Potulky po oboch brehoch Gibraltárskeho prielivu

Prielivy, prieplavy a úžiny sú miesta, kde stretávajú nielen moria a oceány, ale aj národy a civilizácie. V Európe ich máme niekoľko no najzaujímavejší je ten Gibraltársky. V najužšom mieste má len 13 kilometrov, no tie oddeľujú dva úplne rozdielne kontinenty – Európu a Afriku. Z jednej strany na druhú sa dá dostať nielen po vode jedným z mnohých trajektov, ale aj štýlovo pravidelnou linkou vrtuľníkom medzi prístavným mestom Algeciras a španielskou exklávou Ceuta. Samozrejme, hneď za rohom je legendárny a stále britský Gibraltár. O výlete na posledný novembrový víkend bolo rozhodnuté. Pravda, letenky sme mali zakúpené už na november 2021, no človek mieni a Wizzair mení. Našťastie, tento rok už nepomenil.

PIATOK

V noci zo štvrtka na piatok som sa veľmi nevyspal. Aj po stovkách letov ma z času na čas dostihne cestovná horúčka a z domu som sa radšej potichučky vyparil už o pol druhej. Predsa, nový šrot vo vlastníctve ešte jazdu na Schwechat narozdiel od fialového vysávača neabsolvoval a časová rezerva prišla vhod. Po pár stovkách metrov som takmer zrazil zajaca. Čo v tejto pochybnej časti Trnavy robil neviem, možno zdrhol z bašavelu. V Bratislave mi trvalo dobrú polhodinu kým som pozbieral Vlada, Lukáša a Mira, ktorí samozrejme musia bývať v rôznych častiach metropoly. Majú šťastie, že tie nočáky poriadne nepremávajú, inak by sme sa všetci pekne stretli na jednom mieste. Hlavne, že na prázdnych cestách semafory fungujú bez problémov, najmä červená farba.

Po rokoch som zaparkoval na legendárnom parkovisku Mazur a o pár minút nás bus zaviezol k terminálu. Pred piatou hodinou rannou sme nelenili, prebehli cez kontrolu a rozvalili sa na raňajky vo Vienna Lounge. Tento veľkopanský salónik predstavuje jedno z mála pozitív cestovania lietadlom z Viedne v takýto nekresťanský čas.

Malaga je síce stále v Európe, no dĺžkou letu to nie je žiadne terno, najmä v kombinácii s preplneným Airbusom A321 Wizzair. Lietadlo sa trápilo s nespolupracujúcim vetrom v letovej výške a let sa natiahol na tri a pol hodiny. A spolucestujúci sa tri a pol hodiny trápili s vetrami. Tieto skoré ranné lety sa dajú jednoducho označiť, akoby vo Family Guy povedali, – „let the fart festival begin“. Omámený som radšej driemal v delíriu, z okienka nebolo pre oblačnosť aj tak na čo pozerať. Mraky sa rozostúpili až pri klesaní, kedy sa ukázali v plnej kráse trojkilometrové končiare Sierra Nevady nad Granadou a pobrežie s poetickým názvom Costa Del Sol.

Prekvapivo rýchlo sme opustili lietadlo, prekvapivo veľké letisko a nasadli do shuttle smerujúceho do osvedčenej požičovne Wiber. Tu Miro vyzdvihol neduživé Tipo s naladenou ruskou FM stanicou, ktoré malo problém udržiavať diaľničné tempo so štyrmi dobre živenými junákmi na palube. Po hodine jazdy sme zastavili pár kilometrov pred naším cieľom – na vyhliadke Mirador El Higuerón, kde sa ukázala gibraltárska Skala v plnej kráse.

Pár minút na to sme sa preplietali uličkami pohraničného mesta La Línea de la Concepción, kde sme márne hľadali voľné pouličné parkovanie na ulici. Nedalo sa nič robiť, zatiahli sme na platené parkovisko hneď pri hranici a vyrazili na zaslúžené pivo do jednej z „elegantných“ búd nákupnej uličky, ktorá tie najlepšie časy mala už dávno za sebou. Rovnako ako celá La Línea. Po premiérovom Whopperi, ktorý mi otvoril nepoznaný svet franšízových hamburgerov, sme sa vydali korzovať na hranicu.

Prechod z jednej strany na druhú bola formalita a zaraz sme boli v anglicky hovoriacom zámorskom území, ktoré je aj po vyše 300 rokoch stále jablkom sváru medzi Madridom a Londýnom.

Napríklad doteraz nie je stále jasná oficiálna hranica so Španielskom, keďže v roku 1713 bola v zmluve Utrechtského mieru popísaná len veľmi vágne a podľa Madridu je aj také legendárne letisko na ich území. Vďaka takýmto nezhodám sa táto vzdušná brána nemôže rozvíjať a lieta sem len zopár letov denne z Londýna a iných britských miest.

Gibraltár je daňový raj a neexistuje tu niečo ako DPH. Ceny palív sú tu ako u nás za starých čias, keď botoxovému dedovi neruplo v palici a na pumpe kúpite plechovku piva za 70 centov. Historickým centrom s preplnenou Black Friday hlavnou ulicou sme svižne prebehli, no onedlho sme už zničení stúpali ku schodom s vlajkou Union Jack. Teplota sa vyšplhala k 25 stupňom, načo naše nevyspané chatrné telesné schránky reagovali únavou a nadmernou produkciou potu.

Hlavným cieľom dňa bola samozrejme návšteva The Rock alebo Skaly, ktorá zaberá väčšinu územia a vďaka ktorej Angličania mohli kontrolovať celý prieliv. Mirovi sa po roku nechcelo absolvovať vrchol a naše cesty sa na popoludnie rozdelili. On sa vydal zdarma pešibusom na Europa Point a my sme za nekresťanských 34 libier na osobu zakúpili lístky a vyviezli sa do výšin retro kabínkou.

Cenotvorba obzvlášť zaujímavá. Samotná spiatočná cesta stojí 18 libier, no ak sa nechcete zdržiavať len v okolí hornej stanice, musíte priplatiť 16 libier za vstup do národnej rezervácie, ktorá pokrýva väčšinu Skaly a vlastne všetko zaujímavé – výhľady, historické miesta, jaskyňu… Ak to kúpite spolu, žiadna zľava sa nekoná a jednosmerná jazda so vstupom do rezervácie stojí len o dve libry menej… Horu si môžete samozrejme vyšliapať aj po vlastných, no na takéto huncútstvo sme nemali nielen čas, oblečenie, no najmä životnú energiu.

Na vrchole nás čakali výhľady ako z katalógu, nielen na monumentálny geologický útvar, no na široké okolie dvoch kontinentov a vodných plôch, ktoré predeľuje Gibraltársky prieliv.

A hlavne nás čakali opice. Veľa opíc. Najprv som bol mierne sklamaný, že v zimnej sezóne nezastavuje lanovka pri Ape’s Den, mieste, kde sa najviac zdržiavajú jediné voľne žijúce primáty v Európe – makaky magot. No opice (až na tie s Vysokou školou života) nie sú blbé a vedia, že za potravou, a teda ľuďmi sa treba presunúť k hornej stanici, kde ich bolo neúrekom. Našťastie sa žiadna zrada a zákernosť z ich strany nekonala, aj keď sme videli ako malá opička chcela potiahnuť mobil alebo rozplakala výskokom na hlavu asi tak trojročné ryšavé britské dieťa (na obranu opičky to dieťa z diaľky vyzeralo ako vzdialený príbuzný…). A ešte jedna nemala rada nemecké prémiové autá a skočila na strechu jedného nešťastného Mercedesu s veľkou skalou v ruke.

Po zaslúženej plechovke s výhľadom na nedávno potopenú nákladnú loď sme sa sa vydali cez tzv. Skywalk na O’Hara’s Battery, kde sa mal konať krásny výhľad na juh a Afriku. Nekonal sa, brána bola zatvorená, rovnako ako ku Spy Glass, ktoré sa tvári stále aktívne.

Zbehli sme teda dolu na do jaskyne Sv. Michala. Veľa som od nej nečakal, našťastie nízke očakávanie bolo vysoko prekonané. V skalnom priestore 300 metrov nad hladinou mora sme sa síce neschladili, no pekne nasvietené priestory s dominantou v podobe stalaktitov v tvare archanjela Michala očarili. Zrazu sa tá cena vstupného do národného parku nezdala až taká prehnaná. Jasné, svetelná šou tomuto „zázraku“ pomohla, no stále lepšie ako Ochtinská aragonitová (pre povrchného turistu čakajúceho v každej jaskyni stalaktity, stalagmity a stalagnáty :).

Ako inak, jaskyňa priťahuje ľudí a tí na oplátku drzé opičky. No táto rodinka sa venovala piatočnej hygiene. Hneď by som malého makaka zobral domov, len či by vládal Agátinmu tempu.

Cestou dolu sme otestovali pružnosť lanového mostu pomenovaného podľa rodu Windsorovcov, ktorý takto podvečer ponúkal dychberúce výhľady na mesto a prieliv plný lodí.

V Ape’s Den sme sa rozlúčili s rozčertenými makak matkami a vydali sa naspäť do centra plného detailov odkazujúcich na dedičstvo Impéria. Fakt už len ľavostranná premávka chýbala.

Nemusím spomínať, že sme vyšli priamo na tie nešťastné Union Jack schody, na ktoré sme pred pár hodinami so spotenými čelami šliapali. V živom centre skrášlenom vianočnými ozdobami sme sa pri nenápadnej katedrále znovu stretli s Mirom a na terase jednej z kaviarní pozorovali ruch tohto prekvapivo kozmopolitného mestečka. Briti, Španieli, Maročania, ortodoxní Židia, čierni, bieli (žltí zostávajú v Číne za zavarenými bránami) … všetci sa sem, na takýto malý kus zeme na konci sveta, bezproblémovo pomestili.

Po západe slnka sme s nádherným súmrakom znovu prekročili pristávaciu dráhu a po veľmi zbežnej kontrole OP (doslovne za pochodu) sme boli naspäť v ospalej EÚ. Gibraltár by si žiadal ešte jeden deň na poriadny prieskum, no nabitý plán nepustil. Na tomto kúsku sveta je toho až-až a mám pocit, že sme videli len ten absolútny základ.

Unavené Tipo sme nechali odpočívať na najbližšie dva dni na druhej strane Gibraltárskeho zálivu. Miro na veľkom parkovisku pri prístave v Algeciras nechal eurko „pre istotu“ potmavšiemu „asistentovi parkovania“ a vydali sme sa na prvé ubytko po nekonečne dlhom dni. Hotel Marina Victoria zažil aj lepšie časy, no poloha zostala stále luxusná a izby čisté. A ako bonus zapínanie elektriny v komnate na kľúčik. Večera u Maročanov v sympatickej reštike vo vedľajšej budove plnej „miestnych“ presvedčila o dobrom výbere nocľahu v tomto meste s najrušnejším prístavom v krajine. Po riadnej porcii bolo nutné spláchnuť tajine a kuskus niečím silnejším ako inak skvelým mätovým čajom. Pivá z mäsiarstva sme vypili na prekvapivo úhľadnej promenáde s výhľadom na rozžiarené oceľové žirafy a ukončili vyše 20 hodín cestovania a spoznávania.

SOBOTA

Raňajky nás našli tam kde večera. Maročania síce kmitajú takmer do druhej v noci, no už o siedmej ráno makajú na príprave najdôležitejšieho pokrmu dňa. V tejto časti sveta slnko vychádza takmer o hodinu neskôr ako v našich končinách a do prístavu sme prišli s východom slnka.

Inštrukcie na „boarding“ pase na trajekt do Ceuty odporúčali príjazd na terminál 90 minút pred odchodom. My sme prišli ako rebeli hodinu vopred, no pokojne by stačila polhodinka. Po absolvovaní temer letiskových procedúr sme niečo okolo pol desiatej po dlhom chodení spleťou chodieb nastúpili na palubu nášho plavidla.

Ranná sobotná jazda by sa dala nazvať súkromnou. Z Algeciras vyrazilo s nami maximálne 50 spolupútnikov, ktorí sa rozptýlili po palube trajektu s kapacitou vyše 400 pasažierov. Usadili sme sa vo funky „spoločenskej“ miestnosti s kafetériou (bez koňaku:()a s miernym meškaním vyrazili na hodinovú plavbu do Afriky.

Žiadny „sundeck“ s lehátkami sa na trajekte nekonal, no našťastie sa na pár metroch štvorcových dalo nadýchať čerstvého vzduchu a obdivovať industriálne scenérie prístavu.

Po hodine svižnej plavby sme sa ocitli v španielskej Afrike. Hneď po príchode do malého terminálu odetého do vianočného šatu sa mi vynorili spomienky na predvianočné Filipíny spred pár rokov a tento pocit ma sprevádzal po celý čas pobytu v tejto španielskej exkláve.

V Ceute je všetko pekne na kope a po pár minútach sme prešli nad priekopou sv. Filipa popri kráľovských hradbách do „centra“ mesta, nad ktorým sa týči vojenská pevnosť na Monte Hacho. Tu sme omrkli kostolíky a hneď pri nich narazili na náš hotel.

Ceuta ponúka dokopy tak 10 možností ubytovania a za družinu som rozhodol o hoteli strategicky umiestnenom medzi prístavom a pešou zónou. Rating na bookingu 7.8 ma veľmi nepotešil, no keď sme vošli do lobby hotelu La Muralla, hneď sme vedeli, že sme na správnom mieste. Hotel bol slávnostne otvorený v roku 1967 a tento zlatý vek Európy tu cítiť aj po vyše polstoročí. Nečudo, že hotel pôsobí pod hlavičkou Paradores, štátnej siete ubytovania po celom Španielsku, ktorej začiatky siahajú do roku 1928, kedy vznikla na základe vládneho rozhodnutia. Dovtedy v krajine takéto ubytovacie kapacity pre cestovateľov a návštevníkov jednoducho neexistovali. Na zašlú slávu sme si pripili duty free koňakom z trajektu so skvelým výhľadom na katedrálu, palmy a more.

Dlho sme sa nezdržali, medzičas sme mali dobrý, pasy platné a štýlový Mercedes nás zaviezol na hranicu s Marokom. Premáva sem aj mestská doprava, no pri štyroch pasažieroch a férových cenách sme zobrali legendárnu W201-ku s hrkotajúcim dízlom. Úprimne, pod peším prechodom z EÚ do Maroka som čakal oveľa väčšiu divočinu, no našťastie to bola slabota oproti legendám typu Vyšné Nemecké-Užhorod. Celá procedúra trvala niečo vyše polhodiny a aj keď na marockej strane chvíľu pochybovali o našich pasoch, prípadne existencii domoviny, žiadna tortúra sa nekonala. Najzaujímavejším aspektom je chôdza, veľa chôdze v koridoroch, či už na španielskej alebo na marockej strane. Medzihraničná prechádzka z jednej strany na druhú má dĺžku vyše 500 metrov.

Na marockej strane nás čakal nekonečný zástup bielych Dacia taxíkov a úplne iný svet. Taxikár nás za nekresťanské fixné 4 eurá (španielsky taxameter bol prívetivejší) hodil do pohraničného mestečka Fnideq, za starých dobrých čias nazývanom po španielsky Castillejos. Vystúpili sme pri hlavnej pamätihodnosti mestečka – mešite Mohammeda V. Samozrejme pre neveriacich psov zatvorenej, ako je v tejto krajine zvykom. Kým Ceuta je doslovne lážo-plážo, tak marocké pobrežie sa veľmi kúpačsky netvári a k atmosfére nepridávali všade naokolo striehnuci policajti. Buď hliadkovali na ulici alebo sa skrývali v jednej z mnohých dodávok strategicky zaparkovaných na exponovaných miestach. Hneď som sa cítil ako v Laayoune, hlavnom meste okupovanej Západnej Sahary, ktorú sme navštívili pred pár rokmi na roadtripe z Agadiru.

Ono vo Fnidequ samotnom toho veľa nie je. Pobrežie a „corniche“ je také marocké, skôr na prechádzku ako na kúpanie, no aspoň s pekným výhľadom na Ceutu. Ja ako starý latentný šotouš som si nemohol nechať ujsť návštevu bývalej železničnej stanice na trati Ceuta-Tétouan. Na 1000mm úzkokoľajke tu medzi rokmi 1918 až 1958 premávala osobná a nákladná doprava. No po vyhlásení nezávislosti Maroka pomaly stratila význam a dnes tu nájdete len pekne zrekonštruovanú budovu stanice, ktorá je s mešitou asi jedinou zaujímavou stavbou v meste.

Marockí chlapi sú starí kaviarenskí povaľači a chvíľu nám trvalo, kým sme medzi záplavou kaviarní našli reštauráciu. Trafili sme do čierneho, v Al Bahr nám naservírovali skvelé seafood pokrmy a tajine bol exkluzívny. Samozrejme všetko tak o polovicu lacnejšie ako na španielskej strane. Na druhú stranu tam sa okolo vás nezlietnu žobráci a deti predávajúce hygienické vreckovky…

Po skvelom neskorom obede sme sa smrdutou uličkou presunuli mimo corniche a zjavili sa na obrovskom trhu. Na ulici paralelnej s promenádou sa predávalo všetko od výmyslu sveta. Rôzny tovar bol vyložený pri ceste ale aj vo dvoroch a malých tržniciach.

No najväčší hardcore sme objavili okolo veľkej „zelenej“ plochy na kraji regulárneho trhoviska. Tu sa to skôr podobalo na second hand krížený so smetiskom a šrotoviskom. Bolo vidieť, že mnoho predajcov tu posedáva celé dni dúfajúc, že nejakú veteš sa im podarí za pár dirhamov streliť. Do toho sa tu obšmietajú rôzne bedoky a medzi autošrotmi sa hrajú zafúľané decká. Väčší kontrast dvoch miest so spoločnou históriou, vzdialených cez nechválne známy plot len zopár kilometrov, som ešte na vlastné oči nevidel.

Ani tu nechýbali staré stroje, ktoré by sa v našich končinách chystali skôr na zjazdy youngtimerov. No tu stále slúžia na každodennej báze.

Omráčení vizuálne, akusticky a pachovo sme sa vrátili naspäť na čerstvý vzduch pobrežnej promenády. Rozlúčili sme sa so zaujímavým Fnideqom a nastúpili do vyžihanej dácie smerom na hranicu.

Návrat do Európskej únie prebehol rovnako. Marocký príslušník sa opäť počudoval slovenskému pasu a jeho kolega ho o pár metrov pochválil, že aký je pekný (pas, nie kolega). Na španielskej strane ma policajt-supermodel privítal slovami Willkommen a boli sme naspäť v „bezpečí“ schengenu. U veksláka som zamenil posledných 100 dirhamov na eurá a taxíkom sme sa vydali naspäť do centra.

Vodič nás vyhodil pred budovou bývalej železničnej stanice, ktorá bola nanešťastie zatvorená. Len cez okno sme zahliadli parnú lokomotívu vystavenú na čestnom mieste.

V supermarkete sme doplnili zásoby a na izbe dorazili so západom slnka španielske brandy. Večer sme strávili prechádzaním a posedávaním na pešej zóne, ktorá bola pri 20 stupňoch viac vianočne vyzdobená ako u nás v strednej Európe. Podobne ako v celom Španielsku, aj tu sa život začína neskoro večer a centrum bolo plné všetkých vekových kategórií. Od batoliat cez tínedžerov po dôchodcov. Criaturas de la noche.

Po sto rokoch som sa nezobudil o piatej ráno, ale luxusne o pol ôsmej SEČ. Vonku ešte vládla tma no internet prezradil, že slnko vychádza niečo po ôsmej. Moje nadšenie z romantického začiatku dňa na blízkej pláži Ribera prekvapivo nikto nezdieľal.

Po solídnych hotelových raňajkách (žiaľ bez praženice) sme sa vydali naspäť do prístavu. Vlado vyhútal, že by sa tento víkend mali na zakotvenej vojnovej lodi Reina Sofia konať niečo ako „dni otvorených dverí“. A fakt, instagram nie je len o botoxe, reklamách na CBD a spolupráci s výrobcom paštét. Na bráne nám policajt skontroloval občianske (asi či nie sme Rusi) a vstúpili sme na pôdu naozaj pekného prístavu s krásnou secesnou budovou administratívy.

Námorníkovi sme odovzdali batohy a na palube nás privítala milá námorníčka, ktorá nás previedla po tejto fregate triedy Santa Maria. Veľa som z prehliadky v španielčine neporozumel (wikipédia to istí), ale prechádzka po palube a interiéri aktívnej vojenskej lode španielskeho námorníctva bol skvelý zážitok.

Po tomto nečakanom, no o to príjemnejšom spestrení nedeľného dopoludnia, sme sa vybrali omrknúť kráľovské hradby, ktorých história sa datuje od konca prvého tisícročia nášho letopočtu. Tie len tak z ulice nepôsobia nejak extra, no vo vnútri je areál na miestne pomery úctyhodný.

V hotelovom lobby sme si dali ešte krátku pauzu a zavolali taxík. V pláne bola návšteva pevnosti ležiacej nad Ceutou. Dacia Logan sa šplhala do výšin úzkymi cestičkami, no tesne pred cieľom som pochopil, že to asi nebol najlepší nápad. Za hradbami na Monte Hacho vykúkali vojaci s puškami a z objektu sa vykľuli kasárne protivzdušnej obrany. Nič sa nedalo robiť, Dacia sa v prachu otočila. Cvakol som ešte fotogenický maják na východnom brehu a nechali sme sa vyložiť pri vyhliadke s ružicou a veľkolepým výhľadom na celú Ceutu a samozrejme Gibraltársky prieliv. V susednom kostolíku sv. Antona Paduánskeho som ešte zakúpil nejaké tie religiózne suveníry a po vlastných sme sa vydali naspäť do centra.

Lukáš zavelil zostup cez park San Amaro. Park je slabé slovo, tu sa to skôr podobalo na botanickú záhradu a znovu som sa cítil ako o pár desiatok stupňov zemepisnej šírky nižšie. Ležérnym tempom sme sa prešli po pobreží naspäť do centra, kde sme zadelili posledné obedné pivá v Afrike.

Na hoteli sme vyzdvihli bagáž a keďže sme mali dobrý medzičas, nebolo nutné volať taxík na presun do finálnej destinácie v Ceute – heliportu. O pol piatej sme vošli do malinkého terminálu. Stadiaľto lieta spoločnosť Hélity pravidelné lety do Malagy a Algeciras. Nás čakal desaťminútový let cez Gibraltársky prieliv do Algeciras na mašine AgustaWestland.

Žiaľbohu fotenie priamo na heliporte bolo striktne zakázané a dokumentovať sme začali poriadne až na palube. Jedine Miro ako správny foto kovboj strelil od pásu pár obrázkov vrtuľníka. Presne o piatej sa do vzduchu jemne vzniesla helikoptéra s 9 pasažiermi na palube. Úprimne som čakal väčší hukot, no keď sa zatvorili dvere tak to bola veľká pohoda. Rozlúčili sme sa s Ceutou a rýchlosťou okolo 240 km/h sa vydali smerom do Európy. Na pravej strane nás privítal starý známy Gibraltár a ani sme sa nenazdali a už helikopotvora začala klesať na heliport v Algeciras.

Po pristátí na zaujímavom heliporte na streche nadzemných garáží sme rýchlo prebehli do bezpečia. Výťahom sme sa zviezli dolu do terminálu, kde sme počkali na ruksaky, keďže na palube sme mohli mať maximálne fotobrašňu. Odtiaľto naše kroky smerovali do osvedčenej reštaurácie Goya. Vraví sa, že do tretice všetko dobré, no v nedeľu večer obsluha zaostávala. Až keď narobil poriadky vedúci s krycím menom „Spiaca bunka“, dočkali sme sa finálneho tajinu a presladeného mätového čaju. Dva dni marockej kuchyne stačilo 🙂

Po večeri sme našli Tipo tak ako sme ho zanechali a za tónov vianočných odrhovačiek sme dorazili po hodine a pol na apartmán na okraji Malagy. Po mierne stresujúcom parkovaní v tesnej garáži sme sa po dlhom dni rozvalili pred telkou, na ktorej bežal zápas Španielsko vs. Nemecko … a bolo rozhodnuté o večernom programe. V ázijskej večierke sme zaobstarali „kvalitné“ červené vína a pri prašivých čipsoch zavŕšili víkend.

PONDELOK

Niečo po pol ôsmej sme vypadli z ubytka a Tipo sa ponorilo do rušnej rannej premávky. Mašinu sme odovzdali v autopožičovni „bez ztráty kytičky“ a Mirovi okamžite odblokovali na kreditke všetky rezervácie. Takto sa to robí do psej matere. Na poloprázdny terminál sme dorazili s veľkorysým predstihom, no mimo letnej sezóny sme všetky povinné procedúry absolvovali za pár minút. Ale viem si predstaviť že v lete to tu musí byť miestami stresujúci zážitok. S Mirom sme otestovali lounge, ktorá prekvapila svojou veľkosťou, no občerstvenie bolo také … symbolické. Ale veď darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj. Tentokrát sa Airbus do Viedne zviezol na priaznivých vzdušných prúdoch a celý let trval menej ako tri hodiny. A ani festival flatulencie sa nekonal.

Na Schwechate nás čakalo príjemných 6 stupňov, studený vietor a tradične šedivá obloha tzv. východoeurópskeho typu. Ak som písal, že väčší kontrast ako Fnideq-Ceuta som nezažil, tak toto privítanie na „domovskom“ letisku sa mu môže smelo rovnať. Nič sa nedalo robiť, pobehli sme na Mazur bus, vyzdvihli talianskeho žrebca a do sýtosti som si užil poobednú premávku v Bratislave pri rozvážaní spolupútnikov. Prečo nie je každé mesto tak kompaktné ako Ceuta alebo Gibraltar?

Rok čakania na tento výlet sa vyplatil. Všetko vyšlo na jednotku – od počasia, cez ubytovania po dopravné prostriedky. Myslel som si, že premiérový let helikoptérou bude úplný vrchol výletu, no takto retrospektívne to nemôžem povedať. Áno, bolo to super, človek by si ľahko zvykol na takéto cestovanie, ale samotný Gibraltár, plavba trajektom alebo krátka návšteva Maroka – všetko to bola veľká paráda. No najväčšou hviezdou je Ceuta samotná. Prišli sme sem s mylnou predstavou, že to bude zaprášená diera obohnaná šesť metrovým plotom, plná pochybných existencií. Viac mýliť sme sa nemohli. Španielsko extra pocestované nemám, nemôžem porovnávať, no táto exkláva sa vo všeobecnosti u mňa radí medzi tie najzaujímavejšie miesta, ktoré som navštívil. Na pár kilometroch štvorcových tu nájdete všetko – slnko, more, pláže, históriu, dobré jedlo, rovinu aj kopce, západoeurópske štandardy a exotiku v podobe Maroka doslovne za rohom. A samozrejme výhľad na Európu, ktorý sa nikdy neokuká.