Chorvátsko – tenkrát poprvé

V živote (väčšiny) mužov nastane chvíľa, keď sa stanú otcami. V našej zemepisnej šírke neskôr nasleduje udalosť ešte významnejšia – keď po prvý raz zoberie rodinu autom na dovolenku do Chorvátska. Koncom mája som sa dočkal aj ja, kedy omámený vidinou čevapi a sľubmi zrušenia karantény (pozerám na vás pán štátny tajomník MZV) som sa rozhodol vypadnúť s rodinkou na týždeň preč. S famíliou som bol v zahraničí naposledy koncom leta v Poľsku a prirodzene ma prepadla mierna cestovná horúčka. Skontrolovať pasy, kúpiť maďarskú diaľničnú, vytlačiť potvrdenie o ubytovaní, absolvovať antigény, vyplniť registráciu do Chorvátska, nastaviť teplotu chladničky na dovolenkový mód, zobrať detskú kameru, kojeneckú vodu, skontrolovať poistky a poistenie, vypnúť vodu, spláchnuť záchod, nevymknúť sa, nezabudnúť Kevina atď. No nie je to len tak, a preto som aj výber ubytka nechal na posledný deň pred odchodom. Po aplikovaní viacerých booking filtrov na mňa vyskočil apartmán v Zadare. Blízko vody, parking zdarma, centrum neďaleko, oddelené izby a hlavne záhradka so zábavkami pre deti. Môže byť.

ŠTVRTOK

Voľakedy sme sa nevedeli s Agátou vymotať pred desiatou z domu a v tento deň sme sa o tomto čase už blížili ku Komárnu. Nechýbala tradičná zastávka v 3 Tripl’s no prebaľovací pult nám poskytla až miestna Shell-ka. Prvú hranicu sme prekročili bez problémov – na slovenskej strane oddychovala iba prázdna policajná Kia a za starým mostom maďarská rendorszégiňa len letmo nahliadla do pasov.

Nekonali sa žiadne výsluchy a ani tranzitné nálepky, keďže cez Maďarsko by sa malo oficiálne tranzitovať iba cestami „humanitárneho koridoru“, čo sú väčšinou diaľnice spájajúce hlavné hraničné prechody s Budapešťou. Netreba to preháňať a namiesto toho, aby som sa trepal ešte do Budapešti, sekol som to priamo na Stoličný Belehrad (väčšine známy ako Székesféhervár) a tam sa napojil na humanitárnu diaľnicu M7 smerujúcu do Chorvátska. Na týchto koridoroch je dovolené zastaviť len na pár označených odpočívadlách a jedno také sme využili za Balatonom na krátku prestávku.

Na hranici Letenye/Goričan sa žiadne stresy nekonali. Maďari aj Chorváti operujú z maďarskej strany, Hrvati skontrolovali antigény a dokumenty a po 15 minútach sme boli za riekou Mura. Zastavili sme sa až za Záhrebom, kde sa už aj krajina stala zaujímavejšou. Napojili sme sa na A1-ku, pomaly legendárnu diaľnicu, ktorá odbremenila vyťažené cesty I. triedy, ktoré v lete praskali vo švíkoch. Táto chorvátska tepna je naozaj majstrovským dielom, ktoré síce budú splácať Chorváti, ktorí sa ešte ani nenarodili, no radosť po takejto ceste jazdiť. Dlhé tunely ako Mala Kapela, Sveti Rok, príjemne zvlnená a pred Zadarom krásny zjazd cez monumentálny Velebit smerom k pobrežiu. Každá sranda niečo stojí a len na mýte sme jedným smerom zaplatili 23 eur.

Do Zadaru sme dorazili po deviatich hodinách jazdy a zaparkovali pred naším dočasným domovom v časti Puntamika, neďaleko maríny Borik. Privítala nás zlatá zubárka Radmila s mopom Koko a štvoricou (nindža) korytnačiek na záhradke. Rýchlo sme sa vybalili a posledné lúče dňa sme využili na prechádzku v prístave.

PIATOK

Po raňajkách sme sa vybrali na ležérny prieskum okolia. Vonku už celkom pieklo a popri maríne sme prekočíkovali do plážového baru a odtiaľ posilnení Ožujskom a kávou na pláž Puntamika. Okrem nás tu bolo len pár campervanov, je to miesto ako stvorené na polodivoký kemping.

Cestou naspäť sme dokúpili zásoby v supermarkete siete s poetickým názvom Konzum a šli sa pobrať na obedný spánok. Ten sa ale nekonal a Agátu sme nakoniec neplánovane uspali v kočíku smerom do historického centra Zadaru. Cesta sa kľukatí popri vode a rôznorodých budovách, častokrát opustených, ktorým dominuje budova Marasky, legendárneho výrobcu pijatiky. Našťastie, z tej sa má stať elegantný hotel. Najprv sme skončili v prístave plnom luxusných jácht, ktorým kraľovala Agram, loďka za ľudových 20 miliónov evri, ktorej vlastníkom je majiteľ rovnomennej poisťovne. Mimochodom Agram je aj starý názov Záhrebu.

Po kávičke v pochybnom bare Delfín sme sa pred popoludňajším žiarom skryli v príjemných uličkách historického Zadaru, ktorý sa rozprestiera na malom poloostrove. Kým dievčatá dolu jedli zmrzlinu, ja som si vybehol na vežu miestnej katedrály, odkiaľ sa naskytol skvelý panoramatický výhľad na celé mesto, pohorie Velebit a ostrovy Ugljan a Pašman.

Pomaly sme sa presunuli naspäť k prístavu, kde nás na druhú stranu previezol za pár kún prievozník na malom člne. Kúsok od ubytka sme sa na radu Radmily zastavili na večeru v skvelej reštike Rafaelo, kde recenzie neklamali – dobre sme sa natlačili mäsami a ešte polovicu sme si nechali zabaliť. Záver dňa na jednotku.

SOBOTA

Doobeda sme sa motali len po dvore, no počasie sa začalo mierne kaziť. Predpoveď naštastie zvestovala, že nebesá sa majú umúdriť okolo druhej. Pozreli sme si na tablete Poklad na striebornom jazere a vydali sa po stopách Winnetou, keďže západonemecká produkcia si za Divoký západ vybrala v 60. rokoch bývalú Juhosláviu.
Najprv nás ale čakala prvá skúška a to dostať sa z parkoviska. Keď sme vo štvrtok prišli, rampy boli otvorené a nemal som dôvod pípnuť si „rezidentskú“ kartičku od Radmily. Starý SBS-kár najprv protestoval, no po pár pičkách materiných povolil a rampu otvoril. Po dotankovaní nafty sme sa vydali smerom na Maslenicu, kde sme sa napojili na prázdnu cestu č. 54 a krajina naozaj začala pripomínať tú westernovú. Po chvíli sme to zvrtli vľavo na úzku asfaltku a pomaly začali stúpať do výšin. Niekde nad južným portálom tunelu Sveti Rok asfalt skončil a posledných 6 kilometrov sa Scénic statočne škriabal po kamenistej cestičke. Mimochodom táto cestička oficiálne značená ako D547 bola vybudovaná v prvej polovici 19. storočia ako dôležitá spojnica medzi Viedňou a Zadarom. Na svoju dobu to bolo naozaj majstrovské dielo a tak sa aj doteraz prezýva – Majstorska. Počas vojny v 90. rokoch opäť nabrala na dôležitosti a vraj aj po 30 rokoch je neradno sa púšťať mimo turistických chodníčkov. Zabudnuté míny si národnosť nevyberajú.

Na mieste už parkovalo zopár áut a dokonca prestalo aj popŕchať. Moni nahodila nosič a urobili sme si malú vychádzku po okolí, ktorú sme zakončili na krásnej lúke kde sa nachádzali „hroby“ Inču-čuny a Nšo-či. Ja som si ešte separátne vybehol aj na monumentálne Tulove Grede. Až na vrchol skál som si netrúfol, nemal som obuté šľapky. Nakoniec som bol aj rád za chladnejšie počasie, cez leto to tu musí byť ako v pekle.

Poobedie v horách ubehlo veľmi rýchlo, po ceste naspäť som poobdivoval oba maslenické mosty a večer už len ukončil pivom a Winnetou-om.

NEDEĽA

V nedeľu ráno sme zistili, že korytnačky majú bielu moč. Človek sa stále niečo nové učí. Po sobotnom túrovaní sa ani mne nežiadala nejaká veľká akcia a doobeda sme sa len pomotali na detskom ihrisku pri blízkej pláži susediacej so zákerným parkoviskom. Siestu sme potiahli pomaly až do piatej a autom sme sa vydali naspäť do starého Zadaru. V nedeľu sme využili parkovanie zdarma a preskúmali sme „severnú“ časť centra s prímorskou promenádou. Tej dominuje na konci tzv. morský organ s krátkym A a Pozdrav suncu – moderná umelecká inštalácia zložená zo solárnych panelov, ktoré v noci celé dielo rozžiaria.

Morske orgulje

Návšteva Zadaru by nebola kompletná bez prieskumu miestnej železničnej stanice. Tá sa skrýva za tou autobusovou, a aj keď lampy tu svietia, nič tu nepremáva. Trať spájajúcu s Kninom sprevádzkovali až v 60. rokoch, spojila mesto s celou Juhosláviou a Európou, no po vojne v 90. rokoch zostala zamínovaná a nevyužívaná. Objavili sa plány na jej rekonštrukciu, no tie doteraz zostali nezrealizované a budovu železničnej stanice obsadil Konzum a McDonald’s.

PONDELOK

Predpoveď na prvý pracovný deň nevyzerala najlepšie a po konzultácii s appkami na počasie a členmi fóra CL som zavelil na celodenný výlet k južným moriam. Po legendárnej Jadranskej Magistrále sme sa vydali kopírujúc pobrežie do Trogiru. Cesta to bola aj pri slabej premávke dosť únavná – samé obce, radary a pod. Diaľnica by ušetrila polhodinu, no na Slovensku si po pobreží veľmi nezajazdím. Pred cieľom som musel zastaviť na krásnom výhľade na toto historické mestečko.

Po pár dňoch pobytu na pobreží by sa patrilo vyskúšať vodu a zaparkovali sme v kempe Rožac na ostrove Čiovo. Na recepcii nemali najmenší problém odstaviť auto v areáli a po dvoch rokoch (ak nerátam mokrú nohu vo februárovom Baltiku) som otestoval slanú vodu. Na príjemnej pláži spojenej s miernym planespottingom sme pobudli asi dve hodiny, no kvôli môjmu hladu a Agátinmu spánku sme sa museli pohnúť ďalej. Vonku opäť solídne pražilo a zhodnotili sme, že sa lepšie vyspí v aute ako v káričke.

Sympatické centrum Trogiru sme museli oželieť a Jadranskou magistrálou sme sa presunuli do Primoštenu. Počasie sa medzitým pokazilo a v cieli nás čakala len zamračená obloha, riadny vietor a na druhej strane zálivu obrovská socha Panny Márie. Luxusné parkovanie v prístave nás zradilo, mašina brala iba mince a kartová časť zostala vypnutá. Auto sme nakoniec nechali na platenom parkovisku pri poloostrove Raduča, na ktorom sa okrem najznámejších pláži rozprestieral voľakedy aj medzinárodný Esperanto kemping.

Historické centrum Primoštenu sa rozprestiera na malom kopci/poloostrove Luka Primošten, ktorý dookola prejdete ležérnym tempom za polhodinu. Pred prieskumom tejto časti sme náhodou narazili na malú pizzerku. Prevádzkar nás privítal so slovami „IT IZ BEZT PICCA IN TAUN“ … no poznáme také hlášky … ale s veľkou radosťou sme sa mýlili, lebo táto pizza fakt bola prvotriedna. Napráskaní sme sa poprechádzali uličkami a absolvovali okruh popri mori. Nakoniec sme sa vyškriabali na vrchol, ktorému dominuje kostol sv. Juraja a cintorín s najlepším výhľadom. Také prímorské Alberobello/Locorotondo.

Cestou k autu som ešte v supermarkete kúpil zo dve fľaše miestneho vína z odrody babič, ktorú nájdeme len v tejto oblasti Dalmácie. Fotografia miestnych vinohradov vraj visí v sídle OSN v NYC. Na Raduči sme ešte obzreli obe hlavné pláže. 5 kún za 30 sekúnd sprchy veľmi nepotešilo, no čo sa dá robiť, biznis je biznis a na Balkáne duplom. Naspäť v Zadare som sa konečne zastavil na skvelej vyhliadke popri ceste do Puntamiky a porobil posledné foto dňa.

Zadarské zoomovačky

UTOROK

Ako to už býva, s blížiacim sa koncom výletu sa počasie zlepšuje. V utorok sme sa prebudili do nádherného rána a onedlho sme opäť sedeli v aute smerom do vnútrozemia. Za Maslenicou sme odbočili na kamenistú cestu smerom k vyhliadke na kaňon rieky Zrmanja. Francúzsky vehikel som podcenil, veľkosť kameňov sa mi nepozdávala a zaparkoval som asi 300 metrov od cieľa, kde už kraľoval Smart 🙂 Práve tam filmový štáb nakrúcal, takže sme nemali veľký priestor na manévrovanie, no monumentálny kaňon sa nám ukázal v plnej kráse.

Po 27čke sme začali stúpať do výšin a pri Gračaci sa napojili na legendárnu 1-ku, svojho času najviac vyťaženú chorvátsku cestu, ktorá o tomto čase zívala prázdnotou. Zastavili sme sa až v Korenici na solídnom obede v príjemnom motoreste s ešte príjemnejšou obsluhou.

O 20 kilometrov ďalej sme zaparkovali pri prvom z dvoch hlavných vstupov do národného parku. S parkovaním tu nebol najmenší problém a lístky na Plitvické jazerá nás vyšli mimosezónnych 80 kún na osobu, čo je fajn oproti trom stovkám cez leto. Po NP sa dá chodiť po označených trasách a na výber je niekoľko trás, ktoré rôzne kombinujú dĺžku peších presunov a využitia dvoch lodných spojov a autobusovej linky. My sme si na začiatku vybrali trasu B, no keďže sme nečakali toľko nádhery a vlastne jednoduchý terén, tak sme prechádzku natiahli na trasu C v dĺžke 8 kilometrov.

Popisky hádam ani netreba:

Zopár videí z NP:

Čo dodať, vždy som myslel že tento národný park je taká „povinná jazda“ pre kúpačov, Číňanov a pre pamätníkov Mayoviek. Ako hlboko som sa mýlil. Vychytali sme naozaj nádherné počasie a minimum turistov, veď na jednej lodi pre 100 pasažierov nás bolo dokopy asi 10 a na druhej sme dokonca mali VIP privátnu plavbu. Na konci prechádzky pri stanici č. 3 sme pre istotu volali na vedenie NP či pre nás príde posledný bus dňa, lebo dlho nič nechodilo. Prišiel a viezli sme sa opäť sami. Plitvické jazerá každému vrelo odporúčam, no cez letnú sezónu by som sem určite nešiel, to tu musí byť masaker. Ešte šťastie, že od hraníc je tento národný park vzdialený iba 6 hodín a dá sa sem operatívne dobehnúť podľa predpovede počasia 🙂

Cestou do Zadaru som si ešte omrkol vojenské letisko Udbina, ktoré koncom roku 1994 zbombardovali Srbom lietadlá NATO počas najväčšej bojovej operácie aliancie v Európe od II. svetovej vojny. Pod kontrolu Chorvátov sa dostalo až v lete 1995 pri finálnej operácii Búrka, kedy Chorváti získali pod kontrolu vyše 10 000 km2 územia zabraného protoštátom Srbská Krajina.

STREDA

V posledný deň výletu nás potešilo bezoblačné azúro a teplota vyše 25 stupňov. Dlho sme neváhali a vybrali sa do neďalekej dediny Nin, kde sme okrem zaujímavého kostolíka sv. Mikuláša objavili veľmi peknú lagúnu. Piesková pláž, slnečníky, priezračná plytká voda – miesto ako stvorené pre prvú detskú kúpačku.

Po silnej sieste sme sa autom vybrali do prístavu omrknúť výletnú loď. Na mieste nás čakal len ľudoprázdny moderný terminál a Marella Discovery 2 skrytá pri chránenom móle. Nič sa nedalo robiť a vybrali sme sa na pláž do susedného Bibinje. Zaparkoval som asi dva metre od mora pri pláži, ktorú sme mali opäť iba sami pre seba. Ubytká oproti vode vyzerali veľmi solídne a túto lokalitu som si poznačil do virtuálneho debilníčka v prípade budúcej potreby.

So starým Zadarom sme sa rozlúčili poslednou prechádzkou, zmrzlinou, kávou a magnetkami. V prístave ešte krvilačná čajka na rozlúčku zabila a zožrala holuba a tomuto peknému kúsku Jadranu sme dali zbohom.

Miesto činu

ŠTVRTOK

Po raňajkách nám nezostalo nič iné len znovu sa pobaliť a rozlúčiť sa s korytnačkami a dr. Radmilou, ktorá práve v ordinácii robila röntgen.

Na miestnej pumpe INA som doplnil šťavu, o pár metrov ďalej nakúpili bureky a vyrazili sme na cestu domov. V Maslenici sme obkukli pravdepodobne ďalšie chorvátske bydlisko, napojili na diaľnicu a vydali na sever. Chorvátsko-maďarskú kontrolu sme absolvovali asi za 2 minúty a pri Nagykanizsi sme to strihli priamo na Szombathely. Maďarské cesty I. triedy nesklamali a znovu to bola miestami riadna natriasačka. Našťastie rýchlostná cesta M86/85 napravila reputáciu, trochu sme sa pomotali v Győri a na hranici v Medveďove nás samozrejme žiadna kontrola nečakala. A ak by čakala, tak predsa sme pokračovali do Poľska 🙂

Predsezónne Chorvátsko ma veľmi príjemne prekvapilo. Síce to nebol najjednoduchší výlet, keďže separačná úzkosť a tlačiace sa zúbky nám miestami mierne zavarili, no verím že to bude len lepšie a lepšie. Cesta tam aj naspäť ubehla veľmi rýchlo a aj zastávok bolo len zopár. V tomto čase sú všetky opatrenia veľmi ležérne a keď neviete kam sa vybrať do letných prázdnin, čo i len na predĺžený víkend, tak nasledujte ako my, stopy náčelníka Apačov.

Komentáre

1 komentár k “Chorvátsko – tenkrát poprvéPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.