Zlomený v Poľsku (OSR-KTW-WAW-OSR) /FOTOBLOG/

Druhý júnový týždeň bol z cestovateľského hľadiska veľmi náročný. Otočka s Etiópčanmi do Kodane v strede týždňa rozhádzala biorytmus, no to som ešte nevedel, čo ma čaká o 4 dni neskôr. Na nedeľu sme naplánovali poľský trip s Miroslavom, keďže sme museli využiť pomaly exspirujúci voucher LOT. Samozrejme sme si naň spomenuli na poslednú chvíľu a na um nám nič lepšie neprišlo ako nedeľná otočka do Varšavy. Na tom by nebolo nič zvláštne, no odlet sme naplánovali na večer z Katovíc a návrat po polnoci do Ostravy… Push it to the limit.

NEDEĽA

Ostrava

Len v noci sa vrátil nezlomný Miro zo služobky v Škótsku, aby ma už o pol siedmej ráno vyzdvihol na svojom diabolskom šípe z Mníchova. Z Trnavy sme sa hneď vydali po prázdnej D1-ke smerom na sever a za hodinu sme zliezli pri Bytči a smerujúc na hraničný priechod Makov. Až teraz som si uvedomil, že ako „blbo“ vymysleli slovenskú stranu – pred vstupom do schengenu prebiehala kontrola relatívne hlboko vo vnútrozemí a do Česka to bolo po ceste stále zopár kilometrov. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby v tejto zóne „nikoho“ s názvom Trojačka nerástli nielen štátom chránené duby, ale tu žili obyvatelia Makova s trvalým pobytom. Takže ak miestni chceli ísť k lekárovi, do školy alebo na úrad, museli prechádzať cez slovenskú kontrolu. Peší prechod bol ľahký vďaka priepustkám, no ak ste mali auto a menej šťastia, mohli ste sa pekne zaradiť do kolóny.

Z auta sme vystúpili až v Rožnove pod Radhoštěm, kde sme dotankovali naftu, kofeín a kalórie. Odtiaľ to bolo len kúsok do prvého checkpointu dnešného retardovaného výletu – ostravskému letisku Leoša Janáčka. Tu sme o deviatej na najlacnejšom parkingu nechali mašinu, zobrali veci a votreli sa medzi desiatky netrpezlivo čakajúcich „koupákov“, ktorí sa motali v a pred terminálom v pestrofarebných odevných kreáciách. Od poslednej návštevy (NATO Days spred pár rokov) sa tu toho veľmi nezmenilo, no Relay bol presťahovaný z verejnej časti za kontrolu a ostatné prevádzky zostali aj v toto rušné dopoludnie zatvorené.

Radšej sme si pri plote pozreli prílet genericky nudnej 737 Smart Wings z Heraklionu a po desiatej vyrazili CityElefantom do Ostravy. Vlaková zastávka priamo pri termináli je niečo nevídané v našich končinách a teda Ostraváci dobre zrobili. Síce tých spojov by mohlo byť viac (tak ako letov), no hlavne, že koľajnice sú položené a krytá zastávka stojí. Ostatné už časom príde.

Onedlho sme dorazili na stanicu Ostrava-Svinov, ktorá ma príjemne šokovala (asi tak ako všetko mimo domovskej krajiny za posledných pár výletov). Čakal som (ako názov napovedá) nejakú „prasárnu“, no dostal som príjemne zrekonštruovanú budovu stanice a predstaničné námestie integrujúce zastávky MHD. Samozrejme, že miestne osadenstvo sa vymeniť nedalo, ale tak to už k staniciam nejak patrí. Do odchodu EC Porta Moravica smerom do Katovíc sme mali necelú polhodinu a rýchlo sme v jednej z „hospůdek“ prevrátili pollitra dobre vychladenej dvanástky. A to som robiť nemal. Večer predtým som zadelil v Trnave zopár trakovických polotmavých 11-iek, ktoré pravdepodobne znížili moju imunitu a expresný ostravský polliter ju dorazil.

Medzinárodný EuroCity spoj na trase Graz (pre miestnych Štýrský Hradec) – Przemysl nás nečakane privítal panoramatickým vozňom Amp61 Pano. Ten zaradili v tento deň rakúske dráhy ako vozeň prvej triedy na tomto spoji po prvýkrát a samozrejme hneď sme si ho išli ako pasažieri triedy druhej poobzerať. Neboli sme jediní, šotoušov tu bolo habadej, a tí čo si sem kúpili lístok si okrem neželanej pozornosti mohli užiť aj absenciu klimatizácie. Tá našťastie v našom susednom vozni fungovala a po necelých dvoch hodinách sme dorazili na katovické nádražie.

Katowice

V Katoviciach som sa (okrem letiska) objavil naposledy niekedy pred desiatimi rokmi. Prestupoval som tu z vlaku na lietadlo a nejak ma rozbombardovaná stará stanica a ošumelé baráky naokolo neoslovili. No v toto nedeľné popoludnie som sa nestačil čudovať. Odvtedy sa fakt toho veľa zmenilo. K modernej železničnej stanici sa pripojil už tradične obrovský shopping a prvé kroky nás zaviedli na miestny „rynek„. Ten narozdiel od tých známejších poľských nie je len súborom malebných farebných domčekov s anglickými turistami na terasách. Ten katovický je pekným ansámblom všetkého možného – zopár obytných budov, divadlo zo začiatku dvadsiateho storočia, slušne zrekonštruované socialistické „opachy“, nejaký ten parčík a do toho ešte hodili aj mrakodrap. SimCity Katowice.

Nejak sme zabudli, že je nedeľa a väčšina ľudových stravovacích zariadení typu „bar mleczny“ bola zatvorená. No Miro operatívne našiel mierne sociálnu jedáleň Obiady Domowe, len kúsok od rýnku a dokonca s terasou na ulici. Skvelý žurek a nedeľná šnicla nemali chybu, no ja som namiesto obligátneho piva radšej siahol po herbate. Bolo mi jasné, že to od tejto chvíle pôjde so mnou dolu kopcom.

Našťastie, všetko zaujímavé v meste sa nachádza v okruhu asi tak kilometra od rýnku a hneď sme sa pobrali k riadnemu paneláku Superjednostka. Tento komplex zo začiatku 70.rokov patrí s takmer 800 bytmi medzi najväčšie v krajine.

Pár desiatok metrov opodiaľ sa rozkladá obrovský kruháč a okolo neho viacero zaujímavých budov. Či už je to legendárny Spodek, multifukčná aréna pripomínajúca UFO, alebo o 50 rokov mladšie moderné biznis centrum .KTW. Oproti nim sa nachádza park s pamätníkom venovaným sliezskym povstalcom. Cez cestu vyrástla jedna z najmodernejších hudobných ustanovizní široko-ďaleko – budova Symfonického orchestra Poľského rádia. Aby toho nebolo málo, tak sa tu nachádza aj vyhliadka, na rovnako modernej budove Medzinárodného kongresového centra s veľkým zeleným „údolím“.

Z vyhliadky to bolo len na skok k miestam, ktoré definujú Katowice a celé Sliezsko – pozostatkom uhoľných baní, nad ktorými sa hrdo týči banská veža Warszawa II. Tá je v súčasnosti pre rekonštrukciu zatvorená a nezostalo nám nič iné, len poslednú hodinu katovickej vizity stráviť v susednom Sliezskom múzeu. To bolo otvorené v roku 2015 v priestoroch bývalej uhoľnej bane a väčšia časť expozície sa nachádza v podzemných priestoroch. Jedno poschodie je celé venované umeniu, no nás zaujalo najmä to spodné, ktoré sprevádza históriou regiónu. Tak pekne spracované jednotlivé epochy som asi ešte nevidel. Narozdiel od čias komunizmu, dnes sa neboja rozprávať aj o kultúrnom dedičstve a vzťahu k Nemecku. Nakoniec Nemci tu boli prítomní stovky rokov až do konca II. svetovej vojny a postarali sa o priemyselný rozvoj Sliezska, ktoré svojho času bolo po Porúrí najviac industrializovaný región Nemeckej ríše. Rovnako sa nezabúda ani na boj za slobodu nielen za čias nemeckej nadvlády, no hlavne za komunistického režimu. V Poľsku nebol život žiadna selanka, najmä v 80. rokoch, kedy ekonomika začala kolabovať a v krajine bolo zopár rokov vyhlásené aj stanné právo. No odvtedy veľa vody pretieklo riečkou Rawa a Poľsko šľape plnou parou vpred. Premena Katovíc je nespochybniteľným dôkazom.

Pomaly nastal čas odchodu na letisko. V okolí najbližšej zastávky autobusu AP sme automat na lístky nenašli, no najšikovnejší IT-čkar z povodia rieky Uh objavil appku Jakdojade a úspešne sme bilety za pár zlotých nakúpili. Katovické letisko nie je vôbec blízko centra. Je vzdialené vyše 30 kilometrov a autobusu to bez zastávok trvalo po rýchlostnej ceste dobrých 40 minút.

Vždy som mal toto letisko zafixované ako také menšie regionálne, no tri terminály a štvrtý v pláne ma vyviedli z tejto mylnej domnienky. Takto podvečer drvivá väčšina letov smerovala s dovolenkármi mimo schengenu a náš schengenský terminál zíval prázdnotou. Po rýchlej kontrole sme nabehli hneď do salóniku na čajík a niečo tvrdšie. No nepomohlo. Aspoň pierogy potešili a Miroslav sa nevedel vynadívať na solídnu zbierku kraftových pív v chladničke.

Okrem nás tu s výhľadom na dráhu chillovala posádka a ešte som si robil srandu, že to si určite nalievajú naši piloti. Ďaleko od pravdy som nebol. Náš Embrear 170 bol naplnený takmer do posledného miesta, no nie a nie sa pohnúť. Až po pár minútach prišiel autobus s poslednou štvoricou meškajúcich pasažierov. Samozrejme, že to boli dvaja piloti a dve letušky zo salóniku.

Varšava

Let do Varšavy som celý predriemal v polokóme a zobudil som sa až keď sa kolesá dotkli pristávacej dráhy. Z terminálu sme to hneď nasmerovali k vlakovej zastávke a naskočili na prázdny vlak smerujúci do centra. To vlastne nie je až tak blízko, ako by sa na mape zdalo a po koľajniciach to trvá polhodinu.

Na nejaké dlhšie prechádzky centrom sme nemali času (a ja ani energie) a len sme si v tento pekný, takmer letný, podvečer obzreli v príjemnom mäkkom svetle majestátny downtown. Tomu stále kraľuje stalinistický Park Kultury i Nauki, no nedávno ho výškovo predbehol mrakodrap Varso. Táto najvyššia budova v EÚ je dielom známeho developera z našich končín – HB Reavis. Úprimne, čakal som trochu viac, nielen nahnať výškový rekord 310 metrov anténou s dĺžkou 80 metrov. Za mňa je stále najlepšia retro Centrum LIM z konca 80. rokov, ktorá pripomína tie klasické americké mrakodrapy z rovnakej éry.

Na preplnenej Centrálnej stanici sme si znovu cez appku Jakdojade kúpili lístky (tie bolo treba aktivovať oskenovaním QR nálepky na palube) a niečo po deviatej sme sa znovu zjavili na varšavskom letisku. Po ceste sme zistili, že salónik zatvárajú o desiatej, a tak sme rýchlo pobehli, aby sme sa dobre zasekli na kontrole. Našťastie sme využili aspoň posledných 20 minút na neskorú večeru a na posledný odlet dňa, do Ostravy, sme si počkali zlomení na lavičkách. Niečo pred jedenástou skončil susedný boarding do Košíc a pravdepodobne posledných 8 pasažierov varšavského letiska z nedele 11. júna nastúpilo na odlet smerom letisko Leoša Janáčka.

Vďakabohu sme odleteli ešte pred plánovaným časom, medzitým som upadol do safe módu a znovu sa zobudil až na pristávacej dráhe. Na ostravskom letisku sme sa dlho nezdržali, Miro zaplatil ľudových 100 korún za parkovanie a o polnoci sme vyštartovali smerom na Slovensko. Ja som sa zobudil dvakrát. Prvý raz pri Bytči po napojení na diaľnicu, keď mi Miro s nadšením v hlase porozprával o všetkých zvieratkách, ktoré po ceste videl (som rád že aj po tridsiatke sa vie stále nadchnúť nad skákajúcou zverou). Znovu som zatvoril oči a otvoril som ich až pred Trnavou. Tomu sa vraví teleport.

Z tohto retardovaného výletu som sa zotavoval takmer týždeň, no nielen pre krásu sa trpí. Ďakujem Miroslavovi, že nás v poriadku doviezol v nekresťanský čas domov a Poľsku, že opäť dokázalo prekvapiť. Ak budete mať cestu na katovické letisko, zastavte sa aj v centre. Je to tu bardzo fajne – v zdraví aj chorobe. Ale pozor na studené pivo!