Predĺžený víkend pri Ohridskom jazere

Ako dobré mravy kážu, po sobáši sa patrí absolvovať svadobnú cestu. Ale prečo len jednu, keď destinácií a lacných leteniek je habadej. Tí, čo nás poznajú, tak vedia, že Seychely bez miliónov na účte nie sú naša parketa. Teda minimálne moja, Monči by určite neoponovala. No v lete je horko aj tu, Mallorca je preplnená travelhackermi a Balkán nikdy nesklame. Do Macedónska je to hodinka letu a Ohridské jazero som už mal tú česť päť rokov dozadu navštíviť. Rýchlo a rázne (však som hlava, aj rodiny) som rozhodol kam pôjdeme s Wizzairom na náš prvý manželský predĺžený víkend.

V posledný júnový piatok sme sa už tradične tesne po pracovnej dobe objavili na železničnej stanici v Trnave. Hneď v lahôdkach nás pobavil opilec, ktorý sa zasnene oprel o pult s malými plastovými poldecákmi a všetky ich zhodil. Tety predavačky sa až tak pobavene netvárili a vinníkovi pomaly slzy do očí nahnali. O polhodinu neskôr sme rýchlo prestúpili v Galante na osobák do Nových Zámkov. Zaujal ma nový zrekonštruovaný vagón, ktorý ale aj tak stále nedisponuje napr. zásuvkami alebo klimatizáciou a WC sa stále nesmie používať na stanici. Taká rekonštrukcia hodná „našich ľudí“ z Trnavy.

V Nových Zámkoch sme vďaka meškaniu EC-čka stihli ešte jednu staničnú chladenú desiatku. EC Varsovia najprv nepotešila nefunkčným reštaurákom, maďarským prevádzkovateľom sa pokazila klíma. Po preštudovaní cenníku to nakoniec až tak nevadilo. Škoda, že neprevádzkujú všetky „vyžíráky“ Česi s prijateľnými cenami. Do večernej Budapešti sme dorazili pred ôsmou hodinou. Potrebovali sme sa dostať na Kőbánya -Kispest, ale načo metrom, keď z Nyugati premávajú aj priame vlaky. Pri kúpe lístkov som minul všetky drobné forinty nazbierané za roky cestovania. Neuveriteľné, ale mašina brala aj 5 forintové mince, ktoré majú hodnotu asi cent a pol.

Legendárne Nové Zámky Hbf

Out of order

Na Kő-Ki sme nasadli do prvého vlaku a po chvíli zistili, že to je ICčko do Debrecínu, kde asi naše lístky neplatia. Pre istotu sme radšej vystúpili na prvej zastávke – Zugló. Smutnejšiu stanicu, osadenstvo a okolie som už dávno nevidel. Bratislavské Vinohrady sú oproti nej Grand Central Terminal. Trochu sme sa pomotali po okolí a o pol hodinku sme už stáli v zaprdenom rýchliku do Segedínu. Pri trati sa váľali rôzne individuá a squaty vyrástli všade naokolo. Tie sorošovské mimovládky ešte aj feťákov asi vozia:)

Krajšia časť šťanice

Hlavný prestupný bod Kobánya-Kispest tiež nerobí dobré meno hlavnému mestu. Rýchlo sme ale toto „verejné WC“ opustili a o pár desiatok metrov ďalej sa ubytovali v hoteli Chesscom, ktorý od poslednej návštevy expandoval a vynovil. Na večeru sme ďaleko nemuseli ísť, najmaďarskejší podnik, kde varia na jednotku sa nachádza hneď vedľa. Dobre natlačení sme sa ešte prešli na stanicu, kúpili lístky na MHD-čku, vodu u Vietnamky a s vidinou 5 hodinového spánku zaľahli.

Budík o štvrtej nepoteší ani dôchodcu ako som ja. Vonku bolo príjemne teplo a busom č.200E sme odhrkotali po rozbitej ceste na letisko. V SPARe sme nakúpili proviant a vybrali sa na kontrolu. Tu nás šokoval dlhočizný rad ľudí čakajúcich na prehliadku. Z Budapešti takto skoro ráno odlieta požehnane letov a stovky cestujúcich sa len pomaly posúvali. Rýchlo sme sa teda presunuli chodbičkou z mimoschengenského terminálu 2B do Áčka, kde sme kontrolu absolvovali do 15 minút. Travelhack™.

Na pasovke nás tiež zabrzdili davy, ale našťastie EÚ okienko vybavovalo veľmi promptne. Na hlavné macedónske letisko sme dorazili v polospánku, ale kafé pri čakaní na auto nás vzpružilo. Vyfasovali sme 2 ročného Logana s vyše 130 000km na tachometri. Všetko som pofotil a vyrazili sme na diaľnicu smer juhovýchod. Tento hlavný ťah na Grécko je veľmi zaujímavý. Skôr sa jedná o rýchlostnú cestu vinúcu sa peknými údoliami, častokrát bez protismeru vzdialeného stovky metrov. Diaľnice sú spoplatnené, ale cena je pre nás skôr symbolická. Na mýtniciach sa dá platiť aj eurom, ale samozrejme v dinároch, príp. kartou je to lacnejšie.

Pri mestečku Gradsko sme zliezli na cestu smerom na Prilep. Vtedy Monči zbadala tabuľu s nápisom Tikveš Winery. Odbočili sme teda do mesta Kavadarci a tu zaparkovali pred sídlom tejto najpopulárnejšej značky vína v krajine, pomenovanej podľa rovnomenného regiónu. V sobotu okolo desiatej ráno bol obchodík s vínami zatvorený a na vrátnici nám oznámili, že exkurziu treba vybaviť dopredu. Už-už sme chceli sklamaní odísť, keď nám vrátnik stroho oznámil, že reštaurácia v areáli je otvorená.

Nóbl

Ochvíľku už pre nás prišiel čašník a podzemím závodu plného sudov a technológií nás previedol do príjemnej reštaurácie. V skratke – takú luxusnú desiatu sme ešte nemali – výborná bravčová panenka, šopský šalát a pohár bieleho Temjanika. Ešte aj Tito sa na nás usmieval z dobovej fotografie. Medzitým som si nainštaloval appku Google Trips. Osobne nie som fanúšikom rôznych tripadvisorov, lonelyplanetov a sygic travelov, ale táto appka celkom príjemne prekvapila. Vďaka nej sme chvíľu po výdatnej strave šlapali do kopca, kde sa kúsok od mesta týči riadny betónový pamätník s výhľadom na celý región.

Kosturnica

Z Kavadarcov sme sa vydali pôvodnou cestou na Prilep. Pár kilometrov pred mestom nás opäť Google Trips zaviedol na zaujímavé miesto. Po odbočke pekná asfaltka trvala len chvíľu a zrazu sa už Logan šplhal po skalnatej ceste do výšin. Sem-tam som mal pocit, že pneumatiky nevydržia, ale rumunský ľudový offroad to zvládol. Pár stoviek metrov pred cieľom som ho aj tak radšej zaparkoval a pokračovali sme peši k mramorovému lomu. V ňom sa nachádza nádherné jazierko obklopené bielymi kvadratickými stenami, plné rybičiek a žabiek. Starý vodič náklaďáku nás po anglicky upozornil, že kúpanie je zakázané, ale keď vidíte takúto tabuľu, tak to ani radšej neskúšate. Ale to som Monči prezradil až pri odchode.

Pozor hadice

Opustený vidiek

Cestou naspäť sme sa ešte pobavili na smädných kravách s teliatkami pri peknom prameni a preskúmali okolie opustenej dedinky. Cez Prilep sme sa parádnou cestou vyviezli na vrchol hory Zlatovrv, kde sa nachádza známy kláštor Treskavac. V súčasnosti tu prebieha veľká rekonštrukcia a okrem pár robotníkov, predavača suvenírov a lenivej mačky tu nikto nebol. Ikony a fresky sú nádherné, ale najmä výhľad na celý kraj a rozmanité skalné formácie je fantastický. Priamo z Prilepu sem vedie aj turistický chodník a mať extra pol dňa, určite sa oplatí absolvovať aj takúto prechádzku.

Sakrálna číča

Panoráma Prilepu

Čas sa nám už pomaly krátil a do Ohridu ešte ďaleko. Rýchlo sme teda ufujazdili smerom na Kruševo. Toto pekné mestečko v horách je známe najmä bizarným monumentom Ilinden aka Makedonium. Google mapy tu zlyhali na plnej čiare a spojka Logana si pri rôznych cúvačkách užila. A to ešte nevedela aký stredovek ju čaká o pár hodín neskôr. Nakoniec sme na Makedonium trafili, no to je stále zatvorené kvôli rekonštrukcii. Hrdzavé lešenia napovedajú, že sa dlhšiu dobu nedarí. Aj tak je to stále obľúbené miesto na svadobné fotky a tiež by som neváhal, keby sme už nemali fotky z trnavskej stanice :))

Makedonium

Pri neďalekom jazere s peknou promenádou začínal malý hudobný festival, ale to sme už museli frčať ďalej. Na Kruševo a okolie si určite vynahradíme pár dní v budúcnosti. Poslednou zastávkou na ťahu R1305 do Ohridu sa stala dedinka duchov Železnec. Tá sa nachádza hneď pri ceste a staré tradičné obydlia v rôznom stave rozpadu sa nedajú prehliadnuť. V blízkosti vyvierajú tri pramene a občerstviť sa dá ringlotami z mnohých stromov. Veľmi príjemná zastávka.

Zašlá sláva Železnecu

Do Ohridu sme dorazili po zotmení a nastala fáza hľadania ubytka. Žiaľ nie všetky cesty v starom centre sú značené na mape. Chvíľku trvalo, kým sme sa v úzkych (kvázi) jednosmerkách zorientovali. Nasledovalo zopár slepých uličiek, zlých odbočiek a tesných cúvačiek. Nakoniec som úspešne so smradom spálenej spojky zaparkoval pred naším ubytovaním. Sympatická majiteľka sa čudovala, že čo s takým veľkým autom (ako keby to bol Escalade) robíme v týchto končinách. Vo veľmi peknom apartmáne s výhľadom na Ohridské jazero sme zložili veci a zbehli dolu do centra hemžiaceho sa turistami. Rýchlo sme zasadli do zapadnutej reštiky a užili si neskorú večeru s pljeskavicami a vínkom. Do postele sme už len vleteli samospádom.

Neďelné ráno sme strávili prechádzkou starým mestom. Pri starobylom amfiteátri sa k nám pripojil psík (krycie meno Miňa), ktorý nás sprevádzal hodnú chvíľu. To sa nepáčilo viacerým chlpatým obranárom a za každým rohom sme odháňali iného havkáča. No nakoniec nášho „sprievodcu“ aj tak vyštvala  prskajúca mačka chrániaca svoje mačiatka. Neradno si zahrávať s nasratou matkou.

Výhľad z apartmánu

Začiatok krátkeho priateľstva

Koniec priateľstva

Symbolom Ohridu a asi aj celej krajiny je kláštor sv. Jána Bohoslovca, ktorý sa týči nad brehmi jazera. Ráno tu okrem skupinky hluchonemých turistov nebolo veľa ľudí a mohli sme sa kochať bez obštrukcií peknou panorámou (a párty loďou plnou osmanských turistov tancujúcich na turecké odrhovačky). Popri brehu sme prešli cez reštaurácie a drevené mólo naspäť do centra. Pešia zóna už slušne žila a my sme kúsok od hlavného námestia zadelili poriadny raňajkový burek. Ten sme dorazili zmrzlinou a tureckou kávou/čajom v príjemnej kaviarni v moslimskej časti centra.  Ledva sme sa vyštverali naspäť na izbu, kde sme si dopriali zaslúžený oddych.

Mnísi-developeri dobre vedeli umiestniť kláštor

Istanbul style

Poobede sme naštartovali tátoša a vydali sa smerom k Prespanskému jazeru. Na trhu pri ceste sme za drobné nakúpili čerstvé ovocie a prázdnymi cestami sa za hodinku doviezli až do dedinky Stenje. Tu nás prázdna pláž a najmä absencia kúpačov trošku zneistila. Všetci boli buď v reštaurácii alebo v plážových baroch. Zobrali sme veci a obsadili lehátka. Miestni asi nemajú radi chladnejšiu vodu, inak si to neviem vysvetliť. Prespanské jazero príjemne osviežilo a okrem nás sa tam kúpalo iba pár odvážlivcov. Na to, že už začali prázdniny a teploty šplhali k tridsiatke, to tu stále pôsobilo veľmi mimosezónne. V neďalekej preplnenej reštaurácii hotela Riva sme zjedli fajn rybaciu polievku a od babky biznismenky kúpili za 2 eurá fľašu albánskeho koňaku. Ako sme zistili neskôr na izbe, tak to bola len alpa s hnedým farbivom. Aspoň bylinky na čaj od biznis chlapca boli skutočné.

Pláž v Stenje

Od Prespankého jazera sme sa naspäť do Ohridu vybrali cez priesmyk národného parku Galičica. Logan sa vyštveral bez problémov a vysoko nad oboma jazerami sme si vybehli pár stoviek metrov do kopca po vlastných. Okolo nás sa zrazu rozľahlo len ticho a v diaľke si poletovali paraglajdisti. Výhľady na obe jazerá po ceste sú nezabudnuteľné. S dostatkom času sa dá vyštverať aj na okolité kopce s výškou vyše 2000 metrov, ku ktorým vedú turistické chodníčky.

Smer Ohridské jazero

Pomaly sme zliezli k Ohridskému jazeru a zaplatili 200 dinárov za vstup/výstup z národného parku. Zaujímavé, na strane od Prespy nikto nič nekontroloval. Medzičas sme mali stále dobrý a slnko pieklo ešte vysoko nad obzorom. Vydali sme sa tak na albánsku hranicu, kde stojí krásny kláštor sv. Nauma. Takto večer sa predavači už pomaly balili a ľudia odchádzali. Okrem pár pávov a návštevníkov sme zostali na celý komplex sami, no to duchovno pri tom celom biznise aj tak ustúpilo do úzadia. Najkrajšou časťou kláštora sú pramene s čistučkou vodou, ktorá z Prespanského jazera preteká skulinkami hory do jazera Ohridského.

Fešáščik

Hlavný areál

Ortodoxná pláž

Na západ slnka sme sa zastavili v celkom populárnom autokempingu Ljubanišťa. Síce sme tam nenašli žiadne občerstvenie alebo bary, ale teda naša hviezda predviedla parádne predstavenie.

V Ohride sme už na ubytko trafili na prvýkrát a narozdiel od auta sme zaparkovali v moslimskej štvrti. Pri večernom speve muezínov sme spráskali na terase riadnu porciu „mystery meat“ a zaliali to rakijou. Tu sa to až tak striktne neberie. Znovu sme sa ledva vyškriabali do nášho apartmánu a zaspali spánkom spravodlivých.

Tretie ráno nášho výletu sme znovu vyparkovali Logana a vybrali sa po pobreží znovu na juh. Proviant z ohridskej pekary sme spráskali na peknej pláži pri hoteli Lagadin a pokračovali až do Zátoky kostí. Opäť som neodolal ambulantnému predaju zo starého mercedesu a zakúpil domáce červené víno a propolis. Tiež to dopadlo nevábne, ale o tom neskôr.  V zátoke sa nachádza Múzeum na vode s peknou replikou starodávnych obydlí stojacich na koloch. Také lowcostové maledivské bungalovy. V tejto oblasti stále prebieha výskum a aj v ten deň archeológovia prezerali a katalogizovali rôzne artefakty, ktoré vytiahli zo dna potápači.  Kúsok nad múzeom sa rozprestiera hradisko, z ktorého je veľmi pekný výhľad na okolie a domčeky na vode.

Pekné praveké letovisko

Pár kilometrov južnejšie sa nachádza príjemná dedinka Trpejca. Auto sme nechali na malom námestí a po schodoch zostúpili ku kamienkovým plážam s nádhernou vodou plnou rýb. Pláž je celkom úzka a lemovaná domami s reštauráciami a ubytovaním. Vyzerá to, že tu nie sú žiadne súkromné pláže a nie je problém rozhodiť deky kdekoľvek. Pred jednou z reštaurácií sme na hodinku zakotvili.

Krištáľovo čistá voda pri Trpejce

Cestou späť sme sa kúsok nad plážou zastavili na kávu a šopský šalát v roztomilej domácej reštike Kale. Majitelia ponúkajú aj ubytovanie len za 600 denárov za izbu, no na internete asi booking nenájdete. Pri budúcej návšteve jazera budeme určite hľadať ubytko v tejto lokalite.

Opäť sme prefrčali okolo sv. Naumu, no tentokrát sme sa zastavili až na macedónsko-albánskej hranici. Tu sme na prázdnom parkovisku nechali Daciu a peši sa vybrali do Albánska. Najprv treba prejsť macedónskou kontrolou a potom asi pol kilometra na albánsku stranu. Hranica nie je veľmi vyťažená a „územie nikoho“ skôr pripomína korzo. Na albánskej strane sme rovnako ukázali len občiansky a už sme prešli okolo jedného z Hodžových bunkrov. Žiadne taxíky tu dnes na nás nečakali a v príjemnom počasí sme sa prešli do prvej dediny Tushemisht. Oproti Macedónsku žiaľ rapídne klesla čistota pobrežia aj okolia. Vo veľkom sa stavajú nové hotely, ale piesočné pláže nemá kto vyčistiť. V tejto dedinke toho veľa nie je, ale hneď za ňou je celkom pekný park Drilon. Tu sa znovu chodia fotiť novomanželia a pri tom ich obdivujú miestni (napr. japonská babička). Môžete sa tu nechať previezť loďkou, alebo nakŕmiť kačice a labute. Nič svetoborné, ale poteší.

Albánska chladnička

Toto už nie je Macedónsko

Babička-chan obdivuje

Kolega z fóra mi odporučil jednu reštauráciu v Tushemishti, kde podávajú ohridského pstruha. Tento pstruh (ako meno napovedá) sa vyskytuje iba v rovnomennom jazere. Kým v Macedónsku je to chránený endemit (alebo aspoň donedávna bol), tak v Albánsku je to presný opak. Reštaurácia na vode Dallga je asi najpopulárnejšia v okolí. Nás si žiaľ nemal kto všimnúť a pri pohľade na znečistenú jazero by nám ani nechutilo. Zdvihli sme kotvy sa a vošli do taverny Koco cez cestu. Tu sa nás zhostil mladý nervózny čašník-brigádnik, s ktorým sme si trošku lámanou angličtinou pokecali. Konečne som ochutnal nefejkový albánsky koňak Skenderbeu a stál za to. 80 centov dobre investovaných. Po riadnom obede, ktorý obsahoval aj chudáka pstruha, prišiel čašník s ponukou dezertu. No boli sme plní a zdvorilo sme odmietli. Odbehol za majiteľom a natešený sa vrátil s ďalším návrhom. Namiesto dezertu plavba „firemnou“ loďkou po jazere. Takýto dezert sa neodmieta a zaplatili sme účet eurami (na kurz bola použitá zvláštna bulharská konštanta) a s čašníkom/tlmočníkom sme vyrazili na malom člne popri pobreží. Za štvrťhodinku sme urobili pekný okruh až k hranici, kde sa nachádza v rákosí schovaná starobylá kaplnka. Tú som doteraz nenašiel na žiadnej mape.  Cestou naspäť sme sa otočili len pár desiatok metrov od hranice a natešení sme sa rozlúčili s čašníčkom a mladým kapitánom, fanúšikom Spartaku Trnava :))

Rákosím na Ramba

My a čašník z taverny

Kapitán a hranica v pozadí

Znovu sme sa prešli na hranicu, kde sme opäť absolvovali rýchlu procedúru opačným smerom. Logana sme našli živého a ten nás odviezol naspäť ku kláštoru Sv. Nauma. Kúsok pred hlavným vchodom sa nachádza odbočka, ktorá vedie priamo ku krištáľovo čistým prameňom pri kaplnke sv. Atanázia. Riečka ďalej pokračuje pár stoviek metrov popri kláštore do Ohridského jazera. Monči tu dobre doštípali komáre, ale ja som si odniesol pekné fotky modrých vážok. Je to veľmi pekné miesto, ktoré väčšina návštevníkov kláštora nepozná, no repelent je nutný.

Dva štáty, dva asfalty

Pramene pri sv. Naume

Vážna vážka

Cestou do Ohridu sme sa chceli ešte okúpať, žiaľ pláž Metropolis neďaleko mesta pripomínala skôr Bibione v strede sezóny. Rýchlo sme odtiaľ zdrhli a ako plán B asertívne obsadili lehátka v areáli lluxusného rezortu. Nikto si nás nevšimol ani nevyhnal a v pokoji sme sa tu vykúpali a zrelaxovali. Pláž je síce betónové mólo, ale voda na jednotku. Hneď vedľa hotela sa nachádza malý autokemping so sympatickou reštauráciou s grilom. Tu sme si vychutnali našu poslednú macedónsku večeru pri krásnom západe slnka.

Jazero západov

Na izbe som chcel zakončiť večer fľašou domáceho Vranacu, ktorý som kúpil doobeda na parkovisku pred Múzeom na vode. Po otvorení sme rýchlo zistili, že tu niečo kvasí. Výborná kúpa. Po poháriku na dobrú noc sme zvládli 😀

V posledný deň nášho výletu sme už len odovzdali kľúčiky (asi) babičke majiteľky, tá nám zaželala „srekno patuvanje“ a vybrali sme sa obzrieť pevnosť nad mestom. V pokladni nemali rozmeniť tisícku, no aspoň nám zdarma dovolili vybehnúť na hradby a cvakúť pár fotiek panorámy. Travelhack™.Nakúpili sme zopár magnetiek u stánkarov a vyrazili na cestu. Pred odletom domov bolo treba zregenerovať a zamierili sme k dedinke Kališta na západnom brehu jazera. Tu sa rozprestiera hotelový akvapark s parádnym infinity bazénom. V utorok ráno sa tu našlo len zopár ľudí a bazén sme mali skoro celý pre seba. Neskôr začalo návštevníkov pribúdať, no nič hrozné. Po troch hodinách na mňa prišla s blížiacim sa odletom menšia nervozita, predsa sme mali pred sebou ešte skoro 4 hodinovú jazdu. Ťažko sa nám lúčilo s 10 eurovým rajom a malou tučnou morskou vílou.

Samuelova pevnosť

VIP

Balkánsky outfit

Po (najprv) pomalej ceste R1201 sme sa popri albánskych hraniciach presunuli k mestečku Debar. Táto trasa sa v údoliach vlní popri rieke Čierny Drin, ktorá vyteká z Ohridského jazera a spolu s kosovským Bielym Drinom sa zlievajú do Albánskeho Drinu, ktorý sa vlieva do Jadranu. Koniec geografického súvetia. Na Čiernom Drine sa nachádza niekoľko nádrží a vodných elektrární a je po ceste na čo pozerať, aj keď nie všetko je legálne fotiť. Samotný Debar pôsobí svojimi mešitami echt albánsky. Nenájdeme tu asi ani obligátne kríže na kopcoch, ktoré v noci žiaria do diaľky. Tých je len v okolí Ohridu a Skopje viacero, medzi nimi aj najväčší miléniový.

Elektráreň na Čiernom Drine pri hraniciach s Albánskom

Ďalej naša trasa pokračovala cez národný park Mavrovo, ktorý rovnako pôsobí spektakulárne a niektoré dedinky vyzerajú ako vystrihnuté z balkánskych Álp. Stopli si nás aj dopravní policajti, ale keď som vyšiel z auta s pozdravom „good afternoon“ a všetkými papiermi z požičovne, rýchlo zasalutovali a pustili nás ďalej. Cesta národným parkom je krásna, ale nečakal som na nej toľko kamiónov.  Predbiehanie v zákrutách do kopca dalo zabrať.

Janče v Mavrove

Za Gostivarom sme našťastie nabehli na prázdnu diaľnicu a tou sme sa pohodlne doviezli až do Skopje. Tu sme chceli kúpiť nejaké podarúnky a proviant, ale ako naschvál sme našli len supermarket KAM, čo je skôr menší Lidl so všetkým možným, len nie macedónskymi produktami. Do toho sa ešte pokazil centrál a tak som maturoval ako zamknúť na Dacii všetky dvere len s kľúčom (V skratke – otvoriť kufor, stlačiť asi na 5 sekúnd tlačidlo centrálu na palubnej doske, zabuchnúť kufor a dvere. Hlavne nezabudnúť kľúčik v zapaľovaní :)). Rovnako som márne hľadal autoumyvárku a na letisku sme zaparkovali mierne znečistené auto.

Logana sme odovzdali, o centráli som taktne pomlčal a vydali sa na kontrolu. Na bezpečnostnej ani pasovej nikoho nebolo, a po pár minútach sme už koštovali vína v duty free obchode. Plným letom do Bratislavy sme so západom slnka vzlietli do oblakov. Vďaka bohu, že pre nás na bratislavské letisko prišiel Roman z fóra a odviezol nás na železničnú stanicu. Dôvod? Pristáli sme niečo po deviatej a z letiska sme sa dostali až po skoro trištvrte hodine. Autobus a „príjemná“ pasovka, kde EÚ okienko neznamená nič, vedia vždy potešiť. Do Trnavy sme rýchlikom dorazili o pol jedenástej večer, bez Romana by sme boli radi polnočnému príchodu.

Voňavý návrat domov

Macedónsko som od roku 2013 navštívil už niekoľkokrát, ale nikdy sa mi nepáčilo tak ako teraz. Ohridské jazero je fakt perlou a Ohrid ako „balkánsky Jeruzalem“ stojí za návštevu. No okolie a celá krajina ponúkajú toho dosť na veľmi dlhú dobu. Netreba sa v lete silou mocou trepať k moru s davmi ľudí, keď tu máme Severné Macedónsko so službami na úrovni:)

P.S.: Propolis zo starého meďáku sa mi počas letu rozlial v kozmetickej taštičke.