Faszination Mallorca /FOTOBLOG/

Ak to znie príliš dobre, aby to bola pravda, pravdepodobne to pravda nie je. Tak ako pôvodný plán tohto výletu/stretávky v znamení Malorky na jeden deň. Rýchla akcia v štýle ráno tam, požičať auto, večer naspäť. Netrvalo dlho a intinerár sa začal sypať. Najprv Ryanair zrušil prvý ranný let. Ok, žiadny problém, Wizzair za rovnakú cenu nás dopraví na Baleársky ostrov v takmer totožný čas. Netrvalo ani deň a Wizz linku jednoducho zrušil. Tak skúsime prebookovať pôvodný let na večerný o deň skôr. To by ani problém nebol, keby medzitým nevystretlili ceny prenájmu auta na štvornásobok. Neskorý večerný prílet na letisko v Palme autobusy nepokrývajú, bolo by nutné zobrať na najbližšie ubytko taxi… no samá oštara. Nakoniec nám nezostalo nič iné, len si výlet mierne predĺžiť a navštíviť Malorku s prestupom v Barcelone.

STREDA

Na pôvodne bezplatné parkovisko vo Schwechate (ktoré sa medzitým potichu stalo súčasťou rezidenčnej zóny) sa Tico prirútilo tesne pred desiatou hodinou (niekto v Bratislave zaspal…:)). Rýchle sme s Vladom zobrali veci a prebehli na stanicu, kde sme naskočili na s-bahn. O pár minút neskôr sme sa potešili prázdnej kontrole, no turniket zapípal na červeno. Pani hneď vedela, že letíme s Wizz a odnavigovala nás do novo/znovu otvoreného terminálu 2. Na stránke letiska do vydania tohto blogu nestihli aktualizovať mapku, ale tento kvázi terminál sa nachádza medzi T1 a T3 a slúži vlastne len na kontrolu pasažierov. Žiadny checkin tu nenájdete.

Našťastie ani tu sa žiadne zdržanie nekonalo a mohli sme aspoň na polhodinu otestovať nový Vienna Lounge. Tento salónik (alebo skôr salón) svojím dizajnom pripomína tradičnú viedenskú kaviareň a overenou ponukou príjemne prekvapil. Na stenách sú vystavené diela zapožičané z viedenských múzeí a asi nikde inde nie je možné pri tlačení praženice obdivovať obraz od Klimta.

Po výdatnom brunchi sme sa rozlúčili s týmto príjemným miestom a vybrali sa s Lindou Rezešovou spoteným Wizzíkom do Barcelony. Kde sú tie slávne časy VSŽ Košice, teraz aj exit row v dobytčáku stačí.

Po necelých dvoch hodinách sme pristáli na hlavnom barcelonskom letisku. Trošku sme šaškovali pri kontrole covid QR-kódov, z nejakého dôvodu mne gmail appka prestala sťahovať prílohy a Vladovi vypadol internet kompletne. Nakoniec všetko dobre dopadlo a letiskovým vlakom sme sa previezli na stanicu Passeig de Grácia. Tu nás už čakala naša hostiteľka Barbora s Hoki a tak stretávka po 13 rokoch od ukončenia univerzity sa mohla začať.

Žiade veľké plány sme na Barcelonu nemali.Na byte sme zhodili veci a cez slnkom vyhriate ulice sa pomaly prešli k moru.

Barceloneta v strede pracovného týždňa bola solídne zaplnená, ale optimálny plácek sme našli bez problémov. Otvorili sme víno a debatili až kým slnko nezačalo zapadať za baráky a na pláži sa citeľne ochladilo.

Večer sme pokračovali ešte v baroch v Grácii, no dlho sme nemohli ponocovať. Čakalo nás skoré ranné vstávanie. Nebránil by som sa takýmto pracovným dňom.

ŠTVRTOK

Niečo pred siedmou ráno sme sa tentokrát v trojici ocitli na El Prat. Po biednych McD raňajkách sme naboardovali na náš let s Ryanairom na Mallorcu.

Samotný let netrval príliš dlho, Malorka je vzdialená len necelých 300 kilometrov. Dokonca mám pocit, že dlhšie trvalo kým sme sa v Barcelone preštrikovali na odlet a potom samotný prílet, z ktorého sa stal vyhliadkový let nad celým ostrovom.

Samotné letisko na Malorke nepatrí medzi najmenšie a trvalo, kým sme sa vymotali dlhými chodbami na čerstvý vzduch. Na parkovisku nás shuttle zobral do autopožičovne Wiber vzdialenej pár minút cesty. Tu to šlo rovnako ako po masle a zrazu sme sa ocitli na palube malej Toyoty Aygo v hustej ostrovnej premávke. V navigácii sme zadali Port d’Andratx na severozápade ostrova. Po pár kilometroch plynulej jazdy idylka skončila. Tunel pred Andratxom bol pre údržbu uzatvorený a obchádzka cez Pegueru sa neskutočne vliekla. Akonáhle sme v centre mestečka zbadali terasy plné dôchodcov, hneď sme zaparkovali a pod palmami vybavili rýchly obed.

Do prístavu v Port d’Andratx sme sa nakoniec nedostali, navigácia zlyhala, no s miernym meškaním sme sa konečne objavili na ceste Ma-10. Táto 110km dlhá kľukatá cesta spája krkolomný Andratx s mestečkom Pollenca na severe ostrova, kúsok od mysu Formentor. Ten som naivne označil ako cieľ malého roadtripu, no po chvíli šoférovania som tento plán musel skrečovať. To, že je cesta kľukatá mi bolo jasné z mapy, no na google maps neboli vidieť nemecké obtiahnuté cyklistické prdele šľapajúce na drahých bicykloch vo svorkách. Takáto skupinka pumpičkárov sa zjavila každých pár stoviek metrov a niekedy trvalo aj minútu, kým ju bolo možné bezpečne obehnúť. Prvú vyhliadku sme si ani nestačili užiť a radšej sme zdrhli pred cyklistami. Sám rád bicyklujem, no asi môj východoeurópsky pôvod mi nedovoľuje spracovať až takúto symbiózu áut a cyklistov na divokých horských cestách.

Na to, že sme na ostrove už boli zopár hodín, more sme stále poriadne nevideli. V dedinke Estellencs sme teda stočili vľavo a úzkymi cestičkami sme sa zviezli ku krásnej skalnatej zátoke Cala Estellencs. Dúfali sme, že malý bar bude otvorený, no privítala nás iba milá mačka. Cesta naspäť bola miernym utrpením, Aygo je s nízkym podvozkom a dlhými prevodmi skôr stavané do mesta ako na škriabanie sa do kopcov. Ešte aj ten veľký polomer otáčania nepomáhal v ostrých zatáčkach. Spojka sem tam zasmradla, no taký je údel aút z autopožičovne.

Poriadne výhľady na zelené hornaté pobrežie sme si do sýta užili až pri Torre del Verger. Vežu už okupovali ďalší Slováci a ak náhodou čítajú tento blog, pošlite mi fotky z dronu :))

Hodnú chvíľu sme strávili na predposlednej zastávke, kláštore Miramar. Za 4 eurá si obzriete priestory historického kláštora a môžete sa „doaleluja“ prechádzať peknými záhradami a olivovníkovými sadmi. Výhľady na more a hory len dotvárajú naozaj príjemnú atmosféru. Asi sa tu tí mnísi až tak zle nemali, najmä keď to porovnám s podobnými ustanovizňami v kaukazských horách. Unikátnu lokalitu si všimol okrem Sissi aj Michael Douglas, ktorý tu s bývalou ženou vlastní/vlastnil susedný pozemok s haciendou. Na tomto teritóriu sa týči aj polorozpadnutá kaplnka, no cez plot sme sa k nej márne snažili dostať.

Ťahať ďalej na sever nemalo veľký význam. Cyklistov na cestách neubudlo a za finálnu destináciu sme si vybrali Port de Soller. Odparkovali sme Aygo a po pár metroch sme sa zjavili na krásnej idylickej promenáde ktorá sa tiahla po obvode malého zálivu. Priezračná voda, palmy, slniečko, historická električka … no čo viac si priať. Vo vode sa kúpali nemecké detváky jedna radosť. Nečudo, keď teplota vody v plytkom zálive dosahovala letné cifry na Rujane. V supermarkete sme kúpili nanuky a v malom bare na poschodí sme zadelili tekuté občerstvenie. Fakt ťažko sa nám odtiaľ odchádzalo.

Niečo po piatej sme sa museli premôcť a vydať na spiatočnú cestu. Chvalabohu nie tú horskú, no priamu rýchlu vnútrozemím. Na prvej pumpe som dotankoval 6 litrov chýbajúcich do plnej nádrže. Aygu dobrých 20 kilometrov trvalo, kým sa na displeji objavili všetky „paličky“ na palivomeri. Tankovať tesne pred odovzdaním auta, hneď by som stresoval. Samotné odovzdanie prebehlo bez problémov, kaucia a záloha za palivo vrátená okamžite na kartu. Wiber jednoznačne odporúčam.

Na letisko nás shuttle doviezol okolo pol siedmej. Na lavičke sme dorazili pivá a vydali sa na kontrolu Náš let do Viedne bol naplánový načas, no Barbora sa musela zmieriť skoro s hodinovým meškaním. Cestovanie nie je vždy len prechádzka kláštornou záhradou, no tento „reunion“ sa vydaril na jednotku.

Po ani neviem akej dlhej dobe som nestrávil let čítaním, podriemkávaním alebo pozeraním seriálu. Skoro celý let som prekecal s americkou študentkou, ktorá strávila semester v Seville. Normálne som dostal flashback z roku 2008, keď som letel plný elánu a očakávaní na W&T do USA. Vtedy si vedľa mňa prisadol starý americký profesor z Harvardu s pasom plným pečiatok z celého sveta a celý let do Bostonu som sa snažil zapamätať si všetky rady a tipy na New England. Niežeby som sa chcel porovnávať s Ivy League kapacitou (aj keď sa vraj UCMka prezýva „trnavská Sorbonne“), ale veľmi rád som sa podobne ako profesor podelil s tipmi na východnú Európu. Dúfam, že som povzbudil k návšteve tohto regiónu v týchto krušných časoch. Nie, do Mukačeva na Palanok som ju neposielal.

Po pristátí vo Viedni sme rýchlo vypratali poloprázdne lietadlo a vlakom sa odviezli naspäť do Schwechatu. Po pár kilometroch som si za stieračom všimol zvláštnu obálku v plastovom obale. Pokuta za parkovanie bola našťastie symbolická. Rýchlo skončili časy lacného parkovania (a to začali len vo februári :D) Aby toho nebolo málo, pred Sencom ma znovu odchytili policajti. Tí keď sa dozvedeli odkiaľ idem, tak zrazu zabudli čo pôvodne chceli. Pokecali sme zopár minút, ani doklady som nemusel vyťahovať, nieto ešte fúkať vrámci preventívnej akcie. Tico okolo polnoci má na prázdnych cestách jednoducho šarm. Nie je to síce pussy-magnet, priťahuje iné orgány (činné v trestnom konaní).

Po rýchlej februárovej hispánskej akcii za rýchlovlakmi sa aj krátky prímorský roadtrip vydaril na áčko. Áno, Malorka si určite zaslúži na prieskum oveľa dlhšiu dobu, no lepšie byť v strede pracovného týždňa na pláži ako v práci, že. Úprimne v lete by sa mi tam nechcelo trepať, ale jar tu je nádherná. A pri tých cenách leteniek nie je o čom a možno budúcu jar zopakujeme stredomorskú stretávku. No a konečne som si splnil sen a navštívil Malorku, vzdialený sen východoeurópskych dovolenkárov rokov deväťdesiatych.

Komentáre

0 komentárov k “Faszination Mallorca /FOTOBLOG/Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.