Trnava vs. Solún /FOTOBLOG/

Príbeh z dávnych čias, z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia, počal prvú novembrovú sobotu, kedy som sa po dlhom čase stretol s trnavskou partiou na pive. Samozrejme, že som bol dotlačený niečo vymyslieť (niežeby som sa veľmi bránil), aby aj rodinne založení páni mali dôvod vypiť si začiatkom pracovného týždňa. Najlepšie niekde pod južanským slnkom. Medzitým Spartak vyhral nad Michalovcami a o pár hodín neskôr som s promile dokázal oslavujúcemu kapitánovi, ktorý sa pri nás žoviálne pristavil, že fanúšik futbalu veľmi nie som a hráčov som si musel googliť. Zobral to športovo a keď som už googlil, vygooglil som lacné letenky s Ryanair z Bratislavy do Solúnu na 24 hodinový výpad s odletom o tri týždne.

NEDEĽA

V nedeľu podvečer sme sa naozaj po troch týždňoch stretli na trnavskej železničnej stanici, v Albatrose si pripili na cestu a naskočili do nového Stadleru, ktorý som konečne mohol premiérovo otestovať. A samozrejme pripiť si. Slováci na výlete.

Cesta na letisko pokračovala 61-kou a možno by sme ju zvládli aj bez prestávky, keby niektorí členovia osádky nemali mechúr ako priemerný škôlkar a 20 minútovú jazdu sme tak museli rozdeliť na dve etapy. Letisko tradične zívalo prázdnotou a hneď sme si to po kontrole namierili do salónika. Obsluha sa nad nami nezľutovala a odmietla akceptovať kreditky našich manželiek so vstupom zdarma. Po prvýkrát som tak zaplatil za vstup pre hosťa, čo v prípade mBank bolo ešte znesiteľných 18 eur. Ale párky žiaľ neboli 🙁

Našťastie sa žiadny denied boarding nekonal a let odletel na minútu presne. Prelet do Solúnu ubehol ako voda a po 78 minútach sme pristáli na gréckej pôde. Rozlúčili sme sa so sympatickým starším letušom, ktorý pôsobil tak, že po 30 rokoch vo vedení Národnej banky to radšej nechal a šiel si polietať ako palubný personál.

Jazdu do centra sme mali zdarma vďaka nefungujúcej mašine na lístky, do ktorej sa každý snažil hodiť mince, no za celých 40 minút žiadny lístok nevydala. Vyskočili sme kúsok od hlavného námestia pomenovanom po Aristetolovi, kde sa pomaly ale iste rozbiehala adventná atmosféra a zakotvili na neskorú večeru v nonstop rodinnej reštaurácii Tsarouchas. Jej história siaha do polovice 20. storočia a je preslávená svojou držkovou, no my sme si vybrali zopár špecialít pevnejšieho skupenstva a zaliali naozaj výborným miestnym pivom Nymfi. Na to, že bola nedeľa jedenásť hodín večer, tak taverna bola plná hostí, podobne ako mnoho iných ustanovizní v okolí. Jednoducho la dolce vita alebo ako Gréci vravia – Γλυκιά ζωή.

Po rýchlom self-checkine na prekvapivo veľkom apartmáne sme vyrazili do ulíc. Najprv sme to nasmerovali do veľmi príjemného baru Elefantas, kde som po 20 rokoch, čo sa pohybujem na Balkáne zistil, že mastika nie je masticha a to nie je ouzo. Jednoducho mastika je bulharsko-macedónske ouzo (aka francúzsky pastis), ktorého anízový opar naozaj nemusím cítiť, no grécka masticha je vyrábaná zo živice špeci pistáciovníka pôvodom z ostrova Chios. Tá už pitná bola.

Po záverečnej sme sa presunuli do rockového baru s nekonečným výberom pitiva Kafodeio, no Aviation gin propagovaný Ryanom Reynoldsom pôsobil viac ako lacná voňavka než dôstojná kapurková. Samozrejme, že cestou naspäť museli byť niektorí členovia osádky veľmi vokálni a vyhukovať pri stráženej synagóge, kde nás zastavil na legitimáciu riadny grécky príslušník v plnej zbroji. A hádajte kto pri sebe jediný nemal doklady? Rukovoditeľ Anton, ktorý si ich nechal radšej na izbe. Ponuku ísť na policajnú stanicu a tam overiť totožnosť som s radosťou prijal, no keď som požiadal o kontakt na ambasádu, mrzutý Papadopoulos nás s výstrahou pustil.

PONDELOK

Štyria otcovia malých detí jednoducho dlho spať nevedia a o desiatej sme vykročili do ulíc slnkom zaliateho Solúnu. Vymotali sme sa z bludiska podobných obytných budov, ktoré pre riziko zemetrasení príliš do výšky ťahať nemohli, a zasadli sme na kafíčko a skvelý burek (ber si príklad Tirana) na rušnej križovatke, v jednej z pobočiek siete kaviarní Bruno.

Odtiaľ to bolo len kúsok k začiatku niekoľko kilometrov dlhej promenády na brehu Solúnskeho zálivu. Z prístavu, kde teraz kotví v podobe múzea torpédoborec HS Velos, počas sezóny premáva k Bielej veži a ďalej na pláž Peraia loďka. No aj mimo sezóny boli panoramata skvelé.

Na Aristetolovm námestí sa už zdobil vianočný ihličnan, no mňa skôr zaujala malá expozícia v podobe modelu metrovagónu. Koncom novembra, po takmer 20 rokoch výstavby, otvárajú prvú linku metra s 13 zastávkami. Slečny-promotérky boli buď tak nadšené mojimi otázkami alebo sa ma chceli zbaviť a dostal som do daru magnetku. Profit. Kto by to bol inak povedal, že skrachované Grécko sa zmôže na metro aj v Solúne. Stredoeurópsky zatiaľ tiger spinká a pomaly pĺzne.

Pobrali sme sa ďalej na sever, kde sme sa pri rozsiahlom archeologickom komplexe rímskeho fóra zastavili na kofeín a zápražku v ospalom Blues bare a vydali sa do výšin.

Strmými uličkami štvrti Ano Poli, kde sa spojky pália jedna radosť, sme sa vyštverali k pozostatkom hradieb, ktoré voľakedy ochraňovali toto historické mesto. Mierne nás prekvapil veľký počet opustených budov, priam až ruín, ktoré lemovali úzke cesty inak plné pekných domov v tradičnom gréckom a osmanskom štýle.

Cieľom výšľapu boli výhľady spred veže Trigoniou, ktoré nesklamali. Nie všetci si ich ale mohli užiť, nočné mastichy, giny a pivečká nepovedali svoje posledné slovo. Nie nadarmo starí rodičia vraveli – Keď si bol pacholkom v noci, buď pacholkom aj cez deň.

Výber a najmä cenotvorba turistických reštaurácií s výhľadmi nás veľmi nezaujala a zbehli sme dolu do vytipovanej taverny Odysseas. Obsluhu som poprosil, nech pripravia nejaký mix pre mäsožrútov, prílohy a pivo. V skratke – za 30 eur sme sa v súlade s príslovím Slovákovi je vtedy dobre, keď mu je dobre zle, luxusne prežrali a to nám zostalo ešte jedla minimálne pre dvoch. Najlepšie ale na tom celom bolo, že žiadnej položke sa nedalo chuťovo nič vytknúť.

Okolo naozaj historickej Rotundy a oblúku cisára Galéria sme sa pregúľali na rušnú pešiu zónu tvorenú asi kilometer dlhou ulicou Dimitriou Gounari. Tá nás doviedla naspäť k vode, priamo k symbolu mesta.

Biela veža je podobne ako veža Trigoniou pozostatkom hradného opevnenia mesta a skôr zaujme jej okolie ako stavba samotná. Z brehu aj v tomto období vyrážajú výletné lode, na ktoré je vstup zdarma, no treba si zakúpiť aspoň za pár eur nejaký ten drink. Vospolok tento nápad veľmi nezaujal, a tak sme sa prešli dlhočiznou prímorskou promenádou Nea Paralia k veľmi zaujímavej umeleckej inštalácii v podobe štyridsiatich dáždnikov týčiacich sa k oblohe. 92 ročný autor, sochár Giorgios Zongolopoulos, dobre vedel už v roku 1997, že príde Instagram a toto miesto určite patrí medzi najfotografovanejšie v meste.

Prešli sme sa k 5* hotelu Makedonia Palace Hotel, kde sme skontrolovali kvalitu sociálnych zariadení, prebehli cez rušnú cestnú tepnu a v supermarkete nakúpili nejaký ten proviant na západ slnka.

V tomto období zapadajúce slnko o piatej večer prišlo vhod a lúskajúc pistácie sme si užili pestrofarebnú rozlúčku s prvým pracovným dňom týždňa. Inak nedalo sa nevšimnúť, že priľahlý veľkorysý cyklochodník využívajú najmä elektrifikované dopravné prostriedky ako kolobežky alebo e-bajky. Vlastnou silou sa premiestňovalo len minimum jazdcov. Kde sa podela tá bájna antická kalokagatia.

Promenáda sa slušne zaplnila, z oparu sa vynoril monumentálny Olymp, najvyšší vrch celého Grécka. Ten sa týči do temer trojkilometrovej výšky a so svojou prominence alebo relatívnou výškou patrí dokonca medzi najvyššie v Európe. Pod dohľadom tejto mýtickej hory sme sa znovu prešli okolo Bielej veže k hlavnému námestiu.

V nohách sme o tomto čase mali takmer 30 tisíc krokov a po celodennom motaní sme okolo šiestej dorazili naspäť na apartmán. Tam kde Solúnčania len začínali, my sme dávno skončili. Holt, južanská mentalita a biorytmus je úplne iný.

Na koniec výletu sme samozrejme stresu trochu zažili. 3 hodiny pred odletom sme dorazili na zastávku autobusu, no čo sa nestalo, polícia zrazu uzatvorila ulicu práve naším smerom. Ani po 15 minútach sa nič nedialo a nastal čas na taxík. Uber sa tváril, že hľadá nejaké autá, no ani po dlhých minútach a prázdnych sľuboch sa žiadne nenašlo, no našťastie po prvotných technických problémoch som rozbehol appku FreeNow a onedlho sme nasadli k zhovorčivému taxikárovi. Vraj sa v meste začala demonštrácia za práva žien a policajti preventívne uzatvorili niektoré ulice. Práva žien podporujem, ale aj práva mužov na odlet 🙂

Taxameter na konci jazdy ukazoval férových 16 eur, no taxi z/na letisko jazdia za fixnú cenu, ktorá bola v našom prípade dvojnásobná. Čo už, v noci sme to mali busom zdarma, teraz za príplatok. Vesmír zostal v rovnováhe. Let do Bratislavy patril medzi posledné a na letisku to tak aj vyzeralo. Na kontrole nás bolo len zopár pasažierov a rovnako aj biedny salónik po rýchlej návšteve onedlho uzavreli.

Po 27 kilometroch v nohách nás na palube Ryanair znovu rozhádzal, no vďaka Diovi sme vyfasovali voľné trojsedačky. Pred odletom nás privítal známy letuš z NBS a prebral som sa niekde nad Novim Sadom. Na pristávaciu dráhu sme dosadli o 23:41, po desiatich minútach sme nastúpili na odvoz (vďaka Anka) a po ďalších dvadsiatich zišli z diaľnice. Radosť prilietať na bratislavské letisko, len keby tých letov bolo viacej…

Ako zhodnotiť túto náročnú retardovanú otočku? Solún som navštívil po 8 rokoch, no vtedy ma koncom septembra veľmi neočaril. Zaprášené, rozkopané, spotené mesto plné zvláštnych indivíduí (tie sme tentokrát statočne nahradili my), ktoré potešilo maximálne dobrým gyrosom a relatívne slušnou mestskou plážou Peraia. Ale koncom novembra 2024 mesto zanechalo oveľa lepší dojem. Samozrejme, že za 90% zážitku môžem vďačiť ukážkovému počasiu, ale vôbec to tu na ten deň-dva nie je zlé. Treba trochu spomaliť, sadnúť si na terasu a vychutnať ľadové freddo capuccino, ktoré pomaly vytláča legendárne frappé. Nie je sa kam ponáhľať, toto mesto tu stojí od 3. storočia pred naším letopočtom a ešte aj chvíľu bude. Jednoducho eudaimonia.