Po minuloročnej rodinnej premiére v predsezónnom Chorvátsku sme otestovali tento rok aj to posezónne. Naivne som si myslel, že v polovici septembra bude aký taký kľud aj na úplnom juhu krajiny. Ale chyba lávky, počasie tomu síce nie vždy nasvedčovalo, no tu sa sezóna ešte zďaleka neskončila.
Päťdňový neplánovaný výlet do chorvátskeho Cavtatu začal vo štvrtok niečo po deviatej ráno (klasický Wizz tak pomenil časy a dátumy pôvodných letov do Bari, že som radšej zažiadal o refund a obratom bookol Jadran z opačnej strany). Pomaly sme sa vymotali z Trnavy a onedlho absolvovali s Agátou WC pauzu na obskurnom odpočívadle pri Čataji, ktorého pripájacie pruhy nemôžu spĺňať žiadne moderné štandardy. Po tejto neplánovanej zastávke sme cez Bratislavu vstúpili na rakúsku pôdu. Tu sme sa hneď za hranicou zavesili do dlhej kolóny, ktorej velila teta na novučičkom Opele Mokka. Auto pekné, no mohlo by zvládnuť viac ako 40-ku v meste a 70-ku mimo mesta. Vliekli sme sa niekde až za Hainburg, kde nás potešil bratislavský pretekár, ktorý sa tiež valil na stovke 80-kou, no keď sme ho začali predbiehať, tak musel pridať. Ešte to, aby bula na meďáčiku predbehol nejaký francúzsky minivan s trnavskou značkou. Aby toho nebolo málo, pri letisku sa stala nejaká nehoda a policajti uzatvorili cestu. A kam nás odklonili? Samozrejme na diaľnicu. Doteraz čakám či mi nepríde príjemný pozdrav z Rakúska za využite pár kilometrov do mestečka Schwechat.
Pomalá Opelka a uzatvorená cesta mi mierne narušila časovú rezervu a musel som dievčatá vyhodiť hneď pred vlakovou stanicou vo Schwechate, rýchlo som odparkoval na tigrom parkovisku a upachtený som dobehol na vlak minútu pred odchodom. V termináli sme zistili, že sme sa vôbec nemuseli ponáhľať a ešte sme si dobrých 20 minút počkali na otvorenie pultíku s odbavením.
Zbavili sme sa kufru a odrolovali s kočíkom na kontrolu. Hrôzostrašné rady spred pár tyždňov už boli dávnou minulosťou a vybavení sme boli cobydup. S dvomi hodinami do odletu sme sa vybrali do salóniku Vienna Lounge, kde sme objavili aj detský kútik. Síce vybavením nič moc, no ako dobrá zašívarna poslúžil. Agáta asi nezvládla rakúsku kuchyňu a pregrcla sa na terase, no taký je osud cestovateľa. Vždy lepšie ako v lietadle.
Našťastie let plným Wizzíkom prekonala bez straty na kytičke a niečo po štvrtej sme sa zjavili pred terminálom prekvapivo veľkého letiska v Dubrovníku. Letisko je od mesta samotného vzdialené vyše 20 kilometrov, a preto sme ani neplánovali ubytovanie v tejto „perle Jadranu“. Pri hľadaní destinácie mi na mape padol zrak na neďalekú prístavnú obec Cavtat, do ktorej nás expresne zaviezol majiteľ apartmánov Garden, pán Božo.
CAVTAT
Prvé dva dni bolo počasie jednoducho také mimosezónne. More bolo síce pekne vyhriate, no oblohu väčšinu dňa zakrývali ťažké búrkové mraky, z ktorých viackrát riadne zapršalo. Namiesto kúpania sme sa venovali prieskumu tohto fakt pitoreskného miesta. Dedinka to je kompaktná, no na druhú stranu sa rozkladá na viacerých kopčekoch, takže nič pre milovníkov roviny. Schody sem, schody tam. Z nášho ubytka to bolo dolu kopcom k malebnej maríne zopár minút, no naspäť to s Agátou trvalo aj polhodinu. Myslel som si naivne, že aj trošku zhodím, no nakoniec som prišiel o 3 kilá ťažší. To asi tá stredomorská strava.
Na samotnom Cavtate sú najlepšie tie úzke uličky a zopár kostolíkov, ktoré sú strategicky umiestnené pri vode. Na malom kopci dominuje mauzóleum rodiny Račič s cintorínom ponúkajúcim najlepší výhľad v okolí. Z maríny máte k dispozícii dva pekné okruhy na prechádzku po brehu dvoch polostrovov, ktoré vytvárajú prirodzenú ochranu pred silnými vlnami.
Prístav s luxusnými plavidlami je príjemné miesto na prechádzku, no hneď vidieť na cenníkoch, pre koho sú reštaurácie určené.
Prechádzka na cintorín s mauzóleom vedie peknými kamennými uličkami.
Samozrejme tak ako v celom Chorvátsku, ani tu nechýba dobrá betónová oštara. Nie je to až taká ozruta ako neďaleké hotely v Kupari, no aj nedostavaný skelet tu tiež pekne hyzdí inak idylickú zátoku. Našťastie z riadnej obludy skrytej v lese menom Hotel Croatia dokázali vybudovať parádny rezort, takže dá sa aj inak.
V okolí nájdeme viacero spomienok na časy Juhoslávie alebo vojny z 90. rokov. Kúsok od spomínaného hotela a nášho ubytka sa dajú nájsť pozostatky bunkrov JNA. No prístup je k nim cez kríky obtiažny a ešte je tu veľká šanca, že zletíte z útesu do mora. Takže som „skúmal“ len z bezpečnej vzdialenosti. Jednoduchšou alternatívou je malý bunker hneď vedľa pekného detského ihriska pri hoteli Croatia.
Keď sme sa v nedeľu ráno zobudili do jasnej modrej oblohy, konečne som si mohol poriadne užiť aj amatérsky planespotting priamo z terasy apartmánu. Cavtat leží len kúsok od pristávacej dráhy a v sezóne vám nad hlavou každú chvíľu pristáva nejaké lietadlo. Či už klasické upotené úzkotrupé dovolenkárske Airbusy a Boeingy, veľkopanské bizňesjety, ale aj vrtuľáky, helikoptéry alebo 4x týždenne mocná 767 na pravidelnej linke z Newarku. To inak vysvetľuje prečo je tu toľko amerických dôchodcov. Tí sa veľmi nelíšia vytiahnutými kraťasami až pod plecia od tých našich, no namiesto sandálov majú biele ponožky v New Balancoch a chýba im Lidl igelitka.
Zopár úlovkov:
Z hľadiska pláží sú v blízkom okolí najmä tie malé kamienkové, roztrúsené popri brehoch polostrovov, alebo betónová chorvátska klasika v maríne. Najlepšie vyzerala pláž Žal pri pekne zrekonštruovanom juhoslovanskom hoteli Cavtat. Trochu piesku, trochu naplavených konárov, no potešil fakt, že nikto neprišiel skasírovať za lehátka a absenciu baru nahradila fľaša obľúbeného macedónskeho vína zo supermarketu.
No najkrajší čas dňa v Cavtate je západ slnka v maríne. Dlho som nezažil taký pekný súmrak. A keď do toho pristávajú lietadlá pár desiatok metrov nad hlavou – stratený raj nájdený.
DUBROVNÍK
Veľkou výhodou Cavtatu je, že od rána do večera premávajú každú polhodinu priame autobusy do Dubrovniku za 25 kún a lode za 100. Dá sa teda nakombinovať veľmi pekný výlet, keď Dubrovník vidíte zhora z jadranskej magistrály a rovnako aj z morskej hladiny. V nedeľu ráno sme teda naskočili na autobus, ktorý nás po polhodine jazdy vyhodil asi 2 kilometre od centra. Nejak sme sa pozabudli. Našťastie po chvíli predierania sa takmer industriálnou štvrťou sme sa dostali k prímorskému chodníku a pomaly sa prešli k hlavnej mestskej bráne Pile.
Pred vstupom do historického centra ma oblial studený pot – fakt som nečakal toľko ľudí. Človek si za posledného dva a pol roka celkom zvykol byť na mnohých miestach takmer sám. Takmer sa vo mne spustila ochlofóbia. No a keď som zbadal ceny vstupov a občerstvenia, tak amen :D. Ako všetci vraveli, že Dubrovník je mastný, no keď u Mlinara (všadeprítomnej siete malých pekární) stála káva z mašiny 2,50e a plechovka koly o dvadsať centov viac … no mal by som menej chodiť na tie dovolenky, lebo si už nebudem môcť „dovoliť“. Pri pizza slice za skoro 5 eur a polievke dňa za 10e som sa už len pousmial. Tí by predali aj vlastnú mater.
Ani neviem ako sme sa predrali cez kvantá ľudí k bráne Ponte na opačnej strane historického centra, v tesnej blízkosti starého prístavu. Nejak sme ani nemali chuť obdivovať historické pamätihodnosti, nebodaj ešte vyliezť na hradby (samozrejme patrične spoplatnené). Všetky epizódy Game Of Thrones sme síce s Monči videli, ale bolo to už tak dávno (+ ten biedny záver), že ani neviem či by som si pamätal nejaké lokality z natáčania King’s Landing alebo mesta Qarth (blízky ostrov Lokrum).
Emilia Clark tu na drakoch nelietala a radšej sme vybehli pár desiatok schodov k lanovke. Lístky sme „prezieravo“ kúpili po ceste u jedného z oficiálnych predajcov, no zakrátko sme to oľutovali. Pred spodnou stanicou sa ťahal dlhočizný rad a pri veľkosti a frekvencii kabínky to vyzeralo na dobrú hodinu čakania. Nič sa nedalo robiť, lístok nebol na čas a vrátili sme sa naspäť do prístavu, kde pani bojovala s parkovaním. Neznámy džentlman zachránil nielen situáciu ale aj lak na Twingu.
Onedlho sme naskočili na loďku a za 40 minút nás doviezla naspäť do Cavtatu. Tu sa predsa dalo lepšie dýchať.
Lístky na lanovku mali platnosť do marca 2023, no dovtedy by sme znovu lokalitu nenavštívili. Na druhý deň sme sa znovu vydali autobusom číslo 10 do Dubrovniku. V pondelok pred desiatou ráno sme vôbec nečakali a kabínka nás vyviezla o necelých 400 výškových metrov nad mesto na kopec Srd. Ono vlastne za tých 200 kún je to riadny tourist trap, keďže na hornú stanicu sa dá dostať či už po turistickom chodníčku (síce to trvá asi tak dve hodiny z centra, no so zastávkami a výhľadmi) alebo jednoducho autom/taxíkom. Panoráma z hornej stanice lanovky je síce pekná, no lepšie sa presunúť pár stoviek metrov po ceste nižšie, popri ziplines, kde vám už nezavadzajú vo výhľade káble lanovky.
Možno ešte krajší výhľad ako na Dubrovník z juhu je pohľad na pobrežie a ostrovy na sever od mesta. To treba ísť len kúsok od hornej stanice za budovou Múzea vojny za nezávislosť Chorvátska. Je to už 30 rokov, no aj Dubrovník to riadne schytal od Srbov počas niekoľkomesačného obliehania. UNESCO neUNESCO, bomby si nevyberajú. Vždy sa nájde nejaký väčší „brat“, ktorý s radosťou šikanuje ak sa rozhodne ísť ten menší inou cestou.
História sa opakuje
Po návrate dolu sme sa vybrali k najbližšej zastávke busu číslo 10 smerom „domov“. Logicky som predpokladal, že bude oproti tej, na ktorej sme vystúpili, cca kilometer od spodnej stanice. Ale kdeže, po pár minútach vidím „desinu“ idúcu oproti. Rýchle som zamával a našťastie zastavila. Vysvitlo, že cestou naspäť stojí aj na zastávke priamo pri lanovke, no na nej sú len čísla liniek 8 a 5. Balkán.
V posledné ráno som si ešte privstal a rezkou chôdzou vybehol na kopec k malému kostolíku sv. Any. Prechádzka to bola svieža, no za 40 minút som mal celý Cavtat ako na dlani. Slnko začalo pomaly vychádzať a lúče najprv ožiarili kopec nad Dubrovníkom a potom aj mesto samotné. Do toho sa plavila na obzore parádna plachetnica … no keby tam nefúkalo ako o život, tak idylka nenormálna.
V posledný deň nemal vedúci Božo žiadny problém s neskorým checkoutom a niečo po druhej pre nás prišiel Uber. Ten nás za 8 eur hodil na letisko, oficiálny taxík si za tých pár km berie fixných 20 eur. Kufor sa mi zdal mierne ťažší, no 24 kilogramov som na váhe nečakal. Pracovníčka check-inu ani brvou nemihla a „zmestili“ sme sa do 20kg limitu. Čakanie na odlet sme strávili prieskumom tohto letiska. Oproti takej „zračnej luke“ v Zadare to je fakt veľký vzdušný prístav s dvoma tuctami gejtov a tromi podlažiami. Let samotný prebehol bez závažnejších problémov, Agáta sa držala aj keď sem tam kopla do sedačky pred ňou. Touto cestou sa spätne ospravedlňujem.
Septembrový Jadran sa nakoniec vydaril. Síce to najprv nevyzeralo s počasím nejak extra, no nakoniec sa blankytná obloha ukázala v plnej kráse. Dubrovník si musím nechať na iný čas, ale ľudí tam bude asi veľa aj v polovici januára. Cavtat sa ukázal ako výborná voľba základne, no tá Čierna Hora je fakt príliš blízko a byť tu autom, tak radšej ušetrím eurá v Igale, kde boli ceny polovičné a „panoramata“ rovnako nádherné. A aj ten Kotor sa mi páči viac 🙂
Zvierací kamaráti z Cavtatu:
P.S: Rád by som tento malý fotoblog venoval dvom známym, ktorí už nie sú medzi nami. Michalovi Rozhonovi aka Mikirovi z fóra cestujlevne.com a Jurovi Slyvčukovi z Dolyni na Ukrajine. Obaja opustili tento svet v období môjho výletovania a obaja nečakane. Večná Vám pamiatka!
0 komentárov k “Koniec leta na konci Chorvátska /FOTOBLOG/”Pridajte vlastný →