Gamarjoba Gruzínsko!

Už keď som pred dvomi rokmi navštívil na predĺžený víkend Tbilisi a okolie, vedel som, že sa do Gruzínska určite vrátim. Za málo peňazí tu dostanete naozaj veľa muziky – od prírody, cez pamiatky až po ľudí. O rok neskôr sa ako na zavolanie objavili lacné lety s azerbajdžanskými aerolinkami z Kyjeva a Wizzairom späť krkolomne cez Miláno. Rýchlo som bol o pár desiatok eur ľahší.

V poslednú horúcu augustovú nedeľu sme už obedovali na „skrytej“ terase pýchy Bratislavy – hlavnej stanici. Času sme mali habadej a krátili si ho pozorovaním davu účastníkov festivalu Uprising a znudených taxikárov, ktorí si chladili pupky pod korunou stromu. 61-ka opäť neskalamala a v teplúčku/smrádočku nás dohrkotala na letisko. Tam nás už klasicky čakala dôsledná kontrola a aj Dado z fóra, ktorý tiež letel v ten deň do Kyjeva.

Rovnaký víkend sa konali aj letecké dni na Sliači a úplnou náhodou som asi poslednýkrát videl pri nástupe na palubu prílet vládnej TU154ky. O pár minút na to sa predviedol aj „nový“ Airbus s Fokkerom.  No ten zvuk Tupoleva nič nenahradí.  V kabíne nás podobne ako v buse znovu ovalila horúčava a trvalo hodnú chvíľu, kým klimatizácia novučičkého airbusu Wizzair začala pracovať. Onedlho sme sa už vzniesli do výšin, zakývali sme rodnej Trnave a týmto gestom symbolicky započali našu adventúru.

Ahoj Trnava!

Na kyjevskom letisku Žuljany sme už len naskočili do čínskeho Ubera a cez celé mesto (za 4 eurá) prefrčali  po novozrekonštruovaných výpadovkách na druhú stranu Dnepra. V poriadnom retro hoteli Tourist sme rýchlo zhodili veci. Prekvapil nás veľký počet psov, ale medzinárodná výstava to ľahko vysvetlila. Hneď oproti ubytku sme Dadovi predstavili ukrajinskú kuchyňu v prevádzke Puzatej Chaty. Spokojní sme sa prešli k jeho hostelu, kde sa checkol a so zapadajúcim slnkom sme sa opäť Uberom premiestnili do Hidroparku.

Tam sme už len pozreli hardcore posilku Kačalku, posedeli pri Dnepri s pivkom ruke a pozorovali rýchle neosvetlené člny s blížiacou sa búrkou. Tá sa už celkom hrozivo priblížila,  cestou na metro sme pozdravili tancujúcich dôchodcov a promptne sa presunuli na hotel. V izbe som nechal otvorené okno a v momente ako som otvoril dvere izby sa vonku rozpútala apokalypsa. Zvyšok večera sme strávili opäť v Puzatej Chate pri VSOP koňačiku, kompóte a koláčikoch za občasného blýskania a hrmenia.

Go hard or go home

Hidropark žije

Ráno sme sa už len poriadne napráskali v hotelovom bufete a metrom sa presunuli pár zastávok na železničnú stanicu. Tu sme už naskočili na Skybus a o necelú hodinku sme vystúpili na hlavnom letisku Boryspol, kde sme stretli znovu kopec havkáčov. Po dlhom čase sme opäť museli absolvovať fyzický check-in, ktorý sa vliekol veľmi pomaly. Už mi bolo aj treba na WC-ko,  ale vydržal som ako veľký chlapec až za kontrolou. Tu ako naschvál upratovali naraz 4 z piatich pánskych zariadení. Time manažment na jednotku.

Trenky som nakoniec meniť nemusel a v plnom lietadle AZALu nás okrem veľkorysého miesta na nohy čakali aj kričiaci detskí pasažieri usadení všade naokolo. Výchova typu smartfón do ruky a rob čo chceš, vytúžené ovocie nepriniesla. Detváky našťastie zaspali a neprebudila ich ani nečakaná turbulencia, ktorá vystrašila celé lietadlo. Okrem rozliatych čajov a prevrhnutých obedov sa našťastie nič vážne nestalo, no opäť sa potvrdilo, že treba byť pripútaný celý let, nielen keď svieti ikonka nad hlavou.

Šípkový princ

Po troch hodinách sme pristáli na letisku v Baku. Moderný medzinárodný terminál je síce jeden z najkrajších, ktoré som kedy videl, ale na dlhší prestup nie príliš prívetivý. Okrem pár kokónov s biednou ponukou jedla, predraženým duty free a dvoch automatov (kde sa dá chvalabohu kúpiť aj nie 3 eurová politrovka vody) tam dokopy nič nie je. Síce sme skúsili navštíviť platený lounge, ale na kartu Diners (ktorú vraj majú podporovať) pozerali ako na zjavenie. Aspoňže je wifi zdarma a naokolo dostatok zásuviek.

Kokóny v Baku

Po peknom západe slnka a troch hodinách čakania sme nastúpili na let do Tbilisi. Podľa mastných fľakov na zemi som hneď vedel, že letíme rovnakým strojom. Turbulencia sa už nekonala a za hodinku a jeden sendvič sme dosadli v hlavnom meste Gruzínska. Za pár euro som kúpil miestnu SIM kartu a vybrali sme sa na zastávku. Bus MHD-čky nám ubzikol pred nosom a tak nastala premiéra appky Maxim, ktorá je kópiou Uberu/Taxify. Po chvíli hľadania sa objavila informácia, že pre nás príde zlatá Opel Omega s číslom 383. Mapka ukazovala, že sa auto už blíži a po chvíli zmizlo. O pár sekúnd na to vidím ako sa blíži Opel Omega 383, ale modrý. Tak sme do neho naskočili a vyštartovali. Po chvíli mi na gruzínske číslo niekto volá, že ma už čaká na letisku. Až vtedy som sa rozhliadol a uvedomil si, že taxikár nemá žiadny smartfón. Zrušil som hovor a nášmu taxikárovi povedal adresu. Od tej chvíle sa mi pokúsili z rôznych čísiel zavolať asi 30 krát. Telefón som dal na tichý režim, taxikára som nejak odnavigoval k ubytku. Cena našťastie bola rovnaká ako cez appku, len ma mrzelo, že sme na letisku nechali čakať tú správnu 383-ku, ktorá tam je možno doteraz.

Začali sme hľadať v tmavých uličkách naše skryté ubytko. Skoro sa na mňa zvalil opitý dedko, o ktorom som si najprv myslel, že nás čaká, ale aróma zblíženia to teda nebola. Po krátkom telefonáte s majiteľkou guesthousu sme našli kľúčik od vchodu pod rohožkou. O jedenástej večer sme sa vybrali na nočnú prechádzku mestom, ktoré o tejto hodine veľmi dobrý dojem neurobilo. Veľa opilcov a divoká premávka nie je prekvapivo dobrá kombinácia. Všetko sa napravilo po krátkej jazde lanovkou k pevnosti Narikala. Pod nami sa rozprestrela celá nočná metropola so všetkými svetielkami, blikátkami a zvukmi ulice. Pred polnocou sme sa vrátili dolu, spráskali nočnú kukuricu a cez plné centrum ľudí sa vrátili na izbu.

Ráno sme sa naraňajkovali v neďalekom parku Orbeliani, kde sa nachádza malá reštaurácia s peknou teraskou. Naspäť na ubytku nás už čakala milá majiteľka Irina, ktorá nám umožnila oprať si pár vecí. Po ukončení expresného programu práčky sme sa rozlúčili a o pár stoviek metrov ďalej sme sa checkli v hosteli Pomegranate, kde sme mokré veci vyvesili.

Teplota sa medzitým vyšplhala nad 30 stupňov a my sme sa funikulárom vybrali schladiť do parku Mtatsminda nad mestom. Tu sme otestovali hipsterský kompót v príjemnom outdoor bare s celým mestom ako na dlani. Nevynechali sme ani riadne ruské koleso s klimatizovanými kabínkami. Po vínečku z búdky v parku sme dohnali spánkový deficit v hammokoch strategicky zavesených kúsok opodiaľ.

Dominanty parku

S klesajúcim slnkom sme aj my zostúpili dolu do starého centra, kde sme sa poprechádzali medzi podopretými domami cestou k sírnym kúpeľom. Tie už zdiaľky dali o sebe vedieť vajcovým zápachom. Medzi nimi a peknou mešitou preteká v tiesňave malý potôčik, popri ktorom vedie chodníček. Ten o pár stoviek metrov ďalej končí vodopádom, ktorý by som v centre mesta vôbec nečakal. Rovnakou trasou ako v noci sme sa vybrali naspäť. Prešli sme okolo veselej šikmej veže prilepenej o bábkové divadlo a veľmi peknej katedrále Sioni s lenivým návštevníkom.

Ešte stoja

Cestička k vodopádu

Nečakané 

Lenivý utorok

Večeru sme opäť vybavili v parku Orbeliani, šašlik nesklamal a baklažán s orechovou pomazánkou bol luxusný. Na hosteli sme už len pozvešali vyschnuté prádlo, hodili rýchlu sprchu a na Námestí slobody sme naskočili na metro. O deviatej večer sme sa ocitli na vlakovej stanici, ktorá je síce veľká, ale žiaľ skôr pôsobí ako nákupné centrum, kde našli voľnú plochu aj pre železnice. Gruzínsko je plné architektonických skvostov modernej doby, ale aby som musel použiť dva eskalátory do hlavnej haly, tak to nepochopím. A tu ešte musí stáť zamestnanec železníc, ktorý vám ukáže skryté východy na nástupište o poschodie nižšie.

Pred vagónom nás už čakala „dežurná“, ktorá skontrolovala pas a  v zozname odškrtla číslo etiketu. Vlaky v Gruzínsku sú veľmi lacné a tak som premiérovo zakúpil prvú triedu v kupé s dvomi lôžkami. Za 13 euro na osobu cez celú krajinu to je veľmi dobrý deal. Samozrejme, že všetky ľjux kupé obsadili zahraniční turisti smerujúci do Mestie. Keď dežurná zistila, že viem trošku po rusky, stal som sa oficiálnym tlmočníkom Gruzínskych železníc. Postupne som každej dvojici vysvetlil základné info, najmä o zastávkach a zamknutých toaletách.

1st class

Pri pivku, slnečnici a mesačnom svite sme vyštartovali na minútu presne do Zugdidi. Okolo piatej ráno už dežurná začala budiť a keď som videl, že pri príjazde do cieľa beží popri trati veľká prasnica, vedel som, že sme správne. Niečo o sviniach, západnej kultúre, európskych hodnotách a Izraeli spomínala aj napajedená dežurná, ale to asi až po tom ako navštívila WC-ka. Ktovie čo tam spolucestujúci z Izraela vyviedli.

Pred stanicou sa to už aj takto skoro ráno hemžilo taxikármi, autami a maršrutkami. Maršrutka do Mestie stojí 20 lari na osobu a taxík 100 lari na celé auto. Rýchlo sme našli izraelských spolucestujúcich a o pár minút sme už frčali na Subaru do hôr. Cesta do Mestie je udržiavaná v dobrom stave a krajina rýchlo ubiehala. Onedlho sme ale zistili, že nejde zatvoriť predné okienko. Pri krásne modrej rieke Enguri sme museli nasadiť na uši kapucne a bandany… Až vtedy som si uvedomil, že náš šofér je invalid a auto je prerobené na ručnú brzdu a plyn. Ale ani tento hendikep mu nebránil v divokých manévroch a predbiehaní. Po troch hodinách riadne vyfúkaní z jednej strany a vyhriati z druhej, sme dorazili do cieľa.

Nečakal som, že sa v centre regiónu Svaneti objavíme už o deviatej ráno, ale našťastie na ubytku nás už čakala pekná izba, čaj a domáci koláč. Upršané ráno sme prespali a na obed už vykuklo slniečko. Cez centrum sme sa vybrali k lanovke na masív Zuruldi.  Prečkali sme prehánku v búdke s anglickou rodinkou a o chvíľu sme už po rozbahnenej lesnej ceste šliapali do kopca. Bažina sa onedlho zmenila na príjemnú cestičku cez pekný mohutný les, ktorý nepôsobil na nadmorskú výšku 2000+ metrov. Po asi polhodinke nám chodníček skrížila asfaltka a vyskúšal som si zastopovať. Zastavil hneď prvý mercedes a s mladými Gruzíncami sme sa odviezli k lanovke. Dobre sme urobili, lebo tá nepremávala z dôvodu silného vetra na hrebeni. Smútok sme zahnali pekným výhľadom na Mestiu a údolie s letiskom.

Mestia v plnej kráse

Naspäť v meste sme navštívili jednu svanetskú vežu a vyšplhal som sa vratkými rebríkmi na drevenú strechu. 100kg vydržala. Odtiaľ sme sa prešli cez celú Mestiu a krkolomnými cestičkami vyšplhali až k novému, ešte nedostavanému kostolíku neďaleko letiska. Cestu späť nám skrížil býk, ale asi bol viac vystrašený ako my. Po chvíli obchádzanie sme sa v dobrom rozišli.

Jedna z mnohých vežičiek regiónu Svaneti

Klasická pohľadnica z Gruzínska

V Mestii sme už len pri svinkách vypili pivečko a nakúpili proviant na večer – domáce vínko v PET fľaši. Guesthouse všade ospevovali najmä pre miestnu kuchyňu a večer sa to aj potvrdilo – bufet síce malý, ale o to lepší. O deviatej večer zahrmelo a do rána opäť riadne lialo.

Kamoši

Kvalitu gastronómie potvrdili aj raňajky a k tomu nás potešila vedúca s ponukou voľných miest na výlet do Ushguli – najvyššie položeného mestečka/obce v Európe (ak rátame Gruzínsko do nášho kontinentu). Tento trip som ani neplánoval, ale za 30 lari na osobu nebolo o čom. Prišiel pre nás miestny Zdeněk Izer na Mitsubishi Delica, offroad vane, ktorý je v týchto podmienkach nenahraditeľný. Pristúpila ešte skupinka poľských doktorov a rodák z Abcházska vyštartoval na východ.

Prvých pár kilometrov ma prekvapila veľmi slušná asfaltka, ktorá sa ale zrazu zmenila na stavenisko a po pár desiatkach metrov sme už išli off-roadovo. Na niektorých miestach sa po búrke zosunuli svahy a najprv nám bagre museli vyčistiť cestu. Pauzičku sme si urobili pri malej skupinke polorozpadnutých domov s názvom Khe. Tomuto sídlu kraľuje malý kostolík sv. Barbory, kde sa nachádzajú fresky zo 6. storočia. Miesto, ktoré by inde v Európe bolo zaplavené turistami, si tu pomaly ani nevšimnete.

Khe a kostol sv. Barbory

S príchodom do Ushguli sa zlepšilo nielen počasie, ale najmä scenéria. Pred nami sa rozprestrelo veľkolepé údolie rieky Enguri a v pozadí sa v mrakoch skrývali 5 kilometrové hory na hranici s Ruskom. Najprv sme zastavili pri skupinke rozpadnutých kamenných obydlí a veží, ktoré sú smutnou pripomienkou tragickej lavíny z roku 1987, kedy zahynuli desiatky obyvateľov.

V Ushguli sme si pri malom kostolíku dali na dve hodiny rozchod. Dedinka sama o sebe nie je veľká, ale turizmus sem už prišiel – na okolo samé guesthousy, reštaurácie a predajcovia suvenírov s magnetkami a svanetskou soľou. Šofér nám sám povedal, že počas sezóny otočí van aj 2x denne. Najlepšia bola babka, ktorá vedela povedať len „ten lari“, takže či si kúpil víno, 3 vody, alebo dve pivá, všetko bolo za desinu. S pivečkom v ruke sme vybehli na malý kopec a pozorovali pasúce sa kravy, kone na kopcoch a Indky selfíčkarky v balerínkach. Naokolo sa motali prasiatka, ovečky, zdiaľky zneli kravské zvonce a deti na koňoch cválali s vetrom o preteky. Idylka.

Deti sa na koňoch asi aj rodia

Ďalší kamoš

Čakanie na víkend

Cesta naspäť bola rovnako dobrodružná, párkrát sme museli počkať na bágre, ktoré čistili cestu po malých zosuvoch. Naspäť v Mestii sme si vymenili peniaze, kurz tu je skoro rovnaký ako pri výbere z bakomatu. Času do zotmenia sme mali ešte dosť, vybehli sme si na chrám, ktorý sa týči nad mestom. Pri západe slnka sme pobehali okolie ľadovo studenej rieky Enguri a neďaleké humná.

Báger má prednosť

Po exkluzívnej večeri sme poslednú noc v Mestii strávili v teple izbičky. Za oknami sa opäť rozpútala riadna apokalypsa. Keď sme videli čo sa deje, pomohli sme bezradnému personálu zakryť balkón modrou plachtou, ktorá je typická pre túto krajinu. Ani neskôr ráno sa počasie nezlepšilo a na dolinu sadla hmla. Po raňajkách vykulo slniečko, mraky sa rozostúpili a to mi dodalo trošku nádeje, že z Mestie nakoniec odletíme do Kutaisi.

Na maličké letisko s pekným vežo-terminálom sme dorazili o desiatej. Tu nás už čakalo viac zamestnancov ako pasažierov. V celom meste a aj na letisku vypadla elektrina, takže sa hľadali generátory a predlžovačky. Nikto ale nič nevedel a nezostalo nám nič iné, len čakať.  O hodinu neskôr nám žiaľ oznámili, že let z Tbilisi je zrušený. Na tejto linke sa to stáva často a radšej zrušiť let, ako to napáliť turboletom do nejakého kaukazského štítu. Väčšinu pasažierov do Kutaisi promptne rozobrali ziskuchtiví taxikári a my sme sa vydali naspäť do centra. Po pár minútach sme si stopli van a skrátili si „túru“. Na „autobusovej“ stanici sme náhodou stretli dvoch Izraelcov, ktorí mali rovnako namierené do Batumi.

Letisko pekné, ale tentokrát neposlúžilo

Najprv sme sa nechali zlákať veľmi odpudivým nadháňačom (DAVAJ, DAVAJ, GO!) do maršrutky, ale keď Izreaelci zistili, že toto nie je sľúbené privátne taxi, rýchlo sme sa zdekovali. Za nadávania kvasimóda sme rýchlo prebehli k stanovištu taxíkov a tam sme nasadli do známeho Subaru hendikepovaného taxikára. Dohodli sme sa na 200 lari a vyštartovali. Cesta z/do Mestie je nádherná a v peknom počasí som nevedel kam skôr pozerať. Zastavili sme sa na obed v motoreste pri rieke Enguri, kde sme natlačili chačapuri. Taxikár nás aj ponúkol mäsovou variantou, jeden z mladých si hneď zobral, ale po chvíli na tajnáša putoval tento nie kóšer kúsok do koša. Neviem čo si myslel, keď to bral…

Mocná Enguri

Neskôr začala nálada hustnúť. Vodič vyfajčoval jedna radosť a to sa veľmi nepáčilo našim mladým spolucestujúcim. Žiaľ, šofér na príkaz mossadu, aby prestal fajčiť, alebo nech si radšej dáme fajčpauzu len stroho odpovedal „SIT DOWN“ a bolo vybavené.  V tichej atmosfére sme sa presunuli do nie najkrajšej metropole Zugdidi.

Subaru druhú polovicu cesty trošku štrajkovalo a náš taxikár vybavil kolegu so starým Mercedesom, ktorý nás zobral do Batumi. Aspoň nefajčil. Počasie sa začalo zhoršovať a premávka hustnúť. Do toho sme ešte skoro zrazili kravu. Nakoniec sme sa ale do Batumi po vyše 5 hodinách jazdy úspešne dostali, rozlúčili sme sa so spolucestujúcimi a vybrali sa na hostel.

Tu nás už privítala majiteľka, ktorej nestačili peniaze len za prvú noc (viac sme v hotovosti nemali) a v daždi som šiel hľadať bankomat. Dlhá cesta, sopľavý spolucestujúci a sychravé počasie mi veľmi nepomohli. Po krátkej prechádzke ľudoprázdnou promenádou, kde sa len premávali tučné arabské deti na elektrických trojkolkách som to vzdal. Večerným spoločníkom sa mi stal čaj, citrón, paralen a ruský historický film, kde na začiaku 19-ho storočia Sergej Sergejevič bojoval v bielom plášti o lásku Jekateriny.

Sychravé Batumi

V sobotu ráno to okrem mňa vyzeralo lepšie aj vonku. Mraky sa roztrhali a začalo pripekať. Promenáda ožila a prešli sme sa popri divokých architektonických dielach až k prístavu, kde sme si dali v peknej reštaurácii kávičku a čaj. Prikmotril sa k nám aj psík kamoš, ktorého sme sa museli striasť až v starej štvrti, kde sme sa mu schovali medzi suvenírmi. Tu sa nachádza aj zaujímavá katedrála, vedľa ktorej nájdete bizarný autobazár s pohrebákmi – mercedesy, volvá, cadillacy – všetko, čo nebožtík na poslednej ceste potrebuje.

Slniečko vykuklo

Posledná cesta na jednotku

V miestnej vývarovni sme sa dobre naobedovali, pokecali s domácim, ktorý bol na koncerte Eugena Botoša v Batumi a tak vedel, čo je Slovensko. Busom sme sa posilnení riadnou dávkou lobia  zviezli na vlakovú stanicu, kde som si chcel potvrdiť čas odchodu do Kutaisi. Podobne ako tá v Tbilisi, aj nová batumská stanica je prázdna. Žiadna tabuľa odchodov/príchodov, dve kasy a vytlačené pdfko z netu s infom o odchodoch vlakov. Slečna v turistickom info stánku mi potvrdila, že večerný vlak premáva a spokojní sme pokračovali v ceste.

Ďalším busom sme sa okolo „popraviska“ ovečiek dostali k bývalej hlavnej stanici (dočasnej, kým rekonštruovali batumskú) v Makhinjauri. Tá síce zdiaľky vyzerá parádne, ale zblízka je to zlé – zatvorená, rozbitá a neudržiavaná. Takto to je s mnohými stavbami v krajine – s veľkou pompou sa otvorí architektonický skvost, ale peniaze na údržbu sa už nenájdu.

Cez koľaje sme prebehli na pláž a trošku zrelaxovali na vyhriatych kameňoch. Pomaly sa začala obloha zaťahovať. Popri malých prevádzkach a rozbitých budovách z éry ZSSR sme sa rýchlym krokom prešli až k mólu na pláži Mtsvane Kontshki. Pred krátkym lejakom sme sa schovali na terase podniku s nespokojným personálom, lebo ľudia by len pred dažďom utekali, ale biznisu nepomohli.

Biznis nejde, tak aspoň vodka & chill

Kúsok opodiaľ sa nachádza nielen zhrdzavená lanovka, ale najmä parádna botanická záhrada. Tu sme strávil niekoľko hodín prechádzkou v subtropickom raji, ktorý po letnej spŕške pôsobil ako kulisy z Jurského parku. Toľko zelene nebolo ani vo filipínskej džungli. Pokojne by sa tu dalo stráviť celý deň, záhrada sa rozprestiera na vyše 100 hektároch a cestičiek je tu neúrekom. Odtiaľto sú pekné výhľady nielen na Batumi, ale aj na strmé pobrežie so železničnou traťou, kde sem-tam prefrčí vláčik gruzínskych železníc. Celým parkom premáva aj elektrobus, takže v prípade potreby/lenivosti nie je problém si skrátiť prechádzku.

Z botanickej záhrady

Po pár kilometroch nám vyhladlo a taxíkom sme sa vrátili na začiatok parku, kde sme pri móle zadelili riadnu večeru s dobrým domácim červeným vínkom. Chvíľku trvalo, kým sme našli správnu maršrutku, ale do Batumi sme sa úspešne vrátili. V centre to už riadne žilo, prvý septembrový víkend sa niesol v znamení dní mesta a na hlavnej ulici vedľa Námestia Európy sa nedalo pohnúť. Na izbe sme si vydýchli a večer sme sa prešli pár kilometrov po plážovom bulvári.  Pri „tancujúcej“ fontáne oproti vydarenej budove verejnej správy sme si už len pohovievali.

Divoká architektúra centra

Nedeľu sme slávnostne odštartovali návštevou a raňajkami v najštýlovejšom Mekáči v regióne. Videl som už všeličo, ale MCD s recepciou do detského kútika ešte nie. Bezoblačná obloha nám nedala na výber a za 1 lari sme sa busom odviezli 20 kilometrov južnejšie k tureckej hranici do dedinky Sarpi. Tu sa okrem bizarnej hraničnej budovy nachádza veľmi slušná pláž a čistučké more. Za pár eur sme obsadili lehátka a vyfasovali slnečník. Skoro celé popoludnie sme strávili na tomto zaujímavom mieste, kde sa kúpete 200 metrov od tureckej hranice a gruzínskej pobrežnej/hraničnej stráže. Nad hlavami vám vejú obrovské vlajky Gruzínska a EÚ (?), za chrbtom stoja kamióny a ortodoxný kostolík, na tureckej strane sa v diaľke sa týčia minarety.

MCD spredu, pumpa zo zadu

Moja najobľúbenejšia gruzínska novostavba – budova verejnej správy v Batumi

Relax na hranici

Večeru sme vybavili v miestnej reštaurácii, kde sme objavili okrem domáceho vínka aj skvelú studenú pochúťku menom phkali. Cestu v buse spríjemnila blonďavá bieloruská rodina s veselými deťmi a červenou pokožkou. Tým nepomôže ani faktor 100. Nočné Batumi opäť prekypovalo ľuďmi, narazili sme na ďalšie spievajúce fontány a vybrali sa na Abecednú vežu. Najprv som sa bál, že s nami pôjde v malom výťahu rozvetvená kričiaca arabská rodina. Ale malá hlava rodiny s tričkom Yeezus sa asi vyľakala statného Slovana, ktorý by očaril jeho ženu a radšej odmietol s nami nastúpiť do kabínky. Normálne sa ma to až dotklo 😀 Výhľad z vrcholu veže je v noci na nič, všade samé odlesky, svetielka, dlho sme sa tu nezdržali.

V centre to žije nonstop

Na Námestí Európy vrcholili oslavy koncertom nejakej gruzínskej popstar a na hosteli sa vyhulovala tráva jedna radosť. Chceli sme si predĺžiť pobyt o jednu noc, ale nanešťastie izba už bola rezervovaná na ďalší deň. Tak sme aspoň využili práčku, bookli ďalšie ubytko, vyvesili prádlo a šli spať.

V pondelok ráno sme ešte vlhké veci nahádzali do kabely a rozlúčili sa s majiteľkou. O pár stoviek metrov ďalej sme sa checkli v peknom hostelíku blízko „tureckej“ štvrti plnej kebabov a masážnych salónov. V jednej z miestnych prevádzok (nie masážnych) sme vybavili rýchle raňajky. Ešte som si kúpil plavky, v Sarpi som ich úspešne zabudol. Zo zastávky spred stanice lanovky sme zobrali maršrutku do Ureki, kde sa nachádza jedna z mála pieskových pláží v krajine. Po vyše hodinovej ceste sme dorazili do cieľa, ale kvantum ľudí nás odradilo. Ani tá pláž nevyzerala nejak extra – piesok má vraj magnetický charakter a je liečivý, no ale oproti kamienkom mi to tu prišlo špinavé.

Magnetický piesok nás nepritiahol

Po chvíli sme naskočili späť na rovnakú maršrutku a nechali sa zviezť o 20 kilometrov naspäť do Kobuleti. Tu nás už okrem post-apokalyptickej budovy opusteného hotela privítala pekná kamienková pláž. Hneď som aj zlomil lehátko, ale okrem tejto nepríjemnosti nám nič nebránilo opäť celé popoludnie preležať pod slnečníkom. Okrem toho, že nejakí opití Rusi balili Monči pri stánku, sa nič nečakané nestalo a Kobuleti veľmi príjemne prekvapilo. Podvečer sme sa ešte trošku pomotali okolo opustených hotelov, ktoré už pomaly anektovala príroda a v prázdnej reštaurácii sme vybavili veľmi zaplňujúci obed/večeru.

Na hosteli sme si už len dali sprchu a hrkotajúcim mercedesom (vraj studený motor…) sa odviezli na stanicu. Tu podobne ako pri prvej návšteve skapal pes a na pokladni sme si kúpili lístky do Kutaisi – tie najprv musela pani vytiahnuť z trezora. Objavili sme parádnu reštauráciu – Ukrajinočka. Zo „spicy soľjanky“ sme skoro odpadli a bravčové šašliky chutili lepšie ako stejky v Ushuaii – asi najlepšie jedlo z celého výletu.

Na peróne nás už čakal malý elektropojezd a v prázdnom vagóne sme sa so západom slnka vydali do Kutaisi. Prvých pár desiatok kilometrov trate vedie pri pobreží a výhľady sú veľmi pekné. Škoda, že takýchto vlakov nechodí viac, je to oveľa rýchlejšie a pohodlnejšie ako sa medzi Ureki, Kobuleti a Batumi presúvať po preplnenej ceste.

Na pamiatku s hostelovým kocúrom

Lepšie ako maršrutka

Do Kutaisi sme dorazili pred jedenástou večer s asi 20 minútovým meškaním. Už tradične sme vystúpili na modernej, ale ľudoprázdnej stanici, kde čakal jeden taxík pred veľkou sochou kráľa Dávida. Do hostela sme to mali kúsok a po 3 hodinách sedenia sme sa s radosťou prešli. V rodinnom dome nás už čakala izba ako od babičky a milý pánko, ktorý nás ponúkol domácim hroznom a kompótom. Zaspali sme ako bábänce.

V stredu ráno nám do odletu zostávalo cca 6 hodín, ktoré sme využili na prieskum Kutaisi. Slniečko už riadne pieklo, takže sme to veľmi nepreháňali. Prešli sme okolo námestia, ktorému dominuje impozantná fontána s 30 pozlátenými sochami. Na chvíľku sme sa zastavili na neďalekom trhu, kúsok od rieky Rioni. Na druhej strane rieky sme po schodisku vystúpil k peknej katedrále Bagrati. Tu nebol okrem predavačky sakrálnych suvenírov nikto a poctivo zahalení sme si ju prezreli. Až do začiatku tohto roka bola zapísaná vzozname UNESCO, ale Gruzínci ju tak „šikovne“ zrekonštruovali, že ju odtiaľ autority vymazali. Kúsok od nej je veľký železný kríž, odkiaľ sa ukázala pekná panoráma rozpáleného mesta.

Centrálna fontána

Domáce víno

ex-UNESCO

Po chvíli sme zišli naspäť do centra, kde sme sa pri rieke dobre naobedovali. O dvanástej spustili aj retro lanovku, ktorá za 50 tetri premáva medzi parčíkom a zábavným parkom na kopci. Túto kabínu smrti sme využili a natlačení ako sardinky sme sa pod dohľadom panenky Márie a Ježiša previezli nad riekou. V parku o tomto čase nikto nebol, ale trošku zhrdzavené ruské koleso nám po obdržaní lístku zapli. Príjemnou jazdou sme ukončili náš prieskum mesta a vybrali sme sa naspäť na ubytko. V samoobsluhe sme vybavili proviant a cez Maxim appku sa mi podarilo zavolať odvoz na letisko.

est. 1961

Už frčíme pod dohľadom Spasiteľa

Ešte sa potočiť a na letisko

Letisko sa nachádza od mesta asi 20km/20 minút/20 lari. Vzdušný prístav je síce nový, ale aj pri tých pár letoch denne poddimenzovaný. Stačí, ak majú odlietať 2 airbusy naraz a hneď je dusno. Checkin aj kontrola prebehla hladko a usadili sme sa pri duty free. Za posledné mince som kúpil najlepšiu minerálku Borjomi a pozoroval prílet nášho lietadla z Berlína, ktoré o necelú hodinku pokračovalo s nami do Milána.

Boarding a usadenie pasažierov nemalo konca kraja. Keď sa dajú dokopy Taliani a ex-ZSSR cestujúci, tak amen. Kufre v uličke, nastupovanie zo zadu a presuny s kabelami cez celé lietadlo dopredu, krik, zúfalé letušky. Konečne pohli, ale zrazu sa lietadlo znovu vrátilo k terminálu. Síce na tomto letisku lietajú priemerne tri linky denne, ale to neznamená, že si dokážu udržať papiere v poriadku. Po hodine státia, dotankovania, kontroly pasu u mladej „čiernej“ pasažierky a povzbudzovaní vystrašenej gruzínskej babičky sme sa úspešne odlepili od zeme.

Nakhvamdis!

Po necelých 4 hodinách sme sa začali blížiť k hlavnému milánskemu letisku, keď ma babička nervózne začala otravovať. Že nech jej schovám kabelku do boxu nad hlavou. Síce som jej povedal, že ju môže mať pod sedačkou pred sebou, ale ona predtým videla, ako letušky napomínajú pasažierov za v exit rowe. Keď už mala pomaly slzy v očiach, radšej som sa zdvihol a splnil toto posledné želanie.

Na zemi sa samozrejme všetci nahrnuli do uličky, babička sa chcela predrať tiež, ale rýchlo pochopila, že jej to moc nepomôže v prípade pripravených autobusov pri lietadle. Imigračka netrvala ani minútu, pohraničník si len pozrel občiansky a išlo sa ďalej. Žiadne skenovanie dokladov a dôsledná kontrola ako napr. v Bratislave, pevnosti Slovensko. Nie je Schengen ako Schengen. Na prestup sme mali aj s meškaním skoro 4 hodiny, ktoré sme využili návštevou malého a drahého Carrefour Express a stokovaním na múriku pri parkovisku.

Na palube posledného letu potešila voľná sedačka v našej rade a celú krátku cestu sme prežili v polokóme. Do Budapešti sme dorazili o polnoci a pred nosom nám utiekol priamy bus 100E do centra. Paypass zlyhal a vodič bol neúprosný. Nakoniec sme kombináciou 200E na Határ ut a nočného/močného busu dorazili do cieľa na Corvin-Negyed.

Neďaleko sme sa úspešne ubytovali na hosteli, ktorý vedie starý zahraničný pár. O pol druhej sme odkväcli. Ráno nás už zobudili hlučné sociálne prípady, ktoré sa zgrupili cez ulicu pred (asi) stacionárom. Dali sme sa dokopy po 5 hodinách spánku a vypadli kade ľahšie. Raňajky sme smutne vybavili v Penny Markete plnom dôchodcov. Toto už nie je Kaukaz. Na Keleti som v mašine vytlačil lístok z etiketu a o pred pol desiatou sme vyrazili na EC-čku smerom na Slovensko.

OK…

Po prestupe v Nových Zámkoch som sa v osobáku stále cítil ako v zahraničí – z jednej strany srbčina, vzadu dedo mlel do telefónu po maďarsky a opodiaľ cigáni niečo preklínali. Čistý Orient Express. V Galante sme už len prečkali polhodinku pri pivečku s kávičkou (výborný nápad) a v Trnave som na stanici zavŕšil odyseu 20 dekami parížáku.

Gruzínsko potvrdilo svoju povesť – je to jedna z najkrajších krajín, ktoré som kedy navštívil. Keď Boh rozdával prírodné krásy, tak tento kút sveta musel byť na prvom mieste. Na tak malom území (bez Abcházska a Južného Osetska je táto krajina len o trošku väčšia ako Slovensko) sa dá nájsť všetko – od päťtisícoviek, cez lesy, vinice a historické miesta až po pekné čiernomorské pláže subtropickej Adjary. Do toho super jedlo, príjemní ľudia a fajn infraštruktúra. Ale to len opakujem to, čo som písal na začiatku. Na túto krajinu sa jednoducho nedá povedať krivého slova.

Veľmi ma milo prekvapilo Batumi, od ktorého som nevedel čo čakať, ale pokojne by som tam zostal o pár dní viac. Je to optimálna letná destinácia – kopec pláží, nočný život, zaujímavá architektúra, poriadny prímorský bulvár, zelené kopce a ešte aj tie autobusy majú GPS na sledovanie cez net. Rovnako aj Mestia a celý región Svaneti je na dlhšie. Tie hory sú neskutočné a duplom pre niekoho, kto 90% života prežil v Trnave, kde najvyšší kopec je Agátka (cca 150 m.n.m). Už teraz mi je viac než jasné, že sa do tejto časti sveta rád vrátim.

A nesklamala ani Loboda, ktorá pripravila ďalší silikónový klip:

Žeby nabudúce?