Mystická Meteora /FOTOBLOG/

Prvý rýchlovýlet roku 2025 sme naplánovali pred pár mesiacmi, keď sme hľadali niečo expresné na začiatok roka, optimálne do teplejších krajov. Cestovanie do uzimených destinácií, najmä mestských, nás po tých rokoch neláka. Jednoducho by som si nevedel predstaviť dobrovoľne tráviť čas v januári niekde vo Varšave alebo Štokholme len preto, že vyskočila lacná letenka. Z toho sme už vyrástli. Dúfam.

Po krátkom hľadaní vyskočila na mňa víkendovka priamo z Bratislavy a do Solúna. Toto druhé najväčšie mesto Grécka sme navštívili ešte koncom leta 2016, kedy ma ale vôbec nezaujalo. O osem rokov neskôr si, pri relatívne neplánovanom výlete koncom minulého novembra, reputáciu v krásnom počasí napravilo.

V druhý januárový víkend nás ale zaujímalo iba solúnske letisko. Cieľ výletu je odtiaľ vzdialený vyše 3 hodín jazdy autom – legendárna Meteora, súbor impresívnych skalných formácií s ortodoxnými kláštormi na vrcholoch. Tieto kláštory sa oficiálne volajú v našom jazyku monastiere, no nejako mi to nejde do kláves, tak zostaneme pri kláštore. Ledva som sa prekonal používať Kišiňov namiesto Kišinev, tak poprosím o pochopenie.

PIATOK

Prvá cesta roku 2025

Niečo okolo desiatej som premiérovo zavítal so svojím novým francúzskym burgundy šrotom do Vrakune, kde sme s Vladom naskočili do starého Picasa. Ten kormantoval statný Ukrajinec Oleksij, s ktorým sme sa hneď dali do reči. Žiaľ, žiadna optimistická debata, najmä vo svetle ciest našich kolaborantov do Kremľa sa nekonala. Jednoducho, ak ste voľakedy boli úspešný obchodný zástupca agrofirmy z Chersonskej oblasti, no nedávno váš barák vypálili Čečenci a vy teraz musíte od najvyšších predstaviteľov štátu, kam ste museli s rodinou utiecť, kde pracujete a platíte dane, počúvať, že ste vlastne nevďační a nechcete mier… Škoda reči.

Procedúry na off-season bratislavskom letisku nezabrali viac než zopár minút a v prázdnom salóniku sa k nám onedlho pridal aj Lukáš. Párky s pivom pohladili sociálnu dušu a chlebíčky dodali punc cestovania ako buržoázia. Pred dvanástou sme nabehli na final call a onedlho sme sa vzniesli z dráhy 13/31 na severozápad.

Prvých pár minút letu trvajúceho necelú hodinu a pol by sa dal nazvať vyhliadkovým, ukážková viditeľnosť a slnko na tej správnej strane zaručili krásne výhľady na januárové západné Slovensko. Onedlho sa Maďarsko a Srbsko skryli pod hustou oblačnosťou a mraky sa začali trhať až nad Macedónskom. Tým Severným, aby sa potomkovia Herakla neurazili.

Pred treťou hodinou miestneho času nás privítal mierne zasmogovaný Solún, no aj tu sme mali pri pristávacom manévri luxusné výhľady na túto prímorskú metropolu.

Citroen nás prenasledoval aj do Grécka a krátko po pristátí nás na parkovisku vyzdvihol elektrický SpaceTourer z požičovne Carwiz, ktorý nás odviezol na neďalekú pobočku. Mimo sezóny táto, ale aj všetky okolité rentaly prekypovali autami a za tri dni si vypýtali ľudových 30 eur. A to nebola zďaleka najlacnejšia ponuka. Po krátkej byrokracii a prekvapivo dôkladnej kontrole auta zo strany pracovníka (našiel ryhy, ktoré sme si ani my nevšimli), sme do tretice zasadli do nášho vozidla z produkcie Stellantis – Opel Corsa.

Z letiska pod Olymp a k Meteore

Do západu slnka zostávali necelé dve hodiny a pred nami sme mali ešte 260 kilometrov. Nanešťastie solúnske letisko leží na tej „nesprávnej“ strane mesta a najprv sme sa museli preštrikovať hustou piatkovou premávkou. Kým mesto praskalo vo švíkoch, tak hlavná diaľnica A1 do Atén prekvapivo zívala prázdnotou. Okrem áut na nej absentovali aj pumpy a na povinnú kávičku sme zastavili až po 50 km jazdy na tejto slabo pulzujúcej dopravnej tepne. Okrem mýtnych brán sme zastavili až na kraji mestečka Litochoro, vstupnej brány do národného parku hory Olymp, najvyššej v Grécku. Slnko zapadlo pár minút nazad, a tak som aspoň zaparkoval na začiatku turistického chodníka roklinou Enipeas. Ponaťahovali sme staré kosti krátkou prechádzkou k výhľadom a dolu v meste sme zadelili na večeru riadne gyrosy. Tak dobré, že nás duchovný musel poprosiť, nech mu tam nekvapkáme dresing na dlažbu pred chrámom.

V Litochore sme ešte vybavili nákup na večer a po skvelých cestách (ktorým kraľoval najdlhší tunel na Balkáne) sa presunuli hlboko do vnútrozemia. Z diaľky nás začali vítať efektne nasvietené „šutre“ a onedlho som konečne zaparkoval pred naším príjemným apartmánom priamo v ich tieni. O deviatej večer sa toho veľa vymyslieť nedalo a pri červenom víne sme uzatvorili pracovný týždeň v našej verzii apartmánu Madama Butterfly v meste Kalambaka.

SOBOTA

Krížom-krážom Meteorou

Na tento deň sme mali veľmi jednoduchý plán – pomotať sa v Meteore, užiť si vyhliadky a navštíviť zopár preživších kláštorov. Mnísi a pustovníci sa v tejto oblasti začali usádzať už v 11. storočí, ale až o tri storočia neskôr začali vznikať prvé byzantské kláštory. Ich výstavba bola veľmi náročná a vo veľkom sa využívali kladky, ktorými sa prepravoval nielen materiál, ale aj mnísi. Kamenné schodiská boli vybudované až s príchodom turizmu. V časoch najväčšej slávy tu koexistovalo až 24 kláštorov, no v 18. storočí započal úpadok, mnoho hodnostárov odišlo do mníšskej komunity na hore Athos, východne od Solúnu a dnes tu funguje kláštorov len 6.

Východy slnka v zimnom období v týchto zemepisných šírkach majú tú výhodu, že si na ne netreba privstať. Okolo pol ôsmej sme kľukatými cestami dorazili na jednu z mnohých vyhliadok na toto nádherné miesto, kde sa snúbia krásne výtvory prírody so silou vôle človeka. Jednoducho kláštory v Meteore sú dôkazom, že čo všetko dokáže muž urobiť pre to, aby mal chvíľu pokoj 😀 Na prvej vyhliadke sme boli spočiatku úplne sami, no onedlho prišiel náhodný nemecký influencer s tímom kameramanov a dronistom a začal tam nacvičovať ľudové tance, tak sme sa radšej presunuli na neďalekú vyhliadku označenú ako hlavná.

Tu sa po chvíli čakania predrali slnečné lúče a efektne ožiarili vrcholky skalných stĺpov a najdôležitejší kláštor Veľký Meteoro, podľa ktorého bolo toto miesto a album Linkin Parku pomenované.

Po tomto podarenom úvode nás korzička preniesla na cestu ku kláštoru sv. Štefana, odkiaľ je parádny výhľad nielen na túto sakrálnu stavbu no najmä na dramatického súrodenca v podobe kláštora Svätej Trojice. Ten sa objavil aj v bondovke Len pre tvoje oči, v ktorej naň šplhal sám Roger Moore.

Po toľkej kráse nám vyhladlo a zviezli sme sa naspäť do mesta. Vo veľmi slušnej pekárni sme zakúpili raňajky a tie spolu s kávou dotlačili v neďalekej kaviarni Melydron. Niežeby sme boli nekultúrne hovädá, čo konzumujú vlastné jedlo v inom podniku, no milý čašník akonáhle uvidel naše bureky v igelitke, hneď nám povedal, že si to tu máme pri káve zjesť. Tomu sa vraví servis.

Posilnení sme znovu nasadli do auta a vydali sa naspäť ku kláštorom. Tie otvárajú turistom svoje brány o deviatej alebo až pol desiatej a v sezóne tak nie je šanca predbehnúť davy koupákov na jednodenných fakultatívnych výletoch. To našťastie v polovici januára nehrozí ani cez víkend a žiadne zápchy sa na kľukatých cestách nekonajú. Po ceste som si všimol šľapajúceho mladého Japončika, tak som zastal a ponúkol odvoz niekam vyššie. Rikuri z Tokia, študujúci ekonomiku v Bukurešti, chvíľu váhal, no po pár sekundách zveril svoj život trom neznámym východoeurópanom. Ochvíľu som zaparkoval kúsok od kláštoru Varlaam a zo skál si svorne nafotili slnkom zaliate panorámy. Ani tí Japonci nie sú čo bývali, čakal by som od Rikuriho nejaký poriadny full frame, no iPhone pokazil aj tento hrdý fotonárod.

Kláštor Varlaam je druhý najväčší a týči sa vo výške 373 metrov nad údolím. Inflácia sa nevyhla ani Grékom a kým ešte minulý rok stál vstup do kláštorov ľudové tri eurá, po novom roku bolo vstupné zaokrúhlené na 5 eur.

Najväčším a najstarším kláštorom je samozrejme Veľký Meteoro, ktorý sme navštívili ako druhý a aj posledný. Ak si podľa internetu máte vybrať dva ktoré navštíviť, tak je to tento a Varlaamov. Oba fungujú niečo ako mix medzi svätostánkom a múzeom, no najlepšie sú aj tak tie panoramata. Predsa tieto ortodoxné chrámy sú podobné ako tie čínske svätyne (nadnesene) – videli ste jeden… videli ste všetky.

Japonský kolega sa nám pri odchode zamotal, no po štvrťhodine čakania sa stratený syn vrátil. Zviezli sme ho naspäť na hlavnú vyhliadku a tu sme sa aj bezkontaktne rozlúčili. My sme zostúpili do najbližšej dediny Kastraki, kde som na Google mapách lokalizoval zaujímavú vyhliadku. Dáta z Mountain View nesklamali a Meteora sa aj tu ukázala v plnej kráse.

Na obed a do výšin

Od raňajok ubehlo zopár hodín a vybrali sme sa pohľadať niečo pod zub. Najprv sme museli zistiť, ako sa dostať na hlavnú cestu, no na stavenisku nového úseku diaľnice nás rýchlo odnavigovali správnym smerom. Miroslav mi odporučil neďalekú reštauráciu Maglaras, ako inak špecializovanú na mäso, kde nás privítalo kopec podobizní šéfkuchára, no dvere zostali zatvorené. Presunuli sme sa o pár kilometrov na západ, kde sme sa v motoreste riadne napráskali, samozrejme, mixu mäsa. Jednoducho v týchto krajoch znamená porcia pre troch jedla aspoň pre piatich a ani tie psy, čo sa motali naokolo, mäso nechceli cítiť.

Zasnežené vrcholky protiľahlých dvojtisícoviek nás inšpirovali potrápiť korzičku a vyšplhať sa niekam do vyššej nadmorskej výšky. Po krátkom preštudovaní mapy sme zvolili malú dedinku Koromilia, kde by sa mohol nachádzať nielen pekný výhľad na Meteoru, ale aj kaviareň. Cez most ako vystrihnutý niekde z Arménska sme prekonali široké, no tohto času prázdne koryto rieky Pineios a po pár kilometroch sme sa dostali na kľukatú a strmú cestu do tejto Diom zabudnutej obce. Vďakabohu za relatívne dobrý povrch, lebo takmer 50 ostrých zákrut dalo oplu zabrať a väčšinu času zo stúpania 800 vyškových metrov strávila na prvom prevodovom stupni. Na vrchole nás naozaj čakal veľmi pekný výhľad, no kaviareň a všetky domy spali zimným spánkom. V súčasnosti tu vraj už nikto trvale nebýva a v sobotu poobede to tu naozaj pripomínalo mesto duchov.

Do Trikaly na hrad

Ako sme na jednotke vyšli hore, tak na jednotke sa vrátili desiatkami serpentín nazad. Most z dediny Diava do Kalambaky bol uzatvorený a rozhodli sme sa navštíviť neďaleké strediskové mesto Trikala, kde na mape svietil POI v podobe byzantského hradu. Kým na vyhliadke v Koromilii sme márne čakali na lúče svetla, ktoré by z vrchu nasvietili Meteoru, tak hneď za Diavou som musel pri ceste odstaviť mašinu, aby sme pekne osvetlené skalné formácie nafotili.

V Trikale som zaparkoval pred vstupom pri pevnosti niečo pred štvrtou, no smola, hrad sa zatváral o 15:30. Nič sa nedalo robiť, obkukli sme z výšky toto mesto, v supermarkete nakúpili všetko potrebné, lebo v nedeľu je Grécko zatvorené. Doslovne.

Večer plný výhľadov

So zapadajúcim slnkom sme sa rýchlo vrátili naspäť na odskúšané vyhliadky. Na rozdiel od rána sa nás tu zišlo omnoho viac, no nemôžem povedať, že by sme sa tlačili.

Latentnému šotoušovi nedalo nenavštíviť miestnu železničnú stanicu. Tá bola otvorená v roku 1886 ako konečná na metrovej úzkokoľajnej trati Palaiofarsalos–Kalambaka. Na štandardný rozchod bola prebudovaná až v roku 2001. V súčasnosti tu funguje len náhradná autobusová doprava (vlaky by sa mali vrátiť po oprave infraštruktúry ešte tento rok). Kasa bola aj o tomto čase otvorená a aspoň som pozisťoval orientačné ceny lístkov do Solúna a Atén. Ak by to niekoho zaujímalo, tak jeden smer z/do hlavného mesta stojí okolo 30 eur a do Solúna okolo 22.

Najstaršieho člena posádky sme vyhodili na ubytovaní, nech pripraví drinky a s Vladom sme sa vrátili na otestovanú vyhliadku. Medzitým reflektory rozžiarili skalné divadlo a naposledy sme si užili Meteoru v suchu. V meste sme ešte zakúpili výborný „párty“ gyros, dokúpili niečo na raňajky a vydali sa na gintoniky.

NEDEĽA

Prší, prší, len sa leje

Predpoveď počasia na nešťastie neklamala a keď som úvodom písal, že v zime ideme najradšej niekam do tepla, tak tentokrát sme sa mierne prepočítali. Vonku mrholilo a teplota zo sobotných 17 stupňov klesla k trom. Na rozlúčku som sa rozhodol urobiť posledné „kolečko“ vyhliadkami, no v horných polohách sa korzička drala len hustou hmlou.

Nič sa nedalo robiť, na pumpe sme vybavili kafe a vydali sa prázdnou cestou číslo 15 cez vnútrozemie smerom na sever.

Po necelých 50 km upršanou krajinou, ktorá ani náhodou nepripomínala slnečné Grécko, sme zastavili na odpočívadle nad riekou Venetikos. Tu sa vraj mali nachádzať ruiny kamenného mosta Eleftherochori, no to sme zistili až po príchode domov. V tomto počasí (v ktorom psa niekto vyhnal) sme sa aj tak hneď pratali do auta, no inak je to vraj aj populárne miesto na rafting.

Márne sme googlili, čo sa dá v nedeľu v regióne a v tomto počasí robiť, no na nič rozumné sme neprišli. Pri Grevene sme sa napojili na diaľnicu, na ktorej dokonca začalo snežiť a teplota klesla pod bod mrazu. Depresívne.

Cintorín vlakov

Zastavili sme sa až na severozápadnom okraji Solúna, kde sú odstavené možno až stovky opustených nákladných ale aj osobných vagónov. V trochu lepšom počasí by tento cintorín vlakov bol skvelým miesto na urbex, no po 5 minútach mi stačilo a premočený som utekal naspäť do auta.

Motačky v Solúne

Solún nie je veľmi vizuálne príťažlivé mesto, no keď sme prechádzali dlhé minúty okrajovými štvrťami, okolie pôsobilo viac ako niekde v Moldavsku než v kolíske civilizácie. Polorozpadnuté priemyselné budovy, prázdne ulice, zarastené chodníky a len čerpacie stanice naznačovali prítomnosť života. Jednoducho, Grécko si zažilo svoj vrchol 20 rokov nazad a tvrdo dopadlo na hubu.

Chtiac-nechtiac sme sa za jedlom museli vydať znovu cez celé centrum mesta a jazda popri mori trochu vylepšila dojem. Kým ja som dával pozor na premávku, tak chalani si všimli skákajúcich delfínov kúsok od Bielej veže. Hneď som identifikoval najbližšie miesto na parkovanie, no akonáhle som si všimol ružové lístky za stieračmi susedných áut so sumou 40 eur, chuť na fotenie delfínov vo vetre a daždi ma prešla.

Od minulého roka som vlastníkom vodičského oprávnenia aj na autobus, nákladné vozidlo alebo traktor, no parkovanie v úzkych uličkách v centre Solúna bol horší zážitok ako cúvať s 11 metrovým autobusom do vyznačeného priestoru počas skúšok. Korzička je mestské auto, no keď som ju parkoval medzi dve autá tesne vedľa 30 cm obrubníka, tak som jednoducho musel požiadať spolucestujúcich o asistenciu. Nečudujem sa, že tu je každé druhé auto obité a žiadne veľké SUV-čka sa tu nekonajú tak ako v našom životnom priestore. Auto je tu aby slúžilo, nie zmyslom života.

Po tomto mierne (mužské ego) ponižujúcom zážitku sme zasadli v reštaurácii Asian House pripravení sa zohriať dobrým ramenom. No aj tu sa rozmohol taký nešvár, že prednosť pred návštevníkmi reštaurácie majú objednávky z donášiek a vyše polhodiny sme čakali na naše polievky. Neviem, či som stále zaseknutý cenami v predkovidovom období, no za 13 eur som čakal trochu viac, najmä keď porovnám pomer cena/výkon tradičnej gréckej kuchyne.

Do odletu nám zostávalo 8 hodín, no na príjemnú prechádzku pri vode to naozaj nevyzeralo. Google Maps prezradili, že na okraji obce Lagadas vzdialenej 30 km od mesta by sa mali nachádzať horúci prameň a kúpele. Posledné recenzie sa netvárili nadšene, no nič lepšie sme aj tak nemali na práci. Z diaľky sme ešte obkukli konečnú stanicu novootvoreného metra a po mrznúcom obchvate sa pomaly vydali preč zo Solúnu.

Byzantské kúpele

O tretej sme úspešne zaparkovali v areáli tohto naozaj retro spa rezortu. Okolostojace autá prezradili, že kúpele fungujú a na recepcii potvrdili, že pre mužov je práve v prevádzke jeden zo štyroch bazénov. Vrátili sme sa do auta pre plavky, zacvakali 10 eur za vstup (+3 eurá kto chcel za uterák, ale to už len v hotovosti, žmurk žmurk) a nabehli do šatne. Tá podobne ako celé Grécko mala najlepšie časy za sebou a keby niekto povedal, že som na konci sveta v Gruzínsku, nečudoval by som sa. Zamkli sme skrinky a cez malé dvere vstúpili do zaparenej kruhovej miestnosti Mygdonia, kde sa chlpatí Gréci kúpu už od 15. storočia. Iný bazén s menom Justinián je dokonca o 600 rokov starší. Nasledujúcu hodinu a pol sme len pokojne a potichu (kvôli ozvene) sedeli v 37 stupňovej vode s ďalšími cca desiatimi chlapmi a jedným starým expertom. Ten si priniesol tri vlastné nástavce na rúry s teplou vodou, aby si vylepšil prúd a využil hydromasážne vlastnosti na maximum. 15 minút pred koncom seansy sa ozvala siréna a o piatej sme dobre vykúpaní vyšli na svetlo sveta. Nakoniec tie recenzie nebolo treba brať až tak vážne, skôr sa miestni sťažovali na zvýšenie ceny (zo 6 na 10 eur) a hlavne na skrátenie otváracích hodín pre verejnosť zo siedmej na piatu hodinu poobednú. Potom sa bazény prenajímajú na súkromné čľapkanice a to je pravdepodobne lepší biznis. Inak dokonca sem párkrát denne priamo zo Solúna zavíta aj MHD v podobe autobus 83M, ktorého zastávka je priamo v areáli. Ostatné 83-ky končia v neďalekej obci, takže v prípade zlého počasia a absencie auta je toto retro kúpanie jednoducho dostupné busom za menej ako euro. Len teda pozor na to, že muži a ženy sa čvachcú v separátnych priestoroch.

Pomalý návrat domov

Bohovia sa nezmilovali a zmierili sme sa s tým, že v tomto počasí naozaj nič viac nevymyslíme. Po 750 km sme neďaleko letiska korzičku dotankovali (priemerná spotreba 5,7 litra pri cene benzínu 1,8 eur potešila) a bez stráty kytičky sme ju v požičovni odovzdali. Pravdepodobne po prvýkrát sa mi stalo, že blokáciu na karte ihneď zrušili, a niečo po šiestej nás elektrický van dopravil na letisko. Do odletu sme mali stále dobré štyri hodiny, a tie sme strávili už len nákupom v relatívne lacnom dutyfree a stokovaním v salónikoch. Najprv sme zaparkovali v Skyserv lounge, kde nás bolo len zopár, no z neznámeho dôvodu bol vykúrený na 28 stupňov. Keď nás z neho o pol desiatej vyhodili, ešte sme sa na polhodinu presunuli o dům dál do The Lounge. Ten sa po odlete letov Aegean a Turkish konečne vyprázdnil, a rýchlo sme okoštovali kvalitnejší catering ako v prvom prípade.

Posledné lety dňa majú jednu veľmi nepríjemnú vlastnosť- meškanie. Spiatočný let do Bratislavy nebol výnimkou a za celý deň lietania po Európe si naša 737-čka nabrala hodinovú sekeru. Jasné, vždy lepšie ako zrušený let z dôvodu nepriazne počasia, no tento deň sa ťahal ako guma v trenkách a všetci traja sme sa videli vo svojich postieľkach. Chvalabohu každý z nás vyfasoval voľnú trojsedačku, no v mojom prípade cesta ubehla len v plytkom polospánku.

Pri pristávacom manévri bolo cítiť a hlavne počuť, že dvojica mocných prúdových motorov CFM mala čo robiť so silnými poryvmi vetra, no okolo pol jednej sme šťastlivo dosadli na dráhe bratislavského letiska. Fúkalo riadne, dokonca aj v termináli, a asi odfúklo aj navigáciu nášmu vodičovi Boltu, ktorý cestou pre nás minul odbočku na letisko. Potom to kompenzoval 100-kou po meste. Vodiča z vostoku dostaneš, no vostok z vodiča nie. Domov som úspešne dorazil o pol druhej, hodil vlažnú sprchu (tešil som sa na teplú vodu, no v Trnave taká v noci netečie) a o 5 hodín som mohol vstať do práce. Dokopy som sa dal až v stredu. Cestovanie v tomto veku začína byť rehoľou.

Január v gréckom vnútrozemí dopadol presne tak, ako som si myslel – buď počasie vyjde, alebo nie, no v našom prípade sme zažili počas dvoch dní oba varianty. Meteora je jednoducho must-see a linka z Bratislavy do Solúna je ako stvorená na návštevu tohto miesta. Po tejto víkendovej skúsenosti by som dal pokojne repete tak, že by sa doletelo jeden večer a odlietalo na nasledujúci deň, s tým, že tu budete na východ a aj západ slnka. To sa dá najlepšie zažiť takto v zimnom období, keď dni sú krátke, a hlavne v lete by som sem ani nešiel. Turistické peklo – teplotou, premávkou a počtom návštevníkov. K Solúnu sa tentokrát vyjadrovať veľmi nebudem, po pozitívnej skúsenosti z konca novembra ma nedeľná návšteva polmiliónového mesta v zlom počasí priam sklamala, a nebyť obskúrnych kúpeľov, na letisko by sme prišli 8 hodín pred odletom 😀