Koniec prázdnin vo Vojvodine a maďarskom kempe

Podobne ako v prípade roadtripu k bosnianskemu Jadranu koncom júna, rovnako aj výlet v posledný prázdninový týždeň sa zbúchal tesne pred odchodom. Pôvodný plán bol letecký – chorvátsky Split, no Wizz Air tradične nesklamal a pomenil časy a dni odletov. Fakt som nemal chuť (ešte stále) na vrchole sezóny znovu hľadať predražené ubytovanie pri mori. Nakoniec dva dni pred odjazdom predpoveď počasia a vypálený xenón rozhodli, že sa v posledný augustový pondelok vyberieme premiérovo kempovať na sever Srbska.

PONDELOK

Cesta do Subotice

Z Trnavy sme nabalení vyrazili okolo pol ôsmej, tradične smerom na Komárno. V Šali-Veča sa dá rozhodnúť, či sa vydať po ľavom brehu Váhu cez Nové Zámky, alebo pokračovať cez Váh a po „pravobrežnej“ ceste cez Kolárovo. Zvyčajne som ťahal cez Newcastle, no tentokrát som sa po dlhej dobe odhodlal využiť kľukatejšiu trasu cestou druhej triedy č. 573. A dobre som urobil, cesta po rekonštrukcii je skvelá a premávka na nej bola minimálna. V Komárne som ešte dotankoval plnú nádrž, keďže v čase výletu bola u nás nafta paradoxne lacnejšia ako v Maďarsku alebo Srbsku.

Po novom Monoštorskom moste sme slávnostne vstúpili na územie Maďarska, obchvatom sa vyhli Komáromu a onedlho už fičali po rušnej M1-ke. Doobedná budapeštianska premávka nás výraznejšie nespomalila a zastavili sme až na pumpe pri Kočkomete (Kecskemét,príp. vznešene po latinsky Aegopolis). Tu som skonzultoval stav na maďarsko-srbských hraniciach a rozhodol otestovať priechod Tompa – Kelebija. Ten do otvorenia diaľničného Horgošu v roku 2006 patril medzi hlavné vstupné brány do vtedy ešte tzv. Štátneho spoločenstva Srbska a Čiernej Hory. No takto v pondelok na obed tu čakalo pri neslávne známom proti-imigrantskom žiletkovom plote, ktorý funguje asi len na papieri, iba zopár áut a do troch minút sme boli na srbskej strane. Celkovo to tam pôsobí mierne dystopicky, ale keď to funguje…

Kúpačka v Subotici

O pár kilometrov ďalej som na prašnej križovatke na kraji Subotice zamenil európsku menu za miestne dináre a zanedlho zaparkoval pred ubytkom. Tu nás nikto nečakal a kým sa majiteľka ozvala, vybavili sme prvý poriadny balkánsky obed v príjemnej reštaurácii, v budove solídnej socialistickej športovej haly. Medzitým som vyriešil checkin, prebral kľúče a po dobrom občerstvení sme sa vydali nájsť nejaké to miesto na relax.

Teplomer ukazoval príjemných 39 stupňov a blízke veľké mestské kúpalisko v zelenej študentskej štvrti Dudova Šuma prišlo ako na zavolanie. Za ľudové dve eurá na dospelého sme strávili zvyšok poobedia v osviežujúcej vode v olympijskom bazéne ale aj termálnej „močke“. Moderný akvapark to nebol, no za mňa pomer cena/výkon na jednotku. A kartou ste zaplatili všade.

Po záverečnej sme vybavili nákup proviantu v najbližšom supermarkete a zložili sa v inak skvelom apartmáne. Prvý deň sme zvládli na jednotku.

UTOROK

Palič a Subotica

Ako sa vraví, po smiechu prichádza plač a po 39 stupňoch klesne teplota o dvadsať. Nič sa nedalo robiť, v riadnom daždi sme sa vydali na nákup a raňajky do skvelej nonstop pekárne. Počasie sa medzitým umúdrilo a zbehli sme na vizitu do neďalekého „Jugolendu“. Mini Juhoslávia je kemping na troch hektároch v lese na kraji Subotice, ktorú založili ako spomienku na niekdajšie slávne časy. No v toto usmoklené ráno kemp veľmi slávnostne nepôsobil a vyzerá to, že len tak-tak prežíva. Prevádzkarov sme podporili aspoň kúpou kávy a kým turek vychladol, spravili sme si prechádzku medzi prázdnymi miestami na kempovanie, kde miestami vykukla náhodná socha alebo artefakt z čias minulých.

Po návšteve tohto „ľavičiarsko-antiglobalisticko-nostalgického“ útočiska sme sa rozhodli rovnako oprášiť spomienky. Zablúdili sme do susedného Paliču, kde sme naposledy zavítali pri roadtripe do Belehradu štyri roky nazad. Kým Agátka spala v aute, vybavil som v stánku za 5 eur srbskú SIM-ku Yettel a poobdivoval legendárne kiosky K67. Keď si ich raz začnete všímať, tak sú zrazu všade.

Pekné tri hodiny sme strávili v miestnej ZOO, ktorá takto po daždi pripomínala viac botanickú záhradu. Areál nie je veľmi veľký, no dá sa tu dobre pomotať a takto v pracovný deň okolo obeda sme tu boli viac-menej sami.

Hlavným ťahákom Paliču nie je ZOO, ale kúpeľná história reprezentovaná krásnymi secesnými vilami na brehu Paličského jazera. Tu sme sa aj naobedovali a posilnení vydali do centra Subotice.

V Subotici sme zaparkovali neďaleko pamätníku venovanému padlým vojakom a obetiam fašizmu. Hneď oproti sa týči katedrála sv. Terézie. Túto barokovú stavbu zdobí riadna puklina, ktorá sa zjavila už pri dokončení roku 1779. Svätostánok zatiaľ stojí, no stále sa pracuje na záchrane statiky, keďže asi aj jedno slabšie zemetrasenie by mohlo katedrálu nenávratne zničiť.

Po riadnom poobednom „snacku“ v čevabdžinici Sarajevo sme sa prešli priamo do srdca Szabadky, srbskej metropoly s maďarskými koreňmi.

Rovnako ako susedný Palič, aj Subotica sa môže pochváliť očarujúcimi secesnými budovami z prelomu 19. a 20. storočia. Jednoznačnou dominantou mesta je budova radnice, pred ktorou zurčí voda v tzv. Modrej fontáne.

Čo je asi najzaujímavejšie, je miestny mekáčik v budove radnice, ktorý sa takisto nesie v secesnom duchu.

Na pešej zóne sme zadelili zmrzlinu a pomaly sa prešli k „staničnému“ parku.

Tu sme objavili dobrý šenčík menom Ring, ktorý vedie bývalý reprezentant v boxe a tréner Danilo Jovanovič. V tomto podniku bordel robiť neradno.

Železničná stanica v súčasnosti absolvuje omladzujúcu kúru spojenú s výstavbou (relatívne) vysoko- rýchlostnej trate medzi Belehradom a Budapešťou. Tá by mala byť dokončená koncom budúceho roku a v roku 2025 by cesta medzi dvoma hlavnými mestami mala trvať len tri hodiny.

STREDA

Apatin a Sombor

Predpoveď počasia na stredu sa netvárila veľmi pozitívne, a tak sme v Subotici strávili jednu extra noc. Najprv som rozmýšľal, že navštívime akvapark Petroland v Báčskom Petrovci, no cenotvorba a recenzie tejto zábavnej ustanovizne so slovenským pozadím ma veľmi nepresvedčili.

Po kontrole mapy som cieľ na stredu našiel. Dávnejšie ma lákalo navštíviť rodisko tradičného srbského piva Jelen, mestečka Apatin na brehu Dunaja. Po necelej hodine jazdy vojvodinskou rovinkou a prebrodením kanálu Veliki Bački na vojenskom pontónovom moste sme sa zjavili kúsok od chorvátskych hraníc.

Asi som mal priveľké očakávania, no pivovar ma úprimne sklamal. Čakal som, že si priamo pri zdroji dám čapované pivo, no piváreň na rohu historickej budovy vyzerala byť nefunkčná už dlhšiu dobu. Korporácia Molson Coors si mohla zarobiť pár stoviek dinárov, ale čo už.

Nič sa nedalo robiť, do Apatinu sa na pivo treba vrátiť asi iba v čase konania festivalu Deer & Beer a radšej sme sa znovu riadne natlačili v malej reštaurácii Groja v parku oproti. Tí Srbi to mäso jednoducho vedia.

Nasledovala klasická prechádzka dlhou pešou zónou plnou stromov, kaviarní a herní, kde to na rozdiel od okolia pivovaru aspoň trochu žilo.

Na jej konci sa nachádza kostol Nanebovzatia Panny Márie, vedľa ktorého prežíva „Trnovo Drvo“ – tzv. gledíčia trojtŕňová, ktorá bola vraj dovezená z Jeruzalema a vysadená v roku vysviacky kostola – 1795. V roku 1996 strom zasiahol blesk, ale s miernymi škodami tento útok prežil.

Ako by to bolo, keby v Srbsku a duplom pri chorvátskych hraniciach nehrali na nacionálne struny. Na starého dobrého vojnového zločinca Ratka Mladiča som si už zvykol, no Z-ka by si mohli odpustiť.

Okľukou sme sa vrátili naspať k autu, ktoré sme zaparkovali na Námestí oslobodenia, hneď pri začiatku pešej zóny.

Tomuto námestiu dominuje levitujúca socha Nikolu Tesla, ktorá sa hneď stala záujmom a skúškou lezeckých schopností malej športovkyne.

Slnku sa konečne po takmer dvoch dňoch uráčilo ukázať a hneď sme sa presunuli k pár minút vzdialenému brehu majestátnej rieky Dunaj. V týchto miestach sa zaujímavo krúti, no od brehu nás rýchlo vyhnali mraky komárov. Bolo rozhodnuté, že v kempe neďalekého Liberlandu alebo vo vzdialenejšom Sombore sa stanovať nebude. Podobne ako v centre, ani pri prístave alebo na riečnej promenáde to veľmi nežilo, len zopár ľudí sa motalo v okolí relatívne nového pravoslávneho kostola postavenom v tradičnom srbsko-byzantskom štýle. Pokojná hladina rieky rovnako zívala prázdnotou, len sem-tam sčeril hladinu motorový čln.

Kúsok opodiaľ sme omrkli peknú mestskú pláž, no stojatá voda na konci augusta sa netvárila veľmi prívetivo. Predpoveď počasia na nasledujúce dva dni zhatila naše plány pokračovať hlbšie do srbského vnútrozemia a rozhodli sme sa presunúť na sever do Maďarska.

Cestou cez Sombor sme zbadali nádherne škaredý brutalistický komplex miestnej nemocnice, kde sa ako prezidentka „vraví“ – ľudia neboja umierať. Bez váhania som sa musel na najbližšej križovatke otočiť a toto veľdielo si lepšie obzrieť aspoň z exteriéru.

Zo Somboru nás navigácia po cestách necestách nasmerovala na malý dedinský hraničný priechod Bácsszentgyörgy-Rastina. Rovnako ako pri vstupe, aj tu sme boli vybavení za tri minúty a keby som nehľadal svoje doklady, tak by celá procedúra trvala asi tak minútu jednu.

Niečo po siedmej sme konečne dorazili do útočiska na najbližšie dve noci – kempingu Jonathermál pri mestečku Kiskunmajsa. S poslednými lúčmi dňa sme rozložili pri početnej nemeckej rodinke náš malý stan, nafúkali matrace a vytiahli spacáky. Premiérová stanovačka v trojici sa mohla začať.

ŠTVRTOK

Jonathermál

Dážď si nás napriek predpovedi počasia našiel aj v Maďarsku, no dvojhodinový lejak zvládol starý stan bez zaváhania. Po rannej hygiene, raňajkách a káve v altánku sme zaplatili za miesto a za zvýhodnenú cenu zakúpili lístky do susedného termálneho akvaparku. 6 eur na dospelého sa mi zdalo za celodenný vstup nejak podozrivo málo a tušil som nejakú kulehu.

Lenže žiadna kuleha sa nekonala a toto parádne kúpalisko vo veľkom areáli plnom zelene nám „vyrazilo dekle“. Za tých pár eur sme dostali k dispozícii vonkajšie bazény, tobogány, kryté kúpanie, výrivky a sauny. Nechýbal kopec bufetov (všade platba kartou), detské ihriská a aj športoviská. Veľa akvaparkov som nepochodil, no tento pomerom cena/výkon nastavil latku veľmi vysoko.

Vo vode a pri nej sme strávili zvyšok dňa a do kempu sme sa vrátili okolo siedmej.

Kým zapadlo slnko sme sa ešte stihli zahrať spoločenské hry a okoštovať malinovkové maďarské víno. Do stanu sme sa veľmi nehrnuli, keďže starý Nemec sa opodiaľ hádal so svojou ženou a asi piatimi deťmi, no nakoniec okolo deviatej celý kemping stíchol.

PIATOK

Teplomer okolo siedmej ráno ukazoval len biednych 13 stupňov, no jasná obloha dávala na známosť, že sa rýchlo oteplí. Kým sa otvorili brány kúpaliska, vybavili sme všetky základné potreby, skočili na nákup do Sparu a pomaly začali baliť veci.

V prvý deň sme na naše prekvapenie celý areál dobre nepreskúmali a našli sme tu ešte veľké „prírodné“ jazero s pieskovou plážou a vodnými atrakciami. Neskôr nás zaujalo zazvonenie na zvon a rytmické dunenie prichádzajúce z najväčšieho bazénu – umelé vlnobitie by som tu fakt nečakal. Po dobrom bufetovom obede (hovädzí perkelt tu majú fajn) sme sa pomaly rozlúčili s týmto skvelým miestom a vrátili sa do kempu. Tu sme už len zbalili vysušený stan, hodili posledné veci do auta a vybrali sa domov. Samozrejme, ako by to bolo, keby sa návrat neskomplikoval. Moni zrazu zistila, že nemá peňaženku s dokladmi. Tie sa našťastie po hodine hľadania a prehľadávania okolia našli – zapadnuté v kabele s oblečením.

Cesta domov bola našťastie relatívne priamočiara, z peknej cesty 5402 (tieto maďarské cesty stále nechápem, buď je ako hnoj alebo ako v Rakúsku, nič medzi) sme sa napojili na M5-ku, obchvatom M0 sme prefrčali okolo Budapešti do Komáromu. Tu sme ešte narýchlo obkukli miestny termál a v Komárne sa zastavili tradične na 3 Tripl’s. Z kombinácie hranolky-zmrzlina sa Agátka v Kolárove takmer dogrcala, ale ustála to. Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo. Po takmer 1000 kilometroch sme úspešne zaparkovali pred barákom, kde nás už čakala zaslúžená domáca sprcha a hlavne poriadna posteľ. A voda, konečne voda bez zvláštnej pachuti.

Človek mieni, vzdušne prúdy menia. Päť dní na cestách ubehli ako voda a aj keď sme sa nedopracovali do vytýčeného cieľa, kempingu Oáza, kúsok od hraníc s Rumunskom, objavili sme skvelý Jonathermál a lepšie preskúmali sever Vojvodiny. Hlavná misia – vyskúšať stanovanie v trojici vyšla na výbornú a aj keď samozrejme treba zopár procesov doladiť a nejaké to vybavenie dokúpiť. No už teraz sa teším na budúce stanovačky, či už na Balkáne alebo aj v blízkom okolí. Má to niečo do seba.