S Etiópčanmi do Kodane /FOTOBOLOG/

Po necelých dvoch týždňoch znovu zazvonil budík o tretej ráno a prázdnou diaľnicou som sa vydal smerom na Schwechat. Po ceste som vyzdvihol Vlada, ktorý niečo pred mesiacom neváhal a súhlasil s jednodňovým retardovaným výletom™ v polovici pracovného týždňa. V stredu ráno sme sa do Kodane nevydali na krídlach tradičného lowcostu, ale premiérovo využili tzv. 5th freedom flight exotických Ethiopian Airlies. Etiópčania párkrát do týždňa posielajú svoje Boeingy 787 z Addis Abeby do Kodane s medzipristátím vo Viedni a po dlhom čase sme odlietali z terminálu 3.

Po rýchlych raňajkách v Sky Lounge sme sa vybrali polhodinu pred odletom na bránu G03 – to znamenalo neštandardne absolvovať pasovú kontrolu na lete v rámci schengenu. Na let do Kodane sa nás takto ráno zišla necelá dvadsiatka pasažierov, drvivá väčšina podobných pacientov ako my s Vladom. Viackrát museli pracovníci gejtu vysvetľovať zmäteným pasažierom Austrianu, že toto nie je ich ranný let a teda zbytočne absolvovali pasovku, jednoducho sa musia vrátiť na správny gate. Medzitým sa riadne rozpršalo a pri vchode mierne zhumpľovanej 787-čky nás okrem exotického personálu privítala mokrá handra pred dverami, ktorá nestíhala vsakovať dažďovú vodu tečúcu priamo do interiéru.

Na palube to zívalo prázdnotou, economy trieda bola zaplnená ledva do štvrtiny a nájsť si voľnú trojku s okienkom nebol žiadny problém. So 45 minútovým meškaním sme sa vzniesli do nebies a zamierili na sever. Naposledy som letel s wide-body mašinou pred šiestimi rokmi cestou na Filipíny, takže aspoň pre mňa to bol malý sviatok. Žiadny problém s miestom, IFE slušné (no kamery potešili) a hlavne sa dalo normálne poprechádzať. Rovnako aj úroveň hluku a komfort letu bol na znateľne vyššej úrovni ako u menších strojov. Fyziku neoklameš. Mierne sklamal palubný servis, nie že by som bol po návšteve salóniku hladný, no biedna žemlička veľmi nereprezentovala The New Spirit of Africa. Aspoňže paradajkový džús nechýbal.

Let samotný ubehol rýchlo, nad nemeckým Baltikom sme začali klesať, pri švédskom Malmö s ikonickým mrakodrapom Turning Torso sme to stočili na západ a po 17 rokoch som pristál na kodaňskom letisku.

Na letisku Kastrup sme absolvovali pasovku a vydali sa do centra. 24 hodinový lístok na MHD stojí rozumných 80 DKK a preplnená súprava plne automatizovaného a polospoteného metra žltej linky M2 nás za štvrťhodinku vyhodila na dopravnom hube Nørreport.

Smädní sme nabehli do jednej zo všadeprítomných prevádzok známej siete 7-Eleven, no pohľad na cenovky a následná matematika ZŠ, delenie cca 7, nás uviedla do trpkej reality. Našťastie hneď opodiaľ na nás žmurkol škótsky teriér s nákupným košíkom v ústach – maskot reťazca Netto, kde peňaženka po prvotnom šoku prestala plakať.

Naše kroky s pivami v batohu viedli k neďalekému renesančnému zámku Rosenborg, ktorý ukrýva korunovačné klenoty. Obzreli sme si mierne chaotickú výmenu stráže, ktorej do kroku hrala z úzadia vojenská kapela dookola nacvičujúc jednu skladbu. Slnko začalo o tomto čase už riadne pripekať a radšej sme sa stiahli do krásnej kráľovskej záhrady, najstaršej v krajine – Kongens Have.

Po doplnení pivných vitamínov (Yakima IPA od Jacobsena chutí dobre aj z plechovky) sme sa vydali k impozantnému luteránskemu kostolu Frederika. Kupola tohto mramorového svätostánku je najväčšia v Škandinávii a s prižmúrením oka je podoba s vatikánskym vzorom viditeľná. Čo nás ale prekvapilo, bola otvorená brána kráľovskej garáže skrývajúca klenot – Rolls Royce Silver Wraith z roku 1958, prezývaný Store Krone (veľká koruna), slúžiaci doteraz ako oficiálne štátne auto hlavy Dánska – kráľovnej Margaréty II.

Pri jednom zo štyroch identických palácov Amalienborgu, jedného z oficiálnych sídiel kráľovskej rodiny, nás ponaháňala stráž (doteraz nevieme, čo sa pánovi so smiešnym chlpatým klobúkom nepáčilo), radšej sme sa teda pobrali bližšie k vode.

Fontány v malom parku Amaliehaven nás pre rekonštrukciu neosviežili, tak sme sa po rušnom nábreží vybrali na sever, za pravdepodobne najznámejšou atrakciou Kodane.

Socha malej morskej víly je jednoducho „waste of time“, ako by povedal náš kamoš Lukáš. Vedel som, že to bude „unimposing“, ako sa píše na Wikipédii, ale že až tak by som nepovedal. A do toho kopec turistov a nepríjemné protisvetlo.

Rýchlo sme sa pobrali o kilometer ďalej, do modernej štvrte pri mori na konci promenády Langelide. Tu sa rozprestiera malý park geneticky modifikovaného raja, kde nechýba ani oveľa zaujímavejšia alternatíva v podobe zmutovanej malej morskej víly.

Po jednom Tuborgu od smädu sme sa vybrali na najbližšiu stanicu metra Østerport a zviezli sa do centra diania – k „novému prístavu“ aka Nyhavnu.

Tu sme hneď zasadli medzi amerických dôchodcov importovaných jednou z obrích výletných lodí, do reštaurácie menom Nyhavns Færgekro. Kodaň je jednoducho drahá a keďže razím zásadu „menej nikdy nie je viac“, tak som na obed vybral tento podnik s all you can eat – smørrebrød. S Vladom sme konzumácii ražných chlebíčkov s rybkou prepadli ešte v Rige a tu sme sa za relatívne prijateľných 185 DKK prežrali ako klasickí východoeurópania v tureckom rezorte. Na výber bolo 10 druhov rôzne pripravených sleďov a bolo by hriechom každý z nich nevyskúšať. Niektoré aj dvakrát.

Po tomto obžerstve sme sa len pomaly pregúľali do najbližšieho Netta, aby sme tlaky vyrovnali dobre sýtenou kolou. Veľmi to nepomohlo, no aspoň sme sa hýbali a urobili si prechádzku po nábreží a vodnom kanáli.

Cez cyklo/peší most Inderhavnsbroen sme prešli na opačný breh, kde nás v Christianshavn znovu príjemne šokovalo moderné bývanie v tesnej blízkosti vody. Kým na Slovensku je kúpanie začiatkom júna skôr zriedkavé, tak Dáni neváhajú a využijú každú príležitosť a slnečný lúč. Voda v tomto období má možno 15-16 stupňov, no miestnym to nevadilo a až polícia musela prísť na člne trošku narobiť poriadky. Ordnung musí byť.

Cez Knippelsbro, most spájajúci Christianshavn s centrom mesta, sme sa vrátili na druhú stranu. Táto spojnica z 30. rokov je zaujímavá najmä dvomi kontrolnými vežičkami – v severnej z nich sa nachádza aj malá kaviareň.

Káva bolo to posledné po čo sme prežratí túžili. Mierne pripečení sme sa dovalili k palácu Christiansborg, kde sídli zákonodarná, výkonná a aj súdna moc – dánsky parlament, premiér a najvyšší súd.

No pre nás bola najzaujímavejšia veža s bezplatnou vyhliadkou Tårnet a 360 stupňovou panorámou na celé mesto, a v tomto počasí aj švédske Malmö. Síce treba najprv absolvovať dôslednú prehliadku, no zdarma je zdarma. A vďakabohu za výťahy.

Predražená minerálka zo 7-Eleven pomohla a cez hlavnú nákupnú ulicu Strøget sme prišli ku „okrúhlej veži“ – Rundetaarn. Táto bývalá hvezdáreň je zaujímavá najmä svojím špirálovým schodiskom pre kone, ktoré vedie na vrchol.

Do odletu nám ostávali necelé tri hodiny, v najbližšom Netto sme vybavili dánske jedlé podarúnky (slaný pendrek nemusí mať vždy úspech) a vydali sa metrom na poslednú zastávku nášho jednodňového výletu.
Pred stanicou metra Christianshavn, vstupnej brány do „slobodného“ mesta Christiania, nás privítala alternatívna tvár inak usporiadanej Kodane. Banda opitých starých Aziatov pôvodných obyvateľov Grónska, rozbité fľaše, nechutné verejné pisoáre … daň za slobodu. Príjemné kodanské úsmevy nahradili bezprizorné výrazy a radšej sme foťáky nechali v púzdrach. Rýchlo sme prešli do „bezpečia“ okolia kostola Nášho spasiteľa (Vor Frelsers Kirke). Tento kostol upúta z diaľky na prvý pohľad zvláštnym ukončením veže so špirálovitým schodišťom. Nám ho zatvorili pred nosom, tak sme si holandské baroko obkukli aspoň zvonku.

Navštívili sme samozrejme aj samotný „freetown“, ale asi som už na to starý a zadubený, no nejak ma tieto komunity s fľaškovým pivom v ruke a otravnými predajcami hašišu na Pusher street nefascinujú. Keby aspoň fotenie nebolo zakázané. Posledné pivo v podobe domáceho Carlsbergu sme vypili pri Stadsgraven, jazere/kanále oddeľujúcom freetown od zvyšku ostrova Amager, na ktorom leží aj letisko.

Hodinu pred odletom sme s 30 tisíc krokmi v nohách dorazili naspäť na kodaňské letisko. Podarovali sme ešte stále platné celodenné lístky (aj keď si najprv mysleli obdarovaní, že sme nejakí špekulanti z východu, tak sme ich museli nanútiť) a po kontrole sme sa znovu vybrali na pasovku.

Pani policajtka sa čudovala prečo ideme cez imigračku, keď letíme do Viedne, no čarovné slovíčko „Ethiopian“ zafungovalo. Na lounge žiaľ čas nezostal, trvalo ďalších takmer 10 minút kým sme sa premiestnili na vzdialenú bránu C37 a plynule sme nastúpili na palubu.

787čka si od rána na nás počkala na svojom mieste (vidieť, že Ethiopian sú štátnou firmou, súkromný kapitál by si asi nedovolil 10 hodín nechať len tak sa váľať mašinu za 100+ miliónov dolárov) a do lietadla nás znovu nastúpilo menej ako 50 pasažierov.

Na palube nás privítala nová posádka, no zopár letušiek s nami ráno letelo. Usadili sme sa na svoje miesta a pushback začal len s 15 minútovým meškaním. Ešte som Vladovi stihol povedať, že ako super, priletíme do Viedne skôr ako je v pláne. Ale kdeže, Tonko mieni, handling mení. Po pár desiatkach metrov lietadlo zastavilo, kapitán oznámil, že bola naložená nesprávna batožina a vrátili sme sa znovu na bránu. Neviem, neviem, či to o tej batožine nebol len zastierací manéver, keďže letuška otvorila dvere a pristúpil na palubu jeden upachtený starý pasažier… Akýkoľvek bol dôvod meškania, z dráhy sme sa odlepili s hodinovou sekerou.

Po pár minútach som sa presunul do voľnej trojky a po chutnom sendviči z kodaňskej letiskovej kuchyne som sa pokúsil zaspať. No márne, na palube bolo priveľa kakaových šarvancov, takže o nejakom pokoji sa nedalo hovoriť. Ani vínom alebo etiópskym pivom som si nemohol pomôcť, onedlho ma čakal volant.

O trištvrte na desať sme pristáli na Schwechate, no pasovka nám prekazila plán stihnúť vlak k parkovisku. Nič sa nedalo robiť, zobrali sme sa na transfer a po štvrtej kontrole za deň sa znovu objavili v SkyLounge na kávu a snack. Arrival lounge zafungovala.

Domov som dorazil po 21 hodinách, no tento retardovaný výlet™ stál za to. Exotická aerolinka, poriadne lietadlo a jedno krásne mesto, ktoré by mohlo byť vzorom naším biednym východoeurópskym metropolám. Nielen architektúrou, cyklochodníkmi alebo mestskou dopravou, no najmä prístupom k verejnému priestranstvu. Estónsko koncom mája nastavilo latku veľmi vysoko, no Kodaň je fakt miesto pre život. Hlavné mesto nie je o mrakodrapoch alebo veľkých nákupných centrách, ktoré vytvárajú na prvý pohľad impresívne „mestské bubliny“, no všetky kúty musia byť aj o takých detailoch ako príjemné parky alebo bezplatné verejné WC, kde sa nebojíte o účinnosť vakcíny voči hepatitíde. O všadeprítomnom vizuálnom smogu v našich končinách radšej pomlčím. Len my sami sme strojcom vlastného šťastia a vzory ako ho dosiahnuť nie sú ďaleko.