Necelé dva mesiace po retardovanom výlete z Katovíc do Ostravy cez Varšavu sme sa tentokrát vo štvorici znovu vydali do Poľska. Tak ako to už býva, príliš lacné vnútroštátne letenky nás navnadili otestovať malé letisko Babimost na západe krajiny, vzdialené asi 30km od metropole Lubuského vojvodstva – Zielonej Góry.
SOBOTA
Trnava – Český Tešín – Krakow
Dlho sme v rámci autistickej skupiny riešili, akým autom sa odvezieme na odlet do Krakowa. Rozmaznaní snowflakes síce snívali o klimatizácii, no chladnejšie počasie nakoniec rozhodlo a o jednej sme z Trnavy vyrazili na 22 ročnom talianskom žrebcovi. Aj keď predpoveď predikovala upršanú cestu, našťastie sa tak nestalo a po dvoch hodinách sme prefrčali cez tradičný lievik menom Kysuce a opustili Slovenskú republiku.
Pred Kauflandom v Českom Tešíne sme nabrali posilu v podobe Martina a po rýchlom zoznámení sme nabrali smer Poľsko. Znovu sme sa presvedčili, že Poliaci sú (minimálne v tejto časti krajiny) s cestnou infraštruktúrou úplne na inej úrovni. Nebyť asi 20 kilometrov medzi Bielsko-Bialou a Tychamy v podobe tradičnej semafórovej „drogy“, tak sa celý úsek nesie v znamení perfektných diaľnic. Starý popleta Tonko sa mylne domnieval, že po zrušení e-mýta je úsek diaľnice A4 medzi Katowicami a Krakowom od 1. júla zdarma, no na fyzickej mýtnici sme aj tak nechali 30 zlotiek. Zamrzelo, no nič čo by Tricount nevyriešil.
Niečo pred šiestou som zaparkoval v mláke na parkovisku hotela/utečeneckej ubytovne Felix na jednom z najväčších sídlisk v štýle socialistického realizmu na svete – Nowa Huta. Na izbe Martin hneď vytiahol fľašu 10 ročného španielskeho brandy a o večerný program bolo postarané.
Po úspešnej španielskej inkvizícii sme sa vybrali nájsť niečo pod zub. Kúsok od hotela sme narazili na veľmi zaujímavý kostol – Archa Pána. Pri plánovaní socialistického raja kúsok od najväčšej oceliarne v krajine sa samozrejme nerátalo s miestom na spiatočnícke bohoslužby, ale ako sa vraví – Poliaka z kostola vytiahneš, no kostol z Poliaka nie. Miestni si po dlhom boji vydupali priestor na stavbu svätostánku, no povolenie na výstavbu bolo tak všetko, čo úrady poskytli. V roku 1977 bol kostol, inšpirovaný podobnou stavbou od Le Corbusiera, po 8 rokoch svojpomocnej výstavby slávnostne vysvätený. O pár rokov neskôr sa paradoxne kostol a výkladná skriňa socialistického plánovania v podobe Nowej Huty stala centrom protikomunistického odboja.
O pár stoviek metrov ďalej sme sa prehupli do 90. rokov – v nákupnom centre na križovatke ulíc Obrońców Krzyża a Koczmyrzowska sa zastavil čas. My sme sa zastavili pri pizzérii Palermo, ktorá zaujala nielen ponukou talianského kruhového pečiva, ale aj mixu smaženej kuraciny s poetickým názvom pasibrzuch. Výkladový slovník poľského jazyka prezradil, že toto slovo označuje «osobu leniwu, która myśli tylko o tym, żeby się najeść».
Po neskutočnej náloži v podobe 2 píz, pasibrzucha a shawarmy sme sa prikotúľali s nedojedeným kurczakom naspäť na izbu. Tu vospolok pokračoval s bieloruským koňakom na stole, no ja som s vidinou šoférovania a budíku o štvrtej ráno radšej zaspal spánkom spravodlivých.
NEDEĽA
Krakow – Poznaň – Zielona Góra
Po pár hodinovom oddychu prerušovanom silnou búrkou sme sa o pol piatej ráno rozlúčili s relatívne príjemným ubytovaním a presunuli sa cez prázdny Krakow k letisku. Na osvedčenom parkovisku sme nechali Bravu a prešli sa k terminálu. O piatej ráno to tu prekvapivo praskalo vo švíkoch a po kontrole sme sa usadili v bezpečí poloprázdneho salóniku. Ten museli otvoriť len niekedy nedávno, keďže naposledy sme tu raňajkovali s výhľadom na dráhu a dnes sme tlačili smalec v podzemí.
Na ploche nás privítal včeličkový Boeing 737 MAX, môj premiérový. Tak ako nový prírastok do zbierky typov, príjemne potešila aj voľná trojsedačka.
S minimálnym meškaním sme vzlietli z krakovského letiska a pomaly začali stúpať do letovej hladiny 28 tisíc stôp. Na nej sme sa zdržali asi tak jednu minútu, rozlúčili sa so slnkom a začali klesať na poznaňské letisko. To nás po 35 minútovom lete privítalo naozaj „exkluzívnym“ počasím, do ktorého by ste ani poslanca nevyhnali.
Kto by bol povedal, že začiatkom augusta sa počasie bude správať ako koncom októbra, no nie každý deň môže byť „nedeľa“. Nič sa nedalo robiť, naskočili sme na letiskový bus (Bolt bol vo štvorici za rovnakú cenu, no nikam sme sa neponáhľali) a namierili sme to k železničnej stanici.
Po slabej polhodinke sme vystúpili pred miestnym variantom bystrického konceptu vlak-bus-shopping. Vonku lialo ako z krhly, takže nám nezostalo nič iné ako káva zo Žabky a stokovanie v nákupnom centre.
Po raňajkách v mekáči sme sa trochu poobšmietali v nákupáku a pred desiatou sa vydali na náš perón. 20 minútové meškanie IC 57108 Stoczniowiec z Gdyne do Zielonej Góry nepotešilo a ešte sa samozrejme natiahlo na polhodinu.
Nečakám, stále nechodí, už sú zrátané dni letné
No na palube ícečka bolo už dobre a dvojhodinová jazda prebehla v teple a suchu.
Zielona Góra
Na konečnej sa počasie neumúdrilo a nezostalo nám nič iné len vygoogliť nejakú otvorenú reštauráciu a vybrať sa na obed.
Bolt nás po chvíli vyhodil pred reštauráciou Smaki Polskie a chvíľu nám trvalo kým sme v daždi lokalizovali správny vchod cez nádvorie.
Až vo vnútri sme zistili, že Smaki Polskie sa pod novým vedením premenovali na Zajazd Pocztowy. Prišli sme akurát na čas. Kuchyňa začala variť o jednej a medzitým nás milý manželský pár privítal vo svojej reštaurácii.
Po skvelom obede zakončenom medovým digestívom na účet podniku nás pozvali na prehliadku podzemných priestorov. Zielona Góra, alebo po nemecky Grünberg bola odjakživa dôležitou križovatkou na trase Berlín – Wroclaw a na týchto miestach sídlil hostinec už od 16. storočia. V pivnici nám majiteľ, zanietený vinár, predstavil aj vína z tohto regiónu. Áno, aj také niečo ako poľské víno existuje a je to dosť dobré. Žiadne ťažké červené vína nečakajte, no „wytrawne“ vína z produkcie Winnice Aris boli solídnym prekvapením. Aby toho nebolo málo, tak v toto popoludnie majitelia oslávili 100 dní prevádzky a ako slepé kurence k zrnu, ochutnali sme aj miestne „šampanské“. A to sme si mysleli, že nebudeme mať v daždi čo robiť a rozmýšľali nad návštevou kina, kde premietali Barbie s poľskými titulkami.
Po štvorhodinovom obede sme sa rozlúčili a vybrali sme sa do ulíc. Mrholiť neprestalo, no aspoň už nelialo.
Tak či tak sme ešte nesplnili bojovú úlohu – nájsť bigos alebo aspoň žurek. Nakoniec nás počasie znovu usadilo v reštaurácii Sagan. Tu mali len posledné dve porcie žureku, no keď sme tu už boli, vybavili sme aj večeru.
Reštiku o šiestej zatvorili a my sme sa vybrali na poslednú prechádzku krížom cez centrum na autobusovú stanicu. Počasie sa zmilovalo, no určite to tu je oveľa krajšie bez ťažkých oblakov nad hlavami. Takmer pri každej novej destinácii vravím, že sa treba vrátiť a Grünberg nie je výnimkou – počas roku sa tu organizuje viacero akcií spojených s vínom (vinobranie alebo vínna cesta po otvorených pivniciach), takže o jeden dôvod/deci viac.
Autobusová stanica narozdiel od neďalekej vlakovej nepôsobí veľmi reprezentatívne (vlastne ani tá nie) a na prvý pohľad to vyzerá, že tu je len parkovisko autobusov. Okrem nás tu na nástupišti čakali len dvaja pasažieri, no po chvíľke napätia sa autobus objavil a vyrazili sme na 50(!) minútovú jazdu na letisko. Grafikon autobusov je zosynchronizovaný s príletmi a odletmi a za 14 zlotiek (aj online) je to jednoznačne najvýhodnejší spôsob ako sa dostať z/na letisko.
Zielona Góra – Krakow
Na letisko IEG (alebo Babimost) sme dorazili 50 minút pred plánovaným odletom, čo je tak o 30 minút viac ako by bolo treba. Malý krabicoidný terminál v strede ničoho neponúka veľa možností na trávenie času pred odletom a po chvíli fotenia sme sa vydali na kontrolu. Za ňou nás čakal len malý bar, no našťastie dostatok miesta na sedenie, keďže za terminálom sa skrýva veľký stan s extra čakárňou pre potreby koupákov.
Naši koupáci zo Zadaru prileteli s 20 minútovým meškaním a sen o odchode z Krakowa niečo po deviatej sa tak rozplynul. Cenou útechy bol krásny Embraer 175 v retro livery, ktorý z niektorých uhlov v upršaný večer pôsobil ako zo šedivých socialistických rokov.
Ani tento let na linke IEG-KRK, ktorá lieta 2x týždenne, netrval viac ako trištvrte hodiny a po 15 hodinách sme sa opäť objavili na krakowskom termináli.
Spanilá cesta domov
Do príchodu na parkovisko bolo všetko v najlepšom poriadku, no od stlačenia gombíku na diaľkovom sa všetko začalo sypať. Stlačil som raz, dva razy, tri razy a nič. Nová baterka v ovládači sa pravdepodobne pobrala do večných lovíšť a ja som musel pod kapotou deaktivovať alarm. Ako som poslednýkrát zabuchol kufor, tak ten sa zrazu nezatvoril. Jednoducho sa presne v túto chvíľu po 22 rokoch musela zlomiť malá plastová západka. Našťastie to starý šrotár Roman po asi 20 minútach vyriešil a konečne sme sa mohli vydať domov. Pohli sme sa asi 20 metrov keď nás zastavila rampa. Tej sa nechcelo otvoriť, a tak som ešte musel do zháňať vrátnika. Do tretice sme s hodinovým sklzom opustili krakovské letisko a vydali sa po diaľnici domov.
Po prázdnych cestách sme sa svižne premiestnili do Českého Tešína, kde sme sa rozlúčili s Martinom. Nás čakalo ešte vyše 200 kilometrov do Trnavy. Až po Žilinu sme nenaďabili o tomto čase na otvorenú pumpu a palivo sme doplnili až na novej OMV pri žilinskom letisku.
Až po Piešťany prebiehala cesta bez problémov, keď ma zrazu z tranzu prebrala rana. Čo je lepšie ako o pol tretej ráno dostať na diaľnici defekt a rozsekať pneumatiku na maderu. Brava si trošku na ceste poskákala a zastavila pri stredovom deliacom páse. V takejto chvíli sa nedalo robiť nič iné, len zapnúť výstražné blikačky, vyhrabať niekde reflexné vesty, umiestniť trojuholník aspoň tých 100 metrov od auta a preskočiť do bezpečia za zvodidlá. Našťastie v cene diaľničnej známky je asistencia Diaľničnej patroly. Síce sme si počkali na ich príchod vyše hodiny, no v tejto chvíli by bola svojpomocná výmena kolesa bláznovstvom. Po 15 minútach od príchodu asistenčnej služby sme znovu sedeli v Brave a o pol piatej ráno sa rozlúčili v Trnave na parkovisku. O pár hodín neskôr ako sme plánovali, nevyspatí, no hlavne že v celku.
Retardovaný výlet dopadol fakt retardovane, no nie vždy všetko musí vyjsť na 100 percent. Reálne si horšie počasie ani nepamätám, v Rige sme boli na hnusný február aspoň pripravení 🙂 Na druhú stranu Poľsko znovu príjemne prekvapilo. Nielen cestami, (mierne meškajúcimi) ICčkami, tradične dobrým LOTom, ale aj takým vínom. Ak sa my tu na Slovensku nevzchopíme, tak onedlho aj to poľské víno bude po svete známejšie ako naše. Na koniec vrelá vďaka nielen anjelovi strážnemu ale aj chlapom z Diaľničnej patroly. Na chvíľu si asi takéto retardované otočky z letísk vzdialených 400 kilometrov odpustím. Mimochodom aj Martina v Českom Tešíne čakalo nepojazdné auto a domov musel ísť vlakom.
Fiat a Poľsko mali vždy k sebe blízko
0 komentárov k “Zmoknutí v Zielonej Góre /FOTOBLOG/”Pridajte vlastný →