Marhaba Maroko

Každoročne sa objaví destinácia, kam sa zrazu všetci vďaka lacným letenkám nahrnú, no onedlho ošiaľ opadne. Minulý rok to bola Malorka, predtým napríklad Zanzibar. V túto dobu mnoho turistov smeruje do Maroka, najmä vďaka novej linke z Bratislavy do Marakéšu. Mňa osobne skôr láka krajina a vidiek, preto som dal prednosť letenke do Agadiru z Budapešti s konkurenčným Wizzair. Odtiaľto som naplánoval roadtrip po južnej časti krajiny s krátkou návštevou problematickej Západnej Sahary.

DEŇ 1.

Po náročnom víkende (skoro ako za študentských čias) som sa
v nedeľu ráno po 5 hodinách spánku zobudil a hodil si rýchlu sprchu. Raňajkovať sa mi nechcelo, šnicla s kávou o jednej ráno mi ešte blokovali trávenie. Nahodil som nové tepláky (konečne travelhackerské so zipsami), rozlúčil som sa s Moni a potichu opustil adresu trvalého pobytu.

Po rýchlom nákupe detox potravín (mandarinky ftw) som prázdnou diaľnicou vyrazil do Bratislavy. Vo Vrakuni som vyzdvihol Vlada a šialenou spleťou dočasných bus pruhov som nás odviezol k Lukášovi. Tu sme presadli do druhej mašiny a vyrazili smerom na Budapešť. Cesta do maďarskej stolice prebehla svižne a na obed sme už kupovali proviant v SPARe. Na checkine nás čakala veľká zrada – odbavenie do Agadiru začalo len hodinu a pol pred odletom a ešte 3 prepážky spojili s letom do Kyjeva. V rade sme strávili vyše polhodiny a za kontrolou sme už len rýchlo v lounge do seba natlačili jedlo. Už ani ten život v salóniku nie je to čo býval, geriatrickí zákazníci rozlievali nápoje a po nohách nám šliapali ukričané decká. Radosť z lietania je už dávno len vyblednutou spomienkou minulosti.

Po krátkej pasovke sme sa už len prebehli do rady na boarding a nastúpili do plnej A320-ky. Wizzair nás samozrejme rozsadil , no aspoň sa mi ušlo okienko. Aj keď to tak z mapy nevyzerá, Agadir je z Budapešti len o pár stoviek kilometrov bližšie ako Astana a rovnako vzdialený ako Island. Vyše 4 hodiny letu som strávil pozeraním filmov, seriálov a vykúkaním z okienka. Dalo sa na čo pozerať, počasie prialo a len na GPS-ke som si potvrdzoval aktuálnu polohu – Záhreb-Korzika-Malorka-Gibraltar. Zasnežené vrcholky Atlasu sa zjavili pár minút pred zostupom na agadirské medzinárodné letisko, na ktoré sme prileteli s polhodinovým predstihom.

Na ploche nás privítalo príjemné počasie a peši sme sa presunuli do terminálu. Imigračka prebehla celkom rýchlo a hneď som za 50 dirhamov vybavil aj marockú SIM-kartu. Onedlho sme už na parkovisku preberali Cactusa, ktorý sa stal naším spoločníkom a druhým domovom na nasledujúci týždeň.

V tento večer nás čakal len hodinový presun na ubytko. Prvý dojem z ciest veľmi dobrý – teda z kvality povrchu. Inak v meste riadna divočina, neosvetlené autá bez smeroviek, samovražední chodci a cyklisti, kone, somáriky a dokonca aj jazdci na ťaviach. No mimo mesta sa situácia zlepšila a premávka sa ukľudnila. V Tin Mansour sme sa zastavili na rýchlom snacku a premiérovo sme sa zoznámili s presladeným marockým čajom a špecifickým spôsobom prípravy s efektným nalievaním z výšky. Rovnako sme zistili, že všetko v Maroku je jemne zalepené a príprava všetkého dlho trvá.

Zišli sme z hlavnej cesty N1 a už za tmy sme nakúpili zásoby tekutín v peknom mestečku Arhbalou. Waze nás do finálnej destinácie v Sidi Wassay najprv poslal cez roľu, no do cieľa sme šťastne dorazili a už sme túto navigáciu viac nezapli. V prázdnej Residence Fanti, kúsok od brehu Atlantického oceánu, nás už čakal recepčný. Odovzdali sme „fiche“ (už predtlačené z domova, ušetrilo to každý deň pár minút vypĺňania), na terase slávnostne otvorili zakarpatský koňak a pripili na úspešný začiatok výletu.

DEŇ 2.

Ráno nás zobudil čerstvý morský vzduch a hlučný príboj. Slnko tu v tomto období vychádza okolo pol deviatej a po solídnych raňajkách sme sa vymotali na cestu až pred desiatou. Z trochu rozbitej cesty P1016 sme sa napojili na pobrežnú P1905, kde sme začali stretávať tucty karavanov s francúzskymi značkami a dôchodcami za volantom. Pekný plán ako stráviť jeseň života.

• 

• 

Prvou zastávkou sa stal Mirleft, kde sme si pri sile vetra a výške vĺn uvedomili, že sa v Atlantiku tento týždeň neokúpeme. Mestečko je veľmi pekné, no mimo sezóny tu skapal pes. Prešli sme sa po útese s luxusnými domami a pokračovali v ceste na pláž Legzira. Tu návštevníkov pribudlo, dokonca po nás premiérovo kričal nadháňač z jednej prevádzky. Neviem kto kedy prišiel na tú myšlienku, že krikom priláka zákazníkov. Legzire dominuje obrovský skalný útvar s tunelom na druhú stranu pláže. Tu sa tiež voľakedy nachádzal podobný skalný most, no už je z neho len kopa kameňov. Okrem nás sa tu motalo len malé šteňa, ktoré ochotne zapózovalo.

• 

• 

• 

V jednej z poloprázdnych reštaurácií s krotkým dravcom na terase, sme otestovali národné jedlo tajine, samozrejme s morskými plodmi. V neďalekom centre turizmu Sidi Ifni sme len obkukli vyhliadku nad prístavom, ktorému dominujú vysoké betónové stožiare niekdajšej lanovky. Pekné miesto plné rozbitých fliaš od piva s dramatickými mrakmi na horizonte. A kde sú rozbité fľaše, tam musí byť aj niekde obchod s pivom. Najprv sme cez peknú krajinu pefrčali hľadať jeden vrak lode, asi 20 minút južne od mesta. Vrak sme síce nenašli, no aspoň sme prvý aj poslednýkrát zmokli.

• 

• 

• 

Naspäť v meste som sa v miestnom obchodíku márne snažil lámanou francúzštinou zistiť polohu piva. Vzdal som to, zahalená predavačka asi nebola najlepší zdroj takejto informácie a vyrazili sme na juh. Čakala nás ešte dlhá cesta na Tan-Tan Plage, kde sme si operatívne doobeda bookli ubytko. Cestou na juh sa začala krajina meniť a zoznámili sme sa s hamadou, nehostinnou skalnou púšťou, ktorá nás sprevádzala nasledujúce dni. V Guelmime, poslednom väčšom meste na juhu Maroka, známe sobotným ťavím trhom, sme narazili na hypermarket Marjane. Bingo, tu pivo určite budú mať. Nemali, v Marjane už 6 rokov alkohol nezoženiete. V Maroku sa dá alkohol kúpiť iba v baroch (veľké mestá), špecializovaných obchodoch (žiadne označenie) alebo v Carrefour. Najbližší Carrefour sa v túto chvíľu nachádzal 3 hodiny opačným smerom v Agadire, a tak sme na radu predavača začali hľadať alko-predajňu v centre Guelmimu pri trhovisku. Tam sme tiež nepochodili a ešte som sa cítil ako posledný neveriaci pes, keď som sa starého predavača pýtal na alkohol za spevu muezína z neďalekej mešity.

Nič sa nedalo robiť, so západom slnka sme sa presunuli na juh na Tan-Tan Plage. Cesty ako na západe USA, dlhé rovinky, sem-tam nejaká zákruta alebo soľná pláň. Jedna z nich sa mi stala aj osudnou, na vrchole zastavilo nákladné auto a predbehol som ho na plnej čiare. Samozrejme, že za zákrutou bol checkpoint a hneď som bol o pár stoviek dirhamov ľahší. Klasický Anton, pokuta si ho vždy nájde v zahraničí, no policajti boli milí a veľmi profesionálni.

V peknom apartmáne neďaleko oceánu sme zhodili veci, no nedalo nám a majiteľa sme sa spýtali na pivo. Na mape mi ukázal, že pri vstupe do mesta stojí kórejská reštaurácia a tam ho nájdeme. Bismilah, sme zachránení. O pár minút na to sme už stepovali pred zatvoreným podnikom. Vnútri sa svietilo, no všetky dvere zamknuté a dokonca aj psy ešte stále štekali. V neďalekom obchodíku som sa spýtal, či náhodou tam nemajú pivo, no tiež som dostal odpoveď, že iba u Kórejcov. Predavač neveril, že sú zatvorení, naskočil s nami do auta a vrátili sme sa k budove Koreahouse. Pánko zrazu našiel zvonček, hneď na to sa otvorilo malé okienko a vykukla hlava staršej Kórejky. Zaraz sme mali za ľudových 10 euro 4 malé pivá San Miguel v skle, predsa nebudeme piť z plechoviek ako sociálne prípady.

Natešení sme sa poďakovali ázijskej tete a marockému pomocníkovi a vyrazili do centra Tan-Tan Plage, kde sme si všimli čulý nočný život. Lenže Allah dal, Allah vzal – ako Vlado vystupoval z auta, igelitka s pivami sa mu zamotala do topánky a dve fľaše sa tragicky rozbili na chodníku kúsok od mešity. Nič smutnejšie som už dávno nevidel. Zronení sme zasadli do jednej z mnohých ľudových prevádzok na námestí a z chladničky si vybrali čerstvé ryby, ktoré nám priamo na grile pripravili. Skvelú večeru sme už len na izbe spláchli 6 decami piva v troch pohárikoch s veľkou penou, aby to vyzeralo bohatšie.

• 

• 

DEŇ 3.

Ráno sme z ubytka vypadli o deviatej a raňajky sme veľkopansky vybavili v hoteli Kasba, priamo na rozbúrenej pláži. Počas čakania na jedlo sa prehnala aj rýchla prietrž mračien, posledný dážď výletu, ktorý priniesol krásnu dúhu nad Atlantikom. Cieľ utorňajšej cesty bol jasný – Západná Sahara a hlavné mesto Laayoune. Po hodine cesty krajinou ako vystrihnutou z filmovej série Mad Max sme zabočili do národného parku Khnifiss. Vraj sa tu nachádzajú plameniaky. Okrem pár karavanov, rozbitej budovy a pláže s odpadkami sa tu motala len náhodná volavka.

• 

• 

V Tarfayi, poslednom meste „legálneho“ Maroka, sme zaparkovali pri múzeu Antoina de Saint-Exupéryho, ktorý tu strávil dva roky. Nečudo, že ho tento pobyt inšpiroval pri literárnej tvorbe. Podobne ako múzeum aj celé mesto vyzerá mimo prevádzky – ľudí vonku poskromne, opustená nová plážová promenáda (s malým pamätníkom v tvare s dvojplošníkom na vrchole) a v oceáne ruina pevnosti z konca 19. storočia – Casa Mar. Naozaj ako Asteroid B-612 z Malého Princa s nafúkaným pieskom zo Sahary a jedným karavanom na nezameniteľných modrých čínskych značkách. Niekto tu mal parádny roadtrip.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po dobrých kalamároch v hotelovej reštaurácii oproti bráne do prístavu sme znovu vyrazili na cesty. V Tarfayi už vodičov potešia dotované palivá a 65 centová nafta zaplnila nádrž na pochybnej čerpacej stanici. V púšti sa nevyberá. Za mestom sme ešte omrkli vrak trajektu Assalama, ktorý tam pomaly koroduje už od roku 2008. Od tejto nehody pravidelná doprava medzi Marokom a Kanárskymi ostrovmi nepremáva.

• 

• 

O dvadsať minút sme prekročili virtuálnu hranicu do Západnej Sahary. Malé sklamanie, čakal som aspoň obligátny checkpoint. Nič sa nezmenilo, po ľavej strane hamada s občasnými dunami, po pravej strane rozbúrený Atlantik. Cestu lemovali náhodné ružové domčeky a rôzne malé búdy. Nechápali sme ako tam niekto môže žiť, najbližšia civilizácia bola vzdialená desiatky kilometrov. Ani tie ťavy tu nepremávajú. Cesta ubiehala pomaly aj so 110km/h na tempomate, občas nás „zabavilo“ predbiehanie kamiónov, alebo vyhýbanie sa náhodnému protiidúcemu vozidlu. Na úzkej ceste s rozbitou krajnicou to bol niekedy adrenalín.

• 

• 

V diaľke sa okolo štvrtej konečne zjavili prvé budovy, napojili sme sa na peknú rýchlostnú cestu a obišli hlavné mesto Západnej Sahary. Najprv bolo treba navštíviť „najväčšiu“ atrakciu regiónu – najdlhší dopravníkový pás na svete. 100 kilometrov vo vnútrozemí sa pri meste Boucra ťaží fosfát a ten sa preváža do prístavu neďaleko Laayoune. Smrad tu bol riadny, ako keď predávajú krmivo pre rybičky. Dopravníkový pás je zaujímavý, no počas našej návštevy nefungoval.

• 

• 

Mierne sklamaní sme sa presunuli smerom do mesta, kde som zaparkoval pri letisku pred reštauráciou Oumaima. Tú som našiel v jednom dokumente o bojovníkoch za nezávislosť Saharskej arabskej demokratickej republiky. Západných novinárov tu v láske nemajú a Vlado si všade píše že je učiteľ. Narozdiel od dokumentu nás tu nikto neobťažoval marockými vlajkami a plagátmi, no morské plody tu vedia pripraviť na jednotku.

Po dobrej skorej večeri sme sa ubytovali v jednom z mála lacnejších hotelov v meste, hneď vedľa novej autobusovej stanice. Väčšina ubytiek v meste slúži najmä mierotvorcom z OSN a rôznym pridruženým organizáciám, ktoré s rozpočtom na ubytovanie problém nemajú. Na izbe sme si dali chvíľu oddych, no so zapadajúcim slnkom sme vyrazili za mesto k oceánu, do oblasti Foum el-Oued. Vonku riadne fúkalo, no západ hviezdy našej planetárnej sústavy sa na terase kaviarne vydaril a z opačnej strany vykukol veľký červený mesiac.

• 

• 

• 

• 

Naspäť na izbe ma znovu dobehla alkoholová kliatba a podarilo sa mi rozliať minimálne deci drahocenného ukrajinského koňaku. Lukáš to radšej zabalil a my s Vladom sme sa vybrali preskúmať večerný Laayoune. (Ne)prekvapila nás zvýšená koncentrácia policajných hliadok, no sklamali zatvorené námestia. Pri hlavnej mešite nás k tomu odchytil jemne pomätený pobožný týpek, ktorý korán prečítal tridsaťkrát. Nepomohlo mu to. Najprv nás chcel presvedčiť, že Putin je dobrý chlapík, potom nám ukázal západnú špiónku a nakoniec nám oznámil, že tu cudzincov pichajú nožíkmi separatisti z Polisaria plus miestna polícia unáša ľudí. A jeho otec je imám v Katalánsku. Solídny import.

Na hlavných uliciach to celkom žilo, no okrem nákupov a posedávania v podnikoch pri futbale s vodou v ruke sa tu toho veľa nedá robiť. Všetky aktivity sa dejú samozrejme pod dohľadom ťažkoodencov v dodávkach pripravených zasiahnuť, keby sa niečo zomlelo. Po dlhom čase som fakt nemal dobrý pocit z nejakého miesta. Po dvoch hodinách motania sme sa vrátili k stanici, kde sme si všimli zaujímavé kupolovité domčeky ako vystrihnuté z planéty Tatooine. Na izbe sme dopili koňak a pri anglickej mutácii kórejskej stanice Arirang ukončili večer v Západnej Sahare.

• 

• 

• 

• 

• 

DEŇ 4.

V stredu nás čakal asi najnáročnejší deň, dlhý presun naspäť do Maroka, čo najviac na sever. Samozrejme, že už o pol piatej ráno začali trúbiť autobusy z blízkej autobusovej stanice a to neprispelo všeobecnej pohode. Za denného svetla vyzeral Laayoune trochu viac k svetu, no policajtov neubudlo. Raňajky sme vybavili rovnako s nimi (základný hack – choďte jesť tam, kde sú bezpečnostné zložky), priamo na námestí Dcheira v centre mesta. Za necelé tri eurá pre tri osoby sme si nemohli sťažovať, ale pred cestou bolo treba doplniť kofeín. Zrak nám padol na známe logo rovno cez cestu – McDonald’s. Ten tu za veľkej nevôle prívržencov nezávislosti otvorili pred necelými dvomi rokmi a vyzerá to, že sa mu celkom darí, i keď za kávy sme zaplatili o polovicu viac ako za plnohodnotné raňajky pár minút dozadu. Zaujímavé je, že túto prevádzku nenájdete na oficiálnej marockej stránke fastfoodu.

Cestou von z mesta sme ešte narýchlo obkukli nenápadnú katedrálu a za Laayoune sme si dali krátku pauzu pri lagúne, kde znovu okrem odpadkov žiadne plameniaky neboli. Naspäť do Maroka sme sa tentokrát vybrali po hlavnom ťahu N1, ktorý prechádza nehostinným vnútrozemím. Vidieť, že marocká vláda a kráľ to myslia s integráciou tohto južného regiónu vážne a už sa stavia diaľnica, ktorá onedlho spojí Laayoune s Tiznitom neďaleko Agadiru. Do budúcna sa ráta s poriadnou autostrádou až do Dakhly poslednom väčšom meste 300km od hraníc s Mauretániou. To sa francúzski dôchodci na karavanoch potešia.

Na hraniciach s Marokom sme konečne stretli dromedárov, symbolicky pri vrtuliach najväčšej pobrežnej veternej elektrárne v Afrike. Znovu sme využili dotované ceny nafty a na totožnej pumpe doplnili zásoby paliva. Ako som si všimol, o tretinu nižšie ceny majú čerpačky až po mestečko Akhfennir, asi 130km od hranice. Na obed sme sa znovu vrátili na námestie v Tan-Tan Plage. Tentokrát sme zvolili výbornú teľacinu priamo od mäsiara, prekladanú fajnovým marockým šalátom s koriandrom. Len to pivo znovu chýbalo 🙂

Za Tan-Tanom sa po 700 kilometrov „nudy“ začala krajina konečne vlniť a cesta sa stala zaujímavejšou. V Guelmime sme znovu zaparkovali pri supermarkete, doplnili zásoby tekutín a presunuli sa do neďalekej oázy v Tarmguiste. Objavili sme sa v malej dedinke v palmovom háji, kde sme mali booknuté ubytko. Až malý chlapec na bicykli nás nasmeroval do správneho hlineného domu. Tu nás už čakal sympatický Hassan, postarší pán a správca krásneho B&B. V stane vo dvore nám naservíroval obligátny presladený čaj a na streche sme si dali pauzu s prítulnými mačkami pri západe slnka, bez prítomnosti mobilných dát a wifi signálu. Alkoholová kliatba znovu zasiahla, Lukáš v Laayoune zabudol skoro plnú fľašu slivovice. Neskôr nám hostiteľ pripravil riadny tajine, no mňa medzitým zlomilo, po večeri som si naordinoval paralen a zaľahol pod dvomi dekami.

• 

• 

• 

• 

• 

DEŇ 5.

Paralen a čerstvý vzduch v noci zaúčinkovali a ráno som si už v zdravom tele mohol užívať na streche raňajky pri vychádzajúcom slnku. Mierne sme prekopali plány a namiesto (pravdepodobne) náročnej jazdy cez Anti-Atlas sme sa rozhodli pre pauzu v Agadire. Po troch hodinách jazdy zaujímavou krajinou a nekonečnými kruháčmi Agadiru sme zaparkovali pred Carrefour-om. Tu sme sa v podzemnom oddelení s alkoholom tešili ako malé deti. Spokojní sme sa doviezli bližšie k oceánu, k hotelu Les Omayades, ktorý síce už svoju najväčšiu slávu zažil , no čaro zašlých čias, kedy sa tu (možno) promenádovala Brigitte Bardot alebo Jean-Paul Belmondo, tu zostalo.

Po zaslúženom oddychu pri bazéne medzi francúzskou geriatriou a nemeckými nezávislými ženami sme znovu naštartovali Cactusa. Najprv sme vybavili slow food v neďalekom fastfoode a zaraz sme sa vydali mimo mesto do Rajského údolia. Cestou-necestou sme po hodine zastavili asi 40 kilometrov od Agadiru, vo veľkom údolí s oázou. Je to veľmi obľúbený cieľ domácich a aj turistov, priezračná voda, tieň paliem a množstvo podnikov vytvára príjemné útočisko pred ruchom veľkomesta. Veľa ľudí sa aj kúpalo v ľadovej horskej vode, no odpadky znovu pokazili dojem z inak krištáľovo čistých kamenných bazénikov.

• 

• 

• 

---

Cestou z oázy som na hlavnom ťahu po opustení kruháču silnejšie stúpil na plyn, čo ma stálo 100 dirhamov bez bloku. Prezieravo som s dokladmi priniesol potvrdenie o predchádzajúcej pokute a srdcervúci príbeh o študentskom rozpočte urobil svoje. Na západ slnka som vybral pevnosť nad mestom Agadir Oufella. Až na vrchol je vstup súkromným autám zakázaný, no za 50 dirhamov nás ochotne zviezol taxikár z blízkeho parkoviska. Dobre, že som sa nerozhodol porušiť ďalší zákaz, na vrchole žandári kontrolovali prichádzajúce vozidlá. Na rozpadnutú pevnosť sme prišli presne v čase zapareného západu a rýchlo sme sa aj pobrali, keď už po nás kričali kolotočári ponúkajúci jazdy na ťavách alebo dokakaných muliciach. Ďakujem, jedna ťava sa už podo mnou dosrala vDubaji.

Dolu pri aute sa tradične odniekiaľ zjavil zbytočný asistent parkovania v žltej veste, ktorý ochotne navigoval pri cúvaní z prázdneho parkoviska. Už ma títo manažéri parkovania prestali baviť a namiesto 10 dirhamov som pridal plyn. Dosť sme sa už naplatili. Na večeru sme zamierili do príjemnej reštaurácie na centrálnej pešej zóne, kde sme sa doslovne prežrali. Obžerstvo sme na pátiu v hoteli spláchli zaslúženými pivami a marockým vínom.

DEŇ 6.

Po bufetových raňajkách sme zakývali (teda len ja) všadeprítomným mačkám a s Cactusom sa cez desiatky kruháčov vymotali z mesta. Po novej rýchlostnej ceste (ktorá sa na Google Maps tvári ako posledná hradská) sme rýchlo prefrčali až k Taroudantu, ktorý sme z diaľky obišli. Okolitá krajina sa príjemne zvlnila a silne začala pripomínať scenérie zo západu USA. Pri Taliouine sme si pri jednej z kášb dali pauzu. Podobných pevností, ktoré sa týčia na strategických miestach je v krajine neúrekom. Mnoho z nich je v žalostnom stave, ale iné znovu prekvitajú ako štýlové sídla.

Pred Anezalom sme prekonali parádny priesmyk s luxusnou toaletou a pred nami sa otvorila nádherná krajina westernového typu. To si uvedomili aj tvorcovia remaku hororu Hory majú oči a na neďalekej rovinke postavili redneck čerpaciu stanicu z Nového Mexika. Aj 13 rokov po natáčaní opustená pumpa pôsobí ako vystrihnutá zo zlatých čias automobilizmu v USA. Okrem nás a pár vrakov áut tu bol aj strážnik, ktorý ochotne a bezplatne (!) otvoril interiér pumpy, ktorému dominujú americké produkty dávno po dátume spotreby. Fakt vydarený a hlavne realistický ateliér, no aj tak nechápem, ako natáčanie v Maroku mohlo vyjsť lacnejšie ako niekde za humnami v USA.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V Ouarzazate sme zhodili veci na hoteli a konečne sme sa po vlastných prešli do vytipovanej reštaurácie. Vidieť, že mesto je hrdé na svoje filmové dedičstvo, v blízkych ateliéroch sa natáčali rôzne filmy americkej a európskej produkcie. Spoločné majú to, že sa buď odohrávali v staroveku, alebo v „arabskom“ svete. No mimo toho je to mestečko ako každé iné – nízke ružovkasté domy, široké cesty, pekné mešity, somáriky s mandarínkami na vozíku. Na juh od Atlasu vyzerajú všetky rovnako. Po výbornom obede v reštike s veľmi milým majiteľom sme sa odkotúľali naspäť k hotelu, kde sme nasadli do auta a presunuli sa k filmovým ateliérom Atlas.

Travelhackerský svet je malý a Vlado na parkovisku pred vchodom stretol svojho kolegu, o ktorom ani nevedel, že letí do Maroka. Po tomto slovenskom stretnutí sme zakúpili lístky a vstúpili do sveta faloše. Nebol som síce nikdy v žiadnych filmových štúdiách, ako napr. Universal v USA, no fakt ma prekvapil level lacných materiálov a trikov, ktoré filmári používajú. Polystyrén nadovšetko. Po hodinovej prehliadke priestorov s dôchodcami, kde sa natáčali scény z Gladiátora alebo Game of Thrones sme sa rozhodli preskúmať ešte jedno zaujímavé miesto.

• 

• 

• 

• 

• 

Už pred vstupom do mesta sme si všimli druhé menšie slnko – odraz lúčov na 250 metrov vysokej svetelnej veži v areáli jednej z najväčších solárnych elektrární na svete. Maroko nemá veľmi ako produkovať elektrickú energiu a v súčasnosti ju musí dovážať, najmä pomocou podmorského kábla zo Španielska. To sa má ale zmeniť v blízkej budúcnosti a Maroko sa pomaly stáva lídrom v obnoviteľných zdrojoch, či už v podobe využitia slnečnej energie alebo sily vetra. Priestoru majú na takéto projekty habadej. Nám sa podarilo dostať maximálne po vrátnicu, odkiaľ nás s fotoaparátom slušne vypoklonkovali. Ostrahu strategického objektu v arabskej krajine neradno provokovať a vežu sme si nafotili z bezpečnej vzdialenosti.

Naspäť v meste sme chceli obkuknúť pevnosť zapísanú v UNESCO – pevnosť Taourirt Kasbah. O šiestej večer bola zatvorená, ale to nevadilo miestnym vyrábačom, ktorí by nám za poplatok urobili prehliadku „novej kasby“, teda priľahlých domov, kde bývajú ľudia. Taktne sme poďakovali a rýchlo sme sa schovali v bezpečí kaviarne s pekným výhľadom na mesto, západ slnka (klasika) a svetelnú vežu v diaľke. Po kofeínovej injekcii sme sa tou „novou“ kasbou prešli bezplatne, no domáci sa dvakrát nadšene netvárili.

Cestou na hotel sme doplnili zásoby v jednom z mála supermarketov v regióne. Po 5 minútach parkovania znovu vybehla žltá vesta, od bielej turisty si automaticky vypýtala 10 dirhamov. Nabehol som naspäť do supermarketu, že koľko sa naozaj platí. Predavačka mi povedala, že 5 dirhamov, vyrábačovi museli stačiť dva.

Na hoteli sa v spoločenských priestoroch nehlučne zabávala a večerala skupina nepočujúcich, no bordel po nich zostal solídny. My sme radšej vybehli „do mesta“, do prevádzky, kde sme počas dňa zahliadli „baby“. Večer tam už boli len miestni páni, no ceny až podozrivo veľmi prívetivé a misa plná mäsových dobrôt vynikajúca. Radosť chodiť do neturistických prevádzok.

DEŇ 7.

Podobne ako v Laayoune, ani tu lacné okná neposkytli žiadnu zvukovú izoláciu a skoro ráno sme sa zobudili na hluk z križovatky. Aspoň sme sa rýchlo pobalili, s Číňanmi (komparz?:)) vybavili raňajky a opustili Ouarzazate. Slnečná veža z diaľky žiarila a my sme po 30 kilometroch zastavili na parkovisku neďaleko ďalšieho bodu záujmu UNESCO – opevneniu (ksar) Aït Benhaddou. O deviatej ráno obchody s vetešou sa ešte len otvárali a aj v samotnom labyrinte opevnenej dedinky sa turistov pohybovalo poskromne. Z vrcholu sa naskytol parádny panoramatický výhľad na okolitú krajinu a opäť nečudo, že toto miesto je rovnako populárna filmová lokalita. Ani architektúra priľahlej dediny nenarúša historično, tak ako sa častokrát stáva v našom regióne plnom čudných stavieb ešte zvláštnejších eurofondových farieb v tesnej blízkosti historických budov.

• 

• 

Oproti komplexu na druhej strane rieky sme zasadli v štýlovej kaviarni, ktorú prevádzkuje starší taliansky pár. Pri skvelom výhľade a káve na
Aït Benhaddou sme strávili pár chvíľ mačkou od Bonda a vyrazili po hlavnom ťahu na Marakéš, ceste N9, na sever. Táto cesta sa vinie pomedzi vysoké hory Atlasu a človek nevie na akú stranu sa skôr pozerať. V súčasnosti je skoro kompletne celá v rekonštrukcii a častokrát sme sa vliekli za pomalšími nákladiakmi, príp. výpravou poľských offroadov, ktoré museli ísť za každú cenu za sebou v kolóne.

• 

• 

• 

Po prekonaní horského masívu sa pred nami zjavila zelená krajina, úplný opak južnej strany Atlasu. Navigácia nás stále ťahala smerom na Marakéš, no po krátkej konzultácii s mapami, sme to strihli z Ait Ourir cez Ouriku na Tahnaout. Marocké cesty nesklamali a ušetrili sme na trase do Asni aspoň 20 kilometrov a pár šedivých vlasov pri jazde cez okrajové štvrte Marakéšu.

V Asni sme zabočili na posledný úsek sobotňajšieho roadtripu, úzku cestu do Imlilu. Našťastie premávka v tejto časti regiónu bola poslabšia a úspešne sme dorazili do dediny v tieni najvyššej hory Maroka a celého Arabského sveta – štvortisícovky Toubkal. Prvýkrát nás skontrolovala policajná hliadka, po nešťastnej decembrovej udalosti, kedy dve mladé severanky boli v horách zavraždené, sa tu bezpečnosť berie vážne.

Po krátkom blúdení sme po porovnaní fotiek z bookingu našli naše posledné marocké ubytovanie, parádny B&B v časti Tamatert so slnečnou terasou a skvelým výhľadom na celú oblasť a okolité hory. Po dlhej ceste sa začal znovu ozývať hlad a po krátkom pátraní sme sa objavili na neďalekej terase guesthousu, kde nám ako najrýchlejšiu možnosť ponúkli tajine. V pláne som mal ešte pred západom slnka preskúmať neďaleký vodopád, no z 30 minútovej prípravy jedla sa samozrejme vykľulo posedenie na hodinu a pol. Na porazenie, no aspoň tajine bol skvelý. Vodopád nabudúce 🙂

• 

• 

• 

• 

Slnko sa pomaly začalo skrývať za vrcholky, no stihli sme sa poprechádzať po cestičkách v okolí, kde nám cestu krížili stáda ovečiek, kone a miestni obyvatelia. Imlil je síce turistickým centrom regiónu, no v sobotu podvečer to tak vôbec nevyzeralo a uličky Tamatertu nás vrátili pár desiatok rokov do minulosti, kedy muezín rovnako prekrikoval bľakot kôz. Po západe slnka sa v údolí rýchlo schladilo a večer sme ukončili v spoločenskej lounge s výborným marockým červeným vínom.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

DEŇ 8.

Ráno v horách nás (kto by to čakal) prekvapila solídna zima a veľmi sa nám von nechcelo, keďže prvé lúče sa podľa appky mali do údolia predrať až okolo desiatej. Po raňajkách sme naposledy zbalili švestky, ako jediní hostia sme sa rozlúčili s mladým prevádzkarom a zostúpili k ceste, kde Cactus poslušne čakal. Rannú rozcvičku sme vybavili krátkym výstupom na najznámejšie ubytovanie v údolí – Kasbah du Toubkal, ktoré si vo filme Kundun „zahralo“ tibetský kláštor v predhorí Himaláj. Areál určite stojí za návštevu, vonkajšie aj vnútorné priestory sú veľmi pekné, no ako sme skonštatovali, výhľad sme mali určite lepší v našom guesthouse.

Okolo desiatej slnko naozaj vykulo a začalo príjemne pripekať. Na streche kaviarne v centre Imlilu sme doplnili kofeín a naposledy sme sa pohádali s manažérom parkovania v žltej veste, ktorý sa zrazu objavil pri aute počas cúvania. Kúsok za Imlilom na štvrťhodinu zastavili policajti premávku. Keď sa kolóna rozbehla, v areáli blízkej školy sme zbadali dva vojenské vrtuľníky a nejaké pekné paničky. Až doma sme zistili, že jedna z pekných paničiek bola vojvodkyňa zo Sussexu Meghan, ktorá v týchto dňoch spolu s princom Harrym navštívila Maroko.

V Asni sme zabočili vľavo a vydali sa po ceste R203 na najkrajšiu cestu marockého výletu. R203 predstavuje alternatívnu spojnicu z Marakéšu do Agadiru. Rekonštrukčné práce sem ešte nedorazili, no nedá sa povedať, že by povrch bol v katastrofickom stave. Už sa budem opakovať, no výhľady na hornatú krajinu a malé dedinky s kasbahmi v údolí rieky N’fiss boli neskutočné a každú chvíľu som otravoval Lukáša, aby aspoň spomalil pri „photo opportunity“.

• 

• 

• 

• 

• 

Cactus sa pomaly vyšplhal serpentínami až do výšky 2100 metrov, na vrchol priesmyku Tizi n’Test a po pár kilometroch nabehol na luxusný úsek smerom do Taroudantu . Francúzski inžinieri a stavitelia vykonali v medzivojnovom období kus skvelej práce a marockí nasledovníci v tom pokračujú.

V Taroudante, ako poslednom väčšom meste na ceste na letisko, som sa pokúšal nájsť supermarket. Ako naschvál sme našli iba malé obchody so základnými surovinami, príp. zatvorené prevádzky. Nepomohol nám ani ochotný chlapík, ktorý nás nasmeroval na motorke do jedného z mála otvorených obchodov, no ani tam sme nepochodili.

Kúsok od hradieb mesta sme zaparkovali pri slušnej reštaurácii. Teplota vonku už dávno prekročila tridsať stupňov a neskorý obed pri bazéne v tieni paliem prišiel vhod. S marockou kuchyňou sme sa rozlúčili s luxusným šalátom a marockým šašlikom – brochettes. Podarilo sa nám aj menšie faux pas, kedy sme nechali malé sprepitné a zaraz za nami dobehol čašník s 20 dirhamovou bankovkou v ruke. Až po chvíli sme pochopili, že nám nechce vrátiť tringelt, ale vymeniť poškodenú bankovku.

Ani posledných 60 kilometrov neprinieslo úspech v hľadaní vhodných obchodov a vracať sa do Agadiru nemalo zmysel. Znovu sa mi potvrdilo, že prézenty treba kupovať hneď a nič si nenechať na poslednú chvíľu, aj keď tá chvíľa trvá pár stoviek kilometrov. Na letiskovej pumpe som chcel ešte kúpiť cigarety, no len čo som v umyvárke dal vyčistiť chudáka Cactusa, tak predajňu zatvorili. Po úspešnom odovzdaní mašiny s pridanými 2600 km sme promptne vybavili checkin a pod dozorom ozbrojencov sme za stĺpom dopili posledné marocké pivá.

V dutyfree aspoň potešili normálne ceny za marocké vína a ešte viac som bol spokojný s nástupom do lietadla priamo po ploche. Dá sa to aj bez pomoci autobusov, ožiarený posledným marockým západom slnka.

• 

• 

Síce sme odleteli v predstihu, no silné vetry v letovej výške nám nepriali. Väčšinu letu sme sa šuchtali rýchlosťou len okolo 700 kilometrov za hodinu a po skoro piatich hodinách (matne si pamätám len na vysvietené Benátky) sme pred polnocou pristáli v Budapešti. Kým sme sa vymotali cez pasovú kontrolu a vyzdvihli si bagáž, bolo už pomaly pol jednej. Ani o tomto čase diaľnica smerom na západ nezívala prázdnotou a kamióny si to rezali hlava-nehlava. Do Bratislavy sme dorazili o tretej ráno a ja som v Trnave vhupol do postele o hodinu neskôr. Spamätával som sa z príchodu ešte skoro tri dni.

Maroko je veľmi zaujímavá krajina, ktorá ma jeden problém a to sú vzdialenosti. 2600 kilometrov v aute dalo riadne zabrať a už by som podobnú trasu neabsolvoval, až príliš dlho sme sa pozerali na kamennú púštnu placku. Západná Sahara je naozaj len taký obskurný kus krajiny, kam by som sa už asi nevrátil, možno len na juh do Dakhly, ale letecky. Najkrajšia časť je určite okolie Ouarzazate a monumentálny Atlas s krásnymi údoliami a dedinkami. Som rád, že sme sa vyhli ruchu miest, kde je turista len chodiacou peňaženkou a mali sme možnosť spoznať nezvyčajné destinácie mimo turistického radaru plné obyčajných milých ľudí. Rovnako má u mňa veľké plus taký ten starý ošumelý koloniálny nádych hotelov, kaviarní a reštaurácií. A konečne som mohol poriadne využiť 6 rokov gymnaziálnej francúzštiny.

P.S: Pivo si nakúpte vopred 🙂