Čiernomorský víkend

Každý rok sa objaví nová Ryanair destinácia z bratislavského letiska, do ktorej sa zo začiatku dá podozrivo lacno dostať. Či to bolo voľakedy Miláno, Brémy alebo neskôr Berlín a srbský Niš, cena sa často držala okolo 20 euro. Tento rok čierny Peter pripadol na čiernomorské letovisko Burgas, kde írska aerolinka koncom marca otvorila základňu. S kolegom z fóra Romanom sme dali (ako by povedal bývalý prezident) „kopy do hlavy“ a vymysleli sme si víkendovú otočku s letenkami za 6 euro. Samozrejme aj lacné lety majú svoju cenu a namiesto Bratislavy sme naplánovali návrat do Krakowa. Načo zbytočne míňať dovolenkové dni, 33 máme až o rok a musíme sa uspokojiť s menším obnosom voľna.

V druhú aprílovú sobotu som sa zobudil pol hodiny pred budíkom –  pol piatej ráno. Dôchodca. Ale dobre sa stalo, skontroloval som rýchlik do Bratislavy a samozrejme na mňa vyskočilo 40 minútové meškanie. Vyskočil som teda aj ja, rýchlo vybavil ranné rituály, zobral batoh, rozlúčil sa s Monči a pred piatou som už sedel v osobáku. Kúpiť byt nachádzajúci sa 200 metrov od trnavskej stanice bola dobrá investícia. Ranný vlak nesklamal, plno mladých opilcov a rôznych indivíduií. Z nich vytŕčal jeden prípad, ktorý si chcel od sprievodcu kúpiť lístok do Malaciek, ale medzitým zaspal na mechu s handrami. Keď vlak zastavil o pár minút neskôr v Cíferi, opýtal sa sprievodcu, či už je v cieli. Ten len s kľudom v hlase odvetil „vystupovať“ a chlapík poslúchol. Ktovie kedy sa nakoniec na to Záhorie dostal.

Šikovne a lacno

Na bratislavskej stanici to nebolo o nič nudnejšie. Pri čakaní na bagetu sa do radu postavili dve vyžité dievčiny, ktoré sa vracali z „nočnej“. Hneď zaujali mládenca s jedným kebabom v ruke a druhým promile v krvi. So záujmom si ich premeral a promptne sa spýtal z akej párty idú. Najstaršie remeselníčky len stroho odpovedali – „my sme párty.“

Pár zastávok pred letiskom pristúpil do busu aj Roman a za romantického východu slnka sme sa doviezli k vzdušnej bráne Slovenska. Tu nás za pasovou kontrolou nemilo prekvapil zatvorený obchodík. Dobre som tento slovenský biznisplán ohejtoval, ale našťastie o pár minút otvorili a my sme za normálny peniaz mohli dokúpiť tekutiny. Na gejte nám akčné slečny označili nálepkami batohy, ktoré sme mali pri lietadle odovzdať do podpalubia. Ja som sa asertívne vyhol tejto nemilej povinnosti, ale Roman toľko šťastia nemal.  Nemám problém si priplatiť za rozumný servis, ale to, že chcú peniaze za to, aby mi nezašpinili, príp. nepoškodili batoh, je už prisilná káva.

Na burgaské letisko sme z juhu prileteli o pol jedenástej miestneho času. Aj tu majú radi autobusy, ktoré nás bezpečne odviezli pár metrov k novému terminálu, dokonca do mimo- schengenskej časti. Veria si Bulhari, aj keď si asi pár rokov ešte počkajú. Na pasovke si dali záležať a reálne sme sa ocitli na bulharskej pôde pol hodinu po pristátí. Tu sme vybavili bankomat, vyzdvihli kľúče od nášho japonského tátoša a opustili prázdny terminál, ktorý ešte len čaká na letný nával.

Vegan voda by nebola?

Burgas sa blíži

S riadne doškriabaným Suzuki Baleno s jednolitrovým turbobenzínom sme vyštartovali na sever. Po chvíli nás zabrzdila na niekoľko kilometrov stavba novej cesty. V bulharskom ponímaní to znamená zrušiť cestu pôvodnú č.9, po celej šírke a dĺžke navoziť ostré kamienky a nechať to na osud. Pneumatiky to vydržali a v známom mestečku Slnečný breh sme sa vydali hľadať občerstvenie. Rýchlo sme zistili, že to mimo sezóny a počas ortodoxnej Veľkej noci tak ľahké nebude. Letovisko pôsobilo ako z dystopického filmu – ľudoprázdne a zatvorené, od bizarných akvaparkov po nonstop supermarkety. Zachránila nás malá pekáreň, kde sme si pochutnali na bulharskom bureku – banitsi a káve z automatu. Nealko sme dokúpili v susednom obchodíku a pokračovali v ceste.

Príprava na leto

Serpentínami sme prefrčali skoro až k pláži Irakli, pred ktorou sme odbočili smerom do dedinky Emine. Nasledovalo niekoľko kilometrov ľahšieho offroadu, kde sa rozbitý asfalt striedal s kamenistou cestou a štrkom. Pneumatiky nás znovu podržali. Na konci cesty nás uvítala scenéria ako z pobrežia niekde v Škótsku – rozbúrené more, silný vietor, maják na kopci a strmé útesy.  Mys Emine/Emona za tie nervy za volantom stojí, len škoda, že maják nie je prístupný. Nachádza sa totiž na vojenskej základni. Asi by sa tam dalo dostať cez zvalený plot, ale premávala sa tam Lada, tak sme sa radšej držali v bezpečí.

Suzuki to zvládlo

Mys Emine

Rodinná

Cestou späť sme sa zastavili aj na pláži Irakli, ktorá podobne ako letisko len čaká na sezónu. No tieto pláže bez davov majú niečo do seba. Nezdržali sme sa dlho a vydali sme sa smerom na juh. Zaparkovali sme na parkovisku kúsok od ikonického veterného mlynu neďaleko historického centra Nesebaru. V búdke nikto nebol a spokojne sme odkráčali cez úžinu k časti mesta zapísaného v UNESCO. Pekné počasie prilákalo už aj pár turistov, ale stále minimum oproti hlavnej sezóne. Lenivých mačiek a drzých čajok tu bolo určite viac. Tento poloostrovček je veľmi sympatický a v starobylých uličkách sa dá pekne pomotať. Obed nám nevyšiel, v peknej reštike nad  plážou síce menu mali, ale dokázali pripraviť iba kávu. Na ostatné položky čašník reagoval iba „utre, utre“, teda zajtra, maňana. Dobili sme energiu, nakúpili magnetky, pofotili a vrátili sa k autu.

Prázdna Irakli

Malebný kúsok Nesebaru

Vnútrozemskou cestou cez Kableshkovo sme sa vyhli rozbitému hlavnému ťahu a podvečer sme už zaparkovali pri našom ubytku neďaleko centra Burgasu. Po celom dni šoférovania som radšej nechal Romana zacúvať do úzkej a strmej podzemnej garáže, kde sa Suzuki zmestilo len tak-tak. Po rýchlom checkine sme sa dali dokopy a prázdnymi ulicami sme prešli na pešiu zónu, kde to ako tak žilo. Zapadli sme do reštaurácie obľúbenej siete Happy Bar & Grill. Tam sme konečne zadelili riadne balkánske jedlo a pivo. Misia úspešná.

Pár ľudí v centre

Kúsok odpodiaľ sa nachádza veľmi pekná železničná stanica, kde sme chceli pokračovať v dopĺňaní tekutín, ale okrem jedného vlaku do Yambolu a hudbičky What is love sme tam nič nenašli. Vrátili sme sa teda naspäť, že vyskúšame panoramatický bar v hoteli Bulgaria. Na 17 poschodí nás uvítali iba zamknuté dvere lepších apartmánov, o bare sa už asi dlhšiu dobu nechyruje. Sklamaní sme sa vybrali ďalej hľadať prameň piva/vína, ale sprievod nám robili iba čajky a kvákajúce žaby z obrovskej jamy v centre mesta. Nakoniec sa zadarilo a jeden normálny bar sme našli. Predražené víno nechutilo a zachránilo nás tradičné bulharské brandy Pliska. V bare cudzinci mali presilu, okrem nás tam boli len pripití Briti v strednom veku a pár miestnych. Asi sa všetci ostatní pripravovali na šibačku.

Záruka kvality

Recyklujeme

Nedeľu ráno sme začali silnými hotelovými raňajkami. Dobre sme urobili, že sme ich zajednali vopred, inak by sme trošku hladovali. O ôsmej sme už vyrazili zo strmej garáže, studený motor zahučal, turbo zapískalo, spojka trošku zasmradla, no Japonec to zvládol. Tento deň sme zvolili južnú časť pobrežia. Na pumpe sme doplnili 20 litrov paliva a prázdnou štvorprúdovkou sme sa dostali až k bizarnej novostavbe zámku v Ravadinove. Nič gýčovejšie som asi nevidel. Za vstup si dokonca vypýtali 20 leva, ale nám bohato stačil exteriér, ktorý s neďalekým podobne ladeným akvaparkom vytvára bizarný východoeurópsky oligarchov sen. Aspoň tu mali milého strážneho psíka, ktorý bol rád, že sa s ním niekto hraje.

Podhradie

O pár kilometrov južnejšie sme sa zaparkovali pri zatvorenom rezorte v Arkutine. Peši sme sa presunuli pár stoviek metrov a objavili sme sa v nedokončenom komplexe pre mládež – betónovému monštru, ktoré tróni nad arkutinskou plážou. Začiatkom 80.rokov rozhodol o výstavbe vtedajší komunistický vodca Todor Živkov, ako pokračovanie odkazu jeho zosnulej dcéry Ľudmily. Jej snom bolo vytvoriť miesto pre nadané deti z celého sveta. Niečo ako bulharskí X-meni. No prišiel rok 1989 a pád režimu stavbu po 4 rokoch zastavil. Odvtedy sa nad Čiernym morom týči obrovský skelet a ponúka krásny výhľad na okolité pobrežie.

Kúsok Arkutina

Na urbex ako stvorené

Oproti komplexu sa nachádza z diaľky pekná arkutinská pláž s malými dunami. Na mieste z piesku žiaľ vykukujú plastové odpadky. Dúfam, že to na sezónu aj vyčistia, majitelia prevádzok budú mať čo robiť, inak to bude veľmi smutný pohľad.

Neďaleká pláž

Znovu sme nasadli do tátoša a chvíľku sa viezli popri kľudnej riečke Ropotamo. Pri moste pod hlavnou cestou sa v lete nachádzajú aj výletné loďky, ale dnes tu bolo iba pár znudených rybárov. Celá oblasť v okolí riečky je chránené územie a pripomína okolie Malého Dunaja.

Ropotamo

Hlad nás dostihol v Primorsku. Tu sme okrem bankomatu, kafíčka, skapatej mačky a malých potravín nenašli nič iné, nehovoriac o obede, aj keď niekomu by aj tá číča stačila. Pokračovali sme do Tsareva, kde nás až majiteľka malej kaviarne nasmerovala do hotelu Diana. Tu už na nás čakalo plnohodnotné menu. Šopský šalát a kjufte dobre zasýtili.
Vrátili sme sa aj do kaviarničky, kde sme doplnili na slnku kofeín za ľudových 60 centov.

Popri peknom pobreží sme sa dostali až do dedinky Sinomorets. Tu ústi do mora rieka Veleka a vytvára veľmi peknú piesočnú kosu. Pohľad od cintorína na pláž, lúky a voľne pasúce sa kone je veľmi pitoreskný.

Nad plážou Veleka

Niekde pri Varvare

Sinomorets je predposledná dedina smerom k Turecku. Cca 3 km pred posledným sídlom Rezovo sa nachádza aj nárazníková zóna s malým checkpointom. Nečudo, 30 rokov dozadu to bola hranica Varšavskej zmluvy s NATO, ostnatý plot to stále pripomína. V Rezove sa okrem stanice pohraničnej stráže a pár domov nachádza hlavne zaujímavý bod – najjuhovýchodnejšie miesto kontinentálnej EÚ. Tomu dominuje obrovská bulharská zástava. Turecká strana sa nedala zahanbiť a oproti nej sa cez malú rieku týči rovnako vysoký, ak nie vyšší stožiar s červenou vlajkou s hviezdou a polmesiacom. Zaujímavé miestečko, škoda, že sa nedá (legálne) dostať na druhú stranu.

Rozjímanie nad budúcnosťou turecko-bulharských vzťahov

Pekný výhľad na tento bod je z dvora jedného domu, kde si podnikaví majitelia ohradili kúsok záhrady, postavili tam automat na kávu, stolík a stoličky. Pasívny príjem ako podľa príručky. Naspäť na checkpointe nám skontrolovali doklady a obsah kufru a odfrčali sme do Burgasu.

Posledná záhradka v Bulharsku a EÚ

Cestou sme si všimli vyšší počet cigánskych osád, ktoré aspoň mne pripadali „krajšie“ ako tie slovenské. Okolo nich sa páslo mnoho koní a ani sa nám nikto nehodil pod kolesá. O hodinku a pol sme sa inou trasou cez vnútrozemie, plnou bocianich hniezd, dostali naspäť do mesta, kde sme zaparkovali v prístave. Ten pôsobí celkom moderne a nachádza sa tu aj celkom sympatická reštaurácia, ktorá sa špecializuje na dary mora. Rybacia polievka bola skvelá a rybičiek caca bola až priveľa.

Prístavná sebareflexia

Čas odletu sa pomaly priblížil, rýchlo sme nakúpili poživeň v Kauflande a urobili si poslednú zastávku neďaleko letiska, pri soľných pláňach na južnom okraji Atanasovského jazera. Tu sa nielen ťaží soľ, ale v lete sa tu kúpu ľudia v slanom bahne a ružovej vode, ktorá je vraj liečivá. Nachádza sa tu pár domov a rozbitá úzkokoľajka, kde malý vláčik počas sezóny vozí turistov. Fajn miesto aj na cyklovýlet, pekný chodníček sa tiahne popri pobreží smerom k centru. Rozlúčili sme sa s ďalším milým strážnym psíkom a na letisku zavŕšili našich víkendových 350 autokilometrov. Na prepážke autopožičovne sme nikoho počas pracovnej doby nenašli a na telefónnom čísle mi Bulhar po česky vysvetlil, že mám len auto odparkovať a hodiť kľúče do schránky. Tak sa aj stalo a po odparkovaní sme už išli vypiť zaslúžené pivá do malého aeroparku v tieni TU154-ky.

Soľné pláne

Znudený strážca

Ruská prdelka podľa môjho gusta 🙂

Kontrolu a pasovku sme absolvovali hodinku pred odletom. Drahý duty free a Mekáč nezaujali, veď o necelé tri hodiny sme už mali byť v Krakowe. 30 minút pred odletom na ploche stále nebolo žiadne lietadlo. O chvíľu sa rozozvučal letiskový rozhlas, ktorý oznámil smutnú novinu – dvojhodinové meškanie. Našťastie sa dá vyjsť von z terminálu aspoň do „fajčiarskej zóny“ s lavicami a stolmi pod šírym nebom. Kúpili sme fľašu Plisky, koly a tie dve hodiny rýchlo ubehli. Pri nástupe našťastie pracovník letiska s nálepkami pochopil, že žiadne batohy do podpalubia dávať nebudeme – budeme vôbec radi ak stihnem bus z Krakow domov. Ani neviem ako som sa zobudil až pri Košiciach a pred jedenástou večer sme dosadli na dráhu letiska Jána Pavla II.

Občerstvenie

Do odchodu Flixbusu smerom do Banskej Bystrice zostávala hodina. Z tej peknú časť ukrojil autobusový presun na pasovku, kde klasicky zdržovala stredoázijská rodina v rade pre EÚ pasy. Uber naštastie dorazil po pár minutách a prázdnymi cestami (v porovnaní s bulharským stavom ciest som sa cítil ako v Dubaji) sme sa objavili na krakowskej autobuske. Do odchodu zostávalo pár minút a zeleného busu nikde. Až po chvíli sme zistili, že autobusová stanica má dve podlažia a na hornom nás už odvoz čakal. Rýchlo som vytiahol peniaze z bankomatu, vybavili WCko, nakúpili proviant  a usadili sa v plne obsadenom spoji.

Nasledujúce 4 hodiny neboli nič moc, na nohy síce miesta kopec, ale hlavu nebolo ako oprieť. Pred štvrtou ráno sme konečne vystúpili v Banskej Bystrici na prázdnej stanci v legendárnom Vlak-Bus-Shopping termináli. Neďaleká železničná stanica rovnako zívala prázdnotou, ale onedlho pristavili rýchlik Krivín smerujúci do Bratislavy.V obstarožnom kupéčku sme sa rozložili a zaľahli na koženku, milý sprievodčík skontroloval lístky a ponúkol sa, že nás zamkne, nech máme pokoj. Prebrali sme sa až o necelé 3 hodiny niekde pred Šaľou, kde už začali pristupovať pracujúci. V Galante sme sa s Romanom rozlúčili a ja som sa už v osobáku dopravil do Trnavy. Určite si viete predstaviť ten ťažký začiatok pracovného týždňa.

Nad Banskou Bystricí je noc

Víkendové Bulharsko nesklamalo. Síce pobrežie bolo viac mimosezónne ako som si predstavoval, ale absencia turistov potešila oveľa viac. Treba rátať s tým, že reštaurácie a obchody budú jednoducho zatvorené. V samotnom Burgase toho veľa nie je, ale okolie ponúka mnoho zaujímavých zákutí. Veľmi ma prekvapila rozmanitosť čiernomorského pobrežia, čo kilometer, to iná scenéria. Od širokých pieskových pláží, po vysoké útesy a malé skryté zálivy. Počas letných prázdnin by som sem znovu nešiel, ale viem si tu predstaviť pekný jún, alebo začiatok septembra, kedy sa dá už/ešte okúpať v mori bez davov kúpačov.

 

 

Komentáre

1 komentár k článku “Čiernomorský víkendPridajte vlastný →

  1. Ravadinovo som bohuzial raz navstivit bol. 20 za vstup a hned pri vchode od teba chcu este dalsie aby si sa mohol odfotit s nejakym akoze kralom. A parkovanie samozrejme v blate…
    Ale ked budes najblizsie niekde pri slnecnom pobrezi tak pozri khanov stan http://hanska-shatra.com/main/home/ super vyhlad na cele slnecne pobrezie a nesebar
    A na Emonu iba na aute s pozicovne 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.