Prekľep v zimnom Bulharsku

Koncom októbra minulého roku sme sa ako partia zišli na tradičnom pub kvíze v jednom z trnavských podnikov. Už si ani nepamätám na akom mieste sme skončili, no odchádzal som odtiaľ s piatimi letenkami do Sofie. Na víkend, za dvacku, z Bratislavy, no neber to, najmä po pár pivách. Aj keď január je zradný mesiac na cestovanie po Európe, rozhodol som sa ako vedúci zájazdu, inšpirovaný podobným výletom kolegu Romana, že sa vyberieme mimo hlavného mesta Bulharska,

DEŇ 1.

V piatok na obed sme sa štyria z piatich stretli u nás na byte a vyrazili smerom na Bratislavu. Po polhodine som pasažierov vyhodil pred letiskom a ja som šiel odparkovať auto ako zvyčajne na veľké parkovisko pri Kozmose. Privítali ma tam obrovské mláky, no našťastie pár parkovacích miest bolo na súši. Na zastávke sa mi nechcelo čakať štvrťhodinu na najbližšiu 61-ku a peši som sa vybral smerom po trase autobusu. Slniečko hrialo, sneh sa topil, diery v chodníkoch sa plnili vodou. Idylické. Pri Avione som ukončil zdravotnú vychádzku a zviezol sa posledný úsek na letisko. V potravinách sme sa všetci svorne stretli aj s piatym členom Igorom, ktorý sa sem dopravil po vlastnej osi.

Kontrolu sme absolvovali za pár minút a ja som si ešte odbehol nachvíľu do salónika. 10-ročnému Araratu ťažko odolať, ale ako šofér som si dal len tak “na jazyk”. Ostatní už veselo pili aperitívy na lavičkách, no “posledná výzva cestujúcim” nás pohnala smerom cez “emigračku” do mimo-schengenskej časti. Očakával som ešte dlhý rad cestujúcich, ale výnimočne sme naozaj prišli medzi poslednými. V piatok poobede do Sofie letelo maximálne 80 pasažieri a obsadili sme štyri trojsedačky na konci A321-ky Wizzair. Odleteli sme načas a za pekného počasia bolo radosť pozerať z okna – výborná viditeľnosť, zasnežená krajina a malá oblačnosť. O necelú hodinu sme už pri srbsko-bulharských hraniciach začali klesať so západom slnka. Za celú svoju históriu lietania som nezažil tak hladké pristátie ako v tento podvečer v Sofii. Vôbec nebolo cítiť žiadny náraz, šklbnutie alebo len hupsnutie.

Po rýchlej pasovke sme sa objavili v malej príletovej hale staršieho terminálu T1, ktorý využívajú už len lowcosty. Po asi štvrťhodinke čakania sme na parkovisku vyzdvihli bieleho tátoša – novú Toyotu Corollu. Vonku sa už medzitým zotmelo a pred nami bolo ešte vyše 250km po neznámych bulharských cestách. Hodnú cvhíľu trvalo, kým sme sa pokynmi Waze rôznymi bočnými uličkami vymotali z mesta, no na diaľnici prekvapila maximálna rýchlosť 140km/h. Corolla s automatom zvládla jazdu na limite s gráciou a po necelých dvoch hodinách sme už z A1-ky “Trakija” zliezali na Staru Zagoru. Tú sme obišli prázdnym obchvatom a len zdiaľky si všmili obrovský vysvietený brutalistický monument “Obrancov Starej Zagory roku 1877”. Trochu som sa obával stavu ciest za mestom smerom na sever. Obavy boli zbytočné, veľkú časť cesty až do Kazanlaku tvorila slušná štvorprúdovka.

V Kazanlaku (inak mesta s vraj najväčšími ružovými záhradami) prekvapil neoznačený retardér, no Corolla a ani osadenstvo neutrpelo žiadnu ujmu. V nonstopke pri ceste sme nakúpili proviant na večer a na severnom okraji mesta sme sa ubytovali v športhoteli. V blízkosti hotela Bagira sme mali možnosť si vybrať z dvoch reštaurácií. Recepčný nám odporučil Akropolis, no hudba z reštaurácie Štadión nás presvedčila. Vo vnútri práve prebiehala oslava narodenín, na synťáku kúzlil počerný Michal David skrížený s Mistrom Properom a spevom sprevádzali dve speváčky. Jedna z nich pripomínala Mickey Rourka – silná veľká balkánska žena, ktorá spevom pohladí, no päsťou knokautuje aj vola.

S výberom jedla sme sa veľmi nebabrali, čašníčku som poprosil/prekričal o porcie šopského šalátu a mix mäsových špecialít. Onedlho na stole pristála fľaša Plisky a misa s kjufte, pljeskavicami a čevapmi. Obžerstvo sa mohlo začať. Do toho balkánske melódie, tanečky … no odchádzať sa nám nechcelo. Na izbe sme ešte zadelili kapurkové a nechali hlučných susedov oddávať sa medovým týždňom…

DEŇ 2.

V sobotu sme už boli o ôsmej ráno pripravení na odchod, ale najprv bolo treba rozmraziť auto, v noci teplota klesla k mínus desiatim stupňom. Prvé ranné lúče a káva na benzínke nás rozohriali a naše srdcia pookriali pri pumpovom mačiatku. Pri odbočke na Starú Planinu nás privítala obrovská socha Dimitara Blagoeva, zakladateľa bulharského socializmu. Pomaly sme po zasneženej cestičke začali stúpať do výšin. Takto skoro ráno tu nikoho nebolo a po 14 kilometroch sme zaparkovali pred obrovskou skulptúrou dvoch pochodní. Nad nimi sa vo výške vyše 1400 m.n.m týčil hlavný cieľ výletu – gigantické betónové UFO – Buzludzha.

Tento opustený Monument s veľkým M bol dokočený začiatkom 80. rokov. Miesto nebolo vybrané náhodne, vrchol Buzludzha a neďaleký priesmyk Šipka je spojený s viacerými historickými udalosťami – či už bitky proti Osmanom, neskôr proti fašistom, no najmä sa tu konal prvý zraz sociálnych demokratov pod vedením vyššie spomínaného Dimitara Blagoeva. Obrovská stavba s výhľadom do širokého okolia slúžila necelé desaťročie ako pamätník, múzuem a miesto rôznych zhromaždení pod vedením komunistickej strany. Zaujímavosťou je, že stavba nebola financovaná zo štátneho rozpočtu, ale z dobrovoľných príspevkov a predaja známok. Vždy lepšie ako sused z Rumunska, ktorého gigantický “Palác ľudu” v Bukurešti počas výstavby každoročne zhltol 40% HDP krajiny.

Pred výstupom sme sa zastavili na raňajky vo veľmi peknom hoteli Edelweiss, ležiacom kúsok opodiaľ. Posilnení luxusným frištukom sme sa presunuli kilometer na parkovisko na úpätí hory. Priamo pod Buzludzhou sa rozprestiera funkčná zjazdovka s kotvou. Nie je to žiadny Aspen, pre začiatočníkov to vyzerá fajn. V tomto prípade môj názor nemá váhu, ja som sa lyžoval len raz na školskej lyžovačke a aj to som si vytkol členok.

Márne som podľa mapy hľadal asfaltovú cestu smerujúcu na vrchol. Tá ležala pod polmetrovou vrstvou snehu. Nezostalo nám nič iné, len posledný kilometer prebrodiť. Vôbec to nevadilo, počasie vyšlo na jednotku a každú chvíľu sme museli zastaviť a obdivovať okolitú zimnú rozprávku. Z jednej strany sa týčil betónový Voyager a z druhej tucet veterných turbín, normálne som sa cítil ako v sci-fi filme.

Na vrchole sme sa stretli so starším Američanom z Aljašky, ktorý už pár mesiacov cestuje po Európe. Oznámil nám nemilú správu – objekt je strážený a do vnútra sa už nedá dostať. Strážnik naozaj vyšiel z búdky a “tajný” otvor do pivnice bol zahádzaný kameňmi. Cez hlavný vchod sa rovnako nedalo prejsť. Ten bol zamknutý (to by asi pár eur vyriešilo), no hlavné schodisko bolo zatarasené nánosmi snehu. Čo už, aspoň sme si prezreli tento skvost zvonku a pokochali sa výhľadom, ktorý ako keby nemal konca.

Zatiaľ je osud Buzludzhy nejasný

Parkovisko sa počas našej neprítomnosti slušne zaplnilo a autá s lyžiarmi stále pribúdali. Rozhodol som sa vrátiť na hlavnú cestu na priesmyk Šipka inou, severnou trasou. Tá bola síce upravená, žiaľ po 10 minutách jazdy zasneženým lesom sa objavil starý zaparkovaný Golf s vlčiakom a to bolo všetko. Cesta už ďalej odhrnutá nebola. Zvrtol som auto a vrátili sme sa znovu k “pochodniam”, kde sme sa napojili na cestu z rána. Pomaly sme sa vyhýbajúc šmyku a protiidúcej premávke vrátili na hlavný ťah.

Po prekonaní nekonečných serpentín na ceste E85 sme sa objavili v centre Gabrova, vraj hlavného mesta humoru. Matne si spomínam na vtipy o Gabrovčanoch v zbierke z rokov 80-tych, dnes je to pravdepodobne len lokálna záležitosť. V centre sme po chvíli hľadania objavili peknú reštauráciu s trošku chaotickým rozložením, kde dolu podávali denné menu a na hornom poschodí à la carte. Po krátkych statkoch-zmätkoch sme úspešne doplnili kalórie a prešli sa krátkou pešou zónou.

Veľa času sme nemali, ešte nás čakala jedna zastávka. Prázdnymi víkendovými cestami sme dorazili do ľudoprázdneho mestečka Loveč. Vraj tu žije vyše 35 tisíc obyvateľov, ale ulice zívali prázdnotou. Necelých 20km severovýchodne od mesta sa nachádza jaskyňa Devetaška, posledná zastávka našej sobotnej cesty. Ako to už v týchto končinách býva, keď sa povie “mimosezónne”, tak totálne. Na zasneženom parkovisku sme zaparkovali s driftom úplne sami. V pokladni sme zakúpili lístky za 3 leva kus a pri jaskyni sme tete magnetkárke dali zarobiť 30 leva.

Vchod do jaskyne zdobí malá tabuľa s tvárami akčných hrdinov filmu Expendables 2. Pár scén sa natáčalo priamo v jaskyni a samozrejme sa to neobišlo bez následkov – vyhynula kolónia netopierov. Nezachránila ich ani prítomnosť Arnolda, Sylvestra, Jasona, Dolpha a ani Jean-Clauda. Našťastie odvtedy sa sem netopieri vrátili a v súčasnosti je sprístupnená prvá hala s veľkými otvormi, cez ktoré preniká denné svetlo. Naozaj veľmi pozoruhodné dielo prírody, trošku pripomínajúce tiesňavu Baatara v Libanone, len bez vodopádu. Príjemná zastávka ak ste v okolí.

Po ceste naspäť sme už nestretli ani tetu magnetkárku a ani predajcu lístkov. Na dnešný deň asi mali zarobené. Nás ešte čakali vyše 2 hodiny jazdy do Sofie. Cesty nás podržali a po zotmení sme sa napojili na diaľnicu, kde sa to znovu dalo šinúť 140-kou. O siedmej večer som konečne vypol motor vo dvore pri ubytku v centre mesta, pár minút od Paláca kultúry. Rýchlo sme sa dali dokopy, pripili vínom ešte z nonstopky v Kazanlaku a vyrazili cez nasvietený bulvár Vitoša za jedlom. Predsa, naposledy sme jedli len hot dogy z Lukoilu. Projektanti pešej zóny asi nerátali so snehom a vlhkosťou, dlažba je všetko, len nie protišmyková. Bez ujmy na zdraví sme zakotvili v Happy Bar & Grille, tradične povinnej reštaurácii v centre Sofie. Ani tentokrát podnik nesklamal a výborne sme sa tu svorne navečerali. Na mňa už doľahla únava a kým ostatní sa ešte v apartmáne bavili, o jedenástej som už spal spánkom spravodlivých.

DEŇ 3.

Po solídnych 8 hodinách spánku som vstal ako znovuzrodený. O deviatej sme sa vymotali z apartmánu na rýchlu prehliadku mesta. Úplnou náhodou som si spomenul na legendárny typ sofijského obchodíku – tzv. klek, kedy si musíte čupnúť k okienku na úrovni vašich kolien. Tie vyrástli ako huby po daždi po páde komunizmu, no po útlme znovu naberajú na popularite. Googlim kde by sa mohli nachádzať a zrazu som si uvedomil, že jeden z nich je priamo pred nami. Pekná podprahová náhoda.

Cez uličky starej hip štvrte Sredec sme sa prešli k parku Knjažeská záhrada. V podchode na rohu parku sme vybavili raňajky bulharským burekom – banicou a fľašou ajranu. Neodolal som ani zaujímavému fermentovanému nápoju boza, ktorý som doteraz na Balkáne vôbec neregistroval.

Parku dominuje obrovské súsošie venované sovietskej armáde, samozrejme obkolesené najšmykľavejšou dlažbou v ponuke. Je to aj veľmi obľúbené miesto pre psíčkarov a dobre sme sa pobavili na dvojici “bojových” čiváv v zimných oblečkoch. V mekáči sme vybavili kafíčko a konzum sme vyvážili návštevou monumentálnej katedrály Alexandra Nevského. Práve sa tam konala omša a tak sme si vychutnali výbornú akustiku. Pravdupovediac, na to že to je druhý najväčší pravoslávny chrám na Balkáne, veriacich tu bolo poskromne.

Neoficiálna hymna výletu

Pred katedrálou sme sa ešte pomotali na blšáku s rôznou vetešou a prešli sa k jedinej funkčnej mešite v Sofii – Banja Baši. Názov v preklade “mnoho kúpeľov” napovedá, že “cez ulicu” sa nachádzajú aj bývalé kúpele, v súčasnosti historické múzeum. Kúsok opodiaľ sa nachádza aj prameň/kohútiky s teplou minerálnou vodou a miestni obyvatelia si tu dňom i nocou plnia fľaše. Pri Happy Grille sa vospolok natlačil palacinkami a varenou kukuricou a na bulvári Vitoša si ešte nakúpili suveníry. Medzitým som s Moni zbehol na apartmán, keďže sa čas odletu neúprosne blížil. Dobalili sme posledné veci, zohriali auto a pred pol dvanástou sme už frčali smerom na letisko. Na pumpe sme ešte rýchlo dotankovali a vyhádzali bordel z predchádzajúcich 36 hodín.

Na parkovisko pred terminálom sme dorazili 2 hodiny pred odletom. Chvíľu trvalo, kým sme odovzdali auto, no “za odmenu” mi v kancelárii požičovne okamžite odblokovali zálohu. Kontrola prebehla rýchlo a v Relay ma potešil chladený ajran a poživeň za normálne ceny. Boarding začal skoro hodinu pred odletom, ale aj tak sme odleteli s 10 minútovým mankom. Prvú polovicu letu ma chytali mrákoty, no za Balatonom sa obloha vyčistila a znovu som sa nevedel vynadívať zaujímavej zimnej krajiny po odmäku. V Bratislave nás na letisku čakali premiérovo tri autobusy, ktoré znovu zachránili Schengen a bezpečne nás odviezli 50 metrov k terminálu.

61-ka znovu zdrhla a tak som aspoň v Delii zadelil kávu. S Igorom sme nastúpili na ďalší autobus, on prestúpil na ďalší spoj a ja a som vyzdvihol auto. Obrovská mláka sa nestihla vypariť. Na letisku som nabral spolucestujúcich a cestou do Trnavy sme ešte stihli urobiť krátku zastávku pri Chorvátskom grobe, kde sa nachádza nízkonákladový termál kúsok od cesty. Vyzerá to fajn, treba tam zbehnúť niekedy ráno cez týždeň, keď tam nikoho nebude.

Januárový víkend v Bulharsku vyšiel na jednotku, nielen vďaka skvelej partii. Lepšie počasie sme si na horách ani nemohli želať a Buzludzhu sme si užili do sýtosti. Škoda, že sme nemohli nakuknúť aj do útrob monumentu, no bolo len otázkou času, kedy sa tu objaví strážna služba . Príjemné prekvapenie sú bulharské cesty a hlavné ťahy najchudobnejšej krajinu EÚ, o ktorých môžme u nás zatiaľ len snívať. Ceny ubytovania a jedla sú tu stále veľmi príjemné a Bulharsko je skvelé aj ako mimosezónna destinácia plná zaujímavostí prírodného aj historického charakteru.

Komentáre

0 komentárov k “Prekľep v zimnom BulharskuPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.