Koniec leta na ukrajinských plážach

Začiatok leta 2019 som s chalaňmi uvítal na plážach Abcházska, ktoré po našom odchode uzatvorilo a doteraz neotvorilo hranice s Gruzínskom. Po dvoch mesiacoch sme opäť zavítali k Čiernemu moru. Vďaka lacným tarifom ukrajinských aeroliniek som s Monči preskúmal severnú ukrajinskú stranu, menej navštevovanú Chersonskú oblasť.

DEŇ 1.

O siedmej ráno som premiérovo zaparkoval v Petržalke a naskočili sme v poslednej chvíli na 96-ku smerujúcu na letisko. Po skoro polhodinovej tour de Ružinov sme sa ocitli v preplnenom termináli. Letná sezóna a poddimenzované kapacity robia divy. Stačí niekoľko extra charterových letov so sviatočnými cestujúcimi a rady na checkin a rontgen sa natiahnu na desiatky metrov a minút. Po rýchlej kontrole salónika, kde pribudla polievka a gril na burito z chladničky, sme sa pobrali na pasovku. Tu nás zabavil zmätený Ukrajinec, ktorý na otázku policajta, či má víza, vytiahol peňaženku a len smutne odvetil „No, Mastercard“.

• 

• 

• 

• 

V lietadle sme si zázrakom našli voľnú trojku, no 15 minút po uzatvorení brány sa dovalila rodinka a zabrala naše drahocenné miesta. Zázrak sa nečakane znovu opakoval a objavila sa ďalšia voľná trojsedačka v plnom lietadle a 55 minútový let do Ľvova sme absolvovali v mierne lepšom komforte. Doteraz nechápem ako som pri tom (ne)mieste na nohy prežil lety do Kazachstanu a Maroka.

Na ľvovskom letisku sme expresne rýchlo prebehli cez imigračku a vyzdvihli checknutý ruksak. V termináli som vytiahol IKEA tašku a ako starý travelhacker som do nej hodil oba ruksaky a odniesol do úschovne, kde sa platí za kus. Tu stále vedú staré byrokratické zvyky. Z kasy najprv telefonicky ohlásili paniu s rožkom v ústach a znovu som musel prejsť internou kontrolou s rontgenom. Až potom som dostal do ruky žetón a pani si zapísala do zošita moje meno a čas. Celá táto procedúra trvala pomaly 10 minút, ale na druhú stranu na máloktorom letisku zaplatíte za hodinu úschovy necelých 40 centov.

Uberom sme sa zviezli tentokrát nie do historického UNESCO centra, ale na architektonicky zaujímavú autobusovú stanicu, ktorú som už mnoho ráz „srdiečkoval“ na instagramoch. Stryjská autobusová stanica sa nachádza na juhu mesta a skladá sa z dvoch častí. Rušnejšiu obsluhujú diaľkové a medzinárodné linky a kľudnejší „kruháč“ pár miestnych maršrutiek domácej značky Etalon, ktorým dominuje linka 555, smerujúca na juh do Noveho Rozdilu. Na najvyššom poschodí stanice sme okrem luxusného vstupu do hotela, kancelárií dopravných spoločností a kaderníctva, našli aj príjemné kafíčko, kde sme sa posilnili, ako inak borščom a varenikami.

Z bankomatu obľúbenej Oščadbanky sme ako bonus vytiahli bez poplatku hrivny a cez celé mesto sa odviezli divokou Samarou bez klímy na predimenzovaných cestách (na svoju dobu) k ľvovskému skanzenu. Ten sme ešte nikdy nenavštívili, no keď som zistil, že to nie je najmenší areál, ani tento deň sme sa tam nedostali. Poobede začínalo už riadne pripekať a radšej sme dali prednosť prechádzke v tieni stromov susedného lesoparku Znesinnia. Na severozápadnom kraji parku potešil príjemný areál s jazierkom, kde sa čľapotali kačky a oddychovalo pár miestnych obyvateľov, či už na slnku alebo v malých altánkoch. Ideálne miesto na opekačku, vzdušnou čiarou len niečo vyše kilometra od historického centra mesta.

• 

• 

• 

Z lesoparku sme popri starom cintoríne vošli do lepšej štvrte rodinných domov. Nenadarmo sa táto časť mesta nazýva aj Kaiserwald, celá oblasť bola venovaná rakúskemu cisárovi pri jeho návšteve. Okrem zaujímavého gréckokatolického kostola zo začiatku 20. storočia, ktorý architektúrou na Ukrajinu veľmi nepasuje, sme navštívili aj „vrch“, alebo skôr vyhliadku Baba Rod. Táto slúžila ako posvätné miesto z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí. Teda od čias Perúna. Dnes tu nájdeme veľký kríž a ukrajinskú zástavu, no najmä výhľad na neďaleký vrch Vysoký Zámok s televežou a na sever mesta, oddelený od centra Ľvova frekventovanou železničnou traťou smerom na Kyjev.

• 

• 

• 

Z jedného parku sme sa odviezli do ďalšieho, Stryjského južne od centra. Nakukli sme na tajnáša do depa detskej železnice, kde oddychovali dve mašinky miestnej úzkokoľajky, ktorá funguje iba cez víkendy a sviatky. V parku sa okrem peknej fontány, budovy polytechniky a nefunkčného kina, týči zaujímavý pamätník venovaný ukrajinskému futbalu. Na tomto mieste sa odohral prvý futbalový zápas na Ukrajine. Nám už veľa času na „proguľku“ nezostávalo, doplnili sme tekutiny a vydali sa naspäť na letisko.

• 

• 

• 

Uber nás odviezol k starému terminálu v stalinistickom štýle, ktorý síce prešiel rekonštrukciou, ale vraj sa využíva zatiaľ len pre domáce prílety z Kyjeva. V jeho okolí sa nachádza aj niekoľko stravovacích zariadení, na tie sme už čas nemali a prešli sme sa pár stoviek metrov k novej budove letiska. Tu som zaplatil 50 hrivien, opäť absolvoval kontrolu a vyzdvihol našu bagáž. Registrácia na vnútroštátny let Motor Sich do Kyjeva sa otvorila hodinu a pol pred odletom. Letenky sme mali v rukách asi po minúte a vydali sme sa na prázdnu kontrolu, ktorá je oddelená od tej medzinárodnej. Vnútroštátna časť terminálu rovnako zívala prázdnotou a usalašili sme sa v malej kaviarni so zaujímavými stoličkami a dobrým koňakom.

• 

• 

• 

• 

Pred piatou sme sa autobusom zviezli k nášmu 47 ročnému fešákovi Antonovovi. Let na An-24 som už absolvoval minulý rok a ku koncu leta som predstavil svet starých sovietskych mašín aj Moničke. Po dlhom čase sme sa usadili do emergency exit sedačiek a letuška Alina nás privítala pohármi vody. Andula sa presne načas rozbehla po dráhe a za hukotu motorov Ivčenko sme začali veľmi ležérne stúpať do výšky cca 5500 metrov, kde sa naša cestovná rýchlosť ustálila okolo 360 km/h. Počas letu nechýbal aj sladký snack a celkom slušná káva. Nad Žitomirom sme začali pomaličky klesať a po hodine a pol sme vystúpili na horúcej ploche kyjevského letiska Žuljany. Tento let opäť hodnotím ako veľmi príjemný a po dlhom čase som konečne nemal stresy či všetko v pohode stíhame.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V mini domestic termináli D sme počkali na malý traktor, ktorý na pás doviezol batožinu. Vyzdvihol som ruksak (kedže na palubu An-24 sa zmestia len fakt malé bagáže) a cez večerný Kyjev nás Uber doviezol k nášmu ubytku neďaleko hlavnej stanice. Chvíľu sme tápali pri hľadaní správneho vchodu, komu by napadlo, že číslo 147/5 budú mať dve brány. Nakoniec sme sa po krátkom telefonáte s domácou našli a zhodili veci na izbe malého hostela.

• 

• 

Po obligátnej očiste sme vyrazili do ulíc. Povinná hostelová večierka o 11-tej zamedzila nočným eskapádam. Na vedľajšej ulici prekvapila kórejská reštaurácia Han Gang. Túto kuchyňu obľubujeme a neodradili nás ani priestory bývalej nemeckej pivárne. Zaujímavý fusion, ale pokrm sa kuchárom vydaril. Odtiaľto sme sa presunuli Uberom cez vysvietený Chreščatyk a Majdan k Oblúku priateľstva, kde Moni otestovala nový cyklo-peší most. Aj takto neskoro večer a cez pracovný týždeň sa to tu hmýrilo zvedavcami, ktorí prišli obkuknúť pekné výhľady na nočný Dneper a párty štvrť Podil. Most pokračuje príjemnou promenádou na Volodymirskom kopci, ktorá nás priviedla až pod kostol sv. Andreja a Andrijivsky uzviz, kde bary praskali vo švíkoch.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Jedenásta hodina sa blížila a nastal čas na odchod. Po chvíli pre nás prišiel Uber a trochu nás prekvapilo, na zadných sedadlách sedela dievčina, ktorej sa nechcelo vyjsť. Po chvíli ju prišiel vyzdvihnúť anglicky hovoriaci fešák, ktorý sa s ňou rovno zoznámil a opýtal sa jej zvláštnu otázku, či nie je nervózna. Šoféra vyplatil v hotovosti a stratili sa v tmavej uličke. Public Agent Kyiv? 🙂 Veselý Alžírčan Jamal nás odviezol na hostel, kde nás už pani, ktorá tam prakticky býva, netrpezlivo čakala. Po dlhom dni, keď sme raňajkovali v Bratislave, obedovali v Ľvove a večerali v Kyjeve, sme instantne zaspali.

DEŇ 2.

Ráno sme rýchlo opustili ubytko a o pol siedmej sme sa už predierali davmi a pachmi v blízkosti hlavnej kyjevskej stanice. O tejto skorej hodine sme mohli len snívať o raňajkách v Puzatej Chate a muselo nám postačiť len smutné raňajkové menu v nonstop prevádzke McDonald’s. Na 7 hodinovú cestu sme ešte v susedných stánkoch dokúpili fornetti a panini a vybrali sa nájsť náš vlak do Chersonu.

• 

• 

Pár minút pred odchodom sme sa usadili v poloprázdnom, no hlavne rozhorúčenom, IC vagóne, ktorý už toho zažil. Pri bližšom pohľade na lístok som si zhrozene uvedomil, že sa jedná o miesta bez klimatizácie. Vďakabohu po odjazde naskočili kompresory, teplota klesla a vydali sme sa na juh Ukrajiny. Cez zaparené okná bolo obtiažne sledovať okolitú krajinu, no i tak nebolo o čo stáť. Rovina, sem tam pár domov, polia a umelo vysadený les po väčšine dĺžky trate. Po 4 hodinách sme dorazili na prvú zastávku v Dolinskej, kde sme mali dlhšiu pauzu a pred Chersonom sme ešte na pár minút zastavili v Mykolajive. Sedem hodín ubehlo prekvapivo rýchlo a o pol tretej sme vystúpili na malej stanici v Chersone s veľkým koľajiskom plným odstavených nákladných vagónov v rôznom polčase rozpadu.

• 

• 

• 

• 

Pred stanicou sa už motalo kopec dovolenkárov, ktorých naháňali taxikári a vodiči maršrutiek smerujúcich do rôznych častí pobrežného regiónu. Ohučaní sme sa vydali radšej na druhú stranu, prešli nadchodom cez koľajisko a objavili sa vo vidieckej štvrti mesta. Po 15 minútach motania sa medzi rodinnými domami sme prišli k luxusnému autobazáru Avtomarket, ktorý mal svoj vlastný showroom. Tu sme našli kanceláriu autopožičovne Sib-Avto, kde som rezervoval na 3 dni Volkswagen Polo. Aspoň som si to myslel. Zmätený mladý pracovník mi oznámil, že žiadne auto už v mojej kategórii nemajú , iba Toyotu Camry za 160 euro. Rozčarovane nasratý som poďakoval a vyšli sme von, auto sme potrebovali prakticky len na rýchly presun k moru. Po chvíli dobehol, že za cenu môjho dohodnutého Pola majú Hyundai Accent. Vstúpil som opäť do kancelárie a všimol som si veľkú tabuľu so zoznamom objednávok – samozrejme tam nechýbalo moje meno a namiesto Pola tam bol kórejský sedan. Neviem, čo chlapec nacvičoval. Po chvíli papierovačiek s kompetentnejším manažérom som po prvýkrát zasadol na Ukrajine za volant a rovnako premiérovo do auta na plyn.

• 

• 

Automat pomohol rýchlo splynúť s chersonskou premávkou a divokým systémom niektorých kruháčov. Hyundai prekvapivo slušne filtroval nerovné cesty a o 10 minút sme už parkovali vo dvore bizarného ubytka s námornou tematikou, len pár krokov od srdca mesta. Zhodili sme veci a vyrazili do ulíc tohto regionálneho centra. V Chersone žije tristotisíc obyvateľov, ale krátka pešia zóna pôsobila veľmi skromne. Hneď sme tu vybavili magnetky a prešli do Ševčenkovho parku, v ktorom sa okrem nepreberného množstva detských atrakcií nachádza aj monumentálny dub, jeden zo symbolov mesta, založeného známym šľachticom menom Potemkin. Iných dominánt je tu poskromne, za zmienku stojí najmä 200 metrov vysoká červeno-biela televízna veža v susednom parku na území bývalej chersonskej pevnosti. A ešte tu majú aj katedrálu a štadión, obe tieto „atrakcie“ sme nejak obišli.

• 

• 

• 

• 

V peknej socialistickej kino-koncertnej sále Jubilejnyj som otestoval miestny bar, pokým Monči obzrela ponuku tržnice s oblečením v priestoroch tejto kultúrnej ustanovizne. Pripomenulo mi to tradičné trhy s handrami v Trnave, v kultúrnom dome ROH, kam ma mama vždy ťahala v nedeľu po kostole. Asi za trest.

• 

• 

Pri „obelisku“ na pamiatku prvým komsomolcom nás schladila nečakane funkčná veľká fontána. Odtiaľto sme prešli popri relatívne novom pamätníku pripomínajúcom černobyľskú tragédiu smerom k už nefunkčnému ruskému kolesu. Prebehli sme cez cestu a na začiatku parku Slávy nás privítal tank T-34. Dlhou „promenádou“ plnou sovietskych hviezd sme prišli až na južný koniec, kde mal horieť večný oheň, no na takéto „výstrelky“ peniaze nie sú. Večný oheň nahradzuje aspoň pohľad na monumentálny Dneper, ktorý sa vlieva do Čierneho mora o pár kilometrov ďalej a kde vytvára rozmanitú deltu, podobnú tej dunajskej.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Prechádzka „úchvatným“ Chersonom nás celkom unavila, no po taxíku ani stopy a cez appku Shark pre nás nikto nechcel prísť. Nezostalo nám nič iné, len prejsť okolo mačacieho kráľovstva v jednom z dvorov a pomalým krokom sa vrátiť do centra. Všimol som si veľa nápisov propagujúcich pitnú vodu, dokonca aj malú prevádzku, kde vám za pár hrivien načapovali do kanistrov životodarnú tekutinu. Viem, že na Ukrajine sa okrem pár výnimiek neodporúča piť vodu z kohútika, no predaj pitnej vody v takomto množstve som ešte nevidel. Nečudo, voda v regióne už len pri umývaní zubov zanecháva slanú pachuť.

• 

• 

Nábrežiu Dnepra dominuje veľký strašidelný hotel Frehat, alebo po našom Fregata. Čítal som o ňom rôzne hororové recenzie a príbehy, tak nedalo mi ho nepreskúmať. Na temnom prízemí svietilo iba okienko recepcie, kde nás privítala milá pani recepčná. Na otázku, či môžme omrknúť izby nás hneď poslala na siedme poschodie, kde dežurná bez problémov otvorila 2 komnaty, ktoré sme poctivo skontrolovali. Nič hrôzostrašné sme nenašli a ešte sme ako bonus obzreli prístav z balkónu pri núdzovom schodisku. Hotel na booking.com nenájdete, ale za 25 euro na noc s klímou som videl oveľa horšie ponuky.

• 

• 

• 

V okolí sme nenašli žiadnu lokálnu reštauráciu a znovu sme sa cez celé centrum prešli až k odporúčanému podniku menom Cepelin. Na ukrajinské pomery patrí podnik medzi tie drahšie, ale seafoodové veci tu mali skvelé. Monička trafila výberom trochu vedľa a moje nadšenie až tak nezdieľala. Cestou na izbu sme ešte dokúpili zásoby tekutín a doplnili z Oščadbanky hrivny do peňaženky.

DEŇ 3.

Po výdatných raňajkách sme vyrazili na cestu už pred deviatou. Rýchlo sme znovu navštívili nábrežnú promenádu, kde už čakali člny na turistov smerujúcich na plavby po Dnepri. Vidina morskej pláže prekonala ponuky kapitánov a vydali sme sa o pár minút na cestu k pobrežiu. Až po ceste sme zistili, kde všetci obyvatelia Chersonu bývajú, mesto je riadne natiahnuté a na jeho koniec sme sa predrali po 10 kilometroch. Na prvej pumpe som premiérovo dotankoval za 8 euro plnú nádrž plynu a cez veľký most Antonivka, posledným na rieke, sme prekonali Dneper. Krajina začala pripomínať pieskom a ihličnanmi Záhorie, neďaleko sa nachádza najväčšia púštna oblasť v krajine. Onedlho sa zlepšil aj stav ciest a privítala nás čerstvo zrekonštruovaná asfaltka. S tou sme sa síce po pár kilometroch rozlúčili, no ani ďalšie cesty smerom na Zaliznyj Port neboli najhoršie a Hyundai sa bez problémov pohupoval okolo maximálne povolenej 90-ky. Úplný raj oproti mnohým ťahom na opačnej strane krajiny, na Zakarpatí.

• 

• 

100 kilometrov do Zaliznjeho Portu sme zvládli za necelú hodinu a pol a po poslednom mierne offroad úseku sme zaparkovali pri (polo)divokej pláži na úplnom kraji obce. Kúsok sme sa prešli a pri prvom plážovom bare s lehátkami sme zakotvili na dve hodiny. More bolo fajn, trochu rias pri brehu a pár medúz vo vode, no nič strašidelné, najmä koncom augusta. Ľudí na pláži bolo tiež tak akurát, len by bolo treba popracovať na toaletách. No ale čo chceme od divokej pláže.

• 

• 

• 

• 

Poobede sa začalo zmrákať a rýchly pohľad na appku s mapou oblačnosti nás popohnal na východ. Pri dedinke so sympatickým názvom Kruhloozerka sme si všimli čo iné ako kruhové jazero, kde sme si dali pauzu pri pozorovaní lenivých kráv a ťažkých čiernych mrakov. Búrka sa nám našťastie vyhla a o pol hodinu sme zaparkovali pri socialistickom sanatóriu Čajka, na kraji obce Lazurne. Miestna pláž vyzerala omnoho civilizovanejšie, ale nepotešil silný vietor a hneď sme sa schovali do plážovej vývarovne. Na výber toho veľa nebolo, obsluha nám vysvetlila, že už je koniec sezóny, no aspoň sme sa posilnili nealko Baltikou vyrobenou na Ukrajine a porciou boršču. More sme tu neotestovali, ale aspoň sme obzreli areál sanatória, ktoré sa nachádza pár stoviek metrov od malého prielivu, ktorý oddeľuje pevninu od piesočnej kosy ostrova Džarylhač.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po rozbitej panelke sme sa znovu vrátili na hlavnú cestu a okolo pol piatej dorazili do cieľa našej cesty – mesta Skadovsk. V malom delfináriu sme preventívne kúpili lístky na večernú šou a odviezli sa na ubytko. Trochu sme sa dali dokopy a opäť nasadli do auta. O šiestej začínalo predstavenie a okrem nás bolo v priestoroch delfinária Akvarel kopec detí. Z nich aj niekoľko hendikepovaných, keďže toto zariadenie ponúka aj rehabilitáciu s delfínmi. Hodinová show, ktorou sprevádzala ukrajinská Máziková a starý šašo Jura, ubehla rýchlo. Dva šikovné delfíny a dvojica veselých tuleňov sa postarali o dobrú zábavu a hlavne dúfam, že sa im tam dobre darí, lebo vždy mám menšie pochybnosti pri návšteve takýchto ustanovizní.

• 

• 

• 

• 

V areáli sa nachádza aj niekoľko iných atrakcií, platených separátne, tie sme radšej prenechali deťom. Auto sme konečne odložili pri hoteli a vydali sa na obchôdzku večerného Skadovsku. Hlavná alej plná stánkov so suvenírmi jasne naznačovala, že koniec sezóny je za rohom. Znudení predajcovia, slabá ponuka, výpredajové ceny. Skadovská pláž pri prístave tiež nevyzerala najlepšie. Koncom leta je Džarylhačská zátoka vyhriata a to praje riasam, ktoré pomaly hnijú na brehu. Vôňa to je naozaj nepríjemná a chvalabohu, že sme najprv navštívili priamo pobrežie Čierneho mora, kde je situácia omnoho lepšia. Na móle sme zakúpili lístky na rannú plavbu loďou a navečerali sa u najmenšieho „nie-midget“ Azerbajdžanca na svete. Monči ho chcela adoptovať, ale asi by to nebolo možné, najmä keby som spomenul návštevu Arménska a Karabachu. Ešte sme sa pomotali nábrežím plným rôznych lákadiel a atrakcií určené pre mladšie ročníky – kolotoče, 5D kiná, virtuálna realita, metrové cukrové vaty, svietiacie blbosti. Všetko na jednom mieste. My sme už nevládali ani len na ruské koleso ísť a radšej sme na izbe pri telke a programu venovanému Dňu pamiatky (najmä na Ilovajsk) zaspali.

• 

• 

• 

• 

• 

#ZaLudi

DEŇ 4.

Na raňajky sme nastúpili presne o ôsmej a zostali sme veľmi príjemne prekvapení. Čakal som všeličo od malého hotela, no takéto bufetové raňajky nepripravili ani v hoteli Ukrajina na Majdane. Doteraz sa mi sníva o baklažáne s cesnakom. Ledva sme sa dokotúľali k prístavu, kde už čakala výletná loď OM-104 staršieho dáta výroby. Usadili sme sa pri dverách, čo bola chyba, lebo stále nimi niekto trieskal. Plavba na východnú stranu ostrova Džarylhač trvala necelú hodinu a pol a skrátili sme si ju kŕmením čajok starým stvrdnutým toastom z kyjevského mekáču. RIP čajky.

• 

• 

• 

• 

Ukrajinské Maldivy ako tento ostrov s krkolomným menom miestni nazývajú nás po pristátí na severnej strane pieskovej kosy potešil blankytnou vodou, no na pláži sme zbadali znovu množstvo rias. Vďakabohu stačilo prejsť pár desiatok metrov na čiernomorskú stranu a tam to už vyzeralo ako z katalógu. Biely piesok plný mušiel, priezračná voda a neďaleko brehu sme zazreli aj delfíny. Aby sa nepovedalo, tak sem-tam sa objavila aj medúza, ktorá aspoň dodala imidž exotiky. Za ľudových 100 hrivien sme obsadili dve lehátka a hneď som do baru šiel vybaviť čaj, keďže Monči zlomilo veterné počasie z predchádzajúceho dňa. Kým ona oddychovala, ja som otestoval fajnovú vodu a prešiel sa k neďalekým majákom. Starší z nich navrhol dokonca sám pán Eiffel, dnes sa už pomaly rozpadá. Okrem toho tu nájdeme aj malú kaplnku/kláštor, kde vraj žije jediný stály obyvateľ tohto ostrova/národného parku – mních. Nachádza sa tu aj jediný prameň pitnej vody a sem-tam sa tu dá stretnúť aj napr. taký diviak. Ja som tu naďabil v tento piatok iba na milého jazvečíka.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Plážový obed v zložení rybacia juška a krevetky dali Monči trochu dokopy a poobede aj ona otestovala čiernomorské vody. Ako retardovaní sme po sebe hádzali nič netušiace medúzy. Teda len ja po nej a potom som mal dobre popŕhlené ruky. Vysoká škola života. Po šiestich hodinách na tejto jednoznačne najkrajšej čiernomorskej pláži nastal čas na odchod. Teplochod síce urazil spiatočnú cestu za hodinu, no na palube vládla dusná atmosféra. Nepochopil som všetko, ale pár pasažierom sa nepáčila hora vriec s odpadkami, ktorá bránila prístupu k záchrannému člnu v zadnej časti lodi. Do toho ešte jednej tete vynadali do starej dury a na móle ich už čakala PMJ-čka, ktorú zavolal podnapitý pasažier. Tí prifrčali na štýl CSI: Skadovsk na vyblýskanom služobnom Logane v vyzbrojení kompaktnou automatickou puškou na pleciach. Neviem ako tento konflikt dopadol, ale keď policajti videli, že „výtržnící“ prichádzajú aj s malým dieťaťom, len sa sa chytili za hlavu.

• 

• 

• 

• 

• 

Cestou na izbu sme dokúpili posledné suveníry a pred večerou sme na dvore spráskali výbornú dyňu. Chersonská oblasť je známa svojou ovocinárskou produkciou, ktorej kraľujú po celej krajine známe chersonské melóny. Tie tu nájdete predávať na každom rohu a pri každej ceste. O ich dodávke loďou do hlavného mesta sa píše dokonca aj v správach. Dyňa nachvíľu zasýtila, no bolo treba vybaviť plnohodnotnú nevegánsku večeru. Už pri brehu nás zlákala ponuka miestneho kebabu a tak sme sa tam vrátili. Moja shawarma bola luxusná, ale Monči znovu zle vybrala a dala prednosť kimči polievke. Tú síce pripravoval veselý tučný Aziat, no ten skôr pochádzal z jedného z ex-ZSSR -stanov ako z kórejského poloostrova. V skratke, kmiči polievka žiadnu fermentovanú kapustu neobsahovala. To je tak, keď sa vymýšľa na ukrajinskej pláži:) Cestou na izbu nás zlákala hlučná hudba z jedného z retro hotelov, no k nášmu žiaľu nám na recepcii bolo oznámené, že diskotéka je len pre ubytovaných. Bucket list na dôchodok.

• 

• 

DEŇ 5.

Po rovnako exkluzívnych raňajkách sme pobalili veci a opustili Skadovsk. Plán na sobotu bol jednoduchý – okúpať sa, vrátiť auto a odletieť domov. Kúsok za mestom som si všimol v roli veľký pamätník so stíhačkou. Po zarastenej ceste sme sa predrali k pamiatke na skadovských letcov. Viem si predstaviť, že voľakedy to bolo dôstojné pietne miesto, žiaľ dnes tu kraľuje burina a bojová mašina sa pomaly rozpadá na podstavci. Peňazí na údržbu takýchto monumentov z čias ZSSR niet a keby aj boli, tak v dnešnej dobe by pravdepodobne chýbala vôľa.

• 

• 

Po panelke sme znovu dohrkotali do Lazurneho, kde som sa rozhodol nájsť kaderníctvo naznačené na Google Maps. Po chvíli blúdenia a mykania zamknutých dverí sme ho za pomoci zmäteného vartáša našli na rohu budovy kultúrneho domu. Kaderníčka zo salónu Fénix ma za 100 hrivien svižne upravila a s novým három som zaparkoval kúsok od mestskej pláže s názvom Centrálnyj kvadrát. More a breh opäť príjemne prekvapili – azúrová voda a po riasach ani stopy. Za ďalšiu stovku sme obsadili lehátka, kúpili asi najlepšiu varenú kukuricu v histórii a na dve hodiny si dali kúpačku a oddych pod slnečníkom. Zo všetkých mestských pláží mi táto prišla asi najlepšia – skvelé kúpanie, čistá voda, piesok a rovnako aj solídna infraštruktúra, ktorej kraľoval diskoklub Apelsin s penovou párty. Keď k tomu prirátate kávu za 30 centov a obed za 2 eurá, tak máte lokalitu na lowcostovú dovolenku ako stvorenú.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Niečo po dvanástej sme sa rozlúčili s Čiernym morom a vybrali sa naspäť do Chersonu. Je pekné, že sa tu rekonštruujú cesty, no patrilo by sa nový asfalt očistiť aj od kamienkov. Za dedinou Zelenotropynske nám jeden takýto nezbedný kus vyčaril (rovnako premiérovo) malú dierku na prednom okne. Nevenoval som jej veľkú pozornosť, na okne už bola predtým väčšia prasklina a pokračovali sme ďalej. Na dôležitej križovatke ciest sme na miestnej tržnici nakúpili výborné hrozno a v Novej Zburivke sme natrafili na sympatické kafíčko. Tu nám pani pripravila skvelý rozlúčkový boršč, šaláty a kotletky. Ledva sme to zjedli.

• 

• 

• 

Pomaly začal dochádzať autu plyn, no ako to už býva, najbližšie pumpy ho buď neponúkali, alebo práve nádrže dopĺňali cisternami. Nakoniec som dotankoval za 50 hrivien na obskurnej pumpe vo dvore priamo v Chersone. Bolo vidieť, že sa obsluhe ani len nechcelo postaviť zo sedačky pre takú smiešnu sumu. Na vedľajšej umývarke sme decentne vodou ošpliechali auto od prachu, no po vyschnutí vyzeralo ako po daždi so saharským pieskom. Nič sa nedalo robiť, napísal som na Whatsapp (na vostoku sa všetko rieši cez Viber a Whatsapp, emaily nikto nečíta) autopožičovne a dohodol vyzdvihnutie.

Do odletu nám zostávali necelé dve hodiny keď sme prišli k zatvoreným dverám autosalónu, ktorý mal byť ešte otvorený. O pár minút našťastie dofrčal pracovník požičovne a hneď som vedel že bude zle – z auta vyliezol popletený mladík, ktorý nám 3 dni dozadu povedal, že mašiny niet. Nanešťastie si všimol novú prasklinku na okne a rozlúčkové divadlo mohlo začať. Na karte mi síce zablokoval manažér 10 000 hrivien, ale pikolík zrazu prišiel s nápadom, že treba ísť do najbližšieho servisu, kde majster ohodnotí cenu opravy. Vraj to bude niečo medzi 100 a 300 hrivnami. Medzitým som už zavolal taxík na letisko, ale my sme sa vydali na druhý koniec ulice do dielne. Majster tam samozrejme už nebol, otvoril nám pomocník s veľkou sadrou na ruke a pár promile v krvi. Ten okom odborníka ohodnotil opravu na 200 hrivien. To sa chlapcovi nepozdávalo a cestou naspäť zatelefonoval majstrovi a slovne (!) mu opísal škodovú udalosť. Keď sme prišli k salónu, už tam čakal taxikár a zrazu milý chlapec zahlásil, že oprava bude stať 500 hrivien. To ma už úplne nasralo a pohádali sme sa pred zmäteným taxikárom. V peňaženke som mal posledných 200 hrivien v hotovosti na taxík, dal som chlapcovi 10 euro a rozčúlení sme sa rozlúčili hodinu pred odletom. Radosti požičiavania áut u profesionálov.

Našťastie cesta na letisko bola krátka a o necelých desať minút sme boli v cieli. Retro letisko v Chersone je miniatúrne a ako naschvál oblepené reklamami na našu autopožičovňu. Na checkine sme len ukázali v appke boarding pass a po krátkej kontrole, kde sa mladí zriadenci smiali na veľkých Mončinich kľúčoch od pivnice, sme sa usadili v malom priestore pri odletovej bráne. Tu sme spráskali pol kila hrozna a štvrť hodinu pred odletom sa vybrali po ploche k nášmu brazílskemu „biznisjetu“. Tesne pred piatou sme začali rolovať po nerovnej dráhe obklopenej vrakmi Antonovov-kukuruznikov a s hrkotom sme sa vzniesli do nebies. Let trvajúci necelú hodinu bol veľmi príjemný, Embraer E145 je malý na výšku, no miesta na sedenie sme mali neúrekom.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

O šiestej sme už frčali v letiskovom autobuse, ktorý nás po nekonečnej jazde celým areálom KBP vyhodil na príletoch. Tranzit z vnútroštátneho letu na medzinárodný tu nefunguje a objavili sme sa v odletovej hale. Tu potešila novinka v podobe novej pobočky siete WOG café, kde sme sa za relatívne normálne ceny občerstvili. Kontrola aj pasovka prebehli veľmi rýchlo, ako na Boryspol (aspoň) u mňa býva zvykom a usalašili sme sa v tranzite. Dotlačili sme zostávajúce hrozno, nakúpili destiláty v duty free a s miernym meškaním sme niečo po ôsmej večer vyrazili smerom Viedeň.

• 

• 

• 

• 

• 

Na Schwechat sme doleteli s desať minútovým meškaním a z autobusu sme vystupovali o 21:10, len 15 minút pred odchodom Regiojetu, ktorý som preventívne stornoval. Na automatickej pasovke sme boli prví a všetko prebehlo tak rýchlo, že som s radosťou znovu kúpil lístky na žltý spoj a ešte sme stihli nakúpiť v SPARe vodu na cestu. Jednoducho rakúsky ordnung. Niečo po desiatej nás blízko zastávky Einsteinova už čakal promptne Miro. Láskavo nám ušetril pár drahocenných minút a zaviezol nás k autu, ktorému sa na trnavských značkách po skoro týždni v Petržalke nič nestalo:)

Čiernomorské pobrežie v okolí Skadovska hodnotím veľmi pozitívne. Síce na konci leta to priamo v meste nie je nič moc, ale stačí naskočiť na loď smerom na Džarylhač, alebo na maršrutku do Lazurne a máte more a pláže (skoro) ako z katalógu. Jedinou nevýhodou je vzdialenosť, kedy celý presun od pláže až na viedenské letisko bez prestojov trval 10 hodín. Určite sa to zlepší priamymi spojmi z Bratislavy do Odesy, ale aj tak je viac než isté, že veľa zahraničných turistov v Chersonskej oblasti nestretnrte. Tá okrem pekných pláží a melónov ponúka viacero zaujímavostí prírodného charakteru, či už deltu Dnepra, piesky Olešky, alebo veľkú rezerváciu Askia-Nova s divými koňmi Przewalského. Určite sa sem raz vrátim, no tentokrát nielen na pár dní a s dobrou poistkou na auto:)