Kaliningrad – víkend pri ruskom Baltiku

Tesne po zimnej vizite poľského Baltu sa objavili lacné letenky do Gdaňsku na tohtoročné leto. Okamžite som za ľudových 20 euro na osobu zaistil predĺžený augustový víkend na pláži. Všetko som mal premyslené a pripravené, no začiatkom júla Kremeľ spravil nečakane ústretový krok. Nové bezplatné e-víza výrazne zjednodušili vstup do neďalekej Kaliningradskej oblasti, obskurnej exklávy s nemeckým dedičstvom. Tá sa rozprestiera medzi Poľskom a Litvou a cestou do Matky Vlasti potrebujete prekročiť hranice minimálne dvoch krajín. Operatívne som zrušil pôvodné rezervácie ubytovania, auta a vybavil elektronické víza. O pár dní mi do inboxu prišla kladná odpoveď s potvrdením a obratom som kúpil lístky na autobus do Kaliningradu. Letný víkend v mini-Rusku bol pripravený.

DEŇ 1.

Odlet o ôsmej ráno z viedenského letiska znamenal budíček v Trnave o štvrtej ráno. O štvrť na šesť sme nabrali rozospatého Vlada so Sisou v Bratislave a prázdnymi cestami sa vybrali na Schwechat. Zaujal ma veľký počet rakúskych vojakov (?) na križovatkách a mierne nás zdržala obchádza v Hainburgu, spôsobená rekonštrukciou známej historickej brány. Pred pol šiestou som posádku vyhodil pred terminálom a o pár kilometrov ďalej som odparkoval mašinu na tigrom parkovisku. Obratom som naskočil na vlak a zaraz som sa pridal k raňajkujúcim pred letiskovým SPAR-om.

Po rýchlej kontrole sme s Vladom expresne vybavili ranné posilnenie v salóniku a pred ôsmou sme stepovali pri nástupe na let Wizzair W6 1782. Prvýkrát som sa stretol s netradičným nástupom predných rád cez chobot a zadných po ploche. Nenápadné šípky si málokto všimol a väčšina pasažierov nastúpila cez predné dvere, aby sa potom v lietadle všetci dobre tlačili. Let bol úplne plný a mladý poľský pár asertívne obsadil moje miesto. “Našťastie” sme aj my boli rozhádzaní a nerobilo mi problém presadnúť si, no tento prístup ma nepotešil. Ako sa vraví, je jednoduchšie sa ospravedlniť, ako pýtať zvolenie a mladá Poľka to dobre vedela 🙂

Na moderné gdaňské letisko sme prileteli načas a vymrazeným prímestským vlakom sme sa dopravili na stanicu Gdańsk-Wrzeszcz . Tu sme mali na prestup vyše 20 minút. Na Gdaňsk sme mali len pár hodín a Uberom sme sa radšej za pár zlotiek odviezli priamo do centra. To praskalo vo švíkoch, v meste sa práve konal tradičný jarmok. Našťastie v obľúbenom “mliečaku” boli voľné miesta a skvelý žurek nás dobre zasýtil.

Odtiaľto sme sa preplnenými uličkami pretlačili k dominante mesta – Bazylike Mariackej. Kým sa Vlado so Sisou vyštverali na vežu s panoramatickým výhľadom, my sme sa s Moni poprechádzali v impresívnych útrobách svätostánku. Zákutia chrámu sú plné smutných spomienok na tragické udalosti z poľskej histórie. Len nedávno sa tu objavil hrob dlhoročného primátora mesta, ktorý bol dobodaný na charitatívnej akcii začiatkom roku. Vonku sa medzitým strhla riadna prietrž mračien, kým sme sa pomotali po kostole, slnko rozpálilo ulice.

V Pijalni Wodki i Piwa sme sa pri zalepených stoloch posilnili pred vstupom na hlavnú pešiu zónu, Dlugi Targ, na ktorej sa pomaly nedalo dýchať. Rýchlo sme opustili preplnenú ulica a prebehli popod Zelenú bránu a cez Zelený most k novému komplexu budov s promenádou na Ostrove Sýpok (Wyspa Spichrzów). Tu nás znenazdajky prekvapila rýchla nebeská sprcha. Premočení sme sa snažili nájsť útočisko v Brovarnii, známom podniku, kde sa ukázali celebrity ako Messi alebo Shakira. Nanešťastie tu práve zasadol organizovaný zájazd a na tanieroch nedočkavých stravníkov sa objavili banány a balené šunkové žemle. Personál nás promptne zaviedol do susedného hotelového lobby baru, no i tu bolo plno a odišli sme s dlhým nosom.

Malgoša na Motlawe

Vonku sa znovu vyjasnilo a konečne som na tretí pokus otestoval krátku plavbu loďkou krížom cez Motlawu k symbolu mesta – Žurawu. Vysušili sme sa kúsok od zdvíhacieho mostu pri pozorovaní čulej vodnej premávky. Hore-dolu sa premávali malé člny, vodné taxíky, ale aj výletné lode, ktorým kraľovala “pirátska” Čierna perla. O pol druhej sa most spustil a my sme na to opustili brehy rieky. Cestou k stanici sme prebehli peknú tržnicu so solídnou ponukou obyvateľov mora a lacných oblekov. Neďaleko kanálu Raduni s budovami mlynov sme ešte zadelili kafíčko a skúsili znovu šťastie v bare mlecznom. Nepríjemne nás prekvapil dlhý rad čakajúcich jedákov vinúci sa von z budovy. Do odjazdu autobusu nám zostávala menej ako hodina a namiesto neskorého obeda nás čakala Žabka s proviantom na cestu.

Pod zdvíhacím mostom

Cez značne “vybývaný” podchod sme prešli popod krásne historické nádražie. Za ním sa skrývala ušmudlaná socialistická autobusová stanica, pri ktorej by aj bývalé bratislavské Nivy pôsobili luxusne. Moni zadelila povinnú zapiekanku a po chvíli blúdenia sme za rohom našli medzinárodné nástupište č. 11. Tu nás čakal autobus Zelenogradsk Trans, na ruských značkách s charakteristickým kódom oblasti 39. Vodič skontroloval vytlačené A4-ky s lístkami a nasadli sme do plného vozidla.

Niečo málo po tretej sme splynuli s hustou piatočnou premávkou. Na diaľnici S7 smerom na východ prebiehala rekonštrukcia a nabrali sme prvých 20 minút zdržania. V historickom Elblagu chcelo pristúpiť zopár pasažierov, no bez lístkov nemali šancu. V Braniewe sme ani nezastavili a o piatej sme sa ocitli na konci Schengenu. Vedľajší hraničný prechod Gronowo-Mamonovo o tomto čase síce zíval prázdnotou, no Poliaci nás zdržali dobrú hodinu. Na ruskej strane sme museli vystúpiť z autobusu a pohraničné procedúry absolvovať v strohých priestoroch s dvomi prísnymi príslušníkmi FSB za tmavými okienkami. Tým sa nepáčili modré pasy s trojzubcom a na skupinku mladých Ukrajincov sme čakali ďalšiu polhodinu. S dvojhodinovým meškaním sme konečne opustili poslednú závoru, prefrčali okolo ostnatého plotu a ocitli sa v Rusku, ktoré nás hneď privítalo fejkovou pumpou Shell 🙂

Vitajte v Rusku

Po hodine jazdy na luxusnej ceste prvej triedy 27A-021, plnej divokých predbiehačiek ostatných účastníkov premávky, sme úspešne dorazili na autobusovú stanicu v Kaliningrade. 160km sme “zvládli” za smutných päť hodín. V susednom nákupnom centre sme z bankomatov Tinkoff a VTB bez poplatku vytiahli prvých pár tisícoviek rubľov. Po dlhšom čase som oprášil appku Yandex.Taxi a o pár minút nás už žlté Polo viezlo na náš apartmán neďaleko Ploščade Pobedy, teda Námestia víťazstva. Chvíľu trvalo, kým sme našli vrátnika, správny barák a špinavý vchod, no za dverami sme objavili malé súkromné múzeum. Majiteľ Valerij si zariadil kompaktný byt starým nemeckým nábytkom a rôznymi artefaktami z dôb, kedy sa Kaliningrad ešte volal Königsberg. V izbe nás čakala na privítanie fľaša ruského šampusu a pár kamienkov jantáru ako darček (ktoré sme tam samozrejme zabudli).

Valerij vie ako uvítať hostí

Šampáňo uhasilo smäd, ale bolo treba aj niečo zjesť. Vonku to v piatok večer na uliciach žilo, Lady Sedan Baklažán si dávali preteky a my sme sa usadili v peknej uzbeckej reštaurácii. Šašliky, plov, lagman nás riadne zasýtili a potešil aj príjemný účet za stredoázijské bakchanálie. Na ďalšiu akciu sme už plní baranieho tuku nemali síl a len v blízkom supermarkete sme zakúpili Borjomi na lepšie trávenie. Už-už som šiel siahnuť aj po niečom tvrdšom do zásoby, keď ma zamestnanec upozornil, že alkohol sa v Rusku predáva len od desiatej rána do desiatej večer. A to som najprv myslel, že mi ku koňaku odporúča nejakú brzdu. Kam to Rusko speje 🙂

Kúsok Uzbekistanu v centre Kaliningradu

DEŇ 2.

Ráno nás privítala zamračená obloha a ani predpoveď počasia nevyzerala najlepšie. Dážď mal prísť do mesta až poobede, dlho sme nezaháľali, preskočili grcačku na schodisku a vkročili do ulíc. Pri sovietskom hoteli Kaliningrad vyhukoval týpek s výzorom bezdomovca niečo o Putinovi. Z ručne písaného plagátu som vyčítal, že požaduje slobodné voľby, no veľký úspech u okoloidúcich nemal. V tejto oblasti pravdepodobne opozícia veľkú silu nemá. Odtiaľto sme sa prešli k Dolnému jazeru, kde sa v parku týčia zaujímavé svetové hodiny s ciferníkmi rôznych časových pásiem. Škoda, že nefungujú.

Krížom cez cestu sa nachádza jedna z “dominant” mesta – obrovský brutalistický Dom sovietov. Betónové monštrum, prezývané aj robot, začali stavať začiatkom 70. rokov na mieste poškodeného hradu. Síce prežil bombardovanie spojencov, no jeho osud, podobne ako Československa, spečatil Brežnev, ktorý ho ako symbol fašizmu v regióne dal zrovnať so zemou. Stavbu sprevádzali komplikácie, komunisti neskôr stratili o budovu záujem a pre nedostatok financií bola v roku 1985 stavba zastavená. Tragikomédia mala pokračovanie v roku 2005, kedy mal pri príležitosti 750. výročia mesta navštíviť Kaliningrad sám prezident Putin. Budovu rýchlo natreli na modro a dokonca nainštalovali na prázdny skelet aj okná. Potemkin by sa potešil.

Popod rušný cestný most nad ostrovom Kneiphof so známou katedrálou sme prešli na promenádu popri smrdutej rieke Pregoľa. Kaliningrad bol vždy známy svojimi mostami, ktoré fascinovali nielen maliarov. Euler založil teóriu grafov inšpirovaný siedmimi historickými mostami vtedajšieho Königsbergu. V súčasnom Kaliningrade by už toľko inšpirácie nenašiel. Z pôvodných mostov z čias tohto známeho polyhistora zostali len dva, ostatné boli buď zničené alebo zrekonštruované do súčasnej podoby.

Východnému kraju nábrežia Petra Veľkého dominuje vysoký pamätník venovaný rybárom, vztýčený za čias ZSSR. Po páde “komunizmu” bola pridaná aj veľká socha sv. Mikuláša aka Nikolaja Čarotvorcu. Prekvapujúco k sebe tieto dva objekty pasujú. Na tomto mieste začína veľký komplex Múzea svetového oceánu. Skladá sa z niekoľkých pavilónov a na brehu je zakotvených viacero lodí a ponorka, ktoré sa dajú preskúmať. Zaujímavá je aj cenová politika múzea, cenník má vyše tucta položiek a môžete si nakombinovať program z rôznych expozícií. My sme najprv zamierili do múzejného kafíčka, kde sme zadelili raňajky v podobe fajnových blinov.

Mikuláš a rybári

Po kúpe lístkov sme sa prešli popri lodiach ako legendárne výskumné plavidlo Víťaz (bývalý nemecký Mars, ktorý počas služby pod vlajkou ZSSR napr. zmeral hĺbku Mariánskej priekopy) alebo Kozmonaut Viktor Pacajev, ktorého posádka pomáhala pri dobývaní vesmíru. Na konci nás pri hydropláne Beriev Be 12 “Čajka” čakala sovietska ponorka B-413, na ktorej palubu sme vstúpili. Naozaj veľmi zaujímavý zážitok, nevhodný pre klaustrofobikov. Žiadna sláva slúžiť tri roky na palube počas povinnej vojenskej služby za čias ZSSR, najmä ak ste vyšší ako ruský premiér.

Po prechádzke útrobami ponorky nás na povrchu privítalo jemné mrholenie. Predpoveď na najbližšie hodiny nevyzerala prívetivo a vybrali sme sa na ostrov Kneiphof, známy aj ako Kantov ostrov. Pod “novým” mostom sme sa skryli pred dažďom pri vynikajúcich verejných športoviskách a detských ihriskách. Tie sa dajú využívať v každom počasí, strechu tvorí konštrukcia mostu a večer je priestor osvetlený. Super nápad ako využiť inak hluchý priestor v centre mesta.

Športovisko pod mostom

Pri katedrále, ktorá ako jediná prežila drastický prerod 10 hektárového centra mesta na park, sme si kúpili lístky na organový mini koncert. Ten sa koná každý deň o druhej a v tomto počasí prišiel veľmi vhod. Okolie dominanty bolo v upršané sobotné popoludnie plné, motali sa tu viaceré fotografické výpravy s nevestami a ženíchmi v rôznorodom ošatení. Za pôvodným Medovým mostom sme sa snažili nájsť niečo pod zub. 6 eurové pivá a 7 eurové polievky v gýčových luxusných reštauráciách v komplexe “Fishing Village” nás rýchlo vrátili do reality. Ale neboli by sme v krajine bývalého ex-ZSSR, keby sa niekde v blízkom okolí nenachádzal fastfood so shawarmou. V Pita Bulle sme sa dobre natlačili, v supermarkete nakúpili pivečká a vybrali sa naspäť na ostrov.

Tu sme skontrolovali či je najznámejší rodák Immanuel Kant na svojom mieste, v hrobke na severovýchodnej strane “soboru”. Pomaly nastal čas koncertu a vošli sme katedrály, zrekonštruovanej až v 90 rokoch, kde nás prekvapili do posledného miesta obsadené lavice, otočené smerom na impozantný organ. Nasledujúcich 45 minút sme strávili v miernom polospánku, predsa len, na chrámovom koncerte sa zvyčajne nepoguje.

Vonku nás okrem prvých náznakov modrej oblohy čakala skupina mladých námorných kadetov, ktorí sa prišli nabažiť duchovna a kultúry. Pekné počasie sme museli využiť a z vyhliadky na “majáku” sme si obzreli panorámu mesta. Odlišný pohľad na Kaliningrad ponúkajú plavby po rieke Pregole a jej kanáloch. Na druhý pokus sme si vybrali loďku bez spustených zaparených “igelitov” proti dažďu a za 500 rubľov na osobu sme sa vydali na kvázi okružnú plavbu. Z prístaviska pri Jubilejnom moste sme sa previezli severne od Kneiphofu popri Múzeu oceánov až popod inžinierske veľdielo – železnično-cestný zdvíhací most. Dokončený v roku 1926 sa najprv pomocou silných elektromotorov otáčal o 90 stupňov a po povojnovej rekonštrukcii sa mechanizmus prebudoval na zdvíhací.

Pri aktívnom prekladisku s kopcami uhlia sme sa otočili a popri južnom brehu ostrova s katedrálou sme sa doplavili až k Vysokému a Druhému estakádnemu mostu. Z diaľky sme si obzreli nový futbalový štadión na kraji mesta (tak sa to robí páni Kmotrík a Poór, nie v centre) a po trištvrte hodine sme sa rozlúčili s kapitánom naspäť v prístave pri majáku. Yandex nás znovu odviezol do Múzea oceánov, kde sme využili ráno zakúpené lístky na akvárium. Žiadnu obrovskú vodnú nádrž nečakajte, nachádza sa tu len viacero menších akvárií s rôznorodým osadenstvom, ale nový pavilón v podobe veľkej gule je už vo výstavbe.

Návštevu múzea sme zavŕšili pri ponorke, kde stojí pavilón “Kocka vody”. Tá hostí menšiu výstavu o úlohe námorníctva pri dobývaní vesmíru. Takisto tu môžete narukovať do armády. Štvrťhodinu pred záverečnou pani-dozorkyňa začala niečo šomrať a asertívne leštiť vitrínky, tak sme sa radšej upratali tiež. V areáli by sa dal pokojne stráviť celý deň, my sme stihli len to najnutnejšie minimum. Yandex taxík nás hodil do parku Junosť na severe mesta. V peknom areáli na brehu Horného jazera sa nachádza mnoho atrakcií pre všetky vekové kategórie. Ruské koleso bolo jasnou voľbou a po ňom sme sa povozili na šľapacích loďkách. Nechýbala cukrová vata a návrat do detských čias bol dokonalý.

V parku sa nachádza aj veľmi zaujímavý pamätník venovaný obetiam lokálnych vojen a konfliktov, medzi ktorými nechýba napr. krvavé potlačenie maďarskej revolúcie z roku 1956 a rovnako “bratská” pomoc z augusta 1968. V súčasnosti by asi podobný objekt nemohol v neomylnom Rusku plnom svätojurajských stužiek (tie sa “náhodou” objavili až po začiatku konfliktu s Ukrajinou) vzniknúť, no koncom 90. rokoch bolo naozaj možné všetko.

Po celodennom prieskume Kaliningradu nastal čas oddychu. Taxíkom sme sa presunuli na opačnú stranu mesta, k železničnej stanici Kaliningrad-Južnyj aka Pasažirskij. Tu som v parádnych priestoroch kompaktnej stanice úspešne pozisťoval možnosti úschovy batožiny. Na susednej autobuske sme si zadelili fajnový boršč a soľjanku v staničnej stolovaje. Polievky tu varia na jednotku, ostatné pokrmy zohrievané trojicou mikrovlniek neurazili, no ani nepotešili.

Pár metrov od táckarne sa so západom slnka rozbehla v outdoorovom kafé Izbuška riadna tanečná zábava skôr narodených. Každú druhú augustovú nedeľu v roku sa v krajine oslavuje Deň staviteľov a takže ďalší dôvod piť a zabávať sa v tento sobotný večer bol na svete. Tanečky elegantných dám a menej elegantných partnerov neprerušila ani nečakaná prietrž mračien a pod slnečníkmi sa vlnilo na živú hudbu bez prestávky. A ten kto netancoval, popíjal, najčastejšie z fľašiek kúpených mimo podniku. O bezpečnosť a súkromie hosťov sa tu starali ostrí kaukazskí chlapci, ktorí nám neskôr dokonca zakázali fotenie.

Párty nekončí

Pomaly na nás doľahli nachodené, prejazdené a preplavené kilometre a rozlúčili sme sa s tanečným asfaltom. Super, že aj dôchodci sa tu vedia baviť ako za mladých čias. Na záver sme v supermarkete nakúpili proviant, doplnili zásoby hotovosti a odviezli sa naspäť na apartmán, kde sme pri ikre a koňaku zavŕšili sobotu.

Ghetto blaster sprchový kút

DEŇ 3.

Napriek tomu, že všetky meteo appky ukazovali piktogramy slnka, ranná nedeľná obloha bola zatiahnutá. Zatiaľ čo sme sa balili a dávali do poriadku apartmán, vonku sa dokonca rozpršalo. Yandexom sme sa zviezli na železničnú stanicu a kým sme bezkontaktne kúpili lístky na vlak, bezkontaktne vyplatili raňajky v KFC-čku, bezkontatkne zaplatili za staničné WC-ka a odložili bagáž (kde sme samozrejme využili Google Pay), mraky sa rozplynuli. Na nástupišti nás už čakala moderná a veľmi pohodlná rusko-nemecká Lastočka, s ktorou som mal prvýkrát česť pri návšteve Moskvy. Pekné počasie prilákalo stovky kúpačov a ledva sme našli voľné miesto na spoji do Svetlogorsku s odchodom o desiatej.

Onedlho sme prehrkotali cez zdvíhací most nad riekou Pregoľou a zastavili na druhej kaliningradskej stanici, centrálne umiestnenom severnom “vokzale”. Noví pasažieri, ktorí tu pristúpili, už museli stáť v uličke. Kúsok za mestom sme minuli veľkú leteckú základňu Čkalovsk a na rovine nabrali rýchlosť smerom k moru. Mnoho ľudí vystúpilo v mestečku Pionersky , kde má svoju pobrežnú rezidenciu aj Voloďa. Po 45 minútach sme ukončili jazdu na konečnej stanici Svetlogorsk-2. Stovky ľudí sa snažili pomaly predrať von, ale najprv museli naskenovať čiarový kód z lístka a prejsť turniketmi. Čítačky kódov nepatrili medzi najrýchlejšie a pracovníci stanice proaktívne otvorili bránku pre vozíčkarov a urýchlili tok ľudí.

Pár desiatok metrov od vlaku sme naskočili na retro lanovku a zviezli sa k promenáde pri Baltiku. Naľavo sa rozprestierala preplnená pláž a vpravo nová promenáda s dĺžkou takmer 2 kilometre. Prvú časť otvorili dávnejšie a dalo sa tu nájsť pár podnikov, ale najmä predavačov jantárových suvenírov. Druhá časť, za slnečnými hodinami, pravdepodobne stále čaká na kolaudáciu. Vstupy na pláž ostali uzamknuté, žiadne stánky na dohľad, iba smutný elektrický koč rozvážal turistov hore-dolu. Veľká škoda takto prepásť leto.

Cárske zvezenie

Svetlogorské pobrežie veľmi neuchvátilo a radšej sme si pri detskom tábore plnom kliešťov (miestne mačky a psy sú dobré indikátory) dali zmrzlinu a zavolali si taxík. Ten nás za ľudových 800 rubľov odviezol po parádnej rýchlostnej ceste (časť budúceho Prímorského okruhu, ktorý spojí všetky pobrežné mestá) do 30 kilometrov vzdialeného Zelenogradsku. Ten už pôsobil ako regulárne letovisko a pomaly sme sa predrali preplnenými uličkami na pláž na západnom kraji mesta.

Rovnako aj tu všetko dýchalo novotou a v polovici letnej sezóny majstri rýchlo dokončovali schodisko na pláž. Našťastie prezliekárne a sprchy fungovali, tak vsjo charašo. Pekná piesočná pláž bola slušne zaplnená, ale našli sme si miesta na malých betónových kvádroch, ktoré poslúžili ako improvizované stoličky a stolčeky. Teplota sa vyšplhla skoro ku tridsiatke, no chvíľu sme si museli zvykať na kombináciu 18 stupňovej vody Baltského mora a svieži vánok. Po pár minútach sme sa nakoniec aklimatizovali a dokonca sa mi v piesku podarilo nájsť aj pár jantárových kamienkov.

Podobne ako vo Svetlogorsku, ani v tejto novej časti nebolo veľa podnikov a aj ten jeden, spojený s bazénovým beach clubom, bol riadne dezorganizovaný. Na 4 pivá sme si počkali 20 minút, jednoducho na nás zabudli. Na druhú stranu sme mohli s Vladom obzrieť miestne nežnejšie osadenstvo, nielen obrovský LNG terminál na horizonte 😉 Po 2 hodinách chillovania na pláži Moničku dobre spieklo a po dlhej promenáde sme sa vybrali na stanicu. Narozdiel od tej Svetlogorskej to tu žilo a tradične som neodolal varenej kukuruze, symbolu leta nielen v našich končinách.

Do odchodu expresnej Lastovičky zostávalo ešte 10 minút, no niektorí kúpači sa pri pokladni správali, ako by to bola posledná šanca na únik pred apokalypsou. Súprava bola úplne plná, o mieste na sedenie sme mohli iba snívať. Našťastie cesta na severný vokzal trvala iba 20 minút a s nami sa vyvalili z vlaku stovky ľudí. Naposledy som videl takýto exodus v Číne. Samozrejme, že opäť trvalo, kým sme sa cez pomalé turnikety dostali von.

Do odchodu autobusu smerujúceho do Gdaňsku nám zostávala ešte necelá hodina a pol. Bolo treba doplniť kalórie a pitný režim, na mape som našiel dobre hodnotenú ukrajinskú reštauráciu. Prešli sme k nej krížom cez veľké hlavné námestie, tradične nazvané Ploščaď Pobedy, kde nechýbal ani monumentálny víťazný stĺp s hrdou päťcípou hviezdou na vrchole. Vytipovanú reštiku sme nanešťastie lokalizovali vo veľkom shoppingu a bez rezervácie nás na päte otočili. Zamierili sme oproti do populárneho podniku Khmeľ, kde boli zhovievavejší a našli nám voľné miesto. Nerozvážne sme si objednali veľké pivá, polievky a pelmene, len hodinu pred odchodom, od stanice vzdialenej niekoľko kilometrov. Rušiť objednávku už bolo neskoro a po výbornom boršči a okroške sme si dali hlavné jedlo nedočkavo zabaliť.

Víťazný oblúk a nový ortodoxný chrám

20 minút pred odjazdom sme ešte márne čakali na Yandex taxi, ktorý zlyhal v tej najnevhodnejšej chvíli. Operatívne sme prebehli k stojisku offline taxikárov a pánko na Octavii nás v štýle fast and furious doviezol na stanicu za rekordných 5 minút. S Vladom sme rýchlo vybehli pre bagáž na železničný vokzal a dievčatá šli preventívne zabrániť odchodu autobusu.
Namiesto ruského Iveca nás už čakal menší poľský Sprinter a presne o šiestej sme vyrazili na cestu do Gejrópy.

Poľský šíp

Naposledy sme prekonali Pregoľu a po 50 minútach sme zastavili ako jediný autobus na ruskej hraničnej kontrole. Všetci sme poslušne vystúpili a presunuli sa na pasovú kontrolu. Kým Monika bez problémov prešla pri druhom okienku aj bez A4-ky s notifikáciou o e-vízach, mňa prísna báryšna poslala nepochopiteľne naspäť do busu pre toto tlačivo. V sprievode vojaka. Trochu mi to pripomenulo situáciu z Bieloruska, kedy potvrdenie o poistení vyžadovala akčná Nadežda až pri výstupe z krajiny, keď už bolo samozrejme úplne nepotrebné. Pri odchode nastúpil na palubu rovnaký vojak a všetkých nás dôležito spočítal. Spokojný s kladným výsledkom tejto náročnej matematickej operácie nám povolil odjazd. Vodič zatvoril dvere a o 20 sekúnd pribehol ešte jeden oneskorený pasažier. Kvalitná ochrana hraníc.

Najzápadnejší hraničný pisoár v Rusku

Po polhodine na východnej strane hranice sme úspešne opustili územie Ruskej federácie a zastavili na poľskej strane. Znovu sme vystúpili, tentokrát aj s bagážou a vošli do moderných priestorov financovaných EÚ. Čakal som divadlo ako pri prechode z Ukrajiny na Slovensko vo Vyšnom Nemeckom, no len dvojica pohraničníkov skontrolovala pasy, spýtala sa ma či sme boli v Rusku na e-visa a bolo po všetkom. Dokonca nikto nekontroloval ani obsah našich ruksakov, veľký rontgen v susednej miestnosti bol vypnutý.

Po relatívne hladkom prechode hraníc sme sa konečne pohli so zapadajúcim slnkom smerom na Gdaňsk. Pár stoviek metrov od prechodu zamrazilo pri pohľade na zdemolovaný bicykel a dlhé stopy po pneumatikách. Nepríjemný koniec víkendu pre všetkých zúčastnených. V Elblagu sa snažil do mikrobusu nastúpiť potužený inostranec, ale vodič ho veľmi profesionálne vypoklonkoval. Myslím, že na tejto linke zažil už všeličo.

Na zatvorenú gdaňskú autobusku sme dorazili niečo po deviatej, dokonca v predstihu. V nonstopke na druhej strane podchodu sme si nakúpili tekutiny a Uberom sme sa nočným mestom zviezli na ubytko neďaleko letiska. Gdaňsk a Kaliningrad sú počtom obyvateľov relatívne podobné mestá (ak nerátame celé Trojmiasto), no infraštruktúrou je poľská metropola na úplne inom leveli. Neuveriteľné, ako sa Poľsko za posledných 20 rokov posunulo vpred.

Hostel sme chvíľku hľadali (tunelové videnie), ale našťastie nás na ulici vyzdvihol sympatický recepčný Eugeniusz. Na kuchynke sme si zohriali prepašované pelmene s varenikami a na balkóne ich zaliali poľským pivom. Vostok Fusion. Dlho sme hore nepobudli, znovu nás čakalo nepríjemné ranné vstávanie.

DEŇ 4.

Po smutných 4 hodinách spánku nás o štvrtej vyhnal z postele budík. O pol piatej pre nás prišiel Bolt a onedlho sme boli za kontrolou na rušnom gdaňskom letisku plnom rozospatých tvárí. Raňajky sme vybavili na západnú turistu v mekáči. Skoré ranné odlety zvláda každý inak, na záchode sa dvaja Poliaci na tajnáša posilnili pár decami lepkavej višňovej Soplice a táto pani to asi vzdala úplne. Ešte sme jej aj zdvíhali okuliare zo zeme.

Na viedenskom letisku sme pristáli o pol ôsmej a na ploche nás ovalila nepríjemná horúčava. Zbytok výpravy som poslal do SPARu na nákup a ja som sa vybral vlakom pre auto do Schwechatu. Vo Fischamende som tradične doplnil nádrž lacným rakúskym benzínom a konečne sme vyrazili domov. S Vladom a Sisou sme sa rozlúčili v Bratislave a v Trnave sme zaparkovali po troch hodinách od pristátia. A vraj to viedenské letisko je blízko:)

Neodolateľná ponuka

Kaliningradská oblasť, alebo minimálne tá časť, ktorú sme videli, príjemne prekvapila. Kremeľ sem nalial pred šampionátom veľa peňazí a je to vidieť – nové cesty, vlaky, plážové promenády, pekné parky. Kaliningrad samotný nie je veľmi vizuálne atraktívna destinácia, ale kto má rád múzeá, galérie a koncerty, dokáže sa tu zabaviť na hodnú chvíľu. Morské pobrežie je kategóriou samou o sebe, najmä ak vám vyjde počasie, tak kúpačka na dlhých piesočnatých plážach v osviežujúcom Baltiku má niečo do seba. Najlepšie na tom je, že pomaly nepotrebujete ani hotovosť, bezkontaktne sa tu dá zaplatiť skoro všade. Oslabený rubeľ je už len príjemný bonus, ktorý vytvára všetky podmienky pre lacný víkendový výlet, prípadne aj dlhšiu dovolenku. Veď 145 kilometrov baltského pobrežia (vrátane nádhernej Kuršskej a Vislianskej kosy) a ďalšie desiatky kilometrov brehu Kaliningradského zálivu ponúkajú veľa možností ako vyplniť čas v tomto neštandardnom kúsku Ruska.

Bez midgetov to na východe jednoducho nejde
Komentáre

0 komentárov k “Kaliningrad – víkend pri ruskom BaltikuPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.