorým spolupracovalo aj legendárne trio Štúr, Hurban a Hodža. Niečo okolo jedenástej sme zhodili veci na peknom apartmáne na Hebrangovej ulici a kým ten paničky poupratovali, my sme vyrazili do slnkom zaliateho centra. S osemročným turistom a trojročnou cestovateľkou sme veľké plány nemali, a tak sme sa len motali v uličkách a parkoch plných kvetín.

Keď manželky zbadali indické bistro, o prvej strave na Balkáne bolo rozhodnuté. Po solídnom obede sme zablúdili do prvej krytej obchodnej pasáže Oktogon s krásnou vitrážovou kupolou z prelomu 19. a 20. storočia. Shopping na úrovni za čias monarchie.

Rovnako štýlová je jedna z najkratších pozemných lanoviek na svete, ktorá od roku 1890 spája Donji a Gornji grad. Gornji grad alebo aj Gradec je názov historickej časti Záhrebu na svahu Medvednice, z ktorej po spojení s Kaptolom vznikol dnešný Záhreb. S našou rodnou Trnavou má spoločného panovníka, ktorý mu udelil status slobodného kráľovského mesta – Belo IV. vydal Zlatú bulu 4 roky po tej trnavskej.

Na historické centrum tu bolo nejak priveľa áut a rekonštrukčných prác a radšej sme sa motali len v bezpečí Strossmayerovej promenády s výhľadmi na mesto. Mimochodom ak by som len tak letmo pozrel na horizont a niekto by mi povedal, že to je panoráma Bratislavy niekde od hradu, tak by som aj uveril. Monarchia, socialistická architektúra a 1000mm rozchod s električkami československej výroby tieto dve mestá veľmi zbližujú.

Po schodoch sme zbehli znovu do „centra“ a keďže sa blížila druhá hodina, čas check-inu, vydali sme sa naspäť na ubytko, trochu zrelaxovať.

Agáta ten relax zobrala príliš vážne a z apartmánu sme sa vymotali až okolo piatej. Na plánované ZOO čas nezostal a namiesto fauny sme zvolili flóru v neďalekej botanickej záhrade. Takto v podvečernom svetle to tu bolo ako stvorené na príjemnú prechádzku medzi množstvom rozkvitnutých kvetín a bylín. Ešte, že sme mali pri sebe profesorku biológie.

Ako latentný šotouš som musel obzrieť aj neďalekú hlavnú železničnú stanicu, ktorá je oproti tej bratislavskej na mierne vyššej úrovni. Cez priľahlé námestie Kralja Tomislava a parky Josipa Jurja Strossmayera a Zrinjevac sme sa znovu vrátili do už nočného centra.

Večeru sme vybavili v náhodne objavenej kafé/pizzerii Lira a s fľašami chorvátskeho vína zo supermarketu Studenac sme sa vydali užívať „nočný život“ na apartmáne.

PIATOK

Po sýtych raňajkách z pekárne a konzultácii s predpoveďou počasia sme sa električkami vydali do okrajovej časti Gračani, niekdajšej malebnej dedinky na svahoch hory Medvednica. Pred rokom tu bola spustená nová kabínková lanovka spájajúca mesto s vrcholom hory Sljeme vo výške 1030 metrov nad morom. Veľkonočný piatok v Chorvátsku je pracovným dňom a na lanovke a aj inak populárnom rekreačnom stredisku bolo len minimum návštevníkov. Trochu sme sa na vrchole pomotali, ale studené posezónne lyžiarske stredisko bez snehu, no plné odpadkov, nebolo tým najprívetivejším miestom na trávenie voľného času.

Cestou dolu sme vystúpili z „lesnej“ električky dve zastávky pred konečnou Mihajlovac a vstúpili do zaujímavej reštaurácie Stari Puntijar, kde Puntijarovci pripravujú jedlá podľa tradičných receptov a šabľou otvárajú šumivé už takmer 200 rokov. V priestoroch tohto „loveckého zámočku“ sa objavil aj sám majiteľ, reprezentujúci piatu generáciu vlastníkov reštaurácie a hotela, aby sa pristavil pri každom stole a spýtal sa, či je všetko v poriadku. Veľmi príjemný prístup.

Riadne napráskaní sme sa zgúľali dolu kopcom na zastávku električky a odviezli sa znovu do centra.

Vystúpili sme pri štadióne Dinama Záhreb, ktorý leží oproti najstaršiemu verejnému parku nielen v meste ale aj v celej juhovýchodnej Európe – Maksimir. Svoje brány otvoril koncom 18. storočia a aj tu nájdeme slovenskú stopu, dokonca trnavskú – Juraj Haulík sa v roku 1837 stal záhrebským biskupom a o rok na to pozval skúsených záhradníkov a architektov z Rakúska, ktorí stáli za parkami v Laxenburgu, Schönbrunne alebo Hetzendorfe.

Vo vnútri parku v roku 1925 otvorila svoje brány zoologická záhrada. V prvý deň tu našli svoj domov len tri líšky a dve sovy, no odvtedy sa fauna rozrástla a dnes tu prebýva takmer 300 druhov zvierat. Pred pár rokmi bola ZOO zrekonštruovaná, vraj predtým to bola celkom tragédia. Veľmi smutné to stále je v pavilóne opíc, ktorý najmä takto v chladnejšom počasí, keď najbližší príbuzní pána tvorstva, sedia smutní v klietkach vo vnútri budovy. Ale čo by sme chceli za 4 eurá, že. Škoda len, že sa pred nami skryl varan komodský, na tohto giganta som bol zvedavý.

Unavení z toľkej poobednej fauny a doobednej flóry sme potom ako sa Agáta na hulváta vykadila na záhon, naskočili na električku, no tá nás odviezla úplne inam ako sme plánovali. Našťastie električky premávajú aj smerom opačným a cestu na apartmán sme našli. No bola to pravdepodobne predzvesť kliatby v podobe 1000mm rozchodu.

SOBOTA

Budík neúprosne zazvonil o piatej ráno a pred šiestou sme zbalení opustili prechodné bydlisko. Na zastávku sme to mali len zopár minút a prišli sme sem s dostatočnou rezervou. To ale električke číslo 2 (ktorá nás mala zviezť k letiskovému spoju číslo 290) bolo jedno a pred našimi očami elegantne a v predstihu opustila zastávku. Rýchlo sme naskočili na štvorku, ktorá nás odviezla na železničnú stanicu. Lenže alternatívny bus nám rovnako zdrhol (zastávka na opačnej strane koľajiska) a pri cene „komerčného“ letiskového busu Pleso prijevoz (8 eur osoba) sme radšej zavolali dva taxíky.

Na zračnu luku sme nakoniec dorazili takmer 20 minút pred príchodom 290-ky (fakt by mohla premávať častejšie ako v intervale 35 minút) a rýchlo vybavili všetky povinné procedúry na tomto prekvapivo veľkom letisku.

Kontroly nezabrali veľa času, nachvíľu sme otestovali salónik a svorne si počkali na meškajúci let z Bratislavy. Kým v BTS by nás upratali do chlievika, tu mu úspešne sekundoval „chobot“, z ktorého sme až po dobrých 20 minútach konečne začali boardovať. Airbus Laudy na spiatočnej ceste vystriedal žlto-modrý Boeing 737 poľskej odnože Ryanair – Buzz. Našťastie na 35 minútovom lete nebol mierny kvalitatívny prepad poznať a o pol desiatej sme dosadli na upršané a uzimené bratislavské letisko. Vonku bolo tak hnusne, že by som prijal tie slávne autobusy, no poctivo sme si odšliapali pár desiatok metrov k terminálu. Vivat schengen!

Dva dni v jarnom Záhrebe boli dobrou voľbou, no nie je to mesto, z ktorého by som spadol na zadok, najmä keď sa jedná o Balkán. Človek namiesto priam exotického Sarajeva, bizarného Skopje alebo betónového Belehradu dostane takú solídnejšiu Bratislavu bez rieky. Na druhú stranu rád sa sem vrátim cestou k Jadranu – z mesta sme videli len absolútne minimum a blízke okolie s horou Medvednicou a pevnosťou Medvedgrad si pýta bližší prieskum. A keď vidím tie ceny leteniek z Bratislavy, možno to bude aj skôr ako si myslím. Keď dávajú ber, keď bijú utekaj.