Kaukazské krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sú tou najlepšie dostupnou exotikou z našich končín. Len málokde sa na tak relatívne malom priestore snúbi nádherná príroda s búrlivou históriou, popretkávanou komplikovanými vzťahmi medzi tvrdohlavými národmi. Gruzínsko a Arménsko sa mi podarilo zopárkrát navštíviť (köszönöm Wizzík), no krajina na brehoch Kaspického mora mi stále unikala. Áno, Baku som „odškrtol“ pri nočnom tranzite spred pár rokov a odbočku do jednej neuznanej republiky menom Aracach (známejšej ako Náhorný Krabach) radšej nebudem spomínať.
Po 44 dňovej vojne v roku 2020 sa de facto vrátil tento Arménmi obývaný hornatý kraj pod správu Baku, no stále tu žilo okolo 120 tisíc „Arcachčanov“. Len pár týždňov pred plánovaným odchodom sa v médiách objavili fotografie a videá azerbajdžanskej armády, ktorá sa presúvala k hraniciam s Náhorným Karabachom. Azeri sa poučili zo slávnej ruskej operácie „Kyjev za 3 dni“ a za jeden deň bleskovou ofenzívou dobyli aj posledné miesta, kde doslovne dožívalo arménske obyvateľstvo unavené 9 mesačnou blokádou. Všetci čo mohli utiekli do Arménska a zo dňa na deň skončili nielen tri dekády Republiky Arcach, ale aj dve miléniá osídlenia tohto krásneho kraja arménskym obyvateľstvom. Kapitola sa uzatvorila, Azerbajdžan vrátil pod svoju kontrolu celé medzinárodne uznané územie a Arménsku ostali len oči pre plač a viac než sto tisíc nových obyvateľov bez strechy nad hlavou.
Začiatkom októbra sme sa teda vydali na dlhšiu, „až“ 4 dňovú cestu do Krajiny ohňa. Hlavný cieľ nebolo hlavné mesto, ale málo navštevovaná exkláva Nachičevan, ktorá bude pravdepodobne onedlho ohniskom ďalšieho arménsko-azerbajdžanského konfliktu.
UTOROK
Dlhá cesta do Baku
Dva týždne po tomto blitzkriegu sme sa vydali do krajiny víťazov. O elektronické víza sme požiadali s malou dušičkou, no nakoniec nám pristáli schválené v mailboxe. No horšie ako čakanie na víza bol plánovaný odlet z Budapešti o piatej ráno. Nič sa nedalo robiť, po polnoci sme sa v trojici stretli v Bratislave, aby sme o tretej zaparkovali pri letisku a vydali sa na terminál.
Takto skoro ráno tu stepovalo prekvapivo veľa pasažierov, no o nejakých raňajkách v salóniku sme si mohli nechať snívať. Domáca strava preložená biednym hambáčikom z Burger Kingu musela postačiť. Po mierne chaotickom boardingu, sme konečne nasadli do maďarského Airbusu plného nielen exotických tvárí, ale prekvapivo aj Slovákov v dôchodkovom veku. S minimálnym oneskorením sme vyštartovali smerom juhovýchod na tri a polhodinový let ponad Maďarsko, Rumunsko, Čierne more a Gruzínsko. Ten som prežil v mrákotách a okolo pol jedenástej miestneho času sme pristáli na hlavnom azerbajdžanskom letisku pomenovanom po prvom prezidentovi, „vodcovi azerského národa“, Heydarovi Aliyevovi, otcovi súčasného diktátora, teda prezidenta.
Na pasovke nás našťastie nečakalo žiadne prekvapenie v podobe sekundárneho výsluchu v miestnosti bez okien a onedlho sme sa ocitli pred starším terminálom T2. Škoda, že Wizz Air sa znovu nezmohol na nový terminál, ten je fakt na svetovej úrovni. Ale za tú cenu… Úspešne som sprevádzkoval simkartu a zaraz sme sedeli v „big biznis“ Vite, ktoré nás odviezlo doslovne za pár eur na naše prvé ubytko. Po ceste boli okrem billboardov oslavujúcich 100 rokov od narodenia prvého prezidenta najmä hrdé „reklamy“ na astronomický kongres, ktorý Baku v tých dňoch hostilo. Kto by to bol povedal, že Azerbajdžan má na orbite tri svoje satelity.
Po necelej polhodine jazdy spojenej s tankovaním sme sa ocitli v loby hotela Supreme, vzdialeného tak akurát na polceste medzi letiskom a centrom. Veľký úsek „Airport Road“ je obohnaný múrmi alebo aspoň zakrytý stromami, vraj preto, aby nebolo vidieť chudobnejšie časti mesta. Lokalita v industriálnej štvrti nepridáva na dôvere, no ubytovanie to je na úrovni.
Prvé dotyky s hlavným mestom
Po dlhej ceste sme sa dali dokopy a Boltom sa zviezli do centra. To sa od poslednej návštevy z jesene 2016 poriadne natiahlo do výšky. Nechali sme sa vyhodiť neďaleko železničnej stanice, kde relatívne historické ulice plné áut veľmi pripomínali scenérie znepriateleného Jerevanu. Zasadli sme v odporúčanej kebabárni na skvelé tantuni v lavaši a s ayranom sme oficiálne mohli započať našu prvú návštevu Baku.
Vonku sa teploty aj v tomto období šplhali takmer k 30ke a po dlhej ceste sa nám veľmi nechcelo prebádať pulzujúce mesto. Vybrali sme sa teda na parádnu promenádu Baku Boulevard, kde sme si pri vodách Kaspického mora otvorili plechovky a len tak sledovali cvrkot na pobreží. Škoda, že len tá legendárna kaviareň Mirvari z čias Sovietskeho zväzu otvárala až o piatej.
Povzbudení ostrejšími limonádami sme sa prešli popri historickom centre na námestie pomenovanom po Aznefte (viac známej ako SOCAR), spoločnosti, ktorá spravuje najväčšie bohatstvo krajiny – plyn a ropu. Nad námestím tu hrdo veje národná vlajka, no ešte nedávno sa neďaleko týčil jeden z najvyšších stožiarov na svete. Po pár rokoch bola táto stavba vyhodnotená ako bezpečnostné riziko a stožiar bol rozobratý. No vraj sa už plánuje ešte vyšší a monumentálnejší. Na blbosti by peniaze boli.
Z tohto symbolického miesta sme zobrali štýlový starý Mercedes triedy E na východný kraj mesta, kde medzi desiatkami ropných veží natáčali aj scény z Jamesa Bonda a agent Miroslav to tu pobehal seprátne pár dní pred nami. Aj keď sme šli na istotu, chvíľku trvalo, kým sme pri vyššej odbornej škole olejárskej našli pekný foto spot, odkiaľ by nás nevyháňali proaktívní vartáši. Tak či tak, je veľmi zaujímavé vidieť ťažbu v tesnej blízkostí obydlí a na niektorých miestach to vyzeralo, ako keby mal každý dom na zaprášenej záhrade vlastný vrt. Nečudo, v týchto miestach bola v roku 1846 postavená prvá vrtná veža na svete a na prelome storočí tu nielen firma bratov Nobelovcov ťažila polovicu svetovej produkcie ropy. Na ploche menšej ako 15 kilometrov štvorcových. Jednoducho úplne iné Baku ako v centre, kde sa reálny život nežije 🙂
Pomaly, ale isto nás dobiehala únava a hlavne hlad. 18 kilometrová jazda k hotelu, krížom cez celé mesto, vyšla na necelých 5 eur.
Po nákupe proviantu v susednom supermarkete sme sa obvešaní igelitkami zjavili na prahu na prvý pohľad luxusnejšej reštaurácie. Čašník sa najprv s vedúcim poradil, či nás pustia, niečo som začul o Rusoch, no nakoniec sme boli vpustení do jedného z privátnych domčekov. O chvíľu sa začali na stôl znášať rôzne dobroty a mali sme čo robiť s náložou mäsa, lavašu a šalátu. Znovu som sa cítil ako v Jerevane 🙂 Tieto dve krajiny majú až príliš veľa spoločného, ale keď stretnete Arména alebo Azera, radšej to nespomínajte. Horúce hlavy majú rovnako spoločné 🙂
Chvalabohu náš hotel sídlil v susednej budove a na izbe sme zavŕšili večer v spoločnosti miestneho koňačiku a AZ TV. Štátna televízia dookola premietala nedávne vojenské úspechy pod vedením prezidenta Ilhama Aliyeva a pevne verím, že aj náš večný vodca Robert F. sa nechá inšpirovať. Niekedy mám pocit, že aj ten náš národ si zaslúži len krátky dvor a dlhý bič. Ešte aj poďakuje.
STREDA
Exkláva
O piatej ráno budíček neúprosne zazvonil, no o pol šiestej sme márne hľadali pred hotelom vopred objednaný Bolt. Jednoducho zdrhol. Našťastie ďalší vodič, dokonca za polovičnú cenu, nás vyzdvihol cobydup a o šiestej sme opäť stáli pred zrekonštruovaným starým terminálom číslo 2. Okrem Wizzíku odtiaľto odlietajú aj vnútroštátne lety. V súčasnosti je to len spoj do exotickej exklávy medzi Arménskom a Iránom, autonómnej republiky Nachičevan. Denne premáva tam a späť 6 párov lietadiel, keďže to je jedna z mála možností ako sa sem dostať a v súčasnosti aj tak jediná pre „inostrancov“. Ďalšou (pre domácich) je 6 hodinová cesta autobusom. Cez Irán. Po rýchlom checkine sme zbehli na kafíčko do malej kaviarne s (na prvý pohľad) príjemnými cenami. Lenže kávička nebola v menu a zrazu panička chcela aby sme za 3 šálky žbrndy typu 3 in 1 zaplatili takmer 7 eur. Keď som spomenul, že Allah túto neprávosť vidí, dohodli sme sa na 4 eurách. Našťastie to bolo prvý a posledný raz, keď niekto chcel prekabátiť bielu turistu.
Embraer 190 disponuje kapacitou niečo cez 100 pasažierov, no boarding trval ako keby mala odletieť 747-čka. Dokonca sme nemohli ísť peši k lietadlu vzdialenom cca 10 metrov, no museli sme sa odviezť autobusom tak, aby sme to mali z opačnej strany metrov 30. Našťastie sme odleteli na minútu presne a vydali sa smerom na západ. Táto linka dlho lietala ponad Irán (a niekedy aj stále lieta), no v októbri 2021 Arménsko povolilo prelety nad svojím územím. Lietadlo tak ušetrí pár stoviek kilometrov a ak počasie vydá (žiaľ v našom prípade nie), pasažieri môžu obdivovať legendárne jazero Sevan.
Po 55 minútach sme pristáli na malom medzinárodnom letisku s dvoma dlhými paralelnými dráhami. Okrem pravidelných letov z Baku a Ganje sem zavíta aj Turkish z Istanbulu a samozrejme Utair do Moskvy. Po pár minútach sme vykročili na čerstvý vzduch, kde poslušne stáli v rade taxíky miestnej azer-čínskej výroby NAZ Lifan. Onedlho sa zjavil na kórejskom kočiari aj Miro, ktorý doletel v predchádzajúci večer z Ganje.
Priamo v Nahičevan city nás privítali široké, čisté, no prázdne cesty hlavného mesta. Všeobecne sa tu na čistotu dbá, čo sa o takom susednom Arménsku vôbec nedá povedať. Na jednom z mála ubytiek, honosnom Grand Hoteli, nám skorý checkin nepovolili, ale aspoň sme tu vybavili za symbolických 8 AZN na osobu bufetové raňajky. Predpoveď počasia na tento deň nevyzerala veľmi optimisticky a rozhodli sme sa preskúmať sever krajiny, kde nás veľa outdoorových aktivít nečakalo. Po dobití kreditu zopár manatmi sme sa najprv vybrali na miestnu autobusovú stanicu, kde nás privítala veľkolepá sovietska mozaika.
Hneď cez cestu sa rozprestiera na najvyššom kopci v meste obrovský prázdny park, nad ktorým samozrejme veje azerbajdžanská vlajka. Takýchto miest je po celej krajine viacero a častokrát to vyzerá, že jedinými návštevníkmi sú upratovacie čaty, ktoré tu dookola zametajú. Čo sa dá robiť, prvý prezident sa tu narodil (aj keď zlé jazyky tvrdia, že sa narodil cez horu v Arménsku), tak kult osobnosti treba dodržiavať. Dupľom, keď na týchto miestach voľakedy sídlil arménsky cintorín.
Z vrcholu by v iný deň boli pekné výhľady na mesto, no lejak sa neúprosne blížil a vydali sme sa autom na sever. Takto na jeseň, po horúcom lete, pôsobí táto časť Kaukazu ako vystrihnutá z Marsu. Po necelých 20 minútach sme zastavili pred soľnou baňou Duzdagh, vo výške cca 1100 metrov nad morom. Medzitým sa na oblohe konečne ukázala aj modrá a okolie konečne nepôsobilo tak marťansky. Soľ sa tu ťažila od 3 tisícročia pred Kristom a aj dnes sa tu ročne vyťaží okolo 6-9 tisíc ton tejto zlúčeniny nad zlato. Okrem toho sa priestory soľných baní využívajú na speleoterapiu, ktorá pomáha pri liečbe ochorení dýchacích ciest.
Verejnosti je zdarma sprístupnená asi 200 metrov dlhá chodba zarezaná priamo do hory. Na jej konci sú miestnosti, kde sa liečia pacienti a tam je samozrejme vstup zakázaný. Okrem nás tu bol len starší týpek zo Západu, ktorého sprevádzala mladá sprievodkyňa s asi najlepšou angličtinou široko-ďaleko. Žiaľ, dohovoriť sa tu je celkom zložité, miestni si zvyčajne idú nezrozumiteľnou azerbajdžančinou, mladí po anglicky veľmi nevedia a po rusky gavarja už len tí starší a menej ostýchaví.
So zregenerovanými dýchacími cestami sme sa vrátili okolo veľkého hotela s takmer 500 lôžkami, ktorý sa podľa počtu zaparkovaných áut veľmi obsadeno netváril. Znovu sme sa napojili na hlavný ťah cez Nachičevan, ktorý bol svojho času dôležitou dopravnou tepnou z tejto časti ZSSR na Irán. Dôkazom je aj riadna šírka vozovky, no premávka je veľmi slabá. Len sem-tam stretneme iránsky, azerský alebo turecký kamión. Cestu (tak ako všade v Azerbajdžane) lemujú fotky padlých vojakov z rôznych konfliktov nedávnej doby – či už prvej arménsko-azerbajdžanskej vojny zo začiatku 90. rokov, náhodných prestreliek alebo 44 dňovej vojny z roku 2020. Nové pamätné tabule z bleskovej operácie sú ešte len vo výrobe…
Na pumpe sme doplnili zásoby a po chvíli blúdenia zaparkovali v dedine Garabaghlar, pred veľmi pekne zrekonštruovaným mauzóleom. To bolo postavené aj spolu s elegantnou mešitou v období stredoveku. Aj tu sme sa stretli s mladou sprievodkyňou a v miestnom múzeu si nás (pravdepodobne) ako štyri staré vykopávky z Európy odfotili do zbierky.
Počasie sa tvárilo tak všelijako, o 25 slnečných stupňoch z predpovede spred týždňa sme mohli len snívať. Vybrali sme sa ďalej na sever s jednoduchou misiou. Severozápad republiky susedí s tromi krajinami – Arménskom, Tureckom a Iránom. Za hodinu teda môžete „navštíviť“ tri hraničné priechody, z ktorých dva sú v prevádzke.
Pravdepodobne ten najdôležitejší je priechod s Tureckom. Azerbajdžan zdieľa spoločnú hranicu s pokrvným Tureckom iba v Nachičevane a aj to len na 17 kilometroch tvorených tokom rieky Aras. Dá sa povedať, že miestni obyvatelia majú bližšie k Turecku ako k Baku. Predsa, veľký brat je hneď za rohom a dostupný po zemi, kým hlavné mesto je vzdialené minimálne hodinu lietadlom. Aj v telke radšej pozerajú turecké programy ako azerskú propagandu.
Len 15 minút autom od tureckej hranice sa nachádza bývalý hraničný priechod s Arménskom. Hranica je hermeticky uzatvorená viac než tri desaťročia. Okrem cesty tu do Arménska viedla aj dôležitá železnica, no koľajnice boli na oboch stranách dávno rozobrané. Veľmi nás prekvapila absencia akýchkoľvek checkpointov, no pre istotu sme sa priblížili len po poslednú križovatku pri dedine Heydarabad. Tá bola odznovu postavená koncom 90. rokov, keďže počas vojny bola kompletne zničená. So slzou v oku sme si zaspomínali na arménsku hraničnú dedinu Yeraskh, vzdialenú cez kopec necelé dva kilometre, kde milá pani smaží vedľa supermarketu najlepšie pirôžky v regióne. Pevne v to dúfam. V súčasnosti je reálne vzdialená po zemi 600 km cez Irán alebo 650 km cez Turecko a Gruzínsko.
Do zbierky nám ešte chýbal iránsky hraničný priechod a vyštartovali sme naspäť na juh. Opäť sme na dobre zásobenej pumpe doplnili tekuté palivo a snacky. Aj keď to bola čerpačka obľúbená u kamionistov, žiadne veľké zázemie tu nečakajte.
Po necelých 60 kilometroch sme narazili pri opustenej železničnej zastávke Shahtakhti na hraničný plot. Z diaľky bol vidieť iránsky Poldasht a nový most cez rieku Aras. Priechod bol postavený v roku 2007 ako iba druhý medzi Nachičevanom a Iránom.
Tak ako je krajina posiata zbytočnými parkami a stožiarmi s vlajkami, rovnako je tu kopec cintorínov plných zbytočných hrobov. Pri jednom takom sme sa zastavili cestou z hranice v dedinke Qıvraq.
Poslednou zastávkou prvého dňa sa stal bizarný park, ležiaci kúsok od hlavného mesta. Okrem rôznych gýčových súsoší a plastík nás zaujal vojenský Mi-8 levitujúci v tesnej blízkosti parku. Keď sme vytiahli fotoaparáty, zrazu sa objavili vojaci. Vysvitlo, že helikoptéra nie je súčasťou parku, ale susedných kasární. Slabo chránené vojenské tajomstvo.
Po prieskume severnej časti krajiny sme sa vrátili naspäť do mesta. V kvázi tradičnom shoppingu vedľa hotela sme zavítali do gruzínskej reštaurácie. Interiér a aj jedlo tu majú skvelé, ale tak zmätených čašníkov som dlho nevidel. A riešenie jazykovej bariéry by bolo jednoduché – zapísať si objednávku perom na papier.
Po večeri sme len zbehli do supermarketu na tekutý nákup. Vonku sa tak rozpršalo, že na nejaké ďalšie spoznávanie večerného mesta sa nedalo ani len pomyslieť.
ŠTVRTOK
Slnečný Nachičevan
Po raňajkách nás konečne potešili slnečné lúče a modrá obloha so zopár fotogenickými oblakmi. A to znamenalo len jediné – smer Alinja, pravdepodobne najväčšia atrakcia tejto autonómnej republiky. V plnej kráse sa po ceste nehostinnou krajinou ukázal aj susedný, hrozivo pôsobiaci vrch Ilandagh. Hora s výškou 2415 metrov sa nedá prehliadnuť. Podľa legendy jej vrchol rozťala Noemova archa, ktorá sa plavila po zatopenej Zemi aby zakotvila na svahoch legendárneho Araratu.
Keď sme zaparkovali na prázdnom parkovisku pod horou Alinja, na ktorej sa skrývala rovnomenná starobylá pevnosť, nebolo nám všetko jedno. Predsa kondička v tomto veku už nie je najlepšia 🙂 No zrazu sa zjavil sprievodca, zamestnanec priľahlého múzea a dal nám ponuku, ktorá sa neodmieta. Za pár drobných nás zobral na svojom bielom žiguláku do polcesty výšľapu. Neveril som, s akou ľahkosťou a gráciou zvládla Lada výstup po strmej štrkovej ceste s piatimi pasažiermi na palube. Bez zaváhania a zahrabania. Samozrejme, že posledných cca 1500 schodov sme si musel poctivo vyšľapať a v duchu som preklínal večerný koňačik.
No to čo nás čakalo na konci nás úplne ohromilo. Nečudo, že Alinja sa prezýva aj kaukazské Machu Picchu. To som síce ešte nenavštívil, no tieto priam sureálne výhľady nastavili latku veľmi vysoko.
Kým sme si fotili pevnosť a okolitú krajinu zo všetkých možných uhlov, milý sprievodca nám medzitým pripravil skvelý čaj. V tú chvíľu chutil najlepšie na svete. Porozprával nám aj o búrlivej histórii pevnosti, ktorá 14 rokov odolávala početnej presile armády stredovekého dobyvateľa Timura. Alinja je v súčasnosti veľkým zdrojom národnej hrdosti, no jej nedávna rekonštrukcia pôsobí tak, ako by som to pekne povedal, romanticky než historicky. O jej arménskom pôvode sa samozrejme taktne mlčí.
Až cestou dolu sme stretli prvých návštevníkov, medzi ktorými nechýbala známa dvojica „starý Západniar – mladá Nachičivanka.“ Republika je to fakt malá. Podľa sprievodcu navštívi pevnosť počas sezóny za jeden deň okolo 5-6 zahraničných návštevníkov a možno tucet domácich. Úplne si viem predstaviť tie zástupy turistov, ak by niečo takéto bolo už len v susednom Turecku, nieto niekde v Európe. Dolu sme si ešte prezreli artefakty v múzeu, skoro som sa znovu prežehnal pred fotografiou prezidentov, Miro vyplatil dvacku sprievodcovi a spokojní sme sa rozlúčili s týmto (doslovne) dychberúcim miestom.
Z pevnosti sme si všimli na druhej strane údolia stavbu pripomínajúcu kostolík. To sa nám veľmi nepozdávalo a razom sme šli toto allahorúhačstvo preskúmať. Žiadny kostolík sa nekonal, v dedinke Khanagah sa rozkladá zrekonštruovaný komplex hrobky s mešitou. Voľakedy sa v okolí nachádzali aj ruiny arménskeho chrámu sv. Juraja, no tie boli niekedy začiatkom 21. storočia zrovnané so zemou. Progresívne.
Cez dediny plné detí vracajúcich sa zo školy sme sa vrátili na hlavný ťah. Po ceste sme sa na pár minút vydali v Romanových šľapajách a nafotili nádherný plynovod. Roman separátne navštívil Nachičevan pár dní pred nami a stal sa najlepším travelautistom.
Z Alinje sme len za polhodinu boli znovu na dôležitom mieste – hraničnom meste Julfa, kde sa do roku 2007 nachádzal jediný priechod do Iránu, a tým pádom aj jediná pozemná cesta do Azerbajdžanu samotného (cez Turecko a Gruzínsko je to predsa oveľa ďalej). Obklopení ostnatým plotom sme sa zastavili kúsok od iránskej hranice, na kraji dediny Gulustan. Tu sa týči na pozadí iránskych hôr impozantné mauzóleum vybudované z ružového pieskovca. Originálna stavba sa datuje hlboko do stredoveku, no tak ako väčšina pamiatok v krajine, aj táto hrobka bola nedávno zrekonštruovaná. Takto na hranici sme si uvedomili jednu zaujímavú vec – Azerbajdžan je sekulárna krajina a za celý čas sme nezačuli spev/vyhukovačky muezínov zvolávajúcich na modlitbu. Ale na tomto mieste ich bolo počuť – z Iránu.
V Julfe je okrem cestného hraničného priechodu do Iránu aj dôležitý železničný uzol. Trať z Nachičevanu sa tu rozdeľuje na dva smery – jeden funkčný cez rieku Aras do Iránu a druhý do Arménska. U východných susedov boli koľajnice dávno vytrhané, no plánuje sa železničné spojenie so zvyškom krajiny cez Irán. Ako latentý šotouš som zbehol na obhliadku sympatickej vlakovej stanice. S prekvapením som zistil, že odtiaľto stále premávajú vlaky smerom do Nachičevanu a končia na severe v meste Sharur. K nejakému grafikonu som sa stále nedopátral, len pred pár rokmi sa dalo pokračovať aj do Iránu, tak uvidíme čo prinesie budúcnosť.
Po ceste ako vystrihnutej niekde z Arizony sme sa vrátili naspäť do hlavného mesta.
Tu sme tentokrát v shoppingu navštívili tureckú reštauráciu. Na chvíľu sa tu zjavil aj čašník z gruzínskej pobočky, no keď nás zbadal, radšej rýchle cez kuchyňu zdrhol. Jedlo bolo znovu skvelé, dokonca ani objednávka nebola popletená. Na terase sme ešte zadelili kávičku pod gýčovým orlojom a po zhodnotení našej časovej rezervy nám nezostalo nič iné, len oželieť hodinu cesty vzdialené vysokohorské jazero Batabat. Ako naturálnu alternatívu sme zvolili blízku roklinu s jaskyňou Ashabi Kahf.
O tomto mieste, „jaskyni Siedmich spáčov“, sa vraj píše v 18. kapitole Koránu a toto pútnické miesto navštívia desiatky tisíc návštevníkov ročne. Hlavne počas pútí. Takto vo štvrtok poobede nás tu mohlo byť dokopy asi dvadsať, no vidieť, že turistická infraštruktúra tu je vybudovaná. Desiatky schodov nás nepotešili, ale poobedná prechádzka v tieni skál prišla vhod. Na konci návštevy sme neodolali posedeniu pri čaji v jednom z altánkov pri vstupe do rokliny. Neviem ako tu miestni môžu niečo zarobiť, kanvica čaju pre štyroch nás vyšla len niečo cez euro.
Tesne pred Nachičevanom som zistil veľmi nemilú vec. Asi niekde v Julfe sa mi telefón prihlásil na iránsku sieť a automaticky zmenil časové pásmo. V tejto islamistickej republike sú tak revoluční, že majú o polhodinu menej ako zvyšok regiónu. Čas odletu do Baku sa neúprosne blížil a nezostalo nám nič iné, len zopár pamätihodností v meste omrknúť len tak z „rýchliku.“ Škoda, no aspoň mám ďalší dôvod sa vrátiť, no to verím že po zemi.
Hodinu a pol pred odletom sme sa znovu zjavili na malom letisku. Miro odovzdal mašinu, chvíľku sa naťahoval s panáčikom, ktorý od neho chcel vymámiť 50 manatov za puknutý podblatník. Videozáznam auta pri predávaní toto nedorozumenie vyriešilo a mohli sme sa vydať na check-in. Po obdržaní palubných lístkov sme na lavičkách dopili pivá. Po kontrole sme sa zjavili pri gejtoch, kde to architektúrou a farbami pripomínalo náhodný americký mall z 80. rokov.
S poslednými lúčmi slnka sme sa vzniesli do nebies, keď sa zjavil v plnej kráse legendárny Ararat. Naozaj pohľad pre bohov. O pár minút sme opustili vzdušný priestor Nachičevanu, mimochodom prvej časti ZSSR, ktorá vyhlásila nezávislosť 20. januára 1990, niekoľko týždňov pred oficiálne prvou Litvou. Po necelej hodine letu rovnakou trasou ponad Sevan a celý Azerbajdžan sme zaparkovali pred terminálom 2. Znovu sme si počkali na autobus, dokonca aj stará babička, ktorej počas letu merala letuška tlak, mohla prejsť so sprievodom 10 metrov priamo do terminálu. Ale nie, musela sa po svojich došuchtať k autobusu, vyštverať sa do kabíny a potom sa držať o život.
Priamo v centre nás čakalo nemilé prekvapenie. Na adrese vopred rezervovaného hotelu City Inn sa nachádzala iba recepcia, kde sme urobili checkin a potom nás recepčný previedol do neďalekého Best Center hotelu. Ten až taký best nebol, no o tomto čase a v tomto stave sa nám nechcelo protestovať. Cenou útechy bola skvelá lokalita, len pár krokov od hlavnej pešej zóny Nizami. Kým nerozhodný vospolok hľadal vhodný podnik, ja som preventívne rýchlo strelil skvelú šavarmu na ulici a dobre som spravil. V generickej expat pivárni s biednym lokálnym pivom Xirdalan si chlapci objednali burgríky, ktoré im priniesli po hodine. Studené. Samozrejme, že hranolky, ktoré dostali ako ospravedlnenie som spráskal aj ja. Malé životné úspechy.
PIATOK
Baku
V piatkové ráno sme sa nemali kam ponáhľať. Biedne raňajky začínali až o deviatej a brány prvej „atrakcie“ sa otvárali o desiatej. Boltom sme sa presunuli na východný koniec prímorskej promenády, kde sme sa zhodli, že táto voda na kúpanie veľmi nie je.
Úspešná 44 dňová vojna z roku 2020 sa stala symbolom národnej hrdosti a sily Azerbajdžanu vedeného udatným prezidentom. Niet sa čomu čudovať, v 90. rokoch dostali od Arménov na búdku, stratili kontrolu nad Náhorným Karabachom a Nachičevan zostal v izolácii. No kým Arméni takpovediac zaspali na vavrínoch a spoliehali na prípadnú podporu Ruska, Azeri začali peniaze z nerastného bohatstva investovať do armády a hlbších vzťahov s Tureckom. V tejto vojne sa po prvýkrát preslávili turecké drony Bayraktar, proti ktorým nemali vojská Arcachu a Arménska žiadnu odpoveď. Rusi samozrejme na pomoc neprišli, keďže podľa medzinárodného práva si Azerbajdžan len bral pod kontrolu tie územia, ktoré mu oficiálne patrili.
Dnes v tieni mrakodrapov odpočívajú desiatky kusov zničenej alebo ukoristenej armádnej techniky v parku „vojenských trofejí“. Ten sa pri svojom otvorení na jar 2021 stal terčom medzinárodnej kritiky – je niečo iné vystavovať zničenú techniku a iné prestrelené helmy arménskych vojakov, alebo ich zobrazovať v podobe dehumanizujúcich voskových figurín.
Po kritike boli tieto prvky odstránené a koniec koncov je to zaujímavé miesto. Škoda len 10 manatov za vstup (čakal by som zdarma, aby sa pochválili), no niektoré veci sú tu spracované na vysokej úrovni – napríklad systém arménskych bunkrov a zákopov, alebo niekoľko stupňov obranných línií.
Človeka až zamrazí, keď si predstaví, že by tam musel s puškou v ruke behať skrčený hore-dolu a vyčkávať útok nepriateľa. No žiaľ, ani v 21. storočí sa človek nepoučil.
Môj plán navštíviť bahenné sopky v Gobustane veľký úspech nezožal a vybrali sme sa na prieskum spojený s oddychom v centrálnom Baku. Prvou zastávkou sa stali „paddoky“ Formule 1 zakrývajúce sídlo vlády. Inšpirovaný autoritatívnymi režimami zo Zálivu, aj Aliyev si pred pár rokmi vydupal na mestskom okruhu Baku závod F1. Mestský okruh má takmer presne 6 kilometrov a trasa vedie popri Baku Boulevard a okolo historického centra.
Smerom k osvedčenému kebabu sme si všimli budovu goticky vyzerajúceho kostola. Na nej nebol žiadny kríž, no zvnútra sa ozývala hudba. Pôvodne luteránsky kostol Spasiteľa bol vysvätený v roku 1899, no napriek prosbám veriacich bola miestna evanjelická komunita v roku 1936 rozpustená a o rok neskôr bol pastor a sedem ďalších veriacich popravení. To je tak, keď veríte Moskve. Budova ale zázrakom prežila a teraz je z nej koncertná sieň.
Po doplnení kalórií nastal čas otestovať aj metro. To začalo svoju históriu v roku 1967 a podobne ako iné systémy sovietskeho typu, aj tu sú stanice hlboko pod zemou. Dnes tu operujú 4 linky na 27 staniciach, no pre turistov nemá zatiaľ veľký význam (spojenie s letiskom je ešte len vo výstavbe), trasy vedú mimo tradičných turistických chodníčkov. Maximálne sa dá využiť spojenie z hlavnej železničnej stanice (28 May) na kraj starého centra (Icherisheher). Tento krátky presun sme využili aj my, no až taký nával sme nečakali. Do prvej súpravy sme sa nezmestili (a to do nej tlačili pasažierov ako v Tokiu), no druhá prišla o minútu neskôr a dokonca sme si aj sadli. Žiaľ, v roku 1995 bolo toto metro svedkom najtragickejšej udalosti tohto dopravného systému, kedy pri požiari zahynulo okolo 300 pasažierov. 90. roky boli aj v tomto regióne obdobím temna.
Z podzemia sme sa dlhočizným eskalátorom vyštverali naspäť na zemský povrch. Vonku riadne pripekalo a aj tak povrchne sme prebehli staré centrum Icherisheher. Zákutí a zaujímavých miest tu je na malej ploche habadej, no ostré poobedné slnko neprialo fotografickým nadšencom.
Okolo extravagantnej budovy múzea kobercov sme prešli znovu ku Kaspiku.
Ešte divokejšia budova je nákupné centrum Deniz. To bolo šikovne otvorené v marci 2020 a stavba v tvare lotosového kvetu je najväčším shoppingom na Kaukaze. Nám stačila prítomnosť supermarketu hneď pri vchode, kde sme nakúpili tekuté dobroty, semiačka, paličky a všetko sme svorne spráskali na lavičke v tieni s výhľadom na Baku Boulevard. Hard city life.
Krásne výhľady pokračovali trochu vyššie v novom parku Chemberekend otvorenom len minulý rok. Kraľuje mu 147 metrov dlhý most pre peších, dve terasy s parádnou panorámou a tisíce vysadených rastlín a drevín. Takto z nadhľadu by človek nikdy nepovedal, že Baku bolo voľakedy sovietska metropola. Keby radšej po krajine vyrastali takéto architektonicky premyslené oddychové zóny a nie bezduché megalomanské „pútnické miesta“ v strede ničoho spojené s kultom osobnosti. Jediné, čo pripomenulo sovietske zvyky, boli verejné WC-ka. Všetko tip-top, no hajzelujo nevedel rozmeniť bankovky a až po dlhom rozmýšľaní si vystačil s trošku menším obnosom. Cikanie 3+1 zdarma.
Pomaly sa začalo stmievať a mikiny, ktoré sme nechali na izbe, by aj prišli vhod. Dolu kopcom sme zbehli jedna radosť, no keď Miro zbadal, že ideme okolo podniku, kde pred pár dňami popíjal pivíčko s Romanom, rýchlo sme upravili trasu. Áno, ako traja retardi sme šli každý inak do rovnakej destinácie. Po pár pollitrákoch a neplánovanej večeri sme zbehli na neďaleký hotel, zobrali teplejšie oblečenie a nechali sa odviezť pod legendárne Flame Towers. Trojica ikonických mrakodrapov pred desiatimi rokmi započala éru rastu mesta do výšky. Neprajníci tvrdia, že z troch veží je obsadená iba jedna, kde sídli hotel Fairmont. Taký malý Potemkin. Pri prvej návšteve sme nemali šťastie na svetelnú šou, no v tento piatkový večer hrali v národných farbách, ktoré striedali animácie plameňa a vlajkonosiča. Veľmi efektné.
Kúsok od veží sa na kopci nachádza Aleja martýrov, cintorín a pamätník tým, ktorí zahynuli počas tzv. Čierneho januáru, kedy Sovietska armáda počas nepokojov zabila vyše stovky obyvateľov mesta. Rovnako sú tu pochované aj obete prvej vojny o Náhorný Karabach. No čo sem najviac láka je parádny výhľad na nočné mesto z parku Dagustu, do ktorého sa dá vyviezť aj funikulárom, prvým a jediným v krajine.
Nabažení nočnou panorámou sme sa vrátili naspäť na hotel, no ešte predtým sme u Ibrahima v uličke zadelili skvelé grilované mäso. Čo viac si žalúdok môže priať po dvadsiatej druhej hodine.
SOBOTA
Rozlúčka s Baku
Piatkové protisvetlo v starom centre nám s Vladom „nedalo spať“ a o siedmej ráno sme sa vymotali do ľudoprázdnych uličiek. Na Námestí fontán sme objavili skrytý a hlavne opustený arménsky kostol. Možno by ho aj zbúrať chceli, no pravdepodobne by medzinárodná odozva nebola príjemná. Tak ho aspoň nechávajú napospas prírode. Ranné svetlo nesklamalo a v okolí Panenskej veže sme si v kľude nafotili tie klasicky gýčové pohľadnicové zábery. Fakt zaujímavé ako dokáže byť prázdne centrum dvojmiliónovej metropoly.
O pol deviatej sme sa vo štvorici vybrali z hotela k poslednej zastávke výletu, instantnej architektonickej klasike z dielne Zahy Hadid – Centru Heydara Aliyeva. Od svojho otvorenia v roku 2012 sa stala spolu s Flame Towers jedným zo symbolov moderného Baku. V osem poschodovej budove postavenej v štýle dekonštruktivizmu sa nachádza auditórium pre 1000 návštevníkov, konferenčné priestory, výstavisko a múzeum. Dnu sme sa nedostali, budova bola obohnaná zábradlím a každých 30 metrov postával SBS-kár. Netušil som, že ukončenie astronomického kongresu je tak bezpečnostne náročná udalosť.
Z Centra sme to mali prvotne namierené priamo na letisko, ale ešte sme si dali výlet naspäť do hotela pre Mirovu bundu. V termináli sa medzitým nazbieralo reálne niekoľko stoviek ľudí čakajúcich na checkin. Rodinní príslušníci sa miešali s pasažiermi, rady sa rôzne vlnili … no trvalo dobrú polhodinu, kým sa rodiny rozlúčili, dedko odlietajúcej babke skoro uvalil a nám sa v rukách ocitli palubné lístky. Tie boli dôkladne skontrolované viackrát – na bezpečnostnej kontrole, pasovke a dokonca si ich kopírovali a fotili do telefónu aj v salóniku. Tu sme vybavili raňajky, no presne polhodinu pred odletom začali z gejtu naháňať posledných pasažierov. Tak nás vystresovali, že sme ani nestihli nakúpiť koňakové suveníry v dutyfree. Samozrejme, že na palube sme čakali ďalších 15 minút na oneskorencov …
Spiatočný let to nebol veľmi príjemný. Stredná sedačka a plánovaný čas 3 hodiny 50 minút. To nechceš. Aspoň Vlado mal pri okienku na pravej strane výhľady na Kaukaz ako z katalógu.
Našťastie sme odleteli načas a po prílete do Budapešti sme boli rýchlo vybavení na e-gates. V Spari sme dokúpili zásoby a na najbližšom mekáči vychutnali maďarskú špecialitu – bravčový burger s pikantnou omáčkou. Taký vo Felvidéku nemáme.
Nachičevan sa stala destináciou, ktorá prekonala všetky očakávania. Načítaného som mal o tejto exkláve relatívne dosť, ale stále som čakal zanedbanú a zaprášenú polopúšť s jednou lepšou turistickou atrakciou, plnú policajtov, zaseknutú niekde v 90. rokoch. Nepopieram, že to by ma tešilo možno ešte viac, ale tento zabudnutý kraj zastrčený medzi Arménskom a Iránom môžem smelo označiť za skrytý poklad Kaukazu. Narozdiel od takého Gruzínska tu nezakopávate o turistov z celého sveta a veľkosť tejto malej republiky garantuje rýchle presuny z jednej strany na druhú. Áno, turistická infraštruktúra tu je v plienkach, no nič na čo by sme neboli zvyknutí zo susedného Arménska, kde sa bez auta mimo Jerevanu a Sevanu len ťažko niekam pohnete.
Tento kus Azerbajdžanu treba navštíviť ešte predtým ako bude priamo spojená s materskou krajinou. Len pred pár dňami bola slávnostne zahájená stavba cestného a neskôr železničného spojenia cez Irán. Lenže tak ako Azeri 30 rokov snívali o návrate Karabachu, rovnako by si priali aj kontrolu nad strategickým koridorom Zangezur. A ten sa v súčasnosti nachádza kde inde ako na juhu Arménska. Jeho obsadením by nielen spojili Azerbajdžan s Nachičevanom, no hlavne by sa splnil jeden z veľkých panturkických snov – priame spojenie Turecka s Kaspickým morom a posilnenie tureckého sveta zahŕňajúceho nielen Azerbajdžan, ale aj krajiny Strednej Ázie. A to je veľké lákadlo pre fúzkatých diktátorov, ktorým sa bez problémov prepiekla de facto genocída etnických Arménov v Karabachu, ktorým nezostalo nič iné, len po bleskovej vojne za pár dní utiecť do Arménska.
Úprimne, medzinárodné spoločenstvo má teraz „závažnejšie“ problémy ako anexiu pár stoviek kilometrov štvorcových v Bohom zabudnutej hornatej krajine, s ktorou by mal problém okrem Arménska maximálne Irán. A ten veľa spojencov v regióne nemá. Pevne verím, že sa budem mýliť, no „window of opportunity“ je otvorené dokorán.
P.S.: A čo Baku? To je metropola na svetovej úrovni, ktorú našťastie influenceri z našich končín ešte neobjavili.
Děkuji, opět paráda!
dakujem:)