Macedónska otočka

Priznám sa, že kombinácii predĺžený víkend a letenke na Balkán nedokážem odolať. Pred pár týždňami sa  tradične objavili 10 eurové lety do Skopje. Síce som tam bol už štyrikrát, ale Monička ešte nie – hneď bol na svete dôvod na piatu návštevu. Dovolenku treba šetriť a nezostalo mi nič iné, len skombinovať odlet z Budapešti v nedeľu ráno a prílet do Bratislavy v pondelok večer.

Po predchádzajúcej návšteve Budapešti spojenej s ranným letom sa mi tam už nechcelo znovu nocovať. Po krátkom googlení spojov do hlavného mesta Maďarska vyhralo sobotné ubytovanie v Ostrihome.

V poslednú júlovú sobotu sme naskočili na osobný vlak do Galanty, kde sme hneď prestúpili na ďalší do Nových Zámkov (ak by takto všade fungovali prestupy, tak ani hyperlup nemusí byť). Novozámocká stanica je jedna z mojich najobľúbenejších, predimenzovaná ako sa patrí, s retro nádychom a zrekonštruovaným bufetom/jedálňou. Jedinú zmenu, ktorú som postrehol, boli nové stoličky a herné automaty premiestnené bližšie k výčapu, aby sa výdavok dlho neohrial vo vrecku.

Pokrok nezastavíš

Vlak EC Slovan dorazil na minútu presne a my sme sa zrazu ocitli v inom svete. Vo vagóne sme boli asi jediní Slováci, inak všetko backpackeri z celého sveta, ktorí pendlujú medzi Prahou a Budapešťou a tí odvážnejší možno aj Bratislavou. V Eurocity sme sa dlho nezdržali,  o necelú pol hodinku neskôr od nás už cigánik pýtal peniaze v podchode štúrovskej stanice. Tá sa nachádza celkom ďaleko od mesta samotného a pristavené taxíky sa rýchlo rozchytali. Času sme mali kopec a dehydrovaní (nie poslednýkrát počas tohto výletu) sme zadelili orosenú odmenu v staničnom šenku, kde podávajú (nielen) tekuté raňajky už od pol šiestej ráno.

Už som chcel googliť číslo taxíka, ale zrazu sa objavil bus MHDčky, ktorý nás zobral do centra mesta. Vychádzkovou chôdzou sme sa vybrali po moste Márie Valérie na krajšiu stranu Dunaja – Ostrihomu. Ubytovali sme sa vo veľmi peknom hosteli v historickom centre, kde to vyzeralo ako u babky v spálni. Prezliekli sme sa do plaviek a vybrali sa naspäť do Štúrova na skúšku „presláveného“ kúpaliska Vadaš. V sobotu podvečer boli znovu všetky taxíky obsadené a operátor nám oznámil minimálne polhodinové čakanie. Zdvorilo som odmietol túto neodolateľnú ponuku a o polhodinu neskôr sme prešli celkom peknou pešou zónou až do cieľa cesty.

30 stupňov, sobota poobede a prázdniny nikdy neveštia nič dobré. Komplex je síce veľký, ale ľudí bolo ešte viac. Okrem miliónov detí sa to tu hemžilo škaredými tetovaniami, pupkami a retiazkami. Obsadili sme si lehátko a trošku sa okúpali aby sa nepovedalo. Tlačiť sa s ostatnými kúpačmi v bazénoch sa nám naozaj nechcelo. Čo musím vyzdvihnúť je skvelý langoš, ktorý naší južní spoluobčania vedia robiť na jednotku.

Najväčšia atrakcia na slovenskej strane

Cestou naspäť sme si ešte chceli kúpiť proviant v neďalekej Bille, ale odradili nás dlhé rady a odišli sme preč. Veď v Ostrihome niečo bude. To sme nemali robiť. Pred tretím a posledným prechodom mostu sme navštívili celkom slušnú pivárničku, ktorá síce zvonku vyzerá ako poľovnícka chata, ale na pípe majú všetko možné. Poslinení belgickými špeciálmi sme sa vybrali k Dunaju. Promenáda pri rieke bola plná ľudí, výhľad na druhú stranu s bazilikou je exkluzívny.

Selfieeee

Na maďarskej strane sme na hosteli dali vysušiť veci a vybrali sa na peknú vyhliadku na kalvárii Szenttamás, odkiaľ sme už len pozorovali západ slnka nad tretím najväčším kostolom v Európe. Pri prechádzke pekným centrom Ostrihomu (bez zbytočného reklamného smogu) sme zistili, že žiadny obchod už nie je otvorený a na raňajky sme si kúpili kebab a džús. Ďalšou ranou pod pás bolo zistenie na recepcii, že v nedeľu o pol šiestej ráno žiadny taxík nepremáva a nemôže pre nás prísť ani auto zo Štúrova. Nezostalo nám teda nič iné, len sa navečerať v neďalekej reštike, vedľa ktorej sa nahí Maďari plieskali s uterákmi po zadkoch, smútok zaliať vínom a nastaviť budík na 4:45.

Pekný sobotný večer

Ako správny dôchodca som vstal už o pol piatej a o polhodinu neskôr sme už kráčali prázdnym mestom, kde okrem nás a zakrvaveného návštevníka diskotéky nikto nebol. Ostrihomská železničná stanica prechádza rekonštrukciou a okrem unimobunky na predaj lístkov a dvoch toi-toi búdiek tam nič nie je. Raňajky sa teda u mňa nekonali, kebab som s radosťou vy/prenechal Moničke.

Poloprázdnym vláčikom sme sa pomaly presunuli rannou krajinou až do Budapešti. Dalo sa vstúpiť už na stanici Újpest a tam prestúpiť na metro, ale nemohol som si nechať ujsť „západnú stanicu“ – Nyugati. Síce je na severe mesta, ale historicky boli z nej vypravované spoje na západ monarchie, tak preto ten názov. Stanica nesklamala, krásou nezaostáva za Keleti, ktorá je pre obyvateľov Horných Uhrov známejšia ako vstupná brána do Budapešti.

Ranné Nyugati

Klasickým kombom metra M3 a busu 200E sme sa presunuli na letisko. Jediné, čo sa zmenilo za posledné dva týždne, boli billboardy pri cestách. Všadeprítomný vysmiaty Soroš na vládnych „reklamách“ sa záhadne stratil.

Na letisku sme sa konečne najedli, SPAR nás vždy podrží. V Győri práve skončila mládežnícka olympiáda a tak sa to tu hemžilo desiatkami mladých športovcov. Tí za kontrolou obsadili všetky fastfoody (raňajky šampiónov) a na KFC kávičku (ktorá je asi najlacnejšia v tranzite) som si počkal hodnú chvíľu. Pri gejte už klasická Wizzair scéna – v hlavnej úlohe veľký kufor a malá klietka. Naštvaný Macedónec musel zacvakať. Ešte šťastie, že my všade cestujeme s batohom, ten sa dá naltačiť všade.

Hodinový let prebehol bez problémov a na letisku nás už čakal (dá sa povedať, že už dvorný) taxikár Borče, ktorý nás odviezol na naše ubytko. V hosteli niečo prerábali a vyfasovali sme šikovný apartmánik pár minút opodiaľ.  O hodinku neskôr nás už Borče viezol na horu Vodno. Tu sa nachádza oddychová zóna a hlavne Hotel Vodno, ktorý síce pôsobí ako zaseknutý v časoch Juhoslávie, ale varia tam na jednotku. Výhľad na Skopje je príjemný bonus.

Slnko praží nielen na vlajke

Posilnení riadnymi pljeskavicami a šopským šalátom sme zobrali lanovku k dominante mesta – Miléniovému krížu, vedľa ktorého rastie ešte vyššia (a hlavne divokejšia) telekomunikačná veža. Teplota vzduchu sa pohybovala vysoko nad 30 stupňov a plán bol jasný – 10 kilometrová „prechádzka“ po hrebeni až ku kaňonu Matka. Monči nebola veľmi z horka nadšená, ale čerstvý vzduch a všadeprítomné motýle zdvihli náladu. Tá pretrvávala asi do tretiny cesty k bunkrom juhoslovanskej armády, ktoré teraz podľa pachu slúžia ako provizórne stajne. Cesta potom už pokračovala úzkym chodníčkom.

Po stopách slovanských predkov

 

Bzzzz

Cesta nemala konca

Z okolitých stromov na nás skákali rôzne balkánske húsenice visiace na lepkavých pavučinách . Tie som prvýkrát videl v máji v južnom Srbsku. Do toho sa nám minula voda a cieľ v nedohľadne. Ešteže tie výhľady stáli za to. Openstreetmaps ukázali studničku, ale so sklamaním sme zistili, že je vyschnutá. O 20 minút neskôr sa mala objaviť ďalšia, ale tú sme pre istotu nenašli. Ku koncu cesty nás zachránil kláštor sv. Nikolu, kde už voda tiekla a ďakujúc Bohu sme doplnili tekutiny.

Záchrana

Pomaly sa blížila ôsma hodina a do cieľa sme mali na výber dve cesty. Dlhšiu obchádzku cez priehradu alebo kratšiu a strmšiu spojenú s prevozom cez rieku Treska. Z kláštora sme nevideli žiadne loďky. Našťastie v dobe lacného internetu som cez Skype zavolal do protiľahlej reštaurácie, kde mi potvrdili, že tam prevozník ešte chvíľu bude, ale máme si švihnúť.  200 výškových metrov niektorí doslovne preleteli, ale onedlho sme už boli v bezpečí baru.

K cieľu ešte 200 výškových metrov

Nejakou magickou náhodou sa stretol pohľad mojej milej a postaršieho pána, ktorý ju nečakane oslovil po slovensky. Z milého pánka menom Stranko sa vykľul Kosovec z Prizrenu, ktorý síce žije v Nórsku, ale 30 rokov býval na východnom Slovensku. Slovo dalo slovo a onedlho sme si už s ním a jeho macedónskymi priateľmi pripíjali nazdravie a rozoberali všetko možné – po slovensky, šariššky aj anglicky.

Taxíkom sme dorazili naspäť na ubytko až okolo jedenástej večer. „Žltá“, ako nazývajú hroznovú rakiju, nás prebrala a vybrali sme sa ešte na rýchlu prehliadku nočného Skopje. Teplota sa stále držala na 30 stupňoch a centrum praskalo vo švíkoch. Opäť som mal pocit, že tých gýčových fontán, sôch a budov po poslednej návšteve znovu pribudlo. Dokonca prebieha výstavba ďalšieho mostu cez rieku Vardar, ktorému bude kraľovať ruské kolo za vyše 18 miliónov eur. Fake it, till you make it. Ale aspoň som nakukol u pouličného astronóma do ďalekohľadu na Saturn. Bol tam aj s prstencami 🙂

Klasická divočina

Po výdatných raňajkách zo supermarketu sme si na hosteli odložili veci a vybrali sa do miestneho aquaparku. Teploty sa už doobeda šplhali k 40-ke a nič lepšie mi nenapadlo. Mestský aqualand je síce malý, ale vstup stojí len 5 euro. V pondelok doobeda bol poloprázdny a nasledujúce 4 hodiny sme sa čľapkali ako malé deti. Premiérovo sme vyskúšali poriadne tobogány, ktoré sú v cene vstupu. Čakacie doby krátke, takže sme sa otočili niekoľkokrát. Do toho frapečko a zmrzka, letná „Juhoška“ je fajn aj bez mora.

Malý, ale zabaví

 

Rýchlo a zbesilo

 

Čľup

Finálny obed sme zadelili v peknej reštaurácii Stará Kuča v centre mesta, ktorá vraj patrí medzi najlepšie v metropole. Riadne porcie pastrmajlije a tavče-gravče sme zaliali miestnym vínom – obed na jednotku. Všetko za veľmi prijateľné ceny.

 

Tavče gravče

Trošku sme sa ešte pomotali starým centrom, ale neuveriteľný výpek nás rýchlo poslal naspäť na hostel. Ani fontány nepomohli, viac stromov by bolo lepšie riešenie. V okolí hostela sa objavilo podozrivo veľa policajtov a obrnených áut. Posledné roky nie sú demonštrácie v meste nezvyčajné, ale dôvod pripravovanej ma celkom zaujal – proruská strana bývalého premiéra je nespokojná s podpísaním zmluvy o priateľstve s Bulharskom. Ach tí nacionalisti. Ešte sme rýchlo kúpili burek (podľa Borčeho v najlepšej burekárni v meste) a vyštartovali sme na letisko.

Obludné matky

Za oponou stále rovnaký bordel

Tu sme sa už len checkli, keďže každý cesujúci na lety Wizzair sa musí ukázať na prepážke(aj tí s online checkinom, treba si nechať rezervu). Znovu sa nadávalo a trieskalo s kufrom do klietky. Nepoučiteľní travel hackeri, ale už nech je november, kedy Wizz zruší tieto malé bagáže.

Do Bratislavy sme prileteli s miernym oneskorením pred pol desiatou večer, samozrejme, že znovu nám boli pristavené busy a drahocenné minúty utekali. Vlado nás našťastie čakal a motivovaný vôňou bureku nás promptne zaviezol na Vinohrady. Tu sme naskočili na rýchlik, v reštauráku zadelili finálne pivo a o pol jedenástej sme už otvárali dvere na byte v Trnave.

Na záver chcem poďakovať Moničke, že so mňou zvládla trošku tragickú túru z Vodna na Matku. Sľubujem, že nabudúce lepšie vypočítam čas cesty a zoberiem o 2 litre vody viac 🙂 Skopje na víkend nie je zlá voľba. Po prvej návšteve sa mi zdalo, že tam nie je po jednom dni čo robiť. Ak ale výlet spojíte s nejakou takouto túričkou, alebo už len člnkovaním v kaňone Matka, tak hneď je o zábavu postarané. Milo ma prekvapil aj mestský akvapark, cez leto je to naozaj príjemné spestrenie za pár euro. Macedónska kuchyňa znovu potvrdila, že je najlepšia na Balkáne a vínko tu majú super. V poslednom čase začína byť v móde Bosna, ktorá je síce skvelá, ale u mňa na Balkáne vyhráva táto malá krajina so slnkom na vlajke.

A na Balkán jedine s štýlovo na Golfíku:

Komentáre

1 komentár k článku “Macedónska otočkaPridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: 48 hodín v Sofii - Tonicove Cesty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *