Bonjour Nantes!

Posledných pár rokov sa moje zahraničné výjazdy orientujú skôr na východ. No keďže viem oceniť dobrú ponuku, neodolal som a pred pár mesiacmi investoval do dvoch spiatočných leteniek smerom opačným. Destinácia si opäť vybrala mňa – francúzske mesto Nantes na pobreží Atlantiku. Musím sa priznať, že som najprv chvíľku pred kúpou pátral na mape kde to presne je a na Googli čo tam vlastne je 🙂 O pár minút neskôr bola moja kreditka o 20 euro chudobnejšia a my o dve letenky bohatší.

Prvý októbrový piatok začal zhurta – budíkom o nekresťanských 3:30 ráno. To mi ani nejak nevadilo, skoro celú noc som bol hore vďaka hluchej susede a jej televízoru. Rýchlo sme sa dali dokopy a o 45 minút neskôr už sedeli v prvom osobáku do Bratislavy. Po ceste sme v kóme natlačili do seba lepeňáky, na sociálne slabšej hlavnej stanici s paypassom kúpili kávičku a 93-kou vyrazili na Zochovu. Pod Novým mostom sme si užili rannú atmosféru dystopickej lokality hlavného mesta a po chvíli naskočili na Regiojet. Na viedenské letisko sme dorazili na minútu presne s príjemnými dvomi hodinami do odletu. Zostávajúci čas sme strávili nákupom proviantu v SPARe a sebecky som si odskočil aj do salóniku. Moničke som nechal priestor na sebarealizáciu v duty free, ale po chvíli ma to samého prestalo baviť a radšej som šiel testovať nejaké tie nové vône.

Total Recall: SNP

40 minút pred odletom to najprv vyzeralo, že lietadlo poletí prázdne, ale v priebehu necelej štvrťhodinky sa nedalo pri gejte sadnúť. Španielska nízko-nákladová aerolinka Volotea prekvapila nielen pekným interiérom lietadla, štýlovo oblečenou posádkou, ale najmä nadpriemerným miestom na nohy pre nadpriemerných cestujúcich. Za hudbičky Michaela Jacksona sme odleteli po dlhšej dobe smerom na západ.

Celý let prebehol bez problémov, len pár turbulencií nad Parížom trošku vyvolalo obavy u niektorých cestujúcich. Tie promptne zahnal pilot výkladom trasy a onedlho sme už rolovali k provizórnemu hangáru/terminálu na letisku v Nantes. To už pomaly dosluhuje, ale nové letisko, ktoré plánovali otvoriť tento rok je v nedohľadne. Po pasovej kontrole (schengen-neschengen) sme sa presunuli na autobusovú zastávku (vzdialenejšiu, lebo som si najprv nebol istý, či pred letiskom stojí aj niečo iné ako predražený shuttle bus). Čakanie na autobus linky 48 nám spestril nízky prelet asi najbizarnejšieho prúdového lietadla – Belugy. Tá vozí komponenty medzi fabrikami Airbusu (v našom prípade z Toulouse do St. Nazaire). Za štyri eurá sme u vodičky zakúpili dva hodinové lístky, previezli sa okolo cigánskej osady (mobilnej – karavanovej) a vystúpili na konečnej Neustrie. Tu nás už čakala pekná električka, ktorá nás pohodlne dopravila až do centra Nantes.

Centrálna fontánka

Konvexný futbal

Z Commerce sme sa za pekného počasia vybrali okolo zámku k nášmu ubytku. Zhodili sme veci a vybrali sa k stanici pre bicykle. Nantes je v problematike mestskej dopravy asi tak o dekádu popredu. Okrem perfektných „hubov“, frekvencie spojov, preferencie vozidiel MHD na križovatkách a vyhradených jazdných pruhov, tu nájdeme aj sieť stojanov s mestskými bicyklami, ktoré sú roztrúsené po celom meste. Za euro na deň sa môžte bicyklovať do aleluja, stačí len do 30 minút vrátiť bicykel k ľubovoľnému stojanu a potom si prípadne zobrať iný. Ak sa chcete voziť na tom istom stroji dlhšie, tak platíte symbolické euro na hodinu. Všade sú cyklochodníky a hlavne ohľaduplní vodiči, ktorí odpustia nejaké to faux pas (áno, z kruháču pre bicykle som bol chvíľku zmätený).

Prežili sme

Pár ťuknutí, platobná karta a po pár minútach sme na celkom slušných city bajkoch frčali k zámku bretónskych vojvodov. Ten sa nachádza priamo v centre a je obkolesený vodnou priekopou plnou kačiek, kaprov a korytnačiek. Okolo nej sa rozprestiera aj parčík, ktorý sa stal útočiskom mladých párikov, dôchodcov a pankáčov. Nádvorie zámku je rovnako ako park prístupné zdarma a platí sa až prehliadka interiéru. Až takí historickí nadšenci nie sme, teplota sa šplhala k 20-tim stupňom a zvolili sme prechádzku po hradbách. Tie okrem (žiaľ nefunkčnej) šmýkačky ponúkajú aj parádny výhľad na okolie a čulý mestský ruch.

Nádvorie a vzadu vykúka katedrála

Neskôr sme sa presunuli pár stoviek metrov ku katedrále, ktorá síce zvonku nepôsobí nejak monumentálne, ale zvnútra očarí jednoduchosťou a veľkými priestormi. Gotickí majstri vedeli ako sa pohrať s architektúrou. Nachádza sa tu veľmi zaujímavý dvojhrob/sarkofág Františka II., bretónskeho vojvodu a jeho ženy Margaréty. Je to jedno z prvých renesančných diel v Bretónsku a je považované za majstrovské dielo, čomu sa po detailnom preskúmaní ani nečudujem.

Katedrálna

Nepretvaruj sa

V parčíku sme medzi miestnou tmavšou popíjajúcou komunitou spráskali super obložené bagety z malej pekárne a odpedálovali k najvyššej budove mesta – Tour Bretagne. Tá vyzerá presne ako iné výškové budovy zo 70. rokov – je tak špatná že je až pekná. Vôbec sa do mesta nehodí a keby mi na obrázku povedali, že sa nachádza niekde vo Volgograde, nemal by som prečo pochybovať. Asi preto za vyhliadku pýtajú len euro, čo je fakt smiešna cena za veľmi pekný výhľad z 32-ho poschodia.  Rovnaké poschodie okupuje aj zaujímavá kaviareň v štýle bocianieho hniezda, ktorej dominuje dlhý krk s hlavou tohto vtáka.

Vykričaná vyhliadka

Bocianie hniezdo

So zapadajúcim slnkom sme sa presunuli proti prúdu rieky Erdre k japonským záhradám na malom riečnom ostrovčeku. Ten je obklopený hausbótmi a panuje tu príjemná atmosféra. Pomaly som začal chápať, prečo bolo minulú dekádu vyhlásené Nantes ako jedno z najlepších miest na život. V piatok večer sa mesto zaplnilo, všade kopec ľudí, plné kaviarne a reštaurácie. Po 18-tich hodinách na nohách sme zaslúžene unavení navštívili Carrefour a na izbe uzatvorili deň s camembertom, šunkou, normandským ciderom a francúzskym Survivorom v telke.

Večer pri Ile de Versailles

V sobotné ráno na nás opäť vykulo slnko ale aj prízemný mráz, ktorý nám trošku znepríjemnil cestu bicyklom na pár kilometrov vzdialenú stanicu Pirmil. Odtiaľto sme regionálnym busom č. 3 odfrčali smerom k moru. Teta autobusárka sa s nejakým časovým harmonogramom nezaoberala a dokonca sme nabrali 5 minútový náskok. Na zastávkach jednoducho nečakala, pokračovala ďalej.  Radosť sa spoliehať na busy, najmä ak premávajú párkrát za deň. V malom mestečku Pornic nás po hodine cesty privítal sobotný trh pri peknom kostole, ale najmä pekná pláž, rybárske domčeky a pečúce slnko. Práve panoval odliv a pláž okupovali zberači mušiel, ale aj rodiny s deťmi, ktoré behali okolo dvoch Slovákov s ciderom v ruke. Pomaly sme prechádzali popri pobreží,obdivovali pekné výhľady a letné vilky bohatších občanov. Fakt to tu nie je zlé na život:)

Jedna z mnohých pláží v Pornic

Onedlho sme sa objavili priamo v prístave ktorému dominuje pekný zámoček. Odliv spôsobil zaujímavý jav – všetky lode sa ocitli jednoducho na suchu, čo som v takomto meradle ešte nevidel. Medzitým ma napadlo, že by nebolo od veci pokračovať busom až do Saint Nazaire a odtiaľ ísť naspäť vlakom do Nantes. Na autobusovej zastávke v centre Pornicu stál jeden človek a do odchodu linky 15 zostávalo 10 minút. Navštívili sme teda susednú vlakovú stanicu, kde som v kľude bookol cez mobil nevratné lístky na TGV zo Saint Nazaire do Nantes. Spokojní sme sa vrátili na zastávku, ktorá sa medzitým nebezpečne zaplnila miestnou omladinou. Na minútu presne prifrčal bus – teda bol by som rád, keby to bolo normálny bus. Objavila sa taká lepšia maršrutka do ktorej sa zhurta nahrnuli cestujúci. Narozdiel od ex-ZSSR sa tu „na stojáka“ nejazdí a vodička pri pohľade na poslednú štvoricu pasažierov smutne pokývala hlavou, je suis désolée, zatvorila dvere a odfujazdila preč.

Na suchu

Ďalší autobus mal odchod až o dve hodiny a návšteva Saint Nazaire by sa takto scvrkla na polhodinku pred železničnou stanicou. Monička neváhala, našla pero a čistú A4ku, na ktorú načmárala ST NAZAIRE a začali sme stopovať. Po niekoľkých neúspešných pokusoch a presune, sa nám podarilo stopnúť mladého chalana. Ten síce do Saint Nazaire nešiel, ale že nás zoberie na diaľničnú pumpu, kde budeme mať väčšie šance. O pár kilometrov neskôr na TOTAL-ke sme zistili, že toto asi nebol najlepší nápad. Malá pumpa bez obsluhy s minimálnou premávkou. Pri stojane práve tankovala panička, ktorej sme sa spýtali či náhodou nemá cestu. Nemala. Už som si aj začal pozerať mapu ako sa v najhoršom prípade dostaneme naspäť do Pornic. V tom pri nás zastavil Nissan s paničkou, ktorá sa rozhodla, že nás tu nenechá takto postávať. S veľkou radosťou sme naskočili do auta milej dáme, ktorá si kvôli nám urobila 40km zachádzku. Priznala sa, že zobrala stopárov prvýkrát v živote, lebo sa vždy bála. Kto by nám odolal 🙂

Po štvrťhodinke cesty sa pred nami zjavil monumentálny most, ktorý neďaleko ústia spája brehy rieky Loire. Ponúka pekný výhľad na riadny industriál – na jednej strane lodenice (kde sa rodia najväčšie výletné lode na svete) a na druhej letisko (tu sa vyrábajú časti najväčšieho dopravného lietadla Airbus A380). Naša spása nás zaviezla až do centra mesta, k zaujímavému shoppingu. Tu sme sa ochutnali miestnu špecialitu galettku a omrkli tancujúci dav na námestí pred betónovou obludou. Táto 300 metrov dlhá štruktúra je bývalou nemeckou ponorkovou základňou z čias II. svetovej vojny. Zo strechy je dobre vidieť suché doky pre veľké lode, ktoré v roku 1942 vyhodili do vzduchu spojenci loďou naplnenou výbušninami. Ani zvyšok mesta nebol ušetrený a veľká časť bola neskôr zbombardovaná.

Dance GIFs - Find & Share on GIPHY

Horúčka sobotnajšieho popoludnia

Po návšteve tohto monumentu sme sa presunuli naspäť cez námestie, kde sa zumba párty preklopila na farebnú vojnu (s farbami samozrejme). Cez dlhú hlavnú ulicu sme sa dostali až k železničnej stanici, ktorá opäť susedí s autobuskou (opäť na teba hľadím hlavné mesto SR). Tu už som si len pre istotu a na pamiatku vytlačil z mašiny lístok na vlak a onedlho sme už premiérovo nastupovali do prvej triedy francúzskeho zázraku.  Ten na tomto úseku dosahoval len „podpriemerných“ 140km/h, ale cítil som sa skôr ako v obývačke, než v dopravnom prostriedku. Ticho, kľud a veľmi pohodlné sedačky, ktoré skôr pôsobili ako „fotelky“. Neprotestoval by som, keby sme pokračovali až do Paríža a ďalej domov 🙂

Lepšie vlakom

O 37 minút sme sa ocitli v centre Nantes. Pri stanici sa nachádza pekný park Jardin des Plantes, ktorý ako preklad naznačuje, jedná sa z časti o botanickú záhradu. Slnečný podvečer prilákal mnoho ľudí. Pri jazierku s fontánou sa kŕmili kačky, v malej ZOO kozičky a na ihriskách detičky. Idylka babieho leta. Nás najmä zaujali kozičky a botanická záhrada, ktorá je voľne prístupná spolu so zimnými pavilónmi v štýle Adéla ještě nevečeřela.

Chill v parku

Západ slnka sme mali v pláne vyčkať na Tour Bretagne, ale dlhý rad ľudí tiahnuci sa až pár desiatok metrov pred budovou nás rýchlo odradil. Odložili sme bicykle a poprechádzali sa večerným mestom. Prekvapila nás naozaj pekná Pasáž Pommeraye, ktorá slúži zákazníkom exluzívnych obchodov už vyše 170 rokov. Sobotu sme už tradične ukončili návštevou Carrefouru a oddychom na izbe s ciderom.

Potulky večerným mestom

Nedeľa nás privítala ťažkými mrakmi a jemným dažďom, pred ktorým sme sa ukryli na omši v katedrále. Tá bola skôr poloprázdna, nič také by sa v Trnave nemohlo stať 🙂 Trošku lepšia účasť bola v bazilike sv. Mikuláša, kde sme odbehli na druhú polovicu „kostola“. Doobedie sme zavŕšili návštevou prírodovedného múzea. To naozaj pôsobí ako z 19. storočia – veľa rôznych „šutrov“, vypchatých zvierat z celého sveta, obrovské kostry veľryby a slona. Kľudne by tu mohli natáčať francúzsku verziu filmu Noc v múzeu. Našťastie aj sem prišla nová doba, tak sme prezreli aj zaujímavú výstavu ohľadom „hľadania nesmrteľnosti“ a aj nejaké tie živé hady a hadice.

Noc v múzeu

Počasie sa na obed umúdrilo a to sme patrične oslávili kebabom. Napráskaní sme zobrali bicykle a presunuli sa na riečny ostrov Ile de Nantes. Ten bol ešte pár desiatok rokov dozadu orientovaný najmä na lodný priemysel, ale dnes tu prebieha rozsiahla renovácia a „poľudštenie“. Z výrobných hál sa stali ateliéry, galérie, záhrady a v tieni prístavných žeriavov vyrastajú nové bytovky, parky a cyklochodníky. Prístavných robotníkov s kávou z automatu nahradili hipsteri s aeropressom. Najzaujímavejšou časťou je areál Les Machines d’Ile – veľkolepý umelecký projekt inšpirovaný tvorbou najznámejšieho rodáka – Julesa Verna. Najpopulárnejším dielom je veľký mechanický slon, ktorý po areáli vozí na svojom chrbte až 50 návštevníkov, vytrubuje a z chobota špliecha vodu na okolitých divákov. Najprv som chcel rezervovať lístky na jazdu, ale lepšie sa motať okolo slona ako sa slimačím tempom viezť 45 minút.

Elephant GIFs - Find & Share on GIPHY

Pomalým pochodom vpred

Po tomto „divadle“ sme sa povozili pri brehu rieky, kde sa nachádza aj inštalácia 18 kruhov, ktoré zaujímavo dotvárajú panorámu mesta a v noci dokonca svietia. Na druhej strane sme obkukli krížnik na dôchodku a kultúrny okruh zavŕšili bezplatnou prehliadkou múzea Dobrée, kde najviac zaujala múmia psa 🙂 Podvečer na nás už doľahla únava a na lavičke v Jardin des Plantes sme nakŕmili čajky, sliepočky a kačky, ktoré sa medzi sebou svorne tĺkli.

Pri brehu rieky Loire s krížnikom na druhom brehu

Trvanlivé balenie

Goat GIFs - Find & Share on GIPHY

Priveľa cukru

V pondelok ráno sme sa rozlúčili s Carrefourom, kde sme nakúpili zásoby syra a pivo pre miestneho bezdomovca. Ten nám tak vrelo zaďakoval, že som potreboval stierače na okuliare. Na letisko sme sa opäť odviezli kombináciou električky a autobusu č. 48. Tu sme už len vybavili raňajky, z terminálu popozerali lietadlá a o jedenástej odfrčali smerom na východ.

Neusiedlersee – neklamný znak, že sa blíži Viedeň

Na Schwechate sme trošku pridali do kroku a v poslednej minúte sme stihli bus do Bratislavy. Radosť z promptného presunu rýchlo opadla po tom, ako sme si uvedomili, že tento spoj nepremáva po diaľnici, ale ešte naberá cestujúcich v Hainburgu a Wolfsthali. Pri príchode na dočasnú autobusovú stanicu sme už len smutne zamávali autobusu do Trnavy, ktorý odišiel minútu pred nami. Integrovaná doprava ako sa patrí. Do toho ešte začali aj syry „zrieť“. Smútok sme zahnali slavienskym kombom – držková u Orbána a kebab z neďalekého stánku. Vitajte doma.

Úprimne sa priznám, že do Nantes sa mi veľmi nechcelo ísť. Každý deň som pozeral, či sa v tom dátume neobjavia nejaké iné letenky na východ. Nič sa ale nevyskytlo a asi sa aj dobre stalo. Toto mesto nie je ničím turisticky výnimočné – žiadna Eiffelovka alebo Versailles. To našťastie znamená, že tu nezakopávate o stáda ázijských dôchodcov s čudnými šiltovkami. Nie je tu ani žiadny „heloumajfriend“, ktorý ponúka „gift from Africa“, alebo na vás sype zrno pre všadeprítomné lietajúce potkany. Síce tu pre svoju milú nekúpite od „domáceho“ predraženú ružičku, ale radšej ju zoberiete na bicykel a pobeháte mesto ako domáci s bagetou a ciderom v košíku 🙂  Veľmi ma oslovilo riešenie dopravy, kde je na prvom mieste MHD s cyklistami. Autá môžu byť radi, že z tej bývalej šesťprúdovky majú aspoň jeden pruh na každý smer. Pekné pláže na pobreží Atlantiku hodinku autobusom sú veľmi príjemný bonus. Aj keď podľa „alternatívnych“ webov západná Európa už upadá aspoň 100 rokov, po návšteve tohto mesta mám pocit, že sme stále 20 rokov pozadu. A nielen v infraštruktúre, ale najmä vo vzťahoch k okoliu a miestu kde žijeme.

Pierre Baguette

 

 

 

Komentáre

1 komentár k článku “Bonjour Nantes!Pridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: 48 hodín v Sofii - Tonicove Cesty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.