Mrazivá Astana

Lowcostové aerolinky za krátke obdobie úplne zmenili štýl a znížili náročnosť cestovania. Ešte pred pár rokmi by som plánoval cestu do Kazachstanu pomaly ako expedíciu, no v súčasnosti nie je problém otočiť hlavné mesto tejto stredoázijskej krajiny na predĺžený víkend. Tento rok sme začínali cestovanie s Lukášom v Moskve, rozhodli sme sa ho ukončiť v Astane. Žiaľ človek mieni, ale bacil mení. Vo štvrtok ráno teplota u kolegu neklesla a predčasne sme sa rozlúčili už o pol siedmej ráno na letisku v Budapešti.

Smutne som v prázdnom termináli dotlačil raňajkové lepeňáky z ubytka. V SPARe som tradične nakúpil zásoby na 3800km dlhý let, ktorý patrí medzi najdlhšie v ponuke Wizzair. Kým na kontrole v termináli 2B sa vytvoril celkom slušný hadík, ako správny travelhacker som odbehol do schengenskej časti 2A, kde to zívalo prázdnotou. Nasledovala obligátna káva z KFC, kúpa vody a do dutyfree igelitku som naložil proviantom. Pred ôsmou som už sedel v Airbuse plnom stredoázijských tvárí.

Smer Astana

Celý let prebehol na moje počudovanie celkom svižne, asi najmä vďaka ukecanému spolusediacemu Škótovi, ktorý šiel navštíviť kolegu ťažiara do Kazachstanu. Dozvedel som sa všetko od ryžovania zlata v Snowdonii, cez nedôveru k frakovaniu po skvelé appky ako Tripadvisor a Edreams 😀 John našťastie po dlhom monológu zaspal a ja som v kľude dopozeral seriál na telefóne. Onedlho sa v nočnej stepi objavili svetlá a o siedmej večer (s päťhodinovým časovým posunom) sme pristáli do tmy v Kazachstane.

Imigračka prebehla nezvyčajne rýchlo, keďže som ako jeden z mála „inostrancov“ prezieravo vyplnil povinnú kartičku a mohol som sa predbehnúť. V zmenárni som promptne zamenil 20 euro za miestne tenge a o pár minút som už sedel v autobuse č.10 smerujúcom do centra.  Bus ma po polhodine cesty vyhodil do -25 stupňovej zimy, rýchlo som prebehol okolo dominanty Bayterek a objavil sa v komplexe  Severnoe Siyanie. Ten sa skladá z troch výškových budov plných bytov a dvojpodlažného bludiska, v ktorom sa nachádzajú desiatky obchodíkov, kaviarní, reštaurácii a kancelárií. Na to, že zvonku vyzerá stavba supermoderne, tak zvnútra to pripomína skôr OD Prior 1992. Po chvíľke blúdenia som našiel správny vchod do môjho „mrakodrapu“ a vyviezol sa na 22. poschodie, kde sa  v jednom z apartmánov nachádza hostel.

Noc a Bayterek

Tu ma privítal mladý Igor s partiou a ja som sa nasťahoval do svojej veľkej izby s parádnym výhľadom na západ centra, ktorému dominuje obrovský stan od Normana Fostera – Khan Shatyr. Po polhodinke oddychu som sa vybral preskúmať nočnú metropolu. Moje prvé kroky viedli do susedného shoppingu Keruen, kde som úspešne vytiahol cash (nie všetky bankomaty berú Mastercard, ale zase je ich tu dostatok). Pri teplote atakujúcej -30 stupňov som sa prešiel ľudoprázdnym bulvárom nazývaným „miléniová os“.  Bulvár sa tiahne  od stanu až skoro k prezidentskému palácu Ak Orda, ktorý postavila kosovská firma. Tam na mňa pozerali traja policajti, ale keď som k nim prišiel a po anglicky sa spýtal, čo sa im nepáči, tak utiekli. Po hodinke vonku som už zimu cítil poriadne a pridal sa k nej aj hlad. Na odporučenie som zavítal do reštaurácie Taikazan, kde som sa veľkopansky najedol o 11-tej večer – polievka s baraninou, pečená baranina, pivo žiguli a kýbel čaju. Prežratý som sa skoro ako snehuliak dokotúľal na ubytko. Tam už Igor s kamošmi hrali online hry a nikto nejavil záujem o fľašu koňaku Kazachstan. Zadelil som na dobrú noc 100 gram a odporúčal sa.

Časový posun robí svoje a ráno som sa zobudil o deviatej, čo sa mi už nestalo asi od škôlky. Najprv som sa zľakol, či som neprespal celý deň, ale krátky pohľad do okna ma presvedčil, že slnko ešte ani len nevyšlo. Z telky na mňa zazeral Putin a na raňajky som dotlačil zbytky obživy z budapeštianskeho SPARu.

Najkrajšie prebúdzanie

O hodinu neskôr už slnečné lúče zaliali Astanu a ja som sa vybral znovu do ulíc. Najprv som v miestnom obchodíku zakúpil SIM kartu (čakal som nejaké obštrukcie, ale netreba ani len doklad) a vybral sa k prvému cieľu. Bayterek je 97 metrová veža, ktorá symbolizuje rok 1997, kedy sa hlavné mesto presunulo z Almaty do Tselinogradu – Astany (preto má letisko nezmyselný kód TSE). Po dôkladnej kontrole spojenej s röntgenom som sa výťahom vyviezol do zlatej gule – vajca, ktoré tróni na samom vrchu. Okrem mňa tam bola len sprievodkyňa a mama s celkom sympatickou dcérou. Sympatickou, kým sa neusmiala a oslepil ma zlatý chrup. Mohla radšej investovať do bitcoinu.

Ako správny -stan aj Kazachstan má svojho vodcu a tým je Nursultan Nazarbayev, ktorý krajine vládne nepretržite od nezávislosti v roku 1991 (a ešte pár rokov predtým ako birmovaný komunista). Za tú dobu si vybudoval celkom slušný kult osobnosti, ktorý je pre nás návštevnikov zo „západu“ až tragikomický.  V Baytereku sa nachádza zlatý odtlačok prezidentovej ruky a keď tam vložíte ruku, tak mu symbolicky zakývate – odtlačok smeruje ku gigantickému prezidentskému palácu. Sprievodkyňa mi prezradila, že ak si niečo zaželám, tak sa mi to splní. Hneď som si spomenul na Bastiena a finále Nekonečného príbehu 2🙂

Zlato nad zlato

Znovu som sa vydal na východ k prezidentskému palácu kde okrem policajtov a  šoférov v naštartovaných limunzínach nebolo ani nohy. Slniečko začalo celkom pripekať a teplota stúpla (alebo klesla?) na príjemných -15. Cez most nad zamrznutou riekou Ishim som sa dostal až k jednej z astanských pyramíd (áno, jedna im nestačí) –  Palácu mieru a zmierenia. Ten dal Nazarbayev postaviť ako miesto, kde sa budú schádzať svetoví vodcovia a duchovní a diskutovať o mieri. Dnes tu musíte čakať 10 minút na niekoho, kto vám predá lístky a medzitým vás strážnik vyspovedá o vašom plate v „eurosajuze“.

Nursultan ťa vidí

Keďže som bol jediný nekazašský návštevník, tak mi bola pridelená zlatá sprievodkyňa Kamila, ktorá ma previedla touto bizarnou stavbou. Najprv strojovo odverklikovala oslavné frázy na prezidenta a jeho zásluhy o svetový mier a nejaké tie fakty o pyramíde (opäť navrhol Foster a tím, kvetinová výzdova z Holandska, opera pre 1300 ľudí, kde sa nič pravidelne nehrá). No po pár mojich otázkach sa vrátila do reality a dobre sme si pokecali o meste, krajine, cenách bytov a ťavom mlieku. Priznala sa, že podobne ako väčšina Kazachov má obavy, čo sa stane po Nursultanovej smrti ( predsa už mu tiahne na 80-ku). Uistil som ju, že určite je už všetko pripravené a keď to zvládol Turkmenistan a Uzbekistan, zvládne to aj Kazachstan.

Sim City Astana

Kamila (re)prezentuje

Kúsok od pyramídy sa nachádza druhá najväčšia mešita v strednej Ázii. Kazachov predbehol Turkmenbáši, ktorý si kúsok od Ašchabadu dal postaviť mauzóleum/mešitu. V piatok okolo jednej sa do nej už ponáhľali stovky veriacich a ja medzi nimi. Chcel som sa prepašovať na „omšu“, ale akonáhle som s desiatkami chlapov vbehol do zaparenej umyvárky, tak sa mi zarosili okuliare. K tomu niekto zakričal Allahu Akbar, drgli do mňa a pre istotu som zaradil spiatočku.  Aspoň tam majú pekné magnetky.

Hlavne nezmeškať

Vedľa mešity sa nachádza obrovské Námestie nezávislosti, ktorému dominuje tentokrát 91 metrov vysoký stĺp, symbolizujúci rok nezávislosti krajiny – 1991. Asi mal niekto vážený prísť na návštevu, všade sa to hemžilo policajtmi a tajnými v civile, ktorí mi slušne ukázali smer prechádzky. Ešte ma aj pár minút pomaličky z odstupom sprevádzalo policajné auto.

Na druhej strane námestia stojí Národné múzeum. V skratke by som návštevu zhrnul takto – je tam celkom slušná kantína (tam lístky nepotrebujete :)), ale samotná návšteva múzea je strata času. Je to obrovské, pompézne, ale veľmi nezáživné. Asi preto ste tam väčšinu času sami. Priplatil som si aj pár stoviek tenge za Golden hall, kde boli vystavené exponáty spojené so zlatom. Keďže môj vzťah k zlatu je veľmi nerómsky, tak žiadny wow efekt sa nekonal. Najzaujímavejšou časťou je obrovská vstupná hala, ktorej dominuje národný vták – zlatý orol a obrovská mapa Kazachstanu. Samozrejme nechýba ani veľký obraz, na ktorom kazašský Kevin Spacey – Nursultan Nazarbayev vstupuje do 21. storočia. Tam tiež lístky nepotrebujete.

Najzaujímavejšia časť múzea

Štramák

Mesto je síce nové, ale nejak sa pozabudlo na mestskú dopravu. Už tento rok počas EXPO mali v meste premávať nové rýchle električky, ale nakoniec to zostalo len pri autobusoch. Rovnako aj metro sa ešte len plánuje, ale asi to zostane len pri tej nadzemnej koľajovej preprave. Väčšina ľudí používa taxíky, alebo si jednoducho stopne auto, dohodne sa s vodičom na cene a ide sa. Po 10 minutách čakania na bus som rezignoval a stopol si Matiz, ktorý ma za euro doviezol naspäť na ubytko. Slnko pomaly začalo zapadať, nastavil som kamerku na timelapse a medzitým som zbehol dolu ku kaderníkovi. Tento rok som sa na Slovensku dal strihať asi len dvakrát, vždy sa snažím spoznať krajinu cez nožničky. Sarajevo a ani Batumi nesklamalo, ale vrchol som zažil až v Kazachstane. Šikmooký kaderník v luxusnom salóne sa s mojou poloplešatou lebkou hral vyše polhodiny, všetko tip top. A ako bonus si vypýtal toľko, koľko platím sídliskovej kaderníčke za 10 minút strihania, ktorým si vypĺňa čas medzi pauzami na cigaretku.

S novým účesom som sa musel ísť pochváliť len na jedno miesto – nákupno-zábavné centrum Khan Shatyr v najväčšom stane na svete. Tu sa okrem desiatok obchodov a fastfoodov nachádza na najvyššom poschodí akvapark s pieskom dovezeným z Maledív. Vo večerných hodinách majú happy hour a vstup stojí „len“ 5000 KZT, čo je okolo 12 euro. Celý natešený som sa išiel prezliecť, no zistil som, že som si plavky nechal na izbe. A to som ešte ako blbec zháňal nejaké cheapass v Trnave. Plavky v akvaparku samozrejme nepredávajú, a tak som narýchlo len vo flipflopkách cez celé nákupné centrum bežal do športovej predajne. Tu som plavky našťastie zakúpil, aj keď pri pokladni som skoro ošedivel – pomalšiu obsluhu som ešte nezažil, traja ľudia predo mnou a pomaly 15 minút čakania.

Khan Shatyr

Nakoniec som ale úspešne vliezol do bazénu a na lehátku popíjal turecké pivko. Ani happy hour ceny nepomohli a bol som v bazéne len ja a trojica indických študentov. Bizňes plán na jednotku. Najväčšiu radosť mal asi len DJ, ktorý ma pri kraule povzbudzoval na celý komplex. Po hodinke ničnerobenia nás slušne upozornili na záverečnú o deviatej.

Osprchovaný a vysušený som zbehol o poschodie nižšie, kde sa vo foodcourte nachádza táckareň Astanavista, kde som sa symbolických 911 tenge slušne navečeral. Posilnený som sa peši vydal naspäť na izbu. Kúsok od Khan Shatyru sa nachádza divoká sústava budov s „bránou“ a za ňou kruhový objazd, nad ktorým je postavená viacprúdová cesta. Neprestáva ma fascinovať to, ako Nazarbayev mohol dať vybudovať parádnu pešiu zónu, ale namiesto toho je tu prekážková dráha plná schodov, prechodov, rámp a zbytočností. Cesty, ktoré mohli pokojne viesť pod zemou, túto „miléniovú os“ sekajú na niekoľko častí. Keby som vozíčkar, tak sa radšej hodím do zamrznutej rieky, lebo dostať sa niekam bez pomoci je nemožné. Vlastne som tu ani žiadneho hendikepovaného nevidel, tak to už asi aj tak robia.

V zimnej Astane je čas zvláštne posunutý, o desiatej ráno nikto nikde, ale o desiatej večer shopping plný ľudí a vonku sa odhŕňa sneh a stavia vianočná výzdoba. No 5 hodinový časový posun môj dôchodcovský biorytmus už neokabátil a pomaly sa mi začalo cnieť za posteľou. Cestou výťahom som sa rozhodol pozrieť na najvyššie 31. poschodie. Objavil som únikový východ, z ktorého bolo pekne vidieť sever mesta, mrakodrapy štátnych médií a aj Khan Shatyr. V noci je tento pohľad trošku sci-fi, najmä keď sa „rozsvieti“ smog a v pozadí komíny elektrární a závodov vypúšťajú exhaláty o 106.

Sci-fi panoráma

Ráno som zažil „čínsky flashback“ – trošku krvi z nosa vo vreckovke. Rovnako aj pred pár rokmi som v zimnom Shandongu potreboval chvíľu na to, aby si sliznica zvykla na vysoký obsah uhoľného popolčeka v ovzduší. Daň za rýchly progres a dobré ráno Astana.

Po rýchlych raňajkách som Uberom zavolal taxi na 40 kilometrový výlet do ALZhIR-u – bývalého „gulagu“ pre ženy a deti „zradcov národa“. V celom meste prebieha čulá výstavba, od výškových budov po obrovské satelitné dediny, kde ste bez auta stratený. Pár kilometrov za mestom sa nachádza hranica kraja, kde policajti letmo kontrolujú autá a okrem administratívnej oblasti tu končí aj viac-prúdová výpadovka. Zrazu sa auto objaví na polozafúkanej ceste III. triedy a vôkol sa rozprestrie nekonečná step, kde sa sem-tam objavia stáda koní a moslimské cintoríny. Miesto pre gulag na jednotku.

ALZhIR

Na miesto určenia pri dedinke Malinovka (po novom Akmol) sme dorazili po polhodinke cesty. Múzejno-spomienkový areál sme našli zatvorený. V tento deň Kazaši oslavujú nezávislosť a to Google a ani stránka múzea nevedeli. Spoza plotu som aspoň cvakol pár fotiek areálu s memoriálom a vybrali znovu sme sa na 40km jazdu. Nechal som sa vysadiť pri obrovskom shoppingu MEGA Silk Way, ktoré susedí s areálom EXPO. To už svoje brány oficiálne zatvorilo pred pár mesiacmi a zostal po ňom obrovský komplex zamknutých budov. Jedine najväčšia sférická budova na svete je otvorená – hlavný pavilón a múzeum budúcnosti.

Hlavný pavilón

Aj tu znovu všetko trvá, od kúpy lístka po šatňu. Neviem si predstaviť, aké tu museli byť čakacie doby počas leta, keď tu bolo viacej ako 50 ľudí naraz (rátam do toho aj upratovačkami so strážnikmi). Budova je naozaj monumentálna, či už zvonku, alebo aj zvnútra. Na ôsmich poschodiach sa nachádzajú rôzne výstavy venujúce sa energii budúcnosti, obnoviteľným zdrojom, vesmíru a podobne. Iróniou osudu je, že z tejto výstavy budúcnosti bol najlepší výhľad na smogom zahalené mesto, ktoré čerpá energiu z praveku. Najväčšou zábavou bolo pozorovanie miestnych návštevníkov z vidieka, ktorí  sa čudovali najmä nad takými sci-fi prvkami ako priehľadná podlaha a eskalátor.

Šatne 21. storočia

Po hodinke som znovu vybehol na „čerstvý“ vzduch, obzrel výstavbu ľadového kráľovstva a prešiel sa cez EXPO park až k Víťaznému oblúku. Ďalšie zbytočne vyhodené peniaze na stavbu. Tentokrát som si premiérovo zavolal taxík cez appku Yandex s cieľom navštíviť Múzeum prvého prezidenta Kazachstanu – teda stále žijúceho Nursultana. Vodič na rozheganej Lade Samare ma najprv zaviedol k Národnému múzeu, aj keď v appke mal jasne zobrazenú destináciu. Síce nebol s 5km nadchádzkou spokojný, ale čo už, keď nedáva pozor.

Milicionári sa v trojici Hviezdy smrti neboja

Múzeum sa nachádza vo veľkej budove bývalého prezidentského paláca, ktorý slúžil Nazarbayevovi od presťahovania hlavného mesta v 1997 do roku 2004, keď si postavil ešte väčšiu haciendu na brehu rieky Ishim. Vstup je zdarma a ešte vyfasujete aj návleky na topánky. Na štyroch poschodiach sa nachádzajú tisíce rôznych darov a artefaktov z prezidentovho života, ktorý je podľa všetkého najtalentovanejší človek v krajine – ako básnik napísal text hymny, ale je aj spolutvorcom mnohých stavieb v meste. Podľa počtu darov je veľmi obľúbený – najmä medzi korporáciami zaoberajúcimi sa ťažbou nerastných surovín a výstavbou. Toľko gýču a drahých lapačov prachu na jednom mieste len tak ľahko nevidieť.

Klasický Nursultan

Inšpirovaný životným príbehom vodcu som si stopol auto a previezol sa pár kilometrov cez „starú“ Astanu k trhovisku Artem. Tu sa konečne objavili bežní ľudia, ktorí na tomto mieste kupovali všetko od výmyslu sveta. Ja som si pochutnával na výbornej varenej kukurici a slaných jogurtových guličkách kurt, ktoré som daroval žobrajúcim cigánčencom.

Mliečne výrobky všetkých druhov

V tejto časti Astany som si nemohol nechať ujsť „prehliadku“ klasických sovietskych sídlisk, ktoré sú rovnaké od Užhorodu až po Vladivostok. Ošarpané „chruščovky“, plynové potrubia ťahajúce sa nad hlavamii a plné smetiaky. Zimná (skoro)sibírska idylka. V tejto peknej lokalite som zablúdil do malej reštaurácie, kde som si za pár euro objednal kazašské národné jedlo beshbarmak. Obrovskú porciu mäsa a cestovín som nedokázal pokoriť. A asi ani dvaja by to nezvládli.

Realita mimo mrakodrapov 

Vonku sa medzitým zotmelo a taxíkom som sa previezol na druhú stranu rieky na ubytko, kde som nabral sily. Zvonku už znel koncert a onedlho som sa aj ja vybral za zvukom hudby. V mrazivý večer pri Baytereku okrem pár ľudí a pódia nikto nebol. Spevák spieval clivé kazašské melódie unudeným policajtom, ktorých počet prevyšoval mno6stvo poslucháčov. Spomenul som si na tip, ktorý mi deň predtým dala Kamila v pyramíde. Onedlho som sa už viezol preskleným výťahom na najvyššie poschodie bizňes centra Moskva, kde sa nachádza panoramatická reštaurácia Večné nebo. Hneď pri vstupe vidieť, že sa jedná o lepší lokál, ale našťastie sa pre mňa stôl rýchlo našiel. Výhľad na mesto na jednotku a ceny na lokalitu výborné – ten koňak Ararat stojí u nás na sídlisku viacej 🙂

Slušný výhľad z Večného neba

Posilnený arménskym mokom som sa vybral na nákupy. Pri Baytereku ma ale odchytil redaktor Kazakh TV a hanba na Deň nezávislosti bola na svete. Keď zistil, že som „inostranec“, veľmi sa potešil. Po pár vetách moja ruština skončila a jediné čo mi napadlo bolo „Kazachstan number one“. Redaktor ma radšej poslal preč. Dúfam, že to nebolo live. V shoppingu Keruen som zahanbený urobil ešte posledné nákupy a šiel som naspäť na hostel. Nedalo mi a vyviezol som sa znovu na 31. poschodie, kde som stihol pekný ohňostroj nad Khan Shatyrom. Načasovanie ako sa patrí.

26 rokov Kazachstanu

Ráno som sa už len rýchlo zbalil, hodil sprchu a o desiatej vypadol von. Nedeľné doobedie nie je nejaké populárne ani u nás, ale tu na uliciach nebolo nikoho. Až 11 ľudí som napočítal po ceste ku Khan Shatyru, ktorý som si chcel nafotiť aj za denného svetla. Na mesto sadol ešte hustejší smog, ale lúče slnka vytvárali pekné scenérie.

Posledné ráno v Astane

Pri novej opere v antickom štýle (úplne ako v Číne) sa na otvorenom priestranstve trošku rozfúkalo a pocitová teplota klesla hlboko pod -30 stupňov. Pred takýmto mrazom sa nedá nikde vonku schovať a po 10 minutách som ďakoval Bohu za otvorený McDonald’s. Ten stojí oproti monumentálnej budove hotel Triumph, ktorý vyzerá ako vystrihnutý z Krotiteľov duchov. Tu som pri káve preštudoval MHDčku a vybral som sa z neďalekej zastávky na prieskum železničnej stanice Astana-1 v starej časti mesta. Titul hlavnej stanice prevzala nová stanica Nurly Zhol, ale niektoré vlaky tu stále zastavujú. Od bližšej prehliadky ma odradil kopec kontrol a röntgenov. Tak som si aspoň pozrel strelnicu (zaujímavý spôsob trávenia času pred odchodom vlaku) a nafotil parnú mašinu, ktorá pripomína históriu železnice spájajúcej Sibír a Turkestan.

Monumentálny hotel Triumph

Čakanie na vlak

Busom som sa znovu odviezol naspäť a vystúpil pri rieke Ishim. Tá na zimu zamŕza a dá sa po nej chodiť z jedného brehu na druhý. Miestni rybári si tu vyvŕtajú diery a celé hodiny lovia rybičky malými udicami  niektorí v stane a iní len tak pod igelitom. Okolo nich deti hrajú hokej a korčuľujú. Opodiaľ sa miestny klub mrožov „Bodrosť“ čľapká v ľadovej vode a váľa v snehu. V parku Astana sa deti sánkujú a dôchodci bežkujú (ak im molodec Anton zapne viazanie ;)). Zima ako z rozprávky.

Ľadové ihrisko

Rybačka

Na pláž!

Keď nie je piesok, poslúži aj sneh

Astana je mesto superlatívov a ani tu nesmie chýbať s výškou 111 metrov jeden z najvyšších stožiarov s vlajkou na svete. Neďaleko od neho sa točí druhé najväčšie ruské koleso v bývalom ZSSR (primát drží samozrejme Moskva) a jazdu som si nemohol nechať ujsť. Keby som bol matka-hrdinka so 4 a viac deťmi, tak by som dostal 1 euro zľavu, ale ani za 2,5 eura to nie je zlý deal. Už od začiatku mi bolo jasné, že cez smog toho veľa neuvidím, ale až z výšky som si uvedomil, ako je na tom mesto s kvalitou ovzdušia zle. Silné mrazy, bezvetrie a ázijský vzťah k životnému prostrediu nie sú dobrou kombináciou. Z oparu sa ako ufo vynárala budova cirkusu, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou hlavných miest krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Aj z blízka pôsobí monumentálne.

Cirkus v smogu

Opička s vlajočkou

Prejedený baraniny a lokálnych špecialít som si dal očistu v shoppingu v Hardee’s, asi najpopulárnejšej americkej fastfood sieti v meste. Kto má z domácich cash, tlačí do seba hambáče. Kto nemá, ten sa oveľa lepšie a lacnejšie naje v lokálnych prevádzkach. Rozdiel v kvalite a najmä v kvantite jedla je neuveriteľný. Hambáč bolo treba vyvetrať a znovu som sa prešiel k Khan Shatyru, kde som sa ešte hodnú chvíľu zabával s online webkamerou a opičkami pre kamošov, ktorí boli práve online. Obligátne som si dal (ako hovoria Poliaci) „samojebku“ pred nápisom I ❤ Astana a dal zbohom mestu.

Vpravo dolu

Vlastňáčik

Na izbe som sa už len rozlúčil s chalanmi, ktorí sa od kompu nepohli od piatku a Yandexom sa vybral na letisko. Letisko je síce pekné, ale nič tam dokopy nie je. Chvalabohu sa tu nekonajú ani žiadne nadbytočné kontroly ako napr. na železničnej stanici. Duty free ma hlboko sklamal svojou ponukou, kde som nenašiel okrem vodky jediný kazašský alkohol ako napr. koňak Kazachstan. Aspoň som pomohol cestujúcim, ktorí vďaka colnej únii nemôžu v rámci letu do Ruska nič kúpiť v duty free. Ale stačil sken môjho boarding passu a hneď boli všetci veselí. V bare som som nečakane našiel spolucestujúceho Johna, ktorého nikto po prílete nečakal v Astane a tak išiel o 4 dni skôr domov. Kamarát za trest.

Zbohom

Znovu sme odleteli načas a tentokrát mi osud namiesto Johna privial do cesty Poliaka Adama, ktorý sa vracal z trojmesačnej cesty po stopách súkmeňovcov v tomto regióne. Počas II. svetovej vojny sovietski „osloboditelia“ presídlili stovky tisíc obyvateľov okupovanej časti Poľska na Sibír a do Kazachstanu. Tí sa potom vracali cez Perziu a Stredomorie domov, kde bojovali spolu so Spojencami napr. v Taliansku. Adam teda navštevoval poľské komunity a dokumentoval cintoríny od Sibíri po sýrsky Kurdistan.

Aj vďaka nemu a jeho zážitkom tento 5 hodinový let ubehol celkom svižne a o pol ôsmej večer sme o 5 časových pásiem na západ pristáli v Budapešti. V poslednej dobe bývajú moje návraty domov čím ďalej tým náročnejšie. Keďže som nečakane letel do Astany sám, tak ma na parkovisku nečakal odvoz na Slovensko. Dostať sa z Budapešti po ôsmej večer do Bratislavy je problém. O presune z letiska a do Trnavy nehovoriac, najmä keď tieto dni je linka metra M3 v rekonštrukcii.

Nakoniec som sa rozhodol pre kombináciu busu na Kö-Ki (milá skratka pre nemilý dopravný uzol Kőbánya–Kispest plný sociálnych prípadov) a vlaku na stanicu Kelenfőld. Tam som presadol na spoj do Komáromu. Oproti mi šiel uvítací výbor, ktorý ma počkal na polceste v diere menom Tatabánya. Do Trnavy som živý a zdravý dorazil o polnoci a ani neviem ako som zaspal.

Astana síce nie je láska na prvý pohľad, ale toto mesto má niečo do seba. Je zaujímavé vidieť ako sa krajina odpútava od sovietskej minulosti a začína viac pripomínať Čínu (a to nielen výzorom obyvateľov). Len pod všetkým tým pozlátkom a svetielkami sa nachádza zvyšok krajiny, ktorý už tak svetovo nepôsobí. Keďže nie som diktátor, tak neviem či som kvalifikovaný o tom hovoriť. Tie vyhodené miliardy na obrovské prázdne paláce, mrakodrapy a nezmyselné gýče sa mohli skôr investovať do skvalitnenia života väčšiny obyvateľov krajiny. Čo z toho, keď sa v lete na EXPO chválim energiou budúcnosti, keď v zime sa pomaly dusím. Škoda, prezident už asi ďalšiu šancu na nové hlavné mesto nedostane.

Nová vlna kazašskej kinematografie

Hudobná vložka na vyžiadanie

Komentáre

1 comment on “Mrazivá AstanaPridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: Smer Kazachstan - Tonicove Cesty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.