Balkánsky roadtrip na fialovom vysávači

18. marca 2022 bol s veľkou pompou otvorený v Turecku most cez Dardanely. Tejto historickej udalosti sme sa mali zúčastniť cestou do Bursy na rodinnom klenote, ktorý sa zrodil v tunajšej fabrike pred 17 rokmi, sne mnohých chlapcov – Renaulte Thalia. Lenže človek mieni, omikron mení a z trojčlennej posádky sa dva dni pred odchodom stala dvojčlenná. Miro zostal v karanténe a keďže dovolenku sme s Vladom mali vybavenú, nastal čas na plán B. Kórejský vysávač Daewoo Tico si rok od grandtour na Poľanu zaslúžil prevetrať karburátor a rozhodli sme sa, že sa s ním vydáme niekam na Balkán.

STREDA

V stredu som ukončil korporátny home office o trochu skôr ako zvyčajne. 26 ročný stroj času som dal dokopy preventívne deň vopred – kontrola prevádzkových kvapalín, tlaku pneumatík, inštalácia dashcam, druhá rezerva za spolujazdca, kompresor, booster, povinná výbava, vynulovanie počítadla kilometrov a pod. Nie je to také jednoduché ako píšu v inzerátoch na ojazdené autá – iba nasadnúť a jazdiť.

Hodnú chvíľu trvalo, kým som sa vymotal z trnavskej poobednej zápchy a ešte dlhšie, kým sme sa s Vladom na palube vyteperili z Bratislavy cez Jarovce do Maďarska. Tico si pomaly zvyklo na diaľničných 100km/h (GPS), na prvej zastávke sme dotankovali orbánovsky lacný benzín a na diaľničnom mekáči vybavili večeru. Trasa do Budapešti patrí jednoznačne medzi najnudnejšie cesty na svete a rovnako zážitok z jazdy neprináša ani diaľnica M5 smerom na Srbsko. Jedine ak máte radi turecké kamióny. Tých je tu požehnane.

Dotankovali sme na poslednej MOL-ke (diaľničná spotreba pod 5 litrov ma príjemne šokovala) a po necelých 4 hodinách Maďarska sme sa zjavili na hraničnom prechode Horgoš. Naposledy som tu skysol na takmer dve hodiny, no v tento večer sme boli vybavení za 20 minút. Za hranicou sme na posledných záchvevoch EU roamingu skontrolovali situáciu s ubytkami. V Belehrade som prekvapivo nenašiel nič vhodné (filtre do 30 eur, twin room a parkovanie), no šťastie sa na nás usmialo o trochu bližšie v Novom Sade.

Niečo po jedenástej sme vstúpili do regionálneho centra Vojvodiny a zaparkovali vo dvore zafajčeného guesthousu. Teda niežeby sa tam práve fajčilo, no v Srbsku je puch cigariet všadeprítomný. U pani Maji sme absolvovali najrýchlejší checkin v histórii – dajte mi peniaze a tu sú kľúče. Takto sa to robí. Na izbe sme dorazili Jelena z pumpy a zakončili prvú etapu.

ŠTVRTOK

Aké by to boli raňajky na Balkáne bez pariaceho sa bureku z pekary. Občerstvenie sme spráskali vo dvore malého pneuservisu, kde som dal preventívne vyvážiť nikdy nevyvážené kolesá. Na maďarskej diaľnici som si uvedomil, že by volant nemuselo tak triasť pri rýchlosti nad 110km/h. Ani sme nedojedli a servisný úkon za ľudových tisíc denárov tento problém okamžite vyriešil.

Tico tak postúpilo o level vyššie na prvú kozmickú rýchlosť a na diaľnici do Belehradu sa predbiehali kamióny bezbolestne. Prefrčali sme okolo letiska, kde smutne stál odparkovaný Airbus A330 Air Serbia, ktorý vozí pasažierov z Moskvy do Belehradu a naspäť. Ak teda práve niekto nenahlási bombu na palube. V hlavnom meste Srbska sme zaparkovali pod legendárnou vežou Genex. Tri roky nazad som bol v nej ubytovaný s rodinnými príslušníkmi na 28. poschodí a tentokrát poslúžila ako vhodné pozadie na pár autíčkarskych fotiek.

Fialová krabica sa úspešne predrala divokou belehradskou premávkou na druhý breh rieky Sáva. Zaparkovali sme vo štvrti Voždovac, v tieni brutalistických panelákov na ulici Vojvode Stepe. Belehrad a všeobecne celá bývalá Juhoslávia je jednoducho rajom milovníkov betónovej socmoderny a aj po viacerých návštevách mi stále chýba mnoho známych ukážok tohto architektonického štýlu.

Po kľukatých cestičkách sme sa vymotali z Belehradu a zamierili k legendárnej veži na vrchu Avala. Až pri tejto tretej návšteve som si uvedomil, že za nepekným rovnomenným hotelom sa rozkladá monumentálny pamätník neznámeho vojaka, vybudovaný v medzivojnovom období. Stavbu neoklasicistického „gréckeho chrámu“ inicioval sám kráľ Aleksandar I. Karađorđević ako symbol úcty obetiam balkánskych vojen a prvej svetovej vojny. Keby len vedel koľko konfliktov sa od dokončenia v roku 1938 v regióne ešte udeje…

Keď nás z vrcholu vyštekali preč sprvoti milé psíky (balkánska krv sa nezaprie), vydali sme sa na vrchol veže. Počasie síce veľmi neprialo vyhliadke, no lístok stále stojí len okolo 2,50 eura a bola by škoda nevyužiť služby v pomere 10 zamestnancov na 2 návštevníkov. „Makjato“ v panoramatickej reštaurácii dodalo síl a mohli sme sa pohnúť do ďalšej destinácie.

Bývalá Juhoslávia je posiata „spomenikmi“ – častokrát bizarnými pamätníkmi postavenými na miestach spätých s rôznymi udalosťami II. svetovej vojny. Jeden z takýchto kraľuje hore Kosmaj, najvyššej v belehradskom regióne. Pätica betónových iskier „slobody“ je venovaná miestnemu partizánskemu oddielu.

Tico síce nie je najrýchlejšie auto v premávke, no ani srbské vedľajšie cesty nie sú z tých expresných ťahov. Čas nás neúprosne tlačil a museli sme sa rozhodnúť kam ďalej. Po hodine sme sa opäť vrátili k Dunaju. Tentokrát do mestečka Smederevo, ktoré leží na jeho pravom brehu. Kórejca sme zaparkovali vedľa železničnej stanice, ktorá susedí s rozľahlou pevnosťou. No pred jej návštevou sme museli doplniť kalórie riadnou porciou pljeskavice v skvelom fastfoode sídliacom v železničnom vagóne.

Smederevo bolo za dávnych čias dokonca hlavným mestom ríše. Nečudo tak, že pevnosť je naozaj rozľahlá. Miestni využili priestor medzi hradbami a vytvorili tu riadny park dokonca s novou atletickou dráhou. Severovýchodná (ako-tak) zrenovovaná časť s nádvorím je prístupná za mierny poplatok, starý pánko zo zafajčenej búdy nám predal lístky a „celú“ pevnosť sme mali sami pre seba. Z hradieb sú pekné výhľady na Dunaj a sútok s korytom „bývalej“ rieky Jezava, ktorá sa od 70. rokov vlieva do Veľkej Moravy o pár kilometrov ďalej na východ.

Po krátkom „šotoušení“ na prekvapivo rušnej železničnej stanici sme sa pohli ďalej. Nákladná doprava je tu rušná, kúsok od mesta sídlia veľké železiarne v rukách Číňanov (to vysvetľuje aj prítomnosť karaoke barov KTV) a v okolí je zriadených vyše tucta zón voľného obchodu. Samozrejme netreba zabudnúť ani na známu balkánsku odrodu hrozna Smederevka. Tempo zbližovania s Čínou je veľmi veľké, ruské investície asi na čas ustanú a EÚ zostanú oči pre plač, rozvojové projekty a import ojazdených nemeckých áut.

So zapadajúcim slnkom sme dorazili k pevnosti Ram, ktorá dohliada na miesta, kde na Dunaji začína hranica s Rumunskom. Sympatická fortifikácia a okolie boli obnovené za turecké peniaze, no dovnútra sme sa o tomto pokročilom čase nedostali.

Párkrát do dňa spája Ram s opačným brehom Dunaja aj malá kompa, ktorá ušetrí vyše 100km obchádzku cez smederevský most. My sme mali šťastie zdokumentovať poslednú plavbu dňa zo Starej Palanky. Pôvodné mólo nefuguje a kompa pristáva doslovne v kope hliny. Chlapi s lopatami zarovnajú terén a autá tak pripravia na vylodenie. Inak kompa má zaujímavý cenník – 46 položiek za jednu službu sa len tak ľahko nevidí.

Popri brehu Dunaja sme sa vydali luxusnou cestičkou smerom na juh. Dúfam, že to nebol cyklochodník. Prefrčali sme okolo tzv. Strieborného jazera, ktoré je vlastne umelo prehradeným ramenom Dunaja. Prezýva sa aj ako tzv. srbské more a v lete je populárnym cieľom turistov. Miestni majú veľké plány – pripravuje sa nový prístav pre riečne lode a takisto upgrade letiska. Rovnako je aj vo výstavbe rýchlostná cesta. Uvidíme ako to dopadne, no v lete by som tomuto miestu dal šancu.

Na konci štvrtkovej etapy sme ešte rýchlo omrkli krásne nasvietený hrad v Golubaci a prášili sme na ubytko v tesnej blízkosti autobusovej stanice. Tu sme najprv ako posledné sociálne prípady s igelitkami a šľapkami v rukách vyzdvihli v posh reštaurácii kľúče a potom sa vydali do uzimených ulíc (zlozvyk z lowcostov šetriť na objeme batožiny alebo načo si zobrať o sveter viac). Veľa sme toho nenašli, zafajčené podniky s telkami boli plné (Crvena Zvezda Belehrad hrala doma a zdolala Glasgow Rangers), tak sme v jedinej kaviarni bez obrazovky zadelili Jelenov a na večeru v solídnom fastfoode ešte solídnejšiu pljeskavicu. Motať sa po ľudoprázdnom mestečku nemalo veľký zmysel a deň sme ukončili kultúrnym programom v podobe šiesteho filmu zo série Prci, prci, prcičky (so srbskými titulkami). S miernou pomocou v podobe piva z pumpy tento kinematografický skvost dozrel ako dobré víno.

SOBOTA

V sobotné ráno konečne vykuklo slnko a povinný burek sme zjedli ako civilizovaní ľudia pri stole v pekare a nie na pneumatikách. Rozlúčili sme sa so sympatickým apartmánom na brehu Dunaja, ktorý je tu tak široký, že sa človek cíti skoro ako pri mori, ale nie Srbskom. Lebo to žiadne nemá, a to ktoré malo je v NATO. Ach, dopadla tá slávna Juhoslávia.

Spektakulárnu pevnosť Golubac otvárajú až o desiatej, a tak sme mali dosť času vybehnúť na protiľahlý kopec sľubujúci pekné výhľady. Autíčko sme nechali zaparkované pri kontajneri za závorou, hraničná polícia nemala žiadne námietky a ani smetiari nám ho nevysypali. Na tabuliach bol síce oznam, že bez sprievodcu je vstup do tejto časti národného parku Djerdap prísne zakázaný … no nikoho sme nestretli, pohraničníci nenamietali a panorámy na hrad, Dunaj a protiľahlé Rumunsko stáli za to.

Po rannej turistickej rozcvičke sme zaparkovali v novučičkom areáli a zakúpili lístky. Od apríla je na výber viacero vstupov podľa náročnosti prehliadky (dá sa vyliezť na rôzne veže). Mimo sezóny rozhodla kasa za nás, v ponuke bol len základný vstup za ľudových cca 5 eur. Ten nám úplne postačil, hrad je naozaj krásny a vybehli sme si na tri rôzne veže.

V priestoroch hradného paláca sa nachádza niekoľko exhibícií a kto má čas, môže si „oddýchnuť“ pri audiovizuálnej prezentácii. Hlavne je odtiaľto pekný pohľad na Dunaj na protiľahlý rumunský Banát s ruinami hradu sv. Ladislava. Na ňom rovnako prebieha rekonštrukcia a za vzor sa považuje samozrejme „konkurenčný“ Golubac, ktorý dali Srbi do súčasnej podoby len pred pár rokmi.

Krásnou cestou s minimálnou premávkou sme sa pohli po srbskej strane ďalej na juh. Tento ťah lemuje mnoho vyhliadok a odpočívadiel, takže Tico si prišlo na svoje.

Dlhšiu pauzu sme si spravili až pri jednej z najväčších hydroelektrární v Európe – Železné vráta I. Tu sme po chvíli tápania (Google Maps recenzie pomohli) našli chodníček na kopec, ktorému kraľuje juhoslovanská vlajka a veľký nápis TITO (škoda, že sa otec Juhoslávie nevolal Josip Broz Tico). Odtiaľto je skvelý výhľad na najväčšiu dunajskú priehradu, ktorej hrádza slúži aj ako hraničný prechod medzi Srbskom a Rumunskom.

Rozhodli sme sa, že tento hraničný prechod nevyužijeme, ale potiahneme ďalej a nakukneme do Bulharska. Po nákupe zásob v Negotine sme sa vydali priamou čiarou na malý hraničný prechod Mokranje-Bregovo. S veľkým nadšením sme bez čakania prišli k búdke s policajtom, ktorý nás slušne poslal preč – tento prechod slúži len pre Srbov a Bulharov.

Nič sa nedalo robiť, museli sme pokračovať smerom na Zaječar a medzinárodný prechod Vrška Čuka. Od Mokranje tam vedú dve cesty. Dlhšia po hlavnom ťahu, alebo kratšia cesta č. 169, ktorá sa kľukatí popri bulharskej hranici. Google Maps ukazovali podobnú ETA u oboch alternatív, a tak som zavelil otestovať vedľajšiu „cestičku“. Novučičký asfalt prvých 10km vyzeral veľmi sľubne, Tico sa dralo do zákrut, no zábava skončila po prejdení vinárskej dedinky Rajac. Z hladkého asfaltu sa stala zaplátaná šachovnica (nie tá chorvátska) a dediny zrazu vymreli. To neubralo malebnosti pohraničia, no stav ciest sa zlepšil až ku koncu „skratky“. Tico zaťažkávajúcu skúšku zvládlo a aspoň sme konečne zistili, čo znamená 0,5km na tabuliach pri srbských cestách. Jednoducho Srbi označujú aj pol kilometrové vzdialenosti. Vďakabohu na správnej hranici sme dlho nečakali, v kiosku som kúpil cestnú známku na víkend a zaraz sme boli naspäť v EÚ. Aj keď teda z bulharskej strany to tak na prvý pohľad nevyzeralo, že toto je tá „vyspelejšia“ Európa.

Prázdnou cestou sme sa rýchlo dopravili do Vidinu. Prvotný plán obkuknúť miestnu pevnosť Baba Vida pri západe slnka nevyšiel, namiesto polhodiny nám cesta od pôvodnej hranice trvala hodiny dve. Zamierili sme sa ubytovať v riadne socialistickom hoteli Rovno, ležiacom čo bys‘ čevapom dohodil od centra a brehu Dunaja. Hneď v lobby nás prekvapila riadna zima a my sme prekvapili tetu recepčnú v zimnej bunde. Tá po anglicky nevedela, nestihol som ani slovančinu oprášiť a zaraz volala prevádzkarovi, ktorý nás „checkol“ po telefóne. Izba s výhľadom bola rovnako zaujímavá – pri rekonštrukcii objektu z konca 60. rokov pravdepodobne majstri vyhodnotili, že centrálne kúrenie je prežitok a dnes sa tu namiesto radiátorov kúri klimatizáciou, ktorá samozrejme nestíha. Rovnako voda je ohrievaná bojlerom v kúpeľni v čínskom štýle – pri sprchovaní umyjete aj WC ak sa vám žiada. Ekologické.

Po pohári srbského vína Ždrepčeva krv (dlhšiu dobu známeho z balkánskeho regálu v SPARe na Schwechate) sme sa vydali na večeru. Ďaleko sme nemuseli ísť, skvelá reštika Champions si nás našla pár krokov od hotela. Napráskaní ďalšou porciou balkánskeho mäsa sme sa vybrali do studených ulíc Vidinu. Na to, že bol piatok večer, tak regionálna metropola najchudobnejšej časti Bulharska zívala prázdnotou. Na železničnej stanici na nás nedôverčivo zazeral SBS-kár a v centre okrem zopár podnapitých tínedžerov na hlavnom námestí Bdinci sme nikoho nestretli. Pomotali sme sa po okolí a popri promenáde s opusteným riečnym prístavom sme sa vrátili na izbu.

SOBOTA

V slnečné ráno sa mesto a rieka ukázali v plnej kráse. Život vo Vidine nie je pravdepodobne med lízať, no s takýmto výhľadom by som sa rád budil každý deň. Na veľmi symbolických raňajkách (ako inak v studenej reštaurácii) sa zrazu zjavili desiatky mladých Ukrajincov pod velením trenéra s mikinou Mykolaiv. Ako som sa neskôr dozvedel, išlo o národný kanoistický tím, ktorý tu našiel svoje (pevne verím) dočasné útočisko a tréningovú bázu.

Po checkoute sme konečne mohli obzrieť pevnosť Baba Vida aj za denného svetla. Zo strany od rieky nevyzerá bohvieako, no z tej druhej pôsobí dôstojnejšie. Stánok s magnetkami prišiel vhod a po nákupe sme sa spokojní vydali hlbšie do bulharského vnútrozemia.

Po necelej hodine jazdy peknými cestami a serpentínami sme dorazili do horského mestečka Belogradčik. Úprime, nikdy som o ňom predtým nepočul, len deň vopred mi vyskočil vo vyhľadávaní atrakcií v okolí Vidinu (okrem cigánskej osady na kraji mesta). Po strmých uličkách sme vyštverali nad mesto a zaparkovali ako prví pred vstupom do pevnosti zasadenej medzi vysokými pieskovcovými a zlepencovými skalami. Nanešťastie som po dlhom čase musel využiť služby bankomatu diabolskej siete Euronet, no pevnosť a najmä okolité skalné útvary na desiatkach km2 nám vyrazili dych. Niečo takéto som vôbec nečakal a viem si predstaviť, že ak by skalné útvary Belogradčiku boli na západe, tak sú konštantne plné turistov. Nemusím pripomínať, že my sme tu boli väčšinu času sami.

Z tohto magického miesta a sympatického mestečka, ktoré s mešitou pôsobí až orientálne, sme sa rovnakou cestou vydali naspäť. Najprv som mal v pláne prekročiť rumunskú hranicu pomocou kompy v Orjahove, no tá premáva len každé dve hodiny a podľa recenzií sa ani na to nedá spoľahnúť. Dokonca sa spomína, že preváža len nákladné vozidlá. Na takéto testy sme času veru nemali a hranicu sme zdolali po riadnom železnično-cestnom moste „Nová Európa“ , ktorý spája Vidin a rumunský Calafat. Hraničná kontrola prebehla expresne (colník sa len spýtal či nevezieme niečo „špeciálne“ – čo viac je špeciálne ako Tico) a za ňou nás ešte skasírovali 6 eur za využitie mosta. Dobrý biznis. Stále lepšie ako byť v tej chvíli vodičom kamiónu, ktorý čakal na konci kolóny na rumunskej strane. Tá mala v sobotu na obed okolo 15 kilometrov.

Rumunsko je krajina kamiónov. Hlavné ťahy sú tu skvelé, no tranzitná nákladná doprava tu je neuveriteľná (favoritom sa stali žlté bulharské ťahače Volvo spoločnosti DISCORDIA). Kým v Srbsku sme kamióny stretli maximálne na diaľnici, v Bulharsku až pri hranici, tak v Rumunsku boli všade. Popri cestách je mnoho odpočívadiel pre vodičov a na jednom takom sme zastavili na obed. Parcare 3D vyzeralo na prvý pohľad ako „z núdze cnosť“, no polievku a pizzu pripravili naozaj na úrovni.

Pri neskorom obede nastala dilema kam ďalej. V pláne bola cesta do Hunedoari so známym Korvínovým hradom, no za svetla by sme ho nestihli a ráno by sme sa aj tak museli rýchlo pratať preč. Plán sme mierne prekopali a vydali sa mrknúť na ľavý breh Dunaja, obzrieť si známe miesta z rumunskej strany.

Prefrčali sme okolo stotisícovej metropoly Drobeta-Turnu Severin a napojili sa na hlavný ťah popri Dunaji. Kým srbská cesta na druhej strane zívala v predošlý deň prázdnotou, tak tu kamióny lietali hlava-nehlava. Rozlúčili sme sa s myšlienkou na odpočívadlá s peknými vyhliadkami. Ledva sa mi podarilo cvaknúť TITO na srbskej strane a zastavili sme sa až pri skalnej tvári kráľa Decebala, posledného panovníka Dacie. Keby mi niekto povedal, že tu skalný výtvor stojí 2000 rokov, kľudne by som uveril. Pravdou je, že o toto dielo sa postaral miestny podnikateľ/oligarcha Dragan, ktorý si až do smrti žil svoj sen o Tráckej ríši a Rumunsku ako kolíske civilizácie.

Sny sa majú plniť (teda ak sa nejedná o obnovu ZSSR) a po Draganovi zostalo zaujímavé dielo. Možno sa zdá Decefalus gýčový, ale treba uznať, že tam pasuje. Kúsok od neho sme ešte z vonku omrkli sympatický kláštor Mraconia, pomenovaný podľa rovnomennej rieky ústiacej v týchto miestach do Dunaja. Cestou naspäť sme sa zastavili na promenáde v Oršove, prístavnom mestečku, ktorého staré centrum bolo zaplavené pri stavbe Železných vrát. Rovnako zmizol pod hladinou neďaleký ostrov Ada Kaleh, kde žila v exkláve početná turecká komunita. Rumuni síce miestnu pevnosť presťahovali na ostrov Simian pri Drobeta-Turnu Severin, no väčšina obyvateľov sa rozhodla pre návrat do Turecka a zvyšok odišiel do regónu Dobruja na východe krajiny.

Na sobotu sme videli toho až-až a aj Tico si zaslúžilo odpočinúť. Ako vhodné miesto na prespatie sme zvolili legendárne kúpeľné mesto Baile Herculane. To mám späté najmä s legendárnym hotelom Roman, zasadenom v hlbokom údolí nad priezračnou riekou Cerna. Chvíľu sme sa natrápili, kým nás navigácia poslala tam kam nemala, no ale Tico nemá problém ani s trúbiacimi autami na úzkej ceste. Protismer v jednosmerke pre malé Daewoo nič neznamená. Pichne sa všade.

Exteriér socialistického hotela v kontraste s dramatickou prírodou nesklamal. To nemožno povedať o biednej recepcii a premrštených cenách za ubytovanie. Hlavné hotelové parkovisko praskalo vo švíkoch a k dispozícii zostali len predražené apartmány. Nič sa nedalo robiť, rýchlo sme bookli penzión v meste a rozlúčili sa s touto legendou rumunskej socmoderny.

O desať minút neskôr nás na ubytku privítal milý hostiteľ. Mimo letnej sezóny tu skapal pes. Pravdepodobne niekoľko. Neďaleká reštaurácia s honosným názvom Octavian bola zatvorená a z druhej sa vykľula garáž s nedôverčivým havkáčom. Okrem otvorených herní a stávkových kancelárií sme v okolí nič nenašli a na izbe sme sa natlačili srbských čipsov a vína. Posledná večera na úrovni.

NEDEĽA

Dlho sme neponocovali a ráno sme vypadli z ubytka už niečo po pol šiestej. Predsa, čakala nás posledná a najdlhšia etapa roadtripu. So studeným Ticom sa potichu odísť nedá, automatický sytič spoľahlivo zobudí celú ulicu. Využili sme prázdne cesty a vyrazili na rýchly prieskum historických kúpeľov. Traduje sa, že z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí, sám mocný Herkules omočil svoje ubolené údy v miestnej vajcovke.

Liečivé pramene sa stali vyhľadávanými už za čias Rímskej ríše. Mnoho opulentných kúpeľných domov s antickými názvami bolo postavených za Rakúska-Uhorska a neskôr v predvojnovom Rumunsku. Po II. svetovej vojne a nástupe komunizmu tu vyrástli obrie rekreačné komplexy pre pracujúci ľud a historické budovy pomaly začali chátrať. Zopár kúpeľných domov bolo síce obnovených, no je tu viac roboty ako mal Herkules v Augiášovom chlieve. Sem sa ešte musím vrátiť na hlbší prieskum. V zaparenej pekárni sme zadelili ešte riadny rozlúčkový burek (nečakal som tento produkt takto „hlboko“ vo vnútrozemí) a vydali sme sa smerom na sever.

Neviem prečo má mBank odstávku pomaly každý mesiac. Notifikácia o tej rannej nedeľnej mi úplne vyfučala z hlavy a márne som zadával PIN kreditky na malej pumpe na magistrále E70. Na minútu som sa vcítil do kože ruských kúpačov v Ázii. Za Lugojom sme sa konečne napojili na diaľnicu. Ako vravím, hlavné rumunské ťahy sú super, ale s tou nákladnou dopravou to je v malom keicar o hubu aj skoré nedeľné ráno.

Warp speed

Nízkym preletom sme minuli Temešvár, neskôr Arad a z diaľnice zišli tesne pred maďarskou hranicou do Nadlaku. Toto mestečko je centrom slovenskej komunity v Rumunsku. Polovicu z osemtisíc obyvateľov tvoria etnickí Slováci. Podobné miesto som navštívil pár rokov dozadu pri Oradei, no narozdiel od roztrúsených kopaníc, v Nadlaku je všetko pekne na kope. V kompaktnom centre na úrovni sme obkukli evanjelický a katolícky kostol, zaujímavú modlitebňu, gymnázium J.G. Tajovského, zatvorené etnografické múzeum, nefunkčný hotel, dve banky aj Carrefour – jednoducho všetko čo treba k životu. V malej krčme sme zistili, že slovenská omša sa koná o pol dvanástej. Ako správni chlapi sme pred kostolom zadelili s domácimi pivo Ciuc (čítaj „čuk“, nie „čuč“, inak si milá šenkárka bude z vás robiť srandu).

Po jednom šoférskom sme sa z veselej krčmy premiestnili na chór. Omša, podobne ako rázna diskusia v krčme, nebola len v jazyku slovenskom, ale aj rumunskom a dokonca sa streamovala online (narozdiel od štamgastov). Po duchovnej strave a tej obednej v slovenskej Kolibe (s maďarskou kuchyňou a rumunským pivom) nám nezostalo nič iné, len sa rozlúčiť s týmto milým kúskom domoviny, kam prišli Slováci začiatkom 19. storočia.

Aký by to bol výlet bez dobrého failu. Rad áut na blízkom dedinskom prechode sa mi zdal príliš dlhý a vybrali sme sa na odporúčanie Google Maps na hlavný diaľničný (ešte existuje aj tretí prechod, o asi nefunguje). Tl;dr – skysli sme tu skoro dve hodiny. Organizácia práce na prechode bola zúfalá, jednotlivé rady sa zvláštne zlievali a do toho Ukrajincov vybavovali vo všetkých búdkach, nielen tých s nápisom ALL PASSPORTS. Na druhú stranu radšej si počkať svojou vinou na hranici o trochu dlhšie ako utekať pred vojnou, že.

Za hranicou sme opäť doplnili orbán-benzín a na jeden záťah preleteli cez Maďarsko. Posledná diaľničná MOL-ka pred Slovenskom nesklamala. Zdržali sme sa tu 20 minút, keďže chlapci z Moldavska potrebovali zablokovať oba stojany pri tankovaní do bandasiek. Ohľaduplné, najmä keď som do konzervy nakoniec natankoval menej ako objem klasického kanistru.

S Vladom som sa rozlúčil v Bratislave a ja som s Ticom po 2416 kilometroch slávnostne zaparkoval na svojom mieste. Keď som túto mašinu kupoval pred rokom za 200 eur, nečakal som od nej veľa. Áno, generálka si vyžiadala mierne investície (pre pokoj v domácnosti o ich výške pomlčím), no vyzerá to, že sa oplatila. Balkánsky okruh zvládol Kórejec bez zaváhania a najmenších technických problémov. V lete by som to nezvládol ja (pojazdný skleník bez klimatizácie), no na jarný alebo jesenný roadtrip to nie je najhoršie zvezenie. Prekvapivo ani diaľnica nerobí problém a spotreba pod 5 litrov na 100 kilometrov pri dnešných cenách paliva veľké plus. Počet NCAP hviezdičiek nekomentujem. Nie sú aké.

Čo dodať k navštíveným destináciám? Dunaj ako hraničná rieka medzi Srbskom a Rumunskom je neskutočný. Narozdiel od Slovenska vedia obe krajiny v tomto úseku využiť turistický potenciál veľtoku. Kým u nás máme zapotené luhy a háje plné komárov, tak tu nájdete pekné promenády a miesta na kúpanie. Niežeby ten slovenský Dunaj nemal niečo do seba, no dovolenku pri ňom pravdepodobne tráviť nebudete. Najväčším prekvapením bol ale Belogradčik a znovu sa mi potvrdilo, že Bulharsko nie je iba o mori, ale celá krajina má čo ponúknuť. Rumunsko sa vlastne za Balkán ani neráta, no podobne ako Srbsko a Bulharsko si zaslúži objavovať. Pre mnohých, vrátane mňa, je tento región stále terra incognita, no všetky tri krajiny ponúkajú veľa muziky za stále dobré peniaze.

Znalci vedia
Komentáre

1 komentár k “Balkánsky roadtrip na fialovom vysávačiPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.