Na pivo a čevapi v Banja Luke (cez Záhreb) /FOTO BLOG/

Po necelých dvoch týždňoch som sa znovu zjavil na bratislavskom letisku, no rodinu som vymenil za Vladimíra. Destinácia ranného letu bola totožná – Záhreb, ale plán jednodňového retardovaného™ výletu pozostával z následného presunu do bosnianskej Banja Luky. V hlavnej leteckej bráne na Slovensku sa toho veľa nezmenilo – odlety by sa dali spočítať na prstoch jednej černobyľskej ruky, elegantné „spovedelnice“ zakrývajú nádoby zachytávajúce vodu z deravej strechy a švajčiarske hodiny stále ukazujú zlý čas. V salóniku sme vybavili rýchle raňajky s negroni a na final call sa vydali na boarding.

Let do Záhrebu patrí medzi tie príjemnejšie – trvá len niečo vyše polhodiny a ako bonus bol zaplnený ani nie do polovice. Pred terminálom sme stretli aj najznámejšieho vlogovacieho ľudoopa – neandertálca Mareka Šouna, ktorý sa vydal na kontrolu cien v Chorvátsku po zavedení eura. Dezolátom sveta žiť v schengene.

Autobus číslo 290 nás tentokrát zdarma (vodičovi sa asi nechcelo zdržovať predajom lístkov) zviezol smerom do centra, kde sme vystúpili na rušnej križovatke Heinzelova. Medzičas sme mali dobrý, a tak sme sa nezáživnou ulicou Grada Vukovara vydali smerom k autobusovej stanici. Po ceste sme v banke vymenili nejaké tie zvyšné kuny a objavili zanedbaný monument venovaný 16-temu poludníku, ktorý pretína hlavné mesto Chorvátska.

Južne od železničnej stanice sa rozprestiera veľký park a Zagrebačke Fontane, nad ktorými dohliada socha prvého chorvátskeho prezidenta. Hneď cez cestu sa nachádza veľmi elegantný pamätník venovaný spomienke na Domovinski rat – Vlasteneckú vojnu z prvej polovice 90. rokov.

Prechádzku sme zakončili pri hlavnej stanici, kde sme strelili dve predražené pivá a ešte k tomu fľaškové. Vukovarsko na terase solídneho podniku Cug a Ožujsko v riadnom pajzli Željezničar hneď naproti. Neviem čo chorvátske sociálne prípady pijú, no dvojeurové Ožujsko to asi nebude.

Do odchodu autobusu nám zostávala necelá hodina. Na prvý pohľad sa to nezdá, vlaková a autobusová stanica sú od seba vzdialené 20 minút pešibusom. V pláne sme mali ešte rýchly obed a zavolali sme si na pomoc Bolt. Po pár minútach pre nás prišlo 300 koňové trojkové BMW a hneď mi bolo jasné, že vodič Josip sa pravdepodobne neživí taxikárčením za 2,50e/jazda. Vykľul sa z neho TV režisér zo Sarajeva, ktorý vyštudoval pražskú FAMU a vystriedal asi všetky televízie v krajinách bývalej Juhoslávie. Ako vraví, jazdí preto, aby si vyčistil hlavu. Po krátkej jazde sme až príliš expresne natlačili staničné čevapi, vypustili pivá a 2 minúty pred odchodom naskočili na poschodový MAN smerujúci cez Banja Luku do Sarajeva.

Autobus Centrotrans vyrazil nebalkánsky na minútu presne, zaplnený takmer do posledného sedadla. No osadenstvo balkánske bolo – miestami to tu pripomínalo zájazd dôchodcov na prezentáciu hrncov, interiérom sa linula vôňa bureku zo zamastených papierových sáčkov a do toho hrali náhodné balkánske beaty v podobe zvonení na telefóne vypeckovaných na maximum.

Po tom, ako sme sa vymotali zo Záhrebu a napojili na diaľnicu, som upadol do príjemnej kómy a zobudil sa až kúsok pred hraničným prechodom Stara Gradiška. Na chorvátskej strane sme všetci poctivo opustili autobus a po jednom absolvovali pasovú kontrolu. Postávaním medzi pofajčujúcimi chlapmi v medzihraničnom priestore som si pripomenul staré dobré časy, keď sa viac presúvalo po zemi ako po nebi. Stále to má niečo do seba.

Po prekročení rieky Sáva sme vstúpili na pôdu Bosny a Hercegoviny. Prvý aj poslednýkrát sme zahliadli aj štátnu vlajku, v Republike Srpskej majú radšej trikolóry, a tak to tu skôr vyzerá ako v Rusku, keďže farby sú totožné, len poradie je otočené. Narozdiel od chorvátskej strany, tento hraničný prechod sa nachádza priamo v centre mesta Gradiška a veľa priestoru na manévrovanie tu nie je. Našťastie nám policajt vyzbieral pasy a pohodlie autobusu sme nemuseli opustiť. Medzitým môj EÚ doklad a hlavne powerbank zaujal spolusediaceho, ktorý cestoval do Sarajeva. Pomohol som mu dobiť šťavu a s 20 minútovým meškaním oproti grafikonu sme vyrazili cez dediny do cieľa našej cesty.

30 kilometrov od Banja Luky, pred motelom Atos, sme zrazu zastavili na parkovisku a statný vodič s parťákom zavelili dvadsaťminútovú pauzu. Skvelý nápad, najmä keď sme v Banja Luke mali na prieskum vyhradených cca 3 a pol hodiny. Nič sa nedalo robiť, vodič je šéf a srbské Zaječarsko z malých potravín osviežilo.

Na autobusovú stanicu v Banja Luke, hlavného mesta Republiky Srpskej, sme dorazili o pol piatej podvečer, so 40 minútovou sekerou. Hneď nás zaujala solídne predimenzovaná socmod budova susednej železničnej stanice. Na naše prekvapenie bola otvorená, no pri ôsmich vypravených spojoch denne to tu zívalo prázdnotou. Verím, že začiatkom 80. rokoch mali v Juhoslávii veľké plány, ale v tejto časti Balkánu sú dnes železnice takmer mŕtve.

Pred stanicou sme chceli využiť služby MHD, no miestnou menou sme nedisponovali a eurá tu ako na jednom z mála miest neakceptovali. Nič sa nedalo robiť, kým som sa zorientoval kde je zmenáreň, dvere žltého šípu sa zabuchli a radšej sme zamierili k jedinému taxíku široko-ďaleko.

Taxikár nás za (na môj vkus nekresťanských) 7 eur hodil do centra k pevnosti Kastel. Taxameter síce fungoval správne, no asi som čakal skôr kaukazskú cenu na 5 kilometroch ako takúto slovenskú. V tieto dni mesto žilo tenisom – konal sa tu antukový turnaj ATP Srpska Open (tento rok sa hral tenis tu namiesto srbského Belehradu) za účasti najväčšej celebrity široko-ďaleko – Novaka Djokoviča. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tak tento turnaj ponúkol najlacnejšiu možnosť ako vidieť hrať hráčov takéhoto rangu – ceny lístkov začínali od cca 7 eur na prvý deň po takmer 40 na finále.

Stredoveká pevnosť Kastel leží na brehu rieky Vrbas a je voľne prístupná. V tento podvečer tu hlavne finišovali práce na víkendovom hudobnom festivale Plan B Zajedno. V Banja Luke festivalmi a kultúrou vo všeobecnosti žijú a v roku 2009 tu dokonca v jeden deň hrala britská skupina Kosheen a Lenny Kravitz. Problém bol v tom, že kým Briti hrali na festivale, tak Lenny brnkal na štadióne na opačnej strane mesta. V tú istú chvíľu.

Samotné centrum Banja Luky je veľmi kompaktné. Najprv sme prešli cez most Patra na druhý breh rieky Vrbas a po chvíli sa opäť vrátili do severnej časti mesta. Tej dominuje mešita Ferhadija zo 16. storočia. Teda orginál dominoval, no v noci zo 6. na 7. mája 1993 ju Srbi vyhodili do vzduchu. Sutiny boli aj napriek prosbám Bosniakov uložené na tajnom mieste a z mešity sa stalo parkovisko. Ešte v roku 2001 dostala miestna moslimská komunita povolenie na rekonštrukciu/výstavbu novej mešity, no po rôznych protestoch, obštrukciách a útokoch bol súčasný chrám otvorený až 7. mája 2016.

Cez park Petara Kočiča sme prešli k budove bývalej železničnej stanice, v ktorej dnes sídli múzeum súčasného umenia. Tu sme skontrolovali umiestnenie zastávky letiskového autobusu a vydali sa na večeru.

Na odporúčanie sme zavítali do podniku Roštiljnica A&D. Ledva sme našli miesto na sedenie a o hodinu neskôr sme sa ledva zdvihli zo stoličiek. Keď toto bola porcia pre dve osoby, tak to miestni musia trénovať od narodenia. Fakt skvelá „žranica“ za polovičné ceny oproti takej autobusovej stanici v Záhrebe. Už sa nečudujem tomu, že keď v Banja Luke otvorili v roku 2011 prvý McDonald’s, ten sa tu dlho neohrial a v roku 2015 sa miestni s touto sieťou „slávnostne“ rozlúčili. V súčasnosti v krajine nefunguje ani jeden „mekáčik“.

So zlatou hodinkou sme sa odgúľali do „centra-centra“ kde sa na pár desiatkach metrov štvorcových nachádza kultúrne centrum Banski dvor, sídlo prezidenta Republiky Srpskej, radnica mesta Banja Luka a ortodoxný chrám Krista Spasiteľa. Kým mešitu zničili Srbi v 90. rokoch, tak pôvodný kresťanský svätostánok zdemolovali chorvátski ustašovci počas rozsiahlych protisrbských pogromov v roku 1941. Súčasný chrám začal slúžiť po dlhoročnej výstavbe v roku 2004.

Takto štvrtok podvečer to tu riadne žilo aj na promenáde, ktorou sme sa vrátili naspäť k starej železničnej stanici. Žiaľ, kávu sme už nestíhali – a to sa vraj v meste s 200 tisíc obyvateľmi nachádza vyše 1000 kaviarní.

Mikrobus sa ukázal desať minút pred odchodom a v počte 8 pasažierov sme sa vydali (znovu nečakane na minútu presne) na malé letisko vzdialené 30 minút jazdy. Spoločnosť nám robil mladý cestovateľ z Brna s bosnianskými koreňmi, ktorý sem prišiel omrknúť tenis. Veľa tu toho nenaspal, jeho hostel sa nachádzal oproti luxusnému Mariottu, kde prebýval aj Djokovič a nonstop tam na neho vyčkávali davy fanúšikov. Prezradil nám aj zaujímavý údaj – v meste je vraj pomer mužov a žien 1 ku 7 a radi sem chodia na víkendové „pytačky“ fešáci zo Srbska. Pomer pohlaví je asi z ríše snov, no verím, že keď veľa chlapov maká na západe, tak sú ženy v silnej prevahe.

Letisko v Banja Luke je presne také ako som si predstavoval – ten kto zažil Niš bude ako doma. Nič tu dokopy nie je – jedna predražená kaviareň, malý obchodík kde nepredávajú vodu (tú má pod palcom samozrejme kaviareň), checkin, WC a kontrola. Za ňou sa nachádza čakáreň, kde pri jednom odlete nájsť voľné miesto na sedenie je takmer nemožné. Znovu tu je len kaviareň a o salóniku alebo duty free obchode sa dá len snívať. Na druhú stranu reálne stačí prísť na letisko 10 minút pred začiatkom boardingu a to ešte stihnete dobiť telefón v detskom kútiku.

Airbus Laudy odletel načas a po 40 minútach sme pristáli na viedenskom letisku. A320 piloti odparkovali na noc pri cargu a autobusom sme absolvovali vyhliadkovú jazdu na druhý koniec letiska. Po expresnej pasovke sme sa onedlho zvítali s Romanom, ktorý nás prišiel v túto neskorú hodinu vyzdvihnúť. Domov som dorazil niečo po polnoci, po 18 hodinách, 4 letiskách, troch krajinách, 0 čapovaných pivách.

Rodinný Záhreb pred dvomi týždňami dopadol na výbornú, no tento jednodňový komparatívny výlet názorne ukázal, že ten pravý Balkán je viac na juhovýchode. V Banja Luke žiadna „must see“ atrakcia nie je (aj keď vďaka meškaniu busu sme nestihli napr. divoký kostol Bonaventuru alebo vyhliadku nad mestom), no hlavné mesto Republiky Srpskej je oproti metropole Chorvátska oveľa živšie a živelnejšie. Presne také aké má byť. Každému sa páčiť nebude, no na Balkán sa nechodí za čistými ulicami, presnou MHD a Starbucksom na každom rohu.

Balkán v troch obrázkoch