Pivo, vlaky a jedno lietadlo

Rovnako ako minulý rok aj začiatkom tohto leta sa objavilo pandemické cestovateľské okno, ktoré dúfam, že vydrží aspoň do konca sezóny (no posledné slovo bude mať samozrejme Delta). V práci ma v júli čaká naozaj kopec roboty a rozhodol som sa s požehnaním zvyšku domácnosti jednoducho niekam na deň vypadnúť. Po desiatkach zrušených alebo presunutých letov od jari 2020 so pri cenách leteniek z Prahy do Budapešti vymyslel výlet typu “aj cesta je cieľ”. Jedinou podmienkou bola čo najskoršia realizácia. Cestovanie v strede týždňa s odchodom pred piatou hodinou rannou nie je pre každého, no podarilo sa mi zlanáriť na celodenný trojuholník Bratislava-Praha-Budapešť-Bratislava kamaráta Sláva. Nič mi teda už nezabránilo booknuť prvý ranný Regiojet do Prahy, letenku s Ryanair do Budapešti a podvečerný Metropolitan do Bratislavy, všetko za sympatických 33 eur na osobu.

O týždeň neskôr som sa vďaka Agátkinej spánkovej regresii a miernej cestovnej horúčke zobudil bez problémov a budíka niečo po tretej hodine rannej. Na stanici ma o pol piatej ráno privítal Slávo a náhodný sociálny prípad spolu s krásnym ranným brieždením, predzvesťou slnečného a horúceho dňa. Na bratislavskú hlavnú šťanicu plnú príjemných indivíduí sme dorazili načas prvým ranným REX-om. O tomto čase bola plná ľudí, no väčšina prevádzok zostala zatvorená a ledva sme si kúpili vodu na ďalšiu cestu.

Po chvíli sme sa usadili v poloprázdnom vagóne Astra (pasuje k mojej vakcíne) a rozbehli sa smerom na Záhorie. Stewardka rozdala obligátnu vodu, no až pomaly pred Brnom sme hladní zobrali do rúk brožúru a pochopili, že občerstvenie si treba rezervovať cez appku. Doteraz nepochopím tie ústretové ceny na palube. Z Brna sa ďalej vlak trochu “coural” po Vysočine cez Žďár a Čáslav, vďaka rekonštrukčným prácam na hlavnom koridore. Chvalabohu sme prekvapivo aj s nečakaným núdzovým brzdením za Kolínom dorazili do Prahy na minútu presne. Na peróne nás privítala trnavská uvítacia delegácia a ružový steward medzitým vyháňal staničného opilca snažiaceho sa nenápadne nastúpiť do prvej triedy.

Do odletu sme mali času habadej a hneď sme zakotvili vo veľmi peknej Fantovej kavárne v ešte krajších secesných priestoroch hlavního nádraží, ktoré sú tak dobre skryté, že sme tu boli skoro sami. Veľká škoda, keďže aj fľaškový Staropramen tu chutil nejak lepšie.

Po hodine sme sa rozlúčili s Jarom a vydali sme sa na druhé pivné kolo do okolia Masarykovho nádraží. To sme si nevybrali náhodou, keďže som si chcel vyskúšať alternatívny spôsob dopravy na letisko cez Veleslavín – regionálnym vlakom. S čím som ale v srdci pivného národa nerátal bol fakt, že sme v okolí tejto sympatickej stanice nenašli žiadnu otvorenú hospodu. Nič sa nedalo robiť, v Relay sme za 6 kačiek kúpili 3 papierové poháriky na kávu a pred stanicou sme pomocou múriku otvorili vychladený darček od Jara – domáci cider. Ten v horúčave veľkomesta padol stokárom z Trnavy veľmi rýchlo na úžitok a vybrali sme sa hľadať náš spoj. Malý modrý motoráčik sa skrýval na rovnakej koľaji za zelenožltou súpravou Regionovy, no odchod sme stihli aj s miernym stresom hľadania označovača lístku na nástupišti. Rozlúčili sme sa s Jurom a vyhriaty motorák bez klímy sa rozbehol cez Negrelliho viadukt ponad Vltavu. Za “elegantnou” stanicou Praha-Bubny nás jednokoľajka priviedla na takmer vidiecku zastávku Veleslavín. Naozaj zaujímavá trasa a iný pohľad na túto časť Prahy.

Poloprázdna 119-ka nás vyhodila pred ešte prázdnejším Terminálom 1, kde sme premiérovo nabehli do kantíny Runway. Jedlo žiadna sláva, no ale plnohodnotný obed za 7 eur nevybavíte len tak na letiskách “západného” sveta. S plným žalúdkom sme prešli do terminálu 2, kde sa pohybovalo minimum ľudí a na kontrole nebol vôbec nikto. Až pri gejte C20 sme po prvýkrát narazili na väčšiu skupinku – cca 40 pasažierov smerujúcich s nami do Budapešti. Pracovníci letiska priebežne obiehali letuchtivých a pýtali sa na nejaké lístky, ktoré sme mali dostať na checkine, keby sme na ten checkin šli. Vytiahli sme antigény, certifikáty o očkovaní, dokonca aj lístky na vlak a po chvíli sme tajomný lístok obdržali aj my. Neviem čo na ňom bolo, lebo som ho instatne stratil. Samozrejme cestovať vrámci schengenu v tejto dobe nie je žiadna malina a pri pultíku sa jedna pani “rozhádala” s agentom. Jej dcéru nechcel pustiť na palubu aj keď v sprievode dospelého, ktorý spĺňa všetky náležitosti na vstup do Maďarska, nepotrebuje mať nič. To hovorí aj TIMATIC, no pán si mlel niečo o trvalom pobyte v Maďarsku a podobne, jednoducho, že dcéra nemôže odletieť. Pristúpil som teda k nešťastnej pani a ako starý heker som jej dal tip – nech povie, že len tranzituje ďalej vlakom a lístky si kúpi v Budapešti na stanici. Neviem, či práve tento fígeľ zabral, no na palube sme sa stretli aj s dcérou. Radosť cestovať.

Po roku a pol abstinencie od lietania som aj zabudol na príjemný prístup personálu Ryanair. Po tom ako som urobil pár záberov prázdneho lietadla, dobehol akčný maďarský steward s tým, že prečo som si nevyžiadal povolenie na fotenie posádky. Neviem, či z GDPR im prihára na tie hlavy panónske, no pevne verím, že nikoho zarúškovanú identitu neprezradím nasledujúcou fotkou 🙂

Hodinu trvajúci let nad slnkom zaliatou krajinou nebol ničím výnimočný, dokonca za celý čas posádka nevypla kontrolku pripútaných pásov. Nechcel som viac provokovať napr. návštevou WC a radšej som celú cestu strávil vykúkaním z okienka.

Po pristátí na budapeštianskom letisku sa začala ďalšia tragikomédia. Najprv nás “popravili” teplomermi a prísny policajt ma privítal s pozdravom “What are you doing here”. Hneď som dostal do rúk tranzitné prehlásenie a pandúr ma odmával obďaleč, kde už ostatní pasažieri vypĺňali toto zbytočné tlačivo. Milý pracovník letiska nám všetko rýchlo vysvetlil a ďalší policajt nás poslal ku kolegovi o pár desiatok metrov ďalej. Ten si formulár aj OP pekne odfotil, trikrát som povedal o vlaku, ukázal som mu lístok na vlak … Nakoniec som dostal nálepku, ktorú som si mal nalepiť na auto a inštrukcie ako tranzitovať v rámci Maďarska po dialnici … Pekný suvenír.

Po tomto ceremoniáli sme sa konečne vymotali z budovy terninálu, kde nás čakala tradičná nástraha – automaty na lístky. Vďakabohu, že sme sa dostali hneď na rad, lebo 2 zo štyroch automatov nefungovali a aj tie funkčné boli tak responzívne a rýchle, že mi to doslovne spôsobilo fyzickú bolesť. Transfer tiket sme kúpili zbytočne, po ceste busom 200E som si uvedomil, že na metre sú nejaké výluky a na Nyugati premávajú priamo vlaky z Kőbánya-Kispest, konečnej autobusu. Na tieto vlaky sa dá dokonca nastúpiť aj pár zastávok od letiska na zastávke Feryhegi. Škoda, vedieť to skôr, mohli sme sa ušetriť od vyklepanej jazdy busom.

Zapľuvaný dopravný uzol KöKi nesklamal. Za dva roky od poslednej návštevy sa tu toho veľmi nezmenilo, stále je to miesto, na ktoré keď prídete, tak chcete hneď z neho odísť. V rovnako spomalenej mašine maďarských železníc s najhorším dotykovým displejom na juh od Horných Uhrov sme kúpili lístok na vlak. Ešte som sa tešil, že možno stihneme vlak s odchodom o dve minúty, no s automatom sme boli radi, že sme stihli nasledujúci o desať minút.

Na Nyugati nás zviezla veľmi príjemná dvojposchodová súprava, no tu nás čakala ďalšia zrada. Zo “Západnej” stanice sa stalo jedno veľké stavenisko. Rýchlo sme sa presunuli spoza lešení von a zaparkovali na novom parádnom Eiffelovom námestí pomenovanom podľa rovnomennej spoločnosti, ktorá stanicu v druhej polovici 19. storočia postavila. Tu sme sa posilnili čapovaným Soproni na hip pivnej záhradke a neskôr sa pobrali o ulicu ďalej do lacnej nalievárne Control Pub s posedením na chodníku a čapovaným Dreherom.

Po doplnení tekutín potešil kebab do ruky priamo oproti vchodu do stanice a vydali sme sa hľadať naše nástupište. Po chvíli blúdenia sme vyliezli podchodom priamo pred platformu č.6, kde nás netrpezlivo čakal EC 270 Metropol. Usadili sme sa v nezvyčajne plnom vagóne. Po chvíli jazdy sme sa vybrali hľadať sociálny dištanc, ktorý sme našli na druhom konci súpravy.

Tu nás privítal prázdny český retro vozeň bez klimatizácie. Najprv sme boli rozhodnutí, že dáme po jednej plzničke a presunieme sa do chladnejších priestorov, no viete ako to býva. Nikdy si nenechám ujsť príležitosť si urobiť srandu z Čechov hľadajúcich plzeňské zlato na konci sveta, no dávno mi tak pivo nešmakovalo ako na ceste z Budapešti. Nezostali sme samozrejme pri jednom kole a reštaurák sme opustili až v Bratislave.

Tak jde čas

Eurocity ako zázrakom nemeškal ani minútu a pokojne sme stihli krátky prestup do reštauráku, teda regionálneho rýchliku smerujúceho do Trnavy, kde aj plechovkový Steiger potešil. Do Trnavy sme sa vrátili presne po 16-tich hodinách o 20:47 a dorazili sa posledným Corgoňom v staničnom bistre Albatros. Misia splnená.

Po veľmi dlhom čase som absolvoval takýto typ výjazdu, ako stvorený na vyčistenie hlavy. Je až neuveriteľné, že zo šiestich jázd vlakom až ten posledný meškal zopár minút, no najmä cesta z Budapešti ubehla veľmi rýchlo. Keby rovnako cesta do Prahy z Bratislavy trvala tri hodinky, to by sa cestovalo jedna radosť. Súčasné 4 a pol hodiny sú fakt na hrane a mal som problém ku koncu obsedieť aj v lepšej cestovnej triede. No a najslabšia časť výletu – jednoznačne letiská, stresy a procedúry s tým spojené. Toto mi fakt nechýbalo, no let č. 274 mi dodal trochu nádeje, že aspoň to leto nemusí byť ešte stratené. No ako to už býva, človek mieni, Orbán a Portugalci menia a tak 24 hodín po návrate mi pípla naozaj príjemná SMS:

Komentáre

1 komentár k “Pivo, vlaky a jedno lietadloPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.