Nákupné maniačky – Užhorod špeciál

Keď som pred necelými dvomi rokmi požiadal Moničku o ruku pred Leninom v Podnestersku , nebol som si celkom vedomý, čo to obnáša. Májový termín svadby sa blíži a už by sa patrilo aj niečo pripraviť. A kde sa najlepšie nakupuje? Nápoveda – na Slovensku to nie je. Naša východná hranica stále pôsobí mysticky a my sme sa ju rozhodli znovu prekročiť. Tentokrát nie turisticky ako zvyčajne, ale podobne ako stovky východniarov s vidinou dobrého nákupu na Ukrajine.

Po pár jarných dňoch nás marcové počasie rýchlo uzemnilo a my sme sa vo štvorici vybrali na 450km daždivý roadtrip.  Po krátkej pracovnej pauze a káve v nitrianskom Metre sme vyrazili po R1-ke smerom na Zvolen. Cesta celkom ubiehala až po dedinku Kriváň, kde končia aké také rýchlostné cesty a nastáva krutá realita vozoviek juhu stredného Slovenska. V priemere to nie je zlé, zachraňujú to rôzne nové obchvaty, ale niektoré úseky dajú tlmičom riadne zabrať. Aspoň že Fabia je služobná, najlepší offroad. Veľká škoda daždivého počasia, no okolitá krajina je aj tak nádherná  a do „masť si“ zoznamu si zapisujem Zádielsku tiesňavu a celý Slovenský kras.

Po štyroch hodinách vstupujeme do Košíc, kde naberáme piateho člena posádky priamo z práce a pokračujeme ďalej na východ. Trvá to len pár minút, ako navigátor zlyhávam trikrát za sebou (žeby to víno?) a na chvíľu sa zasekneme v peknej poobednej zápche. Slanský priesmyk sme zdolali a ocitli sa na Zemplíne, kde sa cesty úplne vyprázdnili. Posledná cikpauza vyšla na divokú žlto-červenú pumpu vo Veľkých Kapušanoch. Tá je pod tajomnou značkou ENERGOSUN spojená aj s ubytovňou a „kultúrno-spoločenským“ BOSÁK centrom. Mal tú česť tu prespať pred pár rokmi pri podobnej návšteve Ukrajiny. Nie je to zlá voľba na prespatie, vlastne je to jediná lacná voľba v širokom okolí na slovenskej strane.

Dominanta Veľkých Kapušian

Na zaplnené parkovisko vo Veľkých Slemencoch sme dorazili okolo štvrtej poobede, zaplatili 3 eurá parkovné a vybrali sa na 200 metrov vzdialený peší hraničný prechod. Tento prechod je asi jeden z najlepších prechodov z/do EÚ – o 5 minút sme už všetci boli na ukrajinskej strane. Keď si spomeniem na niekoľkohodinové čakanie pri ceste autom do Ľvova, tak už rovnakú chybu neurobím.

Prihraničné parkovisko

Rolujeme na východ

Na ukrajinskej pôde nás už čakal náš hostiteľ Jura, ktorý spolupracuje s pánom Petrom, Čechom žijúcim v Užhorode, aktívnym propagátorom mesta a špecialistom na Zakarpatie. Nasadli sme do riadneho ruského stroja UAZ Simbir a po tradične zlej ceste odrfčali smerom na Užhorod. Presnejšie do časti Minaj, kde sa nachádza malá vilka – naše ubytovanie na 2 noci.

Užhorod expres

Rýchlo sme zhodili veci, trochu sa po 500 kilometrovej ceste dali dokopy a na maršrutke č. 12 zviezli o pár zastávok bližšie k centru. Dážď neustával a rýchlo sme zakotvili v peknom podniku neďaleko legendárneho hotelu Inturist. Po dlhej ceste nám vyhladlo, ale nečakali sme, že sa tak riadne prežerieme. Jedlo výborné, od polievok po šašliky, obsluha veľmi príjemná a ceny polovičné.

Maršrutka – základný kameň MHD

Po rozbitých chodníkoch plných mlák sme preskákali naspäť do nášho „sela“. Tu sme objavili sympatickú nonstopku, kde sme si nechali načapovať „kapurkovú“ horilku. SBS-kár nám poradil, že ju nemusíme vypiť pri pulte, ale ukázal nám skrytú terasu za potravinami, kde už s pivom pofajčievali mladé tínežerky. Nízkonákladový piatoček ako sa patrí. Na zapitie som si kúpil brezovú vodu, populárne nealko v týchto končinách. Rýchlo som zistil, že som na brezu alergický – instatne som sčervenel. Ak by ma spolusediaci neupozornili, ani by som si to ani nevšimol. Na izbe som radšej prehltol jeden Zyrtec a šiel spať.

Low cost – no frills

Nie všetci ale šli spať a ráno sme raňajkovali mukačevské párky len traja. Jura po napínavom telefonáte potvrdil zubárku pre Monči a na UAZ-e sme sa aj s Paľom odviezli k ordinácii na Ruskej 16. Zvonku budova ordinácie vyzerá ako by som povedal…ako stomatolohičný kabinet, ale keď nás sympatická doktorka pozvala do vnútra, obavy opadli. Nekonal sa žiadny zakarpatský masaker motorovou pílou, ale Monči sa usadila v peknej ordinácii s moderným vybavením. Zaželali sme jej veľa šťastia a s Paľom sme sa vybrali popri rieke kúsok do centra. Na druhej strane rieky vedľa synagógy som si všimol súpravu úzkokoľajky, identickej s tou, ktorá premáva vo Vinohradive. Podľa všetkého funguje len počas leta vrámci detskej železnice do blízkeho zábavného parku. Ďalší prírastok do „masť si listu“

Čakanie na vŕtačku

Cez malé historické centrum sme sa dostali k optike, kde vraj robia sklá na počkanie. Pani nám oznámila, že sa sťahujú a okuliare by som dostal naspäť až v pondelok. Keď som sa spýtal, že či aj iná optika v meste robí na počkanie,  tak rezolútne ma zrušila. V tom mi jedna zákazníčka pošepkala, že na Sobraneckej ulici je lepšia optika a mám skúsiť šťastie tam. Síce som ju nenašiel, ale po ceste som objavil inú prevádzku. Tu ma slečna tiež oboznámila s pondelkovým termínom, ale vzápätí mi do ruky dala vizitku s adresou druhej pobočky, kde by to nemal byť problém.

Tak sme sa znovu vybrali cez most na druhú stranu až k hotelu Intourist, kde som už úspešne odovzdal svoje okuliare. Medzitým sme vybehli na kávu do fajn kaviarne a keď som vedľa zbadal kaderníctvo, nezaváhal som. Po polhodine a 80 hrivnách som už vychádzal z luxusného salónu a o 30 euro neskôr s novými sklami Carl Zeiss na okuliaroch som sa cítil ako nový človek.

Intourist-Zakarpattya a elegantné okolie

Monička sa stále neozývala a vydali sme sa ju skontrolovať. Na to mi prišla SMS-ka, že o 10 minút končí a do ordinácie sme vstúpili už keď sa s doktorkou lúčili a objímali. Spokojná Moni vyplatila novú kamošku v bielom a pobrali sme sa na obed. Zasadli sme do malej reštiky špecializujúcej sa na bograč a maďarskú kuchyňu, ktorú vedie Slovák. V tom sa ozvali aj dievčatá z domu, ktoré sa konečne okolo druhej začali pozviechávať. Polievky nám chutili, ale dievčatá zistili, že sú v dome vymknuté. Na ulici som teda stopol taxík a vyslobodil ich. Paľo s Monči zatiaľ prešli do centra a my sme sa na mašine nechali doviezť ku gréckokatolíckej katedrále. Po chvíli sme sa všetci stretli pri zámku. Obed č. 2 pre oneskorencov sme absolvovali v blízkom irish pube. Zvyčajne sa takýmto štvorlístkovým ustanovizniam zdiaľky vyhýbam, ale vonku bolo chladno a varili tam. Celkom ma tento podnik prekvapil nielen interiérom, ale aj fajn miestnou stravou.

Hodinu pred záverečnou sme dorazili ku skanzenu, ktorý sa nachádza hneď vedľa zámku. Teta pokladníčka sa potešila návšteve zo Slovenska, predala nám 4 detské lístky na miesto 5-ich dospeláckych a my sme vkročili do areálu. Ten je naozaj pekne udržiavaný, veľa domov a chalúp je otvorených a dokonca v kostolíku/cerkvi sa v nedeľu koná bohoslužba. Veľmi príjemné miesto na prechádzku. Pár minút pred piatou už pri domčekoch stepovali zamestnankyne s igelitkami a za nami už len zamkli bránu.

Funkčná cerkva v skanzene

Večeru sme absolvovali v ďalšom podniku v centre, skrytom vo dvore, opäť so skvelým jedlom. Boršč a pelmene nikdy nesklamú. Po ceste na izbu sme sa len tak zo srandy zastavili pozrieť svadovné obrúčky v jednom z  pekných zlatníctiev. Zo srandy bola o chvíľu záloha a objednávka. 12-kou sme sa z konečnej na námestí Šándora Petofiho po dlhšom čakaní odviezli na ubytko, kde sme si dali menšiu pauzu.

Sobotnú noc sme už začali ako domáci v potravinách. Autobusy po desiatej večer už nepremávajú a skúsil som zavolať taxi cez telefón. Misia sa podarila a onedlho mi prišla SMS s cenou jazdy a čase vydzvihnutia. O pár minút  už vonku čakali dve autá a frčali sme do mesta. Tu sme hneď uzimení vbehli do tradičného podniku Kaktus, kde sme pokračovali v tom, čo sme v potravinách začali. Baby znovu naštartované, veď keď ako správne single prespali celý deň, tak energie mali na rozdávanie. Presunuli sme sa naspäť do irish pubu, kde sa mala konať svätopatrikovská zábava. Tá sa tam aj konala, ale vstup sa mne nechcelo platiť, najmä keď sa už blížila polnoc a v nedeľu nás čakala 500km cesta naspäť.

Znovu som teda zavolal taxík, ale keď som sa vrátil k stolu, tak už mladý Ukrajinec vymenuvával všetky možné podniky. Rozbehnutá Zuzka rozhodla na moju nevôľu, že nech zruším taxi o čo som sa aj pokúsil. No onedlo už pred barom stál „objednaný“ van. Rozhodli, že s ním pôjdeme do Kontrabassu, vychýrenej diskotéky pri hraniciach. Až pri vane som zistil, že to nie je naše taxi, ale mladý vodič s kamošom nám povedali že za stovku nás tam zoberú. Tak super, aspoň nemusíme znovu volať zrušený taxík. Nočným Užhorodom sme prefrčali až k diskotéke, keď mi začal zvoniť telefón. Hneď mi bolo jasné, že taxík sa mi nepodarilo zrušiť. Zvonenie neustávalo a radšej som zbabelo vypol ukrajinskú SIM…

Most cez rieku Uh

Do prázdneho nóbl disko prichádzali nahodené devušky z celého okolia, ale už som nemal silu na nejakú ďalšiu akciu. Postupne si to uvedomil aj vospolok, že to nie je najlepší nápad. Znovu sme nasadli do tajomného vanu a skončili sme v nonstop potravinách na kapurkovej. S údenáčom.

Kapurkový údenáč

Keď sme po hodinke vyšli von, neverili sme vlastným očiam. Za ten čas poriadne nasnežilo, len pár dní pred prvým jarným dňom.

Lada odvezie v každom počasí

Nasnežilo

Aj v nedeľu ráno stále snežilo, dojedli sme mukačevské párky a naposledy sa vybrali maršrutkou smerom do centra. Tu si Paľo kúpil v lekárni ortuťové teplomery a ja som z butiku odchádzal aj so svadobným oblekom vyrobeným v Odese. Tento úspech sme oslávili kávou, čokoládou a šľahačkovými pohármi vo veľmi príjemnej ľvovskej čokoládovni. Raj pre tých, ktorí milujú sladké, čo síce nie je môj prípad, ale všetci sme boli spokojní.

Pár dní pred prvým jarným dňom

Ľahký polievkový obed sme absolvovali v hipsterskej prevádzke. Pri moste sa zatiaľ zoskupilo pár protivládnych demonštrantov, ale o to viac policajtov a príslušníkov národnej gardy. Žiadny zakarpatský majdan sa nekonal a po pár prejavoch sa malý dav rozpustil.

Zátišie

Zakarpatský Bieber a mini majdan

S vnučkou na výlete

Na dome sme už len zbalili posledné veci, odhrnuli sneh z UAZu a Jura nás zviezol do lokálneho Walmartu. Tu sme nakúpili vodky, koňaky a vína, čo limit dovolí a po zasnežených cestách sa vybrali na hranicu. Vďakabohu za UAZ, predsa sme sa v ňom cítili bezpečnejšie aj na hlavnom ťahu do Maďarska. Na Ukrajine sú všetky medzinárodné ťahy (značené ako M) zvyčajne v slušnom stave, ale tu nemal kto odhrnúť sneh. Po odbočení na hraničný prechod už zmizli aj autá z vedľajších ciest a miestami to vyzeralo, že ideme po roli a nie po ceste do Európy.

Hlavný medzinárodný ťah

UAZ cestu zvládol s prehľadom, zobrali sme kontraband a rozlúčili sa s Jurom. Prechod hranice trval znovu len pár minút a na parkovisku nás už privítala zasnežená Fábia. Po chvíli jazdy zasneženými cestami a boja so silným vetrom sme zastavili na parkovisku Gazdovského domu vo Veľkých Raškovciach. Veľa sme si od tejto reštaurácie nesľubovali, ale jesť sa musí. Slovenské ceny a ani čapovaný Heineken nás nepotešili, ale halaszlé a fazuľový guláš boli skvelé. Maďarský šéfkuchár to jednoducho vie a pozorná obsluha spríjemnila návrat do reality EÚ.

Zimné radovánky na ukrajinskej strane hranice

Po 48 hodinách opäť v EÚ

Silný vietor neustával, na cestách sa tvorili snehové jazyky, ale cez Trebišov a Sečovce (spidermana sme nevideli) sme úspešne dorazili do večerných Košíc. Tu sme v Metre dotankovali naftu a rozlúčili sa s Dinči. Pri príjemných mínus 8 stupňoch sme už len zakývali horiacemu Mordoru US Steel a vyrazili na západ. Cesta sa pomaly začala zlepšovať a za Lučencom už po snehu nebolo ani chýru ani slychu. O desiatej večer sme po 6 hodinách konečne dorazili do Trnavy a zavŕšili náš ukrajinský nákupný ošiaľ.

Zafúkalo na východe

Ak by som býval niekde v Košiciach alebo v okolí, tak v Užhorode by som bol asi každý víkend. Metropola Zakarpatia nie je nejak extra pekná, aj keď za prvorepublikové uličky centra a skanzen by sa nemuselo hanbiť žiadne slovenské mesto. Je to hlavne skvelá destinácia pre milovníkov bakchanálií a tých, ktorí hľadajú dobré služby za nízke ceny. Ak sa niekto obáva Ukrajiny, tak niet lepšieho miesta na prelomenie predsudkov ako pri horilke a boršči pár kilometrov od slovenských hraníc. Už len keby som našiel tú diaľnicu na východ, ktorá vraj funguje už od roku 2010 🙂

Staré, ale jaré a emancipované