Mačky a koňaky v Užhorode

Ako sa lepšie rozlúčiť s rokom 2018, ktorý sa niesol v znamení Ukrajiny ako rýchlou návštevou najbližšej regionálnej metropoly – Užhorodu. Na jar sme vďaka predsvadobným prípravám strávili v tomto meste dva pekné víkendy. Tentokrát nastal čas si sám 900 kilometrový okruh premiérovo odšoférovať v rodinnom kruhu.

DEŇ 1.

V piatok sme vyrazili na obed, aby sme na hranice prišli s dostatočnou rezervou. Predsa počasie a premávka je ku koncu roka nevyspytateľná a staronová Ibiza ešte takúto štreku neabsolvovala. Peší hraničný prechod Veľké/Malé Slemence funguje len do ôsmej večer a fakt nechcete zostať trčať vo Veľkých Kapušanoch v ubytovni. V zložení ja, Monči, sestra Lucia a bratranec Marko sme nasadli do auta a po plnej R1-ke sa rozbehli na východ. Až za Nitrou sa premávka ukľudnila, no počasie sa začalo kaziť. Prehánky striedal dážď, našťastie nemrzlo. Pri Košiciach sme sa definitívne rozlúčili s denným svetlom, za USS odbočili z hlavnej cesty južného ťahu na Hanisku a po cestách-necestách prekonali priesmykom Slanské vrchy. Za nimi už síce prestalo pršať, ale privítala nás nepríjemná hmla a absencia normálnych čerpacích staníc. WC bolo nutné vybaviť “na horora”.

Do Veľkých Slemeniec sme dorazili presne po 6 hodinách cesty. Na preplnenom a zablatenom obecnom parkovisku sa miesto našlo, ale nepotešilo zvýšenie ceny na 2 eurá za deň parkovania. Aj by som sa spýtal na dôvod, no bol som rád, že strážnik vedel aspoň trochu po slovensky. Ja po maďarsky viem iba “nem tudom” a “vendéglő”. Na ponurej ukrajinskej strane sme boli o 5 minút. O tomto čase tu už boli skoro všetky obchodíky zatvorené a verejné osvetlenie sem ešte neprišlo. Vďaka bohu tu aj večer čakali taxikári a zaraz sme sa viezli so sympatickým Jozefom na Lade 2107 (“funglovka” z roku 2005). Ten vie slušne po slovensky a celú cestu sme prekecali o aktuálnych pomeroch v krajine. Ako hovoril, na Ukrajine je roboty, ale platy nie sú a aj on sa musí živiť lepšie plataeným, ale neistým taxikárčením. Určite ho odporúčam, stačí mu brnknúť alebo prezvoniť – +380 66 0707 8235.

Bol som zvedavý na rekonštruovaný úsek cesty pri hraničnom prechode, ktorý na internete vyzeral veľmi nádejne. V skutočnosti bol nový asfalt položený na cca 200 metroch najhoršieho úseku. Stále to je bieda. Na ubytovanie Hospoda v centre Užhorodu sme dorazili o ôsmej večer miestneho času. Tam nás netrpezlivo čakala akčná babka, ktorej sme vyplatili izby, zhodili sme veci a vybrali sa do predvianočného mesta. Hlavný sviatok v týchto končinách je Nový rok, ktorý je kombinovaný s pravoslávnymi Vianocami. Historické jadro Užhorodu bolo pár dní pred sviatkami veľmi pekne nasvietené, všade sa motalo veľa ľudí a konečne bolo dokončené námestie za mostom pri Petofiho námestí. Tu na nás čakalo pár stánkov s tekutým občerstvením. Hneď sme sa dali do reči s miestnymi kamošmi, ktorí sa na sviatky vrátili domov z roboty v Česku. Zaraz sa už pripíjalo na družbu národov a len ťažko sme odmietali ďalšie poháriky výborného domáceho likéru a vareného vína z Minaju, dedinky pri Užhorode.

Zohriati na prevádzkovú teplotu sme sa vybrali za jedlom. Po príjemnej prechádzke sme vstúpili do otestovaného Pub House, no podnik praskal vo švíkoch. Cez sídlisko plné obrovských mlák sme prešli k prázdnej autobusovej stanici, kde sa obšmietali len rôzne smutné indivíduá. V nonstopke sme kúpili minerálky a začali hľadať fajn reštauráciu, ktorú sme náhodou objavili pred piatimi rokmi. Nakoniec sme ju našli pol kilometra bližšie k centru. O desiatej večer tu bolo len zopár ľudí, no nič sa tu nezmenilo a aj takto neskoro nám tu pripravili skvelý boršč a pelmene. K tomu nejaké pivá a nápitky a hneď sme boli o 15 euro ľahší :)) Cestou späť sme na ráno kúpili Borjomi a na recepcii babke dopredu vyplatili raňajky.

DEŇ 2.

Raňajky sme síce zajednali na deviatu, no akčná babka buntošila už polhodinu predtým. Z toho bola nešťastná jedna pani ubytovaná vedľa kuchynky, ktorú sme “skorým” vstávaním zobudili. Trošku sa pokričalo, tresklo dvermi, ale taký je život v hosteloch/guesthousoch. Rýchlo sme sa najedli a vydali sa v ústrety prekvapujúco slnečnému dňu. Hospoda leží neďaleko užhorodského zámku, no ten bol o pol desiatej ešte zatvorený. Skanzen vedľa už bol v prevádzke a zamierili sme tam. S nami do areálu vstúpila aj staršia pani/zamestnankyňa a s ňou 5 nádherných mačiek. A keďže sme všetci mačkofili, namiesto dreveníc sme obdivovali tieto chlpaté exponáty.

Pred jedenástou sme sa rozdelili pred nenápadnou mestskou tržnicou. So sestrou som sa vybral na zubnú prehliadku a dentálnu hygienu do Natadentu a Marko s Monči na nákupy a čokoládu. Dentálna turistika prebehla ako zvyčajne na výbornú a pred jednou sme sa znovu stretli. Marko objavil na mape kameňolom kúsok od mesta. Pristavili sme dedka taxikára, ktorý nás tam za 150 hrivien odviezol. Najprv sa mi zdala cena na Užhorod vyššia, no posledný úsek cesty som sa modlil, aby sme nedostali defekt. V cieli som pánka s jednou nohou vyplatil a spýtal sa, či by nás nehodil o polhodinu naspäť . No on to odmietol, že to je dlho a ukázal nám cestu z druhej strany kameňolomu naspäť do mesta.

Zatopený užhorodský kameňolom “Kerjer” je naozaj veľmi pekné miesto a v lete to je vraj veľmi populárne nelegálne “kúpalisko” kedy funguje aj bar. V poslednú sobotu roka sa tu motalo len pár rybárov a kúpali sa staršie “ľadové medvede”. Marko si tiež nenechal ujsť príležitosť skočiť rybičku do priezračnej, no studenej vody. Počasie otužilcom prialo, slnko a bezvetrie pomáha lepšie zvládať aklimatizáciu.

Pokojná decembrová hladina
Šaľský skokan

Smerom do centra sme na kamenistej ceste stretli nášho taxikára. Už som bol pripravený pomôcť vymeniť pneumatiku, veď prečo by tam len tak stál. No on si tam len nonšalantne v mláke s kefou umýval svoju mašinu. Znovu nám ukázal správny chodníček a cez dystopickú industriálnu zónu sme prešli do civilizácie. Po polhodine sme boli znovu pri Hospode, kde práve vystupoval z Jozefovej Lady Roman s Jankou. Zvítali sme sa a zbehli do Kaktusu na obed. Na objednávku sme si počkali dlhšie, ale neskorý obed tu pripravili výborne.

Vonku nás už privítal príjemný podvečer. Pri rieke Uh/Už deti kŕmili labute a kačky, oblohu sfarbil pekný západ slnka a na moste vyhrávala muzika. Práve sa tu zasnúbil mladý pár, ktorý tu tancoval kúsok od žobráka s jednou nohou – no koncoročná idyla. V supermarkete na druhej strane rieky sme nakúpili plné tašky ukrajinských tekutých a konzervovaných dobrôt. Nákup sme odniesli naspäť do Hospody a znovu sme vyskúšali šťastie v Pub House. Tentokrát sa tu stôl pre nás našiel, čo je cez víkend večer bez rezervácie skôr raritou. Reštaurácia nie je vhodná pre vegetariánov – tak dobré stejky, či už z hovädzieho, alebo aj bravčového som už dlho nemal. A na tak šťavnatú kuracinu si ani nepamätám. K tomu zakarpatský koňak a šampanské Odesa – už len Silvester chýbal.

Odtiaľto sme sa na Romanov podnet presunuli do lobby baru legendárneho hotela Intourist-Zakarpatye. Tu sa zastavil čas pred tridsiatimi rokmi – clivá (post)sovietska hudba, upratovačky v zásterách sediace okolo jedného stolu a opití štamgasti pozývajúci do tanca. Do toho koňak Zakarpatie a dvojilitrovka koly na stole. Nádherné. Marko prepašoval na Ukrajinu čínske raketky a ako správni západní retardovaní turisti sme ich pár odpálili pred hotelom. Neskoro mi napadlo, že v hoteli sú ubytovaní aj utečenci z Donbasu a v meste žijú veteráni bojov na východe krajiny. Ešte teraz ma to mrzí. Tour de bar sme zakončili neďaleko Hospody vo veľkej pivárni Belfast, kde čapujú “nečakane” najmä české pivá. Do postelí sme padli pred treťou ráno.

DEŇ 3.

Na raňajkách sme sa jemne zlomení zišli o deviatej, ale Borjomi nesklamala a pomohla prekonať ranné stavy. Zbalení sme nechali veci na izbe a ešte sa poslednýkrát prešli do centra. Nemohli sme si predsa nechať ujsť spoločnú foto pri nápise “I LOVE UZHHOROD”. Energiu sme nabrali pri luxusných dezertoch a káve v ľvovskej čokoládovni pri rieke. O pol dvanástej nás už čakal Jozef so svojim kamošom a vydali sme sa naspäť na hranice.

Pánske osadenstvo sa odviezlo s Vasiľom, ktorý tiež porozprával o zaujímavých ukrajinských reáliách. Prepis áut zo západu na ukrajinské značky je pre Ukrajincov veľmi nevýhodný. Ten kto žije v pohraničí sa raz do týždňa točí na hranici, aby splnil byrokratickú podmienku. Ale potom ako je možné, že aj v Kyjeve behá veľa áut na lotyšských alebo poľských značkách? Vasiľ vysvetlil, že Litovci, Poliaci a aj Slováci majú z toho biznis – autá sú jednoducho napísané na firmy v týchto krajinách, prip. aj na jednotlivcov. V tomto prípade sa stačí otočiť na hranici raz ročne. Ešte v roku 2015 bolo na 17 Poliakov z okolia Przemyslu napísaných 12500 áut.

Ukrajinskú hranicu sme prešli bez problémov, len mladý príslušník sa čudoval toľkým pečiatkam z Ukrajiny v mojom dvojročnom pase. Hlavný dôvod návštev – podpora ukrajinskej ekonomiky – ho rozosmial a do pasu pridal ďalší “štempel”. Zábava nastala na slovenskej strane. Miestni colníci sú neúprosní. Nikdy by mi nenapadlo, že šumivé víno z colného hľadiska nepatrí medzi vína, ale má vlastnú kategóriu, ktorá sa kombinuje s tvrdým alkoholom. Čo teraz s dvomi fľašami ukrajinského “šampanského” v hodnote troch eur? S tvrdým alkoholom sme boli všetci na limite a pani colníčka ma prísne napomenula, že hranica nie je tržnica. Nemohol som teda tie dve fľašky preniesť cez pána, ktorý stál za mnou a nemal žiadny alkohol. Rovnako tu nebol ani kontajner, kde by som ich mohol odhodiť. Colníci si ich nemohli zobrať tiež, tie kamery sú svine. Jediné čo
nám nakoniec zostalo bolo zobrať všetky tašky na slovenskú stranu a Monči naspäť na Ukrajinu. Tu fľaše odovzdala taxikárovi Jozefovi a bez ukrajinských pečiatok (de iure nelegálne prekročila hranicu) sa vrátila naspäť na Slovensko. Gratulujem, Schengen znovu zachránený! Veľké šťastie, že nám neskonfiškovali kaviár, vraj len 125 gramov na osobu sa môže preniesť, skončilo to len upozornením rozumnejšej kolegyne. Inak by som ho tam demonštratívne zjedol. Všetkých 10 konzerv.

Ukrajinský originál

Ibiza nás na parkovisku počkala bez ujmy a v tetris štýle sme naplnili kufor. Na krikľavej pumpe Energosun sme doplnili kofeín a rozlúčili sa s Romanom a Jankou. Tí sa vydali na sever do Bardejova a ja som to zvrtol cestou číslo 555 na juh. S dobrým medzičasom a uspokojivým počasím som sa vybral splniť si cestovateľský sen. Prázdnymi cestami sme sa dopravili až na úplný juhovýchod republiky, kúsok od trojmedzia s Ukrajinou a Maďarskom. Pri Malých Trakanoch sa práve konala poľovačka, lovci potvrdili stav prístupovej cesty a ochvíľu sme už vystupovali pri hraničnej rieke Tisa. Tu sa rozprestiera piesková pláž, ktorá v zime pôsobí trošku depresívne. V lete to tu vyzerá na fajn bizarnú kúpaciu destináciu. Len dúfam, že voda je čistejšia.

Vo Veľkých Trakanoch som odbočil smerom na Maďarsko. Dávnejšie som čítal, že severovýchod Maďarska je ekonomicky slabší kraj, no až takú biednu oblasť som nečakal. Po zaplátaných úzkych cestách sme prešli niekoľko dedín, ale okrem pár osadníkov vo dvoroch to tu zívalo prázdnotou. Väčšina domov vyzerala opustených a rovnako aj pár kostolov už bolo zabednených. Sem-tam zasvietil zrenovovaný obecný úrad z eurofondov a to bolo všetko v tejto periférii Maďarska. Budapešť je ďaleko. Pozdĺž maďarsko-slovenskej hranice sme sa týmto chudobným krajom presunuli do Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom :)), no nepokračovali sme na Slovensko. Cez Tokaj sme to švihli po dobrých cestách smerom na Miškovec. Na kraji mesta sme dotankovali plnú nádrž za príjemných 1,12 eura za liter a pokračovali na severozápad. Neďaleko kúpeľov Číž sme znovu prekročili hranicu cez smutný opustený hraničný prechod so zlou cestou a jedným kasínom vysvieteným kasínom Las Vegas. Pri Tornali sme sa napojili na južný ťah. Počasie sa začalo zhoršovať, nové stierače sa osvedčili a našťastie sme už onedlho boli pri Zvolene, kde sme sa nabehli na diaľnicu. S Markom sme sa rozlúčili v Šali a ešte sme stihli v neďalekom Hájskom u babky spráskať kapustnicu.

Užhorod aj na tretí pokus v roku 2018 nesklamal. Už to nie je len miesto lacných nákupov, ale mesto, ktoré sa aj napriek nepriaznivej ekonomickej situácii snaží rozvíjať. Aj sám Vasiľ poznamenal, že za posledné 4 roky sa v meste urobilo viac ako za 30 predchádzajúcich. Progres je badateľný, v rámci možností sa rekonštruuje, kladie sa nový asfalt, úroveň služieb rastie a minimálne centrum stojí za návštevu. Máloktoré slovenské mesto má tak príjemné historické jadro a nábrežie. Do budúcna vidím trasu Trnava-Zvolen-Tornaľa-Miškovec-Slovenské Nové Mesto-Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany ako asi najlepšiu cestu do Veľkých Slemeniec. Minimálne pokým sa neotvoria nové úseky diaľnic na Slovensku. Kilometricky je to narovnako ako cez Slovensko, no cesty sú v maďarskej časti “rovnejšie” a benzín lacnejší.

Clivý výber z hotelu Zakarpatye


Komentáre

0 komentárov k “Mačky a koňaky v UžhorodePridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.