Začiatkom roku 2025 pokračujeme v tradícii návštev krajín na pobreží Arabského zálivu. Je to najmä zásluha tureckého lowcostu Pegasus, ktorý ponúka letenky do týchto destinácií častokrát za až smiešne sumy. Po Kuvajte a Bahrajne prišiel čas si zohriať uzimené hnáty v Katare. Február je v našich končinách presne taký nijaký mesiac, keď by zimy aj stačilo, no tá pravá jar je ešte v nedohľadne. Návštevy Kuvajtu a Bahrajnu nás naučili, že všetko podstatné sa dá stihnúť za dva dni. Aj v prípade Kataru sme sa držali tohto pravidla a naplánovali mierne retardovaný víkend v Dohe s odletom z Bratislavy v piatok na obed a návratom do Viedne v pondelok ráno. Na work/life/family balance treba dbať.
PIATOK
Pravidelné spojenie s Istanbulom je pravdepodobne najlepšia linka v ponuke bratislavského letiska. Vďaka nej sa lowcostovým cestovateľom otvorili naozaj nevídané možnosti a jediná škoda je, že Pegasus týmto smerom neoperuje častejšie ako 3x do týždňa. Na druhú stranu, ako to v prípade bratislavského letiska býva zvykom, nikto nevie, ako dlho táto trasa vydrží, a tak si ju treba užiť, kým sa dá.
O pol jedenástej sme sa svorne v trojici stretli na check-ine a odovzdali do opatery kufor s extra bagážou. Pegasus oficiálne povoľuje len trojkilovú príručnú batožinu a aj keď ju ešte nikdy nikto nevážil, tak načo pokúšať šťastie. Najmä keď v akcii stála 20kg podpalubná len 17 eur jedným smerom.
Po kontrole sme samozrejme automaticky naklusali do salónika, kde sme si po prvýkrát v histórii ledva našli miesto na sedenie. Takmer vždy sme tam boli sami, dokonca častokrát aj obsluha absentovala, no dnes praskal vo švíkoch. Podobne praskali aj niektorí hostia, ktorí si na stoly poznášali všetko, čo salónik ponúka, a tlačili do seba hlava-nehlava. My sme ocenili predvolebný trojboj v podobe párkov, piva a gulášu a posilnení sme sa mohli pol hodinu pred odletom vydať na náš gate.
Čo gate, dokonca dva – všetko je raz po prvýkrát a aj v piatok napoludnie sme sa stali svedkami niečoho nevídaného – na jeden odlet boli využité dva susedné chlieviky a konečne sa 200+ pasažierov nemuselo príliš zbližovať v malom uzavretom priestore. Palec hore BTS!
Rovnako aj odlet načas potešil a zlomený nielen nedostatkom miesta v novučičkom Airbuse, ale hlavne predvolebným trojbojom, som sa prebudil až niekde nad Bulharskom. Istanbulské letisko Sabiha Gökçen nás privítalo naozaj nečakanými meteorologickými podmienkami. Áno, zima nepovedala ešte posledné slovo, no snehové prehánky a teploty okolo nuly by som tu podvedome koncom februára nečakal. Ani Vlado nečakal, že pri prestupe stretne jedného známeho slovenského horolezca, ktorý síce zdolal Everest, no na konci februára zobral rodinu na výlet do Kuvajtu. Na 10 dní… aj majster tesár sa utne.
Po rýchlom tranzite sme ešte rýchlejšie nabehli do lounge Bosphorus a z okna neveriacky pozorovali každú chvíľu meniace sa počasie. Po dvoch hodinách sa k nám po prílete z Prahy pridal štvrtý člen výpravy Borek, no medzitým sa salónik zaplnil a nájsť voľnú stoličku bolo tvrdým orieškom. Najmä keď ju niektorí využívali ako nemého sluhu alebo taburetku pod nohy. Ale staff rýchlo narobil poriadky a aj Alibabova žena musela svoje ctené nôžky dať dole a zrazu bolo o miesto na sedenie viac.
Štyri a pol hodiny ubehlo v medzinárodnej spoločnosti ako voda a o deviatej sme nastúpili na palubu doslova zamrznutého lietadla. Neplánované exit rowy potešili (vďaka, milá check-in agentka v Bratislave), no hodinové zdržanie spojené s nekonečným odstraňovaním námrazy až tak nie. Nakoniec sme vlastne aj dobre dopadli, niektoré lietadlá si na odlet počkali aj 3-4 hodiny.
SOBOTA
Kráľovská porcia miesta na nohy veľmi spánku nepomohla a tri a pol hodiny sa neskutočne vliekli. No ešte viac sa ťahala pasová kontrola na vraj jednom z najlepších letísk na svete. Z vyše 40 okienok boli o jednej ráno pre inostrancov otvorené len dve a jediné šťastie bolo, že pred nami nepristála 777-čka z Pakistanu, inak by sme v rade stáli doteraz. O tomto čase som si ledva všimol legendárneho maca, symbol oceňovaného katarského letiska. Úprimne, za mňa je to letisko najlepšie, kde sa zdržím čo najkratšie. Ku koncu dňa aj tak všetky tieto moderné vzdušné brány v regióne sú len veľké nákupné centrá, kde sa pasažier doslovne nachodí tisíce krokov, kým neodletí alebo po prílete nevyjde von z terminálu.
O tomto čase nové metro nepremávalo, Uber tu má zákaz vyzdvihnúť pasažierov, no za necelých 50 katarských rialov (cca 3,80 QAR za euro) nás oficiálny taxikár hodil do 15km vzdialeného hotela Ramada v tzv. Old Dohe. Tieto neskoré checkiny sú z nejakého mne neznámeho dôvodu v tomto regióne vždy trápením a trvalo dobrých 20 minút, kým sme vybavili byrokraciu a dostali kartičky od izieb. Z dôvodu overbookingu sme s Borekom dostali „upgrade“, no v obrovskom dvojizbáku sa namiesto sľubených dvoch postelí nachádzala len manželská. Ako otcovia malých detí sme sa tešili na pokojný spánok a radšej som si ustlal v susednej izbe na gauči.
Po necelých 5 hodinách spánku som odostrel ťažké závesy a oslepili ma neúprosné arabské lúče derúce sa cez špinavé okná tohto vraj 4* hotela. Na druhej strane boli bufetové raňajky naozaj na úrovni a o desiatej sme mohli vyraziť v plnom počte do ulíc hlavného mesta.
Strategicky umiestnený hotel sa nachádza len pár minút od architektonického skvostu v podobe Múzea islamského umenia s naozaj vydarenou pobrežnou promenádou a parkom. Na opačnej strane zálivu sa týčia mrakodrapy štvrte West Bay, ktoré sú svojou výškou ledva 250 metrov v tabuľkách „na smiech“ konkurentom napr. z Kuvajtu alebo nebodaj Emirátov. No v realite je skyline Dohy jednoznačne najlepší zo všetkých, ktoré som v tejto časti sveta videl. A ešte možno ten v Abu Dhabi. Jednoducho kvalita vždy zvíťazí nad kvantitou a radšej pekne kompaktne na jednom mieste ako rozťahané výškovky generického dizajnu po celom pobreží. Po príjemnej prechádzke sme sa zastavili na asi najlepší karak v histórii a zavolali Uber.
Táto služba tu funguje perfektne, len v prípade štyroch pasažierov si treba zavolať o niečo drahší UberXL, no aj tak sú ceny veľmi prívetivé. UberXL v meste prevádzkujú tromi takmer identickými modelmi MPV – Toyotou Veloz, Suzuki Ertiga a Mitsubishi Xpander. Okrem siedmich miest na sedenie, jednoduchého motoru, automatu a smiešnych 15-palcových kolies majú spoločné najmä relatívne nízku cenu – základné modely začínajú približne od 15 000 eur, čo je niečo, na čo sme si v EÚ, žiaľ, odvykli. Hlavne nech žijú nepraktické predražené SUV.
Doha je relatívne kompaktné veľkomesto a najmä v sobotu ráno bola premávka minimálna. Sympatický šofér z Indie s približne 15 000 jazdami za tri roky šoférovania nás o pár minút vysadil v tieni mrakodrapov vo West Bay. Rád by som povedal, že aj v centre diania, no takto cez víkend na obed táto moderná štvrť zívala prázdnotou. V malom supermarkete pod elegantnou Tornado Tower sme nakúpili zmrzliny a tekutiny, dobre som sa zakvackal a vydali sme sa do najbližšej stanice metra.
Tak ako mnoho iných infraštruktúrnych projektov, aj metro v Dohe bolo vybudované pri príležitosti kontroverzných majstrovstiev sveta vo futbale. 3 linky a 37 staníc obsluhujú moderné súpravy bez vodiča a celodenný lístok na MHD stojí doslovne smiešnych 6 rialov, čo je cca 1,60 eura. Na rozdiel od Kuvajtu alebo Bahrajnu v tomto meste definitívne nepotrebujete auto a ani my sme ho po prvýkrát neriešili. Kombinácia metra a Uberu vás dostane prakticky všade a rozpočet určite nezruinujete.
Zo stanice DECC sme sa presunuli o zopár zastávok na dopravný hub Legtaifiya, kde sme prestúpili na električku Lusail. Tá na našom úseku premáva pod zemou a keby mi niekto povedal, že to je metro, tak by som sa vôbec nečudoval.
Po chvíli sme vystúpili na zastávke Marina – South a vydali sa ku veľmi zaujímavému dvojhotelu Raffles a Fairmont v podobe polmesiaca s názvom Katara Towers. Ani tu to pri vode veľmi nežilo a dokonca sa nám ani nepodarilo infiltrovať do jedného z hotelov – vstup do areálu bol možný len na štyroch kolesách.
Nič sa nedalo robiť a premiestnili sme sa do neďalekej Perly, čo je umelý ostrov a jedna z designovaných zón, kde si zahraniční záujemcovia môžu kúpiť nehnuteľnosť v minimálnej hodnote cca 200 000 dolárov a tak získať trvalý pobyt. Žiaľ, my sme apartmán nešli kupovať, ale vybrali sme sa sem na kávu.
Borek prednedávnom objavil dobrý zdroj informácií o Katare na stránke jarosovi.cz a vyhútal, že pán Jaroš tu v tomto čase otvára kaviareň. Ani sme len netušili, že Martin Jaroš je doslovne žijúca legenda a aj keď kaviareň ešte nebola oficiálne otvorená, strávili sme tu v príjemnom rozhovore takmer hodinu. Martin nám porozprával všetko možné o živote v Katare, Katarčanoch alebo expatoch z našich končín, no hlavne nám trochu ukázal inú perspektívu na tento región. Jednoducho sa nedá na všetko pozerať očami privilegovaného Európana, keď sú tu miliardy ďalších obyvateľov tejto planéty, ktorí by tiež radi mali nejakú životnú úroveň, no tá nemusí byť kompatibilná s tou našou. Martinovi držíme palce a keď sa náhodou ocitnete v Dohe, tak Joy General Cafe určite nevynechajte. Plzničku so svíčkovou tu síce nedostanete, no za tou sa predsa do zahraničia nechodí, však :).
Po milej návšteve sme sa ešte trochu pomotali v okolí kaviarne a onedlho sme sedeli v mašine smer Old Doha.
Na rozdiel od moderných štvrtí bez duše to v uliciach starej Dohy stále žije. Trochu mi to tu pripomína dubajskú Deiru, ktorú stále považujem za najlepšie miesto na ubytovanie a hlavne na stravovanie. V zašitej filipínskej reštaurácii sme za pár eur vybavili neskorý obed a v Ramade sme sa rýchlo dali dokopy, lebo večer sa sa už neúprosne blížil.
Podvečer sme sa znovu vybrali ku Corniche, kde sme po krátkom zjednávaní vybavili vyhliadkovú plavbu na tradičnej drevenej loďke. Na palube sa nás stretla rovnako zaujímavá zmes národov a všetci svorne sme si pri mierne prihriatom playliste užili polhodinovú plavbu k West Bay a späť.
Po vylodení sme vyplatili nadháňača dohodnutými 20 eurami za 4 osoby a pokračovali sme po pobreží smerom k tradičnému trhu.
Souq Waqif až tak tradičný nie je, po boome v 90. rokoch začal postupne upadať a v roku 2003 bola dokonca veľká časť zničená mohutným požiarom. Našťastie dnes je to opäť jedno z najzaujímavejších miest v Dohe a vyniká najmä časť venovaná sokoliarstvu, ktoré má v Katare veľkú tradíciu. Okrem mnohých obchodíkov so sokolmi rôznej ‚kvality‘ a ceny sa tu nachádza aj špecializovaná nemocnica, o akej môže mnoho tunajších gastarbaiterov z Ázie len snívať.
Samotný souq po západe slnka ožije ľuďmi, no predajcovia nie sú vôbec násilní a prechádzka v labyrinte plnom trhovníkov a tovaru nie je vôbec traumatizujúci zážitok. Po skvelom filipínskom obede sme dali šancu dobre hodnotenej jemenskej reštaurácii a ani tá nesklamala. Tradičný ‚guláš‘ saltah bol vynikajúci, no lepší chlieb nikto z nás nemal. Malawah je jednoducho povinný. Po tomto gastronomickom zážitku sme zhodnotili, že keby teraz letel priamy let domov, ani by nám to nevadilo. Jednoducho všetko dôležité, čo sme chceli vidieť a zjesť, sme zvládli za jeden deň.
Pomaly sme sa odkotúľali smerom k hotelu a po ceste dokúpili nejaké tie nealkoholické tekutiny na večer. No v lobby sme si všimli, že nepriehľadné dvere zašitej prevádzky s tajomným názvom The Pub stráži veľký černoch (krycie meno John Coffey) a z vnútra sa ozýva hudba. S miernymi obavami sme vošli do tohto semenišťa hriechu, kde Filipínky na bare vyfajčievali jedna radosť a Indovia s pivom v ruke hrali biliard. Nič sa nedalo robiť, zasadli sme k najdrahšiemu pivu v histórii, ktoré vlastne pri súčasných slovenských cenách až tak premrštené nebolo. Takto sme neplánovane zakončili prvý deň v krajine, kam je dovoz alkoholu zakázaný a okrem drahých hotelových barov sa dá sa kúpiť len v špecializovaných obchodoch s príslušnou „kartičkou nemuslima“. Kde je vôľa, tam je cesta, alebo kam Allah nevidí…
NEDEĽA
Po príjemnom štarte do dňa vo vyhrievanom bazéne a pod dohľadom minaretu sme sa dobre natlačili, tak ako sa na Čechoslovákov pri švédskych stoloch patrí, a znovu sme sa vydali do rozpálených ulíc.
Prvou zastávkou sa stalo neďaleké nádherné Národné múzeum. Dobre sme si prezreli exteriér tohto architektonického skvostu v podobe púštnej ruže, no čas na návštevu interiéru sme, žiaľ, nemali. Podľa všetkého vyzerá ešte lepšie zvnútra.
O to lepšie sme si prezreli náhodné detské ihrisko, ktoré zasponzorovala miestna odnož energetického giganta TotalEnergies a samozrejme ukazuje víziu krásnej budúcnosti s obnoviteľnými energiami. Samozrejme, zaplatené z nekonečných zásob plynu a ropy.
Hneď sme tu aj naskočili na metro a zviezli sa na koniec žltej linky. Nedeľa je v krajine prvým pracovným dňom, no súprava metra sa tak netvárila. Vidieť, že tento spôsob dopravy využívajú buď tí, čo nevedia šoférovať alebo nemajú na auto, alebo ako my – turisti. A tých tu po šampionáte veľmi veľa neostalo. Dokonca aj tá súprava je kratšia, ako by sa patrilo, a na dlhom nástupišti si treba dávať pozor, ku ktorým dverám sa postaviť, inak vám ľahko môže zdrhnúť.
Po dvadsiatich minútach sme vystúpili na konečnej Al Aziziyah, pár krokov od vchodu do asi najznámejšieho nákupného centra v krajine. Villaggio Mall zvonku vyzerá už mierne ošumelo, veď budúci rok oslávi dvadsať rokov. Niežeby sme boli nákupné maniačky, aby sme „orážali“ obchody, no nemohli sme si ujsť jednu riadnu bizarnosť – za cca 3 eurá na osobu sa nechať zviezť filipínskymi gondoliermi po umelom kanáli cez umelé Benátky. La dolce vita.
Inak je to taká shoppingová klasika, ktorá skrýva temnú minulosť – v roku 2012 tu vypukol požiar, pri ktorom zahynulo 19 dospelých aj detí, všetkých nekatarského pôvodu. Tragédia odhalila viacero systémových nedostatkov: od laxných pravidiel BOZP, cez korupciu pri stavbe, až po pracovné podmienky (nielen) hasičov zo zahraničia, z ktorých dvaja pri hasení požiaru zahynuli. Dnes tu však po požiari nenájdete ani stopu, a žiaľ, ani pietne miesto, ktoré by túto tragédiu pripomínalo. Predsa, ako sa vraví, každý zázrak trvá tri dni, a načo trápiť návštevníkov týmito smutnými informáciami. Chlieb a hry.
Po tejto plavbe sme chceli navštíviť vyhliadku na 300 metrov vysokej veži Torch, no pri vstupe nám bolo oznámené, že vyhliadková plošina je zatvorená a luxusná reštaurácia na 47. poschodí sa otvára až o tretej. Mission failed successfully.
Nič sa nedalo robiť, aspoň sme v Carrefoure vybavili nákup podarúnkov (vďaka Allahovi za blížiaci sa ramadán a veľký výber ďatlí) a metrom sa vydali na spiatočnú cestu.
Keď sme boli minulý rok na trhu v Maname, zaujali ma tzv. afgánske vojnové koberce zobrazujúce výjavy z obdobia intervencie amerických vojsk. Na tržnici v Dohe som nič také nezazrel, no vygooglil som legendu kobercového biznisu – The Rugman of Doha. Zhodou náhod sa jeho malý obchod nachádzal neďaleko stanice metra, a tak sme po pár zastávkach vystúpili. V poludňajšej páľave to až tak blízko nebolo, a tak sme sa ako trápni turisti zviezli kilometer Uberom. Obchodík som rýchlo lokalizoval, no privítal nás len predavač so zlou angličtinou, ktorý nám oznámil, že šéf sa vráti asi o štvrť hodiny.
Našťastie sa o pár vchodov opodiaľ objavila pobočka siete Afghan Brothers, kde sme vybavili parádny obed. Konečne sme sa poučili a nedali sme sa presvedčiť na porciu pre štyroch – zvolili sme len polovičnú. Dobre sme urobili, aj polovičná porcia mixu mias s predjedlom v podobe rôznych hummusov nás takmer zložila. A to sme ani neskúsili najväčšiu špecialitu – pečené kozľa.
Opakovaná návšteva u The Rugman priniesla svoje ovocie. Privítal nás sám pán Riyaz, ktorý zasvätil celý svoj život jedinečným kobercom utkaným kočovnými kmeňmi. V jeho obchode nenájdete „priemyselnú“ výrobu z Iránu či Indie, ale každý kúsok pochádza od nomádov a je svojím spôsobom jedinečný. Našiel sa aj malý koberec zobrazujúci americké drony, ale aj 40 rokov starý exemplár, na ktorom boli zobrazené sovietske tanky. Keď raz budem veľký a bohatý, jeden taký si kúpim… no pri cenovke cca 700 až 1400 eur za kus som musel odísť s prázdnymi rukami. Napriek tomu som rád, že som mohol spoznať pána Riyaza, ktorý svojím vystupovaním a rečou pôsobil skôr ako profesor histórie než ako obchodník s kobercami, ktoré sú svojím spôsobom dôležitým svedkom dejín.
Mestská turistika starých pánov zmohla, a tak sme si poobede dali na hoteli krátky šlofík. Kým v prípade Bahrajnu alebo dokonca aj Kuvajtu bol výber pláže jednoduchý, pri príprave katarského itinerára som sa priam zasekol. Podľa všetkého je kúpacia kultúra obmedzená najmä na súkromné pláže luxusných hotelov a predražené beach kluby, alebo za peknými plážami treba ísť priam off-road mimo hlavného mesta. Nakoniec som vylučovacou metódou zhodnotil, že najvhodnejším kandidátom na krátke podvečerné kúpanie bude verejná časť pláže Katara.
Tá sa nachádza medzi Perlou a ansámblom päťhviezdičkových hotelov, ako sú Intercontinental a St. Regis, alebo luxusnými vilkami Katara Hills, ktoré by sa skôr hodili niekam na Bali než do zaprášeného zálivu. Samozrejme, nechýba ani poriadny shopping v podobe parížskeho bulváru. Za ním sa ako protiváha konzumu rozkladá tzv. Katara Cultural Village. Ako názov napovedá, mali by sa tu nachádzať kultúrne inštitúcie ako múzeá, galérie, koncertné siene a dokonca aj amfiteáter.
Uličkami sme sa preštrikovali k pobrežiu, kde nás privítala samotná pláž. Najprv sme však museli nájsť ten správny vchod, vhodný pre partiu mužského pohlavia. Ostraha nás poslala až na južný koniec, kde sme zistili, že nie všetci máme vhodné oblečenie do vody. Jednoducho krátke plavky (a tým nemyslím obtiahnuté slipky ruského turistu) nie sú povolené a vyžadujú sa dlhšie, siahajúce po kolená. Aby toho nebolo málo, na prázdnej pláži nás odmietli usadiť v relatívne peknom altánku, ktorý je vraj rezervovaný len pre rodiny. Asi aby sme nešermovali do kríža v závetrí, alebo niečo také. Museli sme sa teda uspokojiť so stoličkami pod slnečníkmi. Tie samozrejme neboli zahrnuté v cene 10-riálového vstupného, a hoci sme na vstupe vypýtali štyri stoličky, predali nám len dve a ďalšie dve nám teatrálne odniesli spod slnečníka, keď sme testovali vodu. A tá teda nebola nič moc.
Samotná pláž bola v poriadku, no vo vode vás namiesto piesku čakalo bahno, ostré kamene a sem-tam sa zjavila náhodná plastová fľaša alebo pohodený kábel na dne. Navyše sa celkom solídne rozfúkalo, a žiaľ, musím ohodnotiť kúpanie v Katare ako najslabšie. Jasné, za vietor zamestnanci pláže nemôžu, no odpadky vo vode by som na síce verejnej, ale platenej pláži nečakal. A to nehovorím o biednych sociálnych zariadeniach, ktoré slúžili aj ako prezliekarne. Aspoňže voda v sprche tiekla, no paradoxne sme sa v kvázi liberálnom Katare cítili horšie ako v striktnom Kuvajte.
Zahájenie kúpacej sezóny 2025 zanechalo mierne trpkú príchuť, no celkový dojem opäť napravila prechádzka cez Cultural Village a park Katara s najluxusnejším trávnikom v Zálive. Odtiaľ sme si zobrali odvoz a vydali sa smerom k späť k našej domovskej štvrti.
Poslednou zastávkou výletu v Dohe sa mala stať svetelná šou na Corniche v podobe Doha Lights, no ako sme pri povinnom karaku zistili, táto atrakcia funguje vraj už len počas ramadánu. Dopili sme teda nápoj Bohov a začali vymýšľať, kde absolvujeme poslednú večeru. Toľko sme kombinovali, že sme skončili v susednom Applebee’s na predražených hambáčikoch nevalnej kvality. Cenou útechy zostáva fakt, že všetko treba vyskúšať, a tento americký reťazec ešte nikto z nás nenavštívil. A pravdepodobne ani nenavštívi.
O ôsmej sme dorazili na ubytko a nabehli na rozlúčkovú kúpaciu seansu. Medzi výškovými budovami sa riadne rozfúkalo a pocitová teplota rapídne klesla, takže ani vyhrievaná voda nás veľmi dlho v bazéne nezdržala. Do pol dvanástej sme ešte postávali na izbách a pobalení sme sa rozlúčili s Borkom, ktorý si „vďaka“ absencii lacných leteniek musel predĺžiť katarský výlet o jeden deň. Už len v trojici sme sa vydali na poslednú cestu Uberom na letisko Hamad.
PONDELOK
Po mierne zdĺhavom check-ine (Pegasus mal otvorených až päť pultov, no doslova každý z asi desiatich pasažierov pred nami mal nejaký problém) sme absolvovali expresnú „emigračku“ v podobe automatických brán a po bezpečnostnej kontrole sme nabehli do lounge. Dve tretiny pasažierov, ktorí sa tu premelú, tu len tranzitujú, a na Priority Pass je k dispozícii iba jeden lounge (plus dva „spacie“). A keď sa trafíte do nočného prestupného náporu, tak ako my, musíte si na vstup počkať v rade podobných indivíduí aj dobrú štvrť hodinu. Nakoniec sme sa do salónika úspešne infiltrovali, vybavili večeru a dokonca si zadovážili aj víno či čapované pivo. Kto by to bol povedal?
Nanešťastie sa žiadny exit row cestou naspäť nekonal a štyri hodiny spiatočnej cesty boli utrpením. No keď si uvedomím, že osemtisíc kilometrov vo vzduchu ma vyšlo približne toľko ako tri otočky vlakom z Trnavy do Košíc, akceptujem to utrpenie s pokorou v srdci a začínajúcou trombózou dolných končatín.
Istanbul nás privítal štyrmi stupňami pod nulou a preplneným terminálom plným rozospatých tvárí a zápachov z celého sveta. Najhoršie obavy sa potvrdili a podobný stav nás čakal aj v lounge, kde sme ledva našli voľnú stoličku. Svet je malý a naše reptanie a írečité slovenské nadávky na adresu sebeckých návštevníkov vypočul sympatický dvojmetrový Michal, ktorý sa zhodou náhod vracal domov z Kuvajtu. Tam hrá volejbal a predtým pôsobil pár rokov v Katare, takže vedel porovnať život v týchto – pre nás na prvý pohľad podobných – krajinách. Suma summarum, Katar je pre expatov o dosť lepší. Ani sa po tejto víkendovej návšteve nečudujem, predsa len je to krajina na trochu inej úrovni, hoci na rováš má toho veľmi veľa – od otroctva až po financovanie terorizmu.
Sabiha nesklamala a Turecko sme opäť opustili s hodinovým meškaním. To sme, žiaľ, pre nepriaznivý protivietor nedobehli, no až po Rumunsko to bol vyhliadkový let.
Sedemnásť minút pred odchodom Regiojetu do Bratislavy som ešte z lietadla na dráhe úspešne stornoval lístok a obratom zakúpil spoj Slovak Lines s odchodom o 45 minút. Predsa len, už sme pomaly vystupovali z mašiny a nikdy sme sa nezdržali formalitami viac ako pol hodiny. No lenže Tonko mieni, Schwechat mení. Do Schengenu sme veľkolepo vstúpili cez e-gates, keď zrazu zazneli naše mená. Prísna policajtka si nás s Lukášom zavolala na náhodnú kontrolu. Pred sebou mala na papieri rukou napísané štyri mená, z toho tri naše. Vlado bol našťastie rýchlejší, a tak len nám dvom viackrát prelustrovala pasy a po chvíli nás bez slova pustila ďalej. Máme podozrenie, že všetko spustila veľká červená pečiatka na boarding passe z loungu v Dohe, ktorú si potom zmätene fotili v Istanbule pri nástupe na palubu na let do Viedne. Ďalšia zrada nás čakala pri páse s batožinou, kde sa náš jediný kufor objavil asi po polhodine, presne v čase odchodu nášho autobusu, ktorý sa v tej chvíli, samozrejme, nedal stornovať. A aby toho nebolo málo, vytipoval si nás mladý colník a premiérovo, po desiatkach príletov do Viedne, sme absolvovali colnú kontrolu a prehliadku batožiny. Keď sa darí, tak sa darí.
Našťastie vonku nás privítalo príjemné slniečko, leberka z Billy a zdravý Dr Pepper bez cukru ukľudnili nervy a Regiojet nás na druhý pokus úspešne dopravil do Bratislavy. Tu sme sa znovu utvrdili v presvedčení, že autobusová stanica Nivy je jeden veľký prešľap. Dochádzať sem denne autobusom, a nebodaj ešte prestupovať na MHD – každé ráno a popoludnie by som nadával ako pohan. Jednoducho je to shopping, ku ktorému náhodne v podzemí pristavali autobusku, a nie v prvom rade dopravný uzol s ponukou obchodov a služieb. Tu sme sa s Lukášom rozlúčili a ako správni stokári sme sa s Vladom presunuli trolejbusom do Vrakune. Návrat do východoeurópskej reality na jednotku. Ešteže to slnko svietilo.
Sú dva dni na Dohu postačujúce? Samozrejme, že nie, no nemám pocit, že by sme vynechali niečo dôležité alebo že sa musíme bezpodmienečne vrátiť. Áno, keby sme mali deň-dva navyše, asi by sme vzali auto a obkukli aj „vnútrozemie“ či pláže ďaleko od ruchu metropoly. Prípadne by sme omrkli jeden alebo viac z ôsmich štadiónov vybudovaných pri príležitosti futbalového šampionátu. Alebo by sme dali na radu Davida Beckhama, zakúpili férovo nacenený One Pass a vyrazili do múzeí. Možností je veľa, no asi sa sem najbližšie vrátim až v prípade dlhšieho tranzitu. Musím potvrdiť názor, že Katar je z trojice malých krajín Arabského zálivu z pohľadu bežného turistu určite najzaujímavejší a najprívetivejší pre sólo cestovateľov. Určite je tu najviac k videniu, no ku koncu dňa sa aj tak všetky tri petroštáty až priveľmi podobajú a žiadny z nich si vás nepodmaní. Jedine žeby ste milovali nákupy, päťhviezdičkové hotely, poriadne americké autá (prípadne sanitku) a silnú klimatizáciu. Potom sa sem budete radi vracať, a to nielen na retardovaný víkend.
0 komentárov k “Doha na víkend (povrchne)”Pridajte vlastný →