Od Užhorodu po Sjanky – vlakmi po Zakarpatí

Na jeseň 2013 som cestou z Čopu do Ľvova pomaly prešiel vlakom cez nádhernú krajinu severozápadu Zakarpatia. Husto zalesnené hory, malé dedinky a rieka Uh, okolo ktorej sa kľukatí železničná trať, ma očarili. Zakarpatie som odvtedy navštívili niekoľkokrát, no až po 6 rokoch som sa konečne objavil v Užockom národnom parku na dlhšie ako na jednu jazdu elektropojezdom.

DEŇ 1.

Niečo po šiestej večer sme sa na stanici v Trnave stretli v netradičnom zložení. Premiérovo sa k nám pridal Michal, ktorý ešte neokúsil čaro nášho východného suseda. Národný prepravca nás podržal a do Košíc sme dorazili bez meškania po vyše 4 hodinách jazdy. Od Žiliny sa cesta IC-čkom celkom vliekla, zachránili to výhľady na večerné Tatry a prítomnosť zaujímavej obsluhy mobilného baru. 160-ka by bodla aj na tomto úseku, ale keď čítam o aktuálnom postupe prác, pravdepodobne otestujem „zadarmo“ na dôchodku.

Nočnými uličkami metropoly východu sme prišli k bráne nášho ubytka, kde nás skoro ako v pevnosti Boyard navigoval telefonicky majiteľ ku kľúčom a k dverám apartmánu. Mať nejaké to promile v sebe, asi spíme na ulici. Večer sme už veľmi nevymýšľali a radšej zaľahli, krátky pracovný týždeň a večerný presun dali zabrať.

DEŇ 2.

O piatej ráno ma nezobudil môj biorytmus dôchodcu-pekára, ale ručanie mladého opilca pod oknami, ktorý nezvládol svoj alkohol. Vykonané dielo zhodnotil aj jeho kamarát, ktorý len sucho skonštatoval „Geňo sa zbľul“. Excitovaný takýmto írečitým budíčkom a prvými lúčmi dňa som už nezaspal. Pred siedmou sa dovalil z Prahy Regiojetom Juraj, ktorému sa nočná púť nevydarila. Starší spolucestujúci si myslel, že si zarezervoval celé kupé, no našiel tam nečakaného súputníka zo Slovenska. Tak vyrobil menšiu drámu, že aj SBS-ka musela zakročiť a urazeného pána ťahať z uličky, kde sa rozhodol spať. So psom.

Kým Monči oddychovala,vybrali sme sa na rannú prechádzku centrom Košíc. V Dóme práve prebiehala omša a na Hlavnom námestí to už celkom začínalo žiť. V OD Dargov som žiaľ bufet nenašiel (predsa, je to už 15 rokov, čo som prvýkrát navštívil Košice), a tak sme aspoň v supermarkete nakúpili niečo pod zub. Na apartmáne sme sa dobre natlačili treskou, zbalili veci a vybrali sa slnkom zaliatymi uličkami na stanicu.

• 

• 

Na skrytom nástupišti 1A už bola pripravená „bageta“ smerujúca do ukrajinského Mukačeva. Táto zaujímavá linka bola spustená len začiatkom júna a dvakrát denne ponúka najrýchlejšie spojenie Košíc s Ukrajinou, súprava stojí len na hraničných staniciach a v Mukačeve. Spoj je povinne miestenkový, no vo štvrtok ráno nám sprievodca oznámil, že si môžme sadnúť kam chceme.

Cesta motoráčikom súbežne so širokorozchodnou traťou je veľmi malebná, Slanské vrchy, Tokaj a juh Zemplínu sú doslovne skrytým pokladom regiónu. Na maďarskej strane ma zaujal Vysoký vrch alias Magas hegy nad hraničným mestom Sátoraljaújhely, na ktorý premáva dokonca aj lanovka. Vyzerá to, že sa do oblasti budem ešte musieť vrátiť na bližší prieskum. Po hodine a pol jazdy sme sa rozlúčili s Čiernou nad Tisou a zastavili tesne pred ukrajinsko-slovenskou hranicou, pri poslednom tajomnom dome a búdkach policajtov. 28 pasažierov skontrolovali pohraničníci a colníci na slovenskej strane na miestne pomery veľmi svižne a ako bonus rozdali letáčiky s informáciou o limitoch pri dovoze. Po prekročení hranice sme pomalým „krokom“ dohrkotali cez Solomonovo na veľkú stanicu Čop. Do vagónu nabehli ukrajinskí kolegovia, ktorí začali kontrolovať pasažierov, no rýchlo nás poslali von z vlaku. Keďže sme ako jediní nepokračovali do Mukačeva, naše uvítanie prebehlo v staničnej budove.

V hale už striehli taxikári a veksláci, ale tentokrát na miestnu dopravu do Užhorodu postačili zásoby hrivien z predchádzajúcich výletov. Preplnenou a rozhorúčenou maršrutkou sme po polhodine jazdy dorazili do Užhorodu. Na jednej zastávke som skoro stratil bagáž. Zadné dvere sa neočakávane otvorili, vypadol mi ruksak na ulicu, no v poslednej chvíli si to Juraj všimol a bez pasu som našťastie neostal. Vystúpili sme neďaleko legendárneho hotela Intourist-Zakarpattya, kde sme sa rovno ubytovali. Platba kartou aj napriek nálepkám nebola možná, v najbližšej zmenárni mali ako naschvál prestávku a nám zostala jediná možnosť – bankomat s miernym poplatkom.

• 

• 

Za 70 hrivien nás taxikár čakajúci pred hotelom (appky zlyhali a jazda by podľa odhadu ceny nebola o nič lacnejšia) hodil do centra, kde sme sa rozdelili. Ja som strávil hodinu a pol na dentálnej turistike a Monči s pánmi bratmi v Kaktuse. Omámený lokálnou anestézou som sa vymotal z ordinácie a akurát som na nich narazil. Išli ma skontrolovať, tiež som nečakal, že z opravy malého kazu sa vyvinie náročnejšia procedúra. Hneď na to sme stretli pri bankomatoch aj veľkú výpravu turistov z Hájskeho (rodnej obce mojich rodičov) a dohodli večerný program. Zásobení valutami sme sa vydali na krátku prechádzku slnečným centrom. Pri filharmónii (bývalej synagóge) sa fotili čerstvo spromovaní absolventi. Užhorod veľké mesto nie je, ale študentov tu majú habadej a nielen ukrajinských.

Aká by to bola návšteva mesta bez potuliek v skvelom skanzene. Je až zázrak, v akom dobrom stave je areál plný ľudovej architektúry, kým za plotom sa niektoré ulice pomaly rozpadajú. Susedný užhorodský zámok sme opäť odignorovali (neviem prečo, ale nikdy som tam ešte nebol), nakúpili sme magnetky a dali si zaslúženú pauzu v pube Egan, kde čapujú výborné zakarpatské pivo Kibler.

• 

• 

Dve hodiny bez jedla som dodržal a nastal čas večere. Cez most sme prešli na druhú stranu popri gigantickej budove divadla, kde sa stretáva miestna omladina na bicykloch a zakotvili sme v obľúbenom Tavahami na boršč a pelmene. Partia z Hájskeho nás už čakala v elegantnom lobby bare Intouristu a tu sme zavŕšili prvý večer na Ukrajine pri koňaku a samohonke.

• 

• 

• 

• 

• 

DEŇ 3.

Vlak do Užockého národného parku mal naplánovaný odjazd o 8:37, no mali sme čo robiť, aby sme ho stihli. Hotelové raňajky sa začali podávať až o ôsmej a do toho sa ešte do reštiky nahrnulo aspoň 30 malých gymnastiek s náčiním. Tie samozrejme zablokovali premávku luhovaním čaju v strede miestnosti. Rýchlo sme do seba nahádzali vaječné produkty a taxikár nás hodil pár stoviek metrov na stanicu. Tu sme nečakane maturovali pri kúpe lístkov, našťastie sme po chvíli zistili, že aj v Užhorode majú oddelené stanice pre diaľkové a prímestské vlaky. Doteraz nechápem túto logiku, ale rovnako to je v Čope, Ľvove, Kyjeve a určite aj ďalších mestách v krajine.

Do plného vlaku sme naskočili pár minút pred odchodom a usalašili sa na chodbičke. Vagóny zo začiatku 60. rokov sa s rachotom rozbehli na skoro dvojhodinovú jazdu do nášho cieľa. Prímestské vlaky, tzv. električky si žijú vlastným svetom a pravidlami. Rýchle a ani pohodlné nie sú, no sú lacné a tak hojne využívané pospolitým ľudom. Fajčenie je oficiálne zakázané, ale na chodbičke si vás nikto nevšíma. Funguje tu aj mobilný bar alias teta s termoskami a prenosnou chladničkou, ktorá vám za pár hrivien pripraví kávu alebo ponúkne nanuk. Za Veľkým Berezným sa vlak pomaly vyprázdnil a zvyšok cesty sme strávili pozorovaním rurálnej krajiny z malého okienka. Treba si dávať pozor, niektoré okná majú ešte drevené rámy a skoro sa nám podarilo jedno vyvaliť.

• 

• 

• 

• 

Krajina sa začala čím ďalej, tým viac vlniť, trať sa tu vinie údolím rieky Uh (alebo interne nazvanú Uže) a okolie je plné domov, políčok, pracujúcich ľudí a domácich zvierat. Návrat o polstoročie nazad.

O pol jedenástej sme vystúpili na milej dedinskej stanici v Kostryne a rozlúčili sa s partiou pokračujúcou do Užoku. Pofotili sme idylickú zastávku a presunuli sa pár desiatok metrov do neďalekého mini-hotelu/chaty, kde sme zložili veci a dali si oddych od natriasania. Pred dvanástou sme sa zoznámili s malými potravinami, ktoré sa stali „naším“ podnikom na nasledujúce 4 dni. Posilnení ponukou za pultom sme sa vydali opäť na nástupište. Tu sme naskočili na ďalšiu električku, smerujúcu cez Užocký priesmyk do Sjanok.

Tento úsek je jeden z najkrajších v regióne. Začiatkom 20. storočia tu vyrástla 19 km dlhá, kľukatá železničná trať plná viaduktov a tunelov, ktoré strážia vojaci. Kým my sme nedokázali spustiť zrak z úchvatného okolia, miestnych to už dávno nevzrušovalo a radšej pili, alebo driemali na drevených laviciach. Po hodine jazdy sme sa priblížili k poľskej hranici a zastavili na konečnej. Železničná sanica Sjanky bola nedávno zrekonštruovaná a silne kontrastuje s viacmenej zanedbaným okolím. Do odchodu spiatočného spoja nám ostalo polhodiny, ktoré sme strávili motaním sa po okolí a sledovaním zakarpatského preteku pri pamätníku padlým v II. svetovej vojne.

• 

• 

• 

• 

• 

Pár minút po druhej sme sa vydali smerom na Užhorod. Vystúpili sme na malej zastávke Užok (v čase písania zle značenú na Google Maps) a po svahu sme zliezli k hotelu LiAn, kde sme samozrejme narazili na osadenstvo z Hájskeho. Kým oni dávali dokopy bicykle, my sme sa výborne naobedovali. Na Ukrajine som už jedol mnohokrát, no huculské placky vo Volosjanke zaliate pivom Patrik staviam na piedestál. Nasýtení sme sa vydali na menšiu prechádzku popod monumentálny viadukt k malej cerkvi v susednej dedine Užok. Drevený kostolík Archanjela Michala je zapísaný aj v zozname UNESCO, žiaľ, mohli sme si ho obzrieť iba zvonku za zatvorenou bránou.

• 

• 

• 

• 

• 

Cestou naspäť na (vďakabohu krytú) zastávku sa obloha temne zatiahla a do vlaku sme už nastupovali za riadnej prietrži mračien. Dážď sme priniesli aj do Kostryni a aspoň sme mali dôvod si poležať na izbe. Domáca pripravila dobrú večeru a aj počasie sa umúdrilo. Vyšlo slnko, nad kopcami sa začal vznášať jemný opar a nákladiaky špliechali vodu z jám tankodromu H13 na nevinné okoloidúce bábušky. Idylické.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Zakotvili sme v potravinách, kde už miestni chlapi do seba liali solídne krabicové víno, zakarpatské pivo a pop nakupoval v domácich potrebách. Miestni alkoholici Vasiľ s Koľjou sa najprv pochytili, padlo pár otcovských, ale onedlho sa objímali a bratali. Inak to tu ani nejde. Život v doline rieky Uh nie je jednoduchý, deci vodky za 60 centov tomu neprispieva, ale pomáhať sa musí.

DEŇ 4.

Ráno nás okrem kohútov zobudili aj chrumkajúce červotoče v hotelových trámoch. Ak raz tento zvuk začujete, už sa nebude dať ignorovať. Kým sme sa po raňajkách vymotali, bolo aj desať hodín. Škandalózne. V kafíčku sme sa vyzbrojili proviantom a vydali sa na (naším tempom) celodennú túru na najvyšší vrch v okolí – Javorník. Kým my sme rieku Uh zdolali po lanovom moste, pod nami Lada Niva bez problémov prebrodila. Sever Kostryny je spojený s hlavnou časťou obce iba dvomi lanovými mostami pochybnej kvality a autá to musia dávať na horora cez plytký Uh.

Pomedzi malé dvory, kury a štekajúcich psov sme sa vymotali z dediny a vydali sa po modrej značke. Po chvíli sme trochu zablúdili, no rýchlo sme si uvedomili svoju chybu a vybrali sa správnou cestou na rázcestí, aj keď už s premočenými topánkami. Dlho sme kráčali po lesnej ceste a užívali si prechádzku hustým pralesom mierneho pásma, kde Bear Grylls Michal dokonca vyhrabal aj salamandru. V druhej polovici trasy sme už začali naberať výškové metre a priemerná rýchlosť sa úmerne znížila.

Po troch hodinách sme tesne pod vrcholom vyšli na lúku plnú motýľov a oddýchli si pri oplotenom areáli vysielača. Nebeský pokoj rušili len hučiaci počerní spoluobčania, ktorí na svahu česali kríky plné chutných čučoriedok. Domorodcom sme sa úspešne vyhli a kamenistou cestou pre terénne vozidlá sme zišli do dedinky s poetickým názvom Ruský Močiar. V kútiku duše som dúfal, že tu nájdeme funkčný obchod, no ten už dávno zatvorili a stretli sme len pár domácich. Aspoň sme im urobili radosť a kúpili sme si liter čerstvo „načesaných“ čučoriedok za smiešnych 40 hrivien.

• 

• 

• 

• 

• 

Štrkovú cestu vystriedala rozbitá asfaltka s minimálnou premávkou. O maršrutke sme mohli tak maximálne snívať a nezostalo nám nič iné, len si posledných pár kilometrov do Veľkého Berezného odšľapať. Po hodine sme zazreli prvé domy. Potešil som sa civilizácii, no o pár sekúnd ma radosť prešla. Bordel, dym, nahaté decká, kone a rozbité domy so satelitmi – neklamný znak, že prírodnej rezervácie sme sa premiestnili do rezervácie inej. Nasledujúce 2 kilometre boli veľmi fotogenické, no foťák som radšej nevyťahoval. Nakoniec to až taká tragédia nebola, psy len štekali, usmievavé detiská len kývali, zdravili a žiadna cigánka so zlatým úsmevom nás neuriekla.

Cez rozbitý most sme prešli do centra malého okresného mesta, ktoré už dlho zažíva svoj polčas rozpadu. Našťastie tu sme obchod našli a po 20 kilometroch pešibusu oddýchli pri čapovanom pive. Nič iné sa aj tak nedalo robiť, v sobotu večer sa tu premávali len decká na bicykloch a túlavé psy. Po hodine sme sa zdvihli a pomaly odkráčali k zaujímavej budove železničnej stanice. Dávno preč sú tie časy, kedy tu fungovala reštaurácia a „komnaty oddychu“. V malých dedinkách ekonomický úpadok pôsobí až skoro romanticky, veľké metropoly napredujú, no tieto malé mestá sú esenciou depresie aj v pekný letný večer.

• 

• 

• 

Na vlaky sa tu dá spoľahnúť a po šiestej sme znovu naskočili na spoj smerujúci do Sjanok. Väčšina osadenstva veselo popíjala, debatovala, či podriemkávala. V dedinke Siľ nastúpila mladá rodina vracajúca sa z oslavy. Mama s malou dcérkou nahodené do slávnostných šiat a tatko spitý pod obraz Hospodinov. Na lavici automaticky zmenil vertikálnu polohu na horizontálnu, a mladej žene nezostalo nič iné, len ho fackaním celú cestu budiť. To sa jej nepodarilo a v Kostryne s nami nevystúpili. Drsný kraj, kde sa tradície dodržiavajú.

Na hoteli sme sa pri večeri zoznámili s Ivetou a Romanom, mladým párom z Olomouca, ktorý nás predbehol pri výstupe na Javorník. Neskôr sme sa s nimi stretli aj v kafíčku, kde sme museli zapiť družbu národov. Veď predsa tento región patril niekedy nám. Zapili sme len sami, miestni chlapi už spali s optimálnou hladinkou.

DEŇ 5.

Predpoveď počasia na nedeľu nevyzerala najlepšie. To nám ani nevadilo, sobotná túra dala mestským lýtkam zabrať. Kým Michal oddychoval na izbe, zobrali sme sa v trojici po raňajkách omrknúť kostolíky. V dedine sa nachádzajú oproti sebe svätostánky dva a v tento sviatočný deň boli oba plné. Dolný murovaný kostolík nás až tak nezaujal a krytým dreveným schodiskom sme vyšľapali k parádnej drevenej cerkvi z roku 1645. Tú začiatkom 18. storočia presunuli zo Sjanok do Kostryny a dodnes slúži veriacim. Tí sem peši, na bicykloch a na autách prišli nahodení ako sa na nedeľu patrí. V sandáloch a špinavých kraťasoch som sa necítili veľmi pobožne a radšej sme zišli opäť k rieke.

Tú práve brodila teta s kravou a my sme sa po prechode druhým lanovým mostom znovu objavili v odrezanej časti obce. Snažil som sa objaviť cestu k skrytej „lagúne“ na malom potoku pri ústí do Uhu, ale dostali sme sa len na koniec brehu s malým smetiskom. Vracať sa nám k mostu cez uštekané dvory nechcelo a rovnako sme prebrodili plytkú rieku. V magazíne sme nakúpili proviant k obedu a pod hotelovým altánkom sme sa dobre napráskali. Až tak, že som na čerstvom vzduchu zaspal na gauči.

• 

• 

• 

Počasie sa ani poobede príliš nepokazilo a zavelil som na prechádzku do Vyškova, kde sa nachádza najdlhšia zjazdovka v okolí. Cez koľajnice sme sa dostali do dlhej pridruženej dedinky Kostrynská Roztoka. Aj tu sa zastavil čas, ale aspoň sem párkrát do dňa zavíta užhorodská maršrutka do Ljutej. Roztoku sme prešli celú, keď sme zrazu začuli hrmenie. Nič sa nedalo robiť, otočka a smer hotel. Tam sme prísť nestihli, ale útočisko pred dažďom nám poskytli malé potraviny v neoznačenej budove s terasou. Tu sme prečkali poriadny lejak, aký vraj nezažili dlhšiu dobu.

• 

• 

Ako rýchlo búrka prišla, tak aj odišla a pobrali sme sa na večeru. Pani domáca pripravila skvelý šašlík a s domácim som dohodol auto na pondelok. S Romanom a Ivetou sme sa vydali naspäť do „tajného“ podniku, ale už bol nanešťastie zatvorený. Nezostalo nám nič iné, len znovu navštíviť kafíčko s domácimi potrebami. Tu už chlapi oslavovali záver týždňa a pokecali sme s jedným starým veteránom z Afganistanu/baníkom z Donbasu, ktorý asi dostal flashback a bradatého Michala premenoval na „dušmana„. Tak nazývali sovietski vojaci nepriateľských mudžahedínov. Kostryna našťastie nie je kóta 3234 a pri vodke sa priateľstvo utužilo.

• 

• 

DEŇ 6.

Po silných holúbkoch na raňajky nás netrpezlivo čakal v gopnickej teplákovej súprave Jura s jeho Vivarom. Program dnešného dňa bol jasný, navštíviť dedinku Stužica v pohraničnom pásme a vystúpiť k miestu pádu Kňahyňského meteoritu. Nasadli sme do mašiny a rozbitými cestami sme sa vydali do prvého cieľa. Jura sa ukázal ako veľmi veselý a scestovaný sprievodca, ktorý v minulosti trochu špekuloval a tak bol na 10 rokov deportovaný z Česka. To mu na optimizme neubralo a už teraz sa teší na návrat o tri roky.

Za Žornavou nás na checkpointe zastavili vojaci a poctivo skontrolovali všetky naše pasy. Po chvíli sme už parkovali pod vyše 1000 rokov starými dubmi, ktoré kraľujú okoliu. Dedko dub a Dub Šampión sa pýšia 30 metrov vysokou korunou a kmeňom s obvodom vyše 9 metrov. V malých potravinách pod stromom, kde práve oddychovali pohraničníci, sme si zakúpili zásoby a rozhodli sme opäť prekonať nadmorskú výšku jeden kilometer pri hľadaní miesta pádu meteoritu.

• 

• 

• 

Jurovi a chlapom pod dubom sa náš nápad nepozdával a navrhol, aby sme sa radšej presunuli do Kňahyne a začali kvôli lepšiemu terénu po daždi túru odtiaľ. Nechali sme si poradiť od starších a skúsenejších a vydali sme sa naspäť. Po ceste sme si ešte urobili krátku pauzu vo Vyškove, kam sme sa vďaka búrke predchádzajúci deň nedostali. Lyžiarske stredisko na kopci Krasija s dlhou lanovkou zívalo prázdnotou a celkom ma prekvapili vysoké ceny skipassov v hlavnej sezóne okolo nového roku.

• 

• 

Po ceste na západ do Kostryny sme zbadali zničenú strechu hotelového komplexu Club Visson, ktorý vyhorel pár týždňov dozadu. Práve vtedy tam bol ubytovaný detský tábor, našťastie sa nikomu nič nestalo. Vraj detiská v predchádzajúci večer neposlúchali a vedúci zájazdu ich za to zobudil s vychádzajúcim slnkom. Tento trest ich nakoniec zachránil. O pár minút sa ubytovňa rozhorela od pokazenej elektroinštalácie. Alebo od nasratého pioniera. Už sa nečudujem, prečo mi z hotela neodpisovali ohľadom rezervácie ubytka.

Pred dvanástou sme dorazili do Kňahyne a začali 7 kilometrový pochod v slovensko-ukrajinskom pohraničí. Jura mal pravdu, dobre označená lesná cesta pre pohraničníkov a lesníkov mala len mierne stúpanie, po daždi ani stopy. Asi po dvoch kilometroch sme narazili na malú základňu, kde nám mladý pohraničník skontroloval dokumenty. Hneď na to dočvirikala jeho veselá kolegyňa, ktorá si ich aj odfotila mobilom. Dala nám aj telefónne číslo, aby sme sa ozvali na vrchole či je všetko vsjo charašo, lebo ako dodala, v lese je „bohato zmij“. To Moničku veľmi nepotešilo, ale zobrali sme palice, nasadili paranoidný mód a vydali sa v ústrety dobrodružstvu. Väčšina túry prebiehala v príjemnom chládku lesa a až ku koncu nás čakalo strmšie stúpanie, ale aj pekné výhľady na okolité husto zalesnené hory. Ani pár stoviek metrov od hranice nechýbali „česači“ čučoriedok. Po dvoch hodinách príjemnej prechádzky sme obišli starú tabuľu zakazujúcu vstup do pohraničného pásma, z diaľky sme minuli nenápadné stanovište vojakov a prišli sme na Čorne Mlaky – cieľ nášho výstupu. Tu sa nachádza malý areál s pamätníkom intergalaktického významu.

9. júna 1866 o 16:05 preletel od Liptovského Mikuláša ponad Šariš veľký meteorit. Ten sa rozpadol vo výške 40 kilometrov a úlomky dopadli na zem v okolí Kňahyne, Stužice a aj slovenského Zboju. Najväčší úlomok „pristál“ na úpätí hory Stinka, v oblasti Čorne mlaky – vážil skoro 280 kg. Spolu sa na zemi ocitlo okolo 1200 úlomkov vážiacich pol tony – metorit z Kňahyne sa stal európskym rekordérom.

• 

• 

• 

• 

Naspäť rovnakou cestou sa nám vracať nechcelo a po kontrole červenej turistickej značky sme sa rozhodli pokračovať do Stužice. Najprv som zavolal na hranicu, kde nám povolili presun a Jurovi, aby nás počkal pod dubom. Lesnú cestu nahradil (zo začiatku) strmý turistický chodníček, ktorý bol pokrytý vlhkými listami. Fakt sme urobili dobre, že sme sa vydali na vrchol z Kňahyne a nie zo Stužice. Červená trasa opäť viedla pekným hustým lesom a o hodinu a pol sme sa fotili na peknej lúke nad Stužicou, na ktorú dohliadala vojenská strážna veža.

• 

• 

• 

Dolu už Jura squatoval pri bielom vane so svojim malým synom. Cestou do Kostryni so synom na kolenách promptne vybavil v malých potravinách pri kostole dobré občerstvenie. To s čapovaným kvasom po úspešnej túre bez vreteníc prišlo veľmi vhod. O dve tisícky ľahší sme sa s Jurom pri ubytku rozlúčili a dali si zaslúžený oddych.

O šiestej sme na stanici dali dopobačenja Ivete s Romanom, ktorí sa vydali naspäť do Užhorodu. Nedalo mi a rozhodol som sa znovu nájsť tajnú lagúnu. Opäť sme prešli lanovým mostom na druhú stranu, kde si nás všimol týpek s bicyklom a optimálnym promile v krvi. Vykľul sa z neho elektrikár Roman z domu 268, ktorý sa práve vracal z roboty na železnici. Podujal sa, že nám lagúnu ukáže, lebo citujem: „Ty by si ju nenašiel“. A mal pravdu. Rôznymi chodníčkami vo vysokej tráve v okolí brehu sme sa k nej nakoniec dostali – „lagúnu“ tvoria prírodné bazéniky na potoku s krištáľovo čistou vodou, kúsok od ústia do rieky Uh. Škoda len, že už bolo chladnejšie, inak by sa tu dalo dobre vykúpať.

• 

• 

• 

• 

• 

Romanovi sa úloha turistického sprievodcu zapáčila a ešte nás zaviedol hlbšie do lesa, kde sme sa objavili pri nenápadnom prameni. Lákavo nepôsobil, voda v ňom stála a bola zvláštne zafarbená. Vysvitlo, že to je železitý prameň a tá vajcovka mala niečo do seba. Poďakovali sme sa a rozlúčili s nečakaným veliteľom exkurzie, ktorý sa pobral vytriezvieť. Nás na ubytku už čakala skvelá hríbová polievka juška, chutný záver nášho pobytu vo Verchovinskom dvore. S Jurajom som ešte vybehol na jedno do kafíčka a na nákup zásob do vlaku. Rozlúčili sme sa s tetou predavačkou a naposledy sa prešli známou rozbitou cestou národného významu H13.

DEŇ 7.

S Moni sme si trochu oddýchli a o jednej ráno sme už čakali na nočný vlak Solotvino-Ľvov. Jasná obloha bola zaliata nespočetným množstvom hviezd, keď prišiel železničný robotník, ktorý ekonomicko-sociálnym zamyslením uzavrel náš zakarpatský výlet – „My na veľkej Ukrajine pracujeme a nič nemáme, a vy z malého Slovenska chodíte na turistiku“. Nič nám neostalo, len uznanlivo prikývnuť a zaželať s mojim obľúbeným ukrajinským výrazom „šťastlivo“.

Do vagónu č.5 sme nastúpili po strmých schodoch a dežurná nás poslala na naše miesta. Jemne nás ovalil závan moču, daň za poslednú voľnú štvorku pri toaletách. Chvíľu trvalo, kým sme v malom priestore navliekli „postele“, no hrkotavá pomalá jazda ma onedlho uspala. Spánok netrval dlho, po 4 hodinách dežurná už burcovala a pomaly sme sa zobúdzali do studeného kupé, ktoré počas dlhšieho státia kúsok pred Ľvovom vychladlo.

Na monumentálnu ľvovskú stanicu sme dorazili niečo po šiestej ráno. Rekonštrukcia námestia pred budovou stále prebieha a cez Uber som zavolal odvoz na letisko. Ako to už býva, vodiči častokrát ignorujú zadanú lokalitu alebo bližšie inštrukcie. So šedou Fábiou sme sa zahrali na naháňačku a na pobavenie všetkých okolostojacich som si od slabších ranných nervov „mierne“ zahučal. Čo som mal robiť, keď si ma vodič nevšímal a to som pred ním mával rukami.

Odvoz na letisko našťastie prebehol bez problémov, rovnako ako všetky kontroly a pasovka. Lacné duty free potešilo a keby sme vedeli, nemuseli sme na stanici kupovať pečivo vhodné tak maximálne na kŕmenie holubov. Ceny za kontrolou sú na ľvovskom letisku veľmi prijateľné a kto by chcel, môže za 375 hrivien otestovať aj salónik. Plný let do Bratislavy odletel z letiska presne o pol deviatej a po hodine letu sme sa už tradične vozili autobusom po bratislavskom letisku.

Zakarpatie je naozaj jeden krásny región, ktorý máme hneď za východnou hranicou. Nemusia sa riešiť žiadne letenky, víza, jazyková bariéra. Stačí nasadnúť na vlak alebo autobus (tí odvážnejší autom) a zaraz ste vo svete, kde čas plynie pomalšie, nikto sa veľmi neponáhľa a vždy sa nájde dôvod na prípitok (a potom ten progres aj tak vyzerá). Veľa turistov tu nestretnete a prírodu máte skoro vždy sami pre seba. Určite to nie je kraj pre tých, ktorí si potrpia na sterilné toalety, profesionálne odmerané služby, silný tlak v sprche a nemajú radi improvizáciu. Ale ten, kto raz objaví čaro západnej Ukrajiny, tak ľahko na ňu nezabudne.