Gastrovíkend v Ľvove (a Kyjeve)

Inšpirovaný minuloročným úspešným rýchlovýletom do Kyjeva som sa pred mesiacom začal hrabať v lacných letenkách. Pokoj v práci a chvíľa pátrania priniesla ovocie v podobe vhodnej ukrajinskej víkendovej kombinácie s jedným malým háčikom – prílet do Ľvova a odlet z Kyjeva. Po krátkej konzultácii s cestovným poriadkom ukrajinských železníc som dostal aj od Moničky zelenú a plán prvej návštevy Ukrajiny v tomto roku bol na svete.

DEŇ 1.

Z bratislavského letiska nám to v sobotu odlietalo až pred štvrtou hodinou poobednou. Ako správni cezpoľní sme návštevu hlavného mesta spojili s nákupom v IKEA. Po dvoch prerábkach a nespočetných vizitách švédskeho svätostánku sme absolvovali nákup za rekordných 20 minút. Profesionáli. S novým stolíkom a švédskym chrenom sme sa vydali na Kolibu, kde sme využili dobrý medzičas a navštívili kamarátov. Po káve a jednohubkách sme sa cez celé mesto znovu presunuli ku Kozmosu, kde som rýchlo zaparkoval mašinu a v poslednej sekunde sme naskočili na 61-ku. Síce nám červená vlna na semaforoch nepriala, ale bus sme nakoniec predbehli a nemuseli čakať 20 minút na ďalší spoj.

O tomto čase nebol okrem Ľvova naplánovaný žiadny iný odlet a vzdušná brána zívala prázdnotou, rovnako ako salónik Mastercard. Ten vraj podľa slečny za pultíkom žije iba cez týždeň a v letnej sezóne. Ararat znovu chýbal, no 7* Metaxa dôstojne zastúpila rolu prípitku na úspešný let.

Big bizňes čaká

Mimoschengenský terminál nesklamal, v chlieviku sme sa všetci svorne potili, našťastie boarding začal načas a na ploche nás schladil príjemný vánok a prvé kvapky. S dažďom sme vzlietli na krátky 50 minútový let do metropoly západnej Ukrajiny. Vyfasoval som miesto pri okienku, no väčšinu času som mohol pozorovať iba súvislú vrstvu oblačnosti a až za hranicami Slovenska sa objavili prvé zasnežené kopce Polonín. S klesajúcou výškou sa zjavili prvé roztrúsené dediny, v ktorých dominovali naleštené strechy pravoslávnych chrámov. Onedlho sa objavil južný obchvat Ľvova (ten tvorí najdlhšia, 8000 km dlhá európska medzinárodná cesta E40) a tesne pred pristátím areál parádneho futbalového štadiónu. Ľviv Arénu postavili pri príležitosti EURO 2012 a narozdiel od jedného nemenovaného národného štadiónu má výbornú dostupnosť nielen MHD, ale aj autom, ktoré je aj kde zaparkovať.

Airbus zaparkoval priamo pri modernom termináli a po krátkej pasovej kontrole sme boli vonku. Uber do mesta by stál len cca 70 hrivien, no nemohol som odolať trolejbusu č.9, ktorý už čakal na pasažierov. Lístky za 5 hrivien sme kúpili priamo u vodiča, ale Ukrajinci sú popredu a už je možné zaplatiť v niektorých vozidlách kartou v mašinkách priamo v priestore pre pasažierov. Je celkom vtipné vidieť na jednom mieste retro označovače na papierové lístky a malé paypass platobné terminály. Ľvovský cyberpunk.

Future is now

Po polhodine jazdy smerom do centra sme vystúpili kúsok od kostola sv. Márie Magdalény. Hneď oproti sa nachádza pekná reštaurácia Sedem prasiatok vo folklórnom štýle, o ktorej som sa dozvedel od Toma Kubuša. Vďakabohu, že som deň vopred cez formulár na stránke rezervoval miesto, inak by sme si neužili parádne dobroty ukrajinskej kuchyne za rozumné ceny. Puzata Chata to síce nie je, no raz za čas treba ísť aj niekam, kde sa jedlo nepodáva na tácke (najmä s manželkou :)) a majú tam napr. vynikajúce čierne pelmene.

Sedem prasiatok
Temné, ale chutné

Vonku sa už medzitým zotmelo a večernými ulicami sme sa prešli k historickej ľvovskej opere. Cestu lemovali billboardy a plagáty kandidátov na prezidenta. Voľby sa uskutočnia v poslednú marcovú nedeľu a podobne ako na Slovensku, aj tu ide do tuhého. Narozdiel od Ukrajiny nemáme časť krajiny vo vojnovom stave, aj keď taký okres Svidník neviem čo vyvádza.

Kandidátov mnoho – Prezident jeden!

Na pešej zóne na Prospekte Svobody to už slušne žilo a po okolitých cestách sa preháňali trúbiace autá s ukrajinskými modro-žltými vlajkami, neraz v kombinácii s červeno-čiernymi “banderovskými” vlajkami Ukrajinskej povstaleckej armády z čias II. svetovej vojny. Kúsok od opery sme si všimli hlúčik ľudí a zapálené červené svetlice. Hneď sme tam nabehli pozrieť čo sa deje, keďže klasické porekadlo MZV občanom odporúčame vyhýbať sa zhromaždeniam, demonštráciám a protestom, keďže aj tie s pokojným priebehom môžu prerásť do násilia zvyčajne prehliadam. Na mieste som zistil, že je to len kamarát Saakashviliho, poslanec a kandidát na prezidenta
Jurij Derevjanko s rodinou. Mával pri ceste so svetlicou a sympatizant kričal do megafónu. Zaujímavá kampaň.

Kúsok od opery sme sa ubytovali vo veľmi zaujímavom hosteli. Predstavte si japonský kapsulový hotel skrížený s horskou chatou. Jednoznačne najmenšia izba s poschodovou posteľou a jedným stolčekom. Pri navliekaní perín sme sa v drevenej búdke natrápili. No za 13 euro na noc sme dostali čisté ubytovanie s dobrou ventiláciou (dôležité), blízko opery a zaujímavých reštaurácií s krymskou a stredoázijskou kuchyňou.

V blízkom bankomate Oščadbanky, ktorý si ako jeden z mála neúčtuje poplatok za výber, sme vytiahli groše. Obratom sme zapadli na kávu so zápražkou (v podobe silnej medovuchy a koňaku) v retro kafé/zmrzlinárni Pingvin, kde sa zastavil čas aj ceny. Zbožňujem takéto prevádzky priamo v centre, kde sa na nič nehrajú a neslúžia iba turistom alebo hipsterom. Oproti sme v Ľvovskej manufaktúre kávy vybavili povinný nákup balenia kofeínu a nasmerovali to priamo do srdca mesta. Historické centrum nie nadarmo patrí do zoznamu UNESCO a večerná prechádzka v uličkách je veľmi príjemná.

Metropola kávy

Ono sa to nezdá, ale staré mesto (pre peších) je naozaj veľmi kompaktné a ako meriam na Google Maps (dvakrát meraj a raz rež), tak je dokonca o polovicu menšie ako centrum Trnavy ležiace medzi hradbami. No narozdiel od môjho rodného mesta to tu žije nonstop a nachádza sa tu neskutočný počet parádnych reštaurácií, barov, kaviarní a cukrární. Každý podnik má svoj jedinečný dizajn a mám pocit, že by nám nestačil mesiac na návštevu všetkých zariadení. Priamo na “rýnku” pri Ratuši sa nachádza aj variácia známej poľskej siete “Pijalna wodky i piva”, ktorá tu tiež dobre zapadla (veď do vojny bolo mesto poľské).

Pár uličiek opodiaľ sme zasadli do veľmi bizarného konceptu fusion baru, ktorý má niečo do seba – prosecco a čebureky. Síce je to hipsterčina na n-tú, ale celkom to k sebe pasuje. Na rovnakej ulici sa nachádza aj známy Dom legiend s každodennou ohňovou šou, no nás zaujal pekne zrekonštruovaný verejný priestor oproti, ktorý pripomína židovskú históriu mesta. Samozrejme tu nemôže chýbať asi najštýlovejšia prevádzka Opitej višne v meste.

Opitá višňa v sude

Po čebureku sme sa potrebovali viac poprechádzať ako do seba hádzať višňový likér a navrhol som trošku dlhšiu prechádzku na Vysoký zámok, kopec s výhľadom na celý Ľvov. Monička súhlasila a cez staré mesto sme sa presunuli smerom na sever. Po ceste nás zaujal zaujímavý laboratórny “výčap” a nakoniec sme tú višňovku aj tak zadelili.

Ani pred polnocou sme vo veľkom parku, ktorému dominuje vysvietená 192 metrov vysoká televízna veža, neboli sami a počiatočné bezpečnostné obavy sa rozplynuli. Nočná panoráma z vŕšku, kde sa niekedy naozaj nachádzal zámok, nesklamal. Až z výšky si človek uvedomí, že to mesto nie je najmenšie a tých sedemstotisíc obyvateľov niekde bývať musí. Dlho sme sa nekochali, silný vietor nás rýchlo pohnal dolu.

Pod parkom nás už čakal Uber v podobe starého golfu, ktorý nás odviezol naspäť k opere. Ešte sme chceli navštíviť jednu z najlepších reštaurácií v meste – Baczewski, kde sme sa výborne najedli o jednej ráno pri veľkonočnom výlete dva roky dozadu. Žiaľ, otváracie hodiny boli skrátené do polnoci a naše trávenie zachránené. Cestou na izbu nás zaujala poriadna diskotéka Galéria, ale “našťastie” tu bolo vstupné a plnka, rovnako ako v klube priamo pod operou, no tu nás to tentokrát neoslovilo. Asi to tak malo byť a o jednej sme už zaľahli do našej kóje.

DEŇ 2.

O deviatej sme vypadli z hostelu a znovu skúsili šťastie u Baczewských. Márne, o tomto čase sa už čakalo na voľné miesto v rade na ulici. Ach tieto lacné letenky z Poľska :)) Vďaka tomuto nezdaru sme mohli otestovať sieť Ľvovský croissant, ktorú sme si všimli nedávno v Kyjeve. Dobre sme urobili, veľké teplé croissanty na štýl bagety boli skvelé a džús nás vrátil do hry. Cez appku easyway som medzitým kontroloval aktuálnu polohu starých električiek (krajina kde zajtra bolo včera v niektorých prípadoch) a posilnení sme naskočili na č.2, kde sme znovu kúpili lístky u vodičky. No i v polorozpadnutej československej KT4-ke sa nachádzali platobné terminály a tak aj v Ľvove nie je treba hľadať hotovosť.

Po pár zastávkach sme vyskočili neďaleko peknej budovy Ľvovskej polytechniky a za pekného jarného počasia sme sa prešli do mačacej kaviarne. Existenciu tejto ustanovizne sme len náhodou objavili počas nočného výstupu, kde jej meno figurovalo na jednom z plagátov. Tu nás privítala rôznorodá kolekcia lenivých stvorení, ktorej kraľovala mohutná nórska lesná mačka. Najviac prekvapila a zaujala dvojica mimozemšťanov v podobne bezsrstých mačiek sphynx, z ktorých jedna stále liezla na plecia. O zábavu postarané.

Pomaly sa blížil čas odchodu do Kyjeva a s predstihom sme sa vybrali na nádražie. Z kaviarne nám to trvalo štvrťhodinu aj s foto zastávkami pri Stepanovi Banderovi a kostole sv. Olgy a Alžbety. Ako v okolí každej stanice, aj tu to bolo plné indivíduí a komfortu nepomáhala ani prebiehajúca rekonštrukcia priestoru pred staničnou budovou. Dopravný a ľudský chaos zaručený. Rýchlo sme sa predrali peknými priestormi tejto reprezentatívnej stanice a objavili sa na nástupišti č. 2, kde už čakali desiatky ľudí na intercity Ivano-Frankivsk – Kyjev. Na vedľajšej koľaji hviezdil Intercity+ v podobe súpravy Hyundai, ktorý mal namierené do poľského Przemyslu. Jednoznačne najlepšia voľba pozemnej cesty na Ukrajinu.

S miernym meškaním dorazila o pol dvanástej naša súprava zložená z rekonštruovaných vagónov s prívlastkom “transformer”. Žiadneho Bumblebee a ani Megan Fox nečakajte, ide len o kupé, ktoré sa na noc “pretransformuje” na ležadlá. Nápad je to dobrý, ale nie na dlhšie sedenie 6 pasažierov oproti sebe, s malým priestorom na nohy. Mierne nepohodlie kompenzoval výhľad z okna. Túto trasu som už absolvoval viackrát, no vždy len v nočnom vlaku bez výhľadu. Vlak sa najprv predral predmestiami Ľvova na úrovni ulice a obyvateľom okolitých domov bolo vidieť pomaly až do hrncov.

Táto trať je v slušnom stave a väčšinu cesty sme si to šinuli okolo 100-120 kilometrov za hodinu. Žiadny rýchlovlak, ale pohľad na život pri trati je zaujímavý. Ulice a ruch mesta vystriedali polia a role, dedinky s prašnými cestami, kravami a sliepkami v špinavých dvoroch, v tieni nablýskaných chrámov. Sem-tam sme prefrčali okolo malých staníc s obligátnou kadibúdkou alebo priecestiami, ktoré stále strážia pracovníci železníc. Po dvoch hodinách skoro všetci pasažieri naraz vytiahli proviant a začali tlačiť rôzne dobroty – mini šnicle, varené vajíčka, čebureky … len my sme ticho závideli s našimi sendvičmi zo západoukrajinskej varianty na tému 7Eleven.

Rurálnu idylu raz za čas narušili väčšie sídla ako Šepetivka a Korosten, kde sa stretávajú železničné trate z rôznych smerov a všetko sa tu točí okolo vlakov. Takto sme bez prestávky pokračovali až do hlavného mesta Ukrajiny, do ktorého sme vstúpili okolo piatej poobede. Trať lemovalo aj v širšom centre mnoho parkov, kde sa v slnečný nedeľný večer vo veľkom nadivoko opekalo. A odpadky pri koľajniciach pribúdali.

O tomto čase to na kyjevskej stanici vyzeralo ako pri sťahovaní národov a dlho sme sa tu nezdržali. Len sme obkukli odkiaľ premáva expresný vlak na letisko Boryspol, z ktorého sme o pár hodín odlietali naspäť domov. Malý “railbus” sa o koľaje delí s veľkými súrodencami a harmonogram je mierne chaotický, musí sa prispôsobiť jazdám diaľkových spojov. Na výber sme mali odchod o 19:30, alebo o 20:15. Nechcel som stresovať a na letisko doraziť hodinu pred odletom a bolo rozhodnuté – v Kyjeve nám zostávali ešte dve hodiny.

Na východ

Presúvať sa niekam do centra nemalo zmysel, najmä keď sa v okolí južnej časti stanice nachádza malý raj pre jedlíkov. Okrem Puzatej Chaty a klasických imperialistických zástupcov typu McD, Domino’s a KFC tu nájdeme napr. dobrý ramen Menya Musashi, gruzínsku reštauráciu Mama Manana a pobočku siete Sushiya. Aj keď najprv nás zlákal ramen, zakotvili sme na suši, v gruzínskej by sme určite spráskali chinkali a grgali by sme ešte v stredoeurópskom časovom pásme. Ukrajinské suši sme už otestovali v Mafii, ale tu mi to prišlo na vyššej úrovni a vareniková/dumplingová polievka nemala chybu. Oproti Mafii si tu zákazník priplatí, ale stále to je smiešna cena oproti našim “západným” prevádzkam.

Prejedení sme sa odkotúľali do blízkeho supermarketu, kde sme zakúpili malé podarúnky a odfučali naspäť na stanicu. Do odchodu nám zostávalo ešte pol hodina a zasadli sme v dedikovanej čakárni pre cestujúcich na letisko. Príjemné útočisko od preplneného koridoru nad nástupišťami plného rôznych pachov. Asi nikto by nevoňal po dlhej ceste v plackarte, príp. v kartóne.

Na letisko sme dorazili po bezproblémovej jazde niečo po ôsmej hodine, necelé dve hodiny do odletu. V termináli nie je žiadny supermarket a ceny sú na ukrajinské pomery celkom vysoké, no pollitrovka koly za euro sa dá prežiť. Kontrola a pasovka už tradične prebehla svižne a v duty free sme vybavili posledný nákup. Nakoniec aj trošku vzrušenia, znenazdajky sa ozval alarm a stiahli sa rolety oddeľujúce časť terminálu. Najprv nikto nevedel čo sa deje, ale o pár minút sa rolety zdvihli. My sme boli na tej správnej strane blízko odletovej brány, no viem si predstaviť tú poriadnu dávku stresu u niektorých pasažierov, ktorí mali naponáhlo a zasekli sa na “zlej” strane.

S desaťminútovým meškaním zapríčineným odmrazovaním sme po 28 hodinách opustili ukrajinskú pôdu. O jedenástej v noci nás v Bratislave čakali obligátne busy, tentokrát dokonca tri, takže sme sa netlačili. Vonku sme už len naskočili na 61-ku, prestúpili do Ibizy a o polnoci už parkovali doma. Radosť cestovať nočnou diaľnicou.

Ľvov som navštívil už viackrát, no toto mesto ma stále neprestáva prekvapovať. Historické centrum bolo už pri prvej návšteve 10 rokov dozadu parádne, ale terajší výber podnikov je neuveriteľný. Rovnako aj v ťažkej ekonomickej situácii tu prebieha mnoho rekonštrukcií a mesto sa stále posúva vopred. Znovu sa mi potvrdil môj skromný názor, že niet lepšieho mesta na Ukrajine pre “nováčikov” a nielen kvôli lacným letenkám. Na škodu nie je ani fajn vlakové spojenie s Kyjevom, no nabudúce by som volil klasiku v podobe nočného vlaku alebo “tradičného” rýchlovlaku. Jedno je ale jasné už teraz, rád sa sem čo najskôr vrátim.

Iba v Ľvove


Komentáre

4 komentáre k “Gastrovíkend v Ľvove (a Kyjeve)Pridajte vlastný →

  1. Chceli by sme ist do Brestu do Bieloruska, a chcela by som sa opytat, akou formou viem ziskat vstup do Brestu, viem, ze netreba vizum a pisete, ze ste nejake povolenie na vstup do Brestu ste ziskali na nete. Prosim, poradte nam. Dakujem

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.