Leto na Zakarpatí

Na Ukrajine som sa ocitol už veľakrát, no nikdy sa mi nepodarilo poctivejšie preskúmať najbližší región – Zakarpatie. Minulý rok som síce pobehal sólo po národnom parku Začarovaný kraj, ale na tie pravé zakarpatské holé stráne polonín som si musel počkať až do tohto leta. Do toho prišla svadba a po čom piští skoro každé srdce mladomanželky? Áno, po boršči a 50 gramoch horilky. V spolupráci s lacnými letenkami ukrajinských aeroliniek som tak dlho vopred naplánoval jednu zo „svadobných ciest“ s Moničkou.

DEŇ 1.

V horúci utorok sme na obed naskočili do vyklimatizovaného ICčka a namierili si to do metropoly východu – Košíc. Štvorhodinová cesta ubehla rýchlo, českí turisti smerujúci do Popradu nesklamali a výhľad na Tatry očaril rovnako ako syntetické ponožky v sandáloch. Servis železníc neohúril, za celý čas sa neobjavil žiadny vozík s občerstvením a nám sa veľmi do reštauráku na druhom konci súpravy prechádzať nechcelo. To by sa u žltej alebo čiernej konkurencie nestalo.

Na minútu presne sme vystúpili v horúcom cieli a hneď aj zapadli do príjemnej reštaurácie na druhom poschodí zrekonštruovanej stanice. Škoda, že nič podobné nie je u nás v Trnave. S 15 minútovým meškaním sa na susednej autobusovej stanici objavil bus na trase Praha-Mukačevo. Okrem nás sa viezli len dvaja holandskí turisti, inak len Ukrajinci. Na hranici vo Vyšnom Nemeckom nás Slováci vybavili za pol hodinku, ale ukrajinskí kolegovia si nezvyčajne dali na čas a skysli sme na ich strane dvakrát toľko. Zvyčajne to býva naopak. Väčšina osadenstva si krátila čakanie vyfajčovaním pri autobuse a my pozorovaním života na „kordóne“.

Vitajte na východe

Hraničné čakanie

V Užhorode skoro všetci vystúpili, no ešte pred konečnou sme pomaly polhodinu tankovali naftu do autobusu. Trošku sme medzitým pokecali so šoférom. Až tak často slovenských cestujúcich na jeho linke nevidí, maximálne sem-tam českých bratov-turistov.

Do Mukačeva sme dorazili pred polnocou s hodinovým meškaním. Na vyľudnenej autobuske som vytiahol ukrajinské „hroše“ a prvú 50 hrivnovú bankovku som odovzdal jedinému taxikárovi v okolí. Ten nás zaviezol na svojej samare do hotela pri vlakovom „vokzale“. Ten je nelogicky (bratislavsky) vzdialený od tej autobusovej 2 kilometre, ktoré sa nám už nechcelo pešky absolvovať.

Na izbe sme zhodili veci a prešli sa pár desiatok metrov na stanicu, kde nás privítala nahnevaná upratovačka, ktorej sociálne prípady pobehali po čerstvo umytej dlážke. V čakárni okrem pár spiacich pasažierov rôzneho veku driemala len teta bufetárka, u ktorej sme kúpili vodu (ako sme neskôr zistili rok po exspirácii). Pochmúrne prostredie pred budovou s cigánkami, fetkami a šľapkami v jednom tiež neočarilo a rýchlo sme sa pobrali spať.

DEŇ 2.

Ráno sa situácia pred stanicou obrátila o 180 stupňov a zrazu sa všade objavili ľudia a zavládol tu čulý pracovný ruch. V „hastronóme“ oproti stanici sme sa posilnili hot dogom a kávou, zakúpili lístky na prímestský vlak do Volovca a šli obzrieť nástupište. Tu sa tiež makalo o 106. Mukačevo onedlho (vraj už 24. augusta, na Deň nezávislosti krajiny) dostane priame vlakové spojenie do Budapešti na „štandardnom“ rozchode.  Je teda nutné potiahnuť trať pár stoviek metrov a vybudovať nové nástupište. Ak všetko vyjde tak ako je naplánované, z hlavného mesta Maďarska sa sem dostaneme len za 6 hodín aj s hraničnou kontrolou, bez potreby výmeny podvozkov. Rovnako sa uvažuje o podobnom spojení aj s Košicami, čo by bola úplná paráda.

Mocná mašina ER2

O pol deviatej sme už odfrčali v kvázi zrekonštruovanom vagóne smerom do hôr. Lacné vlaky sú tu často jedinou rozumnou možnosťou ako sa dostať do dediniek, kde cesty videli asfalt naposledy za Gorbačova. Rovnako aj náš dnešný spoj sa slušne zaplnil. Veľmi pekné výhľady kazil len smrad z toaliet, ale to už patrí k „experience“ a niekto by to pokladal aj za „genius loci“.

Smer Volovec

Transsibírska light

Vo Volovci sme vystúpili na stanici plnej turistov, rýchlo zamenili pár desiatok eur a prešli sa na autobusovú stanicu s romantickým názvom Volovec-2. Tu sme sa dozvedeli, že najbližší autobus ide našim smerom až o dve hodiny. Na Ukrajine stačí pár minút mávať rukou a zrazu sme sa viezli v starej honde do nášho cieľa. 20km nás stálo síce neortodoxých 200 hrivien, no v dedinke Izky sme sa objavili o niekoľko hodín skôr ako som predpokladal. Potešila aj nová zrekonštruovaná cesta z Volovca na Mižhiriju a krajina ako z pohľadnice.

V malom obchodíku pri dedinskom moste sme zahasili smäd a preskúmali pekný areál s kostolíkom. Náš „eko-rezort“ sa odtiaľto nachádza asi 2km na kraji obce. Vedie sem síce zlá, ale málo frekventovaná cesta v peknom údolí plnom stromov, hospodárskych zvierat a domčekov ako z rozprávky. Naozaj veľmi pekné rurálne prostredie, kde ten čas plynie tak pomaly, že sa asi pred 50 rokmi aj zastavil.

Na jedno

Chrám v Izky

Na obed nás privítal príjemný lyžiarsky rezort, ktorý našťastie funguje aj v lete a ponúka nadštandardnú úroveň ubytovania za veľmi príjemné ceny. Po checkine sme sa ihneď naobedovali v „hotelovej“ reštaurácii Magura. Tu sa snažia variť z miestnych surovín a rýchlo sme si uvedomili, že tu asi tak ľahko neschudneme. Či už bograč alebo hríby boli vynikajúce, platba s Google Pay bez problémov. Po poobednom spánku sme sa presunuli k bazéniku, ktorý je síce platený, ale kúpaniu s výhľadom na kopce sa nedalo odolať. Hodnú chvíľu sme odolávali kričiacim deckám, tie sa rýchlo vyparili a zostali tu napr. tradiční chlpatí „mackovia“ s mladými pusinkami.

Panoráma rezortu

Spokojná

Z bazénu som si všimol, že na neďalekom kopci je vybudovaná lanovka, ktorá sa dokonca aj hýbala. Rýchlo som v budove recepcie zistil, že vlek premáva len do šiestej. Monči som pohnal z lehátka a vybrali sme sa k dolnej stanici. Tu ma 5 minút pred šiestou nepotešil pracovník, ktorý ma poslal naspäť do rezortu kúpiť 100 hrivnové lístky. Znovu som sa prebehol na recepciu, kúpil bilety a trielil naspäť. O pár minút neskôr sme sa už viezli nad príjemnou krajinou, kde práve prebiehala kosba a ukladanie sena do tradičných snopov. Na vrchole kopca Kyčerka sa okolo nás rozprestrela podvečerná bukolická idyla – kone, vozy, staré traktory a v údoliach učupené dedinky, kde 3G signál nájdete, ale asfalt ešte nie.

Návrat do minulosti

Príjemný letný podvečer sme strávili prechádzkou v okolí, kde má človek pocit, že tento región je stále súčasťou predvojnového Československa. Večer sme zakončili výbornou večerou so stejkami a šašlikmi a tie sme strávili na lehátku pri bazéne pozorovaním nočnej oblohy s občasnou „padajúcou hviezdou“.

DEŇ 3.

Štvrtkové ráno nás potešili bufetové raňajky a plní energie sme sa vybrali na túru. Ani o pol desiatej v obchode nebolo tety predavačky  a vodu z kohútika nám neodporúčali piť. Čo teraz zobrať so sebou do hôr? Našťastie nám miestny údržbár ukázal cestu k prameňu schovanému za altánkom, kde sme načapovali do fľašiek „hotelovú“ minerálku s jemným vajcovým odérom.

Turistický chodníček na poloninu Boržava a vrch Magura-Žide začína hneď za hotelovým komplexom. Nástup je celkom razantný a rýchlo sa ukázala v plnej kráse moja kancelárska kondička spojená s výdatnými obedmi počas „home office“. Prvá polovica 6 kilometrového výstupu je skôr prechádzkou po peknej krajinke a lese, no v druhej polovici to už je celkom riadny výšľap. Tých 800 vyškových metrov treba niekde nabrať. Okrem nás sme za 3 hodiny nestretli žiadneho turistu, len sme sa občas vyhýbali nášľapným mínam – trusu rôzneho pôvodu. Sem-tam sme pozdravili niekoľko zberačov černíc a brusníc. Tí očesávajú strmé svahy hôr a aspoň takto si privyrábajú v tomto chudobnom regióne. Žiaľ okrem poškodených kríkov po nich zostáva aj kopec plastového odpadu, ktorý kazí dojem z inak nádhernej krajiny.

Zberač/česač

Desiatky paraglajdistov za tetou zberačkou

Polonina Boržava z vrcholu Magura-Žide

Na vrchole Magura-Žide nás privítal krásny výhľad do celého okolia a kvantum otravných mušiek. Rýchlo sme sa po hrebeni posunuli ďalej k populárnemu kopcu Hemba. Tu štartujú desiatky paraglajdistov, ktorých na vrchol vozia rôzne terénne vozidlá a nákladiaky. Do toho tu vrčia motokrosy a v diaľke sa preháňa to najhoršie čo na cestách existuje – štvorkolkári. Dobrý pocit z hôr sa rýchlo rozplynul. Cestou dolu nás už míňali desiatky biedne pripravených turistov a rôznych mašín. Zvýšená koncentrácia sviatočných horalov v crocsoch, žabkách a platformách je dôsledkom prítomnosti lanovky z populárneho centra Pylypec.

Základné vozidlo týchto hôr

Ak nemáte vlastnú výbavu, za 30 euro môžte skúsiť tandem

Fertucha v každom teréne

Tú sme využili aj my, no s negatívnym stúpaním. Konečná sa nachádza neďaleko známeho (v regióne) vodopádu Šipot. Dolu to už vyzerá ako na jarmoku, všade stánky, griluje sa jedna radosť, no hlavne jednoduchý prístup láka návštevníkov pochybnej výchovy. A tak sa tu narozdiel od prázdnych turistických chodníčkov zjavili drzé bravčové typy s namachlenými manželkami a tučnými deťmi. Svorne sa drzo predbiehajú a pomaly vás aj zhodia z vodopádu, len aby si mohli v šľapkách versace urobiť fotku na telefóne za polročný zakarpatský plat.

Lanovkou dolu do Pylypca

Pekný vodopádik Šipot

Balans

Rýchlo sme sa pobrali kade ľahšie, poobdivovali zaujímavé skalné inštalácie popierajúce gravitáciu a vybrali sa hľadať odvoz „domov“. Hotely v Pylypci sa síce budujú jedna radosť, bez auta ste tu však stratení. Žiadny taxík sme neobjavili a začali sme stopovať. Z potenciálnych áut sa zjavovali buď po strechu napráskané staré žiguláky, alebo nablýskané SUVčka, ktoré radšej zrýchlili, než by mali zastaviť nešťastníkom zo západu. Až po hodnej chvíli nám zastavila Fabia na poľských značkách. Klasická obrovská anténa schovaná na zadnom sedadle nám hneď prezradila, že sa vezieme s čistokrvnými Poliakmi. Po pár kilometroch na rázcestí v centre Pylypca sme sa museli rozlúčiť a opäť sme vztýčili pravice aj ľavice 🙂 Po dlhšom čase (pomaly s úpalom) zrazu opäť pribrzdili poľské značky. Ukrajinský mladík náhodou viezol v kufri (živého) huskyho majiteľa nášho rezortu. Luxusne sme sa odviezli pomaly až do izby. Tu sme hodili sprchu, spráskali výbornú večeru a o ôsmej sme už spali spánkom spravodlivých.

DEŇ 4. 

Ako správny gazda som sa zobudil už o pol šiestej s prvým ranným svetlom. Monči som milostivo nechal spať, zobral som foťák, telefón a vybral si urobiť pár záberov a videí ranných Karpát. Dobre som urobil, taký pekný východ slnka a inverziu som už dávno nezažil.

Na izbu som sa vrátil tesne pred raňajkami, zbalili sme si veci a dali zbohom tomuto peknému miestu. Po asi kilometri chôdze sme si ešte s jedným domácim stopli van, ktorý nás veľkopansky doviezol až do okresného mesta Mižhirija. Tu sme sa pod krásnym dubom snažili stopnúť niečo do Koločavy, ale po pár minútach sme to vzdali a prešli sa k prašnej autobusovej stanici. Pri okienku nám oznámili, že najbližší bus premáva až večer. Našťastie absencia tradičných spojov nahráva rôznym „drožkárom“, ktorí parkujú pred stanicou a čakajú na pasažierov. Po chvíľke sme už sedeli v 8 miestnom vane a nadskakovali na ceste do Koločavy za symbolických 30 hrivien.

Už pred obedom sme sa zjavili v centre tejto rázovitej strediskovej obce, ktorá sa ťahá kilometre v údolí medzi poloninami Krásna a Piškoňa. Je to aj mekka českých turistov, ktorí sa vydávajú po stopách spisovateľa Ivana Olbrachta, ktorý preslávil tento kraj baladou Nikola Šuhaj loupežník. U nás na Slovensku je autor aj dielo malou neznámou (aspoň čo si ja pamätám zo školských čias).  Po otestovaní luxusných obecných WCiek (klikať na vlastné nebezpečenstvo) sme sa vybrali hľadať naše ubytko. Našťastie na veľkej turistickej mape obce bolo zaznačené a nemusel som šaškovať hľadaním 3G signálu. Po krátkej prechádzke sme zložili veci v peknej drevenej novostavbe u Husljašky. Večeru sme zajednali u domácej tety kuchárky na siedmu a vydali sa na prieskum Koločavy.

Naše prvé kroky viedli do neďalekého skanzenu, asi hlavnej miestnej atrakcie. Príjemný areál sa rozprestiera na svahu pri riečke Suchar a pretína ho trať úzkokoľajky, na ktorej premáva na pár desiatkach metrov turistická drezina. Ak by sme chceli preskúmať všetky domčeky a expozície dopodrobna, strávili by sme tu hodnú chvíľu. V bufete sme doplnili tekutiny a cez dedinu sme sa vybrali do svätostánku českých turistov – legendárnej Četníckej stanice. Čo dodať, na pípe Zlatá Praha, menu v češtine, oktávky s nálepkami CZ na dvore, chýbal už len Honza Nedvěd s nejakou ukrajinskou stredoškoláčkou. Mladé dievčatá sa na bare asi ešte len zaúčali a všetko dlho trvalo. Vedúceho som sa medzitým spýtal na cenu „zilu“ na poloninu, no suma 2500 hrivien ma nepotešila. Táto zábavka sa oplatí najmä väčším skupinám. Celej návšteve podniku uderil zlatý kliniec pupkatý sprievodca, ktorý mal potrebu každému dať vedieť aký práve dobrý bizňes robí s izraelskými turistami. Škoda, že mu nerozumeli.

Spomienky na úzkokoľajku

Skanzen a Koločava

Na spiatočnej ceste sme obzreli zanedbané pozostatky Arpádovej línie, obranného valu z obdobia II. svetovej vojny. Odtiaľ sme pokračovali popri riečke , no naskytol sa nám veľmi smutný pohľad. Poloprázdne koryto je plné odpadkov a aj pred nami miestni obyvatelia pálili mech bordelu priamo na brehu. Do tejto scenérie občas zablúdila kravička, takže kto chce zažiť lowcostový hindi feeling, nech sa páči.

Pozostatky Arpádovej línie

Smutná realita obce

Pekná cestička od rieky

Po dobrej domácej večeri sme so zapadajúcim slnkom vybehli na neďaleký cintorín. Tu sa niekde má nachádzať hrob zbojníka Nikolu, no orientovať sa na tomto veľkom priestranstve plnom kríkov a briez je celkom obtiažne. Hrob sme síce ani po konzultácii s internetom nenašli, ale návšteva tohto zanedbaného miesta posledného odpočinku je riadnym zážitkom. Na „sadybe“ sme pohárikom koňaku Shabo úspešne ukončili deň.

Zaujímavý vstup na cintorín

DEŇ 5.

Po raňajkách sme sa už o pol deviatej viezli v aute, ktoré sme deň predtým zajednali v hoteli Agio. Ušetrili sme si skoro 4 kilometre k začiatku modrého turistického chodníčka na horu Strymba. Podobne ako dva dni dozadu, aj teraz začal výstup celkom strmo, pomedzi rozprávkové domčeky a pasienky plné kráv a ovcí.  Mladých ľudí veľmi vidieť nebolo, o gazdovstvá sa stará najmä staršia generácia. Hodná časť cesty prechádza hustým lesom a početné kopčeky trusu rôzneho tvaru vyvolávali pochybnosti. Predsa toto nie sú Záruby pri Smoleniciach. Medvede sú síce plaché zvery, ale nerád by som sa stretol s brumkáčom len tak zoči-voči. Sem-tam sme do rytmu zatlieskali a popískali, nech nevstupujeme neohlásení.

Stúpame so sprievodkyňou

Na lúke nad Koločavou

Konečne na hrebeni

Po 4 hodinách a asi 4 kilách čučoriedok sme vyšliapali ku krížu na 1719m vysokej hore Strymba. Tento kríž vraj vynieslo za jeden deň 20 chlapov z Koločavy. Úctyhodný výkon. Výhľady do dolín a na okolité poloniny znovu očaril, no Moničke prišlo z tej celej krásy zle. Doteraz nevieme či to bolo kvantami lesného ovocia, jedla, alebo zvláštnej koločavskej vody, ktorá nám u Husljašky trošku zapáchala. Cesta dolu nám s mnohými prestávkami trvala dlhšie ako smerom nahor a Monči stála veľa energie.

Dramatická panoráma z vrchu Strymba

Pod krížom vo výške 1719 m.n.m

Ako z rozprávky

Po dlhej ceste naspäť v dedine

Náš odvoz z rána nám dohodil číslo na pána Mykolu, ktorý nás promptne odviezol zo začiatku turistického chodníčku naspäť na ubytovanie a po ceste ešte aj stihol vybaviť medikamenty. Celý večer sme už len strávili na izbe rekonvalescenciou.

DEŇ 6.

Nad ránom ma zobudila poriadna búrka, no tento prvý aj posledný dážď výletu ma aj rýchlo uspal. Monči sa nedobre spalo a ráno som jej chcel urobiť radosť  diétnou poživňou. Nanešťastie v nedeľu okolo desiatej v Koločave okrem kostolov nebolo nič otvorené. Z jediného bankomatu vytiahol cash a vyplatil ubytovanie a stravu. Pán Mykola vybavil odvoz do Mižhirije a do druhej sme oddychovali na izbe. S jeho bratom Ivanom, miestnym podnikateľom, sme si cestou dobre pokecali o súčasnej Koločave. Po začiatku konfliktu na východe citeľne ubudlo turistov, z ktorých žije veľká časť obce. V okolí nie je veľa možností sa zamestnať a mnoho mladých už dávno pracuje na západe. Voľakedy tu bol dokonca aj závod na vrtuľníky, no dnes sa aspoň administratívna budova prerába na hotel. Ivan mal namierené na festival medu do dedinky Vučkove a navrhol nám, či by sme nešli s ním. Monči už bolo trošku lepšie, ponuke sme sa potešili a v Mižhiriji v hoteli (vo veľmi peknej izbe) rýchlo zhodili veci. Majiteľka ma požiadala zrušiť booking.com rezerváciu a za odmenu som dostal zľavu 20 percent. Šikovne a lacno.

V meste sme vyzdvihli aj staršieho pána Juru a odfrčali asi 10 km na juh od mesta. Tu sa nachádza areál, kde vyviera prameň s pitnou minerálnou vodou. No hlavnou atrakciou je gejzír, jediný v krajine, striekajúci cca každé dve hodiny. Až do tohto dňa som si myslel, že len u nás v Herľanoch je karpatský gejzír, ale Ukrajina znovu prekvapila. V nedeľu podvečer sa tu už pilo a jedlo vo veľkom a do tanca hrali rôzne ukrajinské pesničky. Okolo piatej sa na asi 10 minút gejzír prebudil, čo len umocnilo bizarnú atmosféru tohto miesta. Miestni opilci sa tu miešali s mladými miss Zakarpatie, gopnikmi, bizňesmanmi v pestrých košeliach a rodinkami s deťmi.

Vučkovský gejzír

Miestny opilec-bubeník

Party hard, medovina style

Zaslúžený odpočinok

Posilnení mastným bogračom sme obsadili lavičku na kopci a pozorovali tanečné kreácie lokálnych travoltov. Až tak sme sa zapozerali, že sme sa nejak minuli s naším odvozom. Mobilný signál tu nie je a nám nezostalo nič iné, len sa znovu postaviť na kraj cesty a stopovať. V pekný letný podvečer sa nám pod pamätníkom včely (v tejto oblasti sa vyšľachtil odolný druh tzv. karpatskej včely) veľmi nedarilo. Premávka tu je veľmi sporadická a zvyčajne sa len zjavili plné žiguláky domácich, ktorí šli opačným smerom. Našťastie teta na bicykli mala pravdu a asi o 20 minút sa objavila maršrutka Užhorod-Mižhirija, ktorá nás zachránila.

Monument venovaný karpatskej včele

Po príchode na stanicu som si uvedomil, že sme Ivanovi vôbec nezaplatili za odvoz. Našli sme teda dom pána Juru a ten nám prekvapený otvoril. Vraj nás hľadali po areáli a pri hoteli hodnú chvíľu čakali, ale keď sme nechodili, Ivan šiel domov. Jurovi som odovzdal 300 hrivien za odvoz a ten to celý natešený zavolal Ivanovi. Dohodli sme sa, že na druhý deň nám urobí sprievodcu a zoberie nás na jazero Synevyr. Večerná Mižhirija veľmi útulne nepôsobí a miestna nahodená omladina silne kontrastuje s rozbitými chodníkmi a ošarpanými panelákmi. V malých potravinách sme doplnili zásoby a neodolal som 50 gramom koňaku Zakarpatie na lepší spánok.

Buďmo!

DEŇ 7.

Ráno som ešte z postele využil moderné technológie a kúpil e-ticket na autobus do Dolyni. Až po zaplatení som zistil, že e-ticket znamená „vytlač si sám“. Takto začalo pátranie po tlačiarni. V hotelovej reštike/recepcii nájdete stále nejakých oddychujúcich policajtov, no tlačiť tu nepotrebujú. Prešli sme sa k autobusovej stanici a tam mi pani za okienkom potvrdila, že lístok je treba v papierovej forme, no ona ju nemá možnosť poskytnúť. Aspoň som tu vybavil raňajky a zamenili sme peniaze v zmenárni. Stanica je síce malá, ale je tu všetko pod jednou strechou, kaderník a dokonca aj hostel. Na rušnom rannom trhu sme nakúpili proviant a vydali sa za pánom Jurom. Po pár neúspešných pokusoch a návštevách rôznych prevádzok sa mi nakoniec za menší úplatok podarilo vytlačiť lístky v predajni s počítačmi.

Ruch na tržnici

Kto by nemiloval Žiguláky

Jura už pred domom leštil svoj Hyundai Accent a ani sme sa nenazdali a už sme frčali na výlet. Najprv sme sa zastavili na kávu v horskom hoteli/moteli Kamjanka, kde voľakedy tento čiperný sedemdesiatnik pracoval. Tu stretol aj známeho, ktorý sa vrátil na dovolenku z Čiech. Ako inak, pár rokov dozadu pracoval aj v Trnave. Pravý Čechoslovák. Hotel nad Synevyrským priesmykom je pekný, no ľudí tu bolo málo. Jura nostalgicky spomínal na staré časy. Vtedy bol mladý a pekný, roboty bolo všade dosť a jeho jediným problémom bolo koordinovať devušky a to, že musel „gavariť“ na montážach po rusky. Ako Rusínovi sa mu to priečilo a všade hovoril po svojom. Ešte aj teraz s nami rozprával po rusínsky a lepšie sme mu rozumeli ako iným obyvateľom Ukrajiny.

Po cestách rôznej kvality preletel ako Fittipaldi až do pekného údolia riečky Tereblja. Po pár kilometroch odbočili na kamenistú cestu stúpajúcu k rehabilitačnému centru pre medvede. Na 12 hektároch sa rozprestiera rezervácia pre asi dve desiatky (na slnku) lenivých šeliem, na ktoré sa môžte prísť pozrieť za symbolických 21 hrivien.  Mackovia komôtne oddychovali a my sme pokračovali do Synpoľany, ako sa ľudovo nazýva obec Synevyrská Poľana. Za dedinkou sme sa zadarmo (Jurove kontakty) odviezli až priamo k jazeru. To je najväčšie v ukrajinských Karpatoch, ale nečakajte žiadny Bajkal, ale skôr také to vihorlatské Morské oko. V strede jazera je malý ostrovček s ukrajinskou vlajkou, na ktorý sa dá dostať plťkou. O areáli jazera som čítal rôzne odrádzajúce informácie, no v pondelok na obed to tu nepraskalo vo švíkoch a ani nepripomínalo jarmok ako pri Šipote. S Monči sme si urobili príjemné kolečko okolo jazera, odfotili sa s naším sprievodcom a odfrčali preč ako správni rýchloturisti. Po ceste do Mižhirije sme pred priesmykom natankovali z chladného prameňa vodu, ktorých je v regióne neúrekom.

Packy

Synevyr s ostrovčekom

Jura, Moni a Radar O`Reilly

V Mižhiriji sa nachádza lanovka, bola by ju škoda nevyskúšať. Odviezli sme sa na južný koniec mesta, kde sa rozprestiera (vraj) lyžiarsky areál s vlekom pochybnej kvality. Prevádzkarku som našiel sa opalovať sa s mačkami na deke. Lanovka nebola v prevádzke, lebo tu okrem nás nikto nebol. Vraj za 400 hrivien ju spustí. Našťastie po chvíli prišli ďalší zúfalci a zaraz sme sa viezli za 70 hrivien/osoba na vrchol kopca Bosnyčka. Z jednej zo 100 sedačiek vleku, pôvodom z Donovalov, sa naskytá pekný výhľad na Mižhiriju a celé údolie. Na vrchole okrem ďalšej tety prevádzkarky nič nie je. Ešte aj vodu sme jej museli zdola zobrať, aby tam náhodou neuschla. Po chvíľke kochania sa krásnou panorámou údolia riečky Rika sme sa zviezli k Jurovi, ktorý nás čakal v aute.

Mižhirija aka Medzihorie

Údolie riečky Rika

Pochybná, ale funkčná lanovka

Pred hotelom sme sa s ním rozlúčili a pomohli k jeho 100 dolárovému dôchodku nejakými tými hrivnami a eurami. Bez neho by sme tento deň až toľko toho nevideli, a to nás chcel zobrať až do zabudnutej dedinky Svoboda. To mám v pláne niekedy nabudúce. V hotelovej reštaurácii sme znovu stretli oddychujúcich policajtov a zadelili si výborný olovrant – boršč a slepačí vývar. Na izbe sme si pri dokumente o Debaľceve trošku podriemali. Večer sme zistili, že po ôsmej v blízkom okolí nefunguje žiadna kuchyňa . Znovu to zachraňoval supermarket Rukavička a diétne produkty pre stále neposlušný manželkin žalúdok.

DEŇ 8.

Po sýtych raňajkách s policajným dozorom sme vyplatili druhú noc v hoteli (s ďalšou 10 percentnou zľavou) a prešli sa kúsok k autobusovej stanici. Maršrutka do Dolyni meškala, čo prišlo vhod, inak by sme nestihli zameniť peniaze. Aj tak si Moni v rade postála pekných 40 minút. Miestenky sme síce obdržali, no vysvetlite to dvom obéznym cigánkam, ktoré tam už s bagážou okupovali naše miesta. Rozlúčili sme sa a každý si sadli na opačný koniec mikrobusu. So 188 cm to nie je žiadna výhra a nasledujúce hodiny som strávil v obkľúčení unaveného chlapca, ktorého hlava mi stále padala na plecia. Z druhej strany som sa romanticky obtieral o susedné chlpaté nohy.Úsek cesty P21 z Mižhirije do Dolyni je jednoducho očistec. Ukrajinské cesty sú v zlom stave, ale po niečom takomto som ešte nešiel. 75 kilometrov za 3 hodiny hovorí samé za seba. Až za Myslivkou, pár kilometrov do cieľa, sa diery na ceste stali znesiteľnejšími.

Hlavy gimbaly

S hodinovým meškaním sme konečne dorazili pred železničnú stanicu v Dolyne, kde sme sa po troch rokoch zvítali s mojím bývalým šéfom a kamarátom Tarasom. V tomto mestečku som pôsobil koncom roku 2009 ako stážista, a práve vtedy som si zamiloval túto krajinu.

Na ich bytíku nás Oksana privítala obedom a pripili sme na družbu. Ani sme sa nenazdali a už sme sa viezli do neďalekej Vyhody, kde sa zlievajú riečky Mizunka a Sviča. Tento sútok je obľúbeným miestom kúpačov zo širokého okolia. Na kamenistú pláž si treba chvíľku zvykať, ale voda v rieke je čistá a dokonca si môžete vybrať aj teplotu. Otužilci volia stranu Sviče a teplejšia voda priteká Mizunkou. Tu sme stretli aj Tarasovho brata s rodinou a ich mamu s vnúčatami. Na moste prefrčala aj lokomotíva miestnej úzkokoľajky a zavŕšila túto letnú pohodu.

Plnka

Ani neviem ako ubehli tri hodiny a nastal čas lúčenia. Na byte sme si už len vymenili podarúnky, znovu zbalili batohy a Taras nás odviezol naspäť na autobusovú stanicu. Našťastie sme stihli poslednú maršrutku do Ivano-Frankivska, ktorá odišla s 15 minútovým predstihom. A to nás ešte vodič naháňal a hundral čo tak dlho kupujeme vodu. Slušne ponatriasaní sme pred deviatou večer vystúpili v regionálnej metropole.

Internacionála

Dovi Dolyna

Pred železničnou stanicou to pôsobilo o tomto čase dosť sociálne a rýchlo sme sa schovali na terase blízkeho podniku. Na poslednú večeru sme si zvolili tradičný boršč a stejk/šašlik. Strava znovu nesklamala a milá čašníčka nám dokonca pomohla zavolať taxík. Ten nás za 50 hrivien zaviezol cez celé mesto až k retro letisku IFO. Vedľa neho sa týči rovnako ošumelá budova hotela s príznačným názvom Banderstadt – venovaný nielen menom, ale aj interiérom kontroverznému Stepanovi Banderovi a jeho partizánskej povstaleckej armáde. No za 10 euro na noc lepší deal v meste nezoženiete, najmä pri odlete o siedmej ráno. A ani som zháňať nechcel,  „túžil“ som tu spať ešte keď izba stála 5 euro 😀 Trošku horšie sa zaspávalo za papierovými stenami a nočnom výcviku ukrajinských Mig-29, ktoré v ten večer lietali nad mestom a trénovali nočné pristávanie.

Banderstadt

DEŇ 9.

Aj napriek rachotu mocných motorov Klimov RD-33 sa nám podarilo zaspať, žiaľ o piatej ráno už nekompromisne zvonil budíček. Nič by sa nestalo, keby zvonil aj o šiestej. Pobalili sme veci a na letisku sme sa zjavili asi tak o 20 minút po zobudení. Po návšteve letiska som sníval odvtedy, ako som prvýkrát zahliadol fotografie tohto vzdušného prístavu. Zvonku pripomína socialistický dom kultúry a zvnútra vstup do divadla, alebo luxusného hotela. Malej odbavovacej hale dominuje majestátny luster a odletová tabuľa s fixným zoznamov destinácií. Lieta sa sem 2x denne z Kyjeva a počas letnej sezóny párkrát do týždňa z Valencie a Alicante. Mobilný checkin tu neuznávajú a treba si prísť pre boarding pass k tete na pultík. Neuznávajú tu ani pásy na bagáž a každý pasažier si po odbavení svoje kufry vlečie sám. Pôsobí to celkom komicky, najmä keď sa odbavujete do New Yorku a potom si svoj drahý LV kufor vláčite so sebou. Onedlho pristálo naše lietadlo z Valencie, ktoré pokračovalo do Kyjeva. Tento let je zaujímavý tým, že pasažieri letiaci zo Španielska musia prejsť imigračkou už v Ivano Frankivsku (priamy let do Kyjeva nie je), zobrať si kufre a znova ich na checkine odbaviť. A tak v malom termináli vzniká mierny chaos, kde sa miešajú noví pasažieri s tými tranzitujúcimi.

Letiskový hotel si už zažil

Letisko – legenda

Terminál

Bezproblémová konektivita

Letisko je tak malé, že aj na kontrolu sa chodí iba po dvoch pasažieroch. Všetci sa pekne postavia do dvojradu a pani púšťa dvojice k rontgenu za zatvorenými dverami. Do Embrearu sa zmestí len cca 100 ľudí, no aj tak s týmto systémom práce letisko nestíha. Jedinou výhodou je, že lietadlo nezmeškáte aj keď pribehnete na checkin 15 minút pred plánovaným odletom. A to ešte stihnete nakŕmiť túlavého psa pred budovou. Čerešničkou na torte je odvoz autobusom na posledných 30 metroch. Bratislava style. Embrear 190 v ukrajinských farbách odhrkotal ako maršrutka po rozbitej dráhe a vzlietol do nebies.

Ukrajinskú maršrutku sme vymenili za brazílsky stroj

Na kyjevské letisko sme prileteli načas, no najprv sme museli absolvovať dlhú jazdu autobusom. Ukrajinci parkujú svoje mašiny pri nefunkčnom termináli F, čo sú dobré 2 kilometre od primárneho terminálu D. Tu sme už len hodili batohy do úschovne a Uberom sa zviezli do centra blízkeho Boryspolu. Po ceste som si všimol čulé práce pri termináli a príjazdovej ceste. Ak všetko pôjde tak ako má, od decembra 2018 sa na letisko dostaneme vlakom priamo z kyjevskej hlavnej stanice.

Už o deviatej ráno v Boryspole riadne pripekalo a útočisko sme rýchlo našli v jednom malom „lounge“, kde našťastie podávali aj stravu. Soľjanka bola síce riadne mastná, ale omeletu zvládli. O kúsok ďalej sme v supermarkete Silpo nakúpili darčeky a zásoby. Veľmi sa mi páči, že mnoho produktov tu je na „váhu“ a výber čerstvých rýb a šalátov je obrovský. Prezidentovi sme dali zarobiť v susednej predajni Roshenu a v parku sme sa už len rozložili na lavičke. Po hodinke nám detského kriku stačilo a zavolal som odvoz na letisko. Obchvat okolo Boryspolu existuje, no vyzerá to tak, že všetka premávka sa aj tak hrnie cez centrum. Štvorprúdovka nestíha, čudné semafóry to len zhoršujú a na letisko nám to trvalo vyše pol hodiny. Samoobslužného kiosku sa tu cestujúci boja a promptne som si vytlačil palubné lístky na náš let s Austrianom. Na ten nás bez UIA problémov prebookovali po zmene letového plánu.

Balím, balíš, balíme

Po rýchlej kontrole nasledovala už len pomalá pasovka, znovu sa mi podarilo vybrať rad s problémovými pasažiermi. Duty free je raj pre tých čo pijú vodku, no okrem jedného koňaku a červeného vína tu nič ukrajinské nie je. Horilky nám ešte zostalo po svadbe požehnane a nákup sme teda vybavili aspoň gruzínskym vínom a vodou. Na palube rakúskeho Embrearu nás privítali miesta pri únikových východoch a počas letu po dlhom čase aj rajčinový džús. Normálne sviatok. Na viedenské letisko sme pristáli o 15 minút skôr, rýchlo som teda kúpil lístok na najbližší Regiojet bus, ktorý sme s prehľadom stihli. V Bratislave sme na prípoj do Trnavy ani nečakali a o piatej sme už otvárali dvere nášho bytu.

Nad Bratislavou

S dovolenkou na Ukrajine sa nedá urobiť chyba,  jedine ak ste dovolenkár na Donbase. Síce Moničke zážitok pokazili zdravotné problémy, no držala sa hrdinsky. Už keď ste raz hlbšie vo vnútrozemí,  tak ľahko sa z Ukrajiny zdrhnúť nedá. Zakarpatie je jeden nádherný kus zeme, ktorý sa zasekol v čase, no ponúka všetko čo aktívny turista očakáva – hory, lesy, jazerá, rieky, rôzne outdoorové aktivity, milých ľudí a dobré jedlo. Zážitok „kazia“ dosť zlé cesty, ale na druhú stranu to funguje ako dobrý filter na travelhackerov. Tam kde sú jamy, sa jednoducho turistická vysoká škola života nedostane 🙂

Karpatský videoklip so zaujímavým zvratom