Pivo, vlaky a jedno lietadlo

Rovnako ako minulý rok aj začiatkom tohto leta sa objavilo pandemické cestovateľské okno, ktoré dúfam, že vydrží aspoň do konca sezóny (no posledné slovo bude mať samozrejme Delta). V práci ma v júli čaká naozaj kopec roboty a rozhodol som sa s požehnaním zvyšku domácnosti jednoducho niekam na deň vypadnúť. Po desiatkach zrušených alebo presunutých letov od jari 2020 so pri cenách leteniek z Prahy do Budapešti vymyslel výlet typu „aj cesta je cieľ“. Jedinou podmienkou bola čo najskoršia realizácia. Cestovanie v strede týždňa s odchodom pred piatou hodinou rannou nie je pre každého, no podarilo sa mi zlanáriť na celodenný trojuholník Bratislava-Praha-Budapešť-Bratislava kamaráta Sláva. Nič mi teda už nezabránilo booknuť prvý ranný Regiojet do Prahy, letenku s Ryanair do Budapešti a podvečerný Metropolitan do Bratislavy, všetko za sympatických 33 eur na osobu.

O týždeň neskôr som sa vďaka Agátkinej spánkovej regresii a miernej cestovnej horúčke zobudil bez problémov a budíka niečo po tretej hodine rannej. Na stanici ma o pol piatej ráno privítal Slávo a náhodný sociálny prípad spolu s krásnym ranným brieždením, predzvesťou slnečného a horúceho dňa. Na bratislavskú hlavnú šťanicu plnú príjemných indivíduí sme dorazili načas prvým ranným REX-om. O tomto čase bola plná ľudí, no väčšina prevádzok zostala zatvorená a ledva sme si kúpili vodu na ďalšiu cestu.

• 

• 

• 

• 

• 

Po chvíli sme sa usadili v poloprázdnom vagóne Astra (pasuje k mojej vakcíne) a rozbehli sa smerom na Záhorie. Stewardka rozdala obligátnu vodu, no až pomaly pred Brnom sme hladní zobrali do rúk brožúru a pochopili, že občerstvenie si treba rezervovať cez appku. Doteraz nepochopím tie ústretové ceny na palube. Z Brna sa ďalej vlak trochu „coural“ po Vysočine cez Žďár a Čáslav, vďaka rekonštrukčným prácam na hlavnom koridore. Chvalabohu sme prekvapivo aj s nečakaným núdzovým brzdením za Kolínom dorazili do Prahy na minútu presne. Na peróne nás privítala trnavská uvítacia delegácia a ružový steward medzitým vyháňal staničného opilca snažiaceho sa nenápadne nastúpiť do prvej triedy.

• 

• 

• 

• 

Do odletu sme mali času habadej a hneď sme zakotvili vo veľmi peknej Fantovej kavárne v ešte krajších secesných priestoroch hlavního nádraží, ktoré sú tak dobre skryté, že sme tu boli skoro sami. Veľká škoda, keďže aj fľaškový Staropramen tu chutil nejak lepšie.

• 

• 

• 

• 

Po hodine sme sa rozlúčili s Jarom a vydali sme sa na druhé pivné kolo do okolia Masarykovho nádraží. To sme si nevybrali náhodou, keďže som si chcel vyskúšať alternatívny spôsob dopravy na letisko cez Veleslavín – regionálnym vlakom. S čím som ale v srdci pivného národa nerátal bol fakt, že sme v okolí tejto sympatickej stanice nenašli žiadnu otvorenú hospodu. Nič sa nedalo robiť, v Relay sme za 6 kačiek kúpili 3 papierové poháriky na kávu a pred stanicou sme pomocou múriku otvorili vychladený darček od Jara – domáci cider. Ten v horúčave veľkomesta padol stokárom z Trnavy veľmi rýchlo na úžitok a vybrali sme sa hľadať náš spoj. Malý modrý motoráčik sa skrýval na rovnakej koľaji za zelenožltou súpravou Regionovy, no odchod sme stihli aj s miernym stresom hľadania označovača lístku na nástupišti. Rozlúčili sme sa s Jurom a vyhriaty motorák bez klímy sa rozbehol cez Negrelliho viadukt ponad Vltavu. Za „elegantnou“ stanicou Praha-Bubny nás jednokoľajka priviedla na takmer vidiecku zastávku Veleslavín. Naozaj zaujímavá trasa a iný pohľad na túto časť Prahy.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Poloprázdna 119-ka nás vyhodila pred ešte prázdnejším Terminálom 1, kde sme premiérovo nabehli do kantíny Runway. Jedlo žiadna sláva, no ale plnohodnotný obed za 7 eur nevybavíte len tak na letiskách „západného“ sveta. S plným žalúdkom sme prešli do terminálu 2, kde sa pohybovalo minimum ľudí a na kontrole nebol vôbec nikto. Až pri gejte C20 sme po prvýkrát narazili na väčšiu skupinku – cca 40 pasažierov smerujúcich s nami do Budapešti. Pracovníci letiska priebežne obiehali letuchtivých a pýtali sa na nejaké lístky, ktoré sme mali dostať na checkine, keby sme na ten checkin šli. Vytiahli sme antigény, certifikáty o očkovaní, dokonca aj lístky na vlak a po chvíli sme tajomný lístok obdržali aj my. Neviem čo na ňom bolo, lebo som ho instatne stratil. Samozrejme cestovať vrámci schengenu v tejto dobe nie je žiadna malina a pri pultíku sa jedna pani „rozhádala“ s agentom. Jej dcéru nechcel pustiť na palubu aj keď v sprievode dospelého, ktorý spĺňa všetky náležitosti na vstup do Maďarska, nepotrebuje mať nič. To hovorí aj TIMATIC, no pán si mlel niečo o trvalom pobyte v Maďarsku a podobne, jednoducho, že dcéra nemôže odletieť. Pristúpil som teda k nešťastnej pani a ako starý heker som jej dal tip – nech povie, že len tranzituje ďalej vlakom a lístky si kúpi v Budapešti na stanici. Neviem, či práve tento fígeľ zabral, no na palube sme sa stretli aj s dcérou. Radosť cestovať.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po roku a pol abstinencie od lietania som aj zabudol na príjemný prístup personálu Ryanair. Po tom ako som urobil pár záberov prázdneho lietadla, dobehol akčný maďarský steward s tým, že prečo som si nevyžiadal povolenie na fotenie posádky. Neviem, či z GDPR im prihára na tie hlavy panónske, no pevne verím, že nikoho zarúškovanú identitu neprezradím nasledujúcou fotkou 🙂

• 

Hodinu trvajúci let nad slnkom zaliatou krajinou nebol ničím výnimočný, dokonca za celý čas posádka nevypla kontrolku pripútaných pásov. Nechcel som viac provokovať napr. návštevou WC a radšej som celú cestu strávil vykúkaním z okienka.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po pristátí na budapeštianskom letisku sa začala ďalšia tragikomédia. Najprv nás „popravili“ teplomermi a prísny policajt ma privítal s pozdravom „What are you doing here“. Hneď som dostal do rúk tranzitné prehlásenie a pandúr ma odmával obďaleč, kde už ostatní pasažieri vypĺňali toto zbytočné tlačivo. Milý pracovník letiska nám všetko rýchlo vysvetlil a ďalší policajt nás poslal ku kolegovi o pár desiatok metrov ďalej. Ten si formulár aj OP pekne odfotil, trikrát som povedal o vlaku, ukázal som mu lístok na vlak … Nakoniec som dostal nálepku, ktorú som si mal nalepiť na auto a inštrukcie ako tranzitovať v rámci Maďarska po dialnici … Pekný suvenír.

• 

• 

Po tomto ceremoniáli sme sa konečne vymotali z budovy terninálu, kde nás čakala tradičná nástraha – automaty na lístky. Vďakabohu, že sme sa dostali hneď na rad, lebo 2 zo štyroch automatov nefungovali a aj tie funkčné boli tak responzívne a rýchle, že mi to doslovne spôsobilo fyzickú bolesť. Transfer tiket sme kúpili zbytočne, po ceste busom 200E som si uvedomil, že na metre sú nejaké výluky a na Nyugati premávajú priamo vlaky z Kőbánya-Kispest, konečnej autobusu. Na tieto vlaky sa dá dokonca nastúpiť aj pár zastávok od letiska na zastávke Feryhegi. Škoda, vedieť to skôr, mohli sme sa ušetriť od vyklepanej jazdy busom.

• 

Zapľuvaný dopravný uzol KöKi nesklamal. Za dva roky od poslednej návštevy sa tu toho veľmi nezmenilo, stále je to miesto, na ktoré keď prídete, tak chcete hneď z neho odísť. V rovnako spomalenej mašine maďarských železníc s najhorším dotykovým displejom na juh od Horných Uhrov sme kúpili lístok na vlak. Ešte som sa tešil, že možno stihneme vlak s odchodom o dve minúty, no s automatom sme boli radi, že sme stihli nasledujúci o desať minút.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na Nyugati nás zviezla veľmi príjemná dvojposchodová súprava, no tu nás čakala ďalšia zrada. Zo „Západnej“ stanice sa stalo jedno veľké stavenisko. Rýchlo sme sa presunuli spoza lešení von a zaparkovali na novom parádnom Eiffelovom námestí pomenovanom podľa rovnomennej spoločnosti, ktorá stanicu v druhej polovici 19. storočia postavila. Tu sme sa posilnili čapovaným Soproni na hip pivnej záhradke a neskôr sa pobrali o ulicu ďalej do lacnej nalievárne Control Pub s posedením na chodníku a čapovaným Dreherom.

• 

• 

• 

Po doplnení tekutín potešil kebab do ruky priamo oproti vchodu do stanice a vydali sme sa hľadať naše nástupište. Po chvíli blúdenia sme vyliezli podchodom priamo pred platformu č.6, kde nás netrpezlivo čakal EC 270 Metropol. Usadili sme sa v nezvyčajne plnom vagóne. Po chvíli jazdy sme sa vybrali hľadať sociálny dištanc, ktorý sme našli na druhom konci súpravy.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Tu nás privítal prázdny český retro vozeň bez klimatizácie. Najprv sme boli rozhodnutí, že dáme po jednej plzničke a presunieme sa do chladnejších priestorov, no viete ako to býva. Nikdy si nenechám ujsť príležitosť si urobiť srandu z Čechov hľadajúcich plzeňské zlato na konci sveta, no dávno mi tak pivo nešmakovalo ako na ceste z Budapešti. Nezostali sme samozrejme pri jednom kole a reštaurák sme opustili až v Bratislave.

• 

• 

• 

• 

Eurocity ako zázrakom nemeškal ani minútu a pokojne sme stihli krátky prestup do reštauráku, teda regionálneho rýchliku smerujúceho do Trnavy, kde aj plechovkový Steiger potešil. Do Trnavy sme sa vrátili presne po 16-tich hodinách o 20:47 a dorazili sa posledným Corgoňom v staničnom bistre Albatros. Misia splnená.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po veľmi dlhom čase som absolvoval takýto typ výjazdu, ako stvorený na vyčistenie hlavy. Je až neuveriteľné, že zo šiestich jázd vlakom až ten posledný meškal zopár minút, no najmä cesta z Budapešti ubehla veľmi rýchlo. Keby rovnako cesta do Prahy z Bratislavy trvala tri hodinky, to by sa cestovalo jedna radosť. Súčasné 4 a pol hodiny sú fakt na hrane a mal som problém ku koncu obsedieť aj v lepšej cestovnej triede. No a najslabšia časť výletu – jednoznačne letiská, stresy a procedúry s tým spojené. Toto mi fakt nechýbalo, no let č. 274 mi dodal trochu nádeje, že aspoň to leto nemusí byť ešte stratené. No ako to už býva, človek mieni, Orbán a Portugalci menia a tak 24 hodín po návrate mi pípla naozaj príjemná SMS:

•