Balkán Grandtour 2022

Po 11 rokoch služby v Korporácii nastala tá správna konštelácia hviezd. V decembri Agáta oslávi tri roky a rozhodol som sa využiť posledného polroka na otcovskú/sabatikal. Dovolenky z minulého roku som mal prenesenej habadej, šéfko bol chápavý a zrazu som mal celý mesiac máj k dispozícii. Bolo mi jasné, že takáto šanca sa tak ľahko nezopakuje. Putin zúžil okruh destinácií podľa môjho gusta a vydali sme sa teda na balkánsky roadtrip. Samozrejme nie len na predĺžený víkend ako Ticom pred dvoma mesiacmi.

Za 23 dní na cestách sme toho zažili kopec, no úprimne sme väčšinu času strávili niekde medzi izbou, bazénom a plážou. Preto aj tento cestopis skúsim koncipovať trochu inak. Vypisovať zážitky všetky dni po dni veľký zmysel nemá, a tak sa posnažím rozdeliť príbeh na viacero častí, hlavne podľa destinácií, ktoré sme vždy operatívne zvolili pár dní pred príchodom.

CESTA DO SRBSKA (4. MÁJ)

Takmer mesiac vyhradený na cestovanie po Balkáne pred začiatkom letných prázdnin priniesol jednu veľmi veľkú výhodu – nebolo treba nič riešiť dlho dopredu. Dva dni pred odchodom som pozrel na mapu s predpoveďou počasia. Tento pohľad ma veľmi nepotešil, juh Srbska a celý Jadran zakrývali ťažké mraky a zmýval dážď. Najmenej daždivo sa tváril sever Srbska. Na bookingu mi okrem Noveho Sadu a Belehradu vyskočilo mnoho voľných ubytiek v mestečku Vrdnik. Po bližšom skúmaní som zistil, že sa jedná o turistické a kúpeľné centrum v najstaršom národnom parku krajiny Fruška Gora. O destinácii na prvé tri noci bolo rozhodnuté.

V stredu sme vyrazili o deviatej, tradične smerom na Komárno, kde nechýbalo občerstvenie v 3 Tripl’s. Maďarské diaľnice sme tentokrát oželeli, Agáta sa zaúčala existencii bez plienky a potrebovali sme mať možnosť expresne zastaviť na krajnici. To na miestnych diaľniciach nehrozí, veď na celej M5-ke z Budapešti na srbskú hranicu je dokopy tak 5 púmp. Cesty prvej triedy „nesklamali“ a až za Székesfehérvárom začal mať asfalt akú takú úroveň. Na druhú stranu Maďari stavajú toľko nových cyklochodníkov, že onedlho to bude ugrofínske Holandsko.

Hranicu do Srbska sme premiérovo prekročili v Kelebii a po Báčsku Topoľu nás previedol luxusný obchvat Subotice. Potom nasledovala panelka pomaly až do Noveho Sadu, no po tých maďarských cestách to až také zlé nebolo. Cez Novi Sad sme len prefrčali a zanedlho sa zjavili na kľukatej horskej ceste krížom cez národný park Fruška Gora. Sem sme dorazili po 10 hodinách cesty, no ale inak sa nedalo, ak som nechcel čistiť autosedačku od kyseliny močovej.

Na tri noci sme sa zabývali v peknom apartmáne s výhľadom na to drahšie ubytko. V poslednom čase tu pribúda nových hotelov, najmä z tej vyššej cenovej kategórie. Mám pocit, že o pár rokov úplne zmizne stredná trieda nielen v turistike, ale aj celkovo. Buď bude len podpriemer pre plebs alebo luxus za rampami pre vyvolených.

VRDNIK A FRUŠKA GORA (4. – 7. MÁJ)

Začiatkom mája vo Vrdniku jednoducho povedané skapal pes. Mestečko je síce známe v širokom okolí termálnymi prameňmi a kúpaliskami, no z mne neznámych dôvodov vonkajšie bazény na verejnom kúpalisku s teplou vodou fungujú najlepšie v lete a dokonca vnútorné otvárajú až v polovici mája. Situáciu zachraňuje poloha Vrdniku medzi husto zalesnenými kopcami pripomínajúcimi naše Malé Karpaty a v okolí je (doslova) vďakabohu roztrúsených viacero kláštorov. V období medzi 16. až 18. storočím ich tu bolo až 35, dnes stále slušných 17. Aj vďaka tomu má región okolo Vrdniku vraj prezývku „srbský Athos“. A ešte neslobodno nespomenúť vinársku tradíciu s centrom v neďalekom meste Sremski Karlovci, no kúsok od Vrdniku sídli aj známe vinárstvo Kovačevič.

V meste samotnom toho veľa teda nie je. Mini centrum s biednym detským ihriskom a ruskou reštauráciou Putin. Pekné kláštory Ravanica v centre a Jazak obďaleč (tu sa mihla aj pekná sestra), no Arménsko to nie je. Zničenú banskú elektráreň po bombardovaní NATO som nenašiel ani len na mape. Voľakedy sem premával aj vlak, no Titovi poradili, že koľajnice, najmä tie úzke nemajú budúcnosť a už koncom 60. rokov bolo mestečko úspešne „dekoľajované“. Ak by tu nebola stará známa budova železničnej stanice v uhorskom štýle (s biednou kaviarňou), nemali by ste ako zistiť, že tu voľakedy nejaké vlaky premávali.

To čo robí Vrdnik zaujímavým je jeho poloha v srdci národného parku. Nie, žiadny Yellowstone to nie je, ale príjemných turistických trás tu je dostatok a svahy sú pretkané cyklocestami. Blízkosť Belehradu a Nového Sadu predurčilo tento NP na víkendové návštevy a je tu dostatok nielen reštaurácií, ale aj miest na tradičné balkánske grilovačky. Centrom „autoturistiky“ je horský priesmyk Iriški Venac, kde okrem spomínaných stravovacích zariadení sme našli peknú vyhliadku s panorámou otočenou na Novi Sad a najmä riadny Spomenik NOB (narodnoosvobodilnega boja). Kúsok odtiaľ je aj poškodená televízna veža, no to som zistil až pri písaní … Z meteo-radarového centra nás vyštekali psy a neskôr sme sa dobre zapotili pri krátkej túre k vyhliadke na jazero Ledinačko. To vzniklo v roku 1999, kedy pri bombardovaní boli zničené pumpy v kameňolome a ten bol jednoducho zaplavený.

Kúsok domoviny

V samotnom Vrdniku nájdeme aj minimálne dve vyhliadky. Jednu na „stračej“ nôžke som objavil len náhodou na mapy.cz a druhou je Vrdnička kula – zrúcanina strategicky umiestnenej veže z 13. storočia. Pešky sa sem dá dostať ľahko z Vrdniku, no ak sa chcete priblížiť autom od centra, na mapy sa nespoliehajte. Cesta vedie cez nový rezort a ďalej vás ako neubytovaného nepustia.

Dva celé dni boli v tomto regióne na začiatok tak akurát. V lete by som sa sem kľudne vrátil na termálne radovánky a túričky bez auta s Jelenom v batohu. Do budúcna dobre vedieť, že takéto príjemné miesto sa nachádza necelú hodinu od Belehradu. A keby som len Vrdnikom prechádzal, určite by som nevynechal jednu skvelú reštauráciu Stari Orah.

CEZ BELEHRAD DO MOKREJ GORY (7. MÁJ 2022)

Až pri checkoute sme sa konečne stretli so sympatickou majiteľkou, vyplatili pobyt a v pekare nakúpili proviant na cestu do Belehradu. Tú sme znovu absolvovali po okreskách, po ktorých to trvalo len o trochu dlhšie ako po diaľnici. Prvou zastávkou bol môj obľúbený Genex Tower s tradičným fotením mašiny pred touto nádherne škaredou betónovou ozrutou. V hlavnom meste brutalizmu som si obehol dva „resty“ – najprv menej známu no nezvyčajnú budovu telefónnej ústredne v bloku 29. Odtiaľto sme to strihli krížom cez celé mesto k legendárnej obytnej budove s prezývkou „toblerone“.

Poobedie sme strávili na návšteve v prekvapivo zelenej štvrti Mirijevo, kde bola práve kamarátka Ana na návšteve u rodičov. Agáta sa pohrala s rovesníčkou Milicou, naobedovala sa, ocikala koberec a mohli sme spokojne pokračovať v ceste na juh.

O štvrtej sme sa pomaly vymotali z Mirijeva a Belehradu. Po novučičkej MADE IN CHINA diaľnici A2 s prezývkou Miloš Veľký sme prefrčali až do Čačaku. Tejto ceste by nebolo čo vytknúť, krásny asfalt, pekné scenérie … no nejak šikmookí projektanti (alebo srbskí plánovači?) jednoducho zabudli na odpočívadlá a čerpacie stanice. Nech sa nikto nehnevá, ale tri toi-toiky na malom parkovisku by možno zaujali burjatských vojakov na Ukrajine. Prvá pumpa sa zjavila až pri zjazde po vyše 100 kilometroch – ruský Gazprom… Nič sa nedalo robiť, s ťažkým srdcom som dotankoval a zakúpil SIM kartu.

Cez krásnu roklinu Ovčar-Kablar vyhĺbenú riekou Zapadna Morava sme sa priblížili k môjmu tajnému mestu snov – Užiciam. Nanešťastie v sobotu podvečer bola hlavná cesta premenená na promenádu a zaparkovať bolo nemožné. Aspoň za jazdy som omrkol legendárny (nefunkčný) hotel Zlatibor a pyšný hrad týčiaci sa nad riekou Detinja. Sem sa musím vrátiť … Pred ôsmou sme dorazili do cieľa – dedinky Kremna, kde nás čakali tri noci v útulnej chatke.

MOKRA GORA , ZLATIBOR A KREMNA (7. – 10. MÁJ)

NEDEĽA

Po rannom nákupe v miestnych potravinách a silných raňajkách sme sa hneď vydali smerom na hlavné lákadlo regiónu – 760mm úzkokoľajnú trať Šarganská osmica. Táto náročná stavba započala počas prvej svetovej vojny, no bola dokončená až v polovici 20. rokov. Tento úsek pomohol spojiť Belehrad so Sarajevom, ďalej s Dubrovnikom a mestečkami južnejšie. Ale rovnako ako v prípade Vrdniku, trať bola zrušená počas Titovej vlády. 15 kilometrový úsek z Mokrej Gory do stanice Šaran-Vitasi, ktorý prekonáva prevýšenie 300 metrov, bol znovuotvorený len 20 rokov dozadu a odvtedy láka návštevníkov z celého sveta. Až toľko, že v nedeľu doobeda sme odišli s dlhým nosom, keďže pred nami sa dorútili tri autobusy s rezerváciami.

Odjazd … bez nás

Nič sa nedalo robiť, nastal čas na plán B. Odfrčali sme do Zlatiboru, srbských Donovalov na steroidoch. Začiatkom minulého roku tu s veľkou pompou sám Vučič spustil do prevádzky najdlhšiu panoramatickú gondolovú lanovku na svete. Srbi asi nevedia čo s peniazmi a za ľudových 1000 RSD (8,5 eur) vás odvezie kabínka na 9km trase na vrch Tornik, inak nazývaný aj v tieto dni príznačne Bandera. Kabínka sa väčšinu času plíži pár metrov nad rovinou a až po prelete nad kľukatým jazerom Ribničko začne stúpať do výšin. Na vrchole (kam mimochodom vedie asfaltka) nájdete zopár podnikov s vysokohorskou prirážkou a pekné výhľady na okolitú krajinu. Ako je to tu fajn, no osadenstvo v podobe OVB chlapcov v polobotkách a nahodených babeniek v lodičkách ma dojalo. A keď vidím štvorkolky z požičovne pripravené na túrovanie po svahoch … koniec prírode.

Po skoro polhodinu trvajúcej ceste naspäť sme zakotvili v príjemnej reštike/krčme Gaj, strategicky umiestnenej v blízkosti spomeniku venovaného miestnym partizánom. Agáta ako stará záškodníčka-banderovka sa tu po polroku spolupráce vykadila do teplákov a nás prešla chuť na zaujímavý puding zo starého chleba s názvom popara. Po tomto malom faux pas sme si vybehli na spomínaný spomenik a rozlúčili sme sa so Zlatiborom, nečakane dobrým záložným plánom.

Na druhú jazdu vlaku o 16:30 nemalo zmysel utekať a Agáte sme dopriali poobedný spánok smerom na legendárny spomenik Kadinjača, asi 15 kilometrov severozápadne od Užíc. Škoda, že v deň (8. mája) alebo predvečer (pre Rusov a Srbov) výročia konca II. svetovej vojny sa tu nič nekonalo, najmä keď Srbi nemajú ani voľno na 9. mája. Patrili sme medzi zopár návštevníkov tohto rozľahlého pietneho miesta, ktoré otváral sám Tito. Taktiež muzeálna časť s permanentnou výstavou udalostí z konca 90. rokov bola zatvorená.

Následky 78 dňovej operácie NATO Merciful Angel (oficiálny názov operácie Allied Forece/Noble Anvil, ale Srbi si vymysleli pomenovanie Milosrdný Anjel, asi aby to znelo pokrytecky) sme mohli stále vidieť na neďalekom letisku Ponikve. To pred pár rokmi dala vláda spolu s EÚ ako-tak dokopy, bola znovu spustená riadiaca veža a postavený nový terminál. Samozrejme, že ako to v našom regióne býva, ešte stále chýba dorobiť pár kilometrov plotu a necelý kilometer dráhy. A na pamiatku cestu k terminálu lemujú zbombardované bunkre s výstrahami ako „pozor míny“.

PONDELOK

Na druhý pokus sme sa v pondelok ráno dočkali a vydali sa úzkokoľajkou v historickom vozni z Mokrej Gory cez 22 tunelov a päť mostov do Šargan-Vitasi. Počasie vyšlo na jednotku a celú cestu sme sa mohli kochať príjemnou krajinou juhozápadného Srbska. Na konečnej sme stihli nanuk a zaraz sme sa vydali na spiatočnú cestu. Tá trvala o dosť dlhšie, keďže sme sa viackrát zastavili na rôznych „fotospotoch“ a dali si dlhšiu pauzu na malebnej stanici Jatare. Za mňa táto jazda 10 bodov z desiatich (a Monika vraví 11/10)

Jediné z mála pozitív covidu a „specoperácie“ je absencia čínskych a ruských turistov. Na druhú stranu do popredia vystúpili návštevníci z Indie, ktorí vedia byť dobre drzí 🙂 Teta čašníčka chudera nevedela čo skôr na terase staničnej reštiky. Starí si brali pivo priamo z chladničiek, decká pomaly skákali po stoloch a ešte sa tvárili všetci urazene. Vždy lepšie ako „team Z“ a guláš tu podávajú skvelý.

Všetko okolo Mokrej Gory sa točí okolo Emira Kusturicu, ktorý tu pred takmer 20 rokmi vybudoval nad železničnou stanicou drevené mestečko Mečavnik – Drvengrad slúžiace ako ateliéry pre film Život je zázrak. Nás teda tento areál veľmi nenadchol, vstupné si mohli odpustiť, no Kusturicových fanúšikov možno zaujme. Na to, že sa tam počas našej návštevy odohrával filmový festival, nič tomu okrem všakovakých Kukurov a prefajčených herečiek na káve s dôležito pôsobiacimi visačkami nenasvedčovalo.

Malý bizár sme si nechali na koniec pobytu v Kremnej. Táto obec je v Srbsku známa tzv. kremansko proročanstvom – teda proroctvami vyrieknutými dvoma negramotnými roľníkmi v 19. storočí. Baba Vanga je amatérka oproti strýkovi a synovcovi Tarabičovcom. Aby toho nebolo málo, celý región leží na skamenenom lávovom podloží, ktoré siaha až k zemskému jadru a vďaka tomu má blahodarné účinky. A do tretice sem spadol aj kameň z vesmíru v podobe gule s priemerom presne jeden meter. Kus z nej a mnoho zaujímavostí ohľadom proroctiev je možné vidieť v malom múzeu na kraji dediny. Len škoda, že všetko je len v srbčine.

SPANILÁ JAZDA CEZ BOSNU (10. MÁJ)

Ťažko sa nám lúčilo s chatičkou a pitoreskným krajom srbsko-bosniackeho pohraničia. Cestou k hranici sme pred Drvengradom zakúpili na poslednú chvíľu lacné magnetky. Tentokrát mi to vyšlo, často nechávam nákup suvenírov na neskôr a z neskôr sa občas stane nikdy. Po zaplatení poplatku bez bločku 200 RDS za vstup/výstup do národného parku Šargan-Mokra Gora nám teta otvorila rampu a mohli sme prejsť na hraničný prechod Kotorman. Prechod hranice prebehol expresne, len ma mierne vykoľajila otázka bosniackeho policajta ohľadom covid passu. Zo srandy som sa ho spýtal, že či treba, veď len tranzitujeme do Čiernej Hory. A on s úsmevom, že ak nemáme, tak môžeme tranzitovať domov. Green passy sme teda vyhrabali a po chvíli sme už frčali ľudoprázdnou okreskou smerom na Višegrad.

Spanilá jazda netrvala dlho a ledva som ubrzdil pred mávajúcim policajtom. Ževraj som niekde prekročil rýchlosť v dedine o 25 km/h. Ok priznávam, získal som srbské maniere, tak predpokladám, že niekde merali pred tabuľou v strede ničoho, keďže za tie štyri kilometre v Bosne som videl dokopy maximálne desať domov. Výsledok? Pokuta 200 eur. Skoro mi padla sánka a to nebolo všetko – vraj jediná možnosť ako ju zaplatiť je na pošte vo Višegrade. Ale vodičák mi zadržia a nemôžem tým pádom šoférovať. Hovorím, že žena vodičský má, ale nešoféruje. Tak sa pýtam, veď zaplatím kartou, že nie. Hotovosť nemám … a o minútu ma pustil bez platenia. Podaním ruky som sa rozlúčil, no až neskôr som zistil, že niečo tu nie je s kostolným poriadkom.

Vo Višegrade sme tento „úspech“ oslávili obedom kúsok od známeho mosta Mehmeda Paša Sokolovića zo 16. storočia, chráneného UNESCO-om. Dlho sme sa nezdržali, Kusturicov Andričgrad sme oželeli a upaľovali sme ďalej. Samozrejme, na rýchlosť som si dával sakramentsky pozor a na krásnej ceste M5 a M20 plnej tunelov v údolí blankytnej rieky Drina som bol jeden z tých pomalších.

Cesta ubiehala, rozprávky hrali z reprákov a zrazu za zákrutou neďaleko Foče vyskočil pupkatý orgán. Rýchlosť som mal v poriadku, tak asi rutinná kontrola, ktovie. Zrazu vytiahol papier a kreslí, že som vraj v zákrute prešiel kolesom do protismeru. A hneď vedľa nákresu sa zjavili číslovky 50 a 250. Bez dôkazu tak ako hodinu dozadu. Samozrejme mi hneď doplo. Opäť rozprávka s poštou, no tento narozdiel od mladého od hranice vedel ako na to. Zobral ma k policajnej škodovke, otvoril dvere a nech mu tam niečo do priehradky hodím. Škoda, že najmenšiu bankovku som mal len dvacku. Ako bonus mi dal tip, že nasledujúcich 40 kilometrov nie je žiadna hliadka. Prd mi to bolo platné, keďže o 15 minút neskôr sme sa vracali to istou cestou naspäť a samozrejme ma zastavili znovu. Tak len som nechápavo pozrel čo chcú, príslušník si uvedomil svoju chybu, zasalutoval a mohol som ísť ďalej. Drahá zachádzka a návšteva opustenej budovy motela Ehos

Našťastie to bola posledná interakcia s dopravnou políciou nielen v Republike Srpskej, ale na celom roadtripe. Krásna krajina s pribúdajúcimi kilometrami bola viac a viac okúzľujúca. Spomenik v Údolí hrdinov v Tjentišti tomu zasadil pomyselný zlatý klinec. Dva obrovské abstraktné betónové fraktály týčiace sa na miestach, kde sa bojovalo v bitke o Sutjesku pôsobia na jednej strane ako z iného sveta, no na druhej ako keby tu stáli odjakživa.

Cesta cez NP Sutjeska až do mordoru menom Gacko patrí fakt asi medzi najkrajšie v regióne a viackrát sme museli zastaviť na fotenie.

Cez Bileču sme dorazili do pohraničného centra Tribenje, kde sme doplnili naftu (prečo som skôr nevedel, že aj NIŠ Petrol vlastnia Rusi?) a kofeín s burekom. Ten tu majú v pekare oproti pumpe famózny. So západom slnka sme opustili Bosnu, kde nebyť policajných scammerov, tak radosť cestovať – krásne cesty, neskutočná príroda, skvelé jedlo, nízke ceny a milí ľudia. Protip – do budúcna si zobrať malé bankovky, najlepšie ich marky 🙂

ČIERNA HORA (10. – 16. MÁJ)

Prvý večer sme sa len stihli ubytovať v apartmáne na kraji Igala, no až ráno sme zistili, aký sme trafili jackpot. Za 35 eur na noc sme dostali príjemný apartmán s dvomi spálňami, vonkajší bazén a pár metrov za ním pláž s krásnym výhľadom na Hercegovský a Tivatský záliv. Do toho veľká záhrada a veselá dvojka bratov Lazar a Bojan, ktorí hneď Agátu zobrali medzi seba. Úprimne, nečakal som, že v prvej polovici mája sa bude dať kúpať v mori, no nebolo to vôbec zlé. Vlastne bolo to tam tak fajn, že sme si operatívne predĺžili pobyt o ďalšie dve noci. Nebudem vás zaťažovať rozpisom každého dňa, ktoré aj tak vyzerali skoro totožne – raňajky, bazén/more, obed, siesta, bazén/more, večera, Superstore. A medzitým nejaký ten aperol alebo Jelen. Samozrejme, že sme nekvasili celý týždeň a navštívili zopár destinácií v okolí.

Spln nad Igalom

IGALO

Igalo samotné je plynulým pokračovaním Hercegu Noveho. „Centru“ kraľuje betónová pešia zóna a hlavne veľké komplexy liečební z čias Juhoslávie. Zvonku pôsobia tradične odpudivo, no hlavne že stále fungujú a pomáhajú chorým klientom. V kontraste s ošarpanými štátnymi budovami stoja nové rezorty s privátnymi spa a bazénmi. Turbokapitalizmus je neúprosný.

V jedno skoré ráno som si spravil radosť a dopotený som sa vyškriabal na kopec nad Igalom. Na hrebeni, ktorý tvorí hranicu medzi Chorvátskom a Čiernou Horou tróni kostolík Sv. Iliju. Samozrejme opäť nechýbali panoramatické výhľady na čiernohorské zálivy a na chorvátsky Jadran.

Neďaleko ubytka sa v parku skrýva aj bývalá Titova vila, ktorú je možné navštíviť v rámci prehliadky. Žiaľ počas nášho pobytu som sa nikde nedočítal, kedy sa koná a pracovník blízkeho parkoviska niečo zašomral o piatku. V nedeľu. Škoda, z fotiek najmä interiér zo 70. rokov vyzerá veľmi zaujímavo.

Ako náhradný program som zvolil náhodný kostolík, ktorý som zbadal na kopci z parkoviska pri Titovej vile. Z cerkvy sv. Stefana v Sušćepane sa otvoril záliv z iného uhla a vynikol strategicky ležiaci ostrovček Mamula s priemerom len 200 metrov. Väčšinu ostrova tvorí pevnosť z čias Rakúsko-Uhorska, z ktorej sa neskôr stal koncentračný tábor počas talianskej okupácie . Dá sa sem dostať výletnými loďkami z viacerých miest zálivu. Ktovie dokedy, keďže v súčasnosti tu prebieha výstavba luxusného rezortu, takže ostrov čaká rovnaký osud ako postihol Sveti Stefan.

KOTOR

Keď sme pred 8 rokmi navštívil prvýkrát Čiernu Horu, tak najviac ma dostal výhľad na boku kotorskú zo serpentín nad rovnomenným mestečkom Kotor. Opakovanie matka múdrosti a jedno čiernohorské popoludnie som zobral rodinu a mašinu a vydali sme sa na krátky výlet z Igala do Kotoru. Najväčší logistický problém krajiny sú cesty. Nielenže Čiernohorci skoro skrachovali vďaka „čínskej“ pomoci pri stavbe diaľnic, no celé členité jadranské pobrežie spája reálne iba jedna hlavná cesta. Takže každý presun trvá. Vzdušnou čiarou je Kotor od Igala vzdialený niečo len vyše 20 kilometrov, no po zemi je to skoro päťdesiat a časovo kľudne aj hodinu a pol. Našťastie sa pri jazde nenudíte, cesta s horami na jednej strane a morom na druhej je fakt nádherná. Väčšia „zábava“ ma čakala na úzkych serpentínach tesne pred cieľom, kde je problém sa vyhnúť osobnému autu a nie to autobusu. Úplne hore skoro až k Lovčenu sme to nedali, no aj tie výhľady v „nižšej“ nadmorskej výške stáli za to.

Dolu sme zaparkovali priamo v marine, v ktorej sa výletné lode točia jedna radosť. Trochu sme sa pomotali v starých uličkách mesta, ktoré obliehalo kopec výletníkov. Covid je tu už dávno passé. Chcel som si sólo vybehnúť na výhľady ku kostolu Matky Božej nad historickým centrom, no zastavil ma turniket a požiadavka 8 eur. Kotorský rebrík ako alternatívu som nemal čas riešiť a výhľady boli pekné aj od búdky s kasou 🙂

S Agátou sme ešte prevetrali miestne detské ihrisko a pomaly sa vydali naspäť cestou cez Tivat. Za ním sme zobrali za 4,50 eur trajekt na druhú stranu zálivu. Krátka vyhliadková plavba nám ušetrila nielen zopár kilometrov, ale hlavne aj nejaké tie minúty na trase Kotor – Igalo.

ZELENIKA A HERCEG NOVI

Pri prvej prechádzke v Igalu som si všimol opustený most a niečo čo sa podobalo na násyp. Pozornému oku latentného šotouša neušiel fakt, že voľakedy tadiaľto premával vlak. Po krátkom googlení bolo všetko jasné a posledný diel zapadol do skladačky juhoslovanskej úzkokoľajky. Zo Zeleniky cez Herceg Novi a Igalo viedla 760mm trať do chorvátskeho Dubrovníku a áno, ďalej do Čaplnje, Sarajeva a cez starú-známu Šarganskú osmicu ďalej do Srbska. V roku 2022 sa tu nachádza len zopár indícií ako napr. kaviareň v historickom vagóne v Zelenike alebo neďaleký železničný tunel, ktorý bol prestavaný na tunel pre peších a cyklistov.

V Hercegu Novom sme sa zviezli kľukatými uličkami k moru, kde sa práve na vodnopólovom štadióne odohrával turnaj. Pravdepodobne turnaj starých pánov, keďže s takými postavičkami a životosprávou (cigaretka a Jelen na striedačke) by som mohol reprezentovať aj ja. Kúsok opodiaľ sme narazili na pekne zachovanú bývalú železničnú stanicu s reštauráciou. Majiteľom budovy nie je nikto iný ako Kusturica. Balkánsky Soroš namôjveru. Po promenádnej zmrzline sme neodolali pljeskavici a ak budete mať cestu, investujte tri eurá v okienku reštaurácie Tri Lipe. Neoľutujete.

Cestou naspäť som chcel ukončiť šotoušský prieskum zabudnutej železnice na poslednej čiernohorskej stanici v Sutorine, no zúrivé psy ma odradili od bližšej návštevy.

CESTA DO ALBÁNSKA (16. MÁJ)

Po takmer týždni ideálnej dovolenky som mal pomaly výčitky svedomia, keď sme opúšťali Igalo a apartmán v dome Katičovcov. Nedalo sa nič robiť, ďalší cieľ bol jasný – Albánsko, krajina orlov. Znovu nás čakala pomalá cesta čiernohorským pobrežím, ktorú sme si spríjemnili trajektom. Zastavili sme sa až za Budvou, kde sa (žiaľ) buduje o stošesť a vyrastajú tam aj takéto čudá. V kaviarni s výhľadom na Sveti Stefan som chcel zadeliť kávičku, no z nejakého dôvodu nemali. Nevadí, cvakol som tento ikonický poloostrov a prefrčali sme až do Ulcinju na druhom konci krajiny. Tu som s hordou trúbiacich maturantov dotankoval poslednú ako tak lacnú naftu. Neviem čo robia v Albánsku, no tam palivá stáli v polovici mája 2022 skoro 2 eurá za liter. Tu sme na kraji mesta objavili aj reštauráciu nad čerpacou stanicou, kde sa konečne objavili reálne balkánske ceny – hambáč s hranolkami za 2,50e, riadny wrap za dvojku a káva za 70 centov. Me gusta.

Cesta z Ulcinju na hranicu prekonala všetky očakávania. Matne som si pamätal na jazdu busom z Prizrenu do Čiernej Hory cez Albánsko, kde tento úsek na mňa veľmi pozitívny dojem neurobil. Ale v máji 2022 sme sa viezli po parádnom asfalte, slnko svietilo a vrcholky hôr ešte stále pokrývala snehová perina. Prechod hranice bol rovnako jednoduchý, za štvrťhodinu som po rovnako skvelých cestách trielil cez Škodru do Velipoje. Len som si musel zvyknúť na veľmi zvláštne značenie rýchlosti. Albánci majú mimo mesta 80-ku tak ako aj v Srbsku alebo Bosne (taká čudná rýchlosť, chudák japonsko-francúzsky automat nevie či má hučať na 5-ke, alebo sa dusiť na 6-ke). V obci radikálne klesá maximálka na 40. Medzitým sa náhodne objavia nejaké 60-ky, 70-ky, no kde tie končia, tak to neviem doteraz. Albánski vodiči neboli veľmi nápomocní, tí lietajú halabala, aj keď orgánov tam bolo požehnane. No rýchlosť som nevidel merať ani raz.

VELIPOJE (16. – 19. MÁJ)

Hotel Athina vo Velipoje bol jeden z mála na bookingu, ktorý bol k dispozícii s apartmánom a bazénom. Kým v Čiernej Hore apartmánov do 40 eur na noc bolo neúrekom, tak na druhom brehu rieky Buna mapa zívala prázdnotou. Až na mieste sme pochopili, prečo tomu tak je. Jednoducho sezóna začína 1. júna a dovtedy je v letoviskách drvivá väčšina nielen ubytiek, ale aj obchodov, reštík a plážových barov zatvorená. Všade vládne čulý stavebný ruch – robotníci dokončujú apartmány, bagristi upravujú pláže, čašníci drhnú zaprášené lehátka a stoličky.

Možno aj z tohto dôvodu boli prvé dojmy z Velipoje veľmi rozpačité. Z príjemného Igala sme sa presunuli na stavenisko/smetisko, kde sa nedalo ani poriadne najesť. V hoteli sme boli dokopy šiesti ubytovaní (my, bosniacky pár a starý pochybný Nemec na Dacii), voda v bazéne mala špecifický povlak a tá z kohútika nepitný odér. Apartmán mal síce kuchynku, no v nej bolo len umývadlo a dva poháre. Chladnička fungovala, ale každý deň bola v oblasti odstávka elektriny na niekoľko hodín. Ešte aj ten bájny koňak Skenderbeu, na ktorý som sa tešil od prekročenia hraníc, tu chutil ako keby bol vypálený likérkou Drak.

Na druhý deň sa môj pocit otočil o 180 stupňov – Slnko svietilo, pláž bola zrazu upravená a v bare čapovali pivo Korča. Agáta si našla detské ihrisko a pani Flóra nám za 3 eurá na deň prenajala slnečník a dve lehátka. Pieskové pláže nepreferujem, no Agi si prišla na svoje a voda bola čistučká. Doobeda doslovne vyrástli sprchy a objavili sme aj skvelé souvlaki (alebo soufflage ako to tu nazývajú). Medzitým na hoteli vyčistili bazén a pri čakaní na cestoviny som v novej pizzerke obdržal pivo na účet podniku. Hneď som mal krajší deň.

Na tretí deň sa zrazu zatiahlo a prehrmela menšia búrka. Vonku sa príjemne schladilo (čo mi vyhovovalo, keďže som na pláži zhorel ako fakľa) a vzduch sa vyčistil. Vybehli sme na poobedný výlet do Škodry, metropoly regiónu. Na kopci nad mestom sa týčia rúcaniny hradu Rozafa. Legenda vraví, že hrad pomenovali podľa Rozafy, manželky jedného z nešikovných bratov staviteľov, ktorým sa pri stavbe neustále rúcali steny. Namiesto toho, aby lepšie zamiesili v miešačke, tak im miestny starý blázon povedal, že ak tam zamurujú ženu, tak bude všetko ok. Rozafu tam teda zamurovali do polovice, aby mohla pravými končatinami a ňadrom obriadiť jej dieťa. A manžel šiel po dobre vykonanej práci na pivko.

Zaparkovali sme tesne pred vchodom pri zatvorenej kase, no otvorenej bráne. Z hradu sú fakt skvelé 360 stupňové výhľady na celý región. Či už na roztrúsenú Škodru, Skadarské jazero, sútok riek Buna a Drini alebo na všadeprítomné hory.

V meste som ešte zakúpil na pripečené telo panthenol a neodpustil som si prieskum železničnej stanice. Tá ako aj celá albánska vlaková doprava zažila už lepšie časy. Hlavná stanica v Tirane je dávno premenená na bulvár a v súčasnosti premávajú v celej krajine až dva spoje. Zo Škodry do Laču a späť raz týždenne v utorok a z Elbassanu do Draču cez víkendy. Aký to má zmysel neviem, no samozrejme riešia sa veľké plány ako spojiť Albánsko s Kosovom koľajami. No tie trate čo existujú tak pomaly končia v zberných surovinách.

CESTA NA JUH ALBÁNSKA (19. MÁJ)

3 noci vo Velipoje stačili a po diskusii sme sa rozhodli dať ešte Albánsku šancu. Pár rokov dozadu sme na pánskej jazde pobehali na aute juh a vedel som, že to je úplne iný level. Našiel som po dlhom hľadaní a kombinovaní apartmám v Radhime, pár kilometrov južne od Vlore. Hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa z Velipoje vymotali okolo Škodry za Lezhe, kde sa konečne dalo zrýchliť a dokonca sa objavilo neskôr aj pár kilometrov diaľnice. Ako zastávku sme zvolili hrad Kruja nad rovnomenným horským mestom, kam vedú iba úzke serpentíny. Na zrúcanine hradu s novým mauzóleom sa zišli asi všetky školské výlety zo širokého okolia. Radšej sme zvolili taktický ústup na obed do blízkej reštaurácie, ďaleko od kričiacich deciek a kvíliacich mrzákov.

Na juh od Tirany sa konečne cesta zrýchlila vďaka expresným štvorprúdovkám, ktoré sa konečne vyhýbali dedinám a počet áut sa citeľne znížil. Ešte sme si urobili krátku zachádzku do Kavaje, v ktorého centre som si pripadal ako niekde v Maghrebe. „Lákadlom“ tohto mestečka je nefunkčná továreň s viacerými komínmi. Z jedného sa stal minaret.

V Kajeve práve hrali túto pecku, skoro som konvertoval

Z Kavaje sme sa po rýchlostnej ceste presunuli zopár kilometrov pred Vlore. Túto metropolu som chcel obísť novučičkým obchvatom v horách, no ešte ho oficiálne nestihli otvoriť. Prechod mestom ma príjemne prekvapil. Pri poslednej návšteve to tu bolo okolo mora jedno veľké stavenisko a teraz sme sa ocitli v jadranskom „Miami“. Palmy, bulvár, pláž, pekné nízke obytné domy … fakt to nevyzeralo zle.

Solídny obchvat

RADHIME (19. – 24. MÁJ)

V Radhime, cieli našej cesty, nás čakal vysmiaty taliansky párik Karla s Maxom, ktorý nám na 5 dní zverili kľúče od ich solídneho apartmánu. Na prvý pohľad bolo jasné, že juh je na vyššej úrovni ako sever krajiny. Pekná kamienková pláž, čistá voda, nikde ani nohy a západ slnka nad Vlórsky zálivom, blikajúce svetlušky. No jeden neduh zostal – do prvého júna ďaleko, tak väčšina reštaurácií a obchodov zostala zatvorená a väčší nákup a prvú večeru sme museli odbehnúť do neďalekého mestečka Orikum.

Blikajúci výsledok v 5k kvalite

DHERMI (21. MÁJ)

4 dni v Radhime sa odohrávali na ploche cca 10 hektárov medzi apartmánom, plážou, supermarketom DEA pri hlavnej ceste a sympatickou rodinnou reštauráciou Gezi. Väčšinu času sme mali všetko sami pre seba, len cez víkend sa apartmány zaplnili ich majiteľmi, no tí už v nedeľu poobede odfrčali na svojich lepšejších autách preč. Až do konca „socializmu“ bolo súkromné vlastníctvo áut v Albánsku zakázané, takže teraz keď už miestmi majú peniaze, si to vynahradzujú a už to nie sú len staré mercedesy z Nemecka.

V sobotu sme si spravili výlet na druhú stranu Llogarského priesmyku. Na oboch stranách hory panuje čulý stavebný ruch, Albánci sa rozhodli zainvestovať a uľahčiť život domácim aj turistom. Cesta priesmykom je nádherná, výhľady sú okúzľujúce, no pomalá a nie práve najbezpečnejšia. O tri roky by mal byť dokončený 6 kilometrov dlhý tunel, ktorý skráti cestu o trištvrte hodiny.

V tento deň sa tu vyrojili desiatky samovrahov na motorkách, ktorí v zákrutách predbiehali hlava nehlava. Nespomínam si, že by to bolo takto divoké pár rokov dozadu, no pravdepodobne víkend urobil svoje. Nebola to z mojej strany žiadna spanilá jazda ako chlapcov z Top Gear.

Llogara v podaní Top Gear

Nakoniec sme po vyše hodine jazdy zaparkovali na konci pláže v Dhermi. Mal som mierne obavy, či tu tiež nebude plnka ako u „nás“ na lehátkach. Ale kdeže, s miestom nebol žiadny problém a v nádherne modrom mori sa dokopy čvachtalo tak do desať kúpačov. Voda mala okolo 22 stupňov, vzduch 28, idylka. Našťastie ani bagre sa neukázali, takže letná kúpačka v polovici mája ako na objednávku. Ak letná dovolenka v Albánsku tak od Llogary južne 🙂

NÁVRAT DO OHRIDU (24. MÁJ)

V utorok ráno sme sa rozlúčili s morom a vydali sa pomaly na cestu domov. Po poslednom nákupe v Orikume som skúsil predsa len vybehnúť na nový obchvat. Po luxusnom asfalte som prešiel zopár kilometrov, no pri pohľade na stavebné stroje som to zvrtol, aj keď zopár áut pokračovalo ďalej. Znovu sme prefrčali cez výstavný Vlore beachfront a po prázdnej diaľnici na sever.

Navigácia sa pri Lushnje rozhodla opustiť pohodlie diaľnic a sekli sme to krížom na Elbassan po dedinských cestách. Trochu som mal obavy, aby asfalt zrazu niekde na polceste nevystriedal štrk, no prekvapivo sa kvalita držala počas celej skratky. Tá viedla cez príjemne zvlnenú krajinu, ktorá so zažmúrenými očami mohla pripomínať Toskánsko. Deň po medzinárodnom dni korytnačiek sme aj jednu na ceste zachránili:)

Ja som Deutsch, ty si Color

V mierne dystopickom Elbassane, ktorému dominujú skelety budov a technologických zariadení nefunkčných metalurgických závodov, sme ani nezastavili a pokračovali popri rieke Shkumbini ďalej. Táto relatívne krátka rieka tvorí pomyselnú hranicu dvoch albánskych dialektov – Tosk na juhu a Gheg na severe krajiny. Ako návštevníkovi mi to môže byť jedno, Albánčina je jeden z tých jazykov, u ktorého sa vôbec nechytám. Vďakabohu, že používajú latinku 🙂

Hlavný ťah z Elbassanu k macedónskym hraniciam patrí medzi tie, kde nestíhate sledovať cestu. Hory, voda, železničné mosty a tunely. Opäť len škoda, že železničná trať do Pogradca nefunguje dobrých 10 rokov, lebo tie scenérie z okna vlaku by patrili určite medzi najkrajšie na Balkáne. Pred Librazhdom sme sa zastavili na obed v reštike Gjahtari na brehu rieky. V peknom prostredí sme sa skvele najedli za polovicu toho, čo by sme zaplatili na pobreží. Na konci našej albánskej púte sme sa vyštverali cez horský priesmyk Qafë Thanë (po macedónsky Kafasan) na hraničný prechod do Severného Macedónska.

Za 20 minút sme boli vybavení a po hopsajúcej ceste sme dorazili do Strugy, kde to s mešitami a albánskymi vlajkami stále nevyzeralo na to kresťanské Severné Macedónsko. Dotankoval som najlacnejšie palivo na Balkáne a zanedlho sme sa ubytovali v Ohride, v príjemnom rodinnom apartmáne pár metrov od brehu Ohridského jazera. Ako Monika poznamenala, cítili sme sa tu skôr ako u babky na dvore a nie niekde u „cudzích“.

V Ohride som sa párkrát v minulosti ocitol, no nikdy nie na západ od pevnosti. Po rýchlom zabývaní sme sa vydali na prechádzku k ohridskej klasike, cerkvi sv. Jovana Kaneo (sv. Ján v Kaneo). Veľký mestský park je pretkaný chodníčkami a aj tu sme naďabili na ďalšiu korytnačku. Jabĺčko spráskala a my sme prešli okolo rozsiahleho archeologického areálu Plaošnik, ktorému kraľuje riadny kostol Sv. Klimenta.

Večeru sme absolvovali v blízkej reštaurácii Damar s výhľadom na prístav a hlavne čapovaným pivom s fajnovými mäsami z grilu. Odtiaľto sme sa rovnakou cestou vybrali na ubytko, obkukli Jovana s nočným nasvietením a zakončili príjemný ohridský večer

SMER BELEHRAD (25. MÁJ)

V stredu sme sa vymotali hneď ráno, pred sebou sme mali dlhý presun do Belehradu. Macedónci s Číňanmi nezaháľajú a Ohrid by mal byť spojený diaľnicou s Kičevom koncom budúceho roku. Stará cesta je aj tak stále parádna, s dočasnými obmedzeniami si tu nikto ťažkú hlavu nerobí a zákerné serpentíny nehrozia.

Pri prvej návšteve krajiny pred 9 rokmi sme z Kičeva zobrali vlak do Skopje. Aj tentokrát sme navštívili biednu stanicu, no v okolí sme nič poriadne nenašli. Väčšina prevádzok zatvorených, vlak premáva raz denne a nebyť koľajníc, tak by si človek myslel, že tu stojí iba autobusová stanica.

V Gostivare sme dokúpili v riadne zásobenom supermarkete nejaké tie miestne alkoholy a vody a konečne nabehli na diaľnicu. Tá do Tetova nie je nič extra, no neskôr sa A2 pomenovaná podľa Matky Terezy zlepší a kvalitu si drží až po hranicu so Srbskom. Jediná otrava je systém macedónskeho mýta, kde neplatíte pri výjazde, ale po jednotlivých úsekoch. Na necelých 110km tak stojíte a platíte každých 10-15 minút. Mýto nie je relatívne drahé, no pri pravidelnom jazdení by sa to narátalo.

Skopje sme tentokrát oblúkom minuli a na spoločnej hraničnej kontrole na srbskej strane sme strávili možno tak 20 minút. Diaľnica do Nišu sa dá pomenovať jednoducho – luxusne prázdna. Krajina južného Srbska neprestáva fascinovať a z A1-ky sme zišli až pri Smedereve. Medzičas sme mali dobrý a famíliu som zobral na luxusnú pljeskavicu objavenú v polovici marca. Pokrm balkánskych bohov pri rušnej nákladnej stanici, Dunaji a smederevskej pevnosti nesklamal a riadne natlačení sme dorazili do rozhorúčeného betónového Belehradu.

MIRIJEVO (25. – 27. MÁJ)

Ubytovanie na dve noci sme takticky zvolili v známom Mirijeve, aby sme to nemali ďaleko k Milici a rodičom. Prvý večer sme strávili na ihrisku vo vnútrobloku. O ôsmej to tu riadne žilo, všade plno deciek každej vekovej kategórie, lopty, kovové preliezky, betón. Na žiadnu bezpečnosť sa tu nehraje. Padneš, poplačeš, zotrieš si krv a hráš sa ďalej. Tak ako som si pamätal z mojej mladosti v 90. rokoch. Aj keď ja som úprimne preferoval telku a klon NES z tržnice 🙂

Štvrtkové doobedie sa príjemne schladilo a rovnako sme ho strávili na ihriskách a zákutiach Mirijeva IV.

Poobede sme vybehli s belehradskou famíliou do neďalekého lesoparku Zvezdara, kde ako názov napovedá, sídli belehradská hvezdáreň. Okrem nej je tu hlavne kopec zelene a výborná reštaurácia Vrh Beograda. Posledný večer roadtripu sme znovu strávili na betóne a rozlúčili sa s milými hostiteľmi.

PUMPOVÉ TRAMPOTY A DOMOV (27. MÁJ)

Deň pred návratom z Maďarska prišla správa, ktorá otriasla nádržami a kanistrami od Bratislavy po Čiernu nad Tisou – od 27. mája skončila „tankovacia“ turistika pre zahraničné ŠPZ. Samozrejme, že v posledný deň sme tranzitovali cez celé Maďarsko cestou z Belehradu a trochu som rátal s pár desiatkami eur k dobru od maďarských daňových poplatníkov. Aby toho nebolo málo, tak som si zarobil pri výjazde z parkoviska, kde som zabudol na neviditeľný stĺpik. Tak ma tento ťukanec (našťastie už relatívne jednoducho fixnutý) rozhodil, že som zabudol na nákup proviantu v pekare pred posledným úsekom roadtripu.

Nič sa nedalo robiť, na OMV za upchatým Belehradom sme kúpili bagety a dotankoval som ešte 20 litrov, aby som mohol tankovať až na Slovensku. Úprimne, ako mierny asociál/autista, nemám veľmi v láske „pomocníkov pri tankovaní“. Kým u nás sa stačí vyhýbať Shellke, tak na Balkáne sú všade. Samozrejme ani tento expert nesklamal a namiesto klasickej nafty ma obdaril „evrodizlom“ za skoro dve eurá. Hvala ti, brate.

Po expresnom prechode do Maďarska cez lokálny prechod Horgoš 2 sme sa zastavili na prvej MOL na kávu. Na toteme stále svietili regulované ceny 480 HUF za liter. Lenže z boku stojana už viseli ceny aktualizované, o polovicu vyššie. To si asi nevšimli rumunskí biznismeni, ktorí tankovali do kanistrov ako o život. Pri pokladni určite neboli nadšení.

Cestovanie s dvomi babami prináša častejšie zastávky. Zatiahol som neskôr na diaľničnú Shell. Tu pre istotu sa na to vybodli a všetky stojany boli vypnuté a šoféri sa len nechápavo chodili pýtať obsluhy čo sa deje.

Z maďarskej diaľnice sme zliezli pred Komáromom, kde je prvá pumpa Lukoil. Veď idem skúsiť natankovať, cena bude asi podobná tej Slovenskej. Stojan síce pustil len necelých 24 litrov, no za „starú“ cenu 480 HUF, teda len cca 1,22 eur za liter. Neprotestoval som tejto maďarsko-ruskej cenotvorbe.

Skúsil som doraziť nádrž na MOL priamo v Komárome a tam som už len doplnil za trhových 705 HUF, teda nič moc. Úprimne, až teraz si myslím, že zastropovanie je pekné v teórii, horšie v praxi. Áno, aj mne by sa páčilo tankovať za 1,2 eura za liter, no keby som mal čakať polhodinu na pumpe, lebo predo mnou by tankovali české dodávky s kanistrami, maďarské AMG-čka a nakoniec by vypli stojan, lebo by došla nafta, asi by ma to napajedilo. Ako sa vraví, cena je v poriadku, len platy nie .. na to by sa skôr malo myslieť a nie na takéto populistické ťahy, ktoré ku koncu dňa celý trh len viac pokrivia.

Domov do Trnavy sme dorazili niečo okolo štvrtej, po 3500 kilometroch a 23 dňoch na cestách (tých neciest bolo prekvapivo málo) Balkánu. Ako na záver zhodnotiť destinácie? Každá krajina má niečo do seba. Juh Srbska je skrytý poklad, do Bosny by som šiel ihneď na turistiku a pobrežie Čiernej Hory je neuveriteľné. V Albánsku sme sa nemuseli zdržovať 3 noci na severe, ale radšej sme mohli ísť na celý týždeň na juh. Macedónsko je srdcovka a necelých 24 hodín rovnako potešilo. Čo ma príjemne prekvapilo bola úroveň ciest. Sem-tam sa vyskytli hrboľatejšie úseky, no nové diaľnice, obchvaty a tunely urobili veľmi dobrý dojem. V prípade juhu Albánska ale budem skôr preferovať lietadlo. Predsa, je to fakt ďaleko, ale ak sa tam horkokrvné národy nedosekajú a o pár rokov dokončia diaľnicu z Nišu do Prištiny a Llogarský tunel, tak to bude jedna radosť. Hlavne nech tá výstavba nedopadne ako v Čiernej Hore…

A nakoniec musím vrelo poďakovať mojej Monike za jej trpezlivosť a aj Agáte za to, že najmä v autosedačke bola super parťáčka a málokedy protestovala. A ani raz sa nepocikala! (Agáta). Na to, že sme strávili skoro mesiac nonstop spolu, ponorka sa neprejavila a len škoda, že sme nemohli ísť aj na dlhšie. Kľudne by som potiahol s touto partiou ďalej 🙂

Komentáre

2 komentáre k “Balkán Grandtour 2022Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.