Uvítanie leta v Bosne

Pred rokom v máji sme absolvovali rodinnú grandtour na Balkáne v trvaní takmer jedného mesiaca. Tento rok sme luxus v podobe extra dní dovolenky a končiacej materskej nemali, prvý letný výlet sa musel vpratať do jedného týždňa. Variant na výber bolo niekoľko – rumunské Karpaty, letecký last minute do Bulharska, no nakoniec predpoveď počasia a biedne ubytovanie pri Čiernom mori rozhodli. Dva dni pred odchodom som zarezervoval pekný apartmán pri Jadrane v bosnianskom Neume. Áno, aj táto bývalá juhoslovanská republika má svoj kúsok mora. Búrlivá história (ako všade na Balkáne) sa postarala o to, že tento malý výbežok oddelil juh Chorvátska okolo Dubrovníku od zvyšku krajiny a Bosna (alebo teda skôr Hercegovina) získala okolo 25 km skalnatého pobrežia, pár stoviek metrov pláží a hlavne prístup k moru.

SOBOTA

Cesta do Bosny

Kde sú tie časy, keď rodinný autobus Scénic býval zaprataný po strechu kočíkom, plienkami, zábranou, dojčenskou stravou a trikrát som sa musel otočiť, kým som z bytu všetko nazvlákal k autu… Agátka-škôlkarka potrebuje toho čím ďalej tým menej a pri balení sme zistili, že paradoxne najviac toho beriem ja. Nakládka bola vybavená za pár minút, niečo po deviatej som vyresetoval počítadlo kilometrov a vyrazili sme na juh. Po krátkej zastávke v šalianskej lekárni (kedy začne dieťa kašlať ako tuberák? Pred výletom samozrejme) sme vystúpili až v Komárne. Po dlhom čase sme zavítali do legendárneho 3 Tripl’s, no inflácia prehupla aj na náš breh Dunaja a pomer cena/výkon upadol. To som ešte nevedel čo ma čaká pri slovenskom mori – v Chorvátsku.

Na maďarské cesty I. triedy som zvykol nadávať, no pomaly sa situácia zlepšuje a cez Komárom a Stoličný Bělehrad (nemôžem z tých českých názvov) sme dorazili k Balatonu. Ten ani nebol v pláne, no Agáta ho z nejakého dôvodu začala pár dní dozadu spomínať, tak sme jej urobili radosť a nám prestávku na piknik. Dlho sme pláž nevyberali, zaparkovali sme na východnom konci jazera, na pláži Sóstó. Voľba to bola dobrá – na kúpanie to síce ešte nebolo, no vstup zdarma a veľmi pekne upravený areál urobili skvelý prvý dojem. V sezóne to tu je asi mierne hardcore, no vedel by som si tu predstaviť zopár dní.

Diaľničnú známku na tých dvadsať kilometrov popri Balatone nemalo zmysel kupovať, prefrčali sme cez populárny Siofók a luxusnou cestou číslo 67 s milým hudobným úsekom sa vydali na juh. S minimálnou premávkou sme na hraničnom prechode Barcs prekročili rieku Dráva a premiérovo vstúpili na chorvátsku pôdu bez kontroly. Vivat Schengen, vivat Slobodan Prolaz!

Na chorvátskej strane nás v sobotu podvečer žiadne kolóny nečakali, len policajti striehli na pretekárov v poloopustených dedinkách v tejto časti krajiny, kam veľa turistov nezavíta. Absencia ľudí sa rovná absencii prevádzok a večeru sme vybavili až pri hraniciach s Bosnou, v mestečku Novska, v sympatickej pizzérii Miško.

Po solídnom občerstvení sme využili chvíľu, kedy sa nepremávala po cestách dlhá svadobná kolóna, presunuli sme sa zopár kilometrov k legendárnemu spomeniku Jasenovac, vybudovanému na miestach ustašovského koncentračného a vyhladzovacieho tábora. Ako sa vraví, „Poturčenec horší Turka“ a chorvátski fašisti vo zverstvách vykonaných na Srboch, Rómoch a Židoch prekonali aj Nemcov a zvrátenosťou sa priblížili takým Japoncom v Nanjingu.

Dnes tu na pamiatku stojí 24 metrov vysoký kamenný kvet venovaný možno až stovkám tisícom obetí. Mračná agresívnych komárov nám nedovolili bližší prieskum, len sme rýchlo nafotili toto nádherne smutné miesto a pobrali sa do Bosny.

Komáre nás prenasledovali aj k rieke Sáva, kde sme za minútu absolvovali kontrolu na prázdnom hraničnom priechode Donja Gradina (kontrola prebieha len na bosniackej strane) a vydali sa smerom na Banja Luku. Na diaľnici bola kvôli neexistujúcej hmle nezmyselne obmedzená rýchlosť na 80 km/h, no rýchlosť som si radšej ustrážil. Pred rokom ma policajti Republiky Srpskej zastavili na 100km trase trikrát. Tentokrát som im príležitosť nemienil poskytnúť.

Ubytiek je v Banja Luke habadej, no v tento večer sme zaparkovali až zopár kilometrov za mestom, blízko hlavnej, no úzkej cesty do Sarajeva, vlniacej sa v hlbokom kaňone rieky Vrbas. Na peknej „sobe“ nás o desiatej večer nikto nečakal, no inštrukcie majiteľa boli jasné a prvú etapu výletu sme úspešne zvládli.

NEDEĽA

Krížom cez Bosnu

Ani o deviatej ráno sa na hostelo/hoteli nikto neobjavil, peniaze som nechal na tácke a vyrazili sme na ďalší celodenný presun. Po nákupe proviantu sme zastavili na krásnej vyhliadke nad ohybom rieky Vrbas. Taký miestny Horseshoe Bend alebo vyhlídka Máj. Pri bližšej kontrole EČV miestnych motorkárov som hneď pochopil, prečo tu môžu jazdiť ako zmyslov zbavených. Jednoducho, neexistuje číslo EČV, neexistuje pokuta a policajti motorky nebudú naháňať.

Nebadane sme opustili Republiku Srpsku a vstúpili na územie Federácie Bosny a Hercegoviny, obývanej najmä Bosniakmi a pri pobreží Chorvátmi. Ďalšou zastávkou, ktorá by si určite zaslúžila aj zopár hodín, sa stalo mesto Jajce. Prvé zmienky tohto historického miesta na strategickom sútoku riek Vrbas a Pliva sa datujú do čias Rímskej ríše a v 14. storočí slúžilo ako hlavné mesto obohnané hradbami a vlastnou pevnosťou. Veľkým lákadlom je aj 22 metrov vysoký vodopád na rieke Pliva a z „tajnej“ vyhliadky pri hlavnej ceste máte nielen vodopád, ale aj historické mesto ako na dlani.

Katolícky kostol (vraj najväčší v krajine) v Kupresi a chorvátske šachovnice na kopci dali na známosť, že sa nachádzame v Hercegovine. Neďaleko malého lyžiarskeho strediska Adria sme si dali krátku pauzu pri pamätníku obetí obliehania Vukovaru, ktorý je častým cieľom vandalov. A potom sa čudujme, že ten Balkán je tak komplikovaný, keď historické krivdy sa udiali pomaly pri každej druhej zákrute. V konobe Perušković pri mestečku Posušje sme si objednali polievku, no doniesli nám za kýbel instatnej. Čo už, zahriala a pobrali sme sa bližšie k cieľu.

Narozdiel od „vyschnutého“ chorvátskeho pobrežia, v Bosne vyviera voda pomaly spod každého kameňa. Kúsok od cesty M6 sa nachádza prekvapivo pôsobivý vodopád Koćuša. Na výšku má len 5 metrov, no široký je päťdesiat, takže hučiaca voda dáva o sebe vedieť už z diaľky. Samozrejme, že tento prírodný výtvor je lákadlom pre turistov a priamo pri vodopáde sú reštaurácie a kaviarne.

Nie až tak impresívne ako Koćuša, ale o to zaujímavejšie sú malé kaskády na rieke Trebižat, len zopár kilometrov ďalej, s výhľadom na riadny most krátkeho úseku diaľnice A1 smerujúcej do Chorvátska. V jednej z prevádzok sme zadelili dobré čevapi a konečne sa pobrali na posledný úsek dvojdňovej cesty do Neumu. Navigácia nás nahnala cez horskú cestu R426 ponad jazero Svitavsko – najkratšia varianta, povrch nie je najhorší, výhľady pekné, no cesta je úzka a plná serpentín. Po polhodine divokého krútenia volantom sme sa napojili na krásny úsek cesty M17.3, ktorá bola otvorená len minulý rok a nahradila starú krivoľakú M17ku.

V Neume nás privítal krásny apartmán a slušný bazén s výhľadom, do ktorého sa hneď nanominovala najmladšia účastníčka zájazdu. Supermarket, vzdialený čo by si burekom dohodil, vybavil večerný proviant a s fľašou Blatiny sme uzavreli víkend.

PONDELOK

Neum

Prvý deň sme strávili krátkym prieskumom tohto prímorského mestečka, najmä možností kúpania. Kým som na pošte kúpil miestnu SIM-kartu, tak baby zbehli dolu k veľkému parkovisku, kde sa nachádza aj malá kamenistá pláž. Vonku začalo slnko riadne pripekať a stromy tu poskytli drahocenný tieň. Onedlho nás vyrušila partia robotníkov, ktorá upravovala povrch pláže a pobrali sme sa ďalej. To sme ešte nevedeli, že toto bola možno najlepšia pláž v Neume.

Popri brehu sme sa úzkym chodníčkom prešli na juh. Všade naokolo boli porozhadzovaní dôchodci, ktorí doplna nasávali slnečnú radiáciu. Nájsť niekoho mladšieho ako 60 rokov bolo takto doobeda v pracovný deň tvrdým orieškom. Trochu sme obzreli „koridor“ s barmi a obchodmi pri pláži Grand hotela Neum a po strmých schodoch sa vrátili na ubytko.

Náš najbližší supermarket neponúkal ten najlepší sortiment a ani ceny, tak sme sa vydali autom do väčšieho Binga. Po úspešnom nákupe sme vybehli na pekný výhľad na celý záliv s novou ikonou na jeho konci – chorvátskym mostom Pelješac.

Po obede v reštaurácii More, kde nám znovu naservírovali instantnú polievku (to nemôže byť náhoda), no skvelé čevapi, sme sa vrátili na apartmán. Vždy som sa čudoval, že načo je dobrý bazén človeku pri mori, no tento ma presvedčil. Agátku duplom.

UTOROK

V utorok sme znovu dali šancu moru. Tentokrát sme zainvestovali 10 konvertibilných mariek za lehátko a tieň na hotelovej pláži Grand Hotela Neum. Človek by si myslel, že pláž pod správou „najluxusnejšieho“ hotela bude na vyššej úrovni, no až také terno to nebolo. Dôvod bol jednoduchý – ježkovia. Niekto by síce namietal, že v mori sa pláva a neskáče po ježkoch, no vysvetlite to 3 ročnej „plavkyni“. Keď sme už zaplatili, tak sme na brehu pochillovali, dali si v bare gemišt a pozorovali rôznorodé osadenstvo. V pekare som zakúpil obed a nakoniec ten pobyt na pláži nepatril medzi najhoršie. Len do budúcna nezabudnúť na obuv do vody, v šľapkách to nie je ono.

Keď sme za tú hotelovú pláž zacálovali, navštívili sme aj Grand Hotel Neum samotný, ktorý dominuje panoráme Neumu. Otvorený v roku 1977 a zrekonštruovaný pred desiatimi rokmi, ponúka 400 izieb, kongresové centrum a hlavne 4 bazény. Tým kraľuje infinity pool na terase s výhľadmi na celý záliv. Pre hostí zdarma, pre návštevníkov za ľudových 17,5 eur. Marina Bay hadr. Zaujímavosťou a pravdepodobne dedičstvom studenej vojny je dlhý tunel vedúci priamo na pláž, ktorý podľa obrovských dverí slúži(l) aj ako kryt CO.

Žuljana

Poobede som zavelil smer Chorvátsko. Na Google Maps som zvolil za cieľ dedinku Žuljana na brehu poloostrova Pelješac. Zbalili sme plavky, občianske preukazy a vybrali sa na hranicu. Chorvátsko je od začiatku roka v Schengene a očakával som nejaké komplikácie, no celá procedúra na priechode Klek trvala možno minútu. Keď to porovnám s maďarskými hranicami so Srbskom alebo Rumunskom, prípadne predvojnovým Vyšným Nemeckým… slzy dojatia sa mi tisnú do očí. Po grandióznom moste Pelješac sme prekonali Malostonský záliv a vstúpili na chorvátsky poloostrov. Navigácia nás poslala namiesto novej luxusnej cesty 674 krížom kľukatou cestičkou, ale do Žuljany (ach keby Žuljany iné) sme dorazili v poriadku. Chvíľu nám trvalo nájsť parkovacie miesto, predsa tieto malé rybárske dedinky neboli stavané pre dízlové mašiny východoeurópskych turistov. Dedinku sme obehli dookola a nakoniec zaparkovali pri pošte priamo na pláži. Tabuľa ukazovala maximálne 15 minút, no bola otočená tak zvláštne smerom k rampe pre loďky a ostatné autá tam boli zaparkované určite dlhšie… Riskli sme to a žiadny lístoček sme si nenašli. V malebnej dedinke sme našli bistro Ankora hneď na brehu a zasadli sme na obed. Po preštudovaní menu sa mi znovu tisli slzy do očí a v duchu som poďakoval Talianom za pizzu. Neviem komu sa môže zdať chorvátske pobrežie cenovo stále dostupné, dokonca až lacnejšie ako na Slovensku, no ceny tu boli oproti takému Neumu dvojnásobné. A pizza bola dopekaná… 30 eur fuč a to som mal len minerálku 🙁

Na Pelješac sme neprišli za podpriemerným gastro zážitkom, ale za krásnymi plážami. Už tá „dedinská“ vyzerala o tri triedy lepšie ako akákoľvek v Neume, no chýbal tu tieň. Na mape som objavil „skrytú“ pláž Kremena, vzdialenú len zopár desiatok metrov od prístavu. Cesta k nej je trošku dobrodružnejšia, no stojí za to. Chorvátske pláže nemám nejak extra pochodené, no z toho čo som videl je Kremena jednoznačný víťaz. Ja jednoducho tú kombináciu ihličnanov, mora a kamienkov môžem. Breh len pozvoľne klesal do vody, po ježkoch ani chýru, ani slychu – ideál nielen pre deti.

S pomaly zapadajúcim slnkom sme sa pobrali aj my. Vo vybrakovanom Studenaci sme nakúpili proviant na cestu. Agátka si zaľúbene vypočula serenády mladého gitaristu a rozlúčili sme sa so Žuljanou.

Cestou naspäť sme samozrejme museli zastaviť na oboch stranách mierne kontroverzného mostu Pelješac, ktorý bol s veľkou pompou otvorený len minulý rok. Dovtedy museli všetci smerujúci do/z Dubrovníku dvakrát absolvovať pohraničnú kontrolu v Neume. Bosna s týmto mostom nikdy nesúhlasila – vraj kvôli prístupu k otvorenému moru, no v Neume nič veľké aj tak nemôže zakotviť a BiH podľa dohôd využíva neďaleký nákladný prístav v Ploče, spojený s krajinou aj po koľajniciach. Most a okolitá infraštruktúra vrátane rovnako dlhého tunela je na úrovni, no za mňa tu je veľké mínus v podobe financovania a staviteľa. Z oboch strán je pohľad na Pelješki most ohromujúci, ale jednoducho za európske peniaze staval Číňan a okolitá príroda riadne utrpela.

STREDA

Kravica

Kým sa doobeda dievčatá čvachtali v bazéne, ja som pomaly dopísal blog z poľského retardovaného výletu, neúspešne sa pokúsil nahradiť zameškané hodiny z autoškoly (vivat slovenské štátne IT) a vymenil obrysovú žiarovku na aute. Na Agátkin poobedný spánok som vymyslel návštevu vodopádov Kravica, ktoré som z mne neznámeho dôvodu úplne odignoroval pri prvej návšteve regiónu spred 7 rokov. Dobre vykúpaná škôlkarka v autosedačke instantne odkväcla a po skôr spomínanej, luxusnej M17.3-ke, sme sa vydali smerom cez Stolac a ďalej do Čapljine. Tu som sa našiel bankomat banky Addiko a doplnil konvertibilné marky. Ten zákerne ukázal už naúčtovaný poplatok za výber až po tom, čo vydal bankovky. Čaplijna je inak v súčasnosti konečná zastávka asi troch vlakov, ktoré denne premávajú z/do Sarajeva. Jeden z nich, zložený z vagónov Talgo, by mal podľa všetkého v letnej sezóne pokračovať cez víkendy až do chorvátskeho Ploče.

Vodopády Kravica spolu s pútnickým Medžugorím a historickým Mostarom patria pravdepodobne medzi najnavštevovanejšie miesta juhu krajiny. Na parkovisku odpočívali autobusy a autá z rôznych krajín Európy. Ešte pár rokov dozadu bolo vstupné symbolické 2-3 eurá, no dnes je zaokrúhlené na desinu. Na druhú stranu vodopády stoja za to. Na západe by Kravica určite bola súčasťou národného parku, no v Hercegovine to je čistý chill. Kúpať sa, stanovať, piknikovať, voziť sa na loďke… žiadny problém. Ešte na vás dohliadne aj plavčík. A čapované Hercegovačko osvieži rovnako ako ľadová voda prítoku Neretvy – rieky Trebižat.

Od kriku a hluku návštevníkov sme si oddýchli na deke, len pár minút od vodopádov, na miestach kde sa dá kempovať na súkromnom pozemku. Naozaj veľmi príjemné miesto. Žiaľ, asi 15 minút vzdialené menšie kaskády Mala Kravica priamo pod diaľničným mostom Trebižat sme nenavštívili, cestička popri rieke bola rozbahnená a alternatívna trasa plná veľkých kameňov vhodných tak na vytknutie členku.

Po ceste do Neumu sme sa na chvíľu zastavili pri malom kostolíku s najlepším výhľadom na most a po konzultácii s mapou sme sa vybrali na večeru k rieke Neretva.

Zopár kilometrov za Čapljinou sme zišli z asfaltky na prašnú cestu a zaparkovali kúsok od brehu rieky, kde sídli príjemná reštaurácia Stipan. Mierne zmätená čašníčka nám menu nepriniesla, no predstavila nám špecialitu podniku – žaby. Dlho sme neváhali a zajednali sme porciu týchto obojživelníkov, samozrejme s riadnou porciou mješano meso ako backup. Kým sa jedlo smažilo a grilovalo, preskúmali sme areál tohto gastro pokladu na Neretve, obľúbeného miesta motorkárov, kde nie je problém ani zakempovať. A čo tie žaby? Kuracina mierne strihnutá rybou. Len tie kostičky dali na známosť, že niečo nie je v súlade s kostolným poriadkom.

Dve alternatívy cesty z Čapljine do Neumu sme otestovali a rozhodol som sa vyskúšať tretí variant – cez Chorvátsko. Vyzerá to tak, že pár mesiacov pred vstupom Chorvátska do Schengenu, neďaleký dedinský hraničný priechod Gabela Polje sa stal permanetne medzinárodným. Dovtedy bol len cez leto, kedy mal za úlohu odľahčiť susedný hlavný priechod Doljani. Ani tu sme sa nezdržali viac ako 5 minút a už sme frčali naozaj zaujímavou časťou Chorvátska, ktorá s prižmúrenými očami pripomínala scenériami juhovýchodnú Áziu. Zapisujem si do virtuálneho zápisníku – delta Neretvy si do budúcna zasluhuje bližší prieskum.

ŠTVRTOK

Prapratno

Ráno sme sa dohodli s milou majiteľkou apartmánu, že si predĺžime pobyt o jednu noc. Na jej odporúčanie sme sa znovu vydali na poloostrov Pelješac, tentokrát nie po moste ale východným hraničným priechodom Zaton Doli a krásnou novou cestou až k pláži Prapratno na juhu. Tu sme sa najprv zasekli v nečakanej kolóne, no drvivá väčšina áut čakala na trajekt smerujúci na ostrov Mljet. Pani Natália dobre poradila, pláž ako vystrihnutá z katalógu a dokonca s pieskom, čo Agátka náležite ocenila. V blízkom Tommy markete sme zakúpili tradičný koupačský proviant a v tieni stromov si užívali toto parádne azúro.

Dobre vykúpaní sme sa po pár hodinách vydali naspäť. Urobili sme si krátku zastávku pri monumentálnych hradbách mestečka Ston, ktoré by som tu fakt nečakal. Na druhú stranu v minulosti pracovnej sily bolo dosť, kameňa tiež a nejak si museli skrátiť dlhé chvíle. Pôvodne mali tieto hradby z polovice 14. storočia až 7 kilometrov, no zopár zemetrasení, dokonca aj relatívne nedávnych, sa postaralo o ich poškodenie a rekonštrukcia prebiehala aj v deň našej návštevy.

Poobede sme sa venovali bazénu, baleniu a nákupom. A ja som si konečne mohol vychutnať koňačik a kávičku v blízkom bare Fortuna. Skvelý výhľad za 2 eurá.

PIATOK

Z Neumu do Željavy

Pred deviatou sme sa rozlúčili s apartmánom a pobrali sa na rýchlu kontrolu pláže na druhom brehu zálivu. Výhľady na Neum potešili, no aj tu sa našli nepríjemní ježkovia. Na záver sme omrkli tajuplný tunel, ktorý spája obe strany poloostrova a má vraj slúžiť ako kanalizácia, auto sa tam zmestí a na druhej strane by mali byť nejaké budovy a podľa mapky aj pláž. No žiaľ, nič bližšie som o tomto takmer 700 metrov dlhom tuneli nenašiel.

Po piatich dňoch sme sa rozlúčili s kúskom bosnianskeho Jadranu a vydali sa na cestu krížom cez Chorvátsko. Poslednýkrát sme bez zdržania prekročili hranicu a opäť sa zjavili v delte Neretvy. Operatívne som odbočil na cestičku smerujúcu priamo k ústiu tejto legendárnej rieky. Zastavili sme na konci výbežku, kde sa z jednej strany vlieva tento 225 km dlhý tok do Jadranu a z druhej strany víta široká plytčina, ktorá je vraj obľúbeným spotom pre windsurfistov. V tento deň dostatočne nefúkalo a stretli sme len mnoho #vanlajfistov a kemperov. Miesto na autokemping to je ideálne.

Od ústia Neretvy sme sa vydali krížom cez polovicu Chorvátska až k Plitvickým jazerám. Na začiatku sme si trochu pomohli jazdou po luxusnej diaľnici smerom na Split, no potom sme sa tešili z prázdnej D1-ky vo vnútrozemí. Táto cesta bývala počas leta (pred otvorením diaľnic) najrušnejšou v Chorvátsku. Krajina sa menila pred očami, zo suchej hornatej sme sa postupne prepracovali do zelenej pahorkatiny. Cestou sme minuli viacero ľudoprázdnych obcí ako napr. Otrić. Túto dedinku strategicky ležiacu pri hlavnom ťahu a dôležitej železničnej trati pred vojnou obývala najmä srbská menšina, no počas chorvátskej Operácie Búrka boli obyvatelia vyhnaní a obec vypálená. Ako sa v Biblii píše – Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.

Po vyše 300 kilometroch sme zaparkovali pred motorestom Vila Velebita neďaleko Plitvíc. Tu sme v rovnakom zložení obedovali pred vyše dvoma rokmi, no cenotvorba roku 2023 nepríjemne prekvapila. Nič sa nedalo robiť, jesť sa musí a po konečne „neinstantnej“ polievke sme sa posunuli o 20km ďalej.

Podobne ako v prípade vodopádov Kravica, z nejakého mne neznámeho dôvodu, som pred dvomi rokmi úplne odignoroval existenciu skrytého pokladu v chorvátsko-bosnianskom pohraničí. Letecká základňa Željava s piatimi pristávacími dráhami a kilometrami podzemných chodieb pod horou Plješevica bola svojho času najväčšou v Juhoslávii a výstavba skonzumovala niekoľko súčasných vojenských rozpočtov Srbska a Chorvátska dokopy. Po vojnách v 90. rokoch zostal tento jeden z najdrahších vojenských objektov v Európe opustený. Doteraz sa v okolí môžu nachádzať míny, takže radšej sa držať len „asfaltu“ a na prieskum interiéru zobrať silnú baterku.

Letisko sme v rámci možností pobehali, žiadne kontroly sme nestretli, no prekročiť do Bosny by som sa pravdepodobne neodvážil. Treba sa sem určite vrátiť, najlepšie mimo sezóny, kedy okolie nie je okupované jednostopovými vodičmi. Predsa, vo vnútri hory je jedno, či je vonku deň, noc, prší alebo svieti slnko.

Tesne pred riadnou búrkou sme dorazili do nášho posledného útočiska, na izbu v štvrti Turanj kúsok od mesta Karlovac. Ešte sme sa stihli dobre natlačiť mäsiska v Ćevapi Naksi, nakúpiť chorvátske podarúnky a už len na terase pozorovať hromy-blesky.

SOBOTA

Smer Slovensko

Pred ôsmou ráno sme opustili dočasný príbytok u Darka a zastavili sa na krátku návštevu vojenského múzea. Počas občianskej vojny v rokoch 1991-1995 bol Turanj čiastočne obsadený a takmer úplne zničený. Oslobodený bol počas operácie Búrka v roku 1995 a o pár rokov neskôr tu vyrástlo múzeum venované tomuto ťažkému obdobiu. Brány múzea sa síce otvárali až o desiatej, no nejak sa mi podarilo zaparkovať za otvorenou rampou, ktorá sa po vjazde samozrejme zatvorila. Našťastie, kým sme si z diaľky obzreli exponáty, objavil sa SBS-kár a bez žiadnych otázok nám umožnil odchod. Asi sme neboli prví, ktorým sa takto zadarilo.

Za Karlovacom sme sa napojili na diaľnicu, plnú dovolenkárov čakajúcich v mnohých kolónach. Tradične najdlhšie zdržanie kúpaniachtivých (aj opačným smerom) čakalo pri mýtnej bráne Záhreb-Lučko, ale my sme sa mu vyhli. Stačí len sledovať značky a tlačiť sa doprava, na brány kde okrem ENC krabičiek berú aj karty.

V Čakovci sme pred hranicou poslednýkrát natankovali, prefrčali kúskom Slovinska a znovu sa vybrali na cross-country cez Maďarsko bez e-vignette. Cesta č. 86 od hranice do Szombathely je už nejakú dobu ukážkovým príkladom ako sa dajú stavať cesty prvej triedy, len treba si dávať pozor na rýchlosť. Na niektorých úsekoch to láka dupnúť na plyn a potom o týždeň môže prísť pozdrav so šekom . Ani starší úsek zo Szombathely do Csornej, paralelný s diaľnicou M86, nebol až taký tragický a malé nerovnosti pomohli uspať Agátku na takmer tri hodiny.

Po toľkých hodinách na ceste nám aj riadne vyhladlo a po krátkej konzultácii s Google Maps sme zastavili pred dobre hodnoteným vendéglom, v pohraničnej dedine Jánossomorja. Mierne podnapitý, no veselý čašník nás po nemecky privítal (Rakúsko za rohom) a kým sme čakali na pochúťky z diviny, Agátke sa venoval rovnako podnapitý štamgast bez prstu, ktorý jej pravdepodobne v rámci animačného programu daroval zlomený pilník na nechty. Táto maďarská pohostinnosť 🙂 Na druhú stranu jedlo bolo výborné, aj keď si kuchár do tretice tiež uhol a miestami prisolil viac než by bolo vhodné. Za mňa skvelá bodka za výborným rodinným roadtripom.

Po polhodine sme cez „reprezentatívny“ priechod v Rajke vstúpili na slovenskú pôdu a musel som s láskou spomínať na skvelé cesty v Chorvátsku a žiaľ aj v Bosne. Náladu vylepšila kolóna bondovských Z-trojok cestou na zraz. Po týždni a vyše 2000km sme „bez stráty kytičky“ zaparkovali na domovskom parkovisku. Misia splnená.

Bosna nesklamala a dokonca sa výlet obišiel (zatiaľ) bez pokuty. Neum je skvelá základňa na prieskum juhu krajiny, nádherného chorvátskeho poloostrova Pelješac a takmer exotickej delty rieky Neretva. No zostať sa kúpať len na bosnianskej riviére, tak veľmi by som spokojný nebol. Auto nutnosťou. Jediný problém, že z našich končín je to sem strašne ďaleko. Áno, cesta by sa dala absolvovať za jeden deň, no asi by som sa spamätával ešte dva nasledujúce. Pevne verím, že mostarské letisko sa rozlieta a tento región sa stane dostupnejším. Potenciál tu je.